Všetko o bojovnosti a agresivite našich psov IV.diel- Konflikty

Autor: Vladimír Hatara | 28.11.2012 o 10:38 | (upravené 4.8.2014 o 13:03) Karma článku: 6,50 | Prečítané:  3064x

Príčiny a následky agresívneho správania psov. Vedecké vysvetlenie agresivity a z nej plynúcej agresie prešlo v posledných desaťročiach viacerými, až závratnými zmenami. (Agresivita je emócia, potenciál pre agresiu - agresia je priama účelová aktivita.) Súčasné  poznatky vylučujú primárnu inštinktívnu agresiu v tej podobe, ako ju definoval Konrad Lorenz (vrodený agresívny pud), ale podmieňujú a vysvetľujú jej prejavy spravidla ako následok sociálneho, psychiku zaťažujúceho podnetu a tlaku z vonkajšieho z prostredia.

 

Aj bežnému pozorovateľovi je zrejmé, že niekto má prejavov správanie, obvykle pomenúvaných ako hnev, strach a agresia menej, niekto viac, alebo že rovnaký podnet nechá niekoho ľahostajným a niekoho vyprovokuje ku úplne neprimeranej agresívnej odpovedi. Vnútorná tenzia (prejavujúca sa navonok) je teda okrem podnetov zvonku stupňovaná aj rôznymi vrodenými faktormi, typom a úrovňou emočnej lability či stability, nervovej a hormonálnej sústavy. A každá zvýšená (a zvyšovaná) tenzia vedie nevyhnutne k nutkavej a narastajúcej potrebe jej zmierňovania. Čaká sa na príhodný, hoci aj banálny podnet...  Najmä v prípadoch, kedy ku pravidelnému zmierňovaniu vnútornej tenzie nedochádza náhradnými, neškodnými aktivitami.

Zaoberajme sa však agresivitou a agresiou najprv vo všeobecnosti -  keďže sú u živočíchov prítomné, majú svoj účel. Ani agresívne správanie nenesie v sebe vždy, všade a za každých okolností nepotrebný či zbytočný deštrukčný charakter, ktorý je s pojmom agresivita najčastejšie v podvedomí ľudí spojený. Agresivita (ako emócia a zároveň rituál, signál, hrozba) a agresia (ako aktivita) sú totiž nevyhnutnou súčasťou takého kompetitívneho usporiadania sveta a života v ňom, v ktorom panuje súťaž, rivalita, konkurenčný boj a z neho plynúce napätie, vedúce k sociálnej expanzii - ľudia i zvieratá bojujú o potravu, postavenie, korisť, územie, o družky, o prestíž, o sebazáchovu. Agonisticky sa správa tak jedinec, ako i komunita. Určitý potenciál agresivity, útočnej i defenzívnej agresie je preto nevyhnutný pre prežitie každého živočíšneho jedinca - uhladené, nekonfliktné, nesúperiace, a teda výhradne láskavé spoločenstvo je len ideálom a utópiou zároveň. Agresivitu však nemožno vyhodnocovať izolovane - znamenalo by to, že čím má jedinec vyššiu mieru agresivity (nízky prah spúšťania, vyššiu intenzitu a širší rozsah a dosah agresívneho správania), tým je úspešnejší. Čiastočne to však naozaj platí. No u vyšších, sociálne sa správajúcich živočíchov (vrátane človeka), sa ku schopnosti aktívnej agresie pridružujú aj ďalšie dôležité faktory, ktoré rozhodujú o celkovej úrovni i kultúre prežitia. Spájanie sa do komunít, spolkov, rodín, svoriek, stád či kŕdľov prináša na jednej strane pozitívny efekt potrebnej synergickej agresie, pričom na druhej strane komunitný systém a sociálny tlak iné nevhodné a nepotrebné prejavy agresie tlmí, blokuje. Systém spravidla toleruje, ba aj provokuje agresiu smerom von z komunity, tlmí ju smerom dovnútra. Neznamená to, že u agresívnejšieho jedinca, pozitívne podporovaného komunitou, dochádza ku pretrvávajúcej zmene prahu jeho individuálnej agresivity a následného agresívneho konania. Je blokované rôznymi činiteľmi - u zvierat pravidlami svorkového spolužitia, u ľudí morálkou, trestajúcim právnym systémom, rodinnými väzbami, pocitmi nevyhnutnej vzájomnosti, spolupatričnosti. Komunita dokáže nadmernú agresivitu jednotlivca cielene využiť napr. v boji s nepriateľskou konkurenčnou komunitou alebo aj v rámci zábavy a hier - technicky rôznych súbojov nadmerne fyzicky disponovaných agresívnejších jedincov.

Predkovia psov, vlci, žijú vo svorkách s premenlivým hierarchickým usporiadaním. Časť členov svorky (najmä mladých) sa snaží vylepšiť si svoje postavenie (trvalo submisívnych jedincov je menej), pričom však evidentne dominantný alfa jedinec sa do týchto konfliktov takmer nezapája - ide o osobnostne, emočne i komplexne vyzretého a preto psychicky odolného sebavedomého jedinca a ako všetci pohlavári aj on prijíma najčastejšie iba pravidelné prejavy pokory a priazne. Pri vyrušení však protestuje a trestá veľmi dôrazne. Okrem boja o umiestnenie, potravu, samičky či ochrany teritória a mláďat  možno v spoločenstve vlkov a im príbuzných druhov vidieť aj prejavy inak motivovanej, zdanlivo bezdôvodnej agresie, napríklad agresie spomienkovej (trvalá alebo pomaly vyhasínajúca agresívna akcia pri každej možnej príležitosti voči konkrétnemu jedincovi komunity, ako „večná" odpoveď na negatívny zážitok s ním spojený), vzájomnej averzívnej agresie (nikdy nedoriešené a nekončiace antagonistické vzťahy dvoch i viacerých jedincov - vzájomná averzia, napodobenina predpojatej ľudskej nenávisti), či agresie psychickej (nadmerné a pretrvávajúce imponovanie a výhražne prejavy,  udržiavanie podriadeneckej pózy počas dlhšej doby - psychické týranie samičiek). Aktívni a ambiciózni jedinci, ktorí nenájdu vodcovské uplatnenie a narazia na neprekonateľný odpor dominantného alfa jedinca odchádzajú od svorky osamote alebo spolu s niektorými jej členmi a zakladajú  svorku novú. Opísaný stav vytvára vo svorke neustále sociálne napätie a je jednou zo skrytých hnacích síl vývoja druhu v rámci tichej, neviditeľnej fylogenézy za účelom vyššej kvality prispôsobovania. Okrem toho, samcov sa rodí viacej ako samíc - dochádza ku vzájomným fyzickým a psychickým súbojom najlepších samcov o najlepšie samičky, pária sa iba víťazi a tým je zabezpečený progres živočíšneho druhu.

- - -

Človek dosahoval počas spolužitia so psom výrazné úspechy v rámci jeho morfologických a aj povahových premien. Napríklad na prácu s hospodárskymi zvieratami používali ľudia vyšľachtené silné a pohyblivé plemená. Ak sa medzi nimi vyskytol agresívnejší a zároveň mimoriadne fyzicky vyspelejší jedinec, nezostala ani táto jeho črta bez využitia zo strany človeka. Voľné chvíle po práci ľudia venujú zábave a rozptýleniu - rovnako na celom svete. Súčasťou rozptýlenia boli odjakživa aj zápasy, či už ľudí navzájom alebo rovnakých i rozličných zvierat. Zvieracie súboje priťahovali a dodnes priťahujú pozornosť chudobných i bohatých vrstiev rovnako. Kým u chudobnejších vrstiev boli a sú rozšírené tradičné zvieracie zápasy napríklad kohútov, baranov, či náhodne vyprofilovaných bitkárskych psov, bohatšie vrstvy sa orientovali na súboje psov zámerne šľachtených a cielene pripravovaných - najprv jedincov a postupne plemien, ktorých pôvodná funkčnosť bola najčastejšie zameraná na pracovné využitie, ako pasenie, stráženie, lov a pod. Súboje sa odohrávali medzi psami navzájom, psi však z vôle svojich majiteľov súperili aj s býkmi, levmi, medveďmi, ba dokonca s ľuďmi.

Ak mal v blízkej alebo vzdialenej minulosti niekto kdekoľvek na svete silného a zároveň nadmieru agresívneho psa, ktorý sa v dôsledku týchto, ku konfliktom vedúcich daností už priveľmi na užitočnú prácu nehodil a preto ho majiteľ radšej zatváral či uväzoval (čím nevedomky zvyšoval jeho kompletnú depriváciu), mohol rýchlo zistiť, ako výrazne a prudko sa deprivácia ventiluje po občasnom uvoľnení psa, najmä takého, ktorý je okrem toho geneticky ešte aj výrazne dominantný. Nebol by to človek, aby sa tento jav nepokúsil využiť a aj speňažiť, najmä ak bolo podobných jedincov v okolí viacej. So silou a agresivitou psa stúpala aj pýcha jeho majiteľa. Drobné teoretické spory a hádky o tom, koho pes je silnejší a zdatnejší viedli rýchlo ku pokusom presvedčiť sa o výsledku v praxi. Nevyhnutnou súčasťou zápasov sa tak stali aj narýchlo zorganizované stávky s rôznymi vkladmi. Takéto, po viacerých stránkach vzrušujúce udalosti, sa stávajú zvyklosťou a premieňajú sa na tradíciu. Osvedčení bitkári sa pária s osvedčenými bitkármi s jedným jediným cieľom - vyhrávať súboje. Tu nespochybniteľne vznikla línia, ktorej nositeľov sa inak, ako bojový či zápasnícky pes ani nazvať nedá. Mohli by sme ponúknuť možnú definíciu týchto pojmov ako: všetci jedinci a plemená, ktorých história vývoja bola ľudským zásahom účelovo zameraná na ovplyvňovanie a zvyšovanie ich agresívneho správania.

