Všetko o bojovnosti a agresivite našich psov I. diel - Nový zákon

Autor: Vladimír Hatara | 25.11.2012 o 11:10 | (upravené 10.7.2014 o 18:00) Karma článku: 3,79 | Prečítané:  801x

Téma bojových psov nabrala v tomto roku nebývalé rozmery. Prinieslo množstvo mylných názorov zo strany nielen laickej verejnosti a politikov, ale aj kynológov a trénerov psov. Ba dokonca aj zo strany súčasných navrhovateľov úpravy zákona. Vyznať sa v množstve protichodných názorov je čoraz komplikovanejšie. Ako je to s agresivitou psov? Nebezpečenstvo pochádza od chovateľov alebo ich psov? Pomôže navrhovaná  úprava zákona, alebo naopak, ešte zhorší situáciu?

Najprv treba mať jasno v tom, ako a prečo mohlo v minulosti niečo také, dnes už zdanlivo takmer nenáležité, čo zo zotrvačnosti a občas účelovo nazývame „bojový pes", vôbec vzniknúť. Aj v tomto prípade ide o plánovité spojenie prírodných objektov a javov s ľudskými predstavami, projektmi, ich cieleným využívaním a premenou zo strany ľudí v prospech vlastných záujmov a potrieb. V rámci toho našlo uplatnenie aj využívanie prirodzenej zvieracej a psej agresivity i sily, niekedy v miere prijateľnej, no neraz až v zdeformovanej a umelej podobe, kedy sa u programovo profilovaných jedincov, pripravovaných na boj a zápasenie, cielene a v závažnej miere potlačili niektoré prirodzené prvky živočíšnej letory a psychiky, ako strach, opatrnosť, hodnotiace schopnosti - zvažovanie vyhliadok na úspech, konflikt motívov, rituály, imponovanie, protestovanie, submisivita, útek, schopnosť hroziť a aj niektoré iné emočné a sociálne prejavy. Čiastočne sa u nich vytratila i prirodzená snaha zvierat nebyť počas konfliktov poranený, ako aj činitele, blokujúce a ukončujúce agresívne správanie. Takto modifikované zvieratá, sčasti zbavené pudu sebazáchovy, nehľadia teda ani na vlastné zdravie, ani na zmysel konfliktu, ktorý tak môže ľubovoľne pretrvávať až do jeho ukončenia zo strany človeka. Kým zviera v prírode šetrí silami a efektívne ich využíva iba v potrebnej, nevyhnutnej miere a iba v rámci jemu prospešného konania, tak ľuďmi vyprodukovaný psí derivát prirodzené motívy a obmedzenia čiastočne či úplne stratil.

Na základe takýchto umelo vykonštruovaných a teda neprirodzených anomálií však nemožno prijímať všeobecné závery. Ba aj nebezpečenstvo, z nich plynúce je pre verejnosť vcelku okrajové, až relatívne zanedbateľné a určite nie je možné akceptovať mieru, akou je sprostredkované verejnosti cez média (ako príťažlivé výtvory novinárov) či ústami kariérnych politikov. Plošný boj proti bojovým psom je zbytočný a nespravodlivý. Jedinci, pochádzajúci z chovných línií vedených špeciálne na zápasy či so zámerne zvyšovanou extrémnou mierou agresívneho správania u nás takmer neexistujú, navyše išlo o zápasenie medzi psami navzájom, čo zvyčajne znamená odlišný program agresívneho správania, ako voči ľuďom. Tým však nemožno vylúčiť či podceniť nebezpečenstvá, ktoré vo všeobecnosti ľuďom zo strany psov naozaj hrozia - no ich príčiny spravidla spočívajú v kombinácii viacerých nepriaznivých okolností a nie výhradne v génoch a v príslušnosti k plemenu. Avšak nepochybne aj v nich.

Riešenie sa preto musí uberať iným smerom. Neselektujme psov, ale osoby či rodiny, ktoré si ich zaobstarávajú - a najmä: selektujme ich vopred a nie až potom, keď si už psa zaobstarali. Významnejšie a praktickejšie je nie kontrolovať a komplikovane postihovať či obmedzovať problémové existujúce chovy psov a ich držiteľov, ale zabezpečiť, aby sa nedostatočne pripraveným osobám žiadni psi do vlastníctva a držania v budúcnosti vôbec nedostali. Toto sa musí stať hlavnou stratégiou spoločnosti pri riešení problematiky chovu psov, vrátane všetkých potenciálne nebezpečnejších.

Riešenie problematiky chovu psov je behom na dlhé trate a nemôže byť čiastkovo riešené ďalšími insitnými doplnkami do chovateľskej legislatívy.

Ak však naozaj nový zákon, tak potom revolučný, t.j. taký, ktorý bude riešiť základnú príčinu väčšiny neskorších chovateľských problémov - tým je voľné, ničím nepodmieňované nadobúdanie psov. Všetkých plemien i krížencov. Tento faktor sa primárne podieľa na generovaní psov, z ktorých časť sa neskôr javí ako viacej nebezpečná. Hneď za ním nasledujú nekontrolované a laické rozmnožovania, nevhodné vtlačovanie a socializácia šteniatok (tieto dva faktory obzvlášť významne rozhodujú o budúcom agresívnom správaní buď voči ľuďom alebo voči psom alebo voči obidvom subjektom), na ktoré nadväzuje nedostatočná výchova a nezvládnutie puberty, končiac nepostačujúcim zabezpečovaním celej škály potrieb psa v primeranej miere - hoci legislatíva to chovateľom nariaďuje už viacej ako 17 rokov! Napriek tomu, že rovnaký počet rokov zakazuje legislatíva neplánované a nežiadúce rozmnožovanie, ako aj úteky psov, podieľajú sa takéto nikdy nikým netrestané úteky a krytia až v 60 percentnej miere na každoročných prírastkoch, keď aj ďalších zámerných 30% krytí organizujú laici, ba i na nič (okrem peňazí) nehľadiaci obchodníci. V takýchto chovateľsky negramotných prostrediach sa generujú nezanedbateľné počty problémových jedincov, nesprávne profilovaných a socializovaných. Iba zostávajúcich 10% prírastkov pochádza z kvalitných chovov, čo však tiež vždy nezaručuje geneticky vyrovnané a stabilné mláďatá, a aj správne socializované.

V celkovom obrovskom počte každoročných prírastkov sa zákonite nachádza aj percento nežiadúcich psov hyperaktívnych, hyperagresívnych či hyperúzkostlivých psov, ktorých chovatelia namiesto selekcie a vyradenia z chovu nakoniec ešte aj navzájom opakovane pária. Nešťastných potomkov takýchto nevhodných krytí sa chovatelia zbavujú darovaním či vyhodením - vzápätí sa ich pomýlení a rovnako laickí ochrancovia snažia úplne bezhlavo a nezodpovedne natlačiť naspäť do spoločnosti prostredníctvom ľútostivých oznamov na facebooku pod hlavičkou SÚRNE!

Taká je naša slovenská realita.

 

Ako je to s agresivitou psov?

Istú mieru agresivity má každý pes - významnejšie je, či ju človek tlmí alebo naopak, provokuje a podporuje jej rozvoj.

Rozdiely u psov sú najmä v individuálnych prahoch voči podnetom, spúšťajúcim agresívne konanie v jednotlivých funkčných okruhoch (hierarchia a dominancia, sexualita, teritorialita, obrana mláďat resp. koristi, strach), pričom približne rovnaká úroveň prahov môže byť príznačná pre jednotlivé plemená, ale nemusí platiť pre všetkých príslušníkov plemena - menšie či výraznejšie odchýlky sú obvyklé.

Zároveň platí, že prah podráždenia a agresivity môže byť u toho istého psa rôzny v jednotlivých funkčných okruhoch (napríklad si sučka dôrazne a agresívne ochraňuje mláďatá, no bez známok odporu si nechá odobrať misku so žrádlom, prípadne vôbec nedokáže strážiť dvor) a prahy sa dokonca môže u toho istého psa dočasne zmeniť vplyvom okolností.

