Všetko o evidencii a daniach za našich psov

Autor: Vladimír Hatara | 1.12.2015 o 8:08 | (upravené 16.12.2015 o 9:09) Karma článku: 2,04 | Prečítané:  899x

Evidencia psov a následne platenie dane za psa podlieha zákonným imperatívom, no vecné vysvetlenie je vec vcelku neznáma. Zlepšenou evidenciou je možné napraviť  chovateľské pomery v mestách a to aj financiami z dane za psa. 

  Previesť úplne jednoduchú plošnú kontrolu evidencie psov v meste a získať tak najvyšší možný príjem z dane za psa sa na Slovensku ukazuje ako nemožné v dôsledku nezáujmu a neschopnosti samospráv a mestských polícií.

  Ak sa stane, že vodič automobilu nezaplatil mestu povinný parkovací poplatok vo výške 50 centov, mestská polícia ho rieši okamžite a neúprosne. Avšak to, že stovky chovateľov neplatia dlhoročne povinnú daň za psa vo výške aj viac ako 30 či 40 eur, necháva tú istú políciu ľahostajnou.

 

  História evidencie psov, príčiny, nedostatky, východiská, metodika, ciele a perspektíva – to sú základné okruhy, ktoré doteraz neboli solídne spracované, spolu s praktickou koncepciou. 

  K čomu slúži evidencia psov? Z pôvodnej súpisnej funkcie prešla spoločnosť neskôr aj k povinnosti platenia poplatku za psa, až po dnešnú daň za psa. Evidencia má vniesť do chovu psov prehľad a poriadok a zároveň priraďuje každého psieho jedinca konkrétnemu držiteľovi, ktorý za neho nesie právnu zodpovednosť a znáša následky protiprávneho konania, súvisiaceho s držaním psa. Od úrovne evidencie sa teda priamo odvíjajú aj možnosti obce dostať problematiku chovu psov pod spoľahlivú kontrolu.

  Sumu, ktorú obec získa zo zákonom stanovenej dane za psa nie je síce obec povinná investovať výhradne a v plnej výške do problematiky riešenia chovu psov, avšak zákon o veterinárnej starostlivosti ukladá od roku 2011 obciam a mestám povinnosť zabezpečovať odchyty túlavých zvierat na vlastné náklady. Výber dane za psa priamo podmieňuje možnosti obce plniť si túto zákonnú povinnosť. 

   Vo všeobecnosti platí, že úroveň evidencie je na Slovensku nedostatočná a značne stagnujúca. Pod oba ukazovatele sa podpisuje najmä výška dane a zároveň nedostatočný výkon kontroly evidencie psov zo strany miest, obcí a ich polícií.

  Skôr, ako začneme uvažovať o zmysle evidencie psov je náležité uvedomiť si, že samotná evidencia má skutočný význam iba vtedy, ak je vykonávaná celoplošne a bez výnimiek. Totálna evidencia psov je najdôležitejší predpoklad pre získanie nevyhnutnej kontroly nad populáciou psov a pre úroveň riešenia chovateľských problémov. Nás bude najprv zaujímať, ako presne súvisí evidencia psov s možnosťami riešenia chovateľskej problematiky.

  Bolo by zbytočné uvádzať akúkoľvek koncepciu riešenia chovateľských problémov do praxe, ak by v nej mali byť systémové i faktické trhliny. Funkčnosť jednotlivých prvkov koncepcie musí zahŕňať všetkých chovateľov rovnako. Východiskom pre riešenie problémov je čo najvyššie percento evidovaných psov, neustály výkon kontroly tejto zákonnej povinnosti, spolu s postihmi tých, ktorí sa jej vyhli.

  Evidencia psov je vleklý celoslovenský problém. Aj preto, že s ňou úzko súvisí daň za psa (do roku 2004 poplatok), čo logicky odrádza chovateľa od prihlásenia svojho psa do obecnej evidencia. Ako už bolo uvedené, mestá a obce prichádzajú v dôsledku nedostatočnej kontroly evidencie a teda vlastnej nedbanlivosti o značný príjem do svojho rozpočtu. „Značný“ môže znamenať v dlhšom časovom horizonte stredne veľkého mesta aj niekoľko desiatok miliónov korún, resp. desiatky tisícky eur. Monitorovaním bolo zistené, že v mestách Slovenska je zaevidovaných a daň platiacich najčastejšie iba tri štvrtiny  z celkového počtu všetkých chovateľov, v lepších prípadoch maximálne štyri pätiny. O niečo lepšia je situácia v menších obciach.

