Všetko o výžive a kŕmení našich psov

Autor: Vladimír Hatara | 26.5.2014 o 11:51 | (upravené 23.8.2015 o 15:03) Karma článku: 10,45 | Prečítané:  11836x

V granulách je najmenej práve toho, čoho pes potrebuje úplne najviac – mäsa zo svaloviny. Výroba priemyselných krmív je gigantický podvod na psoch, peňaženkách ich majiteľov a na životnom prostredí. 

  Znižovanie energetických výdajov pri zaobstarávaní potravy jej jedna zo základných línií druhového vývoja vyšších živočíchov. Niekde vývoj takmer ustrnul,niekde potichu a neviditeľne napreduje. Pes vyhral, alebo prehral tým, že ho bez nulového výdaja energie kŕmi človek?

  História výživy psov, spolu so zabezpečovaním ich zdravotnej starostlivosti, predstavuje jednu z najsmutnejších kapitol v spolužití človeka a zvierat. Hospodárske zvieratá boli vždy kŕmené čo najvýdatnejšie v rámci možností, zabezpečovala sa im aj pohoda i zdravie. Pes je na tom inak, nakoľko jeho „hospodársky efekt“ i celkový prínos pre človeka nie je merateľný a viditeľný. Pokým psi žili voľne v prítomnosti ľudí a ich obydlí, dokázali si v potrebnej miere zabezpečovať dennú kŕmnu dávku sami – lovením hlodavcov, vtákov, skrmovaním napadaných plodov, konzumáciou zdochlín, odpadov. Tak je tomu dodnes v krajinách sveta, kde psi prežívajú voľne, bez obmedzených pohybových aktivít. Tam, kde psa postupne izolovali do uzavretých oplotených areálov a dvorov, tam sa pes stal potravinovo úplne závislým od človeka. Väčšina ľudskej populácie pritom nepatrí k vrstvám, ktoré by oplývali takým množstvom potravinových (a najmä mäsitých) prebytkov, aby sa v dostatočnej miere a skladbe dostali aj psom. To sa týka aj financií, ktorými výživu psa človek zabezpečuje. Dejiny spolužitia psa a človeka sprevádza preto permanentný hlad a strádanie – až na malé výnimky bohatšie situovaných chovateľov. Psov si z málo pochopiteľných dôvodov zaobstarávali aj vrstvy obyvateľstva, ktoré samé trpeli hladom (a platí to až dodnes). Ako prežíval v takomto prostredí pes, to si možno poľahky domyslieť. Rastlinné produkty s občasnou dávkou tuku, mäso úplne ojedinele, zbytky jedál iba tie, ktoré boli ľuďmi nestráviteľné. Doteraz u nás na vidieku pretrváva schéma kŕmenia psov, spočívajúca v oddelení malej časti zmesi (šrotu) z dávky, pripravenej pre kŕmenie ošípanej. Doposiaľ vidíme pri psoch na dedinách misky so skysnutou polievkou a v nej namočeným rovnako skysnutým chlebom, úplne nestráviteľným, ba spôsobujúcim tráviace problémy. Aj tu sa nástojčivo vynára otázka zmyslu spolužitia psa a človeka. Za opísanú cenu spolužitie význam nemá.

  Výživa psov neprechádzala počas jeho historického spolunažívania s ľuďmi výraznými zmenami.          

  V najcivilizovanejších krajinách došlo k podstatnej zmene v posledných desaťročiach, a to najmä výrobou priemyselných granulovaných krmív. Ostatná väčšina sveta však pri chove psov naďalej pretrváva vo výživových stereotypoch, založených na dostupnosti výživových komponentov, najčastejšie ako zostávajúca časť ľudských pokrmov, ktorá je pre ľudí nestráviteľná (prebytočná, plesnivá, skysnutá, inak pokazená, alebo ide o vedľajšie produkty – šupy, šupiny, kože, šľachy, kosti, chrupavky). Ako bolo uvedené, tam, kde má pes trvalý voľný pohyb na okraji sídiel, dokáže si doplniť potravu lovením drobnej zveri, no ak je uviazaný na reťazi či zavretý v koterci alebo držaný na malom dvore, je potravinovo odkázaný výlučne na svojho chovateľa a kvalita výživy sa vtedy odvíja od vzťahu a vôle chovateľa, od jeho vedomostí a finančných možností.  

  Slovensko sa v historickom vývoji tiež stalo krajinou, v ktorej sú psi závislí na pokrme pripravenom a predloženom zo strany chovateľa. Keďže vedomosti i finančné možnosti našich najmä vidieckych chovateľov sú vo všeobecnosti nízke, rovnako aj celkový vzťah ku psovi (vo väčšine prípadov mu určili povinnosť strážiť), výsledkom je nedostatočné kŕmenie, neraz aj podvýživa (v spojení s neodstraňovanými ektoendo parazitmi). Naopak – psi, držaní v bytoch príliš často trpia obezitou. Dnes je náš slovenský trh presýtený granulovanými krmivami rôznej, najčastejšie nízkej kvality, s rozličným zložením, stráviteľnosťou a metabolizovateľnou energiou. Je prirodzené, že v daných pomeroch Slovenska sa dopyt a teda i ponuka zameriavajú na najlacnejšie granulované krmivá, na ktoré sa začínajú upriamovať aj vidiecki chovatelia. Prínos takýchto granúl je diskutabilný. Zabezpečia síce aký taký pravidelný prísun vitamínov, stopových prvkov, nekvalitných tukov,prevažne rastlinných bielkovín, no ich celková stráviteľnosť a využiteľnosť je príliš nízka. Navyše sú značne premineralizované. Keďže ide u nás zatiaľ iba o prvú či nanajvýš druhú generáciu takýmto spôsobom kŕmených psov, nie je možné ešte štatisticky vyhodnotiť negatíva a zistený nárast niektorých takouto výživou spôsobených chorôb v dôsledku deficitov potrebných a prebytkov nežiadúcich výživových komponentov. Táto štatistika nebude uskutočniteľná ani v blízkej budúcnosti, pretože chovatelia, podávajúci svojmu psovi najlacnejšie a najnekvalitnejšie granuly nepatria medzi chovateľov, ktorí po zistení zdravotných problémov psa navštívia veterinárneho lekára. Ak pes v bolestiach, či už rovno v agónii hynie v dôsledku neliečených chorôb, napríklad prekážok (kameňov, piesku)  v močových cestách, jeho chovateľ sa najčastejšie domnieva, že mu ho otrávil sused a namiesto liečby psa spriada plány na pomstu.

  Nekvalitné krmivá v dlhodobom horizonte života psa predstavujú problém – iné je, ak psa celoživotne kŕmime obsahovo vyváženou, ľahko a dobre stráviteľnou potravou a iné je, ak mu počas života sústavne podávate ťažko stráviteľné, pre psa nevhodné (rastlinné), jednostranné a zložením nepostačujúce krmivo, ktoré sa môže podpísať pod množstvo zdravotných problémov a teda aj skrátiť život psa. Lacné, málo stráviteľné granuly a z nich vyplývajúca zväčšená masa denných exkrementov priamo ovplyvňujú aj nový fenomén dnešnej doby – vyhodenie šteniat chovateľmi, ktorí ich počas krátkodobého držania v byte nedokázali naučiť hygienické návyky – zadržiavanie stolice, vyprázdňovanie mimo bytu a v presných intervaloch. Príčinou vyhodenia býva teda neraz aj triviálny vyšší objem exkrementov z lacných granúl, nestabilná konzistencia exkrementov a z toho plynúca zvýšená frekvencia vyprázdňovanie v nevyspytateľných termínoch. Namiesto normálnych dvoch až troch vyprázdnení počas dňa dochádza v prípade kŕmenia lacnými granulami nutkanie na vyprázdnenie 4 až 5-krát (aj v noci). Chovateľ, hoci aj postupuje metodicky správne, sa dostáva do stavu bezmocnosti a chybu hľadá v psovi. Takto vzniknutý citový odstup od šteňaťa mu vytvorí bránu na zbavenie sa psíka vyhodením.

  Vyspelé krajiny sa dopúšťajú ďalšieho nechceného extrému. Tým je obezita ich psov a mačiek, v dôsledku prílišného prekrmovania, nedostatku pohybu (rovnako aj ich majiteľov). Dôsledkom je nárast ochorení srdca, obehového systému, pohybového aparátu a ďalších  orgánov, častá je cukrovka. Ak sa rozumný chovateľ aj rozhodne dlhodobo kŕmiť psa ľahším granulovaným krmivom, určeným pre obéznych psov alebo krmivom, určeným pre seniorov, môže dôjsť v konečnom ukazovateli k nepredvídaným deficitom, pretože výroba takéto „ľahšieho“ krmiva (aj u drahších a renomovaných značiek) v skutočnosti znamená predovšetkým zníženie objemu najkvalitnejších zložiek (bielkovín – mäsa a tukov) a namiesto nich zvýšené namiešanie lacnejších a ťažšie stráviteľných živočíšnych aj rastlinných komponentov.

  Vôbec, vo sfére výroby granulovaných krmív pre psov je možné zaznamenať obrovské množstvo omylov, zavádzaní, podvodov a zrád.  V skutočnosti prínos granulovanej výživy priniesol iba pohodlnejšiu prípravu dennej dávky pre psa, mačku, pretože odpadá frekvencia vyhľadávania a nákupov surovín, ich príprava varením, umývanie náradia a misiek. Z hľadiska kvality výživy nepriniesli priemyselne pripravované krmivá  – možno okrem malého percenta tých najkvalitnejších značiek  a ich krmív určených na redukciu konkrétnych ochorení – takmer nič. Naďalej dostávajú psi a mačky, rovnako ako kedysi, každodenne masu nezužitkovateľných komponentov, najmä sacharidov, ale i živočíšnych odpadov x-tej kategórie. Presne tak ako v minulosti, keď sme im podávali najmä ovsené vločky, cestoviny, zemiaky, chlieb, pečivo. Aký má význam sústavne a celoživotne vyrábať psovi objemovo veľký exkrement a ešte za to platiť? Ten, kto začne psa kŕmiť najmä kvalitným mäsom rýchlo zistí, aké prekvapujúco malé, ba až úplne maličké množstvo mäsitej potravy postačuje psovi k jeho prežitiu. A na dobu, kedy psa kŕmil granulami, šrotmi, pečivom, cestovinami a pod. bude spomínať s nevôľou. Obrovské množstvo nestráviteľných komponentov, podávaných v granulách a podomácky zložených mixoch oberá chovateľov o peniaze a zostáva nakoniec na trávnikoch, pričom absurditu tohto kolobehu zvyšuje fakt, že je do neho zapojený chudák pes.

 

 Čo sú granuly a na čo treba dávať pozor pri ich výbere? 

  Najprv je potrebné upozorniť, že výroba krmív pre psov je pridružená výrobe potravín pre ľudí a spracúva tie potravinové komponenty, ktoré sa pre ľudí nehodili a stali sa preto nepredajným prebytkom – odpadom. Nečakajme zázraky a neverme tomu, čo nám tvrdia výrobcovia. To platí napríklad aj v prípade neustále proklamovaných kurčiat, ktoré sa vraj v granulách nachádzajú – ide najčastejšie o pozáručné alebo váhovo podlimitné jedince a to z rôznych dôvodov, vrátane patologických, resp. postpatologických. Kvalitné, vykŕmené, zdravé a neznehodnotené kurča jednoducho v krmive pre psa neposkytne žiadny výrobca, pretože ho ako ľudskú potravu môže predať v lepšej cene. A keď ide o zisk, vtedy život, hlad a kŕmenie psov sú výrobcovi potravín ukradnuté. Celé kurča možno predať v obchode ľuďom napríklad za 3 doláre,  naproti tomu v kilograme hoci aj tých kvalitnejších, cenovo porovnateľných granúl, nemáte čistého mäsa z kurčaťa ani 10%. Ak by granuly obsahovali deklarovaný a reklamovaný podiel skutočného mäsa vo forme sušiny, stáli by neuveriteľne veľa a nikto by ich nekúpil. (Kúpte psovi celé kurča za uvedenú cenu a urobíte mu najväčšiu láskavosť na svete.) To isté platí o dnes moderných sleďoch či lososoch – rozprávke o tom, že do krmivá pre psov pridávajú značkoví výrobcovia celé 10 dolárové slede, veria neraz dokonca aj poniektorí chovateľskí „odborníci“. Sleď sa predáva na konzumáciu ľuďom za uvedenú cenu, ktorá je odrazu akoby zázrakom nižšia, ak je predávaný pre psov...? Nie, zázraky sa naozaj nedejú! Sleď má však hlavu, chvost, kožu, kosti a vnútornosti, po ktorých ľudia netúžia, pes to však s radosťou zožerie. Obrazne možno povedať, že aj v cenovo drahej granule priemernej veľkosti, sa jedna z najvýznamnejších potrebných zložiek,  bielkovina nachádza ani nie vo veľkosti šošovice, a z nej najpotrebnejšia živočíšna bielkovina len asi vo veľkosti zrnka ryže a skutočného mäsa sa v nej nachádza asi toľko, koľko by pod necht zašlo. Aj táto štipka mäsa býva rozdielna – iba v najkvalitnejších granulách sa nachádza aj mäso z plnohodnotného tkaniva, t.j. svaloviny. No a v najlacnejších granulách možno o prítomnosti mäsa – svaloviny odôvodnene pochybovať. Problém je, že to, čo o svojom krmive píšu v reklame výrobcovia a predajcovia, je zveličené, prikrášlené, zavádzajúce, pričom však v skutočnosti ide o obyčajné klamstvo. Uvádzané množstvo „mäsa“ v granulách pre psov je úplne iluzórne – veď dokonca ani Potravinový kódex, určený pre výživu ľudí nešpecifikuje a presne nedefinuje, čo mäso je a čo nie, a tak možno pod tento pojem schovať všetky časti jatočných zvierat. Čo už potom možno očakávať pod pojmom mäso vo výrobkoch pre psov?  

  Preto kedykoľvek je to možné, doprajte psovi originálne mäso a ešte raz mäso! Nedajte sa odradiť poučeniami niektorých odborníkov, dokonca z radov veterinárov, aby ste to s mäsom nepreháňali a nespôsobili tak psovi problémy s obličkami – pes bol, je a navždy bude v prvom rade mäsožravec! Príjem mäsa je potrebné zredukovať alebo vylúčiť iba v prípade preukázaného zníženia funkcie chorých obličiek – vtedy však pes spravidla končí, keďže ide o nezvratný proces, porovnateľný s fikciou, kedy by sme krave v dôsledku jej choroby už nemohli podávať trávu. Platí však základné pravidlo, že pojem „mäso“ nesmie znamenať dlhodobú prevahu vnútorností, čím by mohlo dôjsť k problémom, napríklad k narušeniu pomeru vápnika a fosforu – v tomto prípade obličky naozaj definitívne zlyhať môžu, u šteniatok môže dôjsť k deformitám opornej sústavy. Uprednostňovať musíme mäso z kostrových svalov, optimálne spolu s mäkkými kosťami, napríklad z rebier.Vnútornosti podávame sporadicky, ale pravidelne, napr.1-krát v týždni

  Ako je však možné, že mäsožraví psi prežívajú aj na takej relatívne vegetariánskej strave, akú poskytujú granule? Veď rastlinné zložky treba najprv poriadne požuť (pričom pes prežúvavec nie je, ale žerie pahltne, t.j. posúva potravu dozadu), v ústnej dutine premiešať so slinami a primárne tak začať rozkladať (neexistujúcim enzýmom), vo vnútri tráviaceho traktu ich rozložiť až na molekuly tak, aby prešli cez črevnú stenu ako živina (glukóza) do krvného riečišťa – a pes pritom celý potrebný mechanizmus trávenia všetkých sacharidov ani nemá! Väčšina sacharidov je pre psí organizmus nepoznaná – nerozpozná ich a teda ich ani netrávi. A ktoré aj rozpozná, tak vývojom druhu daná nedostatočná produkcia enzýmov, tráviacich sacharidy spôsobuje prechod nestrávenej masy cez tráviaci trakt – masa exkrementov súčasných psov je extrémna, nachádzajú sa v nich nestráviteľné a nestrávené zložky potravy. Pes na spracovanie masy rozličných zložitých sacharidov, ktoré mu denne ponúkame v krmive, nemá ani čas, ani priestor, ani vybavenie, ani perspektívu, nakoľko to nemá oporu v historickom vývoji druhu – tvrdiť či snívať o tom, že to tak je, alebo raz tak bude je porovnateľné s tvrdením a predstavou, že krava bude žrať mäso a ešte ho aj dokáže spracovať a využiť.

Pre presnejšie vysvetlenie si zájdime do samotnej prírody, ktorá nám odpovie na otázku či je vlk mäsožravec výhradne alebo prevažne. Anatómia vlka ho usvedčuje z čiastočného „vegetariánstva“, nakoľko súčasťou jeho pankreasu (podžalúdkovej žľazy) je aj tkanivo s Langerhansovými ostrovčekmi, v ktorých sa vytvára hormón inzulín, funkciou ktorého je využitie jednoduchej glukózy a jej premeny na energiu. Približne rovnako je na tom pes, u ktorého Langerhansové ostrovčeky zaberajú 20% z celkovej hmotnosti pankreasu. 

