Hlúpa bodka za múdrym čipovaním psov

Autor: Vladimír Hatara | 13.5.2014 o 16:57 | (upravené 4.1.2015 o 10:39) Karma článku: 5,72 | Prečítané:  532x

Všetko o čipovaní zvierat – fraška, fiasko, nemohúcnosť, nenásytnosť. Fraška zo strany uSmernených parlamentných politikov, fiasko zo strany všetkých zainteresovaných zložiek (okrem samotných chovateľov), nemohúcnosť zo strany štátu, jeho príslušného rezortu a stavovskej organizácie. O nositeľoch finančnej „nenásytnosti“ zdvorilo (aspoň zatiaľ v úvode) pomlčím. Kto za čo môže, a kto nie, o tom si môžete prečítať v nasledujúcom blogu.

 

Slovensko opäť nesklamalo .....  V procese čipovania spoločenských zvierat vyprodukovalo veľkú znôšku omylov až nezmyslov, logických pochybení, neznalostí faktov a legislatívy, čoho spoločným výsledkom je namiesto spokojnosti dilema: Ako ďalej? Je zrejmé, že skutočný a celospoločenský prínos čipovania zvierat zostáva aj naďalej zahmlený tak politikom, ako aj úradníkom, samotnému prezidentovi, súkromným i štátnym veterinárom, ochrancom zvierat, o chovateľskej verejnosti ani nehovoriac. Nezmyselné zrušenie povinného čipovania je porovnateľné napríklad s teoreticky absurdným zrušením povinnosti označovania čísla motora a čísla karosérie u automobilov. Výsledok je strašný - príliš veľká časť chovateľov, ktorí si svojho psa začipovať dali, sa teraz cíti podvedená. Premeškala sa tak historická možnosť dostať psov pod reálnu kontrolu. Dnešné generácie si nedajú v dôsledku toho čipovať psa aj keby ste im ho prišli zadarmo čipovať ku nim domov a pridali ešte aj 10€. 

Dodatočne, teda zanedlho po konečnom termíne čipovania (30. september 2013) sa  začalo riešiť to, čo sa poľahky mohlo riešiť a predvídať vopred a čo však zároveň vôbec nie je pre opodstatnenosť a zmysel čipovania významné - nepovinné usmernenie zo strany EÚ. O všetkom nakoniec rozhodla súčasná vládnuca strana, ktorá sa prostredníctvom svojich troch nastrčených poslancov a nimi navrhovaného zákona o zrušení povinnosti čipovania rozhodla uchrániť ubiedený pracujúci ľud pred nenásytnosťou a chamtivosťou veterinárov. Výsledok bol priam komický: keďže nový zákon nadobudol platnosť až od 1. januára 2014, povinnosť čipovania zostávala medzi septembrom a decembrom 2013  zatiaľ v platnosti, avšak za porušenie tejto povinnosti sa štát rozhodol, že sankcie udeľovať nebude... Toto by lepšie nevymysleli ani onakvejší majstri divadelnej absurdity. Tu však nie je absurditám koniec. V dôsledku tejto zákonnej zmeny sme sa dočkali aj rôznych zvláštnych požiadaviek - niektorí chovatelia žiadajú od veterinárov vrátenie peňazí za čipovanie, iní žiadajú vymazať z centrálneho registra svoje „diskrétne" údaje, vyskytla sa dokonca aj požiadavka na bezplatné vyňatie čipu z tela psa (nuž, ak raz v danom čase zákon platil, tak platil). Stavovská veterinárna organizácia i príslušný veterinárny rezort zostali po zmene zákona zaskočení a doteraz sa nespamätali. O ochrancoch zvierat škoda hovoriť: Sloboda zvierat po 20 rokoch masívneho pretláčania nezmyselnej doktríny o potrebe čoraz väčšieho počtu čoraz väčších útulkov a získavania financií na ich výstavbu i prevádzku konečne na vlastnej koži pochopila prínos čipovania, keď sa im počas jesene 2013 zvýšila návratnosť nájdených (ujdených) psov ich majiteľom. K tomu len toľko: „Dobré ráno, stará mama... „ A konečne padá chiméra, ktorou Sloboda zvierat dve desaťročia demagogicky zavádzala a ovplyvňovala verejnú mienku s úmyslom pripútať pozornosť na seba a získať tak morálnu priazeň a i finančnú podporu zo strany verejnosti: obsahom chiméry bolo ničím nepodložené a teda vymyslené tvrdenie o tom, že každý voľne a bez dozoru človeka sa pohybujúci pes bol určite vyhodený a ešte pred vyhodením aj určite týraný. Pritom každému znalcovi je zrejmé, že drvivá väčšina psov nie vyhodená, ale iba utečená (značná časť z nich nie je majiteľmi hľadaná, resp. pasívne vyčkávajú na samostatný návrat psa). A že je potrebné riešiť ani nie tak útulky, ako samotné úteky psov spolu s kvalitnou identifikáciou a evidenciou, vrátane čipovania.

Autor tohto blogu už  od roku 1996 až doteraz neúspešne tvrdí a argumentuje vetou Nestavajme veľké útulky, investujme do kastrácií a čipovania. Dnes totiž jednoznačne platí, že za všetky financie, ktoré spoločnosť, obce,  sponzori a  záujmové združenia investovali do drahej výstavby a prevádzky útulkov počas uplynulých 20 rokov (celkovo takmer pol miliardy korún), mohli byť na Slovensku všetci psi čipovaní a všetky sučky vykastrované. Nebolo by treba útulkov, iba operatívnych, nízkokapacitných karanténnych staníc so stálou odchytovou službou na zaistenie verejného poriadku a ochrany zvierat po ich úteku (tomuto javu nezabránime definitívne nikdy), pričom pri totálnej evidencii, potrebnom označení psov čipom a on line prístupe k centrálnej databáze by bol nájdený pes transportovaný nie do karanténnej stanice či útulku, ale priamo domov. A vyhodiť čipovaného psa by neprichádzalo do úvahy. Za daného stavu sa však legislatívne, odborné i záujmové ochranárske kruhy dlhodobo  a nepochopiteľne utápajú v predkladaní noriem a požiadaviek, ktoré obchádzajú primárne podstaty problému (neregulované rozmnožovania a evidenčný chaos). Neschopnosť rozoznať príčiny spôsobuje následne prílišné zameranie sa na následky (útulky, umiestňovanie zvierat a pod.), pričom tisícky nedovolených, zakázaných útekov psov  a neplánovaných rozmnožovaní zostávajú štátom - a to aj napriek platnej legislatíve - nekontrolované a nepostihované.

- - -

Mikročipy sú najmodernejšou metódou evidencie a zároveň identifikácie psov a spoločenských zvierat. Evidencia psov slúži viacerým účelom. Z pôvodnej súpisnej funkcie prešla spoločnosť neskôr aj k povinnosti platby dane za psa, čo je podmienené nevyhnutnou evidenciou psov. Evidencia má vniesť do chovu psov prehľad, poriadok a zároveň priraďuje každého psieho jedinca konkrétnemu držiteľovi, ktorý za neho nesie právnu zodpovednosť a znáša následky konania psa i seba samého pri výkone vlastníckych práv voči svojmu psovi. Od úrovne evidencie sa teda priamo odvíjajú aj možnosti obce dostať problematiku chovu psov pod spoľahlivú kontrolu.

