Všetko o bojovnosti a agresivite našich psov - III.diel

Autor: Vladimír Hatara | 28.11.2012 o 8:50 | (upravené 5.11.2014 o 22:49) Karma článku: 4,91 | Prečítané:  1054x

Čo hovoria chovatelia? V rámci úvahy o tom, či diskutované plemená sú bojovými a nebezpečnými nechajme vypovedať samotných chovateľov.

 

Internetové stránky jednotlivých dotknutých kvázi bojových plemien zakladajú aktívnejší a zároveň solídnejší z chovateľov. Platí však, že „každá líška si svoj chvost chváli". Všetci prispievatelia sa snažia zľahčiť polemiku na tému nebezpečnosti ich psov a plemien. Môže byť pravdou, že oni sami majú psov skutočne zvládnutých a bezproblémových. Často však nevedia a nevidia, respektíve nechcú vidieť, ako im poza chrbát rozmnožujú a nevhodne profilujú bezpapierových jedincov amatéri, ktorí zapríčiňujú množstvo problémov, vychyľujúcich váhu verejnej mienky proti týmto plemenám. Chovatelia na svojich internetových stránkach obhajujú svoje plemená nesprávnymi argumentmi o ich neškodnej genetickej výbave a zároveň sčasti správnymi argumentmi o potrebe kvalitnej výchovy a výcviku. Pozorný a nestranný čitateľ si však nemôže nevšimnúť na stránkach istú, zle skrývanú alebo vôbec nemaskovanú sympatiu, až pýchu ku sile a autorite takýchto psov, ba niekedy aj  priamo ku zápaseniu.

Tak napríklad stránka http://www.vazka.sk/dogs/pes.php?id=23 o plemene bandog má podnadpis KING GLADIATOR. Aká bola činnosť gladiátorov, je všeobecne známe. Iná stránka uvádza, že bandog je určený „na ochranu osôb a majetku, vhodný do krízových situácií pre svoju výnimočnú odolnosť, v krajine pôvodu sa používa aj ako strážny pes vo väzniciach s najprísnejším režimom", a že „cieľom bolo vytvoriť psa neporaziteľného v sile a vytrvalosti". Ďalej autor píše, že „bandog je veľmi silný pes, .... razancia (útoku) je úžasná a v podstate nedáva šancu na únik. Jedná sa o psa, ktorému genetika nadelila snahu chytiť páchateľa za každú cenu". Nuž,  „páchateľom" z pohľadu nezvládnutého psa alebo jeho problémového majiteľa môže byť aj niekto celkom slušný, napríklad dieťa, ktorému preskočila lopta pri hre do dvora, v ktorom prebýva takýto pes. Je zbytočné na tomto mieste polemizovať o právnych možnostiach ochrany osôb a majetku agresívnym psom, ktoré okrem nutnej obrany sú nulové, v každom prípade naivná predstava slovenského občana o vysokých možnostiach aktívnej ochrany psom vo „svojom dvore" pretrváva a je odôvodnená pocitom nedotknuteľnosti a absolútneho zákazu vstupu na „môj vlastný" a navyše vraj niekedy aj označený majetok, pozemok, areál, dvor. Nuž, tak ako na skutočného zlodeja, bude potom bandog rovnako podráždene a agresívne hľadieť na požiarnika, záchranára, či plynára, ktorý chce v núdzi zastaviť unikajúci plyn.

Časopis Plus 7 dní v čísle 41/06 uvádza  takéto vyjadrenie chovateľa: „Nikdy sme sa nešpecializovali len na jednu rasu. Mali sme všeličo - rotvajlerov, pitbulov, argentínske dogy, teraz mám bandogov a kanárske psy. Sú to strážne psy. Bandog máva v kohútiku okolo sedemdesiat centimetrov, tie moje vážia okolo sedemdesiat kilogramov. Kanárskeho psa zvyknú označovať ako španielsky národný poklad. Je to veľmi stará rasa. Dá sa povedať, že jedno takéto zviera dokáže urobiť robotu za troch rotvajlerov.". Akú robotu má na mysli a čo je jej možnou súčasťou, je zrejmé: stráženie objektu a napadnutie akejkoľvek osoby v prípade jej ocitnutia sa v objekte za akýmkoľvek účelom (takže ešte raz: nielen zlodej, ale aj požiarnik, zdravotník zo záchranky, policajt). Bodaj by sa nikdy nič nestalo, ale takáto predstava o možnostiach stráženia a v rámci neho o agresívnom konaní psa je bežnou súčasťou slovenskej reality.

