Prečo rozhodne NIE! venčoviskám pre psov

Autor: Vladimír Hatara | 29.10.2013 o 11:44 | (upravené 8.4.2015 o 23:14) Karma článku: 7,64 | Prečítané:  1488x

Pri riešení problematiky chovu psov v mestách sa samosprávy i niektorí zákonodarcovia spoliehajú na vytváranie vyhradených lokalít, takzvaných „venčovísk", od zriadenia ktorých očakávajú pozitívne výsledky. Očakávania sú pritom rozmanité - obecné a najmä mestské samosprávy si predstavujú, že psi sa budú vyprázdňovať teraz už výlučne len na venčovisku a sľubujú si teda čistejšie sídliská a verejné priestranstvá. Legislatívci sa  - úplne v protiklade s odbornými poznatkami i skúsenosťami - domnievajú, že zákazom voľného pohybu psov a povinným zriaďovaním venčovísk definitívne nastolia poriadok a predídu zároveň konfliktom a pohryznutiam. Nechovateľská verejnosť sa taktiež domnieva, že ich zriadením sa definitívne skončí obdobie voľného pohybu psov a s tým súvisiace pocity ohrozovania. Najradikálnejší odporcovia chovu psov v mestách by chceli do venčovísk vtesnať všetkých chovateľov psov.

Očakávania majú častý pôvod v skreslených a zidealizovaných informáciách o tom, ako podobný problém „vraj" úspešne riešia na Západe a v Amerike. Z návštevy týchto krajín si jednotlivci prinášajú  takúto vyfabulovanú a značne zjednodušenú skúsenosť, a to spravidla bez podrobného skúmania tamojších pomerov. Stačí, že sa (väčšinou vo veľkomestách) prešli parkom či centrom, v ktorom sú umiestnené koše na exkrementy spolu so zbernými vreckami a hneď sa dopúšťajú neodôvodneného a nežiadúceho zovšeobecnenia, prehliadnúc pritom množstvo ďalších parkov a lokalít, najmä na perifériách, kde nič podobné neexistovalo. Aj veľkomestá sa totiž snažia situáciu zvládnuť najmä tam, kde dochádza k vysokým koncentráciám turistov a návštevníkov. Ostatné, väčšinové lokality miest sú takmer všade znečistené rovnako ako u nás.

Monitoring, ktorý prebehol v európskych krajinách ukázal, že poznatky z tejto problematiky sú približne podobné, a že v riešení tejto problematiky sa všade vo svete viac nedarí ako darí.

Aj na Slovensku možno zaznamenať málo úspešné pokusy o zriaďovanie venčovísk v rámci snaženia o nápravu ťaživej situácie v chove psov. Často ide o nezrelú, idylickú predstavu pomerne malej plochy, na ktorej sa sústredia psíčkari a kde sa pes vyprázdni, chovateľ odstráni exkrement vreckom, ktoré nájde permanentne umiestnené na koši a vzápätí vrecko odhodí do koša. Tu môže psa aj vypustiť z vodidla, nech sa vybehá. Táto prostomyseľná predstava má však viacero sprievodných problémov a v praxi je neuskutočniteľná, resp. je uskutočniteľná len čiastočne a určite teda nie v miere, aby významne napravila pomery. A najmä aby zároveň neškodila blahu, psychickej vyrovnanosti a spokojnosti našich psov.

Asi najzávažnejším problémom v prípade venčoviska by bola zvýšená koncentrácia infekčných agensov na malej ploche. Keďže v našich slovenských pomeroch vinou nedostatočných chovateľských vedomostí a ešte stále relatívne nízkej úrovne záujmu o veterinárnu starostlivosť pretrváva vyššia frekvencia a rozsah infekčných onemocnení psov (najmä črevných a kožných parazitov, ale i viróz) je zvýšená pravdepodobnosť a riziko toho, že zdravý pes by v priestoroch venčoviska ochorel - aj niektorými onemocneniami, prenosnými na človeka. Len si predstavme, že šteňa v štádiu inkubačnej doby parvovirózneho ochorenia (t.j. ešte bez príznakov ochorenia) bude jeden či až niekoľko dní vylučovať do prostredia venčoviska infekčný patogén, pričom majiteľ o chorobe svojho psa vtedy ešte netuší a niet mu čo preto ani vyčítať. Čo sa tým spustí - to je hrozné si už len predstaviť a nie ešte zažiť. Lavína ochorení u neočkovaných psov (viac ako polovica chovateľov totiž očkuje psa iba proti besnote, nakoľko iba toto očkovanie je povinné), dlhodobé generovanie ďalších a ďalších prípadov ochorenia a pod. Totálna dezinfekcia zavírených priestorov venčoviska nie je možná - parvovírus je statočný bojovník, dokáže sa dobre ukrývať, dlhodobo prežívať, odolávajúc mrazu, teplu, dažďu, aby podnikol nečakaný útok vtedy, keď sa už všetci navôkol domnievajú, že ho tam už niet.