Doterajšie metódy identifikácie psov tetovaním a evidenčnými známkami už definitívne splnili svoju historickú úlohu a v konfrontácii s modernými technickými vymoženosťami z viacerých dôvodov neobstoja. Evidenčné známky boli poľahky zameniteľné z jedného psa na druhého, ich kontroly zo strany miest a obcí boli a doteraz sú nedôsledné, čo vytváralo a ešte stále vytvára značný evidenčný chaos. Tetovanie dnes taktiež už nemožno vnímať pozitívne, nakoľko je spojené s čiastočne bolestivým zákrokom. Okrem toho, tetovanie je po dlhšom čase nie vždy čitateľné, čo znemožňuje okamžitú identifikáciu psa napríklad po jeho úteku a náleze. Z hľadiska dnešných možností sa čipovanie javí ako najmodernejšia metóda identifikácie psov, ktorá oproti minulosti jednoznačne a nezameniteľne spojí identitu psa s identitou jeho majiteľa. Toto spojenie je nevyhnutné vo všetkých kolíznych prípadoch, či už to je útek a strata psa, jeho nález  a nesmierne výhodná možnosť okamžitého vrátenia jeho majiteľovi, čím potreba veľkokapacitných útulkov a karanténnych staníc raz a navždy skončí. Aj z dôvodu, už vyššie uvedeného: čipovaného psa sa nikto nezbaví vyhodením a teda novodobý fenomén vyhodenie psa taktiež takmer zanikne. V prípade celoplošného čipovania sa zníži počet pohryznutí neznámym psom a následná komplikovaná a nepríjemná postvakcinácia pohryznutých osôb proti besnote. Rovnako v prípade dopravnej nehody, ktorú zaviní voľne a bez dozoru pobiehajúci pes možno po jeho následnom odchyte zistiť osobu, zodpovednú za spôsobenú škodu, čo uľahčí prácu polícii i poisťovniam. Mikročip zabráni aj krádežiam psov.

Najvýznamnejší prínos čipovania však spočíva v prípade útekov psov. Najčastejšie ujdú z miesta držania psi bez označenia - známky na obojku, ktorú im chovatelia vo vlastnom dvore alebo stráženom objekte nezakladajú. Ak však ujde pes s mikročipom, je identifikovateľný vždy - mikročip má stále v sebe.

Čipovanie predpokladá jednorázovú investíciu chovateľa, prípadne obce a mesta, najlepšie však zo strany rozumne sa správajúceho štátu. No investícia  sa vráti výsledkami - dôslednou evidenciou psov, zvýšeným príjmom obcí, miest z daní za psa a najmä konečne nastoleným poriadkom.

Toľko teda k povinnej vstupnej informačnej a zahrievacej omáčke.

- - -

Aká je dnes naša slovenská realitu ohľadom toľko diskutovaného čipovania?

Nie je nič nové v konštatovaní, že štát úplne zlyhal v chovateľskej sfére aj v rámci procesu čipovania a to viacnásobne a vo viacerých rovinách. Najprv síce za účelom čipovania prijal vyhlášku č.19 z roku 2012, avšak tým to viac-menej preňho skončilo. Hneď v počiatkoch sa preto ukázali neduhy v dôsledku nedomyslenosti. Na situáciu nepripravil štát ani seba, ani veterinárnych lekárov, ani chovateľov. Všetko ponechal na trhu ako takom, v ktorom sú hlavnými aktérmi súkromne podnikajúci veterinárni lekári. Tí mali vopred i v reálnom čase počas návštevy ambulancií presvedčiť klientov o zmysle a povinnosti čipovania a zároveň mikročip aj aplikovať. Ide o dva náročné úkony, ktorým sú kladené rôzne prekážky. Zdá sa však, že naši veterinári namiesto argumentačne rozumného lámania odporu chovateľov konali pravý opak. Zavoňali totiž nové, núkajúce sa príjmy v rámci povinného čipovania, a tak sa aj k problematike - vcelku pochopiteľne - postavili: výhradne z hľadiska biznisu, ktorý však bohužiaľ spojili v nie jednom prípade aj s psychickým nátlakom. Nielenže rozosievali medzi chovateľmi nesprávne a protiprávne informácie, podľa ktorých predvedeného chorého psa neošetria v prípade, ak  jeho chovateľ odmieta čipovanie, respektíve ak predvedený pes nie je ešte čipovaný - pritom však ide o dva rôzne úkony, dve rôzne služby a podľa obchodných pravidiel žiaden predajca, v tomto prípade veterinár nemôže kupujúceho klienta (chovateľ je klient, kupujúci si od veterinára zdravotný výkon) nútiť viazať predaj jedného produktu (ošetrenie psa) na predaj ďalšieho, iného produktu (čipovanie). No niektorí naši lekári sa odrazu v prípade odmietania čipovania stali aj precíznymi vyznávačmi veterinárnej legislatívy: klienta, odmietajúceho čip vraj udajú veterinárnej správe (legislatíva im ukladá povinnosť oznámiť každé zistené porušenie zákona). Prečo ich odrazu tak veľmi trápili nečipovaní psi  a s tým súvisiace porušenie zákona, najmä keď tisícky nimi zistených prípadov nedovoleného rozmnožovania či rozmnožovania nevhodných, chorých a nežiadúcich zvierat, stovky prípadov zanedbania starostlivosti o psa, ba aj tisícky zakázaných útekov psov ich dlhé roky nechávali ľahostajnými - a to aj napriek tomu, že im veterinárny zákon i stanovy veterinárnej komory už oddávna ukladajú ako povinnosť oznámiť to príslušnému štátnemu veterinárnemu orgánu? Odpoveď je zrejmá: veterinárov vskutku netrápia zanedbaní psi či ich nekontrolované zakázané rozmnožovanie, ba netrápi ich dokonca ani samotný nečipovaný pes, ani to, že je tým porušený zákon - vskutku ich trápi strata zisku za (ne)čipovanie. No, veď len by raz naozaj niekoho udali - zanedlho by o tom vedela celá psíčkarska komunita a veterinár by stratil následne asi oveľa viacej, než pár eur z neočipovaného psa. (Pikantériou je výsledok ankety, ktorá preukázala, že viac ako 90% veterinárnych lekárov netušilo, že neplánované a nekontrolované rozmnožovania psov a mačiek je priestupkom voči ich vlastnej, veterinárnej legislatíve.

Výsledok mediálneho strašenia o udávaní bol žalostný: niektorí, čip apriórne a zásadovo odmietajúci chovatelia v zmenšenej miere navštevovali ambulancie, najmä v prípade potreby ľahšieho ošetrenia a veterinári tak prichádzali o zisk z liečby psa či predaja prípravkov. Okrem toho urobili veterinári takmer všade ďalší chybný krok, ktorý chovateľov odrádzal ešte viac: určili si za čipovanie príliš vysoké ceny - uznávame, že slobodne, avšak značne neprezieravo. Nevyužili napríklad príležitosť prilákať nových klientov do svojej ambulancie nižšou až najnižšou možnou cenou za čipovanie, čo by však u nich vyžadovalo kombináciu vedomostí o celkovom zmysle čipovania spojenú s podnikateľskou prezieravosťou - samotné čipovanie radšej lacnejšie, avšak prínosy budú počas budúcich rokov pravidelné (očkovania, ošetrovania, liečba). Namastiť si narýchlo vrecká na základe zákonom uvalenej povinnosti, odradiť vysokou cenou za čipovanie množstvo potencionálnych klientov - taká je pravá slovenská realita. Obmedzený zárobok vo výške dnešných hoci aj pár tisíc euro z predraženého čipovania sa nikdy nevyrovná celkovému možnému príjmu z pravidelných a dlhoročných budúcich návštev klienta v ambulancii. Uvažovať v podnikaní po židovsky, v duchu tézy „nech kvapká pomaly, ale stále" nepatrí, zdá sa, do podnikateľskej výzbroje a stratégie našich veterinárov - česť výnimkám.