Jedinci a ich potomkovia už neboli pripravovaní na prácu, ale na výnosné zápasy a aj exteriérové výstavy. Niektorí ich majitelia sa začínajú profesionalizovať a rozširujú svoju pôsobnosť do širších teritórií. Pária navzájom rôznych jedincov, rôzne plemená s cieľom dosiahnuť želaný efekt, formulujú sa štandardy nových plemien. Vznikajú prvé mýty, na ktoré sa nabaľujú zveličené skutočné alebo úplne vymyslené historky. Pričom však platí, že väčšina menej agresívnych jedincov - príslušníkov tej istej chovateľskej línie - zostala naďalej určená na pracovné využitie alebo ako spoločníci a pri serióznom vedení mala vytvorené obvyklé a potrebné protiagresívne blokády. Exteriérovo najzaujímavejší jedinci boli cielene párení na dosiahnutie nového, ešte zaujímavejšieho exteriéru a nie každý z takýchto výstavných psov bol zároveň používaný aj na prácu či zápasenie. A možno vysloviť predpoklad, že väčšina dnes bežne chovaných, tu opisovaných plemien psov pochádza práve z takejto exteriérovo vedenej línie, pričom s nadmernou agresivitou, bojovnosťou a chuťou zápasiť má asi len málo spoločné - napriek ich nepochybnej fyzickej sile a psychickej suverenite. No v dnešných pomeroch nie je problém legálne alebo aj načierno importovať zo zahraničia do našej krajiny psa z úplne inej línie, vedeného na zápasy a začať ho tu dokonca rozmnožovať. Fyzicky a vizuálne takmer splynie s domácimi príslušníkmi rovnakého plemena, mentálna výbava je však iná. Prax prináša pre tento predpoklad viacero dôkazov. V útulkoch sa veľmi sporadicky vyskytujú nájdení jedinci plemien, používaných na zápasenie, ktorí úplne bezdôvodne napádajú každého dostupného psa a sú v tomto smere takmer nezastaviteľní, pričom aj  množstvo vyhojených jaziev na ich telách má značnú výpovednú hodnotu. Len málo z nich je agresívnych aj voči ľuďom. Našťastie. Línia agresie voči psom má spravidla odlišný základ ako voči človeku - to závisí aj od prvých mesiacov života psíka, t.j. vo fáze jeho imprintingu a socializácie, ktoré navždy určujú hranice a blokády jeho sociálneho správania a aj cielenej agresie.

Chovateľské zameranie na agresívnych jedincov by v dnešnom civilizovanom svete malo byť potláčané. Nestane sa tak však nikdy - vždy sa nájdu osoby i chovatelia, ktorým nadmerná agresivita psov imponuje. Chovateľské kluby niektorých dotknutých plemien - akokoľvek sa snažia prezentovať nie vždy úprimnými proklamáciami o ich zameraní na vraj mierumilovných psov - v skutočnosti robia neraz opak. Stačí ak sa s niektorými chovateľmi pozhovárate neformálne, uvoľnene a zistíte ich vnútornú inklináciu ku sile ich psov a samozrejme aj ku jej vonkajším prejavom, čo v realite znamená agresívne správanie. Súčasní chovatelia v kluboch, ale i niektorí mimo nich, majú dostatočné vedomosti o plemenitbe a zároveň aj veľmi dobre vedia akú sučku idú kryť s akým psom. Šľachtením, úzkou plemenitbou a selekciou psov zo strany človeka možno na zúženom pozadí genetickej variability zvýrazniť niektoré druhové schopnosti a prvky správania (čuch, sluch, pohyblivosť, agresivita, teritorialita, pamäť, vnímavosť, lovecké schopnosti), respektíve možno niektoré nežiadúce prvky potlačiť, zablokovať. Rozvoj a podpora agresívneho správania sa neodškriepiteľne dial a aj sa ešte stále deje v chovateľskom sektore.

Účinok vhodného génu - vrátane agresivity - sa následne umocňuje jeho rozvojom vo vhodnom prostredí. Vhodné prostredie zabezpečuje nechcene, ale i organizovane človek. Na oba tieto aspekty bude treba upriamiť pozornosť pri riešení problematiky agresivity a iných nevhodných prejavov správania psov všeobecne.

Čiastočne platí, že ak sa ktokoľvek aj dnes rozhodne zobudiť driemajúcu silu psov tak, že podporí a rozvinie u vybraného jedinca jeho primárne a netlmené agresívne správanie do želanej vyššej úrovne a takéhoto vhodného jedinca použije na cielené rozmnožovanie s rovnako profilovaným jedincom opačného pohlavia (a neskôr aj na zápasy), tak spoločnosť ma nový potencionálny problém. Skutočným problémom však nie je ani tak samotné zápasenie, ktoré rovnako profilovaným psom v skutočnosti neprekáža (viď dodatok na konci kapitoly), ako skôr nadmieru obmedzené mimozápasové prežívanie a ostatné, pre plnosť života potrebné aktivity takéhoto psa - jeho (obmedzovaný) styk s prostredím, cudzími ľuďmi, inými psami a zvieratami, teda sociálne vzťahy. Pre každého psa, zápasníckeho nevynímajúc, je dôležité aj prostredie a spôsob jeho držania. Znamená to, že aj pes, potichu používaný na zápasy, by mal v „civile" prežívať plnohodnotný život a teda nie žiť zavretý v koterci, vo dvore, bez jemu potrebných vychádzok a vzťahov. Opak však býva pravdou a niektorí majitelia dobre vedia, čo činia: čím je napĺňanie potrieb takéhoto psa po každej stránke nižšie, tým hrozivejšie sa pes ventiluje v náhlom prípade, najmä v zápase. Známa všeľudová múdrosť „správa sa ako odtrhnutý z reťaze" nie je vôbec vymyslená. No, ako už bolo uvedené, náhodný útek takéhoto psa z miesta držania a následný nekontrolovaný pohyb na verejných priestranstvách, v rámci ktorého rieši dovtedy neriešené vzťahy s okolím, končí neraz tragicky tak pre iných psov i pre ľudí. Toto je najčastejšia príčina tragických napadnutí i úmrtia ľudí po útoku psa, ešte horšie psov viacerých, kedy je ich útočný a aj agresívny potenciál umocnený faktorom, podobným ľudskej davovej psychóze.

- - -

Prečo vlastne na zápasy ľudia používajú fyzicky silné plemená a z nich najsilnejších a zároveň najagresívnejších, psychicky najodolnejších či technicky zdatných jedincov? Z rovnakého dôvodu, akým sa riadi programový kľúč napríklad boxerských turnajov. Zápasy ľahších a slabších jedincov sa tešia menšiemu záujmu divákov a sú preto datované na začiatok turnaja, kým zápasy tých najsilnejších a najťažších jedincov sú naprogramované na samotný koniec turnaja, ako jeho najpríťažlivejšie vyvrcholenie. Rovnako zápasy malých psov by nepritiahli patričnú pozornosť platiacich a stávkujúcich divákov - tak načo strácať čas? Silní psi pútali a pútajú pozornosť všade rovnako na celom svete. Postupom času a nárastom civilizačných trendov sa zápasy psov i iných zvierat dostávali do nemilosti, avšak ďalej priťahovali a navždy budú priťahovať časť verejnosti so svojskou osobnostnou výbavou (na box v televízii sa tiež nepozerá len tak hocikto).

Vyššie opisovanú chovateľskú genézu majú niektoré plemená, pochádzajúce z rôznych kontinentov - genézu duálne sa rozbiehajúcu a paralelne existujúcu, spočívajúcu v separácii agresívnej vetvy a jej odlišný účelový vývoj od vetvy pôvodnej, pracovnej, neskôr aj exteriérovej. Keďže kvalita na boj vedených jedincov a celková úspešnosť psa bola výsledkami zápasov (na rozdiel od inak vedených línií) úplne exaktne preukázateľná, nedochádzalo našťastie ku ich masovému cielenému rozvoju a početnému nárastu. Slabší psi po prvých pokusoch rýchlo skončili a v kurze zostávali iba tí najúspešnejší. Neúspešný chovateľ psov, určených na zápasy, sa o úspech pokúšal s novou experimentálnou vetvou psov, prípadne sa radšej vrátil ku inej línií vedenia psov, napr. pracovnej, služobnej, exteriérovej, z ktorých bol zaručenejší hoci aj menší výnos, no zároveň väčší praktický úžitok.

Dnes už nikto nevie a ani nie je možné potvrdiť, či jeho pes konkrétneho plemena, v rámci ktorého niektorí predkovia naozaj súťažne zápasili, je potomkom výlučne exteriérovej alebo „bitkárskej" línie. Isteže, desaťročiami dochádzalo ku regresnému miešaniu krvi, ku prerušeniu kontinuity a zároveň aj ku strate vypuklosti agresívneho správania. Plemenitbou samoúčelne vypestovaná schopnosť nadmerného agresívneho správania však môže latentne a ojedinele prežívať v rámci plemena, ako aj jedinca, a spustí či prejaví sa vo vhodnom okamihu. Označovať však problém bojových psov ako plošne sa vyskytujúci princíp časovanej bomby je zbytočné a neodôvodnené. V poznatkovo kultivovaných podmienkach vývoja šteniatka a po dôslednom výcviku možno väčšinou dostať psa pod dobrú a značne spoľahlivú kontrolu. Ak to nie je možné, psa treba nekompromisne utratiť - v prospech verejnosti i jeho samého, pretože inak bude prežívať len za cenu nadštandardných obmedzení, znižujúcich kvalitu jeho života pod únosnú mieru. Hlavným problémom však je docieliť, aby sa niektoré dotknuté plemená a najmä povahy psov dostávali výlučne do ľudsky kvalitných a ovládanie psa zaručených podmienok - to nie je možné zabezpečiť bez určitých, chov podmieňujúcich zákonných úprav! Nemožno totiž úplne podceniť varujúce konkrétne skúsenosti a zistenia o tom, kto a aké typy ľudí sa tiež rozhodnú chovať relatívne rizikovejšieho psa. Aj keď skutočnosť je značne nespravodlivá - na sto serióznych chovateľov stačí jeden s ozajstnou poruchou osobnosti a misky sa váh pri negatívnom posudzovaní plemena naklonia na jeho stranu a teda proti celému plemenu a všetkým jeho chovateľom. Bohužiaľ, zlý chýr sa šíri stonásobne rýchlejšie ako chýr dobrý.