Vrodenú agresivitu nie je v skutočnosti možné presne posúdiť, nakoľko na agresívnom správaní sa podieľajú aj získané vtlačené i naučené faktory, ako aj úroveň, frekvencia a intenzita vonkajších provokujúcich vplyvov. Úroveň vrodenej agresivity nemožno testovať ani u šteniatok (ešte prostých závažných vonkajších vplyvov) a možno ju u nich iba odvodene odhadovať v rámci overenej metodiky testovania temperamentu a sebavedomia, či naopak, úzkosti. Možno ju čiastočne sledovať a hodnotiť najmä pri hrách šteniatok, kedy ju možno zároveň aj blokovať a ovplyvňovať, čo má závažný význam pre budúce neagresívne resp. agresívne konanie psa. Takýmito pozorovaniami napríklad zistíme inú mieru agresivity u bíglov a inú u bandogov.

O agresívnom správaní psa v reálnom živote teda rozhoduje vo všeobecnosti najmä to, aký situačný, momentálny alebo krátkodobý či dlhodobý tlak na psychiku psa vytvárame zvonku, ako ju zámerne i neúmyselne stimulujeme. Cieľom je navodiť taký optimálny stav, aby prirodzená agresivita psov bola vonkajšími vplyvmi čo najmenej provokovaná a teda zároveň čo najviac blokovaná. U psov s vyšším potenciálom agresie je potrebné iritujúce vplyvy dostať pod trvalú a maximálnu kontrolu zo strany človeka. Pritom je vhodné využiť aj doplňujúce a podporné invazívne zásahy, ako sú napríklad kastrácie. Zvýšenú mieru agresivity u jednotlivých psov je potrebné blokovať a zmierňovať aj zvýšenou dennou starostlivosťou - viac spoločnosti, pohybu, hier, vychádzok. V opačnom prípade si neuspokojovaný pes nájde aj zdanlivo banálny dôvod na agresívne konanie. Pravidelné „vybíjanie" energie pohybom, bohatými sociálnymi vzťahmi, vodením do väčšieho teritória je prevenciou voči narastaniu akejkoľvek formy deprivácie psa, ktorá je najčastejšie zdrojom agresívneho správania.

Blokovanie agresívneho potenciálu a prevencia agresívneho správania psa sú teda z praktického hľadiska najdôležitejšie a vyžadujú určité predpoklady a znalosti zo strany chovateľa. V realite však môžeme zaznamenať opak. Hlavným problémom Slovenska z hľadiska ohrozovania verejnosti a nebezpečnosti psov totiž nie sú psi bojoví, ale potencionálne všetci psi, ktorí sa narodili a formovali v laickom prostredí (bez nevyhnutných blokád nevhodného a negatívneho správania), a ktorým následne nie sú zo strany človeka počas celého života každodenne zabezpečované všetky fyziologické, etologické potreby - najmä pohybové, sociálne, teritoriálne. Z nich obzvlášť psi, určení na stráženie, nakoľko najmä v takýchto chovoch prejavy agresivity psa voči ľuďom jeho vlastníkovi vyhovujú a imponujú - preto ich nepotláča, ale naopak, rozvíja. Značná časť týchto chovov, schovaná za plotmi dvorov, je kombináciou všetkých uvedených nevhodných faktorov, ktoré tak vytvárajú vhodné podhubie k šíreniu negatívnych a nežiadúcich javov. V tejto súvislosti je významné aj poznanie, v akej závažnej miere sú rozšírené značne nesprávne názory o možnostiach aktívnej ochrany svojho pozemku prostredníctvom psa v čase neprítomnosti osoby či rodiny, držiacej ho na tieto účely, kedy sa väčšina chovateľov domnieva, že na „jeho" pozemku neplatia svetské a ani iné zákony, a že v rámci ochrany majetku je dovolené takmer všetko.

Nedostatočné napĺňanie všestranných potrieb takýchto psov, určených na stráženie (iba 10% psov z rodinných domov absolvuje denne vychádzky mimo miesta držania) môže viesť postupne k ich narastajúcej deprivácii a jej následnej agresívnej ventilácii pri prvej vhodnej príležitosti (napríklad po náhodnom úteku psa). Tento stav sa ešte dlho nezmení, nakoľko bežný slovenský obyvateľ rodinného domu či vlastník firemného objektu nosí v sebe neustále tiesnivý pocit ohrozenia svojho majetku a má preto tendenciu si ho za akúkoľvek cenu chrániť. Jeho starostlivosť o psa sa neraz  nebezpečne a nesprávne zredukuje iba na podávanie potravy.

- - -

Rôzne motivované konflikty, súboje sú prirodzenou súčasťou naturálnych modelov. To sa týka tak psov, ako aj človeka - civilizácia však smeruje ku ich redukcii. U domácich psov možno na rozdiel od vlkov zaznamenať vo všeobecnosti zníženú tendenciu agresivity jednak voči ľuďom i voči iným psom. Na tomto stave sa podieľa viacero faktorov, počnúc vtlačovaním a socializáciou (pes vníma človeka ako príslušníka svojho vlastného druhu), cez vysokú mieru fetalizácie (dlhoveký výber šteniatok s pretrvávajúcimi črtami šteňacieho správania v procese domestikácie), až po relatívny dostatok potravy a absenciu hladu. Génová výbava a individuálny vývoj každého jedného psíka sú však osobité - rôzne je prostredie, v ktorých šteniatka vyrastajú,  rôzne sú stupne a frekvencie zabezpečovania ich potrieb zo strany človeka, ktorých jednotlivé deficity sa môžu podieľať na narastajúcom vnútornom nepokoji, zvyšujúcom potenciál agresie. Ako bolo uvedené, agresívne správanie u psov možno pozorovať najmä tam, kde je pes určený na stráženie a prežíva celoživotne v malom priestore dvora, ešte horšie koterca či v malom dosahu reťaze.

Plemenná príslušnosť je pri hodnotení agresívneho správania psa vec síce nie zanedbateľná, ale podružná - na každom konkrétnom agresívnom jednaní psa sa vždy podieľa viacero faktorov, z ktorých niektoré preskúmať možné je a niektoré nie. Diskutovaná otázka, či sú niektoré plemená agresívnejšie viacej a iné menej má jednu jedinú, no z hľadiska všeobecnej bezpečnosti nie najzávažnejšiu odpoveď: áno! No aj v rámci toho istého plemena môžeme zaznamenať viditeľné rozdiely, najmä keď rozmnožovanie čistokrvných psov na Slovensku je najčastejšie „voľnou tvorbou", ba priam folklórom, bez odbornej kontroly, selekcie a garancie, kedy náhodný genetický drift posunie správanie niektorých jedincov nevhodným, či až extrémnym smerom. Nehovoriac o tom, že v slovenskom chovateľskom prostredí prevláda väčšina rôznorodých krížencov, takže akákoľvek povahová kvantifikácia i kvalifikácia pri celkovom hodnotení nie je možná. Podiel čistokrvných psov však z roka na rok narastá - bohužiaľ, súčasné módne trendy čoraz viacej preferujú plemená, ktoré ani nie sú samé o sebe agresívnejšie či nebezpečnejšie, len kladú zvýšené nároky na chovateľa v rámci ich ovládania pri zabezpečovaní nekonfliktného správania v rámci verejného poriadku. V praxi však nastáva pravý opak: tieto na ovládanie náročné plemená a aj ich krížence sú pod tlakom módnych trendov takmer násilím transformované na spoločenské plemená (od niekdajších jazvečíkov z konca minulého storočia cez kokeršpanielov, bíglov, až po dnešných jack russelov, staffordov, a pod.), čím sa v nezanedbateľnej miere dostávajú do rúk laikom, ba i deťom. K tomu javu dochádza najmä preto, že ide spravidla o plemená vizuálne príťažlivé - človek bol odjakživa tvor, uprednostňujúci vo všeobecnosti v rámci výberu vizuálnu príťažlivosť a prípadné negatívne dôsledky takéhoto výberu rieši až dodatočne. Ak k tomu všetkému pridáme fakt, že žijeme v neregulovanom prostredí, v ktorom si laické a nepripravené rodiny masovo zaobstarávajú akýchkoľvek psov bez predchádzajúceho splnenia akýkoľvek podmienok, tak narastajúca frekvencia problémových chovov v nelimitovanej koncentrácii našich sídlisk je jav úplne logický. Voľný, bezpodmienečný výber akéhokoľvek psa, spolu s nedostatkom odborných chovateľských znalostí a v spojitosti s nedostatočnou starostlivosťou sú živnou pôdou pre celú škálu problémov, ktoré spoločnosť zatiaľ nedokáže spracovať a spoľahlivo riešiť. Stiesnené pomery kotercov, dvorov, bytov, enormne vysoká koncentrácia psov, celkový nedostatok pohybu a sociálnych vzťahov ešte viac napomáhajú rôznym i neviditeľným formám utrpenia nešťastných zvierat, ktoré potom vnútorný pretlak riešia po svojom - útekmi, zvukovými prejavmi, bezúčelnými deštrukčnými aktivitami a aj agresiou. Je vlastné počudovania hodným šťastím, že pri takom masovom výskyte psov dochádza iba ku zriedkavým prípadom pohryznutia osôb - o niečo viacej dochádza ku vzájomnému či jednostrannému napadnutiu psov, spojených sporadicky i s usmrtením.