  Zjednodušené a čiastočné vysvetlenie prežívania psov na obilných priemyselných produktoch spočíva v dvoch rovinách. Prvou je fakt, že bežne používané poľnohospodárske produkty – obiloviny obsahujú okrem niektorých psami spracovateľných jednoduchých cukrov z rafinovaných obilovín aj bielkoviny, pre psa čiastočne využiteľné (kukurica 6 až 22% bielkovín, pšenica 10 až 12%, raž 9 až 15%, sója až 40%), ba i tuky (1až 2%, sója až 20%). Nejde samozrejme o kompletné širšie zastúpenie celej škály potrebných bielkovín a tukov, ktorých absencia sa negatívne prejaví v dlhšom horizonte.

  Áno, technológie spracovania obilovín a rastlinných surovín v rámci výroby krmív, ako mletie, lisovanie pod veľkým tlakom, extrudácia, dehydratácia a tepelné spracovanie rozkladajú niektoré rastlinné zložky na malé čiastky a čiastočne tak napomáhajú ich spracovávaniu v tráviacom trakte psa. Avšak veľké množstvo dennej dávky rastlinného krmiva je pre (v princípe mäsožravého) psa využiteľné len čiastočne, nehovoriac o polysacharidoch. Výsledok je preto žalostný – pes dokáže obmedzene spracovať len časť bielkovín z rastlín, a poradí si iba s jednoduchými rastlinnými sacharidmi. Väčšina rastlinných zložiek odchádza vo forme stolice von (... a za toto sme zaplatili!). Argumenty, že niekoľko tisícročnou domestikáciou u psov bol dosiahnutý stav predĺženia tráviaceho traktu a jeho uspôsobenie na trávenie zložitejších sacharidov je neúčinný a pôsobí až smiešne. Veď trakt sa predĺžil o zanedbateľnú dĺžku (30 až 50 centimetrov) a v porovnaní s obrovskou masou každodenne podávaných rastlinných zložiek, tvoriacich až 80% dennej dávky ide o predĺženie nezávažné. Možno však za ďalších 15-tisíc rokov sa tráviaci trakt  psa predĺži dostatočne. Uvidíme....

  Druhou rovinou vysvetlenia, prečo pes prežíva aj pri málo využiteľnej a viac-menej balastnej strave, je súčasný spôsob prežívania väčšiny psov. Každodenné energetické výdaje súčasného psa (obzvlášť u psov držaných na reťaziach a v kotercoch) sú znížené v dôsledku nedostatočného pohybu, ako aj  držania psa vo vykúrených bytoch. Kým vlk musí na zabezpečenie denného energetického príjmu v podobe potravy absolvovať množstvo loveckých aktivít (s veľkým percentom neúspešných pokusov, ktoré samé o sebe znamenajú energetické výdaje) a zároveň prežívať v daných klimatických podmienkach (chlad spôsobuje významné energetické straty), pes je takýchto výdajov a strát zbavený tým, že mu potravu „loví“, t.j. zaobstaráva človek, ktorý mu zároveň výrazne obmedzuje aj všestranné pohybové aktivity a značné percento z nich drží v teplých bytoch. Pričom však možno povedať, že apetít psa sa nezredukoval, pretože jeho žalúdok je relatívne – aj napriek značnej prispôsobivosti – stále dosť veľký a jeho naplnenie do stavu sýtosti vyžaduje primerane veľký objem potravy. Z tohto dôvodu možno do istej miery akceptovať príjem nestráviteľných látok v krmive, celulózy, vlákniny za účelom oklamania neukojeného psieho žalúdka lenivého a obézneho psa. Opak však neplatí – zvyšovaním kŕmnych dávok v podobe lacných granúl dosiahnete u vychudnutých psov ani nie tak zvýšenie váhy psa, ale skôr zvýšenie váhy či objemu jeho exkrementov.

  Iný je potrebný denný príjem živín u psa v zime držaného vonku (vyšší príjem), ako u psa držaného v byte (nižší príjem). Aj pohyblivý a aktívny pes potrebuje potravy viac, ako pes lenivý, alebo držaný bez pohybu v koterci. 

 

  Rovnako, ako reklamy na potraviny pre ľudí, sú aj reklamy na krmivá pre psov sprevádzané množstvom sofistikovaného textu, obsahovo prázdneho balastu, zveličených poloprávd a moderných chytľavých floskúl. Vyznať sa v tomto tmárstve dokáže iba nadmerne a špecificky vzdelaný jedinec, ktorý však svojimi odborne pravdivými pripomienkami neosloví takmer nikoho z laikov, ktorí už všetci do jedného uverili reklame. Jednoducho, ľudia pri kúpe čohokoľvek radi podliehajú rafinovanej reklame, pretože sa potom cítia v pozícii „ in“. A tak dobre mienené rady odborníkov pustia jedným uchom dnu, druhým von a radia sa tým, čo videli či čítali v reklame, prípade akceptujú to, čo povedal sused alebo kolega v práci. Často pritom nehľadia ani na vlastné zdravie (hranolčeky, čipsy, koly, hamburgery, údeniny, sladké nápoje) a už tobôž nie na zdravie svojich spoločenských zvierat. Pre chovateľov psov by však bolo vhodné, aby ovládali aspoň systém a obsah oznamovania základných informácií o priemyselnom krmive. Dovnútra granúl nevidíme, čiastočky sú spracované, pozmenené, miniaturizované, vysušené, a tak spotrebiteľovi nezostáva nič iné, len sa naučiť čítať informácie o krmive uvedené na obale alebo veriť resp. neveriť výrobcovi, že to, čo o krmive uvádza, je aj naozaj pravda.

  Základné informácie o vlastnostiach krmiva sú teda umiestnené na jeho obale. Keďže výrobcovi ide v prvom rade o obchod a z neho plynúce zisky, snaží sa vo vlastnom záujme niektoré informácie rafinovane zvýrazniť, iné sprehľadniť či zahmliť a neporušiť priveľmi pri tom medzinárodné normy a reklamné konvencie.

  Tomu, aby výrobcovia krmív neuvádzali nepravdivé údaje o krmive, má zabrániť štát prostredníctvom svojich skúšobných ústavov, veterinárneho, hygienickému a normalizačného sektora. Požaduje prehľadnú deklaráciu hlavných vlastností krmív na ich obaloch. Jednou z hlavných informácií o krmivách je výpis použitých surovín. Tie musia byť uvedené na obale výrobku vymenovaním v zostupnom rade podľa ich použitého množstva – teda od toho, čoho je najviac, až po tie prísady, ktorých je najmenej. Výrobca neuvádza, koľko gramov jednotlivých surovín použije na jeden kilogram krmiva, pretože to je otázka receptúry, ktorá býva v konkurenčnom prostredí chránená, aj keď reálne vzaté, nejde a nemôže ísť o žiadne veľké tajomstvá a už vonkoncom nie o zázraky. Zostupný rad a kompletný zoznam však naznačuje veľmi veľa. Napríklad či bielkovín je v krmive viac z mäsa ako rastlinných, oznamuje aj, ktoré mäsá boli použité a či je použitého viac mäsa alebo mäsovej múčky a pod. Takisto je veľmi dôležitá deklarácia zdrojov tukov, pretože ich účinky sú veľmi odlišné podľa toho, či ide o tuky živočíšne alebo rastlinné s odlišnými účinkami a i cenou podľa druhov rastlín. Ak je tuk živočíšny, tak optimálny je jednodruhový (napríklad kurací) stabilizovaný tuk. 

  Medzi „znalcami“ granúl z prostredia kynológov a chovateľov kolujú nesprávne predstavy o kritériách, podľa ktorých posudzujú kvalitu krmiva. Orientujú sa najmä na množstvo bielkovín a tukov, uvádzaných na obale, pričom neberú do úvahy ich zdroje a ani porovnanie a vyhodnotenie s ostatnými deklarovanými komponentmi. Ak teda výrobca uvádza, že krmivo obsahuje až 33% bielkovín a zároveň sú na obale v časti ZLOŽENIE na prvom mieste uvedené obiloviny, je to informácia o tom, že krmivo obsahuje málo stráviteľné a nepostačujúce rastlinné bielkoviny a ide o menej kvalitné krmivo.

  Pri čítaní zoznamu surovín a jeho hodnotení treba byť poučený a pozorný, pretože výrobcovia používajú premyslené metódy na oklamanie zákazníka a zároveň tak, aby neporušili povinnosti pri označovaní krmiva. Pri kvalitných a drahších krmivách je možné obvykle čítať názvy konkrétnych surovín, napríklad: kuracie mäso, hovädzie mäso, múčka z kuracieho mäsa, sušené vajcia, stabilizovaný hydinový tuk, kukuričná múka, pšeničné klíčky a pod. Pre mäsožravce – teda i psa a mačku – je žiadúce, aby sa na prvých miestach zoznamu nevyskytovali rastlinné zdroje. Bohužiaľ, práve takých krmív je prevažná väčšina, čo svedčí o výživovo nesprávnych, voči psovi a jeho vlastníkovi vskutku podvodných trendoch. Ďalej: pri krmivách nižšej kvality sa vo výpise stretávame skôr s mäsokostnými múčkami a s múčkami rastlinnými. Pre čiastočne informovaného zákazníka by bolo jednoduché pochopiť a vyhodnotiť, že ide o lacné krmivo, ak by na ňom bolo napísané: pšeničná múčka, sójová múčka, mäsokostná múčka kuracia, rastlinný olej. Hneď by vedel, že je to krmivo zložené z obtiažne stráviteľných rastlinných múčok s prídavkom odpadov z jatiek, chemicky konzervované, patriace do kategórie najhoršie využiteľných a tiež najlacnejších. Výrobcovia lacných krmív si však neželajú, aby nízka kvalita ich výrobku bola takto poľahky zistiteľná. Preto sa dopúšťajú úskokov, výsledkom ktorých je, že údaje o zložení krmiva sú uvedené oveľa zložitejšie a tak, aby krmivo vyzeralo čo najkvalitnejšie.Čím je krmivo lacnejšie, tým viacej nepresností, až záhad, je uvedených na jeho obale“ – takto výstižne sa raz vyjadrila ktorási zdatná odborníčka na krmivá. Napríklad zaznávaná, avšak lacná sója býva často zahalená iným názvom – najčastejšie ako  „rastlinná bielkovina“. Alebo: aby mohol na prvom mieste v zozname figurovať nejaký málo kvalitný živočíšny zdroj (t.j. aby to „naoko“ navonok vyzeralo, že ho je tam najviac), tak výrobca v deklarácii rafinovane rozdelí hlavnú rastlinnú surovinu, ktorej je vskutku v krmive najviac, do niekoľkých položiek. Jednotlivo sú totiž tieto položky zastúpene v malých množstvách a tak sa pred ne na popredné miesto – pritom však celkom nezaslúžene – prepracuje aj ťažko stráviteľný vedľajší živočíšny produkt, čo uvedie do omylu kupujúceho. Sú výrobcovia, ktorí obilniny – napríklad obyčajný pšeničný šrot – v deklarácii objemovo rozdelia až na štyri položky s použitím názvov ako pšeničná múčka, pšeničné otruby, pšeničný lepok a pšeničné klíčky. Tak sa potom aj malé množstvo živočíšnej suroviny môže napísať na prvé miesto v zozname a pod vplyvom tejto falošnej informácie si ho spotrebiteľ, v dobrej viere, ako kvalitné, kúpi.

  Významné sú aj údaje o zdrojoch živočíšnej bielkoviny a tuku. Je dobré, ak sú na prvých miestach zoznamu uvedené mäsá a mäsové múčky a to druhovo jednotné (napríklad: kuracie mäso, múčka z hovädzieho mäsa, hydinový tuk a pod.) Medzi najkvalitnejšie krmiva totiž nemôžu patriť výrobky s deklaráciou typu: mäsová múčka, živočíšna múčka, mäsokostná múčka, hydinová múčka  a to bez uvedenia konkrétneho druhu. Znamená to obvykle zmes múčok podľa ich momentálnej dostupnosti a ceny – a tým nestabilitu jednotlivých šarží krmiva. Úplne rovnaký výsledok je možné očakávať, ak je zložka krmiva deklarovaná formou „a – alebo“. Pokiaľ chce v takomto prípade výrobca používať nakúpené suroviny podľa momentálnej situácie na trhu, deklaruje v zozname suroviny tak, že krmivo podľa údajov na obale obsahuje napríklad: kuracia múčka alebo rybia múčka. Výsledkom je, že každé otvorenie nového vreca je lotériou, z ktorého druhu mäsa, alebo z ktorej zmesi je krmivo vyrobené, či bude voňať ako hydinou, alebo bude páchnuť rybinou, či ho pes prijme normálne, alebo s obtiažami. Hnačky privedú chovateľa k veterinárnemu lekárovi, ktorého v rámci vyšetrenia uistia, že krmivo nezmenili, a že pes stále žerie rovnakú značku i kategóriu. Ak veterinár nemá vyššie uvedené poznatky o „zákernosti“ výrobcov lacných i priemerných krmív, podujme sa na zbytočnú liečbu, zaťažujúcu psa, peňaženku klienta a v konečnom dôsledku i jeho samotného (hnačky zistené neskoro večer, v noci, zavčasu ráno, v sobotu, nedeľu, počas  sviatkov a pod.).

   Pestrosť sortimentu krmív pre psov, takisto ako u ktoréhokoľvek iného druhu tovaru, je „umelo“ riadená (vraj) požiadavkami spotrebiteľov.Umelo preto, lebo tieto „požiadavky“ im natlačili v rámci reklamy samotní výrobcovia. Navyše ide o požiadavky laické, s orientáciou na cenu. Kým bude záujem o celú škálu, teda od najlacnejších granulovaných rastlinných šrotov, ktorých „kompletnosť“ a využiteľnosť je otázna, až po vedecky vypracované a overené špičkové krmivá, dovtedy budú v predaji dostupné všetky. Rešpektujú to aj veľkí svetoví výrobcovia, ktorí obvykle vyrábajú celý sortiment krmív, od lacných (ku ktorým sa príliš nehlásia), cez krmivové rady nižších a stredných tried, až po svoje popredné top výrobky – špičkové krmivá.

  Uveďme príklad  ovplyvňovania spotrebiteľa zo strany výrobcu. Manažéri istej firmy, vyrábajúcej značkové krmivá pre psov, sa v záujme vyššieho zisku rozhodli rozšíriť reprezentačnú a výrobnú škálu. Citlivo zachytili moderný a pozitívny kurz zvyšujúceho sa počtu kastrovaných psov a mačiek, no opreli sa pritom o niektoré nie veľmi frekventované následky kastrácií. A tak má ich nový produkt vraj napomáhať (?) kastrovaným zvieratám pri odstraňovaní a predchádzaní nežiadúcich následkov kastrácie. Medializovaná propagačná štúdia, ktorú vypracovali spolupracujúci veterinárni lekári je súhrnom demagogicky zveličených hrôzostrašných informácií, po prečítaní ktorých si nikto „poučený“ svoje zviera kastrovať nedá. Nehovoriac o tom, že nie všetky uvedené údaje sú podložené solídnym výskumom a opierajú sa viacej o bežne prezentované postkastračné neduhy – z nich najmä o obezitu. Ku nej pridali ďalšie, málo známe nebezpečenstvá, z ktorých je vraj možné vybŕdnuť práve a jedine s pomocou ich nového krmiva. U kastrovaných zvierat sa vraj stenčuje koža, ba disponujú menším počtom voľných radikálov, hrozia im choroby obličiek, znižujú sa pamäťové a poznávacie funkcie či schopnosť učenia, zvyšuje sa plynatosť v črevách, znižuje sa kvalita stolice, ktorá nie je správne tranzitovaná črevom, kĺby sú pod veľkým tlakom obéznych kastrovaných sučiek – a toto všetko je možné vyriešiť ich novým krmivom.  

  Chovateľ je obeťou krížovej paľby: najprv ho presviedča veterinár na kastráciu (úžitok je však spoločný – aj pre psa, aj pre jeho chovateľa, aj pre lekára, ktorý si zarobil), neskôr útočí na neho výrobca granúl.

  Zákazník je vystavený tlaku dodávateľov, dílerov a ľahko podľahne ich dobre pripraveným, hoci skresleným informáciám. Potrebnými znalosťami nedisponuje a tak nedokáže fundovane odolávať a pýtať sa. Kto mu má teda poradiť? Prácu s výberom a vyhodnotením vhodného konkrétneho krmiva by teoreticky mohol za neho vykonať aj niekto iný, napríklad jeho veterinárny lekár, odborný predavač v špecializovanej predajni alebo skúsený chovateľ. Realita je však iná: predavači sú najčastejšie laici s povrchnými vedomosťami, zameranými viac na ovplyvnenie zákazníka, často sú to dokonca brigádnici. A veterinári, tí naliehavo a dôveryhodne ponúkajú značku, na ktorú sa sami dali nachytať. Rovnako sú na tom „skúsení“ chovatelia. Dodnes existujú špecializované chovateľské predajne, v ktorých jednotlivé značky a typy granúl vystavujú v malých miskách a ponúkajú ich tak na predaj na základe vizuálnej príťažlivosti v spojení s nízkou cenou. Ponuka zo strany predavača v tom prípade prebieha približne takto:  „Ponúkame vám buď tieto malé granulky alebo väčšie, kocky či hviezdičky, no ak chcete máme aj okrúhle s dierkou uprostred.“.