Čo je však ešte mrzutejšie, vo viacerých lokalitách sa miestne ambulancie v regióne rýchlo a potichu dohodli na rovnakej vysokej cene za aplikáciu čipu a administratívne úkony s tým spojené, čím vopred zablokovali úspešnosť masového priebehu a plošnosti tohto mimoriadne žiadúceho procesu. Na jednej strane stavovská organizácia súkromných veterinárov v médiách alibisticky tvrdila, že do cien zasahovať nemôže, nakoľko ide vraj o voľný trh s voľnými cenami, na ktoré klient pristúpi alebo nie - ak však nepristúpi, kde nájde ambulanciu s pre neho prijateľnejšou cenou, keď sa ambulancie dohodli na rovnako vysokej cene, pričom na slušného a svedomitého klienta tlačí okrem samotného zákona o povinnosti čipovania ešte aj horúci termín? Jednoducho, dohoda vysokých cien znamenala nechutnú ukážku toho, že o žiadny trh vskutku nejde. Ale veď aj samotná stavovská veterinárna organizácia je vo svojom reálnom princípe monopolom - každý súkromný veterinár musí byť povinne jej členom, ak chce vykonávať prax. Proces (čipovania), nariadený zo strany štátu ako povinný, bol tak výhradne zverený exkluzívnej záujmovej skupine, ktorá sa prejavila tak, ako sa prejavila.

To však nie je všetko. Niektorí lekári, najmä v prvej fáze rozbiehajúceho sa čipovania, účtovali pri aplikácii čipu automaticky aj základné vyšetrenie, čo v tomto prípade viac-menej odôvodnené nie je. Prečo si ho celé roky neúčtovali pri tetovaní? V ojedinelých prípadoch dokonca rafinovane a klamlivo nútili klienta, aby spolu s mikročipom zakúpil aj pomerne drahý pas zvieraťa (spolu v sume medzi 30 až 60€), ktorý však povinný nie je a slúži iba pre prípady vycestovania so zvieraťom za hranice republiky. Je logické, že premrštené ceny, zbytočné úkony, ako i uvedené nekalé kartelové praktiky majú odradzujúci účinok pre celé chovateľské okolie podvedeného vlastníka psa - ako už bolo uvedené, psíčkarska komunita medzi sebou živo komunikuje a informácia sa tak šíri veľkou rýchlosťou a vo veľkom okruhu. Celkovo to neprispieva k pozitívnemu vnímaniu veterinárneho stavu. A odrádzalo to chovateľov od čipovania.

V konečnom dôsledku teda veterinárni lekári počas prvého roka (2012) nielenže spravidla nepresvedčili klienta k podrobeniu sa aplikácii čipu (chovateľ sa väčšinou lekárovi v ambulancii vyhovoril formulkou „nabudúce"), ale odmietajúci chovateľ ešte informoval psíčkarskú komunitu o hroziacom nebezpečenstve drahého čipovania alebo o hroziacej pokute. A sme tam, kde sme byť  nechceli! Nič nemení na veci ani to, že posledné septembrové týždne roka 2013 praskali ambulancie a najmä čakárne vo švíkoch, nakoľko si všetci ako tak slušní chovatelia prišli splniť povinnosť čipovania  - akože inak, po slovensky, na poslednú chvíľu... Z toho vznikol medzi lekármi klamlivý dojem o vysokom až takmer absolútnom percente čipovaných psov. K tomu skreslenému pocitu pomohli aj staré socialistické praktiky čipovania a očkovania dedinských psov pod holým nebom, na dedinskom rínku, neraz hneď vedľa smetných košov (ktorý dokonca v jednom prípade slúžil ako podstavec či náhradný stolček pre veterinára). To, že sa čipovania zúčastnilo iba približne necelých 40% chovateľov psov najlepšie vypovedá o tom, čo mohlo byť a nebolo. S mačkami sa neunúval prísť na čipovanie takmer nik...  Celkovo teda veterinárny stav neprispel výrazne k zlepšeniu chaotickej situácie v chove psov, nepochopil celospoločenský a až revolučný prínos čipovania, nepomohol dostatočne útulkom a pracovníkom v útulkoch, ktorí riešia ročne tisícky neznámych psov.  A aj ich naďalej riešiť budú...   Uprednostnený bol okamžitý finančný profit. No ani štátni úradníci neposkytli podnikajúcim veterinárom vopred žiadny sofistikovaný a argumentačne  dobre spracovaný manuál za účelom čo najvyššieho spriechodnenia procesu čipovania a pochopenia prínosu tohto procesu.

Pikošky? Veterinárny lekár odmietol uskutočniť dohodnutú kastráciu mačky z dôvodu odmietania čipovania zo strany jej majiteľa. Istý veterinárny podnikateľ vraj zareagoval na odpor chovateľov voči čipovaniu svojsky: bez opýtania chovateľa aplikoval psovi čip počas jeho návštevy ambulancie za účelom očkovania. Že v inom podobnom prípade „čipovania bez opýtania" mal pes už dávno predtým aplikovaný čip len zvyšuje pikantnosť takéhoto „násilného" čipovania. Iný veterinár oznámil klientovi, že ak aj čip odmieta, on sa ho pýtať nebude a psovi čip aplikuje aj bez súhlasu. Ďalší lekár informáciu o tom, že čip odmietajúcich chovateľov udá veterinárnej správe uviedol priamo na svojej internetovej stránke (ako keby mal chovateľ - klient povinnosť čipovať psa práve a či len a len u neho...). Ba aj veterinárna stavovská organizácia prostredníctvom svojho vestníka nabádala svojich veterinárov, aby odmietnutie čipovania - sťaby priestupok - nahlasovali štátnym veterinárom. Paradoxne: tak ako jednotlivým veterinárnym súkromným lekárom, tak ani predstavenstvu komory od jej vzniku až doteraz neprekážalo a neprekáža  masové porušovanie veterinárnej legislatívy (úteky a nedovolené rozmnožovanie psov, nedostatočná starostlivosť o zvieratá, zanedbávanie veterinárnej starostlivosti) - no napriek všadeprítomnosti týchto priestupkov takýto stav nikdy nepodnietil funkcionárov komory k podobnému upozorneniu, aké urobili teraz, v prípade mikročipov. Kšeft (tentoraz s mikročipmi) je prednejší, ako všeobecné dobré zdravie našich zvierat.

- - -

Podľa posledných zistení predĺžená ruka Európskej únie teda nariadila - nenariadila členským krajinám povinnosť zaviesť mikročipy všetkým spoločenským zvieratám (Rumunsko a Grécko = absurdné!, mačky v celej EÚ =  absurdné!). Únia sa spoľahla na ... nevedno na čo. Je isté, že táto všeobecná, no nie celkom plnená a splnená povinnosť, ktorá mala byť ukončená do konca septembra v roku 2013, by priniesla z naznačených dôvodov aj viacero problémov a stala by sa ďalšou nočnou morou pre dotknuté zložky - pre nestíhajúce či pasívne veterinárne správy v rámci kontroly čipovania, pre chovateľov a možno i obce, na ktoré by veterinárny rezort s vysokou pravdepodobnosťou čoskoro legislatívou preniesol kontrolnú činnosť ohľadom mikročipov, aby sa jej takto raz a navždy definitívne zbavil. ZMOS a obce, vrátane ich polícií vo svojej nafúknutej dôležitosti prijmú všetko - výsledkom by však bola ich nečinnosť, ako sa to už vo viacerých prípadoch ukázalo v rámci kompetencií, vyplývajúcich zo zákona 282/2002.