Ak sa relatívne nevhodný či len náročnejší pes dostane do rúk nevhodného chovateľa, ktorý mu navyše ani nezabezpečuje dostatočne všetky jeho potreby - čo je jav na Slovensku úplne obvyklý - tak práve táto nesprávna kombinácia môže mať za následok malé či väčšie tragédie. Na takéto kombinácie musí naša spoločnosť upriamiť svoju pozornosť - tie jestvujúce odborne, kriticky zhodnotiť a vzápätí zaujať neúprosné a nekompromisné postoje, opatrenia, no zároveň predchádzať vzniku podobných chovov podmieňovaním zaobstarania si psa.

Bohužiaľ, súčasná realita opäť potvrdzuje, že naša spoločnosť sa v boji proti ohrozovaniu občanov psami - a nielen v tejto záležitosti - riadi obvyklými, značne natvrdlými metódami: toporne a vytrvalo hodnotíme a riešime nebezpečné javy až potom, keď sa stali a keď si niekto už odnáša následky neriešeného stavu, alebo ho odnášajú rovno na pitvu. Príčina je jednoznačná - problémy riešia úradníci, odtrhnutí od reality a bohužiaľ, aj od odbornosti. Každá mentálne chabo riadená spoločnosť donekonečna používa nezmyselný a neosvedčený scenár: prijme nie celkom domyslenú legislatívu, nezabezpečí metodicky jej priechodnosť v reálnom živote, nekontroluje permanentne a systematicky jej uplatňovanie, a nakoniec následky či nespokojnosť rieši prijatím novej, taktiež nedomyslenej legislatívy. Na prekvapenie získa rýchlo súhlas parlamentu či samosprávy, čím načas zalepí oči nespokojnej verejnosti - uchlácholí ju až do tej doby, kým sa očividne nezistí, že aj nová  legislatíva je všetkými zúčastnenými ignorovaná rovnako ako tá predchádzajúca. Nič iné sa čakať ani nedalo! Pritom očakávania, vkladané do novej legislatívy nemajú žiadny logický základ: veď ak sa rezortné kompetentné orgány či samosprávy nenaučili používať v praxi legislatívu starú, je zrejmé, že to nedokážu ani pri legislatíve novej. Príkladov existujú nie desiatky, ale stovky. Problém totiž väčšinou nespočíval len v samotnom zákone, ale v kompetentných zložkách a funkcionároch, ktorí ho majú uplatňovať, zavádzať do praxe, a to najmä kontrolnou činnosťou, sankčnými aktivitami a dôslednou vymožiteľnosťou uvalených opatrení či sankcií. Teda ani nie tak samotný zákon, ale systém, metodika, odbornosť, vôľa a záujem kompetentných osôb sú rozhodujúce. Aby však bolo jasné: politikov i rezortných štátnych úradníkov nezaujíma ani tak zdravie a ochrana našich občanov pred nebezpečenstvami a ohrozovaním zo strany psov, ale skôr ohrozovanie samotných politikov a úradníkov nespokojnými občanmi. Tým, že slovenská kynologická jednota na požiadanie rezortu pôdohospodárstva vypracovala v roku 2012 narýchlo zoznam nebezpečnejších plemien (čiastočne odôvodnený), to iba poslušne splnila politickú objednávku (aj za cenu hnevu dotknutých chovateľských klubov), za ktorú bude v budúcnosti recipročne niečo požadovať. Najskôr presadiť do legislatívy nejaký jej záujem, dúfajme, že nie nezmyselný a iba skupinový.

Ak bude naďalej zanedbateľne nízke právne vedomie chovateľov, žalostná vymožiteľnosť práva a minimálna ochota kompetentných orgánov uplatňovať chovateľské predpisy v praxi, tak poverení úradníci môžu písať zákony a vyhlášky aké len chcú - môžu do nich napríklad napísať, že možno chovať len fialových psov. Za daného stavu po takejto vyhláške ani pes neštekne. A chovateľský život pôjde aj naďalej svojimi vlastnými vyšľapanými chodníčkami.

Podobný proces prebieha teraz, počas jesene roku 2012 na poli boja proti vraj bojovým a nebezpečným psom. Návrh zákona, ktorý vypodukoval niekto, kto nerozumie ľuďom a ešte menej psom jednoznačne zvýši nebezpečenstvo zo strany psov, ba dokonca aj zo strany doteraz neškodných bytových miláčikov. Autori návrhu zákona totiž zjavne nepochopili pravé príčiny agresívneho správania sa psov a navrhovanými opatreniami dosiahnú pravý opak, než pôvodne chceli. Iba laik -  a je jedno či v pozícii ministra, či poslanca alebo riaditeľa rezortu či veterinárnej správy, prípadne kynológa - sa môže domnievať, že agresívne správanie psov je spojené výhradne s génmi, ba ešte aj s konkrétnym plemenom, nehľadiac pritom na vonkajšie činitele, podporujúce a umocňujúce nárast agresivity jednotlivých psov bez ohľadu na plemeno. Iba laik chce gény poraziť výcvikom, nariadeným zákonom a to prostredníctvom komerčných cvičiteľov, u drvivej väčšiny ktorých je kynologická filozofia postavená aj na rozvoji agresívneho správania psov - zámerným dráždením psov, nácvikom útoku na figuranta - človeka. Znižovať agresivitu našich psov tieto kádre poväčšinou nenaučia!

Ďalej k navrhovanému zákonu: iba nedouk dokáže hádzať jednotlivé funkčné okruhy a programy agresívneho správania psov do jedného vreca (teritoriálne, sexuálne, obranné, hierarchické, presmerované, strachové) a na základe takéhoto zjednodušeného a nezmyselného záveru predkladať úplne nezodpovedne dokonca zákonné úpravy, nehľadiac pritom ani na osobitosť agresívneho správania voči ľuďom resp. voči iným psom či zvieratám. Naozaj iba etologický analfabet  sa môže dnes, na prahu 21. storočia domnievať, že ak je pes potencionálne agresívnejší, vyriešime takéto jeho uspôsobenie aj jeho obmedzovaním v pohybe, najmä povinnosťou vodiť ho výhradne na vodidle, čím v skutočnosti spôsobíme a dosiahneme pravý opak - stav zvýšenej trvalej iritácie, vnútornej nevyrovnanosti a deprivácie v dôsledku dlhodobej absencie prirodzeného vyrovnávania sa s prostredím a nenapĺňania jeho základných potrieb, najmä pohybových, sociálnych a teritoriálnych. Výsledkom teda bude zvyšujúce sa skryté „nebezpečenstvo" týchto psov, ale i psov hociktorých iných mimo pofidérne pripraveného zoznamu - obmedzenia pohybu sa totiž nezmyselne týkajú úplne všetkých psov. Tento zámer umocnil legislatívny horlivec ďalšími nezmyselnými návrhmi, napríklad aby sa psi mohli pohybovať iba vo vyhradených priestoroch, čo vskutku bude znamenať narastajúcu mieru vzájomných konfliktov medzi nimi, ktorým nedokážu osoby, ktoré ich tam doviedli, zabrániť z dôvodu slabej ovládateľnosti a veľkej fyzickej i mentálnej sily časti psov. Pritom vraj povinnosti, dané novým zákonom majú kontrolovať obce! Teda tie naše obce a mestá, ktoré dlhodobo zlyhávajú v základnej povinnosti, t.j. precíznej a plošnej evidencii psov -  a to aj napriek tomu, že z vyššej evidencie plynú do obecnej kasy vyššie príjmy z daní za psov (registrovaných je približne iba 70% psov v SR). Delegovanie chovateľských právomoci obciam sa doteraz ukázalo ako nevhodné - vykonateľnosť zákona 282/2002 je zanedbateľná.  V kontrole im majú napomáhať naše liknavé veterinárne správy, ba i kynológovia. Profesionálni tréneri psov tiež zacítili vhodnú príležitosť na zbohatnutie a tak argumentujú návrhom na povinný výcvik. Ďalším absurdným návrhom je zákaz chovať vybrané plemená psov v bytoch. Jednak ide o možný rozpor s ústavou, ktorý síce možno prelomiť zákonom, pričom však ústava hovorí, že pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel - aký by však malo zmysle držať tieto plemená len mimo bytov, čo v skutočnosti znamená v rodinných domoch a objektoch, čo ďalej prakticky znamená, že krátkosrstí psi zo zoznamu dotknutých plemien budú prežívať celoročne vonku. A to je v nesúlade s inými právnymi úpravami, nariaďujúcimi dostatočný welfare pre psov.