  Najvyššou kontrolnou autoritou ostáva samotný pes. Ak je zdravý, plný energie, temperamentu, má lesklú srsť, pevnú kostru, svalstvo, pevný a ľahko odstrániteľný trus, vtedy je všetko v poriadku. Všetky tieto ukazovatele však musia byť trváce, dlhodobé, bez podstatných výkyvov – len vtedy možno uznanlivo hovoriť o krmive, ktorým takéhoto psa kŕmime. Súdiac však podľa konzistencie exkrementov na našich sídliskách je výživa zabezpečovaná lacnými granulami, ktorých výsledkom je nekonzistentná až kašovitá zapáchajúca stolica.

  Vo všeobecnosti možno povedať, že na lacnom krmive neušetríme nič. Jeho nevyhnutná denná dávka – keďže je menej stráviteľnejšie a využiteľnejšie – musí byť váhovo vysoká a zároveň objemovo taká veľká, že výslednou dennou cenou vlastne už prekoná oveľa drahšie, no stráviteľnejšie a využiteľnejšie krmivo, ktorého stačí denne poskytnúť oveľa menej a pes navyše bude v lepšej kondícii a zdravší.

   A ako možno čo najjednoduchšie zistiť, aké krmivo nám výrobca vlastne ponúka? Stačí sa pozrieť na odporúčané denné dávkovanie, uvedené na obale. Čím je predpísaná dávka napríklad na 10 kilogramového psíka vyššia, tým je krmivo menej kvalitné. Znamená to, že kým na takéhoto psíka odporúčajú špičkové krmivá dennú dávku krmiva o váhe cca 110 až 130 gramov, tak tie najmenej kvalitné majú odporučenú dávku prinajmenej 160 až 200 gramov. Výrobcovia lacných granúl tým dosiahnu dvojaký efekt – čím viac granúl psovi dávate, tým viac ich aj kupujete a ich zisky sú teda vyššie.

  Neuverte odteraz ihneď rečiam rôznych dílerov a obchodníkov – tí z nich, ktorí ponúkajú nekvalitné „šmejdy“, používajú pri ovplyvňovaní budúceho zákazníka presne rovnakú premyslenú reklamnú rétoriku, ako predajcovia kvalitných značkových krmív. Všetci zhodne poukazujú na „vysokú kvalitu, stráviteľnosť, vyváženosť a kompletnosť“ ich krmiva, na jeho výnimočnosť a originálnu receptúru, výbornú akciovú cenu a pod. 

- - -

  Aké je v skutočnosti pozadie výroby krmív, zostavovania receptúry a získavania jednotlivých komponentov? Ako bolo uvedené, množstvo značiek je odnožou potravinárskych koncernov, napr. HEINZ, PALMOLIVE – COLGATE, NESTLÉ a i. To, čo z ich surovín nepustia normy do potravín pre ľudí, pustia do krmív pre psov. Ostatní samostatní výrobcovia krmív úzko spolupracujú podobným spôsobom s dostupnými potravinárskymi podnikmi. Ak sa kdesi v relatívnej blízkosti továrne na výrobu krmív pre psov nachádza aj výrobca potravín pre ľudí, produkujúci nepoužiteľné potravinové odpady (napríklad repná dužina, šupiny, perie, rôzne iné potravinárske odpady) rýchlo spolu nadviažu spoluprácu. V laboratóriu u potravinových expertov zistia detailné zloženie odpadu z potravinárskeho podniku a najmä teoretické účinky a pôsobenie niektorých jeho zložiek v organizme, napríklad medi, selénu či kremíka a pod. Napriek tomu, že sú tieto zistené zložky v odpade zastúpené v málo významnom množstve alebo nevyužiteľnej miere a forme, výrobca v reklame prezentuje ich zaručené jedinečné účinky. V skutočnosti sa odpady často stávajú zložkou v krmive zbytočnou, výrobca však nimi naháňa falošnú váhu, objem krmiva a teda i cenu, resp. zisky.

  Je na počudovanie, že štátne orgány povoľujú výrobu a dovoz lacných nekvalitných krmív na trh. Keďže ku povoleniam na výrobu, dovoz a predaj málo hodnotných a málo výživných granúl sa kladne vyjadrujú aj štátni veterinárni lekári a úradníci, dokazujú tým, aké majú sami nízke znalostí o výžive psov. Inak by určite nepovolili vyrábať a predávať krmivá, ktorých súčasťou sú napríklad kostrnky z peria hydiny, či kopytá bylinožravcov alebo kukuričné šúpolia. A asi nikdy nevideli v ambulancii vychudnutých psov, ktorých majitelia v dobrej viere nakupujú granuly v Jednote COOP, v LÍDLI, BILLE či TESCU alebo KAUFLANDE. Táto „dobrá viera“ kupujúcich má základy v tom, že ak je krmivo v obchodnej sieti, asi nemôže byť zlé, veď štát by to iste nedovolil... Dovolil!  Na tomto mieste treba zariskovať a konkrétne pomenovať výrobcov a dovozcov najnekvalitnejších granúl: výrobky NOVODOG a DOGEX vyrába(la) firma Provimi Pet Food SK s.r.o. (stolica psa z týchto granúl je hrôzostrašná – tvarom, farbou, zápachom).

  Lacné granuly sú ako fašírky v staničnom bufete – všetko, čo v kuchyni zostalo, nepredalo sa, všetko, čo je príliš mastné, mierne pokazené sa pomelie a zabalí do príťažlivého výsledného formátu, v ktorom nemožno bežným okom a ani jazykom identifikovať jednotlivé komponenty. Preto sú fašírky v bufete také lacné. Tým, že sú vypražené v oleji, sú lákavé a chutné – niečo podobné sa praktizuje pri výrobe lacných granúl dodávaním tukov a dochucovadiel. To, že ich pes žerie, ešte nesvedčí o kvalite a využiteľnosti. Domnievať sa, že do fašírok sa pridáva aj sviečkovica, by bolo naivné. A predsa sa nájdu osoby, dokonca aj odborníci na výživu zvierat, ktorí veria reklame výrobcom granúl, že do nich dávajú kvalitné kurčatá či ryby.

  Niektoré zámorské krmivá, ktoré sú na Slovensku považované za „dobrú značku“ (aj v dôsledku vyššej ceny) a dovolí si ich málokto, tie sa v krajine pôvodu predávajú v hypermarketoch a kupujú ich relatívne chudobnejší chovatelia. Špičkových značiek vo svete nie je veľa a na ich porátanie nám stačia prsty jednej ruky. Ani ich receptúry nie sú záhadami a nejde o nič zložité – je však pravdou, že tri či štyri renomované firmy majú vlastné výskumné pracoviská, v ktorých môžu zistiť s vysokou  pravdepodobnosťou presné požiadavky psov na všetky potrebné výživové komponenty v závislosti od veku, veľkosti, pohybových aktivít, najmä však jednotlivých chorôb – za to si však dajú poriadne zaplatiť. Nemusíte však psovi dlhodobo poskytovať najdrahšie značkové granuly – to by ste sa nedoplatili. Možno ich nahradiť relatívne kvalitným krmivom menej renomovanej značky, stravu dopĺňať pravidelne dávkami mäsa a len v prípade presne potvrdenej choroby vášho psa a odporučenej diéty sa možno obrátiť na špeciálne značkové krmivá, určené pre daný druh choroby, problému. 

  Nekupujte malému psovi veľké 15 – 20 kilogramové vrece granúl naraz – nikdy už neuzavriete obal hermeticky a pod vplyvom vzduchu sa bude krmivo kaziť. Zo začiatku síce neviditeľne, avšak už so škodlivým účinkom na zdravie vášho psa. Ak je však niekto lenivý a nerozumný zároveň a nechce sa mu denne zatvárať načaté vrece po odobratí dennej dávky pre psa, ten nech si kúpi predražené krmivo špeciálnou technológiou upravené tak, že dlhšie odolá škodlivému náporu vzdušného kyslíka a plesní. Aj to však iba v prípade, že máte čivavu a kupujete jej dvadsaťkilové vrece granúl naraz. Kritická lehota pokazenia, poškodenia u bežných granúl je približne 5 týždňov – dovtedy by ste mali otvorené vrece skonzumovať a to aj v prípade, že ho po odobratí dennej dávky vždy ako-tak uzatvoríte, napr. tým, že prehnete vrchnú časť obalu tak, aby dovnútra neprúdil neustále vzduch. Pri kúpe prezrite obal, t.j. vrece, či nie je poškodené. Ak poškodené je, nekupujte, ale upozornite predajcu – ak sa vám náhodou vysmeje, príďte do predajne s fixkou a vrece odvážne počmárajte tak, aby bolo nepredajné.

- - -

  Pri nákupe granúl myslite na tieto dve poučky:

  Kto nemá rád svojho psa, kupuje mu lacné granulované krmivo.

  Kto kupuje lacné granuly, okráda svojho psa a aj seba samého.

 

  Ako možno stručne zhodnotiť podstatu rozdielu medzi kvalitným a nekvalitným krmivom?   

  Kvalitné krmivo poskytne psovi všetky potrebné zložky v dostatočnej miere a v čo najviac využiteľnej forme – neobsahuje teda nadmerné množstvá tých výživných látok a zložiek, ktoré by po dlhodobom podávaní mohli spôsobiť zdravotné problémy.

  Všetky granuly sa rečami svojich producentov tvária, že majú relatívne vysoké percento živočíšnych bielkovín, pričom však je dôležité, ktoré tkanivá, akých zvierat a v akej miere sú v krmive použité. Percento môže byť navonok vysoké, pričom sa však môže jednať nie o svalovinu, ale iba o kože, šľachy, perie, kopytá, hydinové beháky a podobné živočíšne zdroje, s nízkou využiteľnosťou a nedostatočnou škálou pre psa potrebných bielkovín. Čím sú granuly lacnejšie, tým spravidla  podiel živočíšnych bielkovín klesá – až sa dostaneme na takmer vegetariánsku úroveň tých najlacnejších (a najviac kupovaných) granúl.

  Nikdy presne nevieme, čo všetko sa vlastne v granulách nachádza. Ak výrobca skutočne do nich dal všetko, čo písomne sľubuje, netušíme, či náhodou zvieratá, z ktorých boli granuly pripravené, neobsahovali zbytky rastových urýchľovacích hormónov, liečivých antibiotík a rôznych kumulatívne sa hromadiacich jedov, vznikajúcich ako bakteriálny odpad, a ktoré sú tepelnými úpravami, či inými výrobnými a spracovateľskými postupmi nezničiteľné – rovnako ako toxíny z plesnivých rastlinných zdrojov. Tieto toxíny, produkované plesňami, držiacimi sa na povrchu i vo vnútri nevhodne skladovaných obilovín sú obzvlášť nebezpečné. Tepelná úprava krmiva neznamená ich odstránenie. Aj oni majú v ľudskom i zvieracom organizme kumulatívny účinok, čo znamená, že sa môžu významne podpísať pod  vznik chorôb.

  Výrobcovia neraz neváhajú použiť takéto neviditeľne poškodené zdroje na výrobu krmív pre psov a pridávajú do nich aj prepálené a zoxidované tuky z reštaurácií. Také je neraz pozadie výroby granúl.

  Výrobcovia granúl pridávajú do zmesi množstvo rôznych chemikálií –  okrem ochucovadiel, stabilizátorov, konzervantov  aj veľké množstvo iných pomocných látok. Dosiahnu nimi želaný efekt – krmivo je vôňou i chuťou príťažlivejšie, je kompaktné a nekazí sa. Následky na zdravie psov sú možné a v niektorých prípadoch exaktne dokázané.  Bezcharakterným počinom voči psom je pridávanie soli za účelom zlepšenia chuti krmiva. Pes a soľ idú totiž k sebe ako anjel a čert. 

 

  Výroba priemyselných krmív pre psov je jeden z najväčších obchodných podvodov dvadsiateho i súčasného storočia, v ktorom miera zisku vysoko prevyšuje mieru nákladov a navyše prináša riziká pre žijúce tvory – dokonca pre také tvory, ku ktorým majú ľudia výnimočne pozitívny blízky vzťah. Na zisky výrobcov v dôsledku premyslenej kamufláže doplácajú naraz pes i peňaženka jeho majiteľa. Pomer medzi nákladmi a ziskom je taký lákavý, že výroba granúl sa stala rýchlo sa vzmáhajúcim biznisom všade na svete.

  Nutričná hodnota granúl po spracovaní surovín zahriatím, vyškvarením, dehydratáciou, extrudáciou či pečením je znížená. Výrobcovi však nízka nutritívnosť neprekáža – veď kupujúci musí kupovať viac a častejšie. Výrobca sa preto potichu usmieva – vie, že vždy platilo a bude platiť známe: hlúpy kúpi (Nie je cieľom tu tvrdiť, že ľudia sú vo všeobecnosti hlúpi, avšak v prípade granúl pre psov sú spravidla ich vedomosti takmer nulové.)

  Všetka česť tým výrobcom krmív, ktorí skutočne dodávajú kvalitné tkanivá zdravých zvierat a používajú čerstvé živočíšne tuky. Ich zisky sú síce oveľa menšie, ale možno sa ešte dokážu tešiť nielen z peňazí, ale aj z dobrého pocitu.  

  Aký je teda možný prínos kŕmenia psov granulami? Spočíva v ich predpokladanej komplexnosti a vyváženom pomere potrebných zložiek potravy. Komplexnosť a využiteľnosť granúl klesá s cenou. Optimálna komplexnosť a využitie je skôr ideálom ako skutočnosťou.

  Tým psom, ktorým predtým pripravovali doma kvalitné mäsité krmivo varením, tým prechod na granuly väčšinou poškodil. Tým psom, ktorí boli kŕmení odpadmi, šrotom a skysnutým chlebom, granuly naozaj čiastočne pomôžu, dokonca aj tie lacné.

  Granuly pomôžu aj v prípade obéznych psov. Vysoká dávka málo stráviteľných granúl s nízkym obsahom tuku naplnia uspokojujúco žalúdok obézneho psa a časom tak pochudne aj bez dlhodobého pocitu hladu.

- - -

  Riaďme sa však realitou. Pragmaticky musíme uznať, že z trendu pohodlného kŕmenia psov granulami už asi neustúpime. A tak sa radšej zamerajme na niekoľko problémov, ktoré s kŕmením granulami súvisia, ako aj na to, akým spôsobom psovi možno stravu vylepšiť.

  To, že cena približne odráža kvalitu, je zrejmé, aj keď nie vždy presné. Dobrá reklama draho predáva počas istej doby aj nepodarky. Reklama skutočne dokáže zohrať významnú úlohu v predaji čohokoľvek, avšak čo sa týka predaja granúl na Slovensku, hlavnú úlohu zohráva cena. 

  V niekoľkých dedinských predajniach prebehol formou ankety malý prieskum záujmu o typy a značky granúl. Na celej čiare naozaj vyhrávala cena, ktorá bola rozhodujúcim a jediným faktorom u celej stovky respondentov. Dokonca obecný úrad v istej obci obecným rozhlasom oznámil občanom potešujúcu novinu, že v miestnej predajni ponúkajú „chrupky“ pre psov v cene 18 korún za kilo. Anketovaným osobám, ktoré ich kupovali bola položená okrem iných aj otázka, prečo sú asi na trhu aj drahšie či veľmi drahé granuly. „To sú pre pánskych psov, môjmu stačia aj tieto.“ – tak znela najčastejšia odpoveď. Ak im bol predložený argument, že pánsky a dedinský pes potrebujú v podstate to isté, odpovedali opäť pragmaticky „kto na to má, nech kúpi drahé“. O kvalite, zložení granúl nemali ani potuchy a vysvetlenia o rozdieloch ich neveľmi zaujímali. Šťastím je, že lacný druh granúl u týchto chovateľov spravidla nie je hlavnou a jedinou zložkou krmiva psa a doma ich prikrmujú občas aj mäsitými zbytkami z kuchyne.

- - -

  Pretrvávajúcim problémom je prechod z jednej značky granúl na inú a dôvody tohto prechodu. Prečo vlastne je prechod problémom? Pretože tráviaci trakt prechádza z trávenia jednej ťažko definovanej, rôznorodej a nesúrodej masy na masu novú – chvíľu to trvá, kým každá zložka tráviaceho systému a jeho štiav rozpozná svoju priradenú zložku potravy a rozloží ju, respektíve oveľa častejšie čiastky v granulách nerozpoznajú a pošlú ich ďalej do čreva. Rovnako potrvá, kým črevná flóra vyrovná rozkolísanie a premnoženie tých baktérií a kvasiniek, ktoré si  v novej mase prišli „na svoje“ a rýchlejšie sa rozmnožujú.

