Východiskovou legislatívnou normou je zákon č. 39/2007 o veterinárnej starostlivosti, ktorý uvádza:
§ 29 Nakladanie so živočíšnymi vedľajšími produktmi a prevencia patogénov v krmivách živočíšneho pôvodu
(6) Vlastník zvierat, držiteľ zvierat a pôvodca živočíšnych vedľajších produktov je povinný zabezpečiť odstránenie živočíšnych vedľajších produktov, ktoré vzniknú v súvislosti s jeho činnosťou alebo v jeho prevádzkarni....
(7) Osoby uvedené v odseku 6 sú povinné a) bezodkladne hlásiť výskyt a odovzdať živočíšne vedľajšie produkty fyzickej osobe - podnikateľovi alebo právnickej osobe, ktorá vykonáva ich zber a zvoz.
Z uvedeného vyplýva, že povinnosť postarať sa o telo zvieraťa (t. j. živočíšny vedľajší produkt) privolaním asanačnej kafilérnej služby, ako aj uhradiť náklady na jej činnosť, prináleží vlastníkovi zvieraťa (či už je to občan alebo právny subjekt, respektíve štát). V praxi sa však často vyskytujú prípady nájdených tiel zvierat, ktorých vlastník je neznámy.
O tejto možnosti pojednáva uvedený zákon v paragrafe 29 takto:
(8) Ak nie je vlastník zvierat, držiteľ zvierat alebo pôvodca živočíšnych vedľajších produktov známy, povinnosť oznámiť podľa osobitného predpisu (112*) výskyt uhynutého tela zvieraťa alebo živočíšnych vedľajších produktov má ten, kto je vlastníkom, nájomcom alebo správcom nehnuteľností alebo správcom komunikácie.
Odkaz č.112* je odkazom na § 18 zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ten rieši ďalší postup v prípade nálezu odpadu v odseku číslo 6) uvedeného paragrafu.
(6) Ak vlastník, správca alebo nájomca nehnuteľnosti zistí, že na jeho nehnuteľnosti bol umiestnený odpad v rozpore s týmto zákonom, je povinný to oznámiť bezodkladne obvodnému úradu životného prostredia a obci, v ktorých územnom obvode sa nehnuteľnosť nachádza.
Povinnosť oznámiť nález uhynutých zvierat a častí tiel je však v tomto štádiu významnejšie nasmerovať na obvodný úrad životného prostredia (nakoľko v zmysle ďalších predpisov t.j. ods. 7 paragrafu 29 koná ďalší krok už iba tento úrad), ale nie na obec, ktorá nemá povinnosť zisťovať pôvodcu živočíšneho odpadu. Môže však byť pri pátraní nápomocná (evidencia psov a pod.).
Uvedený paragraf zároveň znamená, že mesto - obec má jednak povinnosť prijať oznam o náleze neznámeho odpadu, no má následne taktiež povinnosť preposlať tento oznam obvodnému úradu životného prostredia - obzvlášť v tom prípade, ak nájdený kadáver leží na nehnuteľnosti či na verejnom priestranstve vo vlastníctve mesta. Ak tak neurobí (podobne ako aj hociktorý iný vlastník či správca akejkoľvek nemovitosti), stane sa posledným známym držiteľom odpadu práve obec a preto povinnosť postarať sa o odpad (t.j. privolať a zaplatiť asanačnú službu) by prešla v niektorých prípadoch na ňu podľa odseku (4) §18 uvedeného zákona. Podobne, ak cestná správa alebo železnice nenahlásia nález odpadu na ceste, resp. v koľajišti, prechádza povinnosť odstránenia niektorých tiel na nich. Ibaže: ako im kto dokáže, že o odpade vedeli, ale to neoznámili obvodnému úradu? Táto klauzula zákona je preto len formálna, prípadne ju možno uplatniť pri rôznych odpadoch veľkých objemov.