Naozaj iba legislatívny babrák sa môže domnievať, že je možné ku konkrétnemu dátumu naučiť všetkých 500-tisíc slovenských psov noseniu náhubku, lebo on sám si to v teple kancelárie takto vymyslel.

Aká je neznalosť súčasnej platnej legislatívy dokonca aj u odborníkov, to najlepšie dokazujú pripomienky k navrhovanému zákonu, aby napríklad vraj nebolo dovolené, aby veľkého psa viedlo na verejných priestranstvách dieťa (kynológ Fabián), hoci zákon 282 to zakazuje už od roku 2002! (§4: Vodiť psa mimo chovného priestoru alebo zariadenia na chov môže len osoba, ktorá je fyzicky a psychicky spôsobilá a schopná ho ovládať v každej situácii) Iný príklad: navrhovateľ chce do zákona presadiť možnosť zhabania psa, hoci zákon o veterinárnej starostlivosti to umožňuje už desať rokov (v prípadoch, ak to okolnosti vyžadujú, najmä ak existuje riziko ohrozenia zdravia zvierat, zdravia ľudí).

V tomto neodbornom, neznalostnom a hochštaplerskom prostredí, v ktorom sa navrhuje už navrhnuté dochádza k chaosu, v ktorom vláda rýchlou podporou zákona narobí pravdepodobne viacej zlého ako dobrého.

Ďalší mudrák navrhol, aby zákaz voľného pohybu psa nebol tak ako doteraz vymedzený a označený zákazovými tabuľkami, ale aby sa vzťahoval na celé územie obce, ktorá označí miesta, kde bude voľný pohyb povolený. Vraj ma obec pri tom prihliadnuť na celkový počet evidovaných psov (nezabudnime, že na Slovensku je evidovaných iba 70% psov). Navrhovateľ takéhoto paragrafu je asi zaprisahaný nepriateľ psov, preto samozrejme netuší, čo takáto právna úprava prinesie: masové porušovanie nariadenia, zvyšujúce sa napätie psov, nedostatočne veľké plochy určené na voľný pohyb, zvýšený počet vzájomných konfliktov zvierat i ľudí v stiesnených pomeroch vyhradených priestorov, nedostatočné vybíjanie energie a pohybového potenciálu psov, zvýšená koncentrácia infekčných agensov na malej ploche, ich prenos medzi psami i na ľudí. Podľa našej legislatívy je však chovateľ povinný zabezpečiť zvieraťu denne primeraný pohyb. Na túto požiadavku treba brať osobitný zreteľ! Poznatky o motorike a pohybovom  potenciáli psov naznačujú, že pohyb na vodidle alebo v malom uzavretom priestore akéhosi venčoviska je nedostačujúci a neumožňuje psovi vykonávať celú škálu vrodených spôsobov pohybu (chôdza, klus, cval, skok), najmä u temperamentnejších jedincov. Dlhodobým obmedzovaním pohybových a teritoriálnych aktivít dochádza k zhoršovaniu psychického a zdravotného stavu psa, vedúce finálne k deprivácii s následkami vo forme konfliktných prejavov a správania sa. Podmienkou zdravého vývoja, života psa a jeho bezkonfliktného spolunažívania je dostatok voľného pohybu pod dozorom svojho majiteľa a to vo veľkom teritóriu (potencionálne loveckom a sexuálnom). Pritom vyjsť so psom za areál mesta je taktiež riskantné, pretože v tesnej blízkosti mesta i obce spravidla začína poľovný revír. Pokusy riešiť situáciu zriaďovaním venčovísk - znamenajúcich definitívny limit pohybových aktivít - sú teda nešťastím obzvlášť pre väčších a temperamentnejších psov a v konečnom dôsledku prináša takýto stav viacero uvedených negatív.

Keby sme mali navrhnúť primeraný projekt venčoviska tak, aby spĺňal pohybové a teritoriálne požiadavky psov, muselo by ísť o venčoviská približne vo veľkosti futbalového ihriska a muselo by ich byť v stredne veľkom meste (napríklad v Žiline, Prešove či Martine) najmenej desať. Realita bude zrejmá: mesto investuje do zriadenia malých, nepostačujúcich venčovísk, v ktorých sa rýchlo preukážu uvedené negatíva a chovatelia sa ocitnú v pasci predpisov, čo ich donúti nariadenie porušovať. Nakoniec bude venčovisko navštevovať už iba malá vzorka chovateľov v dôchodcovskom veku. Alebo sa môže stať pravý opak, že práve dôchodcovia tam prestanú chodiť, pretože ich nepriamo odtiaľ vyženú mladíci, blázniaci sa tam so svojimi psami alebo aj bez nich. Pravdepodobnosť malej úspešnosti tohto riešenia na Slovensku spočíva aj v rozmanitosti skladby plemien psov. Kým v západných krajinách sa v mestách chovatelia orientujú prevažne na pokojné povahy psov, tak u nás možno vidieť oveľa pestrejšiu veľkostnú, plemennú, ale i povahovú škálu psov. Rozdiel je aj v ovládateľnosti, v psychickej vyrovnanosti a najmä sociálnej vyzretosti psov (ako aj ich vlastníkov), keďže sa psi u nás rozmnožujú a vzápätí nevhodne profilujú prevažne u laických chovateľov. Vo vyhradených zónach venčovísk by preto dochádzalo ku konfliktom a k vnútro i mimo druhovej agresivite, znamenajúcej zvýšený výskyt pohryznutí ľudí, ale i psov navzájom. Jeden nezodpovedný chovateľ, neovládajúci svojho dominantného psa, by z vyhradenej zóny navždy vyhnal množstvo sklamaných chovateľov. Netreba zabúdať ani na fakt, že z právneho hľadiska nemožno nikoho nútiť, aby so svojím  psom venčovisko navštevoval. Inak, práve veľkorysá stratégia voľnosti psov s minimom obmedzení, ktorú zaujali v Martine, priniesla nečakané úspechy v znížení počtu ohrozovania psami, pohryznutí a sťažností na chovateľov.

Ak sa teraz naozaj stane, že parlament príjme vyššie uvedené obmedzenia, tak každý hlasujúci ZA bude spoluzodpovedný za to, ak sa niektorému občanovi prihodí ujma na zdraví zo strany takýmito obmedzeniami deprivovaného psa.

Pre porovnanie: ak by sme nadmieru agresívnym vodičom zákonom prikázali, že budú smieť odteraz jazdiť už iba na vlastnom dvore, a aj to iba na prvom prevodovom stupni (na jednotke) a navyše so zatiahnutou ručnou brzdou, ako sa asi bude takýto vodič správať, ak sa raz po čase utrhne z reťaze a vybehne so svojim Ferrari na cesty? (Rovnako nebezpečnejšie sa bude správať dlhodobo obmedzovaný pitbull, ak sa mu raz podarí ujsť.) Alebo zakážme pre istotu všetky Ferrari - obzvlášť tie červené pôsobia naoko veľmi nebezpečne... Ba čo robiť, ak by sme zistili, že takéto Ferrari a iné silné či ešte silnejšie značky si majstrujú chlapci vo vidieckych humnách a potom sa beztrestne pohybujú s nimi po cestách? Bez ešpézetiek, bez poistiek, bez rozvahy - ba naopak: okázalo. Podobný stav existuje u nás vo sfére chovu psov - hocikto si len tak podomácky produkuje od babet (ratlíkov, čivavy, yorkšírov), cez endura (ovčiakov, labradorov, retrívrov, husky a i.) a rôzne osobné automobily či traktory (bernardín) až po kamióny (bandog, pitbull, boerboel a i.). Ba jazdí s nimi ako sa mu zachce, bez poznania predpisov, triezvy i opitý -  a toto všetko navyše vôbec nikto nekontroluje (okrem medializovaných prípadov), pretože dopravná polícia (kvázi veterinárni inšpektori) sa venuje niečomu úplne inému. Taká je naša realita.