A tak z nesporného plánovaného prínosu čipovania (koniec vyhodeniam psov, koniec výstavby veľkých útulkov) sa splnilo len málo, nakoľko čipovaných psov je len približne 40%, pri mačkách ani nehovoriac. Pritom čipovaní boli najmä psi zo slušných rodín, ktoré pritom aj sami aktívne nahlásia stratu svojho ujdeného psíka na príslušné miesta (polícia, útulok). Na vidieku zostáva všetko po starom. Čiastočne sa teda zvyšuje okamžitá návratnosť ujdených a stratených psov ihneď po ich náleze, avšak nie v miere, ktorú by zabezpečilo celoplošné a dobre pripravené čipovanie. Takže vo väčšine našich miest a obcí budú starostovia, mestské polície či pracovníci útulkov aj naďalej donekonečna riešiť stále rovnaký detektívny príbeh: je nájdený pes vyhodený alebo len ujdený?

- - -

V rámci povinného čipovania zazneli aj hlasy o zániku doterajších evidenčných známok. Ak by však teoreticky skončila povinnosť obcí vydávať evidenčné známky, bola by situácia ešte horšia ako je dnes (viď nižšie). Skepsa je na mieste. Veď ak sme doteraz počas niekoľkých desaťročí nedonútili takmer tretinu chovateľov podriadiť sa evidenčnej povinnosti a prevziať si zároveň zadarmo, t.j. bez priamej platby  evidenčnú známku, tak o vysokom percente evidovaných psov a celkovom prínose (drahej) čipizácie môžeme iba snívať. Ak sme doteraz nedonútili takmer 200-tisíc chovateľov (z celkového počtu 500-tisíc) podriadiť sa každoročnej lacnej povinnosti očkovať svojho psa u veterinárneho lekára proti besnote, ako sme teraz chceli donútiť chovateľov, aby pristúpili k úkonu čipovania, predraženému ešte o cenu a aplikáciu mikročipu? Ak sme nedonútili všetkých chovateľov, aby so svojím psom navštívili v prípade choroby veterinárnu ambulanciu, ako sme ich chceli donútiť, aby ju v rámci čipovania navštívili so psom zdravým a zanechali tam 15 či 25 eur za niečo tak zbytočné, ako je podľa nich čipovanie? Ako mali presviedčať veterinárni lekári klientov o výhodách a praktickom prínose čipovania, keď - ako ukázal malý latentný monitoring - sami nedokázali pochopiť alebo si predstaviť širšiu škálu pozitív a celospoločenský dosah procesu čipovania? Spravidla ich viac ako argumenty zaujímala „znesiteľná" platba za čipovanie  (tá sa však neraz zo strany chovateľa ukázala ako „neznesiteľná"), ktorá sa pre chovateľov stala čiastočne záhadou, keďže nevedeli posúdiť aká je cena čipu a aká cena úkonu (viď nižšie).

Kompletné prínosy čipovania nedokázal vopred chovateľom mediálne či inak v rámci akejkoľvek osvety predostrieť ani štátny veterinárny a pôdohospodársky rezort, ani veterinárna komora, ani inokedy horliví ochrancovia a už vonkoncom nie obecné samosprávy. Istá samospráva šírila cez dedinský rozhlas takýto oznam: „Dnes príde do našej obce veterinárny ľekár, ktorý bude povinne čipuvať i očkuvať šeckých psov o druhej hodine pred Jednotou. K tomu bude predávať chrumky pre psov, vreco po 9 euro. Zároveň príde i súkromný podnikateľ, predávajúci spodky po 2 eury, podprsenky po...".

Výsledkom je stav, že časť slušnej či skôr povoľnej chovateľskej Slovače sa do ambulancie či na dedinský rínok na čipovanie dostavila, väčšia časť nie. Úplne presný výsledok nevieme, nakoľko zákonom stanovený správca centrálneho registra nedokáže podať či zverejniť informáciu o celkovom počte psov a mačiek, čipovaných k „povinnému" dňu, t.j. k 30. septembru 2013. Štát zveril tento register polosúkromnému subjektu, ktorý na jednej strane od chovateľov vyžaduje diskrétne informácie (meno, priezvisko, adresa, telefón), no na druhej strane nedokáže podať, hoci aj na sociologické výskumné účely, počty čipovaných zvierat. A to je len ďalšia hanba.

- - -

*Poznámka: štát sa ani neunúval vysvetliť občanom -  a rovnako tak veterinárna komora svojim lekárom - ako to bude s čipovaním mačiek. Nechali tak všetkých tápať v hmle, čo bolo živnou pôdou na rôzne dohady a diskusné spory bez  definitívy. Tá je pritom jasná a úplne jednoduchá. Vychádza z poznania, do akých rôznych kategórií možno naše mačky rozdeliť - napríklad na:

  • a/ mačky trvalo žijúce v byte ich vlastníka,
  • b/ mačky v bytoch, ktoré ich držiteľ sporadicky alebo denne vypúšťa (neprípustné z hľadiska nariadenej chovateľskej legislatívy a Občianskeho zákonníka, navyše takýto spôsob chovu mimoriadne zaťažuje odchytových pracovníkov útulkov, nakoľko verejnosť žiada pri zistení ich výskytu odchytenie, domnievajúc sa v dôsledku dlhodobej mediálnej forsáže našich ochrancov, že ide o mačku určite vyhodenú),
  • c/ mačky žijúce v rodinných domoch s voľným nekontrolovaným pohybom po okolí (tradičné, avšak z hľadiska úplnej právnej čistoty taktiež neprípustné - zákon je však v tomto prípade nevykonateľný),
  • d/ nikomu nepatriace mačky, voľne žijúce na sídliskách - viacgeneračne dedomestikované, dnes nazývané aj ferálne. (De iure sú takéto mačky vlastníctvom štátu, rovnako ako veveričky v parkoch, mestské holuby či kuny.)

Zákon o veterinárnej starostlivosti v paragrafe 19 odseku 9 síce vo všeobecnosti nariaďoval okrem iných zvierat aj čipovanie mačiek (bez špecifikácie a určenia ich možného spoločenského či sociálneho statusu), na zároveň v tom istom paragrafe a odseku hovorí, že  „ich identifikačné údaje sa vedú v centrálnom registri spoločenských zvierat", a že podľa odseku 3 toho istého paragrafu „Spoločenské zvieratá musia byť identifikované a ich identifikačné údaje sa vedú v centrálnom registri spoločenských zvierat". Všimnime si najmä pojem „spoločenských". Čo je s „spoločenské" zviera, to definuje vyhláška 123/2008 v paragrafe 2 takto: Na účely tejto vyhlášky sa rozumie. .. spoločenským zvieraťom jedinec domestikovaného druhu ... mačky, s výnimkou voľne žijúceho zvieraťa ... chovaný najmä v domácnosti vlastníka alebo držiteľa na naplnenie jeho záľuby, poskytovanie spoločnosti ...". Voľne žijúce, nikomu konkrétnemu nepatriace mačky (patriace však štátu) teda neboli viazané povinnosťou čipovania, nakoľko nie sú to zvieratá spoločenské v zmysle uvedenej  definície. Výhovorky chovateľov mačiek typu „naša mačka nevychádza nikdy z bytu, tak načo ju budem čipovať" (sú tisícky prípadov, kedy mačka čo len jediný raz ujde z bytu cez balkón či pootvorené okno), prípadne že „naša mačka k nám chodí do dvora len sa nakŕmiť a inak stále behá po dedine) - nemohli mať z právneho hľadiska voči dikcii zákona žiadnu argumentačnú účinnosť. Keďže však naši politici sňali napokon z národa bremeno čipovania mačiek, polemika je už len číro teoretická.