Pre obce a mestá je dôležité zaujať takýto postoj: ak niekto nájde živočíšny odpad (ale aj akýkoľvek iný) na svojom, prenajatom či spravovanom pozemku a oznámi to obci (t.j. obecnému úradu či obecnej polícii), obec by sa nemala stavať do pozície, že oznam prijíma a akceptuje. Aby sa vyhla možným budúcim nepríjemnostiam v prípade akejkoľvek sťažnosti, možno obciam a ich kontaktným úradníkom odporúčať, aby oznamovateľa ihneď oboznámili so znením vyššie uvedeného odseku (ods. 6 - t.j. povinnosť nahlásiť nález kadáveru obvodnému úradu životného prostredia), a aby mu zároveň poskytli kontaktné údaje na príslušný obvodný úrad životného prostredia spolu s vysvetlením, že jedine tento úrad má na starosti ďalšie kroky. Tým sa udrží presná legislatívna línia a zároveň sa oznamovateľ následne prestane domáhať akejkoľvek nápravy, konania, postupu zo strany obce. Pretože ďalší postup po ozname nálezu živočíšneho odpadu naozaj prislúcha výhradne obvodnému úradu životného prostredia.
Nahlásením nájdeného odpadu neznámeho pôvodcu vzniká tomuto úradu podľa uvedeného zákona a §18 takáto povinnosť a postup:
(7) Obvodný úrad životného prostredia na základe oznámenia podľa odseku 6, z vlastného podnetu alebo z podnetu iného orgánu štátnej správy alebo obce začne konanie o zistenie osoby zodpovednej za umiestnenie odpadu na nehnuteľnosti v rozpore s týmto zákonom; takto zistená osoba je povinná zabezpečiť zhodnotenie odpadu alebo zneškodnenie odpadu na vlastné náklady.
Slovné spojenie „začne konanie" sa do zákona dostalo pri poslednej úprave zákona o odpadoch (386/2009) a je náhradou za pôvodný text v predchádzajúcom znení zákona, v ktorom bolo uvedené, že: obvodný úrad požiada Policajný zbor o zistenie osoby... t.j. osoby, ktorá by mala byť za odpad a jeho likvidáciu priamo zodpovedná. V tomto prípade sa v rámci pripomienkovania zmeny zákona polícia zrejme vynasnažila, aby táto jej kompetencia zo zákona vypadla, čím sa tak chcela zbaviť zákonnej povinnosti zisťovania niečoho, čo sa spravidla zistiť ani nedá a je vopred odsúdené na neúspech (kaziaci zároveň bilanciu úspešnosti polície). Pri solídnom postupe zo strany obvodného úradu sa však polícia hoci len formálnemu pátraniu asi nevyhne, pretože v rámci zákonom nariadeného konania obvodný úrad životného prostredia iné možnosti - ako požiadať o spoluprácu najmä políciu - v skutočnosti ani nemá (čiastočne však môže pátrať aj sám). A polícia má zákonom danú povinnosť spolupracovať pri zabezpečovaní ochrany verejného poriadku v súčinnosti so štátnymi orgánmi, ak ju tie o to požiadajú. V rámci začatého konania by oslovená polícia, respektíve samotný obvodný úrad mali postupovať tak, že nebudú zisťovať len sekundárnu skutočnosť, určenú v odseku (6), teda kto umiestnil odpad - kadáver na cudzí pozemok, ale budú najmä zisťovať, kto bol skutočný vlastník alebo držiteľ zvieraťa (pričom skúsenosti hovoria, že sa nedovolene zbavil odpadu práve on - no nemusí to tak byť vždy). Ak ide o telo psa, môže obvodný úrad vyzvať k spolupráci obec, pretože tá vedie evidenciu psov, z ktorej sa dá dedukovať reálny držiteľ psa. Rovnako, ak sa nájde napríklad telo kravy, ovce, môže požiadať o spoluprácu regionálnu veterinárnu správu, ktorá má prístup do centrálneho registra hospodárskych zvierat. V prípade nálezu pozostatkov poľovnej zveri (poľovníci často vyhadzujú nespracovateľné zbytky ulovenej zveri) možno požiadať o spoluprácu okolitých poľovných hospodárov a miestne príslušný poľovnícky zväz.
Na tomto mieste je potrebné podotknúť, že podobným spôsobom, ako sa polícia zbavila bývalej zákonom stanovenej povinnosti, urobil to dávnejšie predtým aj pôdohospodársky a veterinárny rezort. Napriek tomu, že ide o telá zvierat neznámeho pôvodu a najmä však zdravia, presunul tento rezort všetko ďalšie konanie, operatívu, ba i financovanie na obvodné úrady životného prostredia jedným jediným vyššie uvedeným elegantným odkazom č.112, v § 29.ods.8, ktorým vyšetrovaciu mašinériu i celú zodpovednosť presmeroval na obvodné úrady životného prostredia.