V takomto chovateľskom neporiadku až bordeii, v masovom ignorovaní a porušovaní chovateľskej legislatívy, v tisíckach neprihlásených psov, v každodenných tisíckach utečených psov, v desiatkach tisícok voľných rozmnožovaní, v stovkách tisícok narodených nikým nechcených šteniatok, v tisíckach neočkovaných či neliečených chorých psov si zákonodarca a pseudoodborníci teraz pod tlakom médií uzmysleli, že idú riešiť malú, zanedbateľnú hŕstku psov, ktoré podľa ich narýchlo zmanipulovanej mienky predstavujú vážnu (vskutku však zanedbateľnú) hrozbu pre bezpečnosť občanov tejto krajiny - a ostatné, naozaj jestvujúce hrozby nechajú nepovšimnuté! Tejto malej hŕstke psov chcú tak nadmerne obmedziť životný priestor, životnú pohodu a etologické potreby až tak, že z nich urobia psov ešte nebezpečnejšími, než sú doteraz. Národy by žasli, keby vedeli, s akým malým rozumom sa im vládne..., riekol výstižne ktorýsi klasik.

Tento malý rozum sa prejavil aj teraz, pri tvorbe zákona o držaní psov. Okrem všetkých, vyššie uvedených nezmyslených návrhov uveďme ešte ďalšie. Pikantériou je paragraf, podľa ktorého ak nie je držiteľ nebezpečného psa odborne spôsobilý na ovládanie psa, je povinný dať ho do držby osobe odborne spôsobilej...  A ak ho žiadna takáto osoba nebude chcieť, potom čo? Kde a ako má takúto osobu hľadať? Povážlivosť takéhoto nariadenia je zarážajúca, pretože nariaďuje zmenu vlastníckych vzťahov! Zákon určuje aj novú kategóriu „poverených organizácii", ktoré majú garantovať výcvik psov a kontrolu chovných priestorov vybranej skupiny psov. Organizácii, zameraných na výcvik u nás však takmer niet - prevažne ide o nepodnikajúce občianske združenia. Plateným výcvikom sa zaoberajú aj živnostníci (majúci spravidla živnosť na všetko iné, len nie na výcvik psov), najčastejšie však cvičitelia „na čierno" - t.j. príjmy berú, dane neplatia.  Títo všetci majú teraz na základe žiadosti a povolenia ministerstva pôdohospodárstva na základe „odbornej spôsobilosti" (ktovie, ako ju ministerstvu preukážu, keďže takáto spôsobilosť u nás nie je certifikovaná) viesť nielen výcvik, ale aj „odborne posudzovať a schvaľovať chovné priestory a zariadenia". Buď budú úplatky tiecť potokom, alebo sa toto skončí fraškou a masívnym odporom. A ten si predsa ani jedna politická strana neželá.

Aké je východisko? Návrh zmien v zákone 282 zrušiť v celom jeho rozsahu. Premyslieť a uviesť do života opatrenia, ktoré umožnia lepšie využívanie doterajšej legislatívy. Inak bude výsledkom masové porušovanie zákona, strach chovateľov (napríklad aby ho neprichytili bez košíka na psa) a najmä zníženie počtu evidovaných psov, čo už doteraz bol parameter, negatívne ovplyvňujúci možnosti spoločností a obcí dostať chovy psov pod dostatočnú a spoľahlivú kontrolu.

Prísnejšia, lepšie povedané „priškripnutejšia" právna norma, nasmerovaná na psov nám teraz nepomôže - veď aj tá doterajšia umožňovala riešiť problémové chovy, hoci aj zhabaním či usmrtením psa, vrátane zákazu chovu psa. Nenašla však potrebné miesto v živote spoločnosti, nakoľko chýbala vôľa, a najmä odbornosť a ešte viacej kontrolný systém. To ukázal posledný prípad usmrtenia ženy (2012) jedným z dvadsiatky náročných psov, ktorým neboli v potrebnej miere zabezpečované všetky základné požiadavky (najmä každodenná dostatočná voľnosť pohybu, sociálne kontakty aj za účelom vyjasnenia si vzájomných vzťahov medzi psami navzájom, no i voči ľuďom), a ktorých chov veterinárny inšpektor len nedávno predtým kontroloval a - závady a porušenia legislatívy vraj nenašiel žiadne! Prečo sa tak stalo? Držanie psa na reťazi, v koterci či len vo dvore, bez dostatočných každodenných pohybových a sociálnych aktivít je totiž ešte stále takým zaužívaným javom, že kontrolné zložky takéto porušenia legislatívy vôbec neriešia a ani sa pri nich nepozastavia. Výsledkom sú napadnutia ba i úmrtia osôb takýmito psami v príhodnej chvíli po náhodnom úteku. Také je pozadie väčšiny napadnutí osôb psami. Dnes už vlastne ani tak nemá strážiť pes človeka, ako si musí majiteľ strážiť svojho psa, presnejšie jeho správanie. A to nedokáže každý chovateľ. Spoločnosť musí smerovať k tomu, aby psa nadobudli výhradne tie osoby, ktoré vopred preukážu schopnosť zvládať ho, pričom mieru jeho ovládania musia preukázať v závislosti od veľkosti, temperamentu a uspôsobenia psieho jedinca, ktorého si plánujú zaobstarať. Toto je jediná správna cesta, ktorá by mala byť premietnutá v novej, modernej a najmä nie zbŕklo prijatej legislatíve, ktorej musí predchádzať niekoľkoročná systémová, metodická a kádrová príprava.

Bez dostatočného počtu dobre pripravených kontrolných zložiek nie je možné očakávať žiadny pozitívny posun v prípade akéhokoľvek zákona.

Myšlienka i línia sú jasné: nech je v blízkej budúcnosti na Slovensku presne taký počet psov, koľko je rodín, ktoré sa dokážu o psa postarať v súlade s legislatívou. Ani o jedného viac. Len vtedy nastane stav, v rámci ktorého nebudú trpieť ani psi, ani ľudia.

Prijať iný, správnejší uhol pohľadu na problematiku chovu kvázi nebezpečných psov znamená najprv sa oboznámiť s pozadím ich agresívneho správania, ako aj s príčinami konfliktov, spojených s agresiou psov. Takéto oboznamovanie nie je možné zhrnúť do niekoľkých riadkov či odstavcov, ale vyžaduje dôkladnú analýzu správania sa psov v rámci ich prežívania v ľudskej spoločnosti. O tom bude pojednávať nasledujúci blog.

 

Nebezpečenstvo pochádza z chovateľov alebo z ich psov?

Treba vopred podotknúť, že kľúčovým problémom je odpoveď na otázku, okolo ktorej je vedená  polemika: nebezpečenstvo je spôsobené psami či ľuďmi? Nebezpeční sú psi alebo chovatelia? Odpoveď znie: obaja! Presnejšie povedané: obaja môžu byť. Svet a a i naša spoločnosť sa však spravidla dívajú na vec inak.

Rýchly prenos zaujímavých informácii modernými technológiami spôsobuje, že sa akýkoľvek problém rieši už nie krajinne a regionálne, ale mediálne prerastá na celý kontinent či svet. Pohryznutia a usmrtenia ľudí psami je téma divácky a čitateľsky lákavá a takéto javy vyvolávajú najčastejšie zveličenú, zdramatizovanú a teda nepatričnú odozvu. Silnie tlak verejnosti na príslušné orgány a tie pod týmto tlakom prijímajú unáhlené, neodborné, neefektívne a v praxi neuskutočniteľné závery v podobe zákonov, nariadení, zákazov a pod. To vzápätí vyvoláva reakcie dotknutých chovateľských kruhov - aj ich reakcie sú taktiež unáhlené, málo premyslené, emotívne, odbočujúce od podstaty veci, rýdzo záujmové a teda bez ohľadu na existujúcu väčšinovú nechovateľskú verejnosť. Takouto ukážkou boli reakcie pred niekoľkými rokmi v Čechách, kde sa práve podstata (ochrana verejnosti a prevencia) dostala do úzadia a namiesto toho sa polemika sústreďovala na opodstatnenie nomenklatúrneho prívlastku bojový, zápasnícky či nebezpečný pes. Boj o nomen omen či teminus technicus je pritom vedľajší, ba až zbytočný. Dôležitejšie je rozumnými opatreniami chrániť životy a zdravie občanov i zvierat.