- - -

Cena je faktor, ktorý najvýznamnejšie ovplyvňoval spoločenskú priechodnosť a časové ohraničenie procesu čipovania. Ak by proces prebehol v určenej lehote a navyše celoplošne (s minimálnymi výnimkami), dosiahli by sme výnimočný, historický, až revolučný pokrok v kontrole psej populácie. Aby sa tak stalo, vyžadovalo by si to dobré premyslené organizačné zabezpečenie - od osvety, úrovne cien, celkovej prípravy, cez organizovaný priebeh, kontroly, až po sankcie. Štát nič podobné nepripravil, iba začal v roku 2012 prostredníctvom štátnych veterinárov dodatočne a splašene apelovať na mestá, obce a samosprávy, ktoré však s procesom čipovania nemajú vôbec nič spoločné. Na rozhodujúci negatívny faktor - premrštenú a neprijateľnú cenu za čipovanie - svoju pozornosť štát neupriamil vôbec. Ak teda platí vyššie uvedený reálny poznatok, podľa ktorého nebola desaťročia naplnená v potrebnej miere evidenčná povinnosť psov a ich držiteľov, tak teraz odrazu štát bez rozmyslu a až naivne očakával, že sa chovatelia plošne podrobia nákladnej čipizácii, a že za čip a jeho aplikáciu minú vysoký finančný obnos, ktorý si s nárazovo a s vysoko efektívnym prvoplánovým rozmyslom stanovili súkromní veterinárni lekári. A že naložia psa do automobilu (ktorý nie každá rodina vlastní alebo psa do auta odmieta naložiť), minú benzín na cestu do ambulancie - pritom 60% chovateľov z dedín nejde so psom do ambulancie dokonca ani vtedy, keď je pes evidentne chorý, takže nieto ešte so psom zdravým! Nuž, i keby sme mikročipy a ich aplikáciu ponúkli chovateľom hoci aj úplne zadarmo, ba dokonca doma u chovateľa, aj tak nedosiahneme potrebný stav celoplošnej identifikácie psov, najmä nie bez predchádzajúcej osvetovej prípravy. O mačkách ani nehovoriac: ako bolo vyššie uvedené, plošnú čipizáciu mačiek jednoducho nedosiahneme nikdy -  a nielen kvôli odporu vidiečanov, ale aj v dôsledku masového prežívania nikomu konkrétnemu nepatriacich a aj neodchytiteľných mačiek v mestských i dedinských sídlach. To ako keby sme chceli čipovať holubov.

Kontextu uvedeného napovedá, že s čipizáciou by mal štát v prípade jej pretrvávajúcej povinnej platnosti veľké problémy. Veď zlyhal hneď v začiatku: vedel, že nadíde termín povinného čipovania, no vôbec sa nepripravil tak, aby bola úspešná a čo najpriechodnejšia. Na sankcie by sa spoliehať tiež veľmi nemohol: napríklad už 19 rokov sú priestupkami úteky psov a nedovolené rozmnožovania a sankcie žiadne!

- - -

Boj za plošné čipovanie prebiehal na troch frontoch.

Prvým, ako ukázal prieskum uskutočnený na vzorke 500 chovateľov, bolo prekonať prirodzený a narastajúci odpor voči moderným technológiám, zasahujúcim do integrity živej bytosti, teda nielen človeka. Primárni odporcovia nazývali v ankete aplikáciu mikročipov ako ďalší krok VEĽKÉHO BRATA, ktorý chce mať kontrolu nad všetkým a všetkými. V takomto prípade nepomohli ani argumenty o pozitívach čipovania (krádeže psov, straty a pod.). Odporcovia vnímali čipovanie psov ako prechodný krok pred vraj nadchádzajúcim čipovaním ľudí v rámci akéhosi svetového sprisahania a získania konečnej kontroly nad ľudstvom zo strany..... tu si môžete dosadiť rôzny subjekt, napr. bankárov, židov, scientológov či slobodomurárov, mimozemšťanov, Aštara Šerana. Toto ukázala realita. Neprekonateľnosť takýchto argumentov je o to závažnejšia, že sa vyskytli v nezanedbateľnej 24%-nej miere v uvedenej vzorke 500 chovateľov zvierat.

Druhým frontom bola ľahostajnosť a celkový nezáujem veľkej časti chovateľov o čokoľvek, čo okrem poskytnutia žrádla súvisí so psom. Máme na mysli najmä chovateľov z rodinných domov držiacich psa na účely stráženia, strážnych psov z podnikateľských areálov, pastierskych a iných družstevných psov a pod. Strážni a pracovní psi nie sú najčastejšie ani len prihlásení či očkovaní proti besnote, v prípade choroby neliečení, zle živení - voviesť tu do čipovej povinnosti takýchto kvázi „chovateľov" je vopred odsúdené na neúspech, najmä keď doteraz neboli sankciami postihované ani uvedené závažnejšie pochybenia, znižujúce kvalitu života týchto psov pod únosné minimum.

Tretím frontom bol (vcelku neúspešný) apel na veterinárnych lekárov za účelom navodenia reálnej ceny za aplikáciu čipu, odrážajúcu kúpyschopnosť obyvateľstva. Takej ceny, ktorá by bola prijateľná pre takmer všetkých chovateľov. Predpokladalo to pochopenie lekárov a ich presvedčenie o významne pozitívnom celospoločenskom prínose čipovania, akceptovanie kúpyschopnosti obyvateľstva, poznanie reality a ochoty chovateľov investovať do svojho zvieraťa, to všetko vedúce k záveru, že čipovanie (zdravých zvierat) naozaj nie je akt, na ktorom možno zbohatnúť, ale že čipovanie má hlbší pozitívny zmysel, na ktorom môže mať kladnú spoluúčasť aj inteligentnejšia časť spoločnosti, akou veterinári nepochybne sú. Že čipovanie je výborná príležitosť prilákať do svojej ambulancie aj nových klientov, ktorých ďalšie návštevy v prípade choroby zvieraťa už prinesú reálny zisk. A že primeraná či hoci aj celkom malá sumička, ktorú za čipovanie od nového klienta teraz pri jeho prvej návšteve získam mi na začiatok postačuje, a že vlastne ďakovaťbohu za to, že sa v mojej ambulancii vôbec zjavil - v tom spočíva hlavná podnikateľská nádej do budúcna - v podobe získavania nového klienta! Čo by dali majitelia reštaurácií za to, aby ktokoľvek nový čo len vstúpil do ich podniku a hoci sa aj v ňom iba poobzeral - veď vzbudzuje u podnikateľa radostnú vyhliadku, že možno raz príde a objedná si jedlo, pitie, či rodinnú oslavu. A tu reálne vstúpi v prípade veterinárov do ambulancie za účelom čipovania úplne nový klient z ktorejsi dediny a nechá im, sťaby potencionálny budúci zákazník ešte aj pár eur za čipovanie. Vstúpil, prezrel, zapamätal a ešte aj nechal groš! Z hľadiska podnikania výborné! Určite! Realita bola však najčastejšie takáto: ...a  tu vstúpi v prípade veterinárov do ambulancie z dôvodu ťarchy povinného čipovania úplne nový klient z ktorejsi dediny a oni ho hneď na prvýkrát ošklbú tak, že sa viac neukáže v ambulancii ani tejto a ani žiadnej inej....  A čo si možno myslieť o tom, keď lekár zvyšuje ceny za čipovanie každým blížiacim dňom termínu ukončenia povinného čipovania, zneužijúc tak ťaživú situáciu klienta, vyplývajúcu z kombinácie jeho zmyslu pre povinnosť a hrozivého termínu? Je pravdou, že si zvykneme ponechať všetko na poslednú chvíľu - preplnená čakáreň by však nemala byť dôvodom na promptné a náhle zvýšenie cien -  asi ako trest za to, že sa klienti rozhodli prísť na poslednú chvíľu. To naozaj takíto veterinári netušia, že klienti medzi sebou komunikujú, a že teda o pôvodnej nižšej cene boli spravidla vopred informovaní, že zvýšená cena ich zaskočila, a že toto všetko bude mať negatívnu odozvu vo vnímaní ich ambulancie zo strany klientov? Naivita takého podnikateľského počinu je zrejmá. A čiastočne je zrejmá aj bezohľadnosť -  a to aj napriek tomu, že na flexibilnú tvorbu cien v rámci slobodného trhu má podnikateľ a teda aj veterinár právo.    