Ak totiž konanie obvodného úradu pri vyhľadávaní toho, kto umiestnil odpad na cudzom pozemku, resp. samotného pôvodcu odpadu (držiteľa alebo vlastníka zvieraťa) - nie je úspešné, zákon o odpadoch určuje ďalší postup v odseku 10:
(10) Ak sa podľa odseku 7 nezistí osoba zodpovedná za umiestnenie odpadu na nehnuteľnosti, zabezpečí zhodnotenie odpadu alebo zneškodnenie odpadu na vlastné náklady príslušný obvodný úrad životného prostredia. (Ak ide o komunálne odpady alebo drobné stavebné odpady, zhodnotenie alebo zneškodnenie na vlastné náklady zabezpečí obec, na ktorej území boli tieto odpady umiestnené v rozpore s týmto zákonom).
Takýto je teda oficiálny postup. Problém je najmä v tom, že obvodné úrady na celom území SR spravidla nedisponujú vo svojich finančných rozpočtoch položkou a teda ani financiami na konečné zlikvidovanie a úhradu likvidácie nájdených tiel zvierat.(Ba nedisponujú neraz ani vedomosťami o tejto svojej povinnosti.) Mohli by však rovnako elegantne „odpálkovať" nálezy tiel zvierat veterinárnemu rezortu a to tak, že na základe neznámeho pôvodu a zdravia uhynutého zvieraťa "podozrievavo" a vcelku preto odôvodnene požiadajú veterinárne správy o vyšetrenie zvieraťa v príslušnom ústave.
- - -
V reálnom živote je však z hľadiska promptného zabezpečenia verejného poriadku oficiálny postup nie vždy použiteľný. Najmä jeho zdĺhavosť by spôsobila pretrvávajúcu prítomnosť zapáchajúceho a potencionálne už aj infekčného odpadu na verejnom priestranstve až dovtedy, kým konanie obvodného úradu za účelom zistenia zodpovednej osoby bude úspešne alebo neúspešne ukončené. Výsledkom by bolo pohoršenie občanov, pričom ich nespokojnosť by v dôsledku neznalosti legislatívy primárne smerovala ku objektu právne nekompetentnému a teda nevinnému - mestskému či obecnému úradu.
Celý proces zisťovania osoby zodpovednej za odpad je komplikovaný viacerými okolnosťami. Napríklad nie je vždy ihneď jednoznačné, kto je vlastníkom alebo správcom nemovitosti, t.j. pozemku, kde bolo telo, či živočíšne odpady nájdené náhodným nálezcom a je preto potrebné vyhľadávať ho napríklad v katastrálnych údajoch. Proces vyhľadávania vlastníka pozemku len a len za účelom, aby sme ho oboznámili s výskytom odpadu na jeho pozemku a s povinnosťou nahlásiť tento výskyt obci a obvodnému úradu životného prostredia je z praktického hľadiska až absurdný. Veď vlastník či nájomca nemovitosti by mal potom nález odpadu oznámiť tomu istému obvodnému úradu, ktorý ho naň upozornil..... Ak by tak neurobil, stal by sa - ako už bolo uvedené - podľa odseku (4) §18 uvedeného zákona posledným známym držiteľom odpadu on a povinnosť postarať sa o odpad by prešla na neho.
Aj následné „začatie konania" obvodným úradom po oznámení nálezu odpadu v skutočnosti znamená zdĺhavé úradné pátranie alebo aj odoslanie písomných podnetov všetkým, k riešeniu prispievajúcim zložkám (polícia, veterinári, obec, poľnohospodárske farmy, poľovníci a pod.), ktoré na spracovanie, pátranie, vyhodnotenie a odoslanie záverečnej písomnej správy potrebujú spravidla dlhšiu, niekoľkotýždňovú dobu, pričom však výsledok ich pátrania bude pravdepodobne neúspešný (ak vôbec nejaké skutočné pátranie prebehne). Takže pôvodca odpadu (resp. osoba, ktorá sa ho nedovolene zbavila) zostane pravdepodobne neznámy.