  Napriek už takmer všadeprítomným upozorneniam na nutnosť postupného prechodu a zmiešavania končiacej i začínajúcej značky, sú tráviace problémy a hnačky z náhlej zmeny granúl častou príčinou problémov. Chovateľ podľahne vplyvu dílera a víťazoslávne prinesie domov celé vrece „akciového krmiva“, kúpené vraj so zľavou a v návale radosti nad obchodným úspechom ho v hojnej miere predloží hladnému psíkovi. Táto prajnosť má však rýchly koniec – chovateľ na druhý deň zistí, že pes má hnačku a uvažuje, že je asi chorý. Ak má vôľu psa liečiť, zájde k veterinárovi. „Čo ste mu to preboha kúpili, to ja vám predám lepšie granuly!“ – zhrozí sa nejeden veterinár nie nad náhlou zmenou typu granúl, ale nad značkou granúl a ponúkne svoju, ním predávanú značku. Chovateľ je rád, že psík nie je chorý a od radosti mu kúpi vrece granúl od odborníka – veterinára. „A nieže mu to dáte všetko naraz!“  – kričí ešte za ním vo dverách bez bližšieho vysvetlenia veterinár. To však už uveličený klient buď nepočuje alebo to považuje za podarený žart lekára, veď ktože by dával psovi celé vrece naraz... On dá iba  trošku – jednu misu. Opäť hnačka, nadávky na veterinára, pokus pozrieť sa, čo o tom píšu na internete. Doma má už dve zbytočné vrecia subjektívne nepoužiteľných granúl – zanesie ich do blízkeho útulku, tam sa možno potešia. A skutočne –  tamojší „vytrénovaní“ psi bez problémov naraz všetko pojedia, ešte si pýtajú, žiadna hnačka, žiadna alergia, žiadne kožné problémy. Darca granúl, ak chodí do útulku častejšie, nechce veriť – avšak stále sa drží myšlienky nevhodnosti zakúpených značiek granúl. A na internete je predsa toľko ponúk! A všetky sú napísané skvele. Internet je novým fenoménom, ktorý výrazne ovplyvňuje chovateľov najmä čistokrvných psov pri výbere „správneho“ krmiva. Nakoniec však namiesto stabilizácie názoru prináša čitateľovi ešte väčší chaos.

  Je naozaj až neuveriteľné, do akých extrémov sa dokáže dostať internetová diskusia na tému granúl (a nielen granúl). Najčastejším tamojším ukazovateľom kvality granúl podľa prispievateľov je to, že psíkovi granuly chutia, čo sa považuje za výsostný kvalitatívny znak (chuťová príťažlivosť krmiva je často zvýraznená prísadami, éčkami, prepálenými tukmi, soľou). Kto tieto internetové fóra poctivo preskúma, dôjde k záveru, že sa na nich zúčastňujú v prevažnej miere majitelia čistokrvných  psov, ktorí do kúpy psa niečo investovali a záleží im aj na ich zdraví a správnom vývoji. Väčšinu kožných a alergických komplikácií svojich psov pripisujú na vrub nesprávnemu výberu značky a kategórie granúl, hoci môže ísť o problémy iného pôvodu, vrátane genetického. Na ich nešťastí sa priživuje množstvo dílerov, ktorí svoju značku ponúkajú ako jedinú správnu na zdravotné problémy ich psa. Díleri vystupujú na internete anonymne, pod prezývkou a napísať teda môžu akúkoľvek vymyslenú chválu na ich krmivo. Ich princípom je haniť, potupiť a kritizovať iné značky, nie však vedecky, skôr demagogicky. 

  Chovatelia čistokrvných psov si na webových fórach navzájom ponúkajú rady, jedna si pritom odporuje druhej a správneho výsledku sa nedočkáte. To preto, že v skutočnosti ani neexistuje.     

  Tak ako u ľudí, aj u psov platí, že jeden dokáže tú istú porciu stráviť lepšie, iný horšie, teda nie každý pes reaguje na to isté krmivo rovnako. Je overenou pravdou, že existujú dokonca plemenné rozdielnosti – skúsenosti  ukazujú, že najťažšie si na zmenu typu granúl zvykajú nemecké ovčiaky (vrodená nedostatočná činnosť pankreasu) a táto zmena býva u nich niekedy až hektická a zároveň dlhotrvajúca, prejavujúca sa v prvej, približne desaťdňovej fáze hnačkami, v ďalšej fáze neschopnosťou vytvoriť konzistentnú stolicu, to všetko spojené s úbytkom na váhe. Aj charakteristická a nezameniteľná aróma „vetrov“ u boxerov vypovedá o špecifickej mikroflóre. 

  Existuje variabilnosť vnímania potravinových komponentov a rôznorodosť reakcií na ne u citlivejších psov. Nie každý senzitívny alebo aj zdravý pes reaguje na to isté krmivo rovnako z hľadiska možných odpovedí organizmu. A z hľadiska tráviacich problémov dokonca platí, že ten istý pes môže rozlične reagovať na to isté krmivo – avšak raz v závislosti od utajovaných zmien výrobcu a nestability komponentov, inokedy v závislosti od samotného psíka, jeho zdravotných zmien a problémov, vrátane psychických, prejavujúcich sa aj zažívacími ťažkosťami. Nie je to teda vždy len chyba krmiva. Citlivosť na niektorú zložku krmiva či na značku krmiva je potrebné reálne potvrdiť. Vylúčiť pri tom treba iné možné vplyvy, najmä psychické. Na psychicky labilnejších jedincov výrazne vplýva zmena chovateľa, prostredia (sťahovanie), zmenený prístup chovateľa či celej rodiny ku psíkovi (narodenie dieťaťa, úmrtie člena rodiny, zhoršenie sociálnej situácie, bitie psa a pod.) – to sú faktory, ktoré sa vo voľnej prírode takmer nevyskytujú a ak, tak iba sporadicky a bez významnejšieho vplyvu na stav zvieraťa. Prirodzené prírodné prostredie je vo všeobecnosti v súvisiacich pôsobiacich činiteľoch oveľa stabilnejšie a ponúka preto aj štandardnejšie psychické i zdravotné zázemie (okrem trvalého i premenlivého vplyvu parazitov). Aj variabilnosť genofondu v prírode, spôsob výberu sexuálneho partnera, rýchle prirodzené úmrtia narušených, odlišných a chorých jedincov (vrátane kanibalizmu), sú zárukou zdravšej populácie. Vidieť vlka s rozsiahlymi a dlhodobými príznakmi alergie asi nie je možné, rovnako s dlhodobými hnačkami (s nádormi možnože).

  Rôzne prirodzené naturálne faktory stability zdravia – vrátane potravinového, výživového – pri premietaní do chovu psov spĺňajú lepšie kríženci, ako čistokrvní jedinci. Plemenitba čistokrvných psov, najmä príbuzenská, skryto i otvorene pôsobiaca proti nim samým, sa podpisuje pod množstvo problémov, vrátane tráviacich, alergických, kožných, ktoré si však človek často vysvetľuje nesprávnym kŕmením. Môže byť, avšak čistokrvní psi sú spravidla kŕmení oveľa kvalitnejšie a pozornejšie ako kríženci – tak prečo je potom vyššie percento ochorení a problémov u čistokrvných psov? 

  Výsledky pätnásťročného monitoringu v istom profesionálnom pracovisku (v ktorom otestovali počas týchto rokov vyše 50 značiek krmív) ukázali, že psi, ktorí tu prežívajú niekoľko rokov, majú enzýmovú sústavu a črevnú flóru lepšie až všestranne „vycvičenú“, t.j. pripravenú na akékoľvek krmivo bez toho, aby zmena spôsobovala tráviace problémy. Testy, počas ktorých piatim takýmto psom (vo veku 8 až 12 rokov) každý deň menili značku krmiva v priebehu desiatich dní, vypovedajú o tom jednoznačne a nepochybne. Konzistencia i množstvo stolice boli síce premenlivé v závislosti od kvality podaného krmiva, neboli však zaznamenané žiadne významné výkyvy, navykacie problémy, hnačky, zvracanie, nechutenstvo. Druhý ukazovateľ monitoringu sa týkal možných iných problémových reakcií psa, okrem tráviacich. Z päťdesiatich testovaných krmív nebol u krížencov zistený po dlhodobom podávaní ani jediný výskyt kožného problému a ani alergie na krmivo, pričom testované krmivá, podľa internetových „odborníkov“, obsahovali nimi uvádzané všemožné škodliviny a alergény, akými sú konzervačné látky, potravinárske farbivá, lepok, vajcia, mlieko a možno i dobre ukrytá sója a mlieko. Ani priame podávanie sóje nespôsobilo alergiu u sledovanej vzorky psov – krížencov. Citlivosť na alergény v krmive je pravdepodobne vyššia u čistokrvných psov. Ich krehká a labilná odolnosť voči týmto i iným faktorom je dobre známa veterinárnym lekárom. V tomto prostredí sa dobre darí nielen samotným veterinárom, ale aj predajcom špeciálnych krmív, zabraňujúcich alergiám najmä zúženou škálou ingrediencií. Predajcovia presviedčajú o nevyhnutnosti trvalého prechodu na ich krmivo, vecne i jalovo špiritizujú o omega kyselinách, alergiách, účinkoch BHT, BHV, o betakaroténe, vitamíne E – navyše vedci už dávnejšie zistili, že antioxidačné účinky betakaroténu i vitamínu E sú vedeckým omylom z minulosti, a že sa môžu obrátiť proti organizmu. Rovnako odmietaná sója (aj modifikovaná) – jej  bielkovina je tvorená z tej istej pôdnej baktérie, ktorú neustále jeme spolu so zeleninou, ba ju aj dýchame a nespôsobuje nám to žiadne problémy, teda ani alergie. To platí aj u psov. Jednoducho: aj medzi ľuďmi, aj medzi psami sa nachádza istý podiel jedincov, ktorí sú na niektorú zložku potravinovej škály (bielkovinu) alergickí, respektíve intolerantní (nevytvárajú dostatok enzýmu na trávenie konkrétnej látky). Konkurencia tento poznatok využíva pri tvorbe nových krmív a zároveň skryto osočuje konkurenčné značky, ktoré vraj na alergény nehľadia. 

   Predajcovia nabádajú aj na nákup krmiva v konzervách, čím vraj možno predchádzať alergiám z antioxidačných prísad v granulovaných sušených krmivách, ktoré sa naproti tomu v konzerve nenachádzajú v množstve, potrebnom pre konzerváciu granúl. Inak: v  bežných konzervách nie sú „lahodné kúsky mäsa“, ako to tvrdí reklama – tie kúsky sú len inak finálne spracované tie isté lacné, odpadové vstupné produkty, z ktorých sa vyrábajú granuly (často tie najlacnejšie). Konzervy sú chuťovo príťažlivejšie a naozaj neobsahujú vo veľkom množstve prísady, konzervujúce tuky, pretože do uzavretej konzervy neprichádza vzdušný kyslík, ktorý tuky, prítomné v krmive, poškodzuje. Takže chovatelia, ktorí pod vplyvom dílerov granúl uverili, že alergia ich psa je provokovaná konzervačnými prísadami v granulách, nech prejdú na konzervy a pravda sa možno razom ukáže. Slovko „možno“ bolo použité v súvislosti s poznatkami, podľa ktorých ani samotný výrobca granúl nemusí tušiť ako a čím konzervoval produkty a polotovary jeho dodávateľ, pôvodný producent základných surovín. 

 * Poznámka:  Mýtus účinkov betakaroténu skončil v roku 1992, kedy solídne štúdie nepotvrdili jeho protirakovinové účinky, ba naopak – štúdia v roku 2006 odporučila, aby sa mu vyhýbali fajčiari, ktorých ohrozuje zvýšeným rizikom rakoviny. Podobne dopadol vitamín E. Nepotvrdili sa žiadne jeho ochranné účinky a ako antioxidant dopadol tiež zle: treba ho chrániť pred oxidáciou! Jeho antioxidačné účinky fungujú totiž iba v skúmavke. Z jeho ôsmich rozličných foriem dokáže ľudský organizmus využiť iba jednu jedinú – alfa tokoferol, zásluhou špeciálneho proteínu v pečeni. Či ho podobne vôbec dokáže zúžitkovať organizmus zvierat, konkrétne psa a mačky, nie je ešte preskúmané. Rovnako vitamín C v konečnom dôsledku neuspieva v boji proti voľným radikálom a i najmodernejšie polyfenoly sa stali terčom skepsy nezaujatých odborníkov.     

  Z faktu, že istá zanedbateľná vzorka supersenzitívnych čistokrvných psov je alergická (asi aj sama na seba), vytvorili výrobcovia krmív zámerne fámu, použitú v obchode a najmä v reklame: my do krmiva sóju a iné alergény nepridávame, ostatní však áno, preto kupujte naše krmivo! Pričom nie je isté, či práve sóju do krmiva sami neprepašujú pod skrytým názvom. Skôr áno, ako nie, veď lacná sója, obsahujúca naraz vysoký podiel bielkovín a tukov (produkt dva v jednom) je lákadlom pre ziskuchtivých producentov a je na nej sčasti postavená priemyselná a obchodná stratégia výroby krmív – je všade, kam len oko dohliadne, pričom je maskovaná desiatkou sofistikovaných spôsobov. To isté platí aj o iných zložkách, na ktoré obchodne orientovaní „odborníci“ varovne poukazujú u konkurenčných krmív, pričom sa neštítia vyhrážať sa nádorovými ochoreniami a smrťou v prípade, ak neprejdete na ich jedinú správnu a zdravie zaručujúcu značku. Účelové fámy prichádzajú najmä z amerického kontinentu, kde asi nie je problém zaplatiť laboratórium a „výskum“ s vopred dohodnutým výsledkom, ovplyvňujúcim trh a najmä odstavujúci konkurenciu a to všetko nakoniec pretavené do účinnej reklamy. Tak sa stalo, že kým napríklad konzervačné prísady etoxyquin, BHA, BHT sú v USA zakázané, tak v Európe sú, napodiv, povolené v prijateľnej norme. Ešte nikto serióznym výskumom nepotvrdil, že ich dlhodobé, ba celoživotné podávanie vedie k nádorovým ochoreniam, ako však už teraz s neochvejnou istotou proklamujú ich predpojatí odporcovia, respektíve konkurenční výrobcovia, ktorí ich do krmív nepridávajú. Môže sa to nakoniec ukázať pravdou. Rakovina a iné ochorenia však bohužiaľ postihujú aj psov kŕmených podomácky pripravovanou nekonzervovanou stravou a nikto nedokáže presne štatisticky  vyhodnotiť, či v menšej alebo väčšej miere. Rovnako divožijúce mäsožravé zvieratá – hoci sa živia dnes tak ospevovanými „prírodnými“ produktmi, odchádzajú skôr či neskôr z tohto sveta na rôzne choroby; veď zdravý odtiaľto neodíde nikto. Dnešné snahy o predlžovanie života ľudí i zvierat sú určite sympatické a strava sa na dĺžke i kvalite života významne podieľa. Avšak práve tento fakt je živnou pôdou pre biznis. Či na konci tejto snahy skutočne stojí aj granulami živený zdravší a dlhšie žijúci pes, to ukáže až čas.

  Ak teda niektorý výrobca granúl brojí proti umelým antioxidantom a používa prírodné, robí tak nie preto, že mu leží na srdci zdravie a osud vášho psíka, ale preto, že chce uspieť v konkurenčnom boji. Odmietať dnes chémiu je veľmi moderné (a nie celkom rozumné) a preto sa takýmto výrobcom a predajcom veľmi darí predávať svoje výrobky, do ktorých, mimochodom, zvyknú pridávať iné balasty.

  Výrobné i reklamné stratégie výrobcov krmív pre psov sú porovnateľné s potravinami pre ľudí – rovnaké marketingové ťahy, rovnaká trhová asymetria, v rámci ktorej zopár odborníkov a výrobcov, v spojení s manažérmi a skúsenými reklamnými partnermi, stojí proti mase laických spotrebiteľov, chovateľov. V reklame na krmivá poľahky použijú už vžité a osvedčené trendy, novodobé mýty a floskuly z humánneho potravinárskeho marketingu: strach zo smrteľných chorôb, strach z nedostatku niektorej potrebnej látky, návrat k prírode, všakovaké diéty, prilepšenia – zdôvodnenie každej prísady do krmiva je skryté pod rúško takýchto ušľachtilých zámerov. A tak sa aj ponuka psích krmív neustále rozširuje, napríklad o granuly s podtextom NATUR PRODUKT – to akože bez chémie, HOLISTIC – to akože z potravín (rastlinného pôvodu!) bez chemických postrekov, hnojenia, z holistickými doplnkami, nezničenými výrobným procesom, BIO FORMULA – to akože vlci, a teda i psi, zbožňujú liečivé bylinky, korienky, trávu, lístie, ako nám nahovára ich výrobca. Isteže, vlci (aj psi) v naliehavom prípade sporadicky skutočne požerú niektoré rastlinné zložky avšak v minimálnom množstve (okrem ovocia, ktorého dokážu príhodne zožrať veľa), a iba občas – nie je preto potrebné dodávať im ich každý deň a dokonca postaviť na tomto fakte výrobnú, v skutočnosti však obchodnú stratégiu, v rámci ktorej chce výrobca v duchu dnes žiadanej naturálnosti zamaskovať fakt, že svoje krmivo vyrába z neuveriteľne lacných (pokosených) surovín. Okrem toho, škála vlkmi používaných byliniek, najmä tráv je veľmi úzko a špecificky vyhranená. Takéto doplnkové časti stravy majú samozrejme nulovú energetickú hodnotu – tej sa  výrobca vo svojej reklame obratne a zámerne vyhýba. Bylinky teda vlkovi slúžia skôr ako úľava, napr. na kompenzáciu prekyslenosti po trávení mäsa, na vyvolanie zvracanie za účelom vydávenia nepriechodných komponentov, srsti a pod. – nie sú však živinami v pravom slova zmysle. Skrátka: bylinky vlk neskrmuje preto, aby sa nakŕmil, ale „užíva“ ich po nakŕmení. Tak ako my si dáme becherovku po jedle, či pred jedlom, alebo zásaditú FATRU, prípadne užijeme ANACID, PANCREOLAN a pod.