Podobná je situácia na Slovensku. Kulminovala v auguste 2012, kedy došlo v priebehu niekoľkých dní k vážnemu napadnutiu a pohryznutiu fotografa a o pár dní dokonca k usmrteniu ženy, ktorá sa za úplatu starala o svorku dvadsiatich psov inkriminovaných plemien, pričom jeden z nich - úplne čírou náhodou (?) nazvaný majiteľom Diabol, ženu usmrtil. Odozva bola typická: vyjadrovali sa politici, kynológovia, zahmlievajúci veterinári, ochrancovia. Každý podľa seba, presnejšie „pre seba". Chovateľské kluby protestujú proti možnému zákazu ich psov (boja sa aj straty svojich príjmov z predaja šteniat), komerční tréneri sa naopak tešia na možné budúce príjmy v dôsledku zvýšeného záujmu o výcvik a tvrdia preto, že všetko je vraj záležitosťou len a len výcviku. Ochrancovia zvierat sa ihneď prezentovali zaužívanými floskulami o potrebe „zvýšeného prídelu lásky" voči psom zo strany človeka, ktorý je vraj všetkému na vine, či o potrebe zvýšených trestov za týranie zvierat. Pridali sa aj politici, akčne reflektujúci na nové trojdňové „čudo". To všetko za masívnej podpory novinárskych elévov, ktorí sa už zanedlho vrhli na čudo nové. A práve naši kvázi žurnalisti (ak ich tak možno zo zaťatými zubami vôbec nazvať) si neuvedomujú dosah a zodpovednosť za šírenie nezmyslov, ktoré produkujú popri tom, ako sa priživujú na téme. Najradšej dajú priestor na vyjadrenie niekomu, kto je rýchlo na dosah, alebo je jeho názor poplatný masovej mienke.

A tak napríklad dlhoročná profesionálna ochrankyňa z renomovaného spolku zaujala v médiách obvyklým nezmyslom, keď podľa nej sa zvieratá nerodia agresívne a za takýmto správaním zvieraťa je vždy človek. Vyznamenávali sa najmä mladí bulvárni redaktoríkovia, ktorí vo svojej hektickej práci oslovovali aj nerenomované chovateľské kádre. Istý lokálny tréner sa pre nich vyjadril v plusjednotke podivne: pes podľa neho vraj urobí pre pána všetko, a ak je cvičený na napadnutie človeka, chce sa majiteľovi odvďačiť a zaútočí. Nuž, takýto kynológ by sa mal hneď od zajtra vrátiť ku plyšovým psíkom. Ba pozabudla sa aj chovateľka pitbullov, keď napriek  tomu, že všetci chovatelia svorne popierajú existenciou bojových psov uviedla, že bojové plemená nepatria do rúk agresívnych a nevyrovnaných ľudí. Na inteligenciu pozabudla.

Iný oslovený kynológ zasa tvrdil, že fotograf, ktorého napadli traja psi a dohrýzli ho na desiatkach miest tela, by údajne konali inak, ak by mali služobný výcvik - iba by vraj zahryzli a potom už „len" držali..., a našťastie „len" ruku. Kynológ zjavne nerozumie rozdielu medzi loveckým programom psa počas výcviku a napríklad vrodeným programom ochrany teritória. Naivita celého vyjadrenia je zarážajúca, avšak tiež obvyklá. Podľa tohto kynológa by asi mali všetci držitelia psov na Slovensku absolvovať platený (aj u neho) služobný výcvik na figuranta s výcvikovým rukávom, aby  v prípade, ak raz niekoho napadnú, ho nehrýzli po celom tele, ale iba držali pevne za ruku.... Takéto a podobné nezmyselné vyjadrenia dostávajú v médiách priestor pravidelne. Všeobecne sú kynologickí cvičitelia v tomto smere najviac oslovovaní a aj najviac sa mýliaci. Najmä v predstave všemohúcnosti výcviku. Realita je však napriek ich zidealizovaným predstavám neúprosná: to, že pes poslúcha v prítomnosti svojho chovateľa, nemusí znamenať vôbec nič v prípade, ak je pes osamote, bez prítomnosti vodiacej osoby. Vo vypätých konfliktných situáciách, do ktorej sú zapojené emócie a agresivita, sa totiž pes riadi inštinktívnym koordinovaným programom, uloženým v génoch. Žiadny výcvik tu nepomôže často ani vtedy, keď je prítomný majiteľ psa, nieto ešte ak je pes zapojený do konfliktu osamote, či dokonca vo väčšej svorke s inými psami, čo sa stáva oveľa častejšie. Je potrebné ešte raz zopakovať, že istú mieru agresivity má takmer každý pes: významnejšie je, či ju človek tlmí a preventívne jej zabraňuje alebo naopak, provokuje a podporuje jej rozvoj.

Na margo dohryzeného fotografa i zabitej ženy možno dodať, že ide o následok bežnej slovenskej reality: hocikto si u nás zaobstará hocijakého psa, aj viacerých, hocijaký amatér či vidiečan si spári svoju rotvajlerku so susedovým pitbullom (alebo sa bez kontroly spária po úteku), chovateľ sučky potom hocikomu porozdáva či za fľašu predá svoje zle naprofilované šteniatka a navyše predčasne (hoci aj 5 či 6 týždňové - čo môže byť zárodok budúcich sociálnych problémov), hocikto ich potom hocijako drží, v nedostatočnom oplotení, bez vychádzok, bez sociálnych kontaktov a bez napĺňania ostatných potrieb - hlavne, že im dáva žrať. Niekedy ani to. To, že traja kríženci, ktorí fotografa dohrýzli neboli evidovaní, je už len obvyklým rámom celého obrazu našej chovateľskej reality.

Toť ukážka Slovenska. Ako je možné, že veterinárny inšpektor, ktorý prednedávnom, t.j. pred usmrtením ženy kontroloval uvedený chov dvadsiatky psov (z ktorého pochádzal aj smrtiaci pitbull) skonštatoval, že je všetko v poriadku, psi sú vraj uviazaní na dostatočne dlhých reťaziach v súlade s vyhláškou, a že nenašiel žiadne porušenia podmienok chovu? Takéhoto veterinára je potrebné teraz vziať dodatočne na zodpovednosť, keďže počas kontroly nevidel to čo vidieť mohol a mal, nespýtal sa na to, čo bolo závažné a z hľadiska budúceho možného negatívneho konania psov významné. Ako je možné, že sa nespýtal na frekvenciu odväzovania a umožnenia voľnosti pohybu a vychádzok každého jedného psa, keď to (denne) nariaďuje tá istá vyhláška 123/2007? Ako je možné, že veterinárny inšpektor nevytušil, že uväzovaním psov tak, aby sa k sebe nedostali, narastá medzi nimi sociálne napätie a sociálna deprivácia (psom chýbali vzájomné denné sociálne rituály: ovoniavanie, imponovanie, hry, ujasňovanie si hierarchických pozícií a pod.), ktorá sa raz pri prvej vhodnej príležitosti odventiluje ťažkou vzájomnou potýčkou (psa, ktorý usmrtil počas vychádzky ženu napadol po návrate iný pes a zabil ho). Prezrel veterinárny inšpektor psov tak, aby vylúčil podozrenie z možných organizovaných zápasov? Veď predsa v každom normálne uvažujúcom človeku musí skrsnúť podozrenie, ak sa dozvie, že niekto nablízku chová dvadsiatku psov, ľudovo označovaných ako bojových. V každom - len nie v štátnom kontrolujúcom veterinárovi! Ako sa k veci staval iný, objednaný súkromný veterinárny lekár, ktorý psov očkoval, liečil a teda sa s nimi dostával do tesného kontaktu? Bolo podľa neho všetko v poriadku? Jeho svedectvo by teraz bolo dobré poznať. A upozorniť ho na povinnosť hlásenia každého zisteného porušenia legislatívy - v tomto aspekte celý súkromný veterinárny sektor výrazne zaostáva a podieľa sa tak svojou pasivitou na kumulovaní viacerých vážnych problémov v chovateľskej sfére. Ale uznajme zároveň: má veterinárny lekár nahlasovať podozrenia, keď riskuje (okrem straty klienta) aj možné psychické či fyzické násilie, vyhrážky? Statočnosť sa na Slovensku všeobecne príliš nenosí.

