O čom brumčia medvede II.časť - Výskum a praktické východiská

Autor: Vladimír Hatara | 19.2.2013 o 8:54 | (upravené 2.12.2014 o 21:28) Karma článku: 4,18 | Prečítané:  995x

Názory na správanie sa medveďov podliehajú spravidla tomu, čo kto čítal, menej videl. Osobné zážitky sa v médiách prelínajú s teoretickými traktátmi, individuálnymi predstavami či pocitmi z filmových dokumentov, podliehajúcich neraz prílišnej antrpomorfizácii medveďa. Ucelený a seriózny výskum doposiaľ neprebehol asi nikde. Pozrime sa, aké roztodivné dokážu byť dielčie výsledky nazerania niektorých vedcov a znalcov na to, čo je medveď, aké je jeho postavenie a prečo sa správa tak, ako sa správa. A zároveň je potrebné, a aby už aj naša spoločnosť prijala jednotné pravidlá riešenia problematiky obťažujúcich medveďov.

 

Skúmanie správania medveďa je zatiaľ „v plienkach". Medveďa nemožno skúmať v prírode tak, ako napríklad gepardov na savanách - byť 24 hodín denne počas niekoľkých týždňov v tesnom závese za nimi, sledovať ich, natáčať na kameru a robiť vedecky presné závery. Aby sa mohli sformulovať základné etogramy medveďov, funkčné okruhy správania a ich konkrétne prejavy, spoznané do detailov, na to je potrebné cielene a dlhodobo pozorovať konkrétnych jedincov, rovnako tak vzorku viacgeneračnú, rozmanitú a vo viacerých lokalitách. Vo svete i u nás vyšlo viacero publikácií zaoberajúcich sa správaním medveďov, no až na ruského autora Pažetnova sa v nich spravidla nemožno dopátrať odborne a presne interpretovaných záverov či aspoň čiastočne verifikovaných vedeckých hypotéz, podložených kvalitnými teoretickými vedomosťami. Rovnako tak v dokumentárnych filmoch - dnes, v čase mediálnej povrchnosti a ľahkej dostupnosti lacnej záznamovej techniky stačí mať kameru a peniaze na cestu, vyraziť za medveďmi či inými zvieratami - a razom je z vás vedec.... Takéto filmy sú zahltené nepodstatnými informáciami či zle interpretovanými pozorovaniami. Medveď sa vo filme pohne smerom ku konkurentovi a náš „vedec" za kamerou či v zábere kamery vzrušene oznamuje divákovi: „Pozrite sa, pozrite sa, pohol sa smerom k nemu! Nie je to úžasné?.." Ak vypnete na televíznom prijímači zvuk a pohrúžite sa do natočenej reality, zistíte viac, ako pri rušivo pôsobiacom detinskom komentári.

Z dostupnej literatúry stojí za kritickú zmienku najmä známy americký autor Ben Kilham. Z viacerých vyjadrení Erika Baláža (a iných slovenských medvediarov) je pravdepodobné, že sa pri hodnotení správania medveďov riadia aj nesprávnymi závermi tohto viac-menej amatérskeho výskumníka a preto aj niektoré jeho závery pôsobia až úsmevne. (Baláž: Ak by som sa v prítomnosti medvedice díval na jej mláďatá, myslela by si, že ich chcem uloviť). Kilhamova publikácia vyšla na Slovensku pod názvom Medzi medveďmi (v slovenskom preklade IKAR, 2003). Keďže významne ovplyvnila vnímanie správania medveďov v nepravdivom uhle, je nevyhnutné podrobiť ju podrobnej a vyčerpávajúcej kritike.

Ben Kilham sa už počas prvého pozorovania (zverili mu do opatery osirelé medvieďatá baribala) postavil k medveďom z nesprávnej, typicky americkej a modernej pozície - z pozície antropomorfizmu. Každé konanie medveďa sa snaží pochopiť logikou, a to logikou človeka, pričom vrodené inštinktívne programy správania medveďov a najmä význam imprintingu sú mu úplne neznáme. Nezačína teda bádanie z nuly, ale z mínusu. Preto vytrvalo a zbytočne skúma to, čo už bolo dávnejšie pred ním preskúmané i vysvetlené, a navyše oveľa presnejšie. A tak sa v knižke tohto inak nesmierne húževnatého polovedca dozvedáme buď už dávno známe veci, o ktorých však on nevedel, alebo „úžasné" a podľa neho samého objavné závery, napríklad, že v kontakte s malými medvieďatami bolo „očividne  oveľa dôležitejšie, aký používam tón než to, čo (im) vlastne vravím". Kilham sa aj rovnako naivne domnieva, že pred ním ešte nikto netušil, že „pokus o komunikáciu, napríklad pohladenie medveďa okamžite vedie k neodvratnej reakcii vo forme seknutia pazúrmi alebo uhryznutia". Kilham nám to objasnil... Rovnako to, že „Malé mláďatká vydávajú zvuky, ktoré sa nikde nenaučili, takže sú inštinktívne. A je to logické." - dodáva. Na základe takýchto, ním objavených samozrejmostí Kilham získava obvyklé nadmerné americké sebavedomie a už sa ho do konca knižky nezbaví. Ba zistil aj to, že medvedí najsilnejší zmysel, čuch, mu umožňuje často(!) rozoznať totožnosť iného medveďa, ak sa s ním už pozná. „Trvalo mi to tisíce hodín, kým som sa o tom presvedčil.". Hm...

Nesprávnych interpretácií a insitných omylov je v knihe Bena Kilhama neúrekom. Keď malá medvedička nedovolila už pár dní bračekovi, aby jej cucal ucho a medvedík bol preto zlostný, podráždený, lebo nemohol napĺňať to, na čo bol zvyknutý, Kilham to vysvetľuje takto: „Konečne mi svitlo! Keď nemôže cucať samičkino ucho stráca pocit, že k nám patrí.". A preto je vraj zlostný: bojí sa osamotenia a odlúčenia (abstraktná projekcia tristnej perspektívy a budúcnosti v hlavičke medvieďaťa...?). V ďalšej stati úplne zbytočne obdivoval mláďatá, ako sa vraj vedia „dokonale ovládať", pretože ani v najväčšom zápale hry nedošlo k poraneniu - podľa neho k poraneniu nedošlo len a len preto, lebo sa medvedíky vedome kontrolovali a teda ovládali. Milióny malých súrodencov rôznych zvieracích druhov, žijúcich v spoločenstvách, sa počas detských hier (zámerne) vzájomne vážne neporania (respektíve porania sa nezámerne), no o tom Kilham nemá ani potuchy, rovnako tak o postupnom rozvoji individuálnej agresivity.

Ak štylizuje medveďov do roly uvažujúcich tvorov, tak naproti tomu im inokedy upiera aj úplne elementárnu schopnosť empírie. Keď raz na spoločnú prechádzku s medvedíkmi pojal aj filmára, medvedíci ho prijali, no keď sa filmár čo len na chvíľu vzdialil, tak po návrate ku nim sa ho zľakli, lebo bol vraj podľa neho pre nich „už zasa úplne neznámy". Že sa len tak naľakali, to bolo pre filozofujúceho Kilhama príliš jednoduché vysvetlenie - on priam bažil po významných objavoch. Rovnako tak malý samček po návrate z krátkej, pár minútovej zachádzky pôsobil na svoju sestru vraj „ako každý iný votrelec", čoho dôkazom bolo, že sa pred ním vyšplhala na strom. Opäť však išlo len o drobný situačný úľak, ktorý medvieďatá takmer vždy riešia vyšplhaním sa na stromy. Keď chcel raz Kilham vtlačiť medvedíka do prepravnej klietky a ten na neho reflexívne zlostne zareagoval a zaútočil („rozzúrený medveď s hmotnosťou takmer 14(!) kilogramov nebolo niečo, čomu by som sa staval do cesty"), tak Kilham už na pokraji infantilnosti píše: „Bola to cenná skúsenosť. Naučil som sa, ako vyprovokovať medveďa.".

Keď Kilham opravoval rozhryzené švy drôteného pletiva okolo ohrady, z ktorej jeho medvedíci utekali, tak jeden z nich ho sledoval a po končení opráv vraj kontroloval ostatné švy. A to preto, lebo, ako Kilham dumá, hľadal nedostatočne opravené diery: „jeho záujem o opravy bol motivovaný nejakým presne smerovaným myšlienkovým procesom, ktorým chcel niečo získať. Nepozoroval ma len preto, aby si vopred naplánoval nočný útek?" - pýta sa antropomorfník Kilham.