  Názornou ukážkou, ako možno reklamou urobiť z núdze cnosť sú suché krmivá a konzervy pre mačky. Výrobcovia tvrdia, že zohľadňujú vyššie požiadavky mačiek v príjme bielkovín v porovnaní so psami. Z čoho výrobcovia pri tomto tvrdení vychádzali a aká je pravda? Porovnajme: vlci a psi, rovnako ako naše mačkovité divo žijúce šelmy, patria medzi mäsožravce. Psi aj mačky dokážu využiť len obmedzene jednoduché cukry. Divé mačky si, vzhľadom na svoju fyzickú malosť, na nič väčšie, ako na vtáčiky, myši a iné malé hlodavce netrúfnu, kým vlci, tí predsa len častejšie ulovia aj niečo väčšie, čo obsahuje viacej svaloviny a teda aj kvalitných bielkovín. Možno však predpokladať, že relatívna percentuálna požiadavka na spotrebu mäsa a bielkovín je u vlkov, psov a aj mačiek asi takmer rovnaká. Prečo teda výrobcovia tvrdia opak? V záujme obchodu a predaja. Kým totiž psa ľahko obalamutíte tak, že mu ku troške mäsa a tuku pridáte aj masu rastlinných zložiek (sója, vločky, pšenica, ryža, kukurica, dužiny, šroty), a on sa do toho s chuťou pustí, u mačiek to neplatí. Mačka je prieberčivejšia, každé sústo preverí ňuchom, jazykom, žutím. Nevrhne sa bezhlavo na potravu ako pes a pritom všetko to, čo jej v žrádle nevyhovuje, nechá tak – okrem prípadov, kedy je extrémne hladná. Tento fakt spôsobuje, že výrobcovia si dovolia psov oklamať pridávaním lacných rastlinných zložiek viacej ako mačku – aby toto klamstvo však zostalo zahalené, zavádzajú verejnosť tvrdením o zvýšenej potrebe bielkovín u mačiek.

  Vôbec, celá stratégia výroby krmív pre psov je postavená na tom, že všetky rastlinné či ostatné nechutné zložky zmiešajú s mäsovými a tukovými zložkami za účelom oklamania jeho chuti. Že to z nich vylezie nestrávené von, to výrobcu nezaujíma. Ba presviedča nás, že pes to všetko potrebuje pre svoje zdravie. 

- - - 

  Krmivá sa dnes delia na kategórie, rozdelené množstvom významných, ale i úplne zbytočných deliacich línií. Možno do určitej miery chápať špecifické a rozdielne výživové nároky šteňaťa i starnúceho psa, rovnako chorých psov, gravidných sučiek, ako aj požiadavky na výživu počas iných neštandardných stavov. Pozorujúc nakupujúcich sa neubránite smiechu, ako sa dajú kupujúci nachytať na drahšie krmivo pre psa „v záťaži“, pretože ten ich po celodennom väznení v koterci je večer vypustený a behá vraj „celú noc“ po dvore. Rovnako chybne sa množstvo služobných amatérskych kynológov domnieva, že ich veľký pes potrebuje práve takéto energeticky výdatné „záťažové“ krmivo, hoci je taktiež prevažne zavretý v koterci, okrem relatívne krátkych aktivít s rôznou intenzitou priamo na cvičisku. Čo už potom majú dávať chovatelia takým psom, ktorí absolvujú dennodenne najmenej tri vychádzky do terénu, v celkovej dobe cca  2 až 4 hodiny, počas ktorých prejdú klusom, cvalom i krokom približne 10-15 kilometrov?   

  Ak si uvedomíme, že jedným z najdôležitejších významov prijímania potravy je jej premena na teplo, na nevyhnutné udržiavanie telesnej teploty, tak je zarážajúce, že sa takmer nikde nehovorí o zvýšenej požiadavke na príjem živín pre psov držaných celoročne vonku, najmä ak ide o krátkosrstých psov (čo je však úplne nevhodné držanie) a navyše vzrastom malých psov (vyššia telesná teplota). Namiesto toho sa vytvárajú nezmyselné receptúry a produkty pre jednotlivé plemená, ako labrador, nemecký ovčiak, retríver, jorkshir a pod. – teda evidentne pre plemená, ktoré sú práve obľúbené. Táto obchodná stratégia výrobcov slávi v súčasnosti mimoriadny úspech. Výrobcovia totiž v rámci obchodných stratégií dokážu prenikavo pochopiť a vynikajúco predvídať myslenie konzumentov – v našom prípade však nie konzumentov, t.j. samotných psov, ale ich majiteľov. 

  Dôležitá je kvalita a teda využiteľnosť komponentov, z ktorých sa krmivo skladá. Preto kvalitné značkové krmivo, určené na odľahčenie psa či pre seniorov, môže byť výživnejšie, ako lacnejšie krmivo, určené pritom pre psa „v záťaži“ a teda papierovo t.j. zdanlivo energeticky nadštandardné, avšak vskutku málo využiteľné.

  V prípade vyššie uvedeného najmodernejšieho trendu, ktorým je nová  „finta“ výrobcov – predaj krmív „šitých“ na konkrétne plemená – ide samozrejme len čiastočnú opodstatnenosť v rozdielnych receptúrach, v princípe sú požiadavky i receptúry takmer totožné.  

- - - 

  Vláknina je súčasťou výživy, lepšie povedané trávenia, u človeka. U psov však jej význam výrazne klesá, ba je až zanedbateľný. V krátkom tráviacom trakte psa sa obsah rýchlo preženie aj bez „pohonu“ pomocnej vlákniny. Keďže podstatnou zložkou priemyselne vyrábaných krmív pre psov sú, bohužiaľ, rastlinné produkty a zvyšky, tak teoreticky by sa skôr žiadalo, aby sa postup masy v tráviacom trakte spomalil, a aby teda pes stihol vyťažiť z takejto potravy čo najviac. Pes s krátkym črevom teda ani nepotrebuje čistenie stien čreva vlákninou tak, ako moderní ľudia – niet času na znečistenie. Presnejšie: funguje vysokokvalitný samočistiaci mechanizmus. Aj celková priemerná dĺžka života psa (cca 9 – 13 rokov) je pomerne krátka doba na to, aby rakovinotvorné látky, držiace sa príliš dlho v čreve, rakovinu skutočne spôsobili tak, ako je to u ľudí – vidieť 12 ročné dieťa s rakovinou hrubého čreva je našťastie rarita. Rakovinotvorné a iné patogénne zložky však aj u psov prechádzajú cez črevnú stenu a môžu škodlivo až zhubne pôsobiť v orgánoch a tkanivách.

  Poznámka: Je síce pravdou, že pes žije oproti človeku kratšie a preto sa u neho urýchľujú aj niektoré cykly a procesy, vrátane patologických (na základe čoho by sme sa mohli domnievať, že sa teda primerane urýchľuje aj tvorba nádorov) – veda však v súčasnosti dospela k poznatku, že nádory u psov sú biologicky podobné s ľudskými formami nádorov – nielen čo sa týka štruktúry, aj času na ich zorganizovanie, vytvorenie.V rámci krátkeho života psa sa preto prejavia zriedkavejšie.

  Mediálny boom okolo vlákniny sa zbytočne preniesol aj do sféry výživy psov. Výrobcovia krmív ho prijali s radosťou, pretože do granúl môžu tak pridávať najlacnejšie rastlinné odpady.

   Pes o ničom nevie – uvažujú za neho jeho demagogicky zmanipulovaní majitelia. Ak by dnes aj samotní psi rozmýšľali rovnako ako ľudia a prečítali by si o vláknine to všetko, čo je na internete, chceli by tiež vlákninou urýchliť prechod krmiva cez črevo z dôvodov, aby skrátili dobu pôsobenia prípadných škodlivých zložiek potravy, zabránili tvorbe divertikulov, bránili premene žlčových kyselín na rakovinotvorné látky, zmäkčili stolicu, znižovali hladinu zlého cholesterolu, spomalili vstrebávanie jednoduchých cukrov a udržiavali hladinu cukru, aby nemali zápchu, aby nestučneli  – veď je predsa úplne jasné, že tukové galusky okolo pása sučky by výrazne znižovali jej príťažlivosť u páreniachtivých psov....

  Isteže, vláknina má pre ľudí takéto pozitívne účinky. V posledných rokoch sa však biznis s potravinovými doplnkami, obohatenými vlákninou, sústredil najmä na tú časť ľudstva, ktorá sa sústavne prejedá a potom potrebuje hystericky chudnúť. A práve v tom spočíva mediálna popularita vlákniny – ako oklamať pažravého konzumenta, presnejšie povedané: on seba samého.

  V rámci prevencie rozmáhajúcej sa zápchy by aj pre ľudí bolo po viacerých stránkach asi vhodnejšie a postačujúce zlepšiť pitný režim, najmä pitím väčšieho množstva čistej pramenitej vody, ako užívať komerčné výrobky s obsahom vlákniny.

  Výrobcovia granúl sa teda chytili vlny tejto popularity a do krmív pre psov začali podávať vlákninu, čím poľahky a naraz zabijú niekoľko múch jednou ranou: lacno naháňajú váhu krmiva, znižujú výrobné náklady a úplne nezaslúžene zvyšujú zisky. O jej nevyhnutnosti pre psov možno pochybovať – okrem obéznych psov na účelové navodenie pocitu sýtosti. Eskimácki psi prežívajú takmer bez nej. Ako bolo uvedené, čistiaci efekt vlákniny, viazanie škodlivín a ich transport von z tela, je pri relatívne krátkom živote psa (oproti človeku) a zároveň krátkom tráviacom trakte (oproti vlkovi sa počas domestikácie predĺžil len o nezávažných pár desiatok centimetrov) oveľa menej významný. Kým ľudská potrava oproti minulosti zmenou technológií úpravy surovín (dnes prevažne hladká múka) zaznamenala vážny úbytok príjmu vlákniny, tak v priemyselne pripravovanom krmive pre psov jej je až priveľa!  

  Odborníci i výrobcovia na jednej strane svorne a správne tvrdia, že je potrebné vychádzať z originálnych „receptúr“ prírody. A práve pri výklade týchto receptúr dochádza buď k nesprávnemu, zjednodušenému, až naivnému vyhodnocovaniu a interpretácii prírodných vzorcov, alebo ku výkladu zámerne skreslenému. Odborníci – aj   kvázi, aj skutoční – argumentujúci analógiou z prírody, sa napríklad opierajú o vžité, avšak chybné teórie, podľa ktorých vlci žerú po skolení vysokej jelenej a srnčej zveri, rovnako tak diviačej najprv vnútornosti a z nich najprv žalúdok, v ktorom sú skŕmené rastlinné zbytky –  a tak dostane vlk do seba vlákninu a sacharidy. Nuž, stačí len porozmýšľať, aby sme pochopili, o aký falošný mýtus ide. Jeden ulovený jeleň a teda jeden žalúdok – versus asi 10 hladných vlkov vo svorke, naraz konzumujúcich korisť. Každý vlk si neuloví svojho vlastného jeleňa, ide o kolektívne úsilie. Veľkorysosť neexistuje, kto sa k čomu dostane prvý, nikoho k sebe nepustí a už vonkoncom nerozdelí žalúdok na desať častí a neponúkne ostatným. Väčšina vlkov sa ku žalúdku jeleňa či srnca a jeho obsahu nemusí dostať počas celého života. Neplatí ani toľko zverejňovaná zásada, podľa ktorej vlci najprv zožerú vnútornosti, pretože sú tam pre nich vraj cenné látky. To len tenká koža v okolí brucha kladie najmenší odpor pri nahrýzaní koristi a preto túto časť začnú konzumovať najprv. Opäť platí, že nie všetci: v hierarchii svorky sa najprv začnú kŕmiť dominantní a vyššie postavení jedinci, ktorí ku svojej tlame pod vzdialenosť cca pol metra alebo i viac nikoho iného nepustia. Koľkí vlci teda žerú vnútornosti vysokej zveri či diviaka? Len niekoľkí a navyše takmer vždy tí istí, vyššie postavení v hierarchii. Ostatným zostane to, čo zostalo. Smutné je, že aj skutočne fundovaní odborníci zablúdia do uvedených iluzórnych bájok a vyvodzujú z nich ďalekosiahle závery, vrátane receptúry krmív pre psov. Istá odborníčka uvádza na internete ako významný fakt to, že v truse slovenského vlka našli až  90%-né zastúpenie jeleniny a diviačiny, čo je dôkazom vysokej spotreby bielkovín. Potiaľ je všetko v poriadku. Z toho však nemožno vyvodzovať, že vlci žerú jeleninu, či inú divinu neustále – ide o hostinu, závislú od prostredia, hustoty zveri, krajinnej fauny a rozšírených ochorení zveri (najmä diviačej) v danej lokalite. Iný je potravinový sortiment a v ňom vysoký podiel jeleňovitej či diviačej zveri u vlkov napríklad v karpatských horách, iný u vlkov v krajine s dostatkom pernatej zveri, iný u vlkov žijúcich v stepiach, savanách či tundrách, ktorých je mnohonásobne viac. Čo teda títo počtom najrozšírenejší vlci vo všeobecnosti prevažne žerú? Padne to síce týmto vraj krvilačným šelmám na hanbu, ale – myši! Hlodavce. A v nich sú tie spomínané cenné vnútornosti, v ich čreve je vláknina, už čiastočne natrávené sacharidy a všetko ostatné, čo vlk potrebuje. Kompletná granula – takáto myš! Ba navyše v optimálnej vlhkosti a bez strašidelných prísad, éčiek a iných ohováraných konzervačných zložiek. Napriek tomu, že vlk zožerie takúto ideálnu naturálnu a teda vysoko využiteľnú porciu myší, jeho stolica vôbec nie je miniatúrna, aj keď veľkosťou sa líši od niekoľkonásobne objemnejšej stolice našich psov, kŕmených priemyselnou granulovanou stravou. Z myší, ale i z iných druhov jeho živočíšnej potravy, nezúžitkuje vlk množstvo tkanív (šľachy, väzivá, chrupavky, chlpy, hrubšie časti kože, ak uloví pernatú zver tak nespracuje perie, zobáky, beháky, hrebene), ktoré vychádzajú nedotrávené von, spolu s nestráveným rastlinným obsahom myšacieho žalúdka a čreva.  A bohužiaľ, práve uvedené nestráviteľné živočíšne zložky sú bežnými komponentmi priemyselne vyrábaných krmív pre psov a stávajú sa dvakrát odpadom – sú odpadom potravinárskeho priemyslu i odpadom psieho metabolizmu. A za toto platíme veľké peniaze. Nakoniec tento odpad zostáva v obrovských tonách voľne ležať na verejných priestranstvách miest a obcí.

  Mýtus totálneho skonzumovania ulovenej zveri vlkmi je len vymyslenou bájkou – ak nájdete miesto, na ktorom pred pár hodinami vlci konzumovali napríklad srnca, nájdete tu nezožraté črevá, porozťahované po okolí (a pritom koľko len „vzácnych“, potrebných sacharidov a vlákniny je vraj podľa odborníkov v nich!) a nájdeme tu aj neskonzumované kosti – napriek tomu, že tí istí odborníci tvrdia, že vlci kosti konzumujú. Kosti vlci načnú na chrupavkách, vyhryzú ich a pokiaľ sa dá povylizujú z nich dreň – mäkké, ploché kosti tiež len poobžierajú na tenších okrajoch. Ba po vlčej hostine nájdeme aj nezožratý žalúdok, na ktorí sa vraj vrhnú ako na samý prvý! Kto z nás raz zahryzol do zle vyčisteného kuracieho žalúdka z hypermarketu, tomu ešte dlho doznieva v ústach jeho nepríjemná, odporná a nevýslovne horká chuť. Ani vlci to necítia inakšie. Nezožraté zbytky porozvlačujú a nahnité skonzumujú iné zvieratá, živiace sa zdochlinami. Mýtus pes a kosť  teda nie je odvodeninou a nemá pôvod v spojení vlk a kosť, ale má pôvod úplne iný. Okrem toho, každý z nás isto niekedy sledoval nejaký dokumentárny film, v ktorom mohol vidieť (nezožraté) kostrové skelety dávno uhynutých a predátormi ulovených zvierat.