Podstatná časť veterinárov sa v rámci čipovania  rozhodla pre cenu, prinášajúcu okamžitý viditeľný zisk, bez ohľadu na hoci aj nízku cenu samotného mikročipu a nekomplikovanú jednoduchosť celého úkonu či dokonca triviálnosť následných administratívnych výkonov. Z pohľadu zabezpečovania veterinárnej starostlivosti pre naše zvieratá išlo o nie veľmi šťastný stav: veď ak sa ku primárnemu odporu voči čipovaniu pridá ešte aj odpor k cene či chúlostivé informácie o nátlaku zo strany veterinárov, hrôzostrašné informácie o udávaní, môže dôjsť k individuálnym a možno aj kolektívnym revoltám chovateľov, rezultujúcich  až do odmietania návštevy ambulancie v prípade choroby psa. Nielen konkrétnej ambulancie s negatívnou skúsenosťou, ale aj ambulancií ostatných, pretože chovateľ sa môže domnievať, že podobným spôsobom sa koná všade. Toto nie je dobrý stav.

- - -

Pozrime sa teraz na úkon čipovania a tvorbu ceny podrobne. Predstavme si, že chovateľ počas návštevy ambulancie súhlasí s aplikáciou mikročipu jeho zvieraťu. Veterinár pristúpi ku skrinke či krabici s čipmi, vytiahne jeden čip z obalu (10 sekúnd) - skontroluje čítačkou funkčnosť čipu v podávači (5 sekúnd) - načiahne sa ku gáze a k roztoku na dezinfekciu miesta aplikácie čipu (10 sekúnd) - poučí chovateľa ako má pridržať psa (10, nanajvýš 20 sekúnd) - dezinfikuje miesto aplikácie (2 sekundy) - aplikuje čip (3 sekundy) - skontroluje čitateľnosť aplikovaného čipu čítačkou (5 sekúnd) - odloží čítačku a obal s podávačom odhodí do koša na smeti (5 sekúnd). Spolu zatiaľ približne 50 až 60 sekúnd. Ak pes kladie malý odpor, aj tak ide najviac o čas mierne presahujúci jednu minútu. V tomto okamihu odbornosť končí a začína jednoduchá (no subjektívne vnímaná ako veľmi nepríjemná) administratívna práca: lekár nalepí jeden z čiarových kódov do očkovacieho preukazu, ďalší do svojho denníka (5 sekúnd) - zapíše povinné údaje do denníka a do ambulantnej knihy (60 sekúnd) - vypíše potvrdenku alebo ju vytlačí z počítača (50 sekúnd) - prevezme platbu, resp. vráti výdavok (10 sekúnd) - vloží cez internet požadované údaje do centrálneho registra (1-2 minúty). Spolu maximálne 5 minút (ak nemáme na mysli aj nepovinný pas).Obvyklá cena za toto všetko úplne krátke, rýchle a jednoduché bola však spravidla extrémne prekalkulovaná, rovnajúca či približujúca sa niektorému jednoduchému chirurgickému zákroku (napríklad vyňatie hlavičky kliešťa z kože zvieraťa či dokonca kastrácia kocúrika).

K vyšším cenám nabádalo takmer všetkých kontaktovaných veterinárov najmä protivné až odporné vypisovanie údajov do denníka a ich zadávanie do centrálneho registra prostredníctvom internetovej siete. Reči o tom, že na tieto účely museli lekári investovať do zakúpenia počítača a internetového pripojenia dnes už vonkoncom neobstoja.  A akýsi babrácky lekár napísal do  denníka Pravda (10.10.2013), že vypísanie predpísaných záznamov do databázy mu trvá (neuveriteľných  a nepochopiteľných) 10 minút  (zišiel by sa kurz písania na počítači a možno aj rukou), zároveň dôvodil cenu 25 eur za čipovanie zavádzajúcim a popleteným spôsobom: vraj „Výška ceny je taká preto, že už doživotne (dúfajme, že myslel život psa...) musíme do databázy zapisovať záznamy o zvierati. Už len vpísanie do nej trvá okolo 10 minút. Čipovaním sa zároveň pre veterinárov zrušilo každoročné očkovanie proti besnote. (čo je však nezmysel - všetko totiž závisí od typu použitej vakcíny). K tomu ešte dodal, že začipovaného psa už bude vraj stačiť preočkovávať len podľa individuálneho odporúčania výrobcov vakcín a lekárom to podľa neho môže spôsobiť odlev až o 30 či 40 percent psov.... Hm! Čipovanie však vskutku nijako nesúvisí so slobodným výberom vakcíny, ktorú lekár ponúkne klientom - môže sa rozhodnúť pre cykly každoročné či trojročné. (A po zaočkovaní proti besnote nevykoná prostredníctvom internetu žiadny 10 minútový zápis, ale úplne jednoduchý záznam do centrálneho registra, napr. EURICAN LR, 30. februára 2015.)  Prečo sa však lekár naľakal výrazného ročného odlivu psov v rámci očkovania? Je azda očkovanie hlavným úkonom, z ktorého žije? No..., nemal by pán veterinár takto nepriamo vynášať na verejnosť tajomstvo o mimoriadne interesantnej a obvyklej marži za každé očkovanie...

Okrem toho, údaj o očkovaní psa proti besnote v centrálnom registri je takmer bezcenný a len formálne vypovedá o tom, či si držiteľ psa splnil zákonom ustanovenú povinnosť očkovania svojho zvieraťa. Pretože napríklad v prípade pohryznutia osoby jeho psom mu ten istý zákon ukladá povinnosť dať psa bezodkladne vyšetriť u veterinárneho lekára a následne vykonať súbor povinných opatrení v zmysle zákona 282/2002. Nahliadnutie do centrálneho registra a uistenie či až uspokojenie sa s konštatovaním „Aha, podľa záznamu bol hryzúci pes v priebehu posledného roka očkovaný proti besnote!" je totiž nie len nelegitímne, ale aj riskantné z hľadiska toho úplne najhoršieho - možnej besnoty. Dúfajme, že sa tak už nikdy nestane.

Väčšina veterinárnych lekárov sa teda rozhodla (aj napriek malej náročnosti úkonu a nízkej zaobstáravacej cene čipu) pre relatívne vysoké ceny. Získali zaujímavé obnosy a tešili sa z nich. Isteže, tak to má byť, najmä v podnikaní. Len ten trh bol v tomto prípade značne pokrivený a zdeformovaný, keďže nešlo o slobodné rozhodnutie klienta, ale zákonom ustanovený nátlak - a navyše sa klientovi nedalo príliš si vyberať.