Keď medvedíky systematicky prejavovali komunikačné prvky s prostredím a nepriamo tak komunikovali s inými medveďmi (značkovanie a pod.), tak Kilham sa úplne zbytočne zamýšľa: „Samy možno celkom nerozumeli ani jednému z týchto systémov.". Uvedenie takejto úvahy samo o sebe najlepšie vypovedá o zanedbateľnej úrovni východiskových poznatkov Kilhama z oblasti etológie. Napriek tomu sa práve v tom čase domnieval, že (ako píše), „som už na najlepšej ceste rovnať sa špičkovým odborníkom". Domnieval sa tak aj na základe toho, lebo dospel k záveru, že „u medveďov sa prejavujú stopy domnelého plánovania, zavádzania a úmyselnej komunikácie s predstaviteľmi toho istého druhu". Nuž čo... K tomu si kladie takéto teoretické otázky: „Etika: majú medvede zmysel pre spravodlivosť? Altruizmus: prejavujú ho? Robia to systematicky? Empatia: vedia vycítiť momentálny stav toho druhého? (Inak: toto vedia, ale nie ako dôsledok schopnosti empatie, ale vyvinutej vnútrodruhovej viacúrovňovej komunikácie), Rozpoznávacie schopnosti: majú to, čomu hovoríme myseľ? Uvedomujú si samy seba?". Prikladá otázku, aký je účel a hodnota uvedených prvkov psychiky v celkovom systéme prežitia. K tomu možno dodať len jedno: panebože..... Kilham priznáva, že „nejaký čas ešte potrvá, kým budem mať dosť poznatkov, aby som dokázal presvedčiť ostatných, že moje závery sú správne". Tým zreteľne predznamenal zbytočné línie jeho laického výskumu: namiesto zbierania základných etologických poznatkov a daností medveďov skúma ich - ním samým domyslenú - duševnú a abstraktnú nadstavbu.

Keď mu raz medvieďa ukradlo fľašu sirupu, chcel mu ju vzápätí násilím zobrať, lebo vraj nechcel z neho vychovať kontajnerového medveďa. To, že ich dovtedy, teda počas celého prvého roka kŕmil aj ľudskou alebo aspoň ľuďmi predloženou potravou mu akosi prostoducho uniklo. To však nie je všetko. Keďže takéto umelé prikrmovanie medvieďat spôsobilo ich rýchly nárast na váhe, tak ich prvé náznaky sexuálneho správania (vo veku i niečo nižšom ako udávali múdre knižky) si zjednodušene vysvetlil tak, že „pohlavné dospievanie väčšmi súvisí s veľkosťou, než vekom". Vrchol nastáva na strane 113 uvedeného vydania, kde vyjadruje nádej, že jeho hypotéza o (vraj) ním objavenom ochutnávacom orgáne v ústach medveďa dovedie vedcov k uznaniu, a orgán nazvú ako „Kilhamov orgán". „Ak existovalo riešenie, muselo prísť odo mňa. " - zabil už úplne posledné zbytky skromnosti náš vedec.

Mladý samček z jemu zverenej dvojice medvieďat začal počas puberty občas unikať svojej sestre. Keď potom neskôr ona ušla s cudzím medveďom, tak Kilhamovi to „z jej pohľadu pripadalo spravodlivé, pretože on to robil jej a teraz bol rad na nej". Malí ľudkovia, robiaci si vzájomné prieky a odplaty.... sú tí medvedíci...

Keď sa mladá medvedica raz na dlhšiu dobu stratila, hľadal ju prijímačom a signál z jej obojka striedavo slabol a silnel. Vzápätí po náleze jej mŕtvoly tvrdil, že kolísavosť signálu spôsobil jej duch. Úplne vážne! A keď ju chcel dôstojne pochovať, jej medvedí brat mu ju vytrhol z náručia, lebo to nechcel dopustiť. Miera Kilhamovej onanistickej antropomorfizácie dospela v tomto okamihu do svojho vyvrcholenia.

Kilham chybne považuje všeobecné vzťahy mláďat - súrodencov za krehké, nestabilné a podľa neho sa musia neustále potvrdzovať a utužovať, obnovovať vzájomné putá. Vecnú danosť, bezpodmienečnosť a dočasnú samozrejmosť väzby nevidí - vníma a zameriava sa iba na vzájomné „teplé" prejavy a rituály, ktoré si mylne vysvetľuje ako nevyhnutné opakované sociálne spájanie po pomerne krátkych, no frekventovaných ochladnutiach (niekedy aj niekoľkokrát za deň). Vzájomné cucanie uší mláďat nehodnotí ako rituál v rámci welfare, prípadne ako atavizmus či náhradnú aktivitu, ale ho chybne chápe ako podmienku, ktorú musia medvieďatá v časových cykloch spĺňať, aby pocit vzájomnosti medzi nimi vôbec existoval a pretrvával.

V prítomnosti cudzích medveďov sa osirelé mláďatá o Kilhama obtierali, čo si on vysvetlil ako vedomú snahu medvieďat  označiť ho svojim pachom, vraj preto aby im neodplašil nových kamarátov. Nuž, veda na americký spôsob. Obtieranie je obvyklý rituál. Kilham však zbytočne za všetkým hľadá dôvod, ľudský dôvod. Keď navštívil svoje mláďatá v lese a našiel ich v prítomnosti cudzej samice, ktorá na neho po zastrašovaní zaútočila, Kilham riešil „neskutočnú" dilemu: „Prečo sa divá medvedica pokúsila chrániť medvieďatá predo mnou? Veď ich poznala len dva dni.". Opäť znôška úplných nezmyslov. Medvedica chránila seba i teritórium. A otázka počtu dní je pritom úplne absurdná. Koľko dní by podľa prekvapeného Kilhama bolo asi tak potrebných, aby medvedica prejavovala obranné aktivity aj v záujme cudzích mláďat? „Starala sa o ne, lebo pochopila, že stratili svoju matku?" - pýta sa Kilham. A k tomu už naozaj niet čo dodať.

Kilham chcel dorastajúcich medvedíkov dodatočne naučiť prostredníctvom psov a rôzneho zastrašovania, aby sa začali báť ľudí - a to po tom všetkom, čo k nim najprv počas dvoch rokov pravidelne vodil príbuzných, známych, vedcov, filmárov, úradníkov a ministrov. Ba psov na zastrašovanie doviezol dokonca vo vlastnom aute(!) - tom istom, v ktorom medvedíkov predtým vozil, prinášal im v ňom potravu, a ktoré teda poznali a dôverovali mu. Následne niekoľko ďalších dní zúfalo hľadal vyplašených medvedíkov pomocou antény. Utiekali sa medzitým namiesto neho k cudzím ľuďom a ich dvorom. A vôbec: snaha vrátiť voči človeku vtlačené  a socializované medvieďatá naspäť do prírody a prostoducho predpokladať, že k styku a konfliktom s ľudskou societou dochádzať nebude, to chce riadnu dávku naivity. Aj keď ojedinele a za istých špecifických okolností k tomu naozaj môže dôjsť.

Avšak napojiť city človeka na osirelé divožijúce zvieratá a v rámci spätnej väzby vytvoriť najmä vo fáze imprintingu trvalú a nezvratnú spolupatričnosť týchto zvierat voči človeku - to je pasca človeka na seba samého i na zvieratá zároveň. Deje sa tak čoraz častejšie - ľudia majú tendenciu zachraňovať všetky nájdené osirelé mláďatá, ktoré by v prirodzenom prostredí a v krátkom procese rýchlo skončili buď hladom, alebo ako korisť predátorov. Nuž, keď čítame o opustených ježkoch fandíme im, keď o sokolíkoch vypadnutých z hniezd, fandíme im tiež - no aj líška chce a potrebuje žrať, hoci aj osirelé mláďatá. Niekedy je lepšie nechať veciam prirodzený priebeh, vrátane takého, ktorý končí smrťou. Smrť živočícha v prírode prináša potravu a teda i život živočíchom iným.