Z  hľadiska prenosu chorôb medzi psami sú na tom horšie od venčovísk už len novodobé absurdné pokusy inštalovania psích toaliet (betónová skruž s pieskom, stĺpikom uprostred, na ktorom sú umiestnené vrecká a lopatka), ktoré sú dôkazom iba podnikateľskej šikovnosti zameranej na naivné a laické samosprávy. 

Podľa legislatívy je chovateľ povinný zabezpečiť  zvieraťu primeraný pohyb. Na túto požiadavku treba brať osobitný zreteľ! Poznatky o motorike a pohybovom  potenciáli psov naznačujú, že pohyb na vodidle alebo v malom uzavretom priestore venčoviska je nedostačujúci a neumožňuje psovi vykonávať celú škálu vrodených spôsobov pohybu (chôdza, klus, cval, skok), najmä u temperamentnejších jedincov. Dlhodobým obmedzovaním pohybových a teritoriálnych aktivít dochádza k zhoršovaniu psychického a zdravotného stavu psa, vedúce finálne k deprivácii s následkami vo forme konfliktných prejavov a správania sa. Podmienkou zdravého vývoja, života psa a jeho bezkonfliktného spolunažívania je dostatok voľného pohybu pod dozorom svojho majiteľa a to vo veľkom teritóriu (potencionálne loveckom a sexuálnom). V mestách vzniká problém protikladu nutnosti pohybu aj vyprázdňovania na jednej strane a verejného poriadku, čistoty a ohrozovania občanov na strane druhej. Pokusy riešiť situáciu zriaďovaním venčovísk - znamenajúcich definitívny limit pohybových aktivít - sú teda nešťastím obzvlášť pre väčších a temperamentnejších psov a v konečnom dôsledku prináša takýto stav viacero uvedených negatív. Narastajúca teritoriálna a pohybová deprivácia spôsobuje jej náhlu ventiláciu pri prvej možnej príležitosti (útek psa) a môže mať tragické následky pre okolie.

Keby sme  mali navrhnúť primeraný projekt venčoviska tak, aby spĺňal pohybové a teritoriálne požiadavky psov, muselo by ísť o venčoviská približne vo veľkosti futbalového ihriska, navyše oplotené, a muselo by ich byť v stredne veľkom meste (napríklad v Žiline, Prešove či Martine) približne pätnásť až dvadsať.

Preberať modely zo západných krajín (kde sa tiež nie veľmi ujali) je na Slovensku problematickejšie aj z iných dôvodov. V západných krajinách je vyššia právna úroveň obyvateľstva, lepšia kontrola i vymožiteľnosť drobného práva, ľudia preto zákony, regionálne vyhlášky a nariadenia všeobecne  viac akceptujú a dodržiavajú. U nás sa môže stať, že investujeme do zriadenia optimálneho venčoviska, prípadne zároveň prostredníctvom médií aj poučíme obyvateľstvo - avšak venčovisko zostane po čase takmer prázdne, bude ho navštevovať už iba malá vzorka chovateľov v dôchodcovskom veku. Alebo sa môže stať pravý opak, že práve dôchodcovia tam prestanú chodiť, pretože ich nepriamo odtiaľ vyženú  mladíci, blázniaci sa tam so svojimi psami alebo aj bez nich.

Pravdepodobnosť malej úspešnosti tohto riešenia na Slovensku spočíva aj v rozmanitosti skladby plemien psov. Kým v západných krajinách sa v mestách chovatelia orientujú prevažne na pokojné povahy psov, tak u nás možno vidieť oveľa pestrejšiu veľkostnú, plemennú, ale i povahovú škálu psov. Rozdiel je aj v ovládateľnosti, v psychickej vyrovnanosti a najmä sociálnej vyzretosti psov (ako aj ich vlastníkov), keďže sa psi u nás rozmnožujú a vzápätí nevhodne profilujú prevažne u laických chovateľov, obzvlášť vo vidieckom prostredí. Vo vyhradených zónach venčovísk by preto dochádzalo ku konfliktom a k vnútro i mimo druhovej agresivite, znamenajúcej zvýšený výskyt pohryznutia ľudí, ale i psov navzájom. Jeden nezodpovedný chovateľ, neovládajúci svojho dominantného psa, by z vyhradenej zóny navždy vyhnal množstvo sklamaných chovateľov. Prejdite sa s dobre roztvorenými očami mestským sídliskom a razom pochopíte aká je situácie - napríklad pitbullov vodia na vychádzky nezrelí mladíci, ba i deti.

Prírodný ráz našej krajiny ponúka chovateľom vhodné podmienky na voľný pohyb psov v prímestských priestoroch, keďže sídliská sa nachádzajú na okraji miest a priamo hraničia s poľnými cestami, lúkami, lesmi.