Takýto stav je možný aj preto, lebo štátni veterinárni inšpektori a neraz aj súkromní veterinárni lekári sú, čo sa týka správania psov, rovnakí laici, ako chovatelia, ktorých majú kontrolovať. V zákone o veterinárnej starostlivosti jasne a už dlhé roky stojí, aká má byť úroveň starostlivosti o psa, ba je aj detailne premietnutá vo vykonávacej vyhláške. Nie je potrebné vymýšľať teraz nové úpravy zákona, len je nevyhnutné dohliadať na plnenie súčasných legislatívnych nariadení. Ako bolo už uvedené: každá spoločnosť, ktorá nevie nastoliť poriadok na základe platnej a rozumnej legislatívy začne klamať seba i verejnosť snom o novom, lepšom zákone. No ak sme sa však  nenaučili v praxi používať ani zákon doterajší, bude aj novoprijatý zákon rovnakým, široko obchádzaným zdrapom papiera. Pretože už na základe teraz platného zákona i zákonov predošlých bolo možné vykonávať kontroly a nariaďovať opatrenia, ktoré mohli zabrániť súčasným i minulým tragédiám. Vážnych napadnutí i úmrtí spôsobených psami bolo počas posledných 15 rokov viacej (nie však extrémne veľa) a iba odborník vidí ich spoločné pozadie, ktoré legislatívni a rezortní úradníci nevidia a kynológovia vidieť nechcú. Radšej sa rozhodnú pre návrh nového legislatívneho formátu.

Žiadny „pomocný" zákon však nateraz situáciu nevyrieši. Pri nízkej vymožiteľnosti a pri nízkych etologických poznatkoch súčasných štátnych i súkromných veterinárov bude situácia pretrvávať. Ak totiž budú kontrolné zložky, t.j. veterinárni inšpektori aj naďalej v rovnakom malom počte, rovnako nedostatočne pripravení z etológie a preto neschopní predvídať budúce konfliktné správanie psa na základe podmienok, v ktorých je pes počas ich kontroly držaný, pokrok nenastane ani v prípade prijatia toho najlepšieho zákona. Vyškoliť inšpektorov, aspoň dvojnásobne rozšíriť ich rady, finančne ich zabezpečiť, sústrediť ich pozornosť na nedovolené a voľné rozmnožovanie, priestupky prejednávať aj bez svedectva a podnetov  zo strany občanov, nariaďovať okamžité opatrenia - a najmä širšie a smelo využívať zabúdaný paragraf, ktorý už dlhodobo a dodnes umožňuje veterinárnym inšpektorom zhabať psa, resp. chov zakázať.

Súčasné právne úpravy umožňovali a umožňujú pri ich aktívnejšom a dôslednejšom uplatňovaní  predchádzať vážnym konfliktom osôb a psov, vypátrať a vopred eliminovať podozrivé chovy potenciálne nebezpečných psov! Teda nielen chov určitých kvázi podozrivých plemien a ich krížencov, ale najmä každé sústreďovanie väčšieho počtu  psov v tom istom objekte, areáli, dvore. Všade, kde sú psi vo väčšom počte a navyše určení  na stráženie, sa riziko ohrozenia osôb po náhodnom úteku (ktorý nemožno vylúčiť nikdy) enormne zvyšuje.

V súvislosti s chovom psov je najväčším nepriateľom slovenskej verejnosti práve množstvo rôznorodých psov, zaobstaraných na strážne účely, ešte horšie na účely kompenzácie vlastného strachu, úplne najhoršie na demonštráciu vlastnej sily, umocnenej agresívnym psom. Tu je potrebné zjednať v budúcnosti nápravu tlakom na veterinárny rezort. Každý podozrivý chov je potrebné inšpektormi skontrolovať, pričom by sa mali radiť s etológmi až dovtedy, kým doškoľovacími aktivitami nezískajú inšpektori dostatočné vedomosti.

Sumár: Spoločnosť nemôže riešiť problémy so psami legislatívnymi záplatami. Potrebujeme úplne nový a prísny zákon o chove psov, ktorý bude súbežne ochraňovať verejný poriadok a zároveň nariaďovať kvalitu prežívania psov na takej úrovni, aby nízka kvalita nebola príčinou následného narušovania verejného poriadku. A to nie je možné bez podmieňovania nadobudnutia psa. Súčasné štádium spolunažívania človeka so zvieratami sa do veľkej miery podobá situácii v automobilovej doprave v prvej polovici minulého storočia. Nárastom automobilov vtedy vyvstala potreba určiť pravidlá cestnej premávky a podmieňovať vedenie motorového vozidla úspešným absolvovaním vodičského kurzu, zároveň zákonom určiť ako, kde a za akých okolností možno jazdiť i sa vzdelať. Analogicky by sa tento postup dal aplikovať aj do oblasti držania spoločenských zvierat. Vzdelanie a osvetu v tejto oblasti, najmä teoretickú predprípravu potencionálneho chovateľa, treba postaviť na právny imperatív, najlepšie prijatím novokoncipovaného zákona o chove spoločenských zvierat, určujúceho podmienky na chov a najmä požiadavky na vedomosti budúceho chovateľa, ktoré by záujemca o chov psa musel vopred preukázateľne splniť. Ten, kto by podmienky spĺňal, stal by sa držiteľom CHOVATEĽSKÉHO  PREUKAZU. Vedomosti by boli preskúšané jednoduchým testovaním kompetentného štátneho (a teda nie súkromného) orgánu - regionálnej veterinárnej správy, ktorá by zabezpečovala pre záujemcov aj školenia. Kto si trúfa pripraviť sa doma, či úspešne absolvovať test aj bez prípravy: nech sa páči! Aj tu by sa však žiadalo zaviesť kategóriu záujemcov o určených náročnejších psov, ktorí by absolvovali školenie v širšom rozsahu, zameranom na ovládanie psa, výcvik, všetko spojené s preukázaním vhodnosti podmienok držania psa. V tomto smere dnešná navrhovaná úprava zákona 282 naznačila predsa len pozitívny smer.

Taký zákon však vyžaduje dôkladnú prípravu v horizonte minimálne jedného roka a ďalší rok na uvedenie do reálneho života, spolu s vyčlenenými finančnými prostriedkami na mzdy pre nové či preškolené veterinárne inšpektorské kádre, rovnako tak na znovu zavedené miesta veterinárnych technikov. Ročné mzdové náklady na zriadenie osemdesiatky nových pracovných miest  (40 veterinárnych správ po dvoch zamestnancoch - veterinárny inšpektor plus technik) by sa vyšplhali k sume 900 tisíc €. Nič hrozné, najmä ak by sa snažili o čo najväčší výnos z udelených sankcií - priestupky sú predsa všadeprítomné.

A už oddnes je potrebné donekonečna informovať verejnosť o chovateľských pravidlách. Informačný chaos je zarážajúci, anketovaní chovatelia sa vyjadrovali o svojich povinnostiach až bizarne. Chovateľská legislatíva je zatiaľ sústavou noriem, ktorú drvivá väčšina chovateľov psov neovláda, prípadne o jej existencii ani netuší.

- - -

Čo teda ukazuje naša realita?  Na Slovensku - čo sa týka chovu psov a problémov okolo nich - už dlhú dobu platí, že jedna hlúposť je vyvracaná hlúposťou druhou. V prípade otázky nebezpečných či bojových plemien zápolia proti sebe dva extrémne názorové tábory: jedni tvrdia, že správanie psa - vrátane agresívneho - je dôsledok génov a tí druhí, že je to vec výchovy, výcviku a vôbec vplyvu človeka na psa. Takéto vyhranené akademické súboje však patrili minulým storočiam a ich dnešní aktéri prezrádzajú vlastné zaostávanie za moderným vedeckým poznávaním správania psa. Chápať pojmy vrodené a získané ako vzájomne sa vylučujúce protiklady môže dnes naozaj už len diletant. Že ich je príliš veľa i medzi kvázi odborníkmi je malou tragédiou Slovenska.