Ak sa na vec pozeráme jasnozrivo a nestranne, tak musíme vzápätí upozorniť, že námietky a urážanie sa chovateľov voči tvrdeniam, podľa ktorých si takzvané bojové plemená vyberajú svojskí jedinci s istou špecifickou črtou, sú z ich strany účelovo zľahčujúce, pretože sa dotkli chovateľov v samej ich podstate. Avšak výber psieho plemena s vnútornou predstavou a uspôsobením človeka nepochybne súvisí a do veľkej miery s touto predstavou korešponduje alebo je aj úplne totožný. Výber psa na základe vizuálneho vnemu (páči - nepáči), fyzickej veľkosti, mentality, temperamentu a jeho plemennej histórie vychádza z vnútorných predstáv jeho nadobúdateľa a znaky týchto ukazovateľov sú vo veľkej miere zhodné. Tak, ako si pokojný človek vyberá pokojné plemená a povahy psov, pasívny človek  pohodlnejšie a fyzicky menšie plemená, športovec pohybovo aktívne, poľovník poľovné, tak vyznávači kultu fyzickej vyspelosti inklinujú ku plemenám fyzicky zdatným, osoby militantné alebo nevyrovnané (teda aj príliš plaché a úzkostné) ku plemenám a jedincom fyzicky vyspelým a zároveň agresívnejším, kvázi bojovým a nebezpečným. Títo (rovnako ako majitelia psov zaobstaraných na účely stráženia) namiesto toho, aby náznaky vnútro i mimodruhovej agresie u psov už v zárodku kontrolovali a potláčali, robia pravý opak: keďže im práve tieto vlohy imponujú, zámerne ich posiľujú. A problém je na svete! Vhodný gén, rozvinutý vo vhodnom prostredí. Často už nezvratne. Konflikty a problémy sa skôr či neskôr dostavia, pretože takáto kombinácia neustále balansuje milimeter od zrážok so spoločnosťou a jej pravidlami. Reálnym dôsledkom nevyhnutných nápravných opatrení je potom následná nízka a nedostatočná kvalita ďalšieho života takýchto psov, keďže prežívajú len za cenu vyššie uvedených prílišných obmedzení, t.j. bez potrebných vychádzok (možno doživotne v koterci či na reťazi), bez sociálnych kontaktov, hier, ba aj návšteva veterinára v prípade choroby je spojená s predstavou problémov a konfliktov a preto sa radšej z rozhodnutia predvídavého chovateľa vôbec neuskutoční - pes zostáva neliečený a chorý. To všetko je veľmi blízko toho, čo sa nazýva nepostačujúci welfare, ba až týranie, rezultujúce do zvýšenej agresie pri náhlom náhodnom uvoľnení. Opätovne je potrebné zdôrazniť, že eutanázia takýchto jedincov je nielen zo spoločenského hľadiska, ale aj s ohľadom na samotné zvieratá nevyhnutná.

Prečo však aj napriek tomu, že nadmerné agresívne vlohy boli u väčšiny dotknutých plemien premiešavaním už značne sploštené, možno ešte stále hovoriť o riziku? Pretože nejde len o samotných psov, ale aj o chovateľov a najmä o nevhodné spojenie nevhodného psa s nevhodným človekom. Pre ilustráciu: o riziku by rovnako bolo potrebné hovoriť v prípade, ak by napríklad vodičom kamiónov stačil iba vodičský preukaz na moped. A to sa deje so psami - tam dokonca žiadne vodičské preukazy, ba ani kontroly bohužiaľ vôbec neexistujú. Všetky pokusy zaviesť niečo podobné, teda pravidlá v chove väčších  plemien psov, narážajú na slabo odôvodnený a nerozumný odpor rôznych záujmových kruhov a ich členov, ktorí ešte nikdy nezažili na vlastnej koži, aký hrôzostrašný a následkami ťažký je útok väčšieho psa. Možno keby napadol ich dieťa, zmýšľanie by zmenili.

Príčiny, pre ktoré pes agresívne napadne človeka alebo iné zviera a zároveň mu aj môže spôsobiť poranenie sú presne vymedzené:

- ochrana teritória,

- obrana koristi (dominančná agresia),

- ochrana člena svorky a ochrana mláďat (protektívna agresia),

- ochrana svojej hierarchickej pozície, resp. jej posilnenie (dominančná agresia),

- ochrana sexuálneho partnera, resp. svojho hierarchického postavenia pri samici v ruji,

- hypersexualita (pes dôrazne rieši hierarchické vzťahy aj v neprítomnosti háravej sučky, napr. pri náhradnom ukájaní na osobe či predmete, ktoré si potom háji),

- v rámci loveckého konania (napadnutie bežiaceho človeka - v tomto prípade môže absentovať agresivita),

- v záujme ochrany vlastnej integrity pri konkrétnom vonkajšom fyzickom podnete - napr. vakcinácia, veterinárne úkony, manipulácia so zvieraťom, zvýšená emočná labilita šteniat, útok iného psa, zvieraťa alebo človeka,

- v záujme preventívnej ochrany vlastnej integrity pri predpokladanom vonkajšom podnete - príliš úzkostní psi reagujú neprimerane agresívne už pri priblížení sa ku nim na krátku vzdialenosť, rovnako tak dominantní psi, ktorí sa z dôvodu priestorovej tiesne a nemožnosti úteku dostali do stavu ohrozenia a strachu,

- ako priama odpoveď na zvonku spôsobenú bolesť (zo strany človeka, iného zvieraťa),

- ako spomienková reakcia na prežitý bolestivý podnet v minulosti (zo strany človeka, iného zvieraťa, napr. školák hádžuci pravidelne ponad plot do psa kamene môže byť napadnutý pri náhodnom stretnutí mimo dvora psa),

- ako náhle uvolnenie deprivácie a viacerých kumulovaných deprivácií v príhodnom okamihu,

- v rámci presmerovanej agresivity (pohryznutie vlastného majiteľa počas jeho snahy o oddelenie zápasiacich psov),

- ako dôsledok podmienenej zápornej emócie - spomienkovej averzie medzi psami navzájom, resp. voči človeku (poštár, uniformy, prítomnosť alkoholu, rasová príslušnosť),

- ako dôsledok bolestivých stavov (koliky, zranenia) „Dajte mi teraz všetci pokoj!" (tesné prikročenie ku psovi napriek jeho predchádzajúcim signálom - vrčaniu, zježenie srsti a pod.),

- ako dôsledok postihnutia besnotou,

- iné patologické stavy,

- geneticky podmienená primárna agresivita.

 

Všetky opísané dôvody môžu byť umocnené nízkou alebo žiadnou socializáciou psa voči človeku či iným psom v rannom štádiu vývoja šteňaťa.

Z uvedeného vyplýva, že agresivita sa vždy odohráva na pozadí niektorého funkčného okruhu, ktorý bol podnetom spustený (napríklad ochrana mláďat), respektíve v kombinácii dvoch okruhov na základe viacerých podnetov, pôsobiacich v rovnakom čase. Je potrebné ešte raz zdôrazniť, že prah podráždenia a agresivity môže byť u toho istého psa rôzny v jednotlivých funkčných okruhoch (napríklad si dá pes bez známok vzrušenia odobrať misku so žrádlom počas kŕmenia, avšak nedovolí sa dať česať, strihať), ba sa môže u toho istého psa dočasne zmeniť vplyvom okolností.

- - -

V realite možno zaznamenať viacej vzájomných konfliktov medzi psami, ako napadnutí ľudí psami. Častým prípadom je súčasné pohryznutie psa a aj osoby, ktorá si ho pred útokom bránila. Ba v takomto prípade sa stáva, že jeden zo psov v zmätku pohryzie aj vlastného chovateľa.

Odborník sa zamýšľa nad konfliktmi a hodnotí ich vo viacerých rovinách: prečo útok nastal a aké dlhodobé či situačné okolnosti mu predchádzali, aký mal konflikt priebeh, aký koniec, prečo skončil, aký je následok konfliktu a akú má spoločenskú či právnu dohru.

Napadnutia a útočenie sa teda odohrávajú v dvoch hlavných rovinách: pes versus pes a pes versus človek. Zo skutkového, etologického i právneho hľadiska ide o dva rozdielne akty, s osobitým pozadím i spúšťačom, aj keď niektoré súvisiace faktory môžu byť totožné.

V oboch prípadoch je dôležité a často zároveň veľmi komplikované, ba niekedy až nemožné určiť, prečo útok nastal, kto, čím a kedy ho vyprovokoval, či odpoveď na provokujúci podnet bola nevyhnutná a primeraná a pod možným zásahom a kontrolou na psov dohliadajúcich osôb alebo sa skutok stal bez prítomnosti psovi prináležiacej osoby a či samostatné útočné konanie bolo v mantineloch štandardného správania a etogramu. Je samozrejmé, že nemusí byť pritom vždy apriórne na vine pes kvázi bojového plemena, ani akýkoľvek väčší pes, ba ani pes, ktorý spôsobil traumatologicky väčšie následky - poranenia konfrontovanému psovi alebo osobe. Malý, do veľkého psa dobiedzajúci ratlík niekde hoci aj v neutrálnom priestore, napr. na ulici, ktorého majiteľ ho nechá takto dobiedzať bez toho, aby čokoľvek proti tomu urobil (pretože sa domnieva, že taký malý pes väčšiemu aj tak neublíži), môže byť spúšťačom útoku väčšieho psa proti nemu s vážnymi následkami, či smrťou. Jeho naivný majiteľ sa odrazu cíti v práve: „Váš pes napadol (dohrýzol, poranil, či zabil) môjho ratlíka. A toto len tak nenechám!". Ak však bola pri tom istom konflikte prítomná osoba, ktorá viedla väčšieho psa a nechala ho dokončiť zjavne neprimeranú reakciu na provokujúce aktivity malého ratlíka, vtedy aj jej podiel na dôsledkoch konfliktu je významnejší a nesie časť viny na následkoch.

- - -

Z hľadiska príčiny spustenia konfliktu ide nezriedka o časovo dlhší, kumulujúci priebeh, predchádzajúci priamemu fyzickému stretu (napr. pravidelné vzájomné psie hrozby cez plot alebo na vodidlách počas vychádzok a na to nadväzujúce neskoršie náhodné stretnutie na voľnom priestranstve), respektíve sa dôvod na agresívne konanie dlhodobo zbiera nedostatočnou starostlivosťou chovateľa pri zabezpečovaní všestranných potrieb psa. Inokedy jeden pes napadne iného bez prípravy a bez toho, aby sa poznali, ba práve preto. Rozdielna býva aj dĺžka a intenzita stretu, v závislosti od viacerých faktorov.

Platí však, že rovnako ako pri konflikte osôb, pri ktorých sa skúma pomer a vyváženosť intenzity akcie a reakcie, je potrebné použiť takéto hodnotiace parametre nielen pri vzájomnom konflikte psov za prítomnosti jednej či dvoch vodiacich osôb, ale aj pri strete pes versus človek. Napríklad sa stalo, že človek hodil skalu do psa, ktorý sa relatívne neškodne a bez znakov agresivity bezprostredne priblížil k nemu a jeho dieťaťu, čím psa vydráždil ku agresívnej obrannej odpovedi, prezentovanej neskôr ako útok. Pes sám o sebe primeranosť odpovede nepozná - buď reaguje útekom alebo len výhražným vrčaním, náznakmi hrozenia a ak ku aktívnej agresívnej odpovedi na provokáciu dôjde, reakcia je dôrazná.