Z inej internetovej stránky http://bratislava.sme.sk/c/2630427/Bojove-psy-zautocili-na-muza-v-Krasnanoch.html sa dozvedáme: „Dva bojové psy plemena bandog napadli včera okolo piatej ráno muža na Kadnárovej ulici v Krasňanoch. Psy podľa polície utiekli z garáže v Krasňanoch, dvere zrejme pootvoril silný vietor. Polícia už vypočula napadnutého 35-ročného muža, ktorý je momentálne v nemocnici, aj majiteľa psov 25-ročného Romana. Podľa našich informácií sa napadnutý muž pokúsil pred psami ujsť a vyskočil na zábradlie. Polícia sa najprv pokúšala psy zneškodniť, keď sa jej to nepodarilo, zastrelila ich.". Ledva dospelý obmedzenec, ktorý drží a deprivuje psov v uzavretej garáži (ktorej dvere otvorí aj vietor...) je aj v prípade akejkoľvek zdanlivej lásky ku nim osobou, nespôsobilou chovať ani len pudlíka.

Stránka http://www.xbazar.sk/ ponúka: „Bandog - predám šteňatá s PP po veľmi agresívnych rodičoch, vhodný pre strážne účely a osobnú ochranu.".

Priaznivec chovu pitbullov uvádza v internetovej diskusii: „Pitbulla nerobia jeho svaly ani zuby, ale jeho srdce!!!". Aké srdce má tento prispievateľ pritom na mysli, je zrejmé. Nielen srdce láskavé, priateľské (čím sa pitbul voči svojej rodine neraz naozaj mimoriadne vyznačuje), ale aj srdce smelého, húževnatého bojovníka, bojujúceho až do konca svojich síl. Otázka v dnešnej dobe je: s kým? Prečo? Načo? Objektom jeho zápasníckeho srdca môže byť susedkin ratlík či nebodaj susedove dieťa.

Inak, kvázi smelými a statočnými postojmi sa vyznačujú napríklad aj malí jazvečíci.

Iný prispievateľ píše tiež o veľkom srdci pitbulla, avšak z úplne iného, lepšieho uhla pohľadu. A má tiež istú pravdu. Veľkosť srdca jeho dobre socializovaného pitbulla spočíva v skutočnej, preukazovanej srdečnosti. Aj primerane socializovaný pitbull je pes, lipnúci na svojej svorke, rodine svojho pána. Často možno práve u pitbullov tento vzťah ľudsky nazvať až ako vrúcny. Znesie akékoľvek príkoria od detí či od majiteľa. Jeho tolerancia a oddanosť rodine je príznačná. Preto prívlastok „pes s veľkým srdcom" nie je vôbec vzdialený od pravdy. Nezabúdajme však, že hovoríme o dobre socializovanom jedincovi a nemožno preto tento opis zovšeobecňovať. Tak ako nemožno na druhej strane zovšeobecňovať agresivitu a apriórne ju pripisovať všetkým pitbullom a podobným plemenám.