V realite sa totiž nemôže stať, že gény znamenajú všetko a nemôže sa stať ani opačný prípad, že gény neznamenajú nič. Aj tu je teda pravda niekde uprostred. Poriadne pomiešaná, nesúrodá, nedefinovateľná, keď nielen každé plemeno, ale každý jedinec je svojský, osobitý, rovnako tak je osobitý jeho individuálny vývoj a aj každá životná situácia, v ktorej psí jedinec koná. A tak sa aj preto môže stať, že za najnebezpečnejšieho psa môžete podľa okolností považovať zlého pudlíka svojej susedky a za najmierumilovnejšieho kamarátovho pitbulla, ktorý ho ideálne ovláda, ba pes sa správa pokojne aj v neprítomnosti svojho vodcu, chovateľa.

Rozlíšiť, či zvýšená miera agresívneho správania u konkrétneho jedinca je dôsledok po rodičoch zdedených génov alebo či je naučená nemožno bez detailného poznania podmienok, v ktorých jedinec vyrastal.

Sumárne sa pod správanie psa podpisujú: gény; emočné uspôsobenie - typ nervovej sústavy a temperament; prostredie počas vtlačovania (podpora alebo tlmenie negatívneho správania); učenie; rozsah a úroveň socializácie mláďaťa; individuálne zážitky a skúsenosti; súlad povahy psa a jeho držiteľa; schopnosti chovateľa zvládnuť potrebnú mieru ovládania psa; úroveň výchovy a výcviku; okolnosti pôsobiace dlhodobo, krátkodobo či iba momentálne (okamžité okolnosti); podmienky, v ktorých je pes držaný (welfare); frekvencia a úroveň zabezpečovania všestranných potrieb psa (výživa, zdravie, voľný pohyb, sociálne vzťahy, sexualita, teritorialita); zmeny v podmienkach držania; vek; choroby; vonkajšie provokujúce činitele. K tomu možno pridať množstvo viac či menej viditeľných či nami úplne prehliadnutých a teda neviditeľných okolností a zážitkov psa - pozitívnych i negatívnych.

Ani najväčší znalec psov nedokáže presne určiť a rozlíšiť, ktoré konanie či konkrétna negatívna aktivita psa sa odohrala viac pod vplyvom génov, či nevhodného vtlačovania resp. nesprávnej socializácie, alebo výcviku, výchovy a iných uvedených spolupôsobiacich vplyvov. Diskusia sa väčšinou zredukuje na gény a na výcvik či výchovu. Zo všetkých ostatných faktorov sa do povedomia skúsenejšej chovateľskej elity začína dostávať iba fáza socializácie. A to je na spravodlivé a odborné posúdenie konfliktov či správania psov málo.

Negatívne účinky génov nemožno korigovať, možno ich len blokovať obmedzeniami psa a vylúčením spúšťacích podnetov - to môže neraz hraničiť až s týraním psa a nebezpečným nárastom jeho deprivácie. Naproti tomu negatívne účinky nesprávnej výchovy a výcviku možno tlmiť riadeným vyhasínaním, zmenou prístupu chovateľa ku svojmu psovi, odbornými vedomosťami, húževnatosťou a dôslednosťou - koľko však takýchto flexibilných držiteľov psov vo svojom okolí poznáte? Negatívne správanie psa v dôsledku nedostatočnej socializácie v mladosti možno korigovať len v niektorých prípadoch a čiastočne - väčšinou sa však takýto pes v situácii bez prítomnosti svojho vodcu bude správať v pôvodnom socializačnom a teda často nevhodnom modeli. Blokovanie nežiadúceho správanie psa, ktoré je spôsobené chybami počas vtlačovania nie je zatiaľ preskúmané, vyžaduje si však taktiež obrovskú mieru vedomostí, húževnatosti, pričom vyhliadky sú neisté (šteňa, narodené a odrastené niekde na zadnom dvore v maštali a bez prítomnosti ľudí počas kritickej senzitívnej vtlačovacej fázy nebude kontaktné voči človeku spravidla už nikdy, ak, tak len čiastočne s potrebnou útekovou dištanciou). Model sociálnych vzťahov a vzťahov k prostrediu, osvojený v štádiu vtlačovania má účinok rovnajúci sa takmer pôsobeniu génov a nie je možné ho blokovať ani premysleným riadeným vyhasínaním. Ba zdá sa, že dokáže v niektorých líniách dominovať nad génovou výbavou.

Pri posudzovaní agresívnych prejavov psov možno síce prijať určitú mieru zovšeobecnenia, avšak v prípade pohryznutia je potrebné prípad posudzovať individuálne a dozvedieť sa čo najviac súvisiacich okolností. (viď iný blog autora) Okolnosti vôbec nemožno štandardizovať - dva rovnaké okamihy neexistujú, tak ako neexistujú dvaja rovnakí psi či rovnaké okolnosti ich vývoja a života, vrátane vplyvu človeka. Nemožno teda ani niekoho apriórne viniť z dôvodu génovej výbavy, ale ani sa vyhovárať či poukazovať iba na nevhodné okolnosti a vplyvy zo strany človeka, vrátane absencie výcviku.

Zaujímavé je, že obhajcovia teórie, podľa ktorej sa pes stáva nebezpečným výhradne vplyvom negatívneho zásahu človeka (a teda neuznávajú vplyv génov na takéto problémové správanie psa - najčastejšie ide o cvičiteľov, kynológov, ochrancov), nespochybňujú genetiku a jej vplyv na správanie v prípade iných zvierat, či dokonca jednotlivých plemien psov, napr. poľovníckych alebo pastierskych. A naopak, apriórni bojovníci proti bojovým plemenám a ich génom (všetko je vraj v génoch) uznávajú v iných prípadoch pozitívny vplyv výchovy a cieleného výcviku zo strany človeka. Nuž, ako sa v tom má laik vyznať? Čo je v ľuďoch a čo je v psoch? Isteže, do vzťahu so psom aktívne vstupuje človek - najčastejšie slabo a nedostatočne pripravený. O tom, čo je pes, čo potrebuje a ako ho zvládať, to sa učí „za pochodu", čo sa bohužiaľ nezriedkavo ukáže ako neskoro - vtedy sa už do vzťahu nabalilo viac či menej veľkých alebo malých problémov, z ktorých vlastník psa ťažko hľadá východisko. Primárne však zlyhal už v prvej fáze, pri rozhodnutí zaobstarať si psa napriek nedostatočným vedomostiam a zároveň aj pri voľbe psa, kedy si zároveň neodpovedal na otázku, načo vôbec psa chce, akého psa chce a či ho spoľahlivo po každej stránke vládne. Rozhodnutie chovať psa, motív chovu psa a jeho výber, vedomosti, primeraná teoretická príprava sú dôležité momenty, ktoré rozhodujú o ďalšom osude a možných problémoch tohto vzťahu, presahujúceho do štruktúr celej spoločnosti. Je preto potrebné v budúcnosti akýkoľvek chov psov (nielen bojových a nebezpečných) rozumne podmieňovať a regulovať dobre pripravenou a v praxi realizovateľnou legislatívou, začlenenou do dobre pripraveného, organizačne  a systémovo zvládnutého prostredia štátnych veterinárnych správ.

- - -

Nikto presne nedefinoval, či pojem nebezpečný zahŕňa iba možné nebezpečenstvo voči osobám alebo aj voči iným psom. Možno sa prikloniť za doplnenie aj druhej možnosti - ide predsa o možné poškodenie alebo zničenie súkromného majetku (psa) iným útočiacim  psom. Avšak takto ponímaných „nebezpečných" psov sú v reálnom živote tisícky. Jedným z cieľov spoločnosti je preto prijať raz chovateľské pravidlá a predpisy, zaručujúce takú profiláciu psa v šteňacom veku, ktorá v budúcnosti psa čiastočne utlmí či zabráni jeho útokom na osoby a iných psov. Ide o náročný úkon i celý proces. Podobný, ako sú určené predpisy v doprave - homologizácia automobilu, typu, certifikovaný výrobca, technické parametre a neskoršie kontroly technického stavu, podmieňovanie vedenia motorového vozidla vodičským preukazom od certifikovanej školy s výstupnou kontrolu štátu, vyraďovanie nespoľahlivých a nebezpečných vozidiel a vodičov, atď. Takéto chovateľské právne pozadie sa skôr či neskôr stane nevyhnutnosťou - predbehnime dobu a urobme ho ako prví na svete!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Rád si z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?