  Štát, ochranárske združenia a ani obce si neuvedomujú dosah a následky nedostatočnej evidencie psov na celkový rozsah chovateľskej problematiky. Nie je možné dostať populáciu psov, správanie chovateľov i celkové riešenie pod dostatočnú a spoľahlivú kontrolu bez vykonania a systematického udržiavania plošnej evidencie psov.

- - - 

  Aj keď evidencia psov musí byť prvým nevyhnutným krokom v reťazci systémových opatrení, pozrime sa najprv, aké reálne dôsledky jej nedostatočný výkon prináša pre obce, mestá, štát. A to najmä za situácie, kedy sú už zo strany obce uskutočňované praktické kroky na riešenie negatívnych následkov chovu psov, napríklad  výstavbou útulkov či odchytávaním voľne a bez kontroly sa pohybujúcich psov.

  Napríklad najčastejšie práve neevidovaného psa si dovolí jeho držiteľ vyhodiť a spustí tak celú mašinériu finančne i operatívne náročných procesov (odchyt, transport do útulku, veterinárna a iná starostlivosť, výživa, karantenizácia). V prípade úplnej evidencie a povinného nosenia evidenčných známok na obojku psa (a ešte lepšie v prípade celoplošnej aplikácie nezameniteľnej identifikácie mikročipmi) by akýkoľvek po strate či úteku nájdený pes zbytočne neputoval do draho postavenej a prevádzkovanej karantény v útulku, ale priamo naspäť k majiteľovi. V tom je zo všetkých, do úvahy prichádzajúcich hľadísk, závažný rozdiel. Všetci aktívni riešitelia psej problematiky – namiesto primárnej požiadavky na dôkladnú evidenciu – však začínajú nepochopiteľne od konca, t.j. od výstavby útulkov. Pričom zároveň platí, že úroveň evidencie psov priamo ovplyvňuje objem práce v týchto útulkoch – čím je evidencia na nižšej úrovni, tým viac práce majú v útulkoch s nájdenými neznámymi psami, čo zároveň znamená vyššie investičné i prevádzkové náklady a naopak. Keby bola evidencia na úrovni takmer 100%, žiadne veľkokapacitné útulky by nebolo potrebné stavať a financovať.

  Benevolencia a nedôslednosť mestských samospráv a ich polícií teda spôsobuje nielen finančné straty v rozpočte, ale zároveň komplikuje výkon akejkoľvek kontroly nad chovateľmi, najmä však znemožňuje identifikáciu psa po jeho zabehnutí, keďže ako nezaevidovaný nemá ani evidenčnú známku. Ako už bolo uvedené, mestá sú v dnešnej dobe už síce náchylné čiastočne investovať do odchytov, útulkov a karanténnych staníc, pričom však nechcú pochopiť príčinné pozadie a z neho prameniacu až úplne zbytočnú nevyhnutnosť týchto investícií. Tým pozadím je (okrem zbytočného a nekontrolovaného rozmnožovania) práve nízke percento evidovaných psov. V princípe platí, že ak odchytávaní a karantenizovaní sú v prevažnej miere psi vyhodení alebo zabehnutí a pritom nehľadaní, tak zároveň platí, že takmer vždy ide o psov neevidovaných. Takmer nikto nevyhodí psa zaevidovaného (riskoval by, že sa identita majiteľa zistí). Rovnako dochádza ku problémom s neevidovanými psami po ich útekoch z miesta držania (dvor rodinného domu, areál firmy) – ak bol takýto pes odchytený a následne držaný v karanténnej stanici alebo útulku, majiteľ ho tam nehľadá najmä z obavy, že by bol odhalený nielen ako priestupca za útek a neprihlásenie psa do evidencia, ale aj ako neplatič dane a teda ako dlžník. V nejednom prípade sa radšej psa vzdá, ponechá ho v útulku a zaobstará si iného. Enormne tak rastú náklady na činnosť a prevádzku útulkov – sú plné nielen vyhodených, ale aj ujdených psov, ktorých však nikto nehľadá.