  Psi aj vlci majú vrodenú schopnosť zadržiavania zbytku nielen moča, ale aj výkalov na účely značkovania. (Malý dôkaz z praxe: ak sa náš pes ráno v pravidelnom čase a na zvyčajnom mieste vyprázdni a pôjdete s ním vzápätí úplne neobvykle na ďalšiu vychádzku do nového, neznámeho teritória, v ktorom sa náhle obrátite na cestu naspäť, váš pes sa s vysokou pravdepodobnosťou v tomto bode otočenia vyprázdni, vypudí časť obsahu čreva (o ktorom ste si dovtedy celé roky mohli myslieť, že v tomto čase býva relatívne prázdne), vymočí sa na vyvýšené miesto – ak nie je nablízku strom, krík či kameň, postačí aj krtinec, nakoniec začne značkovať labami – hrabe všetkými štyrmi o zem, pričom má nadol prehnutý chrbát). Keby sa vlci stravovali psími odborníkmi odporučeným množstvom vlákniny, nutkanie na stolicu by bolo frekventovanejšie, nekontrolovanejšie a nezostávala by im rezervná zásoba stolice na značkovanie hraníc teritória a lokalít, kde sa im vydaril významný lovecký akt alebo miesta, kde získali psychickú prevahu nad konkurenčnou svorkou.

  Problém z prebytku vlákniny nastáva aj u domácich psov, ktorí sú držaní v byte. Zvyšuje sa objem stolice, frekvencia vyprázdňovania, naliehavosť nutkania na stolicu v rôznych neobvyklých termínoch, čo narúša bežný domáci rytmus rodiny i psa. A psi pritom vo všetkom milujú rytmus a jeho dodržiavanie, schematizmus bez výkyvov, takmer strojovú časovú a priestorovú pravidelnosť. Sami vieme, ako na nás pôsobí napríklad jedenie sezónneho ovocia a zeleniny – na záchod musíme chodiť v nevyspytateľných termínoch a ihneď, bez odkladu. Masa vlákniny v čreve velí a my musíme poslúchať. Rovnako tak pes. Ten býva za neudržateľné uľavenie si v byte potrestaný svojím majiteľom po jeho príchode z práce domov, čo je však úplným nezmyslom z viacerých hľadísk.

  Objemovo najväčším, avšak iba sezónnym zdrojom vlákniny divožijúcich mäsožravcov, akými sú vlk, líška, je napadané ovocie. Pod stromom z čerešňami, hruškami, jablkami, slivkami sa dokážu hostiť do úplného naplnenia. V istej vzorke  líščieho trusu (líška nechtiac vošla do budovy, z ktorej potom nemala možnosti úniku a v strese viackrát za sebou defekovala obsah čreva) bolo nájdených 98 čerešňových kôstiek. Rozhodujúcu úlohu pri konzumácii prírodnej vlákniny a ovocných cukrov mäsožravcami zohrávajú prirodzené nefalšované chuťové faktory, nediskutovaná chuťová príťažlivosť, ktorá je v súlade s enzymatickou výbavou. Ovocný cukor (fruktóza), keďže ide o jednoduchý sacharid, dokážu psovité šelmy zúžitkovať. Je to spojené s ďalším efektom – v čase pojedania plodov, počas jesene – využíva organizmus okamžitú energiu, získanú priamo z ovocnej fruktózy a šetrí si tak tuky na prichádzajúcu zimu. Získané tuky tak odkladá do zásob. Významná je u ovocia teda iba fruktóza, nie celulóza, vláknina.  

  Vláknina v priemyselnom krmive psa psov – to sú nestráviteľné zložky potravín. Zaplatíme za ne v cene krmiva. Máme potom toho plný dvor. Ak však psovi chutí ovocie, zelenina, najmä v surovom stave, doprajme mu ich v primeranej, nami kontrolovanej miere. 

  - - - 

  Častým predmetom sporu je aj otázka, či granuly podávať vlhčené alebo suché. V každom prípade by mal mať pes neustály, 24 hodinový prístup ku čistej pitnej vode v osobitnej čistej miske. Rozumnejšie sa ukazuje podávať granuly navlhčené, a to z viacerých dôvodov. Tým praktickejším je, že objemovo relatívne malá masa granúl (čím sú kvalitnejšie, tým váhovo menšia denná dávka postačuje) vyvolá rýchlejší pocit zasýtenia vtedy, ak ju zväčšíme pridaním vody. To platí aj v prípade hroziacej obezity psa. A obzvlášť to platí vtedy, keď prechádzame z lacných granúl na kvalitnejšie – kým lacných sme museli psovi podávať vo veľkom objeme a množstve (čím dochádzalo k primeranému potrebnému rozťahovaniu žalúdka), tak v čase prechodu na kvalitné granuly v oveľa menšom potrebnom objeme môže dochádzať k nedostatočnému naplneniu žalúdka do takej potrebnej úrovne, aby jeho vnútorné nervové receptory snímali podnety o plnosti a vysielali do mozgu na vyhodnotenie signály, ktoré rozhodnú o ukončení pocitu hladu. Pes teda pri zmenšenej porcii drahších a suchých granúl môže dočasne trpieť pocitmi hladu, čo však je možné zo začiatku kompenzovať väčšími dávkami, ktoré postupne znižujeme na primeranú mieru. No oveľa lepšie je granuly vopred –  v horizonte maximálne 1 hodinu pred podaním – zaliať opakovane vodou a zväčšovať tak ich objem. Držať zaliate granule dlhšiu dobu, napríklad aj z  jedného dňa na druhý nemožno doporučiť – napriek tepelnému spracovaniu v rámci výrobného procesu nie je ich nezávadnosť počas výroby stopercentne zaručená. 

  Závažnejším dôvodom na vlhčenie granúl je však fakt, že kupované granuly majú nízku, iba 8 až 12-percentnú vlhkosť. Masa takejto sušiny (napríklad denná dávka 30 dekagramov krmiva obsahuje cca 400 až 500 priemerne veľkých granúl) prechádza z úst cez pažerák do žalúdka a správa sa relatívne agresívne – nasáva do seba všetko vlhké z okolitých tkanív a v malej miere pôsobí na ne ako šmirgeľ. Hlien, ktorý je súčasťou slín sa nevytvára v dostatočnej miere a dostatočne rýchlo, nakoľko psi žerú spravidla veľmi hltavo, až pažravo chytro. Zvyšuje sa tvorba slín (avšak nepostačujúco), vysušuje sa sliznica pažeráka, hoci jeho exokrinné žliazky pracujú naplno (príroda ich však na vlhčenie takej veľkej masy sušiny naraz, v krátkom čase, nepripravila – prirodzená strava zvierat v prírode má vysokú vlhkosť), žalúdočné kyseliny sa produkujú v enormnej miere, až kým prehltnuté granuly nedosiahnu maximálnu nasýtenosť, vlhkosť. Problém nastáva aj pri prechode masy granúl z kyslého žalúdočného prostredia do zásaditého prostredia v dvanástniku. Zvýšená kyslosť žalúdočnej masy – chýmu – spôsobuje spomalenie tohto (precízne riadeného) procesu, keď príliš zaťažený dvanástnik prijíma príliš kyslú masu zo žalúdka postupne a len v malých obmedzených dávkach. Masa granúl tak zostáva dlhšie v žalúdku  a môže sa podpisovať aj pod nie celkom zriedkavé žalúdočné problémy, vrátane smrteľnej torzie žalúdka.

(* Vo veterinárnej ambulancii, zameranej na kastrácie psov vopred upozorňujú objednaných chovateľov na nevyhnutnosť jednodňovej hladovky pred operačným zákrokom – napriek tomu psi po nástupe narkózy vyvracajú nestrávené granule. Chovateľ sa „dušuje“, že predpísanú hladovku dodržal. Až počas prísne sledovaných kastrácii desiatok útulkových psov sa postupne ukázalo, že psi vyvracali granule aj po 32 hodinách od kŕmenia suchými granulami, navlhčené granule vyvracali najviac po 20 hodinách od kŕmenia.)  

  Je pravdou, že pes, ak má na dosah pitnú vodu, sa zanedlho po skŕmení suchých granúl napije. Odborníci však varujú, že to je už neskoro. Tráviaci proces začal tekutinami, ktoré mal pes v telesnej zásobe, a ktoré dočasne môžu chýbať, čo sa môže (aj nemusí) prejaviť. Cukrovka, obezita, a iné choroby, citlivo závislé aj na vodnom hospodárstve, majú za takejto situácie zvýraznené prejavy a pôsobia proti zvieraťu. Ak takýto jav podávania suchých granúl chorému psovi trvá celé roky, môže sa podpísať pod skrátenie života psa. Najmä ak nemá denný prístup ku tráve, ktorou si zneutralizuje prekyslené prostredie žalúdka. 

  Kto žije v tesnej blízkosti psa, v byte, ten vie, že pes sa po zožratí granúl napije vody opakovane, viackrát – a to aj v prípade podávania vodou zaliatych granúl. Ako musí trpieť pes, ktorému podajú suché granuly a nemá prístup ku vode – buď mu ju zabúda naliať ľahostajný chovateľ alebo voda v miske zamrzne, prípadne si napríklad hyperaktívny pes v koterci sám misku s vodou prevrhne a vyleje. Pozor – hra s miskami, náradím, ako kompenzácia absencie sociálnych kontaktov je častým javom nielen u hyperaktívnych psov, ale všeobecne u psov, zavretých v koterci, či uviazaných na reťazi, trpiacich preto nudou. A práve chovateľ, ktorý takto drží psa, nepatrí medzi tých, ktorý ešte pred spaním skontroluje, či má pes vodu v miske. Pes trpí smädom až do najbližšieho podania vody prostredníctvom človeka a celkovo nemá dobré vyhliadky na prijateľný zdravotný stav. Nepodávanie vody možno hodnotiť ako priestupok voči zákonu o veterinárnej starostlivosti, prípadne (nepodanie vody za trest, keď pes niečo zapríčinil) aj ako úmyselné týranie. 

  Skúsme si predstaviť seba samých, že by sme v prípade tráviacej poruchy museli skonzumovať celý balík diétnych suchárov bez zapíjania čajom alebo vodou. Do niečoho podobného nútime psa dennodenne vtedy, ak mu podávame suché, nezaliate granuly. Kým človek si suché jedlo zapíja už počas jedenia, pes také niečo nedokáže – najprv zje všetko predložené a až keď sa dostaví pocit smädu napije sa vody. Ak je však vôbec dostupná, pretože to nie je pravidlom tam, kde, ako bolo vyššie uvedené (pes má nevšímavého gazdu, alebo ide hyperaktívneho či nedostatkom pozornosti a aktivít deprivovaného psa, hrajúceho sa preto s miskou na vodu). Pravidelný deficit vody je pre psa akútna aj dlhodobá pohroma.

  Granuly je optimálne zaliať vodou približne pol hodiny pred podaním a počas tejto lehoty aj opakovane doliať ku nim ďalšiu vodu. Vtedy sa ich objem maximálne zväčší, čím poľahky a slušne oklamete vášho obézneho psa. 

- - - 

  Granulované krmivo áno, či nie? Odporcovia argumentujú tisícročiami spolužitia so psom, počas ktorých psi žrali čokoľvek – a prežili. Áno, ale ako, s akými chorobami a najmä ako dlho? Aký  bol ich vek, priemerná dĺžka života, aká bola jeho kvalita, aký bol vzťah chovateľov ku nim, aká bola úroveň a možnosti veterinárnej starostlivosti v prípade ochorenia? Ak pes v minulosti ochorel zo zlej stravy a predčasne uhynul – to jeho vlastníka neveľmi trápilo, veď choroby i smrť (dokonca ľudí) boli permanentnou súčasťou života. Ak pes teda uhynul, zaobstarali si bez problémov ďalšieho. Do spolužitia so psom sa však postupne vtiera pozitívna črta – cit, súcit, ľudská empatia, ústiaca do snahy zabezpečiť svojmu psovi zdravie i dlhý život. A tu už argumenty o neopodstatnenosti kontrolovanej výživy psa neplatia. Citlivý a vnímavý chovateľ sa snaží poskytnúť psovi to, čo mu podľa vedeckých poznatkov vyhovuje najlepšie – a nie to, čo hovorí tradícia. Avšak skutočná pravda o optimálnom kŕmení psov (najmä mäsom) bola prevalcovaná ofenzívnou demagogickou reklamou producentov krmív, k čomu mu napomohla obvyklá ľudská pohodlnosť, ústiaca do jednoduchšieho a menej prácneho kŕmenia psov granulami. 

  Psie gurmánstvo však nikdy nezanikne. Aj psi radi uprednostnia čokoľvek, čo je pachom a aj chuťou príťažlivejšie. Vyberú si radšej kus páchnuceho surového mäsa a drahé 5 eurové granuly nechajú bokom. A treba im rozmanité hody dopriavať častejšie. Našťastie, asi každý primerane vzdelaný a poučený chovateľ, ktorý uznáva výhody kompletného zloženia granúl a preto granuly psovi aj poskytuje, z času na čas či pravidelne neodolá a predkladá psovi aj zbytky z kuchyne alebo mu občas stravu pripravuje varením. Nič proti tomu, práve naopak! Ak nie sú súčasťou takejto stravy všeobecne známe nevhodné zložky, tak nedôjde vtedy ku žiadnej výraznej metabolickej rozkolísanosti a zmenám, najmä ak sa pes stravuje pestro a nie jednostranne. Optimálne je však, aby v dlhšom časovom horizonte bola súčasťou kŕmenia kompletná a kvalitná strava, zaručujúca vyladenie možného balansu. 

  Argumenty, podľa ktorých je lepšie kŕmiť psa doma pripravovanou stravou, pretože v granulách sú najčastejšie len mäsové múčky z ťažko stráviteľných odpadov sú síce namieste, avšak, zamyslime sa: kto z tých chovateľov, ktorí granule odmietajú a radšej doma varia a pripravujú psovi pokrm, kupuje pre psa (drahé) kvalitné mäso, svalovinu? Spomeňme si – všetci sme roky chodili na bitúnky či do úradných výsekov a kupovali tam odpady – približne také, aké sú vo väčšine dnešných pre nás cenovo dostupných  granulách. Pes dostal viac skutočného mäsa žobraním pri stole či deťmi potajomky odloženými kúskami mäsa – aj to v oboch prípadoch ide viac o kosti, ako o mäso. Takže kvalitného mäsa takmer nikdy pes nemal dostatok. V obvykle zaužívanom, doma pripravovanom krmive pre psa je spravidla rovnaký podiel nevyužiteľných prísad (vločky, chlieb, zemiaky, cestoviny, zelenina) ako v priemyselných krmivách.

  Bez obáv môžete v primeranej miere a sporadicky kŕmiť psa (výhradne však zdravého!) aj tým, čo veterinári pre istotu zakazujú, teda potravinami, pripravenými pre človeka – mierne slanými a korenenými. Avšak určite nie nárazovo veľkou masou, ani dlhodobo a extrémne (Tobasco, chili papričky, a pod.). Zopár odmien v podobe čipsov za splnenie rozkazu by uškodiť nemalo.

  Ak sa vám pokazí mäso v surovom stave a pes je na surové mäso zvyknutý, kľudne mu ho môžete podať – nespôsobí mu to problémy. Ak sa vám však pokazí mäso alebo aj akékoľvek iné jedlo už tepelne spracované, vyhoďte ho! Skysnuté a splesnivené zbytky potravy psom nepodávajte!

  Ak psa postupne naučíte na surové mäso a na surové kosti (kostí nie príliš veľa! – len ako doplnok a nie všetky! – len mäkké časti, ktoré sa neštiepia), ktoré sú z nezávadných kontrolovaných zdrojov, nič sa nestane, neurobíte tým žiadnu chybu a pes bude šťastný (nezmyselné povery o náraste agresivity úplne vynechajme). Avšak experimenty s výhradným kŕmením psa surovým mäsom, kosťami, s malými dávkami ostatných zložiek (uvádzané pod skratkou BARF) – aj keď ich publikovaná argumentácia proti priemyselne pripravovanej strave, ale i domácej, varenej je veľmi dobre spracovaná a v takmer všetkých bodoch aj pravdivá – môžu skončiť nebezpečne. Najmä vtedy, ak sa tejto metodiky kŕmenia zmocní nedoučený laik, napríklad vidiecky mäsiar, držiaci svojho psa výhradne v koterci. Nebezpečne skončia vždy, ak psovi nezabezpečíme takú pestrosť v príjme iných potrebných zložiek, ktorú vlkovi ponúka príroda (napríklad v podobe uloveného a kompletne zjedeného hlodavca, teda aj s vnútornosťami), no aj takých zložiek, ktoré vlk konzumuje v miere a v čase podľa vlastného rozhodnutia v závislosti od jeho vlastnej vnútornej potreby – máme na mysli potrebu nevyhnutnej konzumácie trávy. Takže podhadzovať v dobrej viere (o jeho mäsožravosti) psovi celoživotne napr. beháky či hlavy z hydiny a nedopĺňať mu v pravidelných intervaloch aj širokú škálu vnútornosti či aspoň komerčné doplnky výživy (minerály, vitamíny, stopové prvky), vyrábame psovi zdravotný problém a sebe starosti. Ak je takáto jednostranná výživa spojená ešte aj s neprístupnosťou ku tráve, pes začína chronicky trpieť. A takýchto chýb sa pritom dopúšťajú tisícky chovateľov, dokonca aj takí, ktorí so svojimi psami aktívne pretekajú. Súťažiaci pes, ale aj akýkoľvek iný pes, trpiaci diskomfortom z dôvodu prekysleného žalúdka – to nie je samo o sebe príjemná predstava ... Ľuďmi spôsobená odtrhnutosť psa od pôvodného naturálneho modelu prežívania, vrátane výživy aj v tomto prípade dokazuje istú absurdnosť chovu zvierat ľuďmi, ktorí nedokážu v plnej miere pochopiť či oboznámiť sa so všetkými, aj detailnými potrebami nimi držaného zvieraťa. 