Vôbec, internetové diskusie na danú tému sú plné príspevkov, ktorých autori bezproblémovo zvládli výchovu plemena, označovaného ako bojové. Svorne obhajujú ich mierumilovnosť a dôraz kladú na výchovu a výcvik. Sčasti sa však chvália aj cudzím perím. Poväčšinou mali potrebnú dávku šťastia, pretože sa im zhodou okolností mohla kúpou dostať do rúk vhodne pripravená, sociálne správne vyprofilovaná sučka a oni sami zhodou okolností vedia aj správne formovať jej narodené šteniatka. Nenájdeme príspevok o tom, ako niekto zaregistroval u svojho psa výrazné agresívne alebo aj iné negatívne črty a napriek tomu ho po celý život zvládol bez problémov a konfliktov. Ten, kto agresívneho psa mal a spôsoboval problémy, ten na internet spravidla nepíše. Nemusí sa však hanbiť za svoju zdanlivú neschopnosť - poraziť gény, spolu s vtlačenými a naučenými nevhodnými prvkami správania, držať ich dlhodobo na uzde, je najťažšie zo všetkého na svete, tak u ľudí, ako aj u psov. Na margo tých úspešných možno len zaželať, aby mali dostatok šťastia aj v budúcnosti pri výbere ďalších podobných jedincov. Lebo aj im sa môže stať to isté, čo sa stalo horlivému obhajcovi výchovy a výcviku pitbullov, ktorému sa po troch bezproblémových jedincoch dostal do rúk štvrtý, problémový, prejavujúci už ako šteniatko zvýšenú agresivitu voči všetkému navôkol. Chovateľ sa najprv usmieval a tešil sa na „lámanie" tejto povahy výchovou a výcvikom. Po roku to vzdal a snažil sa ho predať. Po dlhej diskusii uznal, že pre spoločnosť i samotného psa bude lepšie, ak ho dá utratiť.

Prečo bolo vyššie uvedené, že chovateľ dobre zvládnutého psa musí mať aj dávku šťastia? Vec má viac  stránok, ku ktorým je potrebné sa neustále vracať: prvou sú gény, druhou vývoj šteniatka počas prvých dvoch až troch mesiacov a napokon treťou je výchova a výcvik. V rámci neho kritické zvládnutie puberty. Nezabúdajúc pri tom všetkom na zabezpečovanie dennej starostlivosti o psa (pohyb, sociálne vzťahy, welfare). Väčšina majiteľov dobre zvládnutých psov sa vo svojich internetových príspevkoch nie celkom presne domnieva, že všetko je len vec výcviku a teda schopností zo strany človeka. Podľa nich genetická výbava nemá závažný význam, o vtlačovacej fáze a následnej socializácii netušia takmer nič, a kladú preto dôraz na výcvik a výchovu. Gény psov sa niekedy zvládnuť do prijateľnej miery dajú (obmedzovanie môže hraničiť až s týraním psa), u niektorých nie. Spomínaná dávka šťastia spočíva v tom, že sa záujemcovi o chov psa dostane do rúk jedinec z takého chovu, u ktorého došlo ku kombinácii dobrej genetickej výbavy s dobrou úrovňou vtlačovania a socializácie (na čom on sám podiel nemá) a takúto psiu osobnosť tento nový nadobúdateľ psa nakoniec ešte dotvoril správnym výcvikom, výchovou a dobrou dennou starostlivosťou. Vie však budúci chovateľ, aké šteňa kupuje? Isto, skúsený chovateľ len tak od hocikoho psíka nekúpi. Ale už napríklad kúpa psa na inzerát sa stáva lotériou. Ak niekto prejde autom polovicu republiky, stovky kilometrov na inzerované miesto predaja psa, tak len málokto sa rozhodne odísť s prázdnymi rukami ak zistí, že šteniatka sú zanedbané alebo z iných dôvodov pre neho nevhodné. Radšej sa pokúsi presvedčiť majiteľa aby spustil z ceny. Ak sa to podarí, môže začať veľký problém. Čím kvalitnejší chovateľ šteniatok (jedným z ukazovateľov kvality je aj fakt, že sučiek a mladých šteniatok máva len málo), tým väčšia záruka a pravdepodobnosť bezproblémového spolužitia s kúpeným psíkom. A naopak - čím väčší a masovejší výrobca šteniatok, tým je vyššia pravdepodobnosť problémov u ním vyprodukovaných jedincov. To preto, že je nesmierne dôležité, ako a koľko sa venuje chovateľ napárenej sučky mláďatám po ich narodení. A tu sa opäť dostávame ku najkritickejšiemu bodu polemiky, ktorá jednoznačne vypovedá o tom, že nie len gény a nie len neskorší vlastník psíka (výchovou a výcvikom) rozhodujú o správaní psa počas celého zostávajúceho života, ako o tom rozhoduje majiteľ mláďat v čase, kým sú šteniatka u neho, teda od narodenia až do ich predaja či darovania. Výcvik je príliš preceňovaný z toho dôvodu, že etapa vývoja šteniatka počas prvých týždňov je „španielskou dedinou" aj u najrenomovanejších chovateľov a preto sa všetky dobré výsledky priraďujú iba výcviku a všetky negatíva nedostatočnému alebo absentujúcemu výcviku, výnimočne i zlým génom. V skutočnosti veľmi podstatný a významný vplyv na celoživotné správanie psov vo viacerých smeroch, vrátane agresivity, zohráva fáza vtlačovania a socializácie šteniatok ešte u majiteľa ich matky. Úroveň a kvalita tejto vysoko senzitívnej modelovacej fázy poznačuje a významne určuje správanie psa počas celého života. Je to akoby nainštalovaný počítačový software (pričom gény sú hardware), ktorý však nemožno vymeniť hocikedy tak, ako ten v počítači. Možno ho len korigovať rôznymi viac či menej účinnými aktualizovanými záplatami. Pri spomínanom nedostatku teoretických vedomostí u rozmnožovateľov zvierat je skôr dielom náhody, či poskytnú šteniatkam optimálny model počas vtlačovania a socializácie. Je pravdou, že malá časť chovateľov dokáže za štandardných podmienok správne naprofilovať svoje šteniatka aj bez teoretických vedomosti, len na základe správnej intuície, prirodzeného vzťahu ku psom - nedokáže však variabilne modelovať vtlačovanie v prípade výskytu problémového šteniatka ráznymi blokujúcimi zásahmi alebo naopak, habituáciou, či podporou správnych a žiadúcich prvkov správania za nevyhnutnej spoluúčasti matky a súrodencov. Vo všeobecnosti však rozhodujú vedomosti a čas, ktorý venuje chovateľ šteniatkam a ten sa odvíja aj od kvality jeho vzťahu tak ku šteniatkam, ako aj ku ich matke. V tejto fáze je možné naozaj veľa pokaziť.