Kilham sa vo svojej nevhodnej dotieravosti, akou vnikal do prirodzených prírodných procesov, nezastavil ani vtedy, keď jedna z ním odchovaných samičiek „zabrložila" - opakovane ju po zaspaní budil a filmoval! Ba nezastavil sa ani na jar, keď jej našiel v brlohu mláďatá. Napriek jednoznačnému a ráznemu odporu matky vošiel viackrát do brlohu a filmoval nové medvieďatá, ba vodil k nim aj cudzích ľudí, dokonca štáb z National Geographic - pritom ani netušil, že práve vyrába ďalších problémových jedincov so zníženou plachosťou voči človeku - zákonitostiam imprintingu Kilham vôbec nerozumel. Keď sa táto medvedia matka (Kilhamova odchovankyňa) postavila na odpor ešte ráznejšie, niežeby ustúpil, ale pokúšal sa zlomiť jej odpor aj tak. Ako uviedol, dávala mi práve hodiny medvedej komunikácie - Kilham ako slabý žiak musel dostať príučku opakovane, pretože učivo na prvýkrát nepochopil. No už zanedlho ho opovážlivo vyučoval na ktorejsi vysokej škole! Kilham medvediu matku a jej mladé dráždil svojou prítomnosťou spolu s filmovými štábmi, vedcami a novinármi neskonale dlho - niekoľko mesiacov a to bez toho, aby zúčastnení aspoň čiastočne tušili, čo všetko vo svojej kolektívnej obmedzenosti páchajú. Kilham únavne a až bezcitne opisuje jednotlivé útoky matky voči ním privedeným votrelcom - dôverovala mu a on jej na oplátku vo svojom fanatickom kvázi vedeckom záujme ubližoval - len preto, aby sa stal slávnym. Na inom mieste však schizofrenicky poznamenáva, že medvede sa nestávajú otravnými bez ľudskej pomoci. Vrátene vašej vlastnej, pán Kilham.

Z iných pozoruhodných výrokov Kilhama: „Medvede neznášajú elektrinu." - radí Kilham obyvateľom, ktorým vchádzal do záhrad medveď. Asi si všetci dovtedy mysleli, že medvede elektriku znášajú, ale až ON im to vysvetlil. Keď jeho medvede likvidovali humno vo dvore, Kilham opisuje stretnutie takto: „Spýtal som sa medvedice, čo to robí. Namiesto odpovede sa ticho položila na zem a pustila sa do zbytkov jedla.".

Na jar sa Kilham vybral kŕmiť medveďa, svojho odchovanca, ešte spiaceho v brlohu. „Zobudil som ho z hlbokého spánku, preto sa celý chvel a mal čosi ako kŕče.". Vzápätí neriešil vlastný hlúpy skutok (násilné prebudenie), ale laicky mudruje o mechanizme tvorby takýchto kŕčov.

Môže sa stať, že keď medveď pred vami frčí, zaháňa sa či dokonca predstiera útok, žiaden z týchto prejavov nie je odrazom jeho vnútorného stavu. Sú to všetko len mechanicky vytvárané zvuky. Pochádzajú z hlavy, nie zo srdca.". Aj keď to Kilham myslel trochu inak, ako veta vyznieva, i tak by sa na úrovni vedca nemal vyjadrovať takýmto prostým a ľudovým spôsobom. Niet lepšej ukážky otrasnej úrovne Kilhamovho vnímania živočíchov.

Aj našich ochrancov medveďov však musí triafať šľak pri Kilhamovej rade, aby čitatelia poznávali medveďov a „vyhľadávali ich v lesoch", nehľadiac na strach a obavy, lebo situácia sa vraj „vždy nejako vyrieši". Bude to podľa neho „strašidelný a vyčerpávajúci zážitok, no za odmenu zažijete najväčší príval adrenalínu v živote. A to myslím vážne. Najväčší v živote.". Úcta k zvieratám, ich životu a prostrediu je po tomto vyjadrení u Kilhama tak zdeformovaná a zdecimovaná, že všetko ním vyrieknuté a napísané je potrebné brať s čoraz väčšou rezervou.

Populárny vedec Kilham ešte uvádza: „Pochopil som, že medvede sa ani zďaleka nespoliehajú na zrak tak, ako ľudia". On teda v procese bádania nepoznáva, ale snaží sa pochopiť - t.j. domýšľať si pri vysvetľovaní konania medveďov a navyše smerom k ľudským schopnostiam a schémam. Ľudská domýšľavosť je aj vo sfére zoológie živnou pôdou na vytváranie mylných záverov, keď zvieracie konanie je nesprávne hodnotené ľudskými rozmermi. Ešte horšie je, ak tejto pomýlenej línii podľahnú aj vzdelanci, ktorí by mali disponovať dostatočným nadhľadom, a ktorí dokonca svoje pomýlené svedectvo vydávajú v podobe knižných publikácií a filmových dokumentov. Je až neuveriteľné, ako sa dajú vážnym tónom tvrdiť nezmysly a ešte sa pritom tváriť vedecky. Aj Kilham žil s niekoľkými medveďmi a z ich pozorovania vyvodzuje ďalekosiahle závery a tvrdenia. Publikácia však mala veľký čitateľský úspech, a to nielen na americkom kontinente. Je napísaná spôsobom, ktorý priemerný človek potrebuje alebo chce - vidieť človečenstvo aj tam, kde nie je. V ľuďoch zakorenené nezdravé, precitlivené sentimentálne jadro si prišlo na svoje: miera zveličenia použitá v knihe ju robí veľmi príjemne a dobre čitateľnou, pretože zobrazovanie náznakov človečenstva u zvierat je veľmi príťažlivé.

Netreba sa však na medveďov dívať tak, ani onak - teda ich psychiku ani nesplošťovať, ani nezveličovať. Najlepšie je vnímať ich takých, akí v skutočností sú, teda bez predpojatosti, bez preháňania a bez ich zbytočného vťahovania do inteligenčnej, psychickej úrovne ľudí. Kilhamova žalostná východisková poznatková úroveň v spojitosti s nesprávnou antropomorfnou platformou ho doviedli (aj v duchu behaviorizmu) k mnohým bizarným a nesprávnym záverom. Jemu zverené medvieďatá sa v jeho ponímaní správajú ako človeku veľmi podobné, len trochu menej dokonalé tvory, ktoré on, podľa neho samého, spoznal viac ako iní. Jeho najvážnejším omylom (popri ňom aj niektorých iných vedcov) je vysvetlenie javu dočasného spolčovania medveďov v lokalite s výrazným prebytkom potravy. Každý medveď po zaregistrovaní takéhoto zdroja začne v rámci inštinktu intenzívnejšie značkovať jeho okolie i cestu k nemu, za účelom zdôraznenia vlastníctva teritória i potravy. Podľa Kilhama je však takéto značkovanie zo strany medveďa vraj signálom pre ostatných medveďov v okolí o výdatnom zdroji potravy z dôvodu pocitu spolupatričnosti a altruizmu, pretože sa vraj chce o potravu podeliť s ostatnými medveďmi. Dôkazom podľa neho je aj to, že bežné konflikty medzi konkurenčnými medveďmi na takomto bohatom nálezisku potravy utíchajú (okrem mladých, dvoch až trojročných jedincov, spravidla súrodencov, ktorí sa z dôvodu posiľovania sebavedomia pobijú hoci aj o jednu jedinú bobuľu maliny či o rybu a to aj napriek tomu, že v blízkom okolí sú desiatky, stovky takýchto potravín). Pritom však nejde o nič iné, ako o známy jav, keď pri dostatku potravy konkurenčné napätie klesá, nanajvýš sa hrozbami udržiava a vynucuje dištančná vzdialenosť psychicky menej odolných či podriadených jedincov. S plným žalúdkom sa nikomu nechce bojovať a nie je na to vtedy ani pádny dôvod. Plný žalúdok tlmí vnútrodruhovú i mimodruhovú agresivitu v línii ochrany teritória, a teda aj zdrojov potravy v ňom, nakoľko psychika je v čase nasýtenia vplyvom vyplavených špeciálnych „hormónov radosti" vyladená pozitívne. Špecifické a intenzívne značkovanie zo strany prvého nálezcu potravy, signalizujúce konkurenčným medveďom jej ochranu, však aj napriek týmto výstrahám ostatných medveďov priláka - aj preto, lebo väčšinou už majú skúsenosť, že odpor už hostiacich sa medveďov je slabý, takmer nulový. Medvede sa však pokúšajú dostať sa na označené nálezisko potravy aj preto, lebo  v ich správaní spravidla platí aj princíp „ukoristi druhému, čo je jeho!". Tento z ľudského hľadiska dosť nepekný princíp je pevne zakotvený v správaní konkurenčne žijúcich zvierat, vrátane medveďov. Ak napríklad dvom medveďom, žijúcim  v spoločenstve (napr. v zajatí či v zoo) podhodíte dva rovnaké kusy mäsa, je vysoko pravdepodobné, že jeden z nich sa napriek navidomoči spravodlivému rozdeleniu pokúsi ešte skôr, ako začne žrať svoj prídel, násilne odobrať prídel svojho súputníka. Aj preto medvede spoločne a húfne tiahnu k bohatému nálezisku potravy - teda nie s cieľom a povolením deliť sa o potravu, ale urvať koľko sa dá a to dokonca bez rizika odporu a poranenia. Tak prikazuje a hovorí historická skúsenosť medveďov premietnutá počas fylogenézy do ich etogramu. Kilham dospel k opačnému názoru: ide vraj o spoluprácu pri konzumácii nájdenej potravy v dôsledku altruistických sklonov medveďov, ktoré nazýva „úmyselné zvolávanie k zdroju potravy" a to dokonca vraj za účelom, „aby jeden medveď pomohol druhému s prebytkom potravy, ktorá rýchlo zmizne" (maliny, zdochlina, lososy a pod.). Pravda je však taká, že medveďov k bohatému zdroju potravy nepritiahli v skutočnosti bohumilé a prajné signály prvého nálezcu potravy, ale samotná  potrava. Na jednej strane Kilham správne tvrdí, že medvede majú výnimočný čuch (aj na vzdialenosť a aj diferenciačný), no na druhej strane sa naivne domnieva, že zdroj potravy nájde iba jeden medveď a oznámi to značkovacími signálmi ostatným. Nie: všetky medvede majú čuch približne rovnako kvalitný a na uvedený zdroj potravy by aj oni narazili tak či onak. Kilham vtláča do prírodných zvieracích procesov (a nielen on) pojem recipročného altruizmu (raz pomôžem ja tebe, inokedy ty mne) a očakáva, že týmto mechanizmom si zvieratá zabezpečia primerané výhody pre celú svoju populáciu. Nie: skrytou výhodou populácie v rámci jej vývoja a napredovania je vlastná konkurencia a teda konkurencieschopnosť. Tá je jedným z mechanizmov pozitívne ovplyvňujúcim proces kvalitatívneho pokroku živočíšneho druhu. Naproti tomu, spájanie sa živočíchov do kŕdľov, stád, čried, svoriek  je len výrazom smerovania k vyššej individuálnej bezpečnosti, a u štvornohých predátorov aj k ľahšiemu uloveniu veľkej koristi.