  K tomu sa pridružuje celý rad ďalších negatívnych následkov. Napríklad, ak pes nie je evidovaný, tak v prípade priestupku (napr. psom spôsobenej dopravnej nehody) vyšetrovacie zložky ťažko majiteľovi dokážu, že práve on je vlastníkom psa. Spojiť dodatočne identitu vlastníka psa s identitou samotného psa je v právnych sporoch možné iba prostredníctvom mikročipu alebo priznaním sa ku vlastníctvu psa. Avšak nie každý, najmä vidiecky chovateľ sa prizná ku psovi, ktorý spôsobil priestupok, problém, škodu. Vnútiť dodatočne niekomu, kto sa vzpiera, vlastníctvo psa, ktorý podľa viacerých ukazovateľov bol doteraz v držaní tejto osoby je takmer nemožné. Vždy sa môže vyhovoriť, že o psa sa prechodne stará na požiadanie neznámej osoby, alebo že ho našiel, respektíve ho práve daroval neznámej osobe a pod. Zapieranie vlastníctva neprihláseného psa je v prípadoch sporu veľmi rozšírené.    

  Aj keď pri akte prihlásenia psa do obecnej evidencie ide o zdanlivo bezvýznamný administratívny počin, od evidencie psa sa odvíja následná právna zodpovednosť za skutky psa – za útek z miesta držania a následné ohrozovanie či pohryznutie osôb, cez dopravné nehody až po nedovolené rozmnožovanie a pod. Podpisom v rámci evidencie na obecnom či mestskom úrade preberá chovateľ často netušenú zodpovednosť, ktorá ho zaskočí vo chvíli, kedy sa ťarcha tejto zodpovednosti naňho zosunie zo strany spoluobčanov, obce, polície, správnych úradov, poisťovní, v horšom prípade prokuratúry.

  V praxi sa stávajú aj prípady, kedy je pes, držaný trvalo v mestskom byte, nedovolene evidovaný u príbuzných na dedine z dôvodu nižšej dane, pričom ak spôsobí komukoľvek škodu, ruka zákona udrie aj na osobu, ktorá je v evidencii uvedená ako jeho držiteľ. Ak takýto pes napríklad spôsobí v meste dopravnú nehodu, je síce za ňu zodpovedná tá osoba, ktorá psa viedla alebo ktorej pes ušiel z miesta držania, avšak nielen ona – pretože podľa zákona 282/2002 za psa zodpovedá aj držiteľ, teda ten, na koho je pes evidovaný. A tak je neraz staručká babka na dedine predvolaná na políciu do mesta na vypočutie vo veci pohryznutia či poškodenia cudzej veci „jej“ psom, ktorého však trvalo drží v mestskom byte jej vnučka.

  Nedostatočná evidencia psov vytvára zbytočný chaos.

  Ak uznávame, že nedostatočný výkon kontroly evidencie psov je jav, prinášajúci následné negatíva a samosprávam aj finančné straty, tak otázkou je, prečo sa spoločnosť, obce, mestá a najmä ich mestské polície aktívne nepodieľajú na zvyšovaní percenta evidovaných psov, čo by im zároveň prinieslo – okrem poriadku – aj vyššie príjmy z miestnych daní? Dôvod je jednoznačný: takéto prínosné aktivity by znamenali nutnosť viacej pracovať, premýšľať, usilovať sa. Celá úradnícka, či už obecná či mestská alebo i policajná mašinéria je však spravidla príliš pohodlná, ba neraz až lenivá na to, aby sa snažila viacej naplniť spoločnú kasu – človek húževnato plní nanajvýš tak svoju vlastnú súkromnú kasu. Mestské samosprávy úrady sa namiesto práce radšej utiekajú k takým praktikám, ako je zverejňovanie zoznamu slušných, evidovaných a daň platiacich chovateľov,  spoliehajúc sa pritom na fenomén udavačstva zo strany občanov, ktorí by im mali potajomky nahlasovať neevidovaných neplatičov. Úspech tejto pofidérnej metódy je však zanedbateľný.

  Takáto kolektívna a riadiaca pohodlnosť a ľahostajnosť úradov a polícií má neblahé dôsledky v nevyhnutne zvýšenej aktivite tých, ktorí dôsledky takéhoto stavu riešia následne v praxi, t.j. útulky a ich pracovníci, rovnako tak vo vyšších financiách, potrebných na riešenie. 

  Uveďme si ukážky z reality.