Sumár: na zistenej agresivite šteniatka sa teda nepodieľajú len samotné gény, ale aj jeho nesprávny raný vývoj a v rámci neho napríklad aj odpozorované nevhodné agresívne prejavy správania od vlastnej (nezvládnutej) matky. Ak matka vrčí po ľuďoch idúcich okolo dvora, vrčia zanedlho aj šteniatka. Ak matka, ležiaca v brlohu s mladými chňapne po ruke chovateľa, kopírujú šteniatka od nej síce nie samotné chňapnutie, ale jej emočné vyladenie, agresiu a dovolia si ju aj ihneď čiastočne prejaviť  - a že si to môžu dovoliť, si v tomto okamihu navždy uložili do pamäti (potom napríklad už len celoživotné očkovania môžu byť problémom). Ak matka napáda iného psa, niektoré šteniatka sa možno pridajú. Toto pravidlo „pamäti správania" a sociálnej pamäti platí všeobecne u všetkých plemien psov a ich krížencov. Zvlášť u diskutovaných kvázi bojových plemien by chovateľ mal cielene profilovať šteniatka tým, že určité nevhodné prvky správania potláča, trestá - vrátane u ich matky, pričom však drží pospolu celú rodinu (matku i so šteniatkami) až do konca senzitívnej vtlačovacej fázy (8 týždňov veku) a nepodľahne tlaku kupcov na 6 týždňové šteniatka. Kto však toto všetko dokáže? Veď väčšina šteniatok sa rodí v amatérskom a laickom prostredí a je skutočne len vecou náhody, aký model sociálneho správania im vtlačia počas prvých dvoch mesiacov života.

Priznajme, že značný počet chovateľov diskutovaných plemien prejavy agresie mláďat, naučené od matky, či rovno chniapanie po jeho rukách si váži, ba ešte sa tým aj pýši pred návštevníkmi. Imponuje mu, aké sú šteniatka už teraz „ostré".