- - -

Výskum medveďov prebiehal aj na Slovensku. V roku  2005 bol za týmto účelom zostavený 14-členný  odborný a vedecký tým, pracujúci v horstvách severného Slovenska. Výskum bol ukončený záverečnou prácou, ktorá je zverejnená na internete. (www.medved-eu.sk) Pri jej čítaní sa nezadržateľne vynárajú pocity a závery o našej slovenskej malosti. Napriek veľkoryso (no neprimerane a niekedy až zbytočne) stanoveným cieľom bol výskum pripravený a prevedený tak žalostne, že namiesto konkrétnych bádateľských a objaviteľských záverov ponúka len rozsiahle state všeobecných informácií (vrátane viacstranovej charakteristiky horstiev, v ktorých výskum prebiehal), teoretické traktáty o metódach výskumu (aj o tých, ktoré výskumníci napriek viacerým neúspešným pokusom vôbec nepreviedli), pričom všetko to, čo odborný a akademicky zmýšľajúci tím považuje za objavné výsledky bolo znalcom už dávno známe. Aj v tomto prípade objavy „teplej vody" spočívali napríklad v zisteniach, presnejšie však v obyčajnom konštatovaní, že (citujem zo záverečnej správy): „medvede vo svojom okrsku majú vyhradené miesta hibernácie a širší priestor slúžiaci na zabezpečovanie potravy", alebo napríklad zistili, že pri sezónnej migrácii medveďov (za potravou) je „orientácia na svetové strany irelevantná", a že teritóriá jednotlivých medveďov sa prelínajú, ba že značkovacie stromy nemusia vymedzovať hranice jednotlivých teritórií a pod. *Poznámka: (K hraniciam územia medveďov je potrebné podotknúť, že aj samotní výskumníci sa ešte pred výskumom asi scestne domnievali, že medveď má ohraničené územie, ktoré si pri obsadzovaní obíde po vonkajšom obvode, a tak ako si človek vykolíkuje územie, tak medveď zanechá v patričných odstupoch po celom obvode značky a v istých intervaloch a termínoch ich obnoví. Rovnako tak zmýšľajú aj poľovnícke kádre a preto neustále  teoreticky vyratúvajú najmenšiu plochu, ktorú vraj jeden medveď na prežitie potrebuje  - túto plochu potom porovnajú s celkovou výmerou lesov a podľa toho určujú optimálne počty medveďov. Nie. Medveď neznačkuje revír a jeho okraje, ale príťažlivé miesta potravinové, sexuálne, bezpečné. Vo svojom revíri znesie množstvo iných medveďov, najmä ak je dostatok potravy, rovnakom tak ostatné medvede znesú vtedy jeho. Spúšťačom značkovania je teda najprv zistená prospešnosť a výhodnosť prostredia, no aj zistená prítomnosť iného medveďa v rámci nepriamej vnútrodruhovej komunikácie.)

Objavy teplej vody preto spočívali aj v zveličene poňatom pojme migrácia medveďov, kedy za migráciu považujú každý bežný pohyb medveďa „od kríku ku kríku", každé prekonávanie cestnej či železničnej komunikácie, každý prechod cez otvorenejšiu krajinu medzi obcami, každý prechod cez koryto čo len trochu väčšej riečky, každý presun na sezónne či na väčšie zdroje potravy (polia), každý presun z jedného nominálneho horstva do druhého ( najviac zarážajúci omyl o migrácii)..., každé vyhľadávanie samice v ruji. A to všetko preto, lebo chýbajú základné vedomosti o tom, čo vskutku tvorí revír medveďa (horstvo sem - horstvo tam, či rieka sem - rieka tam a pod.), keď naši vedci nesprávne vychádzajú z akéhosi nimi samými domysleného ohraničeného a značkami vymedzeného územia každého medveďa, pričom zároveň netušia, koľko je v dennom smerovaní jeho pohybu náhody - reakcií na najmä čuchové, ale i ostatné podnety, a vôbec: čím a ako sú určované fyloonto koordináty jeho pohybu a presunov s dôrazom na individuálne skúsenosti.

Naši výskumníci si dali napríklad aj námahu vypracovať vskutku celkom zbytočný graf (tak sa však vypracúva „vedecká" správa) v rámci vyhodnotenia konfliktov počas vzájomných stretov medveďov - avšak iba zo vzorky zanedbateľných ôsmich pozorovaní(!), pritom väčšina stretov medveďov prebehla pasívne, nekonfliktne - konflikt bol spozorovaný jeden jediný raz, v ďalšom jednom prípade bola zistená hlasová výstraha (stručne, jasne - aj bez grafu). Aj preto možno celkovo o ich výskume povedať: malá vzorka, málo reálnych výsledkov, viacej dohadov, niekoľko odvážnych, no málo preskúmaných a preto nedokázateľných tvrdení, a na záver zbytočne obšírna správa, úplne neprimeraná prevedeným výkonom a dosiahnutým výsledkom. Úsilie bolo sympatické, rovnako tak výskumný tím, vedecká budúcnosť si však vyžaduje predbežné individuálne štúdium, detailné premyslenie každého kroku a určenie reálnych cieľov. Skúmanie potravinovej skladby rozborom výkalov všežravého medveďa je dnes už viac-menej zbytočné (naši výskumníci, zdá sa, nečítali publikácie o medveďoch, najmä tú od Pažetnova). Ako keby ste podľa výfukových plynov, a teda komplikovane, chceli zistiť, aký benzín auto tankovalo. Výkaly však skôr poslúžia na zisťovanie prítomnosti parazitov. No aj skúmanie priestorovej dynamiky medveďov pomocou analýzy DNA zo vzoriek trusu, ktoré kolektív čiastočne prevádzal, pripomína povestné škrabanie sa okolo celého tela - metóda je extrémne drahá, málo výpovedná a teda neefektívna celkovo a ani vzhľadom ku vynaloženým nákladom a úsiliu. Výskumný tím sa dokonca pokúšal zisťovať priestorovú dynamiku medveďov aj ich priamym vizuálnym pozorovaním. Do záverečnej práce sa potom odvážil dať informácie o tom, že v rámci výskumu videli exemplár medveďa na vlastné oči 58-krát, pričom však až v 74% prípadov išlo o jedno spozorovanie toho istého medveďa (teda nie opakovane), čo z hľadiska zisťovania priestorovej dynamiky žiadny význam nemá, no a najviac videli toho istého medveďa iba 4-krát - a aj to išlo o kontajnerového medveďa... Veľkým úspechom tímu bolo, ak videli niektorého medveďa dvakrát. Všetko uvedené nemôže mať s vedou, bádaním či výskumom nič spoločné a rovná sa tak nanajvýš nedeľnému výletu. Výskumníci ešte dodávajú, že ich spozorovanie medveďa v prírode „poukazuje na kvalitatívne aspekty miesta pozorovania". Nuž áno: medveďa vždy videli iba tam kde mal čo žrať a mal sa kde ukryť - to sú tie nimi zistené aspekty kvality miesta jeho výskytu, ktoré sú už dávno všeobecne známe. Ešteže v sumári aj samotní aktéri výskumu priznávajú, že metóda pozorovaním neumožňuje definovanie rozlohy teritória. Veru, objavné zistenie. Čítajúc kapitoly záverečnej správy o pokusoch o odchyt medveďov do pasce za účelom nasadenie obojku sa vynárajú pocity zanedbaných a zjednodušených príprav. O vlastných neúspešných pokusoch pri odchyte medveďov a nasadzovaní sledovacích obojkov (nenasadili ani jeden) výskumníci doslova uvádzajú: „Neúspech s odchytom a následnou telemetriou je len čiastočný. Ak zohľadníme celkovú dobu odchytu (5 mesiacov), potom dva chytené jedince nie sú málo. Okrem toho sa podarilo získať nenahraditeľné skúsenosti."  Aspoňže tie skúsenosti sú prínosom slovenského výskumu.