  Keby niektorému súkromnému podnikateľovi, napríklad v Žiline, každoročne a dlhoročne chýbala vo firemnej kase suma pol milióna korún, na ktorú má oprávnený nárok, urobil by všetky dostupné právne a možno i neprávne opatrenia, aby sa k sume dostal. Keď však takáto suma chýbala každoročne počas uplynulých dvoch desaťročí žilinskej (ale aj inej) samospráve v príjmovej položke daň za psa, nepochopiteľne to nechávalo ľahostajných všetkých – od primátorov, cez poslancov, ekonómov, políciu i občanov. Nebolo potom ani financií na riešenie problematiky túlavých psov v Žiline a radšej neúnavne, až drzo obťažovali takmer 15 rokov v tejto veci blízky Martin a jeho útulok (ten však, keďže patrí Mestskému úradu v Martine a je určený výhradne pre zvieratá nájdené v Martine, vskutku nikdy nemal – ani vecne, ani kapacitne, ani operatívne, ba ani finančne – so Žilinou nič spoločné a aktivity pre Žilinu a okolie poskytovali zriadenci martinského útulku zo svojich vlastných súkromných zdrojov). Ale ani samotný Martin nebol dlhé roky vzorom v evidencii a výbere daní za psov. Ba až do roku 2011 bol odstrašujúcim príkladom. Veď Mesto Martin síce investovalo od roku 1997 do roku 2011 vyše 10 miliónov korún do výstavby a prevádzky karanténnej stanice, aj do non stop odchytov psov, no v uvedenom roku 2011 sa mesto nachádzalo presne tam, kde na začiatku, t.j. v roku1997 (neprestajné nálezy psov bez evidenčných známok, sústavné a neutíchajúce odchyty ujdených či vyhodených neprihlásených psov a pod.) – a to najmä preto, lebo za celý ten dlhý čas neprebehol v meste výkon plošnej kontroly evidencie psov, ktorú správca martinského útulku požadoval od vedenia polície už od vzniku útulku – tak chaos pretrvával naďalej. Vedenie mesta, aj napriek výnimočnej podpore svojho útulku, nedokázalo za celé roky nariadiť uskutočnenie celoplošnej kontroly evidencie psov a tamojšia mestská polícia bez rozkazov zhora nepohla navyše ani prstom, respektíve si svojvoľne stanovovala vlastné priority. Pričom však tá istá polícia celých tých 14 rokov falošne presviedčala (klamala) mestské zastupiteľstvo, ako sa v „psíčkarskej“ problematike usiluje. Dôkazy však jednoznačne svedčili o opaku. Ba dokonca v dnešnej technickej ére internetu nemala pred rokom 2011 martinská mestská polícia ani len on-line prístup do jestvujúcej, hoci aj neúplnej databázy psov na mestskom úrade, a to ani napriek tomu, že je organizačnou zložkou toho istého subjektu, ako mestský úrad – Mesta Martin. Prístupom polícia nedisponovala len a len preto, lebo sa o takúto vymoženosť ani neuchádzala. Všetky všestranné aktivity s túlajúcimi sa psami ponechávala na jedného jediného zriadenca útulku pre zvieratá. Ak sa niekde túlal pes, či vo dne, či v noci, či počas voľných dní, automaticky zavolali zriadencovi útulku a to bez zisťovania, kto by mohol byť vlastníkom psa. Ak túlajúci sa pes evidenčnú známku aj mal, polícia nedokázala podľa nej zistiť okamžite vlastníka – a tak opäť volali správcovi útulku, aby ho odviezol do útulku. Pre tohto zriadenca útulku sa tak práca stala nezastaviteľným denným i nočným sizyfovským úsilím, ktoré by nemuselo jestvovať v prípade kvalitne prevedenej plošnej evidencie psov a sústavnej kontroly povinného nosenia evidenčnej známky. Všetko sa však v Martine rapídne zmenilo v roku 2012, po príchode nového vedenia mestskej polície, ktoré rýchlo pochopilo doterajšie nedostatky, ako aj požiadavky správcu útulku. Odrazu sa dalo veľmi rýchlo a promptne vykonať to, čo správca miestneho útulku opakovane a dovtedy neúspešne navrhoval už od roku 1996 – uskutočniť totálnu kontrolu evidencie psov v celom meste, ako prvý bod, zaručujúci zmenšovanie rozsahu chovateľskej problematiky v budúcnosti, a následne aj kontrolovať nosenie evidenčnej známky na obojku psa, ako bod druhý. Výsledky sa už po roku (t.j. v roku 2013) dostavili – takmer prázdny útulok, návratnosť nájdených psov ich držiteľom dosiahla neuveriteľných 90%, takmer všetci psi sú evidovaní a nosia na verejnom priestranstve evidenčné známky, rapídne sa zvýšil príjem mesta z daní za psov. Keď následne Mesto Martin v dôsledku takejto priaznivej situácie ešte aj investovalo do mikročipov i do kastrácii zvierat, ba aj zorganizovalo sieť dobrovoľných informátorov, poznajúcich vo svojom okolí všetkých psov, situácia sa ešte zlepšila a stratených psov vracia útulok ich majiteľom ihneď po ich náleze, t.j. bez transportu do útulku. V Martine si už nikto psa vyhodiť nedovolí. Podporou kastrácií sa podarilo znížiť každoročné nechcené prírastky mláďat.