Počas doby prebiehajúceho konania by teda kadáver dosiahol vyššie štádium rozkladu (v letných mesiacoch štádium až neznesiteľné). Preto sa v praxi stáva, že obec (hoci nekompetentná) zabezpečí zneškodnenie odpadu na vlastné náklady čo najskôr a celý uvedený legitímny postup vynechá. Rovnako obec koná aj v prípadoch, ak je vlastník pozemku neistý. Takýto stav však zakladá nevyhnutnosť dostatku finančných prostriedkov zo zdrojov obce, najmä v súvislosti s rozširujúcim sa javom zbavovania sa tiel uhynutých zvierat vyhodením, čo je priamym dôsledkom príliš vysokých cien za zneškodňovanie kadáverov zo strany monopolného spracovateľa (VAS).
Realita napríklad ukázala, že po tom, ako bol zistený vlastník nehnuteľnosti, na ktorej ležalo telo uhynutej jalovice a bol neoficiálne oboznámený s povinnosťou nahlásiť nález obvodnému úradu, vykonal opatrenie iné: v noci telo odtiahol na verejné priestranstvo, na ťarchu a zodpovednosť obce.
Aj poľovníci sa zbavujú živočíšnych prebytkov (kože, kosti, kopýtka, hlavy, vnútornosti a pod.) nedovoleným vyhadzovaním nielen do vzdialených lesných porastov, ale aj do potokov v areáloch obcí alebo ku kríkom na okrajoch obcí - niekedy v dôsledku pohodlnosti, niekedy v dôsledku tradície a predstáv, v rámci ktorých sa o všetko postará sama príroda. Vtedy je zo strany obce vhodné neriešiť hneď nález vyššie uvedeným komplikovaným procesom, ale nález ohlásiť okresnému poľovníckemu zväzu (ktoré má podľa zákona o poľovníctve povinnosť riešiť nálezy celých tiel), avšak nepoužiteľné časti a pozostatky poľovnej zveri tiež jednoznačne pochádzajú z ich činnosti - ak je združenie seriózne, samo sa bude snažiť vypátrať, ktorý jeho člen sa takejto nezákonnosti dopustil. Ak sa poľovníci budú brániť odstráneniu nálezu častí tiel, použije obec zákonný postup cez obvodný úrad životného prostredia. Vhodné je vtedy privolať na miesto nálezu regionálnych žurnalistov, aby konečná hanba padla na zákon porušujúcich a ešte sa aj vyhovárajúcich poľovníkov.
Podobne je potrebné voči poľovným zväzom postupovať aj pri náleze samovoľne či náhodne uhynutých voľne žijúcich poľovných zvierat. Ak by sa poľovnícky zväz uvedenej povinnosti bránil, na vysvetlenie je možné poskytnúť legislatívne normy, ktoré určujú vlastníctvo voľne žijúcich zvierat. A ktoré zvieratá patria pod kuratelu poľovníkov? Tie voľne žijúce zvieratá, ktoré sú súčasťou zoznamu zvierat podľa Zákona o poľovníctve č. 274/2009 a jeho Prílohy č.1 (Populácia voľne žijúcich druhov živočíchov). Tu uvedené zvieratá patria podľa toho istého zákona a paragrafu 63, odseku 3) poľovnému združeniu.
3/ Usmrtená zver, ktorá bola nájdená na nepoľovných plochách, alebo zranená zver, ktorá prebehla alebo preletela na nepoľovné plochy, patrí užívateľovi najbližšieho poľovného revíru).
Odstránenie tela zvieraťa, nachádzajúceho sa v zozname poľovnej populácie je teda povinné zabezpečiť najbližšie poľovnícke združenie, keďže im zver patrí. Postup platí jednak v prípade, ak u nájdených tiel neexistuje podozrenie, že sú nakazené chorobami prenosnými na ľudí alebo na zvieratá - rovnako však tento postup platí aj v prípade, ak je nájdené uhynuté zviera podozrivé z nákazlivej choroby. Ide o odpadový materiál kategórie 2, resp.1 - oba spracúva kafilérna služba. Kedy je podozrenie a kedy nie, určuje veterinárna správa na základe momentálnej situácie výskytu infekčných chorôb v danej lokalite.