Mieru vyváženosti situačnej agresie psa určuje jeho vodca, samozrejme iba vtedy, ak je pri konflikte prítomný. Právne zodpovedný je však dodatočne a to aj za akékoľvek následky ním nekorigovaného agresívneho správania svojho dočasne bezprízorného psa (napríklad po úteku).

 

Pri hodnotení spustenia a príčin konfliktu dvoch psov je významné poznať množstvo súvisiacich okolností. Z nich najmä:

- kde konflikt nastal (aké mali v danom teritóriu postavenie jednotliví psi, aký bol vzťah každého psa ku teritóriu, ktorý pes bol v domácom, a ktorý v cudzom teritóriu, aký bol vzájomný vzťah oboch psov, ich minulé vzájomné stretnutia, konflikty),

- kde boli v čase konfliktu osoby, ktoré psov viedli, a či boli vôbec prítomné, aké boli ich predpoklady a reálne schopnosti ovládať psa, aká bola ovládateľnosť jednotlivých psov,

- ktorý pes bol na vodidle, ktorý bez vodidla, alebo či bol jeden zo psov zafixovaný (napríklad uviazaný pred obchodom),

- či nedošlo ku aktívnej obrannej reakcii z dôvodu náhodného, nečakaného prekročenia kritickej vzdialenosti (napríklad náhle stretnutie psov na rohu budovy),

- aké boli prvé reakcie každého psa po zaregistrovaní konfrontovaného psa,

- ako zareagovali na reakciu psov prítomné osoby, ak ich viedli a aké opatrenia okamžite urobili,

- aké mali opatrenia osôb účinnosť,

- ktorý zo psov ako prvý prejavil snahu o fyzické priblíženie sa a skrátil vzájomnú vzdialenosť,

- aký bol priebeh tejto snahy a aké emočné prejavy ho sprevádzali - imponovanie, protest,

- ako zareagoval na tieto prejavy druhý pes a akú emócie či rituál pri tom prejavil,

- u ktorého psa sa ako u prvého prejavila snaha o zahryznutie,

- ako na to zareagoval druhý pes,

- ktorý zo psov mal tendenciu konflikt ukončiť (útek, snaha o útek, submisívna póza, strach alebo naopak: pasivita, suverenita vedúca až k ignorancii),

- aká bola odpoveď druhého psa na tieto signály k ukončeniu konfliktu,

- akým spôsobom sa konflikt skončil (samovoľne - hrozbami alebo pokorou jedného zo psov, zabitím, smrteľným poranením, útekom, zásahom osôb),

- ostatné okolnosti, ovplyvňujúce spustenie, priebeh a ukončenie konfliktu (vrátane choroby psa,   gravidity, ochrany mláďat a pod.),

- dlhodobý i akútny zdravotný stav oboch psov s vylúčením chorôb nervovej sústavy, posúdenie psychických porúch osobnosti, správania (vrátane akútnych i chronických bolestivých stavov meniacich prah podráždenia a reakcie),

- individuálny prah deprivačnej tolerancie psov v jednotlivých funkčných okruhoch,

- úroveň a pravidelnosť napĺňania základných potrieb každého psa (výživa, pohyb, sociálne vzťahy, teritorialita, welfare), t.j. miera (úroveň, intenzita a frekvencia) napĺňania kompletnej škály potrieb (možnosť značenia väčšieho teritória, kŕmenie, pohyb a vychádzky, sociálne kontakty - vnútro i mimodruhové, hry, veterinárna starostlivosť, prajnosť prostredia, frekvencia stresových a záťažových situácií),

- úroveň jednotlivých deprivácií v danom období - u oboch psov (napr. pes po zranení nohy nebol dlhšiu dobu vodený na obvyklé vychádzky do okolia),

- komplexná deprivácia v dôsledku mimoriadnych okolností a zmien (napríklad po dlhodobej chorobe, imobilite, úmrtia v rodine, príchod dieťaťa do rodiny a negatívne zmeny spôsobu držania a starostlivosti o psa, zmena miesta držania alebo chovateľa, prítomnosť háravej sučky),

- mieru situačnej deprivácie v danej situácii - u oboch psov (uzavretý dvor, úzky koridor,  znemožňujúce útek alebo aspoň fyzický odstup, pes na vodidle, obmedzovaný osobou alebo fixne uviazaný napr. pred obchodom a pod., pes tesne po úraze, hladujúci pes),

- mieru inej možnej deprivácie u oboch psov (vrátane podvýživy, hladu), boj o nájdenú potravu,

- sociálnu zrelosť oboch psov,

- mieru fetalizácie (rezíduá alebo prevaha šteňacích prvkov správania v dospelosti),

- úroveň vzťahu psa a majiteľa, jeho rodiny, zisťovanie mantinelov a hraníc v rámci spolužitia so psom (bariéry a obmedzenia nastolené človekom resp. mantinely, ktoré určil pes -  ich súlad resp. nesúlad),

- úroveň ovládateľnosti a výcviku u oboch psov zo strany im prináležiacich osôb alebo iných členov rodiny,

- obvyklý denný program psov počas 24 hodín, počas týždňa,

- spôsob držania psov - dvor, koterec, reťaz, byt, posteľ.

 

Anamnéza:

- raný vývoj psov - vtlačovacia a socializačná fáza vývoja v šteňacom veku,

- prostredie počas vývoja šteniatka,

- puberta,

- zmeny majiteľov,

- tendencia ku konfliktom, temperament, história konfliktov - zistenie, či už ku konfliktom s inými psami došlo alebo dochádza pravidelne, huckanie psa zo strany človeka, dráždenie deťmi spoza plota a pod.,

- či už v minulosti došlo ku provokácii alebo vzájomnému konfliktu oboch konkrétnych psov (alebo každého zo psov s inými cudzími psami) a s akým začiatkom, priebehom, koncom a výsledkom konfliktu,

  Dôlzisťovanie iných, zdanlivo nevýznamných okolností a minulých zážitkov u psov (vrátane vrcholiaceho sezónneho aktivačného kontinua - napríklad nami nezaregistrovaný pach háravej sučky v ovzduší).

 

K uvedeným otázkam je potrebné vypracovať čo najdetailnejšiu a najpresnejšiu anamnézu zúčastnených psov a aj ich chovateľov, čo je však spravidla mimoriadne obtiažne. Poznanie podmienok, v ktorých sa psi narodili, a v ktorých prežili prvé týždne, poznať vek, v ktorom boli od matky odobraté a zverené záujemcovi, sumár prekonaných chorôb, zisťovanie chybných výchovných postupov a krokov, celková úroveň starostlivosti o psa u predchádzajúceho i súčasného majiteľa, jeho motív chovu, vzťah ku psovi, úroveň vedomosti, časové, finančné, priestorové a iné možnosti v rámci uspokojovania potrieb psa, osobnostný profil chovateľa, výpovede a vyjadrenia susedov, ba aj výpis z registra trestov a priestupkov - to všetko môže napomôcť k spravodlivejšiemu hodnoteniu každého konfliktu. Skúmame spoločné znaky v prípade opakovanej agresie (osoby, prostredie, okolnosti), ako aj iné sprievodné, zdanlivo nepodstatné znaky pred konfliktom.

V prípade napadnutia človeka skúmame na strane psa rovnaké ukazovatele, najmä či napadnutá, pohryznutá osoba v minulosti neprovokovala psa, či sa nedostala alebo opakovane nedostávala na ním strážené teritórium pod kontrolou chovateľa, ktorý však v čase napadnutia práve nebol prítomný, či si sučka nechránila mláďatá (prípadne pes prítomnú háravú sučku), či osoba v minulosti alebo tesne pred napadnutím nespôsobila psovi fyzickú bolesť alebo ho aktívne nedoviedla do stavu úzkosti, či pes nemá príliš vyvinutý teritoriálny a zároveň lovecký pud (prenasledovanie bežcov, lyžiarov, cyklistov, ale i motoriek a automobilov - tohto neduhu sa však rovnako dopúšťa aj pes primárne úzkostlivý a to až tesne potom, ako povedľa neho bežci prebehli, chodci prešli a napáda teda zozadu, keď priame nebezpečenstvo už nehrozí). Veľmi významné je zistiť, či nešlo o náhle uvoľnenie jednej alebo viacerých deprivácií. Potrebné je aj preveriť správanie sa napadnutej osoby, prítomnosť alkoholu a individuálnu negatívnu skúsenosť konkrétneho psa s podnapitými osobami alebo osobami, obliekajúcimi rovnakú uniformu, ako napadnutá osoba. Pes môže agresívne vystupovať aj voči akýmkoľvek, pre neho evidentným ľudským anomáliám - ľahko rozpozná osobu duševne i fyzicky chorú, hygienicky zanedbanú, fóbickú, nesebavedomú a k agresii ho môže napríklad podnietiť aj krívajúci človek, či osoba s barlou.

Pri hodnotení príčin útoku nemožno vylúčiť ani eventualitu, ktorou je podmieňujúca príslušnosť napadnutej osoby k inej rase v dôsledku predchádzajúceho huckania zo strany majiteľa, ale aj v dôsledku odlišnosti prirodzeného komplexného pachu (prípady vcelku pokojných psov, ktorí sú agresívne vzrušení a podráždení prítomnosťou príslušníka inej rasy) - vtlačovanie a socializácia mohli totiž prebehnúť na síce širokú, avšak predsa len obmedzenú škálu komplexných ľudských pachov. Nový neznámy pachový prvok môže na psa pôsobiť iritujúco.

Ak takto vecne a v celej škále vyhodnocujeme všetky uvedené príčiny konfliktu, pochopíme, že zisťovať pôvod psa, prípadne jeho príslušnosť ku bojovému plemenu má síce nie úplne zanedbateľný, ale málo závažný význam. Má to však význam v ďalšej fáze skúmania, keď zisťujeme už nie začiatok, ale ďalší priebeh a výsledok, resp. dôsledky konfliktu. Tam má plemenná príslušnosť a aj historické pozadie vývoja plemena určitý vplyv - nie však až v takej miere, aby zatienila všetky ostatné, konflikt podmieňujúce vplyvy. Nie je možné faktor, akým je príslušnosť ku plemenu, abstrahovať a použiť ho na celkové hodnotenie konfliktu  a najmä jeho príčin.