Vôbec, zisťovanie priestorovej dynamiky a veľkosti teritória sú mantry, ktorými sú všetci naši bádatelia priam posadnutí. K tomu rozbory exkrementov a fotografovanie medvedích stromov so značkami. Tým je náš vedecký repertoár vyčerpaný. Najnovšie sa začína zveličene hovoriť o migračných koridoroch a samozrejme o tom, ako do nich negatívne zasahuje človek, najmú výstavbou diaľníc. Zviera a teda aj medveď si však svoje cesty tak či tak nájde - nie je potrebné robiť  z neho v záujme jeho ochrany obmedzené až hlúpe zviera. Jednoducho, musíme akceptovať fakt, že cestné komunikácie sú už neoddeliteľnou súčasťou civilizácie a je naozaj mrzuté, ak na nich prichádzajú dennodenne o život masy rôznych zvierat. Všetko na svete - aj to pozitívne - má obvykle svoju nepríjemnú daň.

K tomu všetkému možno ešte pridať neutíchajúce úsilie z posledných rokov zistiť celkový počet medveďov v záujme vyriešenia nekonečných sporov medzi ochrancami a poľovníkmi. Počet medveďov pritom nie je dôležitý - dôležité sú iritujúce presahy niektorých jedincov do ľudských sídiel, ktoré je potrebné promptne a radikálne riešiť.

To, čo sa deje v horách, do toho sa miešať netreba. Veď ani škody, spôsobené medveďmi nie sú také, aby ohrozovali národné hospodárstvo. A ak chce mať nejaký slovenský ujo včelí úľ v horách, nech si ho má, ale nech sa potom nediví... a nech nežiada odškodné (patria vôbec úle do národného parku?). Ak sú salaše s ovcami či jalovicami vysoko v horách a sú dokonca chabo strážené, nech sa potom tiež majitelia nedivia. Hladkať štrkáča bosou nohou po hlavičke....to sa nevypláca - a potom sa ešte rozhorčovať, zlostiť, dožadovať náhrad. A spoločnosť následne reaguje na chybné príčiny rovnako chybnými opatreniami.

Trendu - poznať počet medveďov - podľahol aj náš hore uvedený výskumný tím, a tak počas niekoľkých posledných rokov opakovane uskutočnil  monitorovanie medveďov. Ako inak, ich vizuálnym pozorovaním za pomoci zorganizovanej skupiny desiatok dobrovoľníkov. No, komu niet rady, tomu niet pomoci. To však nie je všetko: títo bádatelia v štátnych službách vymysleli a zorganizovali obchodný produkt, priečiaci sa všetkému, čo ochrancovia prírody doteraz o probléme medveďov svorne tvrdili, t.j., že medvede v horách sú nadmerne vyrušované návštevníkmi, čo pôsobí negatívne na ich správanie. Produkt spočíva vo vodení organizovaných málopočetných skupín návštevníkov priamo do lokality zisteného a overeného výskytu medveďov  - a to, prosím, za finančnú úhradu! V národnom parku a mimo značkovaného chodníka. Keď ide o peniaze, všetko pekné, vzácne i múdre ide jednoducho bokom...

Triezvejšie sa do sledovania slovenských medveďov zapojil anglický výskumník Robin Rigg - jeho výsledky zatiaľ komentovať nie je možné, verme, že javy bude chápať v širšom kontexte. Ten mu totiž unikol v inom prípade. Totiž to, ako nezmyselne rozmnožoval psov plemena slovenský čuvač a vydával ich hoci aj ustavične pripitým slovenským honelníkom na salašoch za účelom lepšej ochrany ovčích stád pred vlkmi a medveďmi (čím chcel ochraňovať vlkov a medveďov pred odstrelom a nevraživosťou voči nim), svedčí o tom, že vec dobre vopred nepremyslel: na úkor ochrany jedného či dvoch živočíšnych druhov, t.j. vlkov a medveďov vystavil do nemilosti nevinných, dobre socializovaných čuvačov (ktoré u neho, dobrého človeka, prežili krásne šteňacie mesiace a potom v rámci „kultúrneho šoku" boli zverené do stredovekých a necitlivých podmienok na salašoch). Návšteva väčšiny salašov jednoznačne vypovedá o trestuhodnej úrovni starostlivosti o psov, nehovoriac o zimnom období, keď sú psi pouväzovaní niekde na družstve a odkázaní na občasnú  pomoc ich majiteľov, ktorí si na nich veru nespomenú dennodenne. K jednému takto uviazanému čuvačovi neviedli žiadne ľudské stopy v napadanom snehu po dobu 9 dní - celý ten čas bol bez žrádla. Prípad je ukážkou, ako sa ochrancovia - čo je už pre nich úplne príznačné - sústreďujú výhradne na objekt svojho záujmu a nepremýšľajú o ňom v kontexte.

Úplne inak (tentoraz až príliš veľkoryso) sa k veci postavil štát v roku 2010, kedy investoval obrovskú sumu, vyše 1-milión €, na sledovanie pohybu (iba) pätnástich medveďov pomocou elektronických obojkov. Načo? (Takmer) nanič! Získané informácie, ktoré má, mimochodom, zabezpečiť, sústrediť a vyhodnotiť pofidérne vybraná pofidérna súkromná firma s teplými vzťahmi na vtedajšie štátne zdroje, zastúpené pofidérnymi figúrkami, budú slúžiť k poznávaniu už poznaného: medvede sa každý deň hýbu, zdanlivo chaoticky sa pohybujú v už veľkostne dávno spoznanom okruhu (elipse, kocke, lichobežníku, kosoštvorci, hviezde - vyberte si čo chcete), migrujú za sezónnymi zdrojmi potravy, niektorí migrujú na úplne iné územia či až horstvá. Na zimu idú spať, niekedy sa však aj v zime hýbu a menia brlohy. Spia tam, kde je najväčší pokoj. Prosím si aj ja za tieto cenné informácie milión. Áno, vedu je potrebné podporovať, avšak za súčasnej mizérie nemôže byť prioritou sledovanie pohybových aktivít pätnástich slovenských medveďov. Podvodov na štátnej kase je toľko a tak priezračných, až je nepochopiteľné, že sa vôbec ďalšie uskutočňujú.  „Medvedie" podvody musia byť podrobené vecnej kritike. Keď už nie vopred, tak aspoň potom.

No a nesmieme ešte zabudnúť na zaujímavú slovenskú postavu, ktorou je známy zoológ Miroslav Saniga, oddaný práci a pobytu v prírode. Poznatková základňa je u neho z týchto dôvodov veľmi vysoká, problém však je, že on aj svoje odborné mediálne výstupy neraz v koncovke prikorení rozprávkami - náhle opustí prísnu rovinu poznania a faktov a uvedie až úplný nezmysel. Napríklad o medveďoch uviedol na stránkach Nového Času (20. 7. 2011) teóriu o tom, že medveďom hrozí počas letných horúčav úpal (čo dramatizácie chtivý redaktor doplnil údajom, že horúčavy môžu medveďa zabiť). „Motalo ich a vyzerali ako pod vplyvom drog." - hovorí Saniga. Na konci rozhovoru uviedol, že človek v takýchto prípadoch môže medveďom pomôcť tak, že „horské studničky bude udržiavať čisté, aby sa mohli (medvede) osviežiť". Nuž čo.... Lebo taký medveď ten sa z ničoho iného ako z lesnej studničky ani nenapije... Navyše musí byť čistá, ba človekom vyčistená... Keď po tomto článku nastúpila jeseň a s ňou aj napadané prekvasené ovocie, odprezentoval Saniga v tom istom plátku teóriu o opitých medveďoch. A zakončil to ubezpečením, že sa však nemusíme obávať vzniku závislosti medveďov na alkohole, lebo skysnuté napadané ovocie je „našťastie" len krátka, sezónna záležitosť. Aj jeho rozprávka o tom, ako „horárka vyhnala na pašu sedem kráv a keď sa po ne vrátila, bolo ich už osem" je pre Sanigu príznačná. „Prišla bližšie a bol to medveď. Viedol kravy ako kraviar!". Na okorenenie prírodospytného života takéto reči slúžiť môžu, čiastočne však znižujú kredit uznávaného znalca prírody.