Pre upresnenie: § 66 Vlastníctvo ulovenej a nájdenej zveri. ods.(3) ...uhynutá zver alebo jej časti nachádzajúce sa v poľovnom revíri patria užívateľovi poľovného revíru. Zver ... uhynutá alebo inak usmrtená na nepoľovných plochách patrí užívateľovi najbližšieho poľovného revír
- - -
Zákon o poľovníctve osobitne rieši nájdené telá usmrtenej raticovej zveri a šeliem (podľa zoznamu v Prílohe č.1), ležiace na cestných komunikáciách.
§ 63, ods. 4): „Ak dôjde k usmrteniu raticovej zveri alebo veľkej šelmy dopravným prostriedkom na nepoľovnej ploche a tá tvorí prekážku pre plynulosť cestnej premávky, usmrtenú zver odstráni správca komunikácie; uloženie odstránenej zveri oznámi užívateľovi najbližšieho poľovného revíru.".
Správcovi komunikácie tu vznikajú tri povinnosti: odstrániť mŕtve telo zvieraťa z komunikácie (nie je uvedené kedy), uložiť ho (nie je presne uvedené kde) a oznámiť to poľovníckemu združeniu (nie je uvedené kedy). Obec má tieto povinnosti v prípade, ak je vlastníkom či správcom cestnej komunikácie ona sama. Ak je správcom komunikácie iný orgán (okresná správa ciest a pod.), má ona uvedené povinnosti ako vecne príslušný orgán. V praxi vzniká problém najmä s promptnosťou odstránenia usmrtenej zveri - obec spravidla nedisponuje žiadnou pohotovostnou zložkou, ktorá by najmä v mimopracovnom čase odstránila telo zvieraťa tak, aby neprekážalo v plynulosti cestnej premávky, no do podobných problémov sa môže dostať aj iný kompetentný orgán, t.j. okresná správa ciest - v letnom období nedisponuje stálou službou. Privolané zložky štátnej polície spravidla privolajú priamo poľovníkov alebo kontaktujú miestny útulok pre zvieratá, ktorý však kompetencie nemá v tomto prípade žiadne, ba v prípade iniciatívy mu hrozí trestné stíhanie za pytliactvo (napr. prevoz uhynutého zvierať v automobile do kafilérneho boxu v obci). Opakované prípady zreteľne preukázali, že zohnať napríklad v sobotu večer poľovníka, spôsobilého viesť svoje motorové vozidlo za účelom odstránenia tela zvierať môže byť problém. Železničiari si zvyknú privolať za účelom odstránenie tela zvieraťa z koľajišťa hasičov.
Poľovnícke združenie sa má po oznámení uloženia usmrteného zvierať následne o telo (nevhodné na konzumáciu) postarať privolaním asanačnej služby - jav veľmi neistý, pretože pravdepodobne telo odvlečú do lesa na starosť líškam, no v prípade ak je použiteľné na konzumné účely, zúžitkujú ho niekedy samotní poľovníci a nekonzumovateľné zbytky vyhodia do prírody na okraji obce. Ak ich tam nájde náhodný návštevník, problém začína odznova.
Ostatné chránené i nechránené zvieratá - voľne žijúce mačky (nespadajúce do kategórie "spoločenských zvierat" v zmysle vyhlášky 123/2008), vtáky, holuby, veverice, hlodavce, plazy, obojživelníky a iné), nepodliehajúce poľovnému zákonu podľa jeho Prílohy č.1, rieši v prípade nálezu ich mŕtvych tiel priamo (teda bez zisťovacieho konania) štátny orgán, t.j. obvodný úrad životného prostredia, nakoľko sú vlastníctvom štátu. Je však potrebné mu nález oznámiť.