Bohužiaľ, verejnosť, príslušné orgány, no najmä novinári a politici sa dopúšťajú rovnakého nezmyslu, keď každý prípad napadnutia psom, podobajúcim sa na niečo, čo v ich laických a utkvelých predstavách vyzerá ako pes bojový, hodnotia s najvyššou samozrejmosťou a bez skúmania podrobnosti ako útok bojového psa. „Aha, opäť sa raz potvrdilo, že..., A treba s tým už konečne niečo robiť!". Oni (laici) vedia všetko ihneď, na druhej strane odborník (tých skutočných je menej ako šafranu) dlho tápa a vyhodnocuje aj zdanlivo nepodstatné a zanedbateľné okolnosti, vedúce ku konfliktu osoby so psom či medzi psami navzájom. Väčšinou však ani odborník všetky požadované vyššie uvedené informácie nemá, nemôže sa ku nim dostať a preto príčiny konfliktu len opatrne predpokladá.

Po každom medializovanom prípade dochádza ku polarizácii názorov na príčiny, prečo sa udalosť stala. Zaráža pritom hodnotiaca a kritická povrchnosť hoci aj skúsených a neraz i profesionálnych cvičiteľov, chovateľov, veterinárov - ich vyjadrenia sú najčastejšie ukážkou ich etologickej negramotnosti. Príliš rýchlo, či dokonca na diaľku nájdu vysvetlenia, a prinášajú neomylné závery. Platí však: vo väčšine prípadov je obťažné presne a spravodlivo určiť, prečo ku fyzickému stretu došlo. Ak sa aj do pátrania pustíte, zistíte neraz také protirečenia jednotlivých aktérov a svedkov, že radšej rezignujete, pretože nemáte schopnosť prelúskať sa cez fenomén „tvrdenie proti tvrdeniu".

Pri hodnotení konfliktu medzi psami dochádza v bežnom živote k dvom absurditám,  kedy za vinníka sa spravidla automaticky považuje buď pes väčší alebo ten, ktorý spôsobil závažnejšie či len o niečo väčšie poranenia. Voľne pustená malá čivava dobiedzala do nemeckého ovčiaka pred očami ich pasívnych majiteľov - keď ju ovčiak následne napadol a vážne pohrýzol, majiteľ čivavy podľahol hysterickému záchvatu, v rámci ktorého vehementne poukazoval „pozrite sa, čo váš pes dorobil s mojim".

Ak poškodí či zabije malého podrývačného psa veľký pitbull je vina každému ihneď jasná.

Situácia sa ani po rokoch nemení - po každom pohryznutí sa médiami sýtená verejná mienka obráti na niekoľko dní proti psom, obzvlášť proti tým, ktorých novinári a politici zovšeobecňujúco nazývajú bojovými. Ako by sa však oni sami (novinári a politici) tvárili, keby sme pri ich hodnotení taktiež svojvoľne použili rovnako nadmernú, zbytočnú a ničím neodôvodnenú mieru zovšeobecnenia, hodili ich do jedného vreca a všetkých bez výnimky nazvali napríklad hlúpymi či skorumpovanými? Veď sa medzi nimi preukázateľne tiež občas vyskytujú.

- - -

Aká je však skutočnosť u týchto pertraktovaných „bojových" plemien? Vo všeobecnosti platí, že fyzická sila sama o sebe neznamená nič, ba, keďže ide spravidla o väčších psov, odráža sa tento fakt aj v ich psychike - veľkí psi sú väčšinou pokojnejší a najmä odolnejší voči indiferentným podnetom. Aj cielený chov vybraných najúspešnejších jedincov z radov bojových plemien posunul výrazne nielen ich silu, ale aj  psychiku, a najmä túto ich psychiku reprezentujúce správanie. Sebavedomie v kontakte s okolím, v styku s ľuďmi a inými psami, psychická odolnosť - to všetko vedúce ku akoby až povýšeneckému správaniu sa týchto psov - z nich teoreticky vytvára priam skvelých a vhodných adeptov na náročné mestské podmienky, plné zbytočných podnetov a vzruchov. Často sme svedkami dobiedzania malého psíka do stoicky a dôstojne sa správajúceho bojového psa a vtedy nám ich sila osobnosti imponuje. (Aj tu sa jednoznačne skrýva jeden z možných motívov pre rozhodnutie človeka zaobstarať si takéhoto psa - nedostatok vlastnej psychickej odolnosti, neistota, labilita, úzkosť, ktoré môžu byť dobre skrývané pred verejnosťou. Opakovane treba upozorniť, že je to len jeden z možných motívov výberu psa - kompenzácie vlastnej psychickej či fyzickej slabosti silou a sebavedomím psa). Skutočne: vyprovokovanie takéhoto psa ku odpovedi na napádanie je výnimočné a ojedinelé, ak ide o indivíduum dobre socializované, primerane vychované a vycvičené. Pravdou však je, že takto komplexne uspôsobených psích osobností je menej, rovnako tak chovateľov, ktorí dokážu spoľahlivo naprogramovať a socializovať šteniatko v čase prvých týždňov života. A málo je aj držiteľov, schopných dostatočne zvládať svojho psa metodicky správnou výchovou a výcvikom. Práve preto sa cieľom legislatívnych úprav má stať kontrola nad rozmnožovaním a držaním týchto a nielen týchto plemien, podmieňujúca zaobstaranie akéhokoľvek psa stanovenými kvalitatívnymi kritériami tak na psa, tak na záujemcu o jeho držanie a najmä záujemcu o jeho rozmnožovanie, pretože títo poslední sa dopúšťajú neodstrániteľných chýb tým, že sa podieľajú na nevhodnej profilácii šteniat. Zle socializovaný a navyše veľmi dominantný príslušník väčšieho, fyzicky zdatného plemena (teda nielen plemena bojového) nie je uvedeným stoickým psom, odolávajúci iritujúcim a provokačným podnetom, ale ide o pravý opak: ak bol nedostatočne socializovaný voči psom, môže priamo, bez výstrahy útočiť na každého nablízku sa nachádzajúceho iného psa, v horšom prípade, t.j. po absentujúcom vtlačovaní na človeka a nedostatočnej socializácii voči človeku útočí na ľudí. Úroveň socializácie je významným faktorom, ktorý sa však pri prvotnej starostlivosti o mláďatá najviac zanedbáva. Realita potom skutočne zaváňa potencionálnym nebezpečenstvom, najmä ak sa zle socializovaný psí jedinec dostane do rúk zle socializovaného človeka. Zriadenci útulkov pre zvieratá by vedeli rozprávať o tom, ako si kľučky na ich dverách podávajú neskúsení vyholení a potetovaní mladíci s náušnicou v uchu a s otázkou na perách, či nemajú v útulku na adopciu „picbulov" či „staforických buľov" a to aj na účely rozmnožovania. Na otázku, či už vycvičili a zvládli niekedy aspoň ratlíka, je ich odpoveďou smiech. Zároveň bolo zistené, že takíto záujemcovia vyhľadávajú práve typy vzrušivejších a preto spravidla aj agresívnejších  jedincov.

Nie, vôbec sme neodbočili od témy príčiny útoku psov. V opísanej realite tkvejú zárodky budúcich problémov a odpor časti verejnosti voči niektorým plemenám psov. Zle socializovaný psí jedinec (akéhokoľvek plemena), sociálne a teritoriálne deprivovaný nedostatočným a neumožneným kontaktom s okolím, navyše v rukách amatéra či obmedzenca - to je skutočne špecifický prípad časovanej  bomby. Ak sa k  tomu pridá napríklad aj geneticky dané cholerické pozadie psa, tak je len otázkou času, kedy sa stane nešťastie.

Uviedli sme, že vyprovokovať ku konfliktu dobre uspôsobených a socializovaných bojových psov, chovaných v dobrých podmienkach a serióznym majiteľom, je v dôsledku ich odolnejšej psychiky menej pravdepodobnejšie. Ak však podnet prevýši a prekoná prah tejto ich odolnosti, bariér a útlmu, tak reakcia je primeraná ich pôvodu a sile. Potom už takmer nijaký majiteľ takéhoto psa v takomto prípade nezvládne. Táto krkolomne znejúca veta najlepšie zobrazuje skutočnosť.

Dilemu, či zvýšený prah tolerancie vedie síce k neskoršej, avšak o to k intenzívnejšej a agresívnejšej odpovedi a reakcii, alebo naopak či práve nízky prah privodí väčšiu mieru okamžitej agresie nie je možné presne vyriešiť. Najmä u niektorých jedincov, potomkov plemien so zápasníckou minulosťou je ich všeobecný prah posunutý vyššie, následná reakcia po prekročení prahu je obvykle málo intenzívna, avšak pretrváva dlhšie a môže dokonca postupne narastať.  Vo všeobecnosti však platí, že psi s nižším prahom podráždenia reagujú na nadprahové iritujúce podnety rýchlejšie až okamžite a pritom dôrazne, no zároveň intenčne, s nedokončeným programom koordinácie inštinktívneho konania - t.j. odpoveď môže byť ukončená iba výraznou hrozbou či náznakom útoku, chňapnutím a okamžitým odskočením, alebo niekedy aj podržaním časti tela napadnutého v tlame bez výrazného stisku a záhryzu (to všetko v prípadoch, kedy sa intenzita pôsobiaceho podnetu znížila alebo podnet prestal pôsobiť a kedy zároveň sebavedomie psa nie je vysoké). U psov s vyšším prahom podráždenia môže byť odpoveď v závislosti od situácie nedôrazná alebo aj veľmi aktívna, dokončená so skutočným záhryzom a vytriasavaním. A to dokonca aj bez tomu predchádzajúceho hrozenia. Zároveň spravidla platí, že nižšie prahy a teda vyššiu vzrušivosť majú fyzicky menší psi, s narastajúcou veľkosťou a morfologickou hrubosťou plemien vzrušivosť klesá. Avšak napríklad silná teritorialita niektorých aziatských strážnych a pastierskych plemien svedči o pravom opaku.