Na dokreslenie etologickej negramotnosti našich nadšencov prírody možno ešte predložiť vyjadrenie inak excelentného filmára našej fauny, ktorého meno však z úcty k jeho húževnatej a naozaj úžasnej práci nie je vhodné v negatívnej súvislosti uvádzať. Na margo problematiky medveďov sa však aj on vyjadril značne sploštene a zjednodušujúco: medvede sú v ich prirodzenom prostredí vyrušované ľuďmi (čo je sporadicky pravda), a to  vraj následne vedie k ich ventilovanej agresii. „Ľudia vyrušia medveďa za deň 3, 4-krát. V istej chvíli je zviera už natoľko vystresované a nahnevané, že odrazu si to ktosi odskáče. Cestu mu skríži náhodný turista a rozzúrený medveď zaútočí." (denník PRAVDA. 23.12.2011. str.17). Nuž, kumulácia stresu neprebieha u zvierat tak ako u ľudí, najmä ak sú medzi jednotlivými rušivými podnetmi značné pauzy, zabraňujúce vnímať tieto podnety kontinuálne, pričom aj celkom krátke pauzy dokážu vrátiť zviera z podráždenia síce nie do neutrálneho psychického vyladenia, ale do stavu obvyklého zvýšeného pohotovostného režimu, ktorý je im vlastný a trvalo prítomný. Zvieratá sú celým svojím uspôsobením a vzájomnými, najmä mimodruhovými vzťahmi pripravené byť neustále v strehu, t.j. byť kvázi stresované, pričom aj rýchla frekvencia podnetov a aj náročné výkyvy v intenzite dráždivých podnetov sú rýchlo spracované a nenechávajú žiadnu výraznú stopu v ich psychike, a už vonkoncom neovplyvňujú a nemenia ani celkové správanie, ani agresivitu. Podnet ako príde, tak sa stratí a v takýchto iritujúcich a útlmových hladinách a ich výkyvoch prežíva zviera celý svoj život (nehovoríme o extrémnych a neobvyklých, zároveň aj život ohrozujúcich podnetoch). Za normálnych okolností je zistená prítomnosť človeka v lokalite zvieratami rýchlo vyhodnotená, spracovaná a riešená (najčastejšie vedie k úniku) a v skutočnosti ani nevyvoláva to, čo ľudia nazývajú alebo odborníci definujú ako stres. Pravá podstata pojmu stres vyžaduje zároveň aj abstraktné hodnotenie a projekciu záťažovej situácie vo vlastnej predstavivosti, uvažovanie nad následkami a horúčkovitou úvahou o možnostiach vyviaznutia, čoho je však schopný výhradne človek. Rovnako tak je len človek schopný kumulácie stresov a ich náhleho agresívneho ventilovania niekedy aj pri malichernej a nepodstatnej príčine.

 

 

Aké sú možné praktické východiská pri akútnom riešení problematiky obťažujúcich medveďov?

 

Východzí stav:

Informácie o obťažujúcom výskyte medveďa na okraji či priamo v ľudských sídlach prijímajú najčastejšie operační pracovníci Policajného zboru SR, na druhom mieste operační pracovníci Hasičského a záchranného zboru SR, ojedinele operační pracovníci mestských polícií, občas aj hospodári a členovia poľovníckych združení. Primárne kompetentný orgán - štátna ochrana prírody - je zatiaľ mimo podvedomia a i reálneho dosahu verejnosti. Kontaktovaní pracovníci polícií nemali nikdy v minulosti k dispozícii ďalší pripravený a stanovený operatívny postup, preto zvykli improvizovať: zháňajú horúcimi linkami (podľa nich) predpokladané kompetentné osoby, ich telefónne čísla a pod. Kontaktujú hasičský a záchranný zbor, poľovníkov, ba aj útulky pre zvieratá. V naliehavých prípadoch vyhľadávajú telefónne čísla vzdialených veterinárov, disponujúcich imobilizačným vybavením. Celkový čas od získania prvotnej informácie až po účinné odborné opatrenia je preto príliš dlhý a tak sa zároveň predlžuje a aj zvyšuje potencionálne nebezpečenstvo ohrozenia občanov. Hliadky polície, vyslané na miesto výskytu medveďa sa častejšie stávajú - spolu s občanmi - len pozorovateľmi aktivít zvieraťa, namiesto toho, aby zabezpečili preventívnu ochranu obyvateľstva zamedzením prístupu občanov, zákazom vstupu na  všetky prístupové cesty do lokality, v ktorej sa nachádza medveď - z dôvodu možnosti nevyhnutného použitia zbrane v prípade priameho ohrozenia a napadnutia občanov musí byť verejný priestor vyprataný. Polícia však nie vždy na mieste disponuje guľovou zbraňou potrebného kalibru. Väčšina prípadov končí samostatným odchodom medveďa z lokality na základe zvýšeného počtu rušivých podnetov (automobily, osoby, psy, verejnosť a pod.). Opakujúce sa prípady sú pre miestne orgány podnetom na získanie povolenia na ochranný odstrel - zdĺhavosť tohto procesu je priam trestuhodná. Ojedinelá imobilizácia medveďa privolaným veterinárnym lekárom (ak sa ho vôbec podarí skontaktovať a promptne dislokovať) je opatrenie zriedkavé a v celkovom kontexte neprináša vhodné definitívne riešenie. Kompetentné rezortné štátne orgány konajú liknavo a namiesto rýchlych a účinných opatrení hľadajú kompromisy v záujme predchádzania ich vlastných konfliktov s priaznivcami a amatérskymi ochrancami medveďov. Pokusy o systémové riešenie problematiky medveďov končia zvolávaním komisií, do ktorých je prizvané celé spektrum ani nie odborných, ale viacej protichodne pôsobiacich záujmových skupín. Výsledkom je nejednoznačný  a nesystémový stav, vedúci k improvizovaným riešeniam v každom jednotlivom prípade s následnou kritikou zo strany zložiek, ktoré sa ho nezúčastnili.

Verejnosť je zavádzaná mediálnymi výstupmi nekvalitných novinárov, ktorí jej ponúkajú zveličené a zdramatizované metapríbehy, nadbiehajúce lacnému masovému vkusu.

Za tejto situácie nie je možné dosiahnuť stav spoľahlivej a účinnej systémovej kontroly nad zvieratami, ktoré sa náhle či opakovane ocitnú v ľudských sídlach.

 

Návrh opatrení:

- vypísať konkurz na teoretické spracovanie návrhu riešenia (MŽP SR)

- hodnotenie návrhov, konzultácia s autormi,

- vyňať pozitívne prvky z viacerých návrhov,

-prijať záväzné systémové opatrenia, jednotné pre celé územie SR,

- vypracovať presnú metodiku, ako súčasť záväzných systémových opatrení pre všetky                        zainteresované zložky,

- trojstupňová profesionalizácia pri riešení výskytu medveďov v ľudských sídlach,

- tréning a príprava zložiek, zapojených do trojstupňového systému opatrení,

- v rámci prvého stupňa zaviesť účinný oznamovací systém pri zistení výskytu medvedích jedincov s aktivitami v ľudských sídlach - prvotný príjemca informácie bude mať k dispozícii vopred pripravený presný metodický postup so stanovenými krokmi (získanie vyčerpávajúcej informácie od oznamovateľa, formulár na evidenciu zistených údajov (viď vzor nižšie), telefonické kontakty, vyslanie pripravených zložiek II. stupňa na miesto výskytu zvieraťa),

- v rámci druhého stupňa vypracovať a zorganizovať systém non stop opatrení pre naliehavé prípady výskytu medveďa v ľudských sídlach,

- prenos ďalšieho riešenia z druhého urgentného stupňa na stupeň tretí odborný stupeň (odovzdanie zistených informácií kompetentným pripraveným profesionálnym zložkám),

- v rámci tretieho stupňa zaviesť výkon odborných opatrení - zostavenie troj až štvorčlenných profesionálnych tímov v regiónoch SR,  v zložení: štátny ochranca prírody, zoológ (môže byť tá istá osoba, ako je štátny ochranca), poľovník, veterinár -  s presne definovanými kompetenciami (rozhodnutie o odstrele priamo na mieste, výnimky zo zákazov vjazdu, vstupu, pohybu, zmluvný výkon práce),

- profesionálne a odborné sledovanie správania problémových medvedích jedincov, ich presná evidencia, popis, fotografovanie, filmovanie, záznam ich aktivít, anomálií, charakteru a frekvencii prienikov do ľudských obydlí, vyhodnotenie perspektív problémového jedinca,

- aktívny pokus o definitívne vytlačenie medvedích jedincov pri zistenom prieniku do ľudských sídiel -viacúrovňové zastrašovanie a označenie farebnou strelou, sledovanie správania a pohybu jedincov po vytlačení  a zastrašení,

- v prípade prevažujúcej viazanosti na zdroje potravy v blízkosti ľudských sídiel neodkladný odstrel,

- legislatívna úprava, umožňujúca zložke III. stupňa rozhodnúť o okamžitom odstrele medveďa na právnom podklade „ochranného odstrelu".