Áno, je dobré, že si veterinárni lekári svoju odbornú prácu vážia a v rámci takéhoto sebavnímania navodzujú aj patričné ceny za liečbu chorých zvierat -  časť zisku následne investujú do potrebného prístrojového vybavenia či nákupu liečiv. No z celého uvedeného algoritmu čipovania je skutočne odborným úkonom iba niekoľko sekundová aplikácia čipu pod kožu - všetko ostatné sú triviálne technické a administratívne úkony, ktoré zvládne aj absolvent učňovky bez maturity, zarábajúci spravidla ani nie 2 eurá za celú hodinu práce. Koľko pýtali veterinárni lekári za tento odborne len málo náročný, časovo nie zas až tak veľmi zaťažujúci a celkovo banálny administratívny (no o to viac neobľúbený) úkon? Od 7 do 20 eur - za samotný úkon! Ak k tomu pridáme ešte cenu mikročipu - tá sa pohybovala od 2.90 € do 9 € - dostaneme sa na málo prijateľnú a pre väčšinu chovateľov až nedostupnú či odradzujúcu cenovú hladinu. Porovnanie prvé - v humánnej praxi preplácajú poisťovne lekárom podobný kombinovaný odborno-administratívny úkon sumou okolo 3 eurá! Porovnanie druhé - uveďme fiktívny výpočet: ak by veterinárny lekár nerobil nič iné, iba by úplne pomaličky, nenáhlivo čipoval zvieratá, tak pri časovej náročnosti hoci aj 7 minút za jeden úkon a pri cene čo len 10€ za ten istý úkon (bez ceny čipu) by počas 7-hodinovej pracovnej doby zarobil takmer 600 eur, no a mesačne až neuveriteľných 12-tisíc eur. A ceny za úkon boli neraz ešte vyššie. Že iluzórny a absurdný výpočet? Nie. To len zreteľnejšie a „vo veľkom zväčšení" ukazuje, ako sa s cenami narábalo „v malom".

Rozumný veterinár najprv vysvetlil klientovi prínos čipovania, za samotný čip stanovil sumu bez akejkoľvek marže a za aplikáciu si vypýtal obnos, ktorý mu zaručil zisk a bol zároveň odrazom poznanej kúpyschopnosti bežného slovenského chovateľa. A nakoniec poprosil chovateľa pri jeho odchode z ambulancie, aby doporučil aplikáciu aj susedom a známym. Poznáte takých veterinárov? Autor blogu áno. Neraz však čipovanie prebiehalo na území Slovenska v atmosfére: Máte to ako povinnosť, tak čakajte... a nemali ste chodiť na poslednú chvíľu... držte si lepšie toho psa, veď ako mu to mám pichnúť... Pani moja, ja som si to nevymyslel, sťažujte sa inde...a pod.

 

Z hľadiska náhleho interesantného biznisu sa vynorila aj osvedčená možnosť, podobná či totožná situácii pri organizovaní očkovania proti besnote. Toto zabezpečujú jednak lekári vo svojich súkromných ambulanciách za nimi zvolenú cenu a jednak lekári, ktorí dostali k tomuto úkonu „štátnu objednávku" - a hoci ju uskutočňujú v dehonestujúcich podmienkach na dedinských rýnkoch a za cenu lacnejšiu ako v kamenných ambulanciách, tak v našom prípade spojili takíto objednaní štátni lekári čipovanie pod holým nebom s očkovaním proti besnote. Čo by naozaj mohlo byť prínosné z hľadiska plošnejšieho čipovania. Len keby nie tých vysokých a odradzujúcich cien, a horúceho termínu zároveň. Ak sa babka na dedine, vyzvaná dedinským rozhlasom k očkovaniu jej psa proti besnote a zvierajúca v rukách niekoľko kovových euromincí dozvedela na mieste (či už vopred od susediek), že okrem očkovania musí ešte zaplatiť 15 či viac eur za čip, tak sa zvrtla a nedala si ani len zaočkovať psa. O niečo viacej začipovaných psov na takýchto organizovaných akciách bolo síce malé víťazstvo, no na druhej strane o to menej očkovaných psov proti besnote.... Len aby sme v hanbe nezostali -- riekol slovenský klasik.

- - -

Aby sme však nezostali len v kritickej rovine, poukážme názorne, čo mohol vopred urobiť štát a jeho príslušný rezort. V prvom rade je potrebné dôverne poznať realitu v ochote chovateľov psov a mačiek podriaďovať sa jednak legislatívnym ustanoveniam (ochota je takmer zanedbateľná) a zároveň aj poznať relatívne nízku vôľu väčšiny chovateľov navštevovať veterinárne ambulancie, nakoľko návšteva je buď spojená s nie práve malým finančným výdajom alebo sa chovateľ zdravím svojich zvierat vôbec nezaoberá (ambulanciu navštevuje v prípade choroby zvieraťa ešte stále iba necelých 40% chovateľov!). Nemusel byť však nikto zvláštny znalec, aby už vopred, t.j. ihneď po schválení zákona o povinnom čipovaní pochopil a tušil, že najmä cena za čipovanie bude rozhodujúcim faktorom, a že na konečnej cene sa podieľajú dve zložky - cena za čip a cena za aplikáciu. V oboch týchto zložkách mohol s predstihom a účinne zasiahnuť štát.

Vychádzajme z daného stavu, že na trhu bolo v čase prijatia normy o povinnom čipovaní viacej značiek mikročipov v cenách od 3.60 do 12 eur. Bolo možno očakávať pokles a zníženie cien v dôsledku konkurenčného tlaku? Asi nie, skôr mohlo dôjsť ku kartelovému dohovoru niektorých dodávateľov, po ktorom najnižšia cena zostane nedosiahnuteľná veľkej časti chovateľov (suma len za samotný čip v hodnote za 6 € znamená pre bežnú rodinu 100 rožkov!). Štát mohol vopred urobiť prvý krok: vyhlásiť v predstihu verejné obstarávanie na 500-tisíc mikročipov (taký je odhadovaný celkový počet psov na území Slovenska plus stotisíce mačiek) a jednorázovo tak vysúťažiť najnižšiu možnú obstarávaciu cenu - takú, ktorú sa neskôr už v časovo i plošne rozptýlenom trhu dosiahnuť nepodarí asi nikdy. Premeškala sa tak jedinečná príležitosť stlačiť pri takom veľkom počte objednaných jednotiek cenu extrémne nadol (možno aj tesne nad dve eura). Štát potom mohol prostredníctvom spolupracujúcej veterinárnej komory postupne distribuovať mikročipy jednotlivým veterinárnym ambulanciám. Tomu by však predchádzalo rokovanie s predstaviteľmi veterinárnej komory za účelom vyjednania jednotnej prijateľnej ceny za celý úkon - optimálne 5 eur. Námietka proti tomu neobstojí žiadna. Formálny rámec  takejto dohody by sa nepriečil ani legislatíve ani trhu, nakoľko išlo o zákonom navodený povinný úkon a okrem toho aj o mimoriadnu, spoločensky veľmi významnú udalosť, úplne meniacu pomery v spoľahlivosti kontroly populácie spoločenských zvierat. Neobstojí ani námietka o „trhu" a voľnej cenovej tvorbe súkromne podnikajúcich veterinárov, združených mimochodom (povinne) v monopolnej veterinárnej komore. Veď ak môže ich vlastná komora ešte stále selektovať svojich členov udeľovaním akéhosi poverenia na vydávanie pasov zvierat, ktoré dnes v 21. storočí(!) podmieňuje prístupom na internet a vlastníctvom čítačky čipov, tak mohla na základe ďalšieho udeleného poverenia povoliť aplikáciu čipov iba lekárom, súhlasiacich s uvedenou vyjednanou cenou za aplikáciu čipu. Časť lekárov by sa asi vzbúrila - ale: tak im treba... Časť by oponovala vlastnými zásobami mikročipov - tie však boli v čase prijatia legislatívy, nariaďujúcej čipovanie, spravidla zanedbateľné vzhľadom na celkový rozsah plánovanej čipizácie, rovnako tak v distribučných skladoch.