Netreba zabúdať ani na fakt, že z právneho hľadiska zatiaľ (a dúfajme, že to tak aj zostane) nemožno nikoho nútiť, aby so svojím  psom venčovisko navštevoval.

Okrem toho, skúsenosti preukázali, že v meste, v ktorom pracujem sa podarilo presadiť minimum zákazov voľného pohybu psa či zákazov vstupu so psom -  a chovateľské prostredie sa napodiv zlepšilo, konfliktov, pohryznutí i sťažností ubudlo.

POZOR! Súčasní legislatívci z pôdohospodárskeho rezortu naproti tomu opakovane navrhujú celkový zákaz voľného pohybu psov v obciach, t.j. iba na vodidle, pričom voľný pohyb bude umožnený iba vo vyhradených lokalitách - vskutku vo venčoviskách. Verme, že sa nimi nedajú ovplyvniť poslanci  národnej rady, vrátane premiéra, ktorý taktiež  zabezpečuje pohybové aktivity svojmu psovi voľným pohybom na verejných priestranstvách.

Záverečná otázka znie: ako chrániť väčšinovú nechovateľskú verejnosť pred dobiedzajúcimi psami?

Riešenie spočíva v niekoľkých líniách. Prvou je dôsledné uplatňovanie existujúcej legislatívy, ktorá nariaďuje držiteľovi psa či osobe, ktorá psa vedie ovládať ho v každej situácii a zároveň zabraňovať útočeniu a ohrozovaniu ľudí i zvierat, pričom obce majú možnosť tieto priestupky trestať vysokými pokutami až do výšky 165 €. V odôvodnených prípadoch môže byť pes podľa veterinárneho zákona úradne zhabaný štátnym orgánom, čo sa bohužiaľ v praxi takmer nevyužíva - výsledkom sú závažné skutky z hľadiska bezpečnosti, zdravia i života občanov. Neuplatňuje sa ani tá zákonná línia, ktorá štátnemu orgánu desaťročia umožňuje kontrolovať chovy psov, úroveň starostlivosti v nich, zabezpečovanie každodennej starostlivosti, vrátane dostatočného voľného pohybu a sociálnych kontaktov zvieraťa, čo významne prispieva k tlmeniu jeho agresívneho potenciálu.

Vysoký podiel na obmedzujúch opatreniach, vrátane návrhov venčovísk majú samotní chovatelia tým, že ponechávajú exkrementy svojich psov voľne ležať na verejných priestranstvách, čím donekonečna iritujú väčšinovú nechovateľskú verejnosť, zvyšujúc tak jej averziu a predpojatosť voči psom. Podiel na tomto stave majú aj liknavé mestské polície, ktoré iba náhodne a sporadicky vyhľadávajú priestupcov z radov chovateľov, neplniacich si povinnosť okamžitého odstránenia exkremntu. Takéto náhodné aktivty nemajú charakter systémového potláčania nepríjemného stavu so psími exkrementmi. Každý nespokojný občan, ktorý zaregistruje chovateľa, odchádzajúceho pasívne z miesta vyprázdenia jeho psa môže zadarmo kedykoľvek zavolať na mestskú políciu (číslo 159 - hovor zadarmo) a oznámiť skutok polícii. To si však vzápätí žiada statočnosť a odvahu svedčiť proti priestupcovi. Ak by sa polície systematicky zamerali na tieto priestupky, mohli byť naše mestá už dávno čistejšie a aj mestská kasa by sa zaplnila výnosom z pokút. Takto nemáme ani peniaze, ani poriadok.

Avšak najdôležitejším opatrením na predchádzanie konfliktov ľudí a psov by bolo prijatie takej legislatívy, ktorá bude podmieňovať vlastníctvo a nadobudnutie psa preukázateľným a overeným splnením náročných kritérií - t.j. zabráni tomu, aby si hocijakého psa hocikto zaobstaral, držal ho v nevhodných podmienkach, nedostatočne sa o neho staral, necvičil ho a všestranne zanedbával.  Chovateľský preukaz na spôsob vodičského preukazu - v tom spočíva revolučný návrh tak či tak raz v budúcnosti nevyhnutného zákona. Ako každá revolúcia, aj on bude mať svojich zanietených odporcov, a aj svoje obete. Prinesie však vytúžený stav spoľahlivej kontroly tak chovateľov ako i samotných psov, zaručí zníženú mieru konfliktov, zároveň i znečisťovania životného prostredia a celkovú vyššiu toleranciu väčšinovej nechovateľskej verejnosti voči chovateľom psom, nakoľko ich títo prestanú donekonečna skryto či otvorene, ba neraz i okázalo provokovať a iritovať. Návrh takéhoto zákona je pripravený, čaká sa len na politickú vôľu a politickú objednávku.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Rád si z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?