- zákaz zberu lesných plodín za účelom ich predaja (sankcie, odobratie plodín predajcom - legislatívna príprava).

V problematike riešenia medveďov je teda optimálne vytvoriť systém, pozostávajúci z troch uvedených profesionálnych stupňov:

I.  stupeň - v prvom stupni určiť a metodicky pripraviť zložku, ktorá prijíma prvotnú informáciu o výskyte medveďa,

II. stupeň - v druhom stupni určiť a metodicky pripraviť non stop pohotovostnú zložku, ktorá akútne rieši prienik medveďa do ľudských sídiel,

III. stupeň - v treťom stupni preberá systémové riešenie zistených jedincov profesionálna odborná zložka, pôsobiaca pod kuratelou štátnej ochrany prírody.

 

PRVÝ STUPEŇ

Pre potreby permanentného príjmu informácii je pre prvý stupeň najvhodnejšia sieť operačných pracovníkov krajských riaditeľstiev Policajného zboru SR (KR PZ), pričom výhodná je jej organizačná previazanosť s navrhovanou zložkou II. stupňa - motorizovanými jednotkami obvodných oddelení PZ SR (OO PZ SR).

Operačný pracovník KR PZ prijíma informácie o obťažujúcom výskyte medveďa a ihneď organizuje následné opatrenia v rámci jednotného systému. Ako prvotný príjemca informácie bude mať vopred pripravený presný metodický postup so stanovenými krokmi:

a/ získanie vyčerpávajúcej informácie od oznamovateľa (čo najpresnejšia lokalizácia, prístup do lokality, aktivity medveďa, smer a rýchlosť jeho pohybu),

b/ zápis údajov do formulára  ZÁZNAM O NÁLEZE MEDVEĎA  (ZONM viď vzor nižšie),

c/ vyslanie pripravených zložiek II. stupňa na miesto výskytu zvieraťa,

d/ aktuálne prijíma zistené informácie od vyslaného II. stupňa a zaznamenáva ich do formulára ZONM (čas vyslania  hliadky, čas príjazdu hliadky na miesto výskytu, zloženie hliadky, čas odchodu hliadky z miesta výskytu, zistené skutočnosti, vykonané opatrenia, prijíma a eviduje foto a video dokumentáciu vyslanej hliadky),

e/ KR PZ SR bezodkladne predisponuje kópiu ukončeného formulára ZÁZNAM O NÁLEZE MEDVEĎA(prípadne odošle faxom) miestne príslušnému štátnemu orgánu ochrany prírody, t.j. zriaďovateľovi zložky III. stupňa - osobné odovzdanie potvrdia zápisom na konci formulára,

f/ originál formuláru ZÁZNAM O NÁLEZE MEDVEĎA archivuje v zmysle platných predpisov KR PZ SR.

DRUHÝ STUPEŇ

Druhý stupeň zahŕňa potrebu zabezpečenia akútnych a naliehavých opatrení po oznámení výskytu medveďa v tesnej blízkosti či priamo v ľudských sídlach v záujme zabezpečenia ochrany obyvateľstva. Keďže pohyb medveďa mimo teritória sa neriadi pevnými pravidlami a iba čiastočne predvídateľnými periódami je zrejmé, že opatrenia v rámci druhého stupňa vyžadujú zabezpečenie stálej non stop pohotovosti. Do úvahy prichádzajú tieto zložky: polícia, hasiči, poľovníci, pracovníci štátnej ochrany prírody. Z nich v non stop v prevádzke fungujú dnes iba polícia a hasiči. V prospech polície vypovedá viacero faktorov: mobilita a operatívnosť, ľudská, odborná, materiálna a technická pripravenosť, držanie potrebnej zbrane na účely potrieb okamžitého odstrelu medveďa (guľová zbraň) alebo jeho zastrašenia (brokovnica s gumovými projektilmi).

Non stop službu nie je možné zaviesť v dobrovoľných poľovníckych združeniach (už teraz sa opakovane stávajú prípady, kedy nie je možné privolať žiadneho poľovníka napr. ku zrazenej žijúcej či uhynutej poľovnej zveri). Nie je možné ju zabezpečiť ani v radoch štátnej ochrany prírody, ani veterinárnej správy, pretože non stop službu by tu komplikovali viaceré faktory: potrebná je každodenná mimopracovná pohotovosť - rozdelená na viacerých pracovníkov, stála telefonická dostupnosť, problémy by sa naskytli v čase dovoleniek pracovníkov, v systéme preberanie služieb, vo financovaní (príplatky za stálu pohotovosť, za nadčas a prácu vo sviatok a voľné dni). Okrem toho urgentné riešenie prieniku medveďa do ľudských sídiel si vyžaduje spoločnú aktivitu minimálne dvoch osôb. Rýchle a operatívne spolčenie dvoch či troch nezávislých pracovníkov štátnej ochrany prírody a veterinárneho lekára, z ktorých navyše každý spravidla býva v inej obci, by vyžadovalo aj zabezpečenie dopravných prostriedkov, ich financovanie, prípravu, údržbu - stačí, že jeden člen  skupiny by bol nedostupný a celý urgentný systém náhle padne. K tomu je nevyhnutné pridať poistenie a výcvik, držanie techniky a prostriedkov na elimináciu medveďa, vrátane zbrojného preukazu.

Pri analýze všetkých, do úvahy prichádzajúcich možností sa teda ako optimálne východisko javí zverenie druhého stupňa operačnej zložke Policajného zboru SR, t.j. obvodným oddeleniam polície a  pohotovostnej motorizovanej jednotke (PMJ), a to z týchto dôvodov:

  • obvodné oddelenia PZ SR pokrývajú celé územie SR,
  • polícia vo všeobecnosti slúži na zabezpečovania ochrany osôb, prostredia,
  • v polícii sú spoľahlivo vycvičení príslušníci, fyzicky a psychicky zdatní, s nadštandardným operatívnym, materiálovým a technickým vybavením, vrátane systémového vzájomného              nahradenia a dopĺňania sa pri nepredvídateľných udalostiach (dve rôzne udalosti na dvoch rôznych miestach naraz, dostatočný počet služobných automobilov a pod.),
  • výhradne polícia je schopná na jednom mieste v potrebnom čase sústrediť oba druhy zbraní (broková zbraň s gumenými projektilmi na zastrašenie medveďa, resp. guľová zbraň na odstrel medveďa v naliehavomprípade,
  • výhradne polícia má právomoci a zároveň aj technické prostriedky na vyprázdnenie priestoru (amplión je zabudovaný priamo v majáku), vrátane donucovacích prostriedkov po neuposlúchnutí výzvy,
  • polícia disponuje v regiónoch aj špeciálnou záložnou motorizovanou pohotovostnou jednotkou (PMJ), ktorá sa dokáže promptne presunúť do lokality ohláseného výskytu medveďa a posilniť vyslanú hliadku. PMJ pracuje taktiež nonstop.
  • príprava polície v súvislosti s medveďmi by si vyžadovala len krátke zacvičenie, preškolenie a zároveň doplnenie technického vybavenia (gumové projektily, projektily s farebnou náplňou, nahlasovanie údajov do evidenčného formulára, ktorý ma k dispozícii I. stupeň),
  • sirény a silné svetelné podnety, vhodné na účely zastrašovania má polícia k dispozícii v nainštalovaných majákoch.
  • činnosť polície by spočívala v rýchlom presune jednotky na miesto výskytu medveďa mimo jeho prirodzeného areálu v celej jej územnej pôsobnosti.