Celým uvedeným spôsobom a za masívnej mediálnej kampane by sa štát vopred postaral o čo najvyššiu priechodnosť celého procesu. Ani ďalšia námietka, že pre štát by jednorázová investícia do nákupu čipov (cca 1.5 milióna eur) bola príliš vysoká, taktiež neobstojí. Z viacerých dôvodov. Veď ak štát nastolí celoplošne akúkoľvek zákonnú povinnosť voči verejnosti, malo by byť v jeho záujme, aby vykonateľnosť povinnosti bola čo najlepšia a preto je dobré a vhodné, aby na nej čiastočne finančne a organizačne participoval, respektíve reguloval cenu. A nemožno akúkoľvek povinnosť ponechať na podnikateľské subjekty a na trh, ktorý je už zo svojej podstaty neúprosný a zameraný na čo najvyšší zisk. Štát by mal navyše participovať aj preto, že táto jednorázová investícia pomôže v horizonte najbližších dvoch desaťročí predísť ďalším nezmyselným celospoločenským investíciám do výstavby a prevádzky zbytočných karanténnych staníc a útulkov, či kapacitného rozširovania už jestvujúcich. Jednorázová finančná injekcia zo strany štátu by významne napomohla zastaviť generovanie problémov s nechcenými a vyhodenými zvieratami a navodila by základný a nevyhnutný predpoklad pre úspešné a spoľahlivé riešenie celej chovateľskej problematiky - tým je čo najúplnejšia, najpresnejšia, nezameniteľná evidencia psov. A do úvahy je potrebné vziať aj fakt, že štát má voči spoločnosti veľké podlžnosti v riešení negatívnych následkov tejto problematiky. Investíciou do čipov by aspoň ako tak odčinil svoju dlhoročnú až historickú nečinnosť, ignoranciu a zároveň zbavovanie sa zodpovednosti na úkor obcí, ochranárskych spolkov a združení, ktoré pod ťarchou neznesiteľnej reality nevyhnutne suplujú neaktívny štát. A ak by teraz štát napríklad finančne podporil nielen nákup čipov, ale aj ich aplikáciu, urobil by najlepšie, čo mohol, nehovoriac ešte o zorganizovaní mobilných tímov, aplikujúcich čipy priamo vo dvore či byte chovateľa. Takáto múdra predstava je však asi našim úradníkom a funkcionárom skôr na smiech ako na zamyslenie.

Je naozaj také náročné pochopiť, že čipovaného psa by nikto nevyhodil, že stratený pes by bol po náleze či odchyte okamžite vrátený domov a všetky tie nezmyslené útulky by sa rýchlo stali minulosťou? Takto však ani štát a ani naši vplyvní ochrancovia nerozmýšľajú - oni naopak žiadajú uzákoniť povinnosť každej obce a mesta vybudovať útulok a asi donekonečna ho aj zväčšovať. A takíto poloslepí či infantilní ochrancovia sú u nás hybnou pákou všetkého doterajšieho pofiderného riešenia chovateľskej problematiky.

- - -

Okrem toho všetkého: vstup do evidencie, t.j. centrálnej databázy bol spočiatku povolený a umožnený cez heslo výhradne veterinárom - členom veterinárnej komory. Realita však vyžadovala vstup duálny a to v dvoch odlišných režimoch. Prvý režim, slúžiaci k zadávaniu a úprave údajov prostredníctvom veterinárnych lekároch a druhý režim, slúžiaci len k pasívnemu nahliadnutiu za účelom vyhľadania majiteľa nájdeného psa pre potreby  útulkov a mestských polícií. Ak totiž tieto zložky odchytili psa, nemali možnosť najmä v nočných hodinách či počas víkendov okamžite zistiť, kto je vlastníkom psa a to aj napriek tomu, že načítali implantovaný mikročip. Spoliehať sa museli na viac či menej náhodnú možnosť spojiť sa s veterinárnym lekárom, pričom platí, že v slovenských mestách neexistuje žiadny systém ani nariadenej, ani dohovorenej veterinárnej pohotovosti. Takže pes po odchyte nešiel vždy priamo domov, ale musel byť úplne zbytočne transportovaný do karanténnej stanice, útulku (a bol tam až dovtedy, kým lekár  nebol k dispozícii). Dlhý čas trvalo, kým toto všetko úradníci pochopili - až v roku 2012 došlo k uvedenej dvojitej forme vstupu do centrálneho registra.

- - -

Až dovtedy, kým nebudú mikročipy celoplošnou a vysokopercentuálnou samozrejmosťou, bude počas tohto prechodného obdobia optimálna trojkombinácia: mikočip + evidenčná známka obce na obojku + prívesok s číslom telefónu  kontaktu na držiteľa psa, taktiež na obojku psa. Prečo? V našich pomeroch ide o najideálnejšiu kombináciu, urýchľujúcu návrat ujdeného psa a zisťovanie jeho vlastníka. Realita je totiž u nás taká absurdná, že ak niekto nájde strateného psa (možno aj s mikročipom, o ktorom však nálezca spravidla nevie, či ho pes má), ale bez známky, považuje ho médiami a ochrancami zmanipulovaný bežný nálezca apriórne za vyhodeného a preto sa rozhodne ponechať si ho alebo ho podarovať príbuzným či známym, najčastejšie však zverejniť na fejsbúku ako ponuku na darovanie vraj „zachráneného" psa. (Čoraz viacej ľudí si nájde svojho strateného psa tak, že si ho nájde na fejsbúku, kde je ponúkaný na darovanie!) Nádej, že sa takýto stratený pes dostane naspäť domov, kde za ním môžu smútiť, sa tým čiastočne znižuje. Ak však má pes na obojku evidenčnú známku, každý nálezca intuitívne vie, že pes nie je vyhodený, ale len ujdený a má tendenciu nález oznámiť alebo aktívne hľadať vlastníka psa. Preto je vhodné, ak je na zadnej strane evidenčnej známky buď vygravírované telefónne číslo vlastníka alebo má pes na obojku aj „menovku" (dutý valček, vo vnútri s údajmi o majiteľovi), čo napomôže skorému návratu psa domov.

Pre objektívnosť uveďme ešte, v čom spočívajú vo všeobecnosti prvotné úskalia procesu čipovania. U približne štvrtiny chovateľov naráža čipovanie na principiálny odpor, ďalšej (spravidla vidieckej) tretine je čipovanie úplne ľahostajné, no časť z nich možno pozitívne ovplyvniť. Povinné čipovanie teda nikdy neprinesie okamžitý úspech, pretože sa počet evidovaných psov dokonca dočasne zníži („neprihlásim psa do evidencie obce, aby som sa vyhol možnosti prípadnej kontroly povinného čipovania"), čím sa môžu znížiť aj príjmy miest a obci z dane za psov. Rovnako sa môže znížiť počet psov očkovaných proti besnote, ale i proti iným infekčným chorobám, ako aj počet psov navštevujúcich veterinárnu ambulanciu v prípade ľahšej choroby (v oboch prípadoch z dôvodu rizika naliehania zo strany veterinára na zavedenie mikročipu). Vyskytnú sa prípady ujdených, no nehľadaných psov (riziko, odhalenia  neevidovaného a nečipovaného psa). Čiastočne a dočasne sa zvýši  počet psov v útulkoch (vyhodenie psa v záujme prechádzania vynucovaných nákladov na povinné čipovanie - najmä ak má držiteľ psov viacej), avšak v protiklade k tomu sa zvýši okamžitá návratnosť nájdených stratených, pritom čipovaných psov a to okamžite po ich náleze. Všetky uvedené negatíva sa však podarí vyriešiť  a odstrániť dôslednou  a plošnou kontrolu čipovania. Kto bude kontrolu (ak sa vôbec povinnosť čipovania rozumne vráti do legislatívy) vykonávať, keď súčasné kompetentné orgány dlhodobo zlyhávajú v postihovaní a kontrole ujdených, vyhodených či bez kontroly sa množiacich zvierat? Bude spoločnosť donekonečna míňať obrovské financie na výstavbu a prevádzku útulkov, alebo štát  a politici konečne pochopia, že je oveľa-oveľa lepšie naliať peniaze do pomoci čipovania a následne aj do kontrolného systému rozšírením počtu pracovníkov personálne podvýživených veterinárnych správ?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Rád si z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?