  Na základe uvedeného príkladu je možné ľahšie pochopiť, aké prevratné pokroky až skoky v problematike možno dosiahnuť v pomerne krátkom čase v prípade, ak samospráva podnikne prísne evidenčné opatrenia. A keď sme už uviedli príklady z Martina a zo Žiliny, tak medzi týmito dvoma mestami je zanedbateľná 30 kilometrová vzdialenosť, avšak rozdiel v úrovni riešenia problematiky chovu psov je priepastný – vrátane finančnej participácie mesta. Za zmienku nakoniec stojí aj skutočnosť, že Martin, s počtom obyvateľov o 26-tisíc menej než má Žilina, vyberie ročne v rámci dane za psa vyššiu sumu ako Žilina a to aj napriek primerane menšiemu počtu psov – až o cca 1 500 psích jedincov (rok 2012: Martin 70 697€, Žilina 67 787€).

  Nie je cieľom poukazovať v negatívnom zmysle konkrétne iba na Žilinu, veď podobná situácia ako v Žiline je v takmer všetkých malých, stredných i väčších mestách Slovenska. Príčiny sú rovnaké či aspoň sčasti podobné: pasivita samospráv a ich polícií;  úradnícky systém riadenia mesta namiesto riadenia operatívneho (nielen čo sa týka psov, ale i čiernych skládok či celkového drobného znečistenia mesta, vandalstva a pod.);  nesprávna alebo absentujúca koncepcia mesta pri riešení chovateľskej problematiky;  prílišná koncentrácia na následky (výstavba a prevádza útulkov) a nie na príčiny (nedostatočná evidencia, nekontrolované rozmnožovanie). Koncepciu – ak to vôbec možno nazvať koncepciou – ponúkajú spravidla laickí a v problematike nezorientovaní ochrancovia zvierat, dokonca aktivisti v detskom veku, ktorých hlavným cieľom je prilákať pozornosť verejnosti a získať si jej priazeň, vrátane priazne finančnej, postaviť si vlastný útulok a v ňom „zachraňovať zvieratká“ ich natlačením do kapacitne nepostačujúcich kotercov. Takto, bez poznania príčin a ich riešenia sa potom problém dostáva do slepej uličky, z ktorej niet východisko – iba jej nezmyselným predlžovaním, v našom prípade v podobe výstavby ešte väčšieho útulku než bol ten doterajší, nepostačujúci. No ani ten nový, väčší, však zanedlho – ako sa to už neraz ukázalo – nepostačuje, čo však nie je pre mentálne obmedzené akčné kádre dostatočným signálom na uvažovanie o tom, kde asi robia chybu a na prehodnotenie aktivít a priorít.  

- - -

  Príčiny nedostatočnej kontroly evidencie psov

  Vráťme sa však naspäť k príčinám nedostatočnej kontroly evidencie psov.  Je nereálne, aby výkon kontroly na verejných priestranstvách, týkajúcej sa označenia psa známkou (a zároveň aj evidencie psa a platenia dane) vykonával príslušný úradník ekonomického oddelenia mestského či obecného úradu. Na prácu v teréne majú väčšie obce a mestá zriadené svoje polície, no tie sa takmer nikde permanentnou a celoplošnou kontrolou psov podľa vopred prepracovaného systému nezaoberajú. Chýba najmä časová sústavnosť a celoplošný záber. Ide skôr o nárazové akcie, ktoré prinášajú iba čiastkové výsledky a nemajú charakter dôsledného filtra. Mestské polície na obvinenia z nedôslednosti reagujú klasickým slovenským spôsobom – výhovorkami na objektívne ukazovatele, nedostatok času, kapacít, avšak