Významným faktorom je teda aj čas odobratia šteniatka od súrodencov a matky. Optimálny vek osem týždňov, kedy je ukončené ryhovanie mozgu a teda vtlačovanie, sa len málokedy dodrží. Ak je o šteniatka záujem, predajú sa už  5-6 týždňové, čo má za následok nedostatočnú vyzretosť vzťahu voči ostatným psom a zvyšuje sa tak možnosť neskoršej agresie voči iným psom. Naopak, ak záujem o šteniatka nie je a zotrvávajú preto dlho pri matke a navyše so sporadickou prítomnosťou človeka, je vysoko pravdepodobné, že po odobratí si u nového majiteľa nevytvoria voči nemu vzťah. Nebudú ochotné spolupracovať s človekom, nie je možné ich teda cvičiť, ovládať. Budú sa snažiť utekať z miesta držania a vyhľadávať priateľstvá s inými psami. Odstup od človeka, až strach z neho, budú v kritických chvíľach (napr. v uzavretom priestore bez možnosti úniku) riešiť úzkostnou agresiou. Toto, spolu s útekmi, len prispeje k rozhodnutiu majiteľa darovať či predať psa inde, alebo ho trvalo uviazať či zavrieť do koterca. Spustí tak nevedomky narastajúci deprivačný proces, ktorý sa vo vhodnej náhodnej chvíli ventiluje nepríjemným až tragickým spôsobom.

V prípade problémových psích jedincov tvorí základ ich nežiadúceho správania spojenie negatívnych génov a rozvoj týchto génov počas prvých týždňov života v pre ne vhodnom, no v skutočnosti však negatívnom prostredí.

Ku všetkému sa pridáva ešte aj ďalšia genetická výbava, spočívajúca v priradenosti k typu nervovej sústavy. Je zrejmé, že inak sa správa v živote flegmatik a napríklad aj flegmatický pitbull, inak sa správa melancholik, odlišne sangvinik a potencionálne úplne najhoršie cholerik. Psi majú v závislosti od typu zakódovaný osobitý spôsob odpovede na podnety, teda to, či je reakcia až neprimerane intenzívna alebo značne pasívna, či je podnet spracovaný emotívne alebo zvládnutý pod ochranným vplyvom výcviku a výchovy (avšak aj vycvičený pes môže reagovať na ten istý či rovnaký podnet inak v prítomnosti majiteľa a inak v prípade jeho neprítomnosti), či jedinec potrebuje denne veľa stimulov, hier alebo mu postačuje aj nuda a nasýtenosť. Dnes už ani u čistokrvných plemien nemožno očakávať štandardom určený temperament u každého jedinca daného plemena. Isteže, napríklad u novofoulandského psa sa cholerik vyskytuje len sporadicky, naopak, nájsť flegmatického ratlíka sa možno ani nepodarí. Čím je však plemeno obľúbenejšie, módnejšie a teda masovejšie rozmnožované laikmi, tým viac dochádza ku odchýlkam od predpokladaného povahového štandardu a to nielen absolútne (teda že vzhľadom k celkovému počtu psov sa zákonite zvyšuje aj počet odchýlok), ale aj relatívne - percentuálne väčší podiel populácie vykazuje odchýlky.

Ukážkou daného stavu sa stal v poslednej dobe čoraz obľúbenejší labrador. U väčšiny ľudí je spojený s predstavou pokojného, rozvážneho a poslušného psa, ktorého tieto vlastnosti predurčujú na vodenie nevidomých alebo na funkciu asistenčného psa pre osoby s poruchami motoriky. Zriadenci útulkov či praktickí veterinárni lekári potvrdzujú nárast hyperaktívnych, ba aj agresívnych labradorov. Laické rozmnožovanie bez poznania zákonov genetiky a ďalších následných súvisiacich záležitostí pomiešalo povahový charakter tohto plemena - namiesto udržania či pozitívneho osvieženia genofondu plemena došlo ku nežiadúcim odchýlkam. Majiteľka sučky labradora, ktorá sa na vychádzkach pravidelne stretáva s majiteľom iného labradora jednoducho raz navrhne: „...ten váš pes je taký pekný, moja sučka tiež, budú mať pekné mláďatká..., a ešte na tom aj zarobíme!". Takto to beží v reálnom živote. Okrem toho, v minulosti každý odlišný, najmä hyperaktívny jedinec rýchlo padol za obeť pragmatického chovateľa - zlikvidoval ho vtedy dostupným spôsobom. Dnes, keď sa pes stal spoločníkom a predmetom obchodu a zisku zároveň, je cieľom predajcu zatajiť kupcovi nevhodné vlohy psa a predať ho za každú cenu. Solídna a objektívne rozhodnutá eutanázia nemá v biznise miesto a tak problémoví jedinci zostávajú nažive. Aký je ich ďalší osud? Idú z ruky do ruky, končia na reťaziach, v kotercoch, prípadne v útulkoch, kde sa nevedomí ochrancovia zvierat z princípu snažia udržať ich nažive a nájsť im za každú cenu (neraz hocijakého) nového majiteľa. Ak sa to aj podarí, pes sa zanedlho vracia do útulku ako vrátený, či odchytený po úteku, alebo putuje od jedného majiteľa k druhému. Načo taký nešťastný život?