Väčšina anketovaných kynológov tvrdila niečo iné. Ich chybná odpoveď však väčšinou vychádzala z mylného hodnotenia nie samotnej agresie, ale z výrazného prejavu a najmä následkov agresívneho správania, keďže veľký pes spôsobí závažnejšie a viditeľnejšie poranenia s ťažšími následkami. Tie sa potom nesprávne hodnotia ako dôsledok vyššej miery agresivity, čo vedie k nespravodlivým pokusom o ich elimináciu zo spoločnosti. Ťažšie následky sú v skutočnosti spôsobené väčšou fyzickou silou, veľkosťou zubov, nemožnosťou človeka či jeho psa ubrániť sa útoku veľkého psa, na rozdiel od útočiaceho psa malého. Už len pohľad na rozzúrenú rottweilera pôsobí hrôzostrašnejšie ako pohľad na rozzúreného pudlíka, ktorého navyše možno v prípade jeho útoku napríklad odtlačiť nohou - človek si počas takejto situácie v podvedomí vyhodnocuje reálne možnosti obrany, čo sa prejavuje v miere jeho strachu a pocitu okamžitého ohrozenia (väčší pes rovná sa väčší strach človeka z neho a naopak).

- - -

Najväčším problémom, kaziacim dobré meno nielen takzvaných bojových psov, ale všetkých psov vôbec, sú psí jedinci, ktorí apriórne a bez kontextu útočia na iných psov, ba neexistuje u nich ani prirodzená blokáda voči šteniatkam a opačnému pohlaviu. Ide o útok zdanlivo bez dôvodu a nesie v sebe znaky silného dominantného správania, nielen osobnostného, ale neraz zároveň aj teritoriálneho, sexuálneho, to všetko na podklade nesprávne vtlačeným modelom sociálneho správania v útlom šteňacom veku či celkovou sociálnou nezrelosťou voči psom alebo ľuďom. Súčasťou býva ich nízka deprivačná tolerancia, nevyváženosť útlmov a vzruchov - príliš rýchlo ich všetko znepokojí, podráždi, a čo je najhoršie, privedie k neprimerane prehnanej odpovedi na aj nevýznamný podnet (najmä vrodená nízka tolerancia iritácie, ktorá je daná cholerikom, je nebezpečná sama o sebe). Z príčin netlmenej agresie nemožno vylúčiť ani patologické príčiny.

Ak sa takto vybavený jedinec v potrebnej a dostatočnej miere nedostával vo fáze vtlačovania a socializácie do dostatočného kontaktu s ľuďmi, môže byť neskôr v istých situáciách značne nebezpečný (uzavretý priestor bez možnosti úteku). Naopak: ak bolo šteniatko príliš zavčasu odtrhnuté od matky od matky a súrodencov t.j. pred dovŕšením veku 7-8 týždňov, s najväčšou pravdepodobnosťou nebude mať nikdy ujasnené a vyrovnané vzťahy s inými psami a vo vhodnej situácii ich môže napádať. Majiteľ takéhoto psa nechce po zlých skúsenostiach riskovať ďalšie komplikácie, a tak psovi prestane zabezpečovať voľný pohyb a dostatočné (ukľudňujúce) značkovanie teritória, a radšej psa izoluje uväzovaním či držaním v koterci, čím narastá, ako už bolo uvedené, kompletná deprivácia psa - sociálna, pohybová, teritoriálna, sexuálna, lovecká. Ak sa mu raz podarí ujsť, deprivácia sa náhle uvoľní ako hnusný hnis z prasknutého vredu. Ešte raz zopakujme, že takéto pozadie mala väčšina prípadov usmrtenia a poranenia ľudí, zverejnených počas posledných rokov v médiách. Toto sú aj najčastejšie (a následkami najtragickejšie) príčiny spustenia konfliktov - napadnutí ľudí či iných psov. Prehľad o počte takýchto psov nemáme, pretože prežívajú takmer latentne vo dvoroch, kotercoch, kde sa ich majiteľ uspokojuje pocitom, že v potrebnej chvíli ho pes dostatočne ochráni a postráži mu dvor. Dozvieme sa o nich až v prípade ich úteku a konfliktu na verejnom priestranstve.

Treba podotknúť, že deprivácia jednotlivého psa sa počas jeho života mení aj v závislosti od veku, okolností a spôsobu držania psa, úrovne zabezpečovania jeho všestranných potrieb - sociálnych kontaktov, hier, pohybových aktivít, loveckého pudu, značkovania teritória, liečenia zistených chorôb, kŕmenia, ale aj v závislosti od neprimeranosti požiadaviek na psa zo strany chovateľa (napr. nadmerný výcvik, nechuť k výcviku a pod.). To všetko sú faktory, ktorých rozkolísanosť, neúplnosť, nedostatok, ale aj prebytok prispievajú k zvýšenej vnútornej tenzii psa celoživotne alebo v istom časovom období či v danej situácii. Príklad dovtedy dobráckeho nemeckého ovčiaka, notorického aportéra s takmer nevyčerpateľnými zásobami energie a elánu, ktorý po zle zahojenej (neliečenej) zlomenine prednej končatiny a zároveň s prejavujúcimi sa príznakmi bolestivej dysplázie zadných bedrových kĺbov musel byť do konca života obmedzovaný v aktivitách bez denného vybíjania energie, a ktorý navyše po narodení dieťaťa v rodine zostal uviazaný na reťazi, pričom sa raz  z nej odtrhol a vážne pohrýzol hrajúce sa dieťa, najlepšie zobrazuje, čo deprivácia v skutočnosti je a aké môže mať tragické následky.

*V odbornej literatúre sa v súvislosti s problémami psychiky a správania psov používa pojem frustrácia. V prípade zvierat však možno jeho použitie spochybniť z toho dôvodu, že frustrácia je priradená iba človeku. Kým človek si totiž dlhodobejšie nenapĺňanie svojich potrieb (aj napriek vyvinutej snahe o nápravu) uvedomuje a vyvoláva to v ňom negatívnu odozvu somatickú aj psychickú, navyše umocnenú schopnosťou porovnávať vlastné prežívanie s ostatnými jedincami spoločnosti či komunity, čo vedie k silnejúcej skľúčenosti, t.j. pravej  frustrácii, tak u zvierat síce tiež dochádza okrem problémov somatických aj ku problémom psychickým, zníženými však o možnosť ich sebauvedomovania, hodnotenia a porovnávania. Keďže psom a zvieratám chýba abstraktné myslenie, je preto dlhodobejšie nenapĺňanie ich potrieb zmenšené o rozmer sebatrýznenia úvahami o svojom položení. To vedie k záveru, že pojem frustrácia nemožno priradiť zvieracej ríši, pričom následky nenapĺňania potrieb zvierat vystihuje pojem deprivácia. U psa nedochádza postupne k vyššiemu stupňu skľúčenosti (čo je ekvivalentom pojmu frustrácia) a finálne k pasivite, poddanosti, až depresii, ale iba ku kumulovanej, stupňujúcej sa deprivácii, k nutkavým aktivitám, v rámci ktorých však iba nedostatočne ventiluje depriváciu preexponovanými reakciami aj na málo významné podnety, alebo aj náhradnými bezúčelnými aktivitami - hranie sa miskou na vodu (následný trvalý smäd!), chodenie v pomyslenom kruhu alebo v osmičke, obhrýzanie a devastácia dostupného zariadenia, neutíchajúce nervózne zvukové prejavy ako náhrada komunikácie s inými psami či ľuďmi.

- - -

Iným prípadom cielenej agresie na základe opakujúcej sa zápornej podmienenej emócie a z toho vyplývajúcej pretrvávajúcej deprivácie sú útoky na poštárov. Opakovaný pravidelný podnet - poštár - a nemožnosť primerane naň reagovať vedie k silnejúcej potrebe vysporiadať sa s ním. Pes vo dvore je po dlhú dobu takmer denne vystavený tomu istému podnetu - prítomnosti poštára na ulici, ktorý „niečo majstruje na bráničke, ktorú on má strážiť". Plot i bránička však zabraňujú psovi plneniu jeho vnútornej povinnosti urobiť s takýmto polovičatým votrelcom poriadok a dať mu pocítiť svoju teritoriálnu prevahu. „Však len počkaj, ak ťa ja raz dolapím, tak potom uvidíš!" - ukladá si čoraz silnejšie do svojho podvedomia pes. Ak sa mu raz náhodne skutočne podarí ujsť z dvora na ulicu a narazí tam na poštára, potrebuje sa s ním neodkladne porátať. Viniť psa v tomto prípade nemožno z ničoho, organizačne zlyhal jeho vlastník, ktorý nedostatočne zabezpečil psa pred útekom. Uvedený príklad však nemožno zovšeobecňovať - u väčšiny psov dochádza postupne k desenzibilizácii a habituácii - na poštára štekajú len formálne a ak sa náhodne ocitnú na ulici zoči-voči, hrdinstvo psa je v tomto jemu nepatriacom priestore razom preč. Buď utečie alebo na nenávideného poštára len zobďaleč poštekáva. Prípad poštárky, ktorá poslúchla radu a každodenne podhodila cez plot zopár granúl tým najväčším zurvalcom ukazuje, že aj v ich prípade nastala pomerne rýchlo významná zmena v reakcii na jej prítomnosť, ba časom sa psi začali na jej príchod tešiť.

Chápanie takzvaných „prahov" je rôzne. Neexistuje iba jeden spoločný prah, ktorého prekročenie vedie ku agresívnej odpovedi psa. Iný je prah bolestivosti - teda intenzita bolesti, na ktorú jedinec ešte neodpovedá, nereaguje, resp. už začína reagovať. Niečo iné je prah strachu,  t.j. úroveň a intenzita podnetu, na ktorý jedinec reaguje preľaknutím a v rámci odpovede buď okamžitou a rýchlou situačnou agresiou alebo aj panikou, úplným „zosypaním sa", močením, defekáciou, triaškou, útekom. Iný je prah dištancie, fyzického odstupu, kedy si jedinec agresívne chráni narušenie svojho dištančného priestoru resp. naopak: pustí do neho úplne každého cudzieho človeka, možno i psa. Ďalším prahom je celkový prah vzrušivosti, v závislosti od vrodenej nervovej sústavy, ktorý však v kombinácii s naučenými alebo človekom korigujúcimi mechanizmami môže byť čiastočne pozmenený alebo aj variabilný. Výsostne individuálnym prahom je aj prah deprivácie - jeden pes znáša obmedzovanie potrieb lepšie alebo pasívne, iný pes ventiluje nežiadúcim spôsobom aj malé, krátkodobé nenaplnenie potreby, či viacerých potrieb naraz (aj na základe toho, na čo bol doteraz zvyknutý). Charakter, spôsob odpovede na každú záťažovú situáciu spočíva v individuálnych stupňoch jednotlivých prahov a v kombinácii ich prekročenia, čo následne ovplyvňuje spôsob reakcie. Ak teda napríklad dlhodobým nedostatkom pohybu a sociálnych či iných aktivít deprivovaného cholerického psa majiteľ každý deň hucká na suseda, tak ak sa niekedy tento sused pri náhlom stretnutí ocitne v takej blízkosti psa, že prekročil ešte aj jeho kritický dištančný kruh, možno očakávať ťažké následky. O to horšie, ak sused v rámci obrany psa ešte aj bolestivo udrie. Všetky prahy boli prekročené a taká je aj odpoveď. Skúmať následne v rámci spravodlivosti všetky dlhodobé a krátkodobé spúšťače prahov a ich konkrétnych aktérov, t.j. vinníkov, je takmer nemožné.