  V súvislosti s uvedeným sa teraz pristavme pri poznatku posledného desaťročia. Postupom času sa totiž začali dostávať do podvedomia náročnejšej časti chovateľskej vrstvy informácie o nemožnosti psa využiť a natráviť masu obilovín – sacharidov, ktoré sa v každých granulách v prevažnej miere vyskytujú. Preto niektoré firmy náhle zmenili stratégiu – samozrejme nie smerom k tomu, aby začali zväčšovať podiel mäsa a svaloviny v granulách, ale vymysleli ďalší trik – podvod, ako nahradiť objemové straty obilovín niečím iným, rovnako lacným, ak nie aj lacnejším. Podarilo sa a doteraz z toho producenti úspešne ťažia zisky. A čo sa vlastne podarilo? Opäť zabiť najmenej dve muchy jednou ranou. Niektorí výrobcovia vsadili na narastajúci záujem civilizovanej časti sveta o naturálne „bio“ produkty (ktoré zároveň produkujú mimoriadne lacno) a miešajú ich do granúl. Rastlinky, korienky, trávy, výťažky z rastlín – kto by neuveril, že tieto komponenty sú nevyhnutnou súčasťou zdravia a spokojnosti našich psov?  To platí aj v prípade prívržencov surovej stravy BARF opierajúcich sa o prírodný koncept a apelujúcich na mäsožravosť psa –  v receptári na internetovej stránke mu namiesto jednoduchého poskytnutia trávy (najmä v rámci každodennej vychádzky do prírody) odporúčajú rozmanitú miešaninu mäsa s prídavkami – čítajte dobre: mrkvy, feniklu, jabĺk, ruccoly, rímskeho alebo poľného šalátu, petržlenu, cesnaku, príležitostne tekvice, viazaničky stonkového zeleru či póru, bazalky, pažítky, citrónovej trávy. Ani sme netušili, akí sú vlci v lese skrytí poľnohospodári – ba sú zruční, vedia robiť aj viazaničky. Irónia je namieste. Ak psovi toto všetko posekáte tak nadrobno, že sa to priam neoddeliteľne nalepí na kúsky surového mäsa, psovi nezostáva nič iné len to zožrať – nie sú to však žiadni milovníci horkostí, ako sa nám to snažia znalci BARF navravieť. To však ešte nie je podľa nich všetko: podľa "vzoru samotnej prírody a vlkov" máme aj psom zabezpečiť okrem vajec aj tvaroh, jogurt (vlci po ne chodia do hypermarketu – a bez košíka!), kokosový olej (nosia kámoši vlci z dovoleniek v exotických krajinách), morské riasy (taktiež) a šípky (www.meinhund.ch). Nič proti podávaniu uvedených zložiek, ibaže to balamutenie originalitou nie je vždy namieste a je kópiou súčasných ľudských módnych trendov a diét na základe „zaručených vedeckých“ výsledkov, v snahe prilákať konzumenta (človeka i psa) na vlastné produkty. Preto uvedené receptúry pôsobia viac úsmevne ako pravdivo, hoci neuškodia, ba psi si na vajciach, jogurtoch či tvarohu naozaj pochutnajú. Stručne: surové mäso doplňme výhradne a iba tým, po čom sami vlci i psi v prírode siahajú: po tráve.

  Rovnakou biorétorikou operujú moderní výrobcovia granúl, ktorí z vyššie uvedených dôvodov zmenšujú objem obilovín v krmivách a namiesto nich pridávajú zmesi rôznych bylín, ktoré vraj vlci v lesoch skrmujú, a ktoré vraj pozitívne pôsobia zároveň aj na ľudský organizmus. A to v rámci módy a obľúbenej antropomorfizácie psov ešte výrobcovia granúl zabudli na blahodárne účinky medu a propolisu na vlkov, na pozitíva opaľovania, sauny v prírodných termálnych jazierkach, na črevné sprchy, na pravidelné návštevy fitnescentier. Prinajmenšom však aspoň mohli spomenúť používanie stacionárneho bicykla (nevedno či vlci áno, ale medvede sa zaručene bicyklovať vedia...). Chránenie zraku tmavými okuliarami napoludnie, v čase slnečného svitu, je u vlkov samozrejmosťou – po zotmení si vlci i vlčice okuliare frajersky vyvesia hore na čelo a navzájom sa potom „žerú“. Pritom vôbec nejde o srandu, veď v predaji sú už bežecké trenažére pre psov, ba dokonca kočíky pre malých zlatučkých psíkov... Nalakované pazúriky už do životov niektorých psíkov prenikli tiež. Čakajú nás piercingové a tetovacie psie štúdia?    

  Vcelku možno pochopiť a aj podporiť dobré úmysly tvorcov systému BARF, dodať psovi okrem mäsa aj škálu nemäsitých zložiek, avšak tie mu nemožno podávať v ľuďmi spracovanom stave a  obrovskom, až nepotrebnom množstve. Záver: kto kŕmi psa surovým mäsom, ten zároveň vie, že pes je na vychádzkach náchylnejší na žranie niektorých druhov tráv, teda sám si určuje, kedy a čo potrebuje mimo hlavných zložiek, t.j. mäsa, tukov a jednoduchých sacharidov. Zároveň platí, že keďže asi málokto dovolí svojmu psovi chytať na poli a žrať myši (dokonca pravidelne), musíme mu predpokladaný deficit niektorých potrebných prvkov zabezpečiť sporadickým podávaním vnútorností, zakúpených v obchodoch. No ak vám lovenie myši neprekáža, doprajte to psovi častejšie, avšak nezabudnite aj na častejšie odčervovanie (hoci aj každý mesiac), nakoľko myš a hlodavce, ako číre prírodné tvory, prenášajú aj štádia niektorých parazitov. 

  Opačné, chcené či nechcené experimenty s prerábaním psov na vegetariánov, by bolo vhodné zákonom zakázať – a to aj napriek prípadom tých psov, ktorí tento experiment v relatívnom zdraví(?) prežili. Podľa vyjadrenia istej časti odborníkov nepostačujúce, neúplne a zmenené spektrum aminokyselín z iba rastlinných zdrojov týmto psom na zdraví a celkovej kvalite i dĺžke života však určite nepridalo. Psi na ázijskom kontinente sú kŕmení tamojšou dostupnou plodinou, ryžou. Našťastie je pre psa stráviteľná jej bielkovinová zložka, obsiahnutá v pomerne vysokom percentuálnom zastúpení a podľa etnografov tvorí niekedy vraj jedinú výživovú zložku počas celého života psov. Pravdepodobne si však zabudli všimnúť, že psi lovia drobné hlodavce a vtáčiky, resp. že žijú iba krátko. 

  Po extrémne prípady spôsobu kŕmenia nemusíme chodiť ďaleko: naše ovčiarske psy na salašoch sú v lete kŕmené žinčicou a srvátkou, v zime, pasívne uviazané popri maštaliach, šrotom a chlebom – aj to iba občas, neraz iba trikrát v týždni.

  Najmodernejší výrobcovia rastlinných krmív - teda tí, s označením Bio-Formula či Natural - majú sofistikovanú rétoriku, ktorú opierajú o „vedecké“ výskumy. Všetky ich reklamné materiály začínajú síce ubezpečovaním, že vlk i pes sú v prvom rade síce mäsožravci, ale následne uvádzajú, že podiel rastlinných zložiek potravy je u vlkov značný, takže je vraj predsa len všežravec. V ďalšej časti reklamného plagátu už o mäse nie ja ani zmienka, zato nás vehementne presviedčajú, aké úžasné a prospievajúce rastlinné zložky do krmiva pridávajú – samozrejme, opäť vraj podľa vzoru prírody a vlkov. Takže: v ich krmive je obsiahnutý fenykel, mäta, libeček, žihľava, cesnak, kerblík, petržlen, lucerna, koriander, rasca, pažítka, sporýš, rozmarín, fermentovaný jačmeň, ľanové semeno, kremelina, jablčná vláknina. Podľa výrobcu, iba vtedy, keď psovi toto všetko poskytnete v krmive, bude to (v slovenskom preklade) ŠŤASTNÝ PES. Nuž, chceli by sme vidieť serióznu vedeckú štúdiu, ktorá skúmala  pozitívne využitie kerblíka, sporýša alebo libečka u psov a aj ich podiel na šťastí psa. Iné granule NATUREA obsahujú: sladké zemiaky, lucernu, ľanové semeno, jablká, mrkvu, paradajkové mláto, špenát, struky psyllia, šípky, rumanček, koreň lopúcha, aníz, senovku grécku, mätu priepornú, nechtík, koreň ibišteka, morské riasy, tymian, majorán, oregano, petržlen, šalviu, brusnice, púpavu, extrakt z juky, petržlen, pískavicu, tapioku, harmanček, rozmarín, bazalku. Natíska sa jedna závažná a rozhodujúca otázka: A  úžasná Aloe Vera je kde? A Ginko Biloba? Prečo ich nedodaním do krmív hazardujú výrobcovia so životmi a zdravím našich miláčikov?

  Pod ťarchou takejto negatívnej reklamy, vlastne v protiklade s ňou, treba zopakovať ešte raz: doprajte psovi mäso čo najčastejšie a každodenne ho voďte na vychádzky do prírody – sám si v nej skonzumuje to, čo mu chýba a čo potrebuje. Z vareného mäsa prechádzajte postupne na surové. Radosť z jeho podávania bude obojstranná: vaša i psia. Kupujte mu napríklad u nás dostupné a lacné kuracie trupy (zaistíte nimi dostatočný prísun vápnika a fosforu vo vhodnom pomere) a raz do týždňa aj kuracie vnútornosti (mix žalúdkov, pečienok a sŕdc). Prvé dni ich mierne povarte, prípadne pár minút spracujte v mikrovlnnej rúre, pričom každý deň trvanie tepelnej úpravy trochu skráťte. Potrvá iba pár prechodových týždňov a pes ich bude žrať surové, spolu s mäkkými, poddajnými kosťami, ktoré sú súčasťou napríklad kuracieho trupu. Trupy spočiatku krájajte aj s rebrami na celkom malé kúsky, neskôr prejdite rovno na veľké kusy, z ktorých si pes sám odtŕha sústa. Vynechajte teda strednú fázu, ktorou je krájanie na stredne veľké kúsky, pretože hrozí riziko chvatného prehĺtania, uviaznutia sústa v krku, upchatia i zadusenia a to najmä tam, kde je psov viacej a existuje medzi nimi konkurenčné napätie, vedúce k rýchlejšiemu skrmovaniu a posunu každého sústa. Uvedené rovnako platí pre konzumáciu rýb. Tu však treba dať pozor na kosti – čím sú rybacie kosti tepelne upravované dlhšiu dobu, tým sú tvrdšie, preto nebezpečnejšie a naopak – surové rybacie kosti, konzumované ako súčasť surovej ryby sú neškodné a výživovo využiteľné.

- - - 

  Čo pes žrať nesmie vôbec? Čo mu škodí? Prekvapujúco práve to, čo ľudia bežne považujú za samozrejmosť. Mliečko v miske, k tomu kosť a keď je psík „dóóóbrý“, dajú mu za odmenu čokoládu. Jedna chyba za druhou! Mlieko spôsobuje hnačky a len málo psov si naň zvykne, najmä, ak mu nebolo podávané ako šteniatku v čase počas prechodu z kŕmenia materinským mliekom. Môžeme však podávať kyslé mlieko (v akejkoľvek miere), jogurty so živou kultúrou, syry (nie veľmi slané), tvaroh (napríklad s vaječným žĺtkom), smotanu, maslo.

 „ Kosť a pes“ predstavuje jedno z najväčších nedorozumení a zvykových spojení v spolužití so psom. Pravdou je, že v minulosti, kedy mäsa bolo menej, ľudia kosti dôkladne poobhrýzali a psovi hodili len holú kosť. Pes poobhrýzal kosť ešte viacej, najmä jej kĺbové chrupavčité konce. Ak kosť povolila a prehltol jej úlomky, dochádzalo niekedy k poraneniu úst, pažeráka, čreva, análneho otvoru. Tento fakt nebol pre chovateľa  významný a často si ho ani nevšimol – ak poranenie kosťou spôsobilo smrť psa, zaobstaral si ďalšieho. V dnešnej dobe prebytku mäsa sa možnosti zápchy alebo poranenia kosťou znásobujú. Druhá polovica dvadsiateho storočia s farmovými veľkochovmi hydiny priniesla éru ľahkej a relatívne lacnej dostupnosti hydinového mäsa. Všetky kosti z obeda niekoľkočlennej rodiny sú automaticky, bez rozmyslu, v dobrom úmysle podhodené psovi. Pravdepodobnosť poškodenia zdravia psa sa ešte viac zvyšuje aj v iných možných prípadoch, napríklad keď počas svadobnej hostiny niektorý svadobčan pozbiera plné igelitky napoly ohryzených kuracích kostí (ešte pritom žne obdiv okolia za láskavý vzťah voči svojmu psovi) a prajne ich všetky naraz podhodí po príchode domov svojmu vlčiakovi. Za pár dní je pes zapchatý, dostáva kŕče, prehýba chrbát smerom dohora v snahe uľaviť si – viditeľne trpí a neskutočne sa trápi. Vtedy všetko záleží od prístupu majiteľa. Je nevyhnutné v takom prípade čo najskôr(!) navštíviť veterinárneho lekára. Čo sa dialo v minulosti, kedy veterinárni lekári neboli dostupní, to si možno ľahko domyslieť. Čo sa deje dnes, ak vlastník psa je bezcitný odroň je takisto zrejmé. Takéto utrpenie psa končí niekedy aj vykúpenou smrťou, niekedy prostredníctvom milosrdnej guľky z pušky privolaného poľovníka. Rovnako útrpné boli stavy, kedy sa kosť vzpriečila v papuli, či pažeráku alebo v čreve. Úplne najhoršie sa stalo, ak v uvedených pasážach tráviacej sústavy kosť prepichla okolité tkanivo a spôsobila zápal, sepsu, smrť. Dnes je možné takéto prípady operatívnym  zákrokom liečiť. V princípe platí: tepelne spracovaná kosť nemá žiadnu výživovú hodnotu, surová kosť je ľahšie stráviteľnejšia, menej nebezpečná ako vytvrdená varená či pečená, a zároveň tým, že je mäkšia, znižuje možnosť prepichnutia tráviaceho traktu.    

  Najnebezpečnejšie sú tepelne spracované duté kosti napr. z kuracieho stehna, bravčového stehna a pod., pretože pri prehryznutí takýchto kostí sa vytvárajú úlomky s ostrými hranami, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť prepichnutia traktu najmä po vzpriečení.  Za normálnych okolností platí síce akýsi princíp ihlového efektu (podľa zdrojov BARF), kedy pes i vlk posunú vo vlhkom tráviacom trakte aj ostrú kosť v čreve smerom ďalej ku konečníku – avšak iba surovú, s tupším a najmä mäkším koncom. Na tvrdé, tepelne spracované kosti a ich možné ostré úlomky nie sú mäsožravce pripravené – v prírode nič podobné neexistuje! Takže kosti iba surové, iba niektoré a veľmi striedmo! Nebezpečné sú i bravčové „karmenádle“ s pravouhlo zalomenými kostnými časticami chrbtice či drobné a početné kostičky z papŕč. V staršom veku psa treba kosti z potravy takmer úplne vylúčiť.

  Niektorí kynológovia často uvádzajú výsledky jednoduchého testu, podľa ktorého ak predložíte psov naraz dve misky, pričom v jednej bude aj kosť, vyberie si tú s kosťou. Nie je to však dôkaz uprednostňovania kosti, ale atavizmus, ktorý psovi i vlkovi hovorí, že kde je kosť, tam bude na nej aj mäso. 

  Čokoláda je pre psa jedom, ktorý ho môže zabiť! Rovnako tak avokádo!

  Zemiaky sú potravinou, ktorú pes spracovať nedokáže, pretože mu na to chýba potrebný enzým. Aj keď sa niektorí výrobcovia granúl chvália, že enzým do príslušnej časti tráviaceho traktu (dvanástnik) potajomky prepašujú cez prísnu „colnicu“, ktorou je veľmi kyslé prostredie žalúdka, nemožno im celkom veriť a keby aj: na čo je to dobré? Nie, krátky tráviaci trakt psa, jeho enzymatická výbava a chuťová škála sú konštanty, určené či dané „zhora“, ktoré predurčujú čo pes strávi a čo nie. Pomerne lacné zemiaky v granulách sú síce zaujímavým a efektívnym výrobným a obchodným počinom, avšak pre výrobcu, ale nie pre psa. Smiešne je však to, že takéto granuly s jednou z najlacnejších plodín – zemiakmi, sú na trhu výrazne drahšie... Výrobca neskôr zmenil rétoriku a tvrdí, že zemiaky v krmive pre psov sú špeciálne odrody. A čo je špeciálne, je vždy oveľa, oveľa drahšie.

  Všetko to opäť pripomína absurdné počiny, ako keby sme krave podávali mäso, ktoré ona spracovať nedokáže, a preto by sme jej k mäsu pridávali príslušné enzýmy. Alebo levom kukuricu.