- - -

O celkovom správaní psa teda rozhoduje kombinácia viacerých tu uvádzaných vrodených a vývojových faktorov. Do rámca konfliktného správania je potrebné ešte priradiť individuálne zážitky a skúsenosti psa, a podceniť nemožno ani význam vonkajších faktorov a okolností, akými sú napríklad prítomnosť vodiacich osôb, miesto konfliktu, huckanie zo strany majiteľa, stret dvoch psov pri voňavom pohodenom nájdenom odpadku či pri bráničke do dvora, v ktorom sa nachádza sučka v ruji a pod.

Najhoršia možná kombinácia vrodených a vývojových faktorov je hyperaktívny cholerik so zdedenou silnou dominantnou agresivitou, držaný v prvých týždňoch života v nevhodných a izolovaných podmienkach, odpozorujúci agresívne správanie od svojej agresívnej matky, pričom je zle socializovaný, s nevyzretými vzťahmi buď voči psom alebo ľuďom, a nešťastnou náhodou sa dostal ku primitívnemu a militantnému laikovi, mieniacemu pýšiť sa jeho i vlastnou silou a agresivitou. Nevedie preto psa tak, aby agresivitu psa potláčal, ale aby ju rozvíjal. Zároveň deprivuje psa nedostatkom pohybu, sociálnych kontaktov, nepostačujúcou stimuláciou - nudou. Prípadné choroby psa nelieči, vrátane bolestivých poškodení zdravia či chronických orgánových zlyhaní. Drží ho za chatrným plotom, ktorý každú chvíľu zvalí vietor.

Myslíte, že takýchto opísaných hrozivých až mrazivých kombinácií je málo a sú preto zanedbateľné? A čo ak sa uvedený prípad vyskytuje vo vedľajšej ulici? Stačí jeden prípad pohryzenia takýmto psom počas jediného roka s následnou smrťou človeka - a aj to je priveľa.

Ak sa akýkoľvek pes niekomu po každej stránke vydarí a sám jeho majiteľ je tiež celkom vydarený - všetko je O.K. Ak je chovateľ vydarený a dostane sa mu do rúk nevydarený pes - istá šanca na aký taký úspech a nápravu tu je. Ak chovateľ vydarený nie je, no dostane sa mu vydarený pes - veľké šťastie pre svet. Ak majiteľ vydarený nie je a dostane nevydareného psa - pohroma pre spoločnosť! Ak má nevydarený chovateľ dvoch či dokonca viacerých nevydarených psov, majú z toho radosť novinári.

Na záver: samotné zápasenie počas organizovaného súboja psov nie je pre zúčastnených rovnocenných psov až natoľko negatívne - sú psychicky odolní a navyše sa v danej situácii vylučujú - okrem nevyhnutnej dávky adrenalínu - aj iné ochranné hormóny, ako endorfín, serotonín, ktoré účinne obalia psychiku psa a uvedú ju do bojového „tranzu". Zápasenie je zvieratám prirodzené - aj keď za inými účelmi (boj o samice, o teritórium, o potravu, o postavenie v spoločenstve), než im ustanovil po zápasoch túžiaci človek. Je pravdou, že človek tieto prirodzené danosti účelovou plemenitbou cielene znásobil a tým aj výrazne zmenil vzorec konania takto uspôsobených jedincov počas ich vzájomných konfliktov (predĺžené trvanie konfliktu, technika a dĺžka boja, aj záhryzu, stabilita a pomalšia odbúrateľnosť vyplavených hormónov, a najmä strata prirodzeného inštinktu nedať sa poraniť a teda ani pohryznúť, ktorý je v prírode takmer primárny).