- - -

Ďalším skúmaným javom je priebeh konfliktu po jeho spustení. Venujme sa najprv priebehu vzájomného konfliktu dvoch, prípadne viacerých psov. Realita ponúka najmä tieto možnosti: dvaja psi úplne osamote; dvaja psi - každý s dohľadajúcou osobou; dvaja psi - jeden z nich bez dohliadajúcej osoby; traja psi alebo viac psov versus jeden pes s rôznymi možnosťami a okolnosťami zásahu osôb.

Pod priebeh a následky konfliktu sa podpisujú skutočnosti, či ide o drobnú situačnú šarvátku alebo o vyvrcholenie dlhodobého kumulovaného napätia vzájomnej nevraživosti - to všetko podmienené ešte mentalitou psov a inými blokujúcimi resp. podnecujúcimi okolnosťami.

V skutočnosti len málo stretnutí psov končí agresívnym konfliktom. Psi využívajú spravidla najprv celú škálu signálov v rámci psychického a osobnostného konfliktu. Vzájomné imponovanie v hierarchicky, teritoriálne či fyzicky neujasnených pozíciách a situáciách trvá krátko a končí rozchodom alebo krátkym náznakom útoku, útekom či podriadením sa jedného psa, ktorý uznal prevahu iného. Ak ku agresívnemu konfliktu dvoch psov bez prítomnosti osôb naozaj dôjde, má v prípade rozdielnych veľkostí psov spravidla jednoznačný priebeh. Ak sa fyzicky menšiemu psovi nepodarí zachrániť sa útekom alebo nemá kam ujsť v uzavretom priestore, skončí jeho súboj ťažšou alebo ľahšou prehrou, v závislosti od jeho submisívnych prejavov a schopnosti silnejšieho protivníka akceptovať ich. Ak je malý psík v ľudskom ponímaný veľmi „statočný", vykoleduje si tým tie najťažšie následky. Ak je submisívny a aj to naznačuje, pričom však väčší pes je z viacerých dôvodov nadmieru agresívny a signály submisie ignoruje, vtedy sú následky takisto tragické. Časté sú prípady napadnutia malých psov, uviazaných na vodidle za prítomnosti svojho majiteľa. Vodidlo zabraňuje psíkovi v úteku, v obrane i v rituáloch, pričom ho opatrný majiteľ radšej vyzdvihne na ruky. Útočiaci pes po vyskočení pohryzne namiesto  psa ruku jeho majiteľa. Tento typ pohryznutia je úplne najčastejší -vyše 50% prípadov ma práve takýto scenár.

Pri skúmaní priebehu napadnutia psa, ale i osoby je podstatné zisťovať aktívne zasahovanie iných, náhodne sa vyskytujúcich osôb do priebehu napadnutia alebo zásah vlastného majiteľa či osoby, ktorá psa vedie. Ak nikto, kto by bol schopný pomôcť, nablízku nie je, môže skončiť útok smrťou slabšieho psa, ale aj osoby, najmä ak je útočiacich psov viacej (napadnutie a zabitie nového valacha na salaši svorkou psov niekedy okolo roku 2005). V iných prípadoch sa podarí psa alebo psov odohnať, zastreliť a pod. Platí pravidlo, že so stúpajúcim počtom psov stúpa aj ich odvaha, sebavedomie, dotieravosť, potenciál nebezpečnosti, a zároveň klesá ich ovládateľnosť zo strany človeka. Stačí jeden agresívnejší či len dotieravejší a sebavedomejší pes a odrazu sa rovnako emočne naladí celá svorka - vzájomný prenos emócií je veľmi rýchly. Ak sa však aj ten najtrúfalejší vodca svorky naľaká, razom sa spolu s ním zvrtnú aj všetci ostatní. Všetky chovy viacerých psov, určených na stráženie a trvalo žijúcich v uzavretom objekte sú potencionálne najväčším nebezpečenstvom pre bezpečnosť i životy občanov! Náhodný útek nemožno vylúčiť nikdy!

V prípade, ak v blízkosti konfliktu žiadne svedčiace osoby neboli a útok skončil smrťou (či psa alebo človeka), nemáme možnosť presne vyšetriť ani začiatok útoku, ani jeho priebeh - všetko však možno s pomerne malou pravdepodobnosťou dedukovať, čo záleží od fundovanosti osoby, ktorá dedukciu použije. Pričom možno radšej vopred vylúčiť nielen rôzne laické, ale aj poloprofesionálne predpojaté, bezkontextové a preto nesprávne dedukcie (chovatelia, kynológovia, ochrancovia).

Ak prítomné osoby nejakým spôsobom zabránili pokračovaniu útoku, môžeme sa (z vyložene bádateľského zámeru) len domnievať, aký by bol ďalší priebeh konfliktu bez ich zásahu. Dobrým zdrojom potrebných informácií je prípad, kedy sa napadnutá osoba ubránila a neskôr vypovedala, ako aj prípad svedka, ktorý udalosť sledoval z väčšej vzdialenosti a nemohol preto do nej významne zasiahnuť. Takíto svedkovia vypovedajú spravidla o značnej razancii útoku, spojeného s vysokou emočnou zainteresovanosťou, agresivitou psa. Odlišné sú však prípady pohryznutia zozadu do dolných končatín chodcov, bežcov a cyklistov najmä malými psami, strážiacimi si nielen svoj dvor, ale aj priľahlý chodník či ulicu, na ktorú ich majiteľ pravidelne a bez kontroly púšťa.

Vo vzájomnom konflikte psov je rozličný ich samotný priebeh a to v závislosti od individuality, fyzickej sily, psychickej odolnosti a teraz už aj od plemennej príslušnosti psa.

V prírode platí u zvierat pri použití sily a agresie zásada: poraniť a sám nebyť poranený! Rovnako pri vnútrodruhových konfliktoch či loveckých aktoch, alebo aj v súbojoch o ulovenú korisť s inými druhmi zvierat. Hrozby, imponovanie gestami, postojom, mimikou, opatrnosť, úskočnosť, úhybnosť, vyčkávanie, rýchlosť, flexibilita, prípadne aj útek patria do primárnej škály konfrontačného konania zvierat. Uprednostňujú ju spravidla pred priamym fyzickým agresívnym konfliktom. Vlastné poranenie je v prírode totiž vec veľmi nepríjemná - môže znamenať neschopnosť loviť a zaobstarať si potravu, možnosť hrozby útoku iných predátorov či dokonca príslušníkov vlastnej svorky, nástupu infekcie, prípadne definitívneho konca - smrti. Zvieratá sa svoju integritu inštinktívne chránia - až do okamihu, kedy iritujúci podnet vo svojej intenzite pretrváva alebo sa ešte zvýši. Potom už ide integrita bokom a bojuje sa o holý život - dravo, neľútostne bez ohľadu na vlastné poranenia.

Rovnako to platí vo všeobecnosti aj u psov - tu je však potrebné pripomenúť, že človek cieleným šľachtením psov, určených na zápasenie, dosiahol aj iné súvisiace, pre špecificky uspôsobeného chovateľa žiadúce pozitíva: pes nehľadí na možnosť vlastného poranenia a teda strata tohto inštinktu ho neblokuje v snahe útočiť za akúkoľvek cenu. Rovnako posunom prahu bolestivosti nedochádza k predčasnej rezignácii a morálnej porážke v dôsledku bolestivých vnemov po zahryznutí zo strany súpera.

Vo väčšine bežných konfliktov medzi psami sa stáva, že psi sa opakovane pokúšajú o čo najlepší záhryz - záhryz sa vylepšuje jednak v záujme uchopenia väčšej masy tkaniva (spravidla nepostačuje chytiť konkurenta za ucho, či kožu - no ak nie je iná možnosť, postačuje aj takýto záhryz) a jednak smerom bližšie ku zraniteľnejším miestam - tak velia inštinktívne programy, gény. Cieľom prvotného záhryzu v ťažkom hierarchickom konflikte dvoch psov je ňufák, tvár, krk, chrbát. V praxi však bolo možné sledovať aj iné techniky útoku, ako povalenie protivníka hruďou po rozbehu, cielené hryzenie do zadných nôh za účelom zrútenia súpera, pritláčanie soka prednou labou k zemi, ale aj jednoznačné smerovanie záhryzu na krk s priamym zámerom poraziť konkurenta čo najskôr.

Ak sa psovi záhryz pozdáva, už ho ďalej nevylepšuje, ale snaží sa ho udržať, čo býva spojné v vytriasaním. Ak sa protivník zo záhryzu vyšmykne, začne sa všetko od začiatku - súboj dvoch agresívnych psov môže takto trvať pomerne dlho, v závislosti od kondície, od možnosti úteku, od akceptácie podriadeneckých póz, naznačujúcich prehru a poddajnosť. Väčší pes malého psíka neraz po záhryze len slabo povytriasa a potom už poníženú a podriadenú obeť len výhražne kontroluje alebo úplne opustí. Psi s naturálnou razanciou útoku (sibírsky husky, aljašský malamut, československý vlčiak, lajka, samojed a i.) dokážu zabiť protivníka veľmi rýchlo. Ak sa to nepodarí hneď, v záhryzoch pokračujú až do vyčerpania obete - najmä v uzavretom priestore bez možnosti úteku.

Nebezpečný priebeh útoku (teda nie začiatok a spustenie konfliktu) majú aj jedinci plemien, na ktoré sa poukazuje ako na bojové. Tu bude zbytočne oponovať akýkoľvek zástanca plemien, ktoré boli v minulosti pripravované aj na boj. Ešte raz pre istotu stručne vysvetlime to, čo už bolo vysvetlené vyššie.