- - -
Problematiku likvidácie nájdených tiel uhynutých zvierat rieši NARIADENIE VLÁDY Slovenskej republiky z 9. júla 2003, ktorým sa ustanovujú zdravotné predpisy týkajúce sa živočíšnych vedľajších produktov, ktoré nie sú určené na ľudskú spotrebu. Nariaďuje likvidáciu odpadu spálením v schválenej spaľovni alebo spracovaním v schválenom spracovateľskom zariadení (kafiléria). Prísnosť tohto opatrenia v prípade neinfekčných tiel je v protiklade s ich katalógovým zaradením v Katalógu odpadov (Vyhláška 284/2001), v ktorom sú pod názvom Odpadové živočíšne tkanivá uvedené pod číslom 020102 - kategória O - Ostatný odpad, teda nie Nebezpečný. Počas nenákazovej situácie sa Nebezpečným (N) odpad stáva až vtedy, ak bola v tkanivách nájdených zvierat zistená prítomnosť infekčných patogénov a potom sa viaže na katalógové číslo 020199 - odpady inak nešpecifikované. Podľa Prílohy č.8 Katalógu odpadov, nazvanou Postup pri zaraďovaní odpadov do skupín a podskupín sa kategória inak nešpecifikovaného odpadu, teda či je odpad Nebezpečný (N) alebo Ostatný (O), určí až na základe hodnotenia jeho nebezpečných vlastností. A infekčná nebezpečnosť odpadu je definovaná Prílohou č. 2 Katalógu odpadov, nazvanou Zoznam nebezpečných vlastností odpadov podľa Bazilejského dohovoru v triede 6.2 pod kódom H6.2 takto: Látky alebo odpady obsahujúce živé mikroorganizmy alebo ich toxíny, o ktorých je známe alebo ktoré sú podozrivé, že vyvolávajú choroby zvierat a ľudí. Tento stav možno zistiť len laboratórne. Takže hovoriť jednoznačne o infekčnosti odpadu aj bez laboratórneho potvrdenia a z hľadiska promptnej prevencie možno iba v prípade predchádzajúcej už zistenej a laboratórne potvrdenej nákazy (druhovo rovnakého alebo aj iného, na potvrdený patogén vnímavého zvieraťa) - vtedy je v rámci nákazovej situácie každý podozrivý (aj nájdený) odpad, t.j. mŕtve zviera v dotknutom regióne považované za Nebezpečný odpad.
Zaznamenané boli oficiálne pokyny zaradiť všetky nájdené kadávery - odpady pod katalógové číslo 181802 (N) - Nebezpečný odpad - t.j. odpady, ktorých zber a zneškodňovanie podliehajú osobitným požiadavkám z hľadiska prevencie nákazy. Reálne však môže ísť jednak o telo zvieraťa, nachádzajúce sa vo veterinárnom laboratóriu, v ktorom bol zistený infekčný patogén, ale následne aj o telá ostatných, na rovnaký patogén vnímavých zvierat - a teda s predpokladaným infekčným charakterom.
Poznámka: Všetko vyššie uvedené sa týkalo celých tiel zvierat. Ak ide o nález zbytkov a častí tiel zvierat, je potrebné rozdeliť ich na tie, ktoré pochádzajú priamo od poľnohospodára, živočíšneho producenta, (v katalógu odpadov skupina 02, podskupina 01, druh odpadu 02) alebo tie, ktoré sú odpadom po zakúpení a spracovaní živočíšnych tkanív, napr. nestráviteľné zbytky v domácnostiach, ktoré evidentne pochádzajú zo zakúpených tiel alebo ich častí na kuchynské účely. Vtedy spadajú v katalógu odpadov do skupiny 02, podskupiny 02, druh odpadu 02, tj. katalógové číslo "020202 - O - Ostatný odpad" a nie je nevyhnutné riešiť ich nález asanáciou (napríklad občas nájdené málo objemové vyhodené bežné kuchynské odrezky, ako kosti, kože, tuky, či iné nestráviteľné časti po domácom spracovaní zakúpeného mäsa). Možno ich dodatočne vhodiť do kontajnera na komunálny odpad. Ak však ide o prvú uvedenú možnosť, teda o nálezy častí tiel, pochádzajúcich priamo od chovateľa zvierat (napríklad z domácej zabíjačky či z družstevnej a farmovej produkcie), alebo predajcu mäsa a výrobkov, platí na ne predpis, a to veterinárny zákon č.39/2007, ktorý v paragrafe 29. ods. 3 určuje: "Živočíšne vedľajšie produkty určené na odstránenie ... možno spracúvať len v prevádzkarniach, ktoré sú schválené a registrované..." Teda nie je možné zbaviť sa ich vyhodením ani do terénu a ani do bežného kontajnera na komunálny odpad (hoci ich katalógové zaradenie pod číslom 02 01 02 v kategórii "Ostatný odpad" by to zdanlivo umožňovalo). Nebolo by to vhodné už len z dôvodu, že ich spravidla nie je možné zabaliť do obalov tak, aby bez výrazného rozkladu i zápachu prečkali do termínu najbližšieho zberu domového odpadu (cca 1x týždenne).