- - -

  Na našich psov číhajú na verejných priestranstvách rôzne nevhodné lákadlá a návnady. Pohodené rôzne odpadky, ľudské i zvieracie výkaly, obaly z potravín, kaluže so stojatou vodou, ba i sneh, zapríčiňujú neustále veľké množstvo tráviacich porúch a problémov. Niekedy ide o prechodné, ľahko riešiteľné hnačky, horšie je, ak dôjde ku upchatiu tráviaceho systému či jeho perforácii. Odučiť psa od požierania nájdených, pre neho zaujímavých odpadov je pre bežného laického chovateľa veľmi obťažné a väčšina chovateľov po čase rezignuje. Vtedy je však dôležité pravidelne – najlepšie po každom vyprázdnení – kontrolovať konzistenciu exkrementov, prípadne v nich hľadať predmet, ktorý pes deň – dva predtým evidentne zožral, napr. igelitové vrecko. Znepokojiť nás musí aj fakt, že sa pes nevyprázdnil v obvyklom čase či na obvyklom mieste.

  Žranie trávy je jav, o ktorom sa ešte dodnes polemizuje. Netreba sa nijako vážne nad tým zamýšľať. Keby to psovi neprinášalo nejaký prospech, úľavu, nerobil by tak. Určite však platí, že si konzumáciou ostrejších druhov trávy podráždi steny žalúdka a navodí tak proces zvracania za účelom čistenia žalúdka od nežiadúcich elementov (chlpy, cudzie predmety), To vtedy, kedy pes trávu po prežretí vyvracia. Iná možnosť je, že pes si alkalickými druhmi tráv upravuje a neutralizuje prekyslené vnútorné prostredie žalúdka – vyberá iba niektoré druhy tráv a bylín, najmä po náhlej nadmernej konzumácii mäsa. Zvláštne je, že trávy vyhľadáva čuchom, často s privretými očami. Fylogenéza mu v dlhodobom procese uložila do hĺbky podvedomia ich špecifický pach. V tomto prípade skonzumované rastliny pes buď  vyvracia, alebo prejdú celým tráviacim traktom a vyjdú ako súčasť fekálií von. (Chvalabohu, inak by výrobcovia granúl začali do krmiva miešať trávu, ktorej kubík stojí iba pár korún.) Obavy, že žraním trávy sa pes nakazí parazitmi, sú takmer zbytočné – pravdepodobnosť je minimálna.

 Zaujímavý je poznatok z istého útulku, v ktorom vodia naraz do prírody svorku v počte vyše desať psov bez vodidiel. Prvý začne požierať trávu a navodí tak aj všetkých ostatných psov – zladenie motívov je v tej chvíli úplne jednoznačné a psi sa slastne poddávajú pocitu požierania trávy – v ešte pred chvíľou hlučnej svorke nastane na pár minút priam zázračné ticho. Rovnako zaujímavý je aj poznatok, podľa ktorého si psi nielenže vyberajú konkrétne druhy tráv, ale v rámci jednotlivých trsov si z nich pachom vyberajú najzrelšie steblá.

  Podobne polemizovaná je otázka požierania ľudských výkalov, kde zdroje ponúkajú viacero vysvetlení. Ide o jav, ktorý má z hľadiska jeho vnímania zo strany človeka záporný kozmetický (ne)efekt. Vždy je pre nás nepríjemné, ak sa máme vrátiť domov, do bytu, so zapáchajúcim psom. Metódu okamžitého odstraňovania povlaku a zápachu v ústnej dutine nástrekom slabého roztoku peroxidu (1%) do papule psa možno odporučiť len skúsenejším chovateľom. Radšej mu podajte úplne malú dávku žrádla, hojne až vrchovato zaliatu vodou – krmivo naviaže zbytky fekálií v papuli a zvedie ich do žalúdka. Misky, z ktorých žral a pil pes za tejto situácie umyte horúcou vodou, no a v prípade, že ju aj dezinfikujete, tak ju vzápätí nezabudnite niekoľkokrát opláchnuť tečúcou vodou. Ideálne je po konzumácii fekálií doviesť psa k potoku a hádzať mu do neho granulky, ktoré máme pri sebe ako odmeny. Pes si tak papuľku zvonku i zvnútra umyje sám.

  Odúčanie psa od zlozvyku požierania ľudských výkalov takmer nikdy nevedie k úspechu, najmä ak je pes púšťaný voľne, bez vodidla. Dokážu to len najvycvičenejší z najvycvičenejších psov, aj tí však iba v prítomnosti svojho cvičiteľa. Ak sa ocitnú sami, s chuťou si lákavú tortu aspoň obliznú. Dodatočné trestanie psa po tom, ako sa ku vám vráti po takejto hostine, nemá význam, rovnako ani to, že mu vtedy všetci nadávame. Odúčanie psa žrať nájdené zbytky potravy a výkalov treba začať odmalička, dôsledne a je to práca pre profesionálov, pri ktorej účinne pomáha aj elektrický obojok v rukách skúseného a citlivého cvičiteľa.  

  Ak pes fekálie ľudské i zvieracie či dokonca vlastné (fenomén starých psov) požiera, asi v nich objavil také nestrávené zložky, ktoré on považuje za ešte využiteľné. Tým je vysvetlené všetko – pes výkaly požiera, pretože mu prirodzený vývoj v tomto smere neudelil žiadne blokády – a basta!

  Prípady, kedy sa pes v ľudských fekáliách či zdochlinách zdanlivo bezúčelne vyváľa nevypovedá ani tak o loveckých maskovacích manévroch (technika lovu vlka i psa štvaním zveri nepožaduje maskovanie vlastného pachu, aj keď priblížiť sa neviditeľne k vyhliadnutej koristi čo najbližšie je nesmierne výhodné a zvyšuje pravdepodobnosť úspešnosti lovu), ale vypovedá skôr o jeho pôžitku z tohto aktu, trochu podobnému ľudskému parfumovaniu. 

   Moderný človek sa však neúnavne a nezmyselne snaží zúžiť potravinovú a rituálnu škálu psov podľa toho, čo sa hnusí jemu samému, respektíve mu prekáža. Rovnako redukuje aj signálnu škálu – odsekáva psíkom chvostíky, uši, psychiku. Ktovie, raz bude možno moderný pes s vyrezanými hlasivkami či iný extrémny výstrelok.  

  Vlci v prírode občas (naozaj iba občas!) zožerú aj exkrementy iných zvierat – bobky vysokej zveri, zajacov, exkrementy diviakov a pod., vrátane výkalov ľudských. Dúfame len, že si tento fakt nevšimne niektorý výrobca granúl pre psov a neuvedie takýto prírodný model do svojej výrobnej praxe. Ba nebodaj aj potravinársky priemysel pre ľudí... Veď niektorí ľudia sa dajú nahovoriť na akúkoľvek zdanlivo atraktívnu hlúposť (napríklad „užívajú“ vlastný moč v rámci terapie), a stačí im to len sofistikovane vyargumentovať, napríklad: „Jedzte výkaly – miliardy múch sa predsa nemôžu mýliť!“. 

  A bojíme sa tu výrobcom granúl naznačiť, že vlci i psi sú imúnni voči toxínom v hnijúcich zdochlinách alebo, že vlk občas žerie hlinu... Granuly, ako mix zdochliny s hlinou a výkalmi –  to tu ešte nebolo, avšak pri súčasnom „výskumnom“ trende producentov granúl asi dlho čakať nebudeme.

  Ani to však ešte nie je všetko. U psov sa ojedinele vyskytuje jav požierania vlastných výkalov, takzvaná autokoprofágia. Stáva sa tak najmä v prípadoch nedostatočne strávených bielkovín živočíšneho pôvodu (náhly prísun väčšej dávky obzvlášť surového mäsa či akútna alebo chronická porucha trávenia, najmä v starobe). Aj na tento fakt by mal výrobca granúl promptne zareagovať: Prineste nám exkrementy vášho psa a odídete s vreckom granúl

  Navždy zrušte nezmyselnú a prekonanú zásadu jednodňovej hladovky v týždni. Môžete dať niekedy menej žrádla v závislosti od okolností (pred cestovaním, liečba obezity, extrémne teplé dni, zmena prostredia), avšak nie úplnú hladovku. Tú len zo zdravotných príčin, odporučenú lekárom. Na druhej strane nie je však potrebné obávať sa situácie, v rámci ktorej psovi nemôžeme zo závažných dôvodov poskytnúť stravu v horizonte dvoch až troch dní, napríklad počas krátkodobého odcestovania z rodinného domu, kedy pes zostáva osamote doma (svadby, pohreby a pod.). Psovi môžeme dať pred odchodom viacej žrádla dopredu, prípadne nasypať väčšie množstvo (v tomto prípade) suchých granúl do misky a k tomu pridať najmenej dve veľmi veľké misy s vodou. Pes totiž, podobne ako vlk, v princípe nepotrebuje žrať každý deň a v malých dávkach, ale má vrodenú tendenciu nakŕmiť sa do maxima a potom pár dní oddychovať a piť iba vodu, pričom občas žrádlo vyvráti a znovu ho skonzumuje, resp. časť žrádla vyvracia zanedlho po skonzumovaní do zvolenej skrýše. Mäsožravce v prírode striedajú obdobia hojnosti a hladu.

  Pažravým psom, ktorí jedia rýchlo a hltavo, podávajte žrádlo v miske na vyvýšenom mieste – zabránite aerofágii, prílišnému prehĺtaniu vzduchu s možnými vážnymi až smrteľnými následkami. Takémuto psov aj pokrájajte predkladané mäso na menšie kúsky, aby mu v návale hltavosti neuviazol väčší kúsok mäsa v hrdle. To sa môže prihodiť aj pod tlakom konkurenčného napätia, teda tam, kde kŕmime naraz viacej psov pohromade.

  Dospelého zdravého psa stačí kŕmiť raz za deň ( v priebehu dňa podávať len symbolické kúsky) – lepšie večer, t.j. po skončení denných pohybových aktivít psa. Neskoro večer potom postačuje už len krátka vyprázdňovacia vychádzka. Proti kŕmeniu psa iba raz za deň sa ozývajú nesúhlasné tvrdenia a prekyslení žalúdočného prostredia. (Vlci žerú naraz veľa, čo najviac, časť vyvrátia a zahrabú, následne pár dní pijú iba vodu a žerú trávu, byliny.) Kyseliny sa však v žalúdku produkuje vždy o niečo viacej,  respektíve jej tvorba pomaly doznieva, či už kŕmime psa raz alebo viackrát denne. Príroda to zariadila  jednoducho – uvedeným žraním trávy. Koľko psov (najmä tých z bytov) má zabezpečenú permanentnú možnosť dostať sa ku tráve v prípade signálov, prichádzajúcich z ich žalúdka (navyše v nevyspytateľných termínoch)? Tieto signály sú zreteľne počuteľné aj pre človeka  – ide o výrazné škŕkanie v žalúdku, ktoré dokáže chovateľa psa v byte aj zobudiť, no nevie, ako na to reagovať. Obliecť sa a ísť so psom v noci na chvíľu von, nech sa nažerie trávy – to sa odhodlá len málokto, pričom musí mať aj vedomosť o tom, ako tráva okamžite škŕkanie zastaví.  Ba v protiklade k tomu väčšina osôb, vodiacich psov na verejné priestranstvá a i trávniky psom zakazuje skrmovať trávu a odtiahne ich od nej preč. A čo psi, trvalo držaní na reťaziach či v kotercoch? Tí sú nielen z hľadiska zabezpečovania trávy, ale aj z každého iného hľadiska chudáci, ktorých majitelia by mali dostať striktný zákaz chovať psa. Signálom pre potrebu dostať sa ku tráve je nepokoj psa, oblizovanie predných láb – vytrhávanie a požieranie vlastnej srsti, ba aj inštinktívne požieranie náhradných zdrojov, kvetov, strapcov na koberci. Zistený bol prípad hltania  magnetofónovej pásky – jej okraj voľne prevísal do priestoru z regála, v ktorom bola uložená a v tiesni evokovala v psovi vizuálne podobenstvo s trávou. Opakovaný pokus tento fakt jednoznačne potvrdil. 

   Kedy kŕmime psa dostatočne? Ak denná cena výživovej dávky na kilogram živej váhy psa je viac ako 3 centy, výživa je výborná (to znamená, že cena krmnej dávky pre 30 kilogramového psa činí najmenej 1 €). Ak cena klesne pod 2 centy na kilogram živej váhy, treba sa zamyslieť nad tým, čo všetko na psovi páchame a načo nám je vôbec pes! Zároveň však platí, že u psov krátkosrstých, navyše držaných vonku, je potrebné najmä v zime dávku krmiva takmer zdvojnásobiť (lepšie je ich však držať v teple), pričom malý pes potrebuje vzhľadom na svoju vyššiu telesnú teplotu a rýchlejší metabolizmu vo všeobecnosti relatívne väčší objem krmiva ako pes veľký. Malý a zároveň krátkosrstý pes, držaný celoročne vonku (jav obvyklý nielen na vidieku, ale dokonca aj v útulkoch, vedených nadšenými laikmi) hraničí s týraním psa. Gravidná sučka taktiež potrebuje zvýšený prídel čo najkvalitnejšieho krmiva, ktorý je potrebné ešte zvýšiť po pôrode.

Naposledy odporúčame: vymeňte aspoň trikrát do týždňa granuly za čisté surové mäso. Nedajte sa odradiť vysokou cenou mäsa, pretože ide o zdanlivý, teda klamlivý pocit. Pes totiž takéhoto vysoko stráviteľného mäska (neporovnateľne stráviteľnejšieho ako najdrahšie granuly) potrebuje ani nie tretinu obvyklej dennej váhy granúl. Ak teda svojmu desať kilogramovému psíkovi dávate denne 15 dekagramov priemerných granúl v cene cca 30 centov (to sú granule v cene 2€ za kilogram), za túto istú cenu mu poskytnete 10 dekagramov kuracích žalúdkov, pečienok, sŕdc (ich mix stojí v hypermarkete tiež približne 2€ za kilogram). Rovnako však môžete podať tomuto desaťkilovému psíkovi postačujúcich 5 dekagramov surovej bravčoviny – ak stojí jej kilogram niečo cez 5 €, tak uvedených 5 dekagramov nás vyjde opäť rovnakých približne 30 centov. S kuracinou to je ešte lacnejšie, s hovädzinou trochu drahšie. Tá je však najlepšia. Mäso podávajme radšej rôznorodé a nezabúdajme na pravidelné prikrmovanie mäkkými kosťami pre prísun vápnika a aj vnútornosťami, aby bol zabezpečený príjem celého spektra živín. Jedinou nevýhodou kŕmenia mäsom je fakt, že porcia je veľmi malá. Pes na ňu netrpezlivo čaká celých 24 hodín, aby ju po podaní za pár sekúnd zhltol a vzápätí musí čakať ďalších 24 hodín. Pes, ktorý však žije „naplno“, t.j. absolvuje každodenne veľa vychádzok a spoločných aktivít s rodinou či inými psami, má toto čakanie uľahčené oproti psovi, zavretému v koterci či uviazanému na reťazi.

  V rámci overovania podávali v priebehu jedného mesiaca dvom desaťkilovým psom presne rovnakú dennú dávku surového mäsa o (zdanlivo nepostačujúcej) váhe 5 dekagramov (kuracie, hovädzie, bravčové, rybacie) s dávkou tuku, obsiahnutou v mäse a aj dávkou mäkkých kostí, obsiahnutých v kuracích trupoch, pričom dávku pravidelne striedali s vnútornosťami. Obaja psi si však počas testu udržali stabilnú váhu. Pritom išlo o psov pohybovo aktívnych, absolvujúcich denne aktívne vychádzky do prírody v úhrnnom čase približne dve hodiny, v rámci ktorých nabehali takmer desať kilometrov. Objem ich exkrementov sa stal neuveriteľne malý.

  Ak by sme aj dnes kŕmili psov živočíšnymi produktmi, mäsom a inými tkanivami a teda nenapĺňali denne ich tráviaci trakt nestráviteľným balastom, pravdepodobne by ani nedochádzalo k množstvu metabolických a urologických problémov, k ich postupnému až nezvratnému rozvoju a možno ani k takým ťažkým smrteľným komplikáciám, ako je napríklad torzia žalúdka.   

  Je potrebné zopakovať: nezabúdajte, že zvýšením podielu mäsa v potrave sa zvyšuje jeho požiadavka na konzumáciu tráv, bylín  v rámci nevyhnutnej úpravy vnútorného prostredia  a navodenia komfortu. V prípade kŕmenia výhradne mäsom dodávajte psovi pravidelne aj priemyselne vyrobené minerálne a vitamínové doplnky v záujme predchádzania niektorým deficitom a pre dosiahnutia plnosti potrebnej škály živín a nevyhnutných látok. Rovnako platí, že s mäsom a celkovou výživou opatrne u šteniat gigantických, dlhšie rastúcich plemien – táto ľuďmi vymyslená anomália vyžaduje, prísnejšie ako u iných plemien, dodržiavanie pomeru vápnika a fosforu – inak môže dôjsť k poruche vývinu kostí. V týchto prípadoch je potrebné orientovať sa na špeciálne krmivá renomovaných značiek, vyrábaných na základe vedeckého výskumu. Takže nakoniec sme predsa len pochválili aj (niektoré) granuly.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Rád si z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?