Položme si otázku, prečo sa napríklad na ťahanie záprahov a na preteky s nimi požívajú plemená severských, takzvaných záprahových psov? Alebo prečo sa na zaháňanie stád používajú pastierski psi s potrebným uspôsobením? Prečo sa na boj psa proti psovi používajú výhradne iba niektoré plemená psov? Pretože boli na tieto špecifické účely šľachtené. Veď tak ako boli poľovní psi cielenou plemenitbou vedení na vystavovanie či durenie alebo dohľadanie zveri a táto výrazná črta či línia povahy im zostáva aj vtedy, ak bývajú v paneláku, tak zostala rovnaká črta (tichá či otvorená) akýmkoľvek iným psom, či už boli určení na pasenie, stráženie, služobný výcvik alebo na zápasy. Avšak žiadne prehnané obavy nie sú namieste. Neriadia sa týmto prevzatou výbavou tak, že sami aktívne a neustále vyhľadávajú možnosti jeho uplatnenie (no stáva sa aj to), no ak sa naskytne príležitosť koná väčšina jednoznačne pod jeho vplyvom. Ako sme už uviedli, gén môže byť umocnený vo vhodnom prostredí, ale aj čiastočne i dostatočne blokovaný výchovou, výcvikom, ale i spätnou plemenitbou, orientovanou na tlmenie nevhodného a dnes už nepotrebného správania. Ak teda ideme na vychádzku do prírody s poľovným psom, tak poľovný pud sa najprv prejaví inštinktívnou kontrolou teritória, pobiehaním a hľadaním podnetov. Priame poľovnícke a špecifické konanie sa spustí prvým pachom zveri či jej optickým vzhliadnutím (opäť podľa plemennej výbavy) - vtedy môžeme buď účinne zasiahneme alebo veci necháme plynúť voľne. Ak stavač zaregistruje zver, tak po priblížení sa ku nej ju „vystavuje", durič ju prenasleduje. Čuvač či kaukazský pes na salaši zasa nekompromisne stráži veľké teritórium pred územnými votrelcami, labrador či vlčiak neúnavne aportuje - a bojový pes sa v bitke už spravidla nezastaví, ak bol vyprovokovaný alebo je sám provokatérom. Každý podľa seba, podľa svojej génovej výbavy a plemenitbou vnútenej a osvojenej schéme správania. História každého plemena, ba i psieho jedinca je svojská, jedinečná a exteriér aj povaha plemena je výsledok dlhoročného účelového, presne zameraného šľachtenia. Ak ide o vlohy v praktickom živote už vyložene nežiadúce, je potrebné počas celého života psa vyhýbať sa prostrediu a situáciám, pri ktorých tieto vlohy ožívajú. A nie ich ešte dokonca zámerne navodzovať. Nevhodné gény nesmú dostať priestor na ich prejavenie, čo však v reálnom živote, plnom náhodných situácií, nie je možné stopercentne dosiahnuť.

Autor tohto textu mal možnosť stať sa svedkom množstva vzájomných napadnutí psov, ale i útokov na človeka. Preto môže z vlastnej skúsenosti potvrdiť isté špecifiká a odlišnosti priebehu útoku niektorých kvázi bojových plemien. Odlišnosť spočívala vo viacerých ukazovateľoch: viditeľná intenzita emócií týchto psov bola spravidla v začiatku konfliktu paradoxne nižšia, neskôr sa však stupňovala (znížené prejavy emócii vyplývajú z ich nadmerného sebavedomia) - psi útočili najprv chladnokrvne, tichšie, bez prejavov emócií, pričom sa cielene a relatívne pomaly pohybovali smerom ku objektu útoku („..aj tak mi neujdeš!") - ba v jednom prípade si pes vopred (cca pol metra pred súperom) naklonil hlavu, aby lepšie a pohodlnejšie zahryzol do krku v kúte sediaceho a trasúceho sa mladého dobermana, ktorý bol v situácii, kedy už nemal možnosť priestorovo uniknúť. Vo svedkoch udalosti vyvolal takýto útok pocit strojovej a naprogramovanej pripravenosti a precíznosti, útočiaci bojový pes pôsobil ako neomylný a nezastaviteľný mutant zo sci-fi filmu. Podobne vytrvalo a cielene sa správal ďalší pitbull v snahe zaútočiť na iného psa - kríženca farbiara - vo väčšom uzavretom objekte. Napádaný pes sa neustále pokúšal o útek, avšak iba v rámci možnosti oploteného objektu (cca 200 m2, čo na efektívny útek nepostačuje). Útočník bez známok vysokého vzrušenia húževnato prenasledoval obeť a pri každom stretnutí sa snažil o záhryz. V oboch uvedených prípadoch bolo viditeľné, ako sa útočiaci bojoví psi výraznejšie vzrušili až potom, ako sa im záhryz podaril a kedy zaúčinkoval naplno ich gén húževnatosti - záhryz nepopustili ani pod vplyvom silného prúdu vody do tváre, nepomohlo násilné roztváranie papule (účinok je niekedy presne opačný, pretože všetky takéto dobre myslené zásahy zvonka pes považuje za obrannú aktivitu protivníka a posiľujú ho v húževnatosti a pretrvávaní záhryzu i zápasu). Zaúčinkoval až elektrický paralyzátor, v inom podobnom prípade vpichnuté narkotiká (majitelia zápasiacich psov majú vlastné overené účinné techniky a množstvo praktických skúseností na ukončenie záhryzu). Následky útoku na napadnutých psoch boli nezlučiteľné s reálnymi možnosťami uzdravenia a ďalšej funkčnosti - pneumotorax, masívne vonkajšie i vnútorné krvácanie, k tomu pomliaždené mäkké tkanivá. Pri inom útoku tzv. bojového psa na voľnom priestore proti malému krížencovi, bol priebeh takisto odlišný od normálneho konfliktu. Po prvom neúspešnom útoku zo strany veľkého útočiaceho psa vzala majiteľka svojho malého napadnutého kríženca pod ochranu, útok však pokračoval vytrhnutím obete z jej náručia, dlhotrvajúcim záhryzom s občasným prehryznutím vyššie ku krku, končiaci smrťou. Útok trval približne 10 minút a ťažko určiť, kedy bol napadnutý pes už mŕtvy alebo iba v bezvedomí. Započutý (ale neoverený) bol prípad, keď sa pitbull „pohrával" s mŕtvolou malého psíka ešte približne pol hodiny potom, ako ho zabil. Svedčilo by to o dlhšom doznievaní iritácie a neskoršom nástupe útlmu.

Odlišnosť útoku psa s bojovými predkami spočíva aj v tom, že snaha o útok často pokračuje aj po úteku psa, ba dokonca aj po naznačení submisivity napadnutého jedinca (poloha na chrbte a rituálne prejavy pokory). Odlišná je aj aktivita po záhryze: kým nahnevaný a vyburcovaný nemecký ovčiak zahryznutú obeť najčastejšie vytriasa (lovecký inštinkt, spôsobujúci porušenie vestibulárneho aparátu koristi, znemožňujúci útek koristi), tak pes s relatívne neprirodzeným, umelým vývojom sa aj neprirodzene správa - skutočný bojový pes môže mať odlišný charakter záhryzu, útoku a celého následného konania. Prípad pitbulla, útočiaceho na verejnom klzisku (2005) v samom centre mesta Martin jasne ukázal, ako sa pes v útoku na ľudí počas 10 minút čoraz viacej vydrážďoval a v závere, tesne pred zastrelením, úplne nekontrolovane a v amoku útočil na všetko, čo sa nablízku hýbalo - stihol našťastie pohrýzť iba tri osoby.

Treba však upozorniť, že v uvedených prípadoch išlo paradoxne o agresívne konanie voči psom resp. ľuďom u relatívne dobre socializovaných jedincov (za normálnych okolností ľudí akceptovali bez náznakov primárnej agresivity), preto sa ich agresivita stupňovala postupne, v rámci prekonávania sociálnych blokád - podnet bol postupne silnejší, ako blokujúci útlm (nízko socializovaní jedinci pred hroziacim konfliktom utečú, respektíve aktívne hryzú iba v tiesni). Zisťovanie však ukázalo, že dovtedajší život týchto psov bol plný rôznych obmedzení a teda deprivácií, ako praktický následok toho, že sa už od začiatku dospievania javili (avšak iba zo subjektívneho a zároveň laického hodnotenia ich chovateľov) ako menej zvládnuteľní, problémoví, konfliktní a to aj napriek dobrej socializácii. Dôležitú úlohu teda hrala kombinácia nesprávneho výberu plemena (laici si zaobstarali psa na stráženie a pre vizuálny efekt), ďalej niektorých na zvládnutie náročných génov a s následnou stupňujúcou sa depriváciou v dôsledku nedostatočnej starostlivosti, všetko vrcholiace útekmi s tragickými následkami. Tieto prípady boli pozoruhodné teda tým, že na konaní psov sa nepodpísali nesprávny imprinting a zlá socializácia, ale ťažisko problému bolo v mentálnej výbave psa, jej nezvládnutí zo strany majiteľa a v následnej komplexnej deprivácii.

Agresivita psa je teda úplne najhoršia v prípade trojkombinácie: zlých génov, zlého vtlačovania a nedostatočnej socializácie v útlom veku a nakoniec dlhodobej deprivácie, narastajúcej obmedzovaním psa v pohybe, teritoriálnom správaní a v sociálnych kontaktoch. Takýchto prípadov je neúrekom - nevieme o nich, pretože sa týmto psom našťastie doteraz nepodarilo utiecť z miesta držania, takže sa v praxi nemohol preukázať tragický dôsledok hlúposti osôb, podieľajúcich sa na dovtedajšom nekvalitnom živote takýchto nešťastných psov.

Uviedli sme niektoré odlišnosti v priebehu útoku osobitne vybavených psích individualít. Odlišnosti bývajú aj v následkoch - útoky uvedených jedincov končia okrem vážnych poranení neraz aj smrťou obete - psa i človeka, obzvlášť dieťaťa. Vyplýva to jednak z ich fyzických daností - veľkosť, váha, sila a technika záhryzu, ako aj z ich psychiky - húževnatosť a trvanie záhryzu. Preto sú následky ťažšie a pre bulvárne mediálne prostredie zaujímavejšie. Napriek ojedinelosti prípadov dochádza nespravodlivo ku snahe o celoplošnú diskrimináciu keď už nie všetkých psov všeobecne, tak aspoň niektorých plemien a krížencov. Ambiciózni jednotlivci - novinári, politici, miestni poslanci - si prihrievajú na tejto téme svoju kariérnu polievku, ktorá im po krátkom čase prestane chutiť. Presolili a prekorenili si ju totiž oni sami - s chladnou hlavou by problém riešili oveľa reálnejšie.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Rád si z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?