Ak ide o zbytky tiel či celé telo vyhodeného uhynutého domáceho zvieraťa, pôvodne určeného na konzumáciu (napríklad vyhodené prasa po náhlom úhyne na chorobu) možno nález riešiť výhradne asanáciou podľa vyššie uvedeného postupu. Všetky časti ostatných zvierat, neurčených na konzumáciu, podliehajú povinnosti asanácie podľa vyššie uvedeného postupu.
Za zmienku stojí aj tá časť veterinárneho zákona, ktorá hovorí o tom, že pôvodca odpadu (uhynutého zvieraťa) až do príchodu privolanej spracovateľskej firmy drží telo spravidla chladené. Hm...
Legislatíva sa vôbec nezmieňuje o tom, ako postupovať v prípade nálezu tiel v pokročilom štádiu rozkladu. Na naloženie takéhoto odpadu na automobil spracovateľskej firmy je potrebné mať mimoriadne silný žalúdok. Samotní vodiči asanačnej služby napriek svojej rutine nie v každom prípade takýmto žalúdkom disponujú a v istom zmysle majú právo odmietnúť manipuláciu s takýmto telom. Otázka preto znie - kto ešte ďalší, ktorá zložka ktorého úradu či organizácie zlikviduje definitívne takýto každým odmietaný odpad? Na toto nemyslel doposiaľ nikto. Pritom takýchto prípadov je neúrekom. Autor tohto textu dobrovoľne zabezpečoval naloženie asi stovky mimoriadne nepríjemných nálezov, avšak namiesto dobrovoľnosti by mal fungovať systém, platný (a najmä platený) na celé územie SR - napr. veterinárne správy by mohli spolupracovať v tomto smere s hasičmi. Veterinári by zabezpečili maximálnu možnú dezinfekciu i dezinsekciu živočíšneho odpadu a hasiči v jednorázových úboroch by telo uložili do obalu a pripravili na odvoz. A potom konečne príde vytúžený automobil asanačky a vodič vám povie, že v plastových obaloch kadávery doviezť do firmy nesmie... Toť naše Slovensko...
Dodatok: Od 1.júna 2014 si monopolný spracovateľ živočíšnych odpadov zvolil nový, vyšší cenník. Za odvoz a likvidáciu odpadu vo váhe od 1 kg do 100 kg účtuje paušálnu sumu 50€. Znamená to novú pohromu na území SR, ktorú si štát vopred neustrážil. Za uhynuté domáce morské prasiatko i za 99 kilogramovú dogu zaplatia chovatelia rovnakých 50€, podobne aj strihačka psov za pár dekagramov chlpov, ktoré má z donútenia prostoduchých štátnych orgánov odovzdávať kafilérke. Teoreticky je ohrozená efektivita a legitimita chovov stredných hospodárskych zvierat - napríklad za nevyužiteľné "kutle" z jahňaťa musí chovateľ zaplatiť neakceptovateľnú uvedenú sumu 50€, čím sa mu chov prestane vyplácať v prípade, že je poctivý a dôsledne dodržiava dikciu zákona. Reálne nás čaká nová éra po krajine povyhadzovaných živočíšnych odpadov - mŕtvych psov, mačiek, prasiat, sliepok, tkanív, rovnako tak uhýbanie pred zákonom nedovoleným zakopávaním. V miere ešte oveľa väčšej, než tak bolo doteraz! Nepripravené štátne kompetentné orgány je potrebné konečne zaťažiť ráznymi požiadavkami na plnenie ich povinností - iba v prípade, že sa pod ťarchou reality a nedostatku rozpočtových financií začnú zvíjať v bezmocnom kŕči sa o pravde dozvedia aj "tí hore". Ponúknu politici zo širokej škály ich istôt aj istotu lacného a promptného odvozu a spracovania mŕtvych tiel zvierat, alebo sa budeme aj naďalej hlúpo tváriť, že je všetko v poriadku a brodiť sa zasmradenou a hnijúcou krajinou?
UPOZORNENIE 31.augusta 2018: v blogu opísaný postup prestáva platiť od 1. septembra 2018. Bližšie informácie v blogu: Odkaz pre tvorcov novely veterinárneho zákona