 

Algoritmus druhého stupňa by spočíval v týchto krokoch:

Prvostupňový operačný pracovník polície preberá prvotnú informáciu o výskyte medveďa, oznámi získané údaje zvolenej hliadke PZ SR a vyšle ju na miesto zisteného nálezu - vyslaná hliadka PZ SR sa presunie na udané miesto, kde zisťuje a dokumentuje všetky dôležité okolnosti, medveďa fotografuje, filmuje, získava informácie od svedkov, ktoré nahlasuje operačnému pracovníkovi PZ SR I. stupňa, ten ich zapisuje do formulára (opakovaný výskyt medveďa v lokalite, miesto a čas prvého zaregistrovania medveďa, presné miesto dnešného výskytu, smer jeho pohybu, správanie medveďa, opis jeho aktivít, zistené škody, popis medveďa, vykonané opatrenia - zastrašenie (použité metódy a prostriedky),  ukončenie akcie.

Hliadka PZ SR v prípade potreby vydá pokyny na vypratanie priestoru a zamedzí vstupu osôb do lokality výskytu medveďa.

Hliadka PZ SR vykoná opatrenia primerané zisteným okolnostiam - zastrašenie medveďa, označenie farebnou strelou.

Hliadka PZ SR  odchádza z miesta výskytu medveďa až po overení si dostatočnej účinnosti zastrašovacích a dislokačných techník.

Ukončenie akcie oznámi hliadka operačnému pracovníkovi I. stupňa.

Hliadka PZ SR má možnosť zvážiť a uskutočniť okamžitý odstrel medveďa (na právnom podklade „krajnej núdze" resp. „nutnej obrany) v prípade neúčinnosti vykonaných opatrení, po ktorých zviera naďalej zotrváva v ľudskom prostredí a priamo ohrozuje bezpečnosť obyvateľstva.

Hliadka odovzdá získanú video a foto dokumentáciu vedeniu obvodného oddelenia PZ SR., ktoré ju bezodkladne predisponuje miestne príslušnému orgánu štátnej ochrany prírody, t.j. zriaďovateľovi zložky III.stupňa. Odovzdanie a prevzatie dokumentácie potvrdia písomným záznamom.

 

TRETÍ STUPEŇ

Tretí stupeň by predstavoval štvorčlennú poloprofesionálnu zložku financovanú štátom (v rámci rezortu ochrany prírody), ktorú zriaďuje, riadi a koordinuje miestne a vecne príslušný orgán ochrany prírody na čele s riaditeľom. Zložka by pozostávala z vedúceho skupiny - povereného pracovníka štátnej ochrany prírody, a členov skupiny: etológa alebo zoológa, veterinárneho lekára a aktívneho poľovníka. Členovia tejto skupiny a ich náhradníci (v rovnakom počte a zložení) by mali, ako externí spolupracovníci, uzatvorenú zmluvu so štátnou ochranou prírody - dohodu o vykonaní práce, prípadne dohodu o používaní súkromného motorového vozidla. Súčasťou skupiny musia byť náhradníci na každú pozíciu v skupine. Podmienku členstva v profesionálnej skupine je poistenie.

Skupina disponuje terénnym automobilom s prídavnými reflektormi, dokumentačným zariadením (fotoaparát, kamera, laptop), guľovou zbraňou (poľovník), imobilizačnou narkotizačnou puškou (veterinárny lekár) pre prípady rozhodnutia premiestniť zviera.

Skupinu zvoláva orgán ochrany prírody prostredníctvom povereného vedúceho skupiny.

Činnosť profesionálnej skupiny by spočívala najprv v prevzatí agendy - formulára od prvostupňovej zložky (t.j. od KR PZ SR) o výskyte medveďa a vykonaných opatreniach prostredníctvom II. stupňa ( t.j. hliadka  PZ SR), vrátane fotografickej a filmovej dokumentácie od OO PZ SR. Formulár a kompletnú dokumentáciu spracuje vedúci zložky, t.j. poverený pracovník štátnej ochrany prírody. Ten následne vyhodnotí údaje a rozhodne o zvolaní ostatných členov profesionálnej skupiny na treťom stupni a čom vykoná stručný záznam a zdôvodnenie. O svojom rozhodnutí informuje najbližšieho nadriadeného (spravidla riaditeľa štítneho orgánu ochrany prírody; v prípade, že je riaditeľ osobne členom zložky rozhodnutie končí záznamom a zdôvodnením).

V prípade nevyhnutnosti zvolať profesionálnu skupinu sa skupina zhromaždí v čo najkratšom možnom termíne (vrátane dní voľna a sviatkov). Spoločne vyhodnotí získanú dokumentáciu a rozhodne o ďalšom postupe. Presunie sa do lokality výskytu medveďa, kde skúma a posudzuje situáciu, analyzuje stopy, exkrementy, správanie a aktivity medveďa, sleduje a vyhodnocuje pohyb a smer pohybu medveďa v teréne, pozoruje ho z vybraného pozorovacieho stanoviska (na okraji obce), a zabezpečí odstrel medveďa v prípade nevhodnej prognózy a z hľadiska budúcich možných a opakujúcich sa prienikov do ľudských sídiel. Po odstrele nasleduje veterinárna prehliadka, prvotné posúdenie zdravotného  stavu. Telo zvieraťa bude odovzdané veterinárnemu ústavu na podrobnejšiu prehliadku zdravotného stavu za účelom vylúčenia podozrenia z prenosu infekčných chorôb. V prípade vylúčenia infekčného ochorenia prenosného na človeka môže byť telo medveďa ponúknuté v aukcii ako trofej, pričom výnos bude použitý na financovanie skupiny III. stupňa. Prípadne bude telo odovzdané spracovateľskej kafilérii.

O všetkých vykonaných opatreniach prevedie vedúci skupiny zápis a vypracuje správu (protokol o pitve bude tvoriť prílohu správy), ktorú archivuje miestne a vecne príslušný orgán štátnej ochrany prírody.

 

vzor tlačiva - platí pre I. stupeň

ZÁZNAM O NÁLEZE MEDVEĎA

KR PZ SR v: ....................................................................

 

Druh zvieraťa:.........................

počet jedincov: ...........  zloženie: (dospelí/mláďatá)...................................

Obec: .............................................  Okres: ...........................................

Lokalita (názov miestnej časti, ulica, orientácia S, Z, J, V): ............................................................................................................................................

...........................................................................................................................................

...........................................................................................................................................

Popis aktivít zvieraťa v čase nálezu (vrátane smeru pohybu):

Meno a priezvisko informátora č.1:. .......................................................................................................................

Číslo telefónu informátora: ........................  Čas prijatia informácie: .............

Iné informácie o okolnostiach výskytu zvieraťa: opakovaný výskyt (kedy prvýkrát, koľkokrát), vykonané miestne opatrenia (plašenie, odháňanie - použitý spôsob), spôsobené škody, komu bol ešte hlásený výskyt (kedy, kým a s akým výsledkom), iné závažné okolnosti (napadnutie osoby, zvieraťa, dopravná nehoda), iné okolnosti - napr. celkový počet osôb v blízkosti zvieraťa.

Meno a priezvisko informátora č.2:. ................................................................................................................

Číslo telefónu informátora: .................   Čas prijatia informácie: ...........

Iné informácie o okolnostiach výskytu zvieraťa: (detto)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

(II.strana záznamu)

Na miesto nálezu zvieraťa vyslaná hliadka: ..........................................................................................................

Čas vyslania hliadky: .............  Čas príchodu hliadky na miesto nálezu: ..............

Čas odchodu hliadky: ...............

Čas vyslania II. hliadky: ......... Čas príchodu II. hliadky na miesto nálezu: ...........

Čas odchodu II. hliadky: ...........

Záznam o zistených okolnostiach a vykonaných opatreniach (informácie od vyslanej hliadky):

porovnanie zistených údajov s údajmi informátorov:

 

doplnenie údajov:

 

vykonané opatrenia:

 

odporúčané opatrenia:

 

odstrel zvieraťa (zdôvodnenie, údaje o strelcovi, okolnosti streľby, spôsob zabezpečenia priestoru streľby):

 

odloženie tela zvieraťa (miesto, spôsob prepravy, spôsob uloženia):

 

Čas ukončenia aktivít hliadky: ......  Za PZ SR zaznamenal (útvar, meno): ................

- - -

POTVRDENIE O PREVZATÍ KÓPIE ZÁZNAMU O NÁLEZE MEDVEĎA zložkou III. stupňa

 

čas odovzdania: ...................................

miesto odovzdania: ...................................

odovzdal: .............................................. (pečiatka a podpis KR PZ SR)

prevzal: .................................................. (pečiatka a podpis ŠOP SR)

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Rád si z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?