Kto videl pitbulla, ako neúnavne vyskakuje a zahrýza do pneumatiky, na tento účel zavesenej vysoko na konári stromu, ten pochopí, že strach a obavy nevzbudzuje ani tak samotný pôvod a kolujúce povesti, ako skôr to viditeľné neuveriteľné množstvo energie v ňom, akčný potenciál, ktorý je potrebné neustále uvoľňovať - ak tak majiteľ pravidelne nerobí, nahromadená energia sa pri vhodnej príležitostí (najhoršie počas úteku psa z miesta jeho držania) uvoľní nebezpečným spôsobom. Môžete ho predtým cvičiť, spútavať povelmi, zákazmi; ak mu však neumožňujete dennodenne vybíjať si energiu, stane sa z tejto energie v momente úteku energia nespútaná, s hrozivými následkami.

 

*Na ilustráciu nevhodnej zhody pováh majiteľa a jeho psa uvedieme autentický rozhovor, ktorý sa odohral v čakárni veterinárnej ambulancie. Majiteľ pitbulla, sediaci na lavičke pred dverami ambulancie, hovorí inému zákazníkovi, prichádzajúcemu so svojim psom:

Sadnite si radšej ďalej, lebo za môjho psa neručím!"

„A kto za neho ručí? - zamiešal sa do situácie iný zákazník, sediaci v čakárni bez psa.

A vás je čo do toho? - pýta sa ho majiteľ pitbulla.

Ja len tak.. Prídete si sem so psom a hovoríte, že za neho neručíte."

A viete, aký to je vôbec pes? Viete, na čo bol vyšľachtený? Neviete. Ak napadne nejakého iného psa, tak preto, lebo to potrebuje!" - vysvetlil mu sebavedome majiteľ pitbulla.

Diskutujúci sa však nedal odbiť a hovorí:

Keď to tak potrebuje, tak ako to potom riešite?"

Pitbullista sprisahanecky prižmúril oko a povedal: „Máme na to svoje metódy a spôsoby."

Aké metódy máte na mysli?" - pýtal sa diskutér.

O tom radšej nechcite a nemusíte nič vedieť!

A viete, že to môže byť aj trestné?"

Trestné to nemôže byť, lebo ten pes to potrebuje. Okrem toho, nič mi nedokážu!" - argumentoval chovateľ zvrátenou logikou.

Veď ste sa práve priznali!" - vraví mu oponent.

Čo som sa priznal....Chcete povedať, že ma pôjdete udať? To by som vám neradil!"

A čo mi spravíte, ak pôjdem?"

Vám vravím, neradím vám to!"

Diskutér bol však chlapík nanajvýš odvážny a vraví:

Teraz vstúpim do ambulancie, pretože som prišiel skôr ako vy, no vy ste si sadli hneď ku dverám, ako keby ste nás chceli všetkých predbehnúť. Asi takto aj jazdíte vaším autom, však? Takže teraz budem musieť prejsť asi v polmetrovej vzdialenosti okolo vášho psa a vášho veličenstva, pretože sedíte tesne pri dverách do ambulancie. Ak ma váš pes napadne, budem si musieť s ním poradiť, pretože nemá náhubok a vy za neho dokonca ani neručíte."

To by som chcel vidieť, ako by ste si poradili! Nemáte najmenšiu šancu!" - dotklo sa to pyšného majiteľa pitbula.

Použijem napríklad tento elektrický paralyzátor, ktorý tu nosím v taške."

Ak mi psa zabijete, budete mať so mnou do činenia!"

Ja ho nebudem zabíjať, len sa budem brániť, ak ma napadne a možno ho to naozaj navždy zloží. Pozrite sa, namiesto toho, aby ste si odsadli ďalej a dali psovi kôš, sa tu radšej hádate! Idem teraz do ambulancie a vyťahujem paralyzátor. Budete tu sedieť aj naďalej? Myslíte, že sa tu všetci z vás a vášho psa doserieme? "

Takouto odvahou zaskočený chovateľ pitbula začal oponentovi vulgárne nadávať a z čakárne sa vzdialil. Nastúpil do terénneho automobilu s evidenčnou značkou, pozostávajúcou z troch rovnakých čísel a odišiel.

Kto sa bojí, sám chce šíriť strach.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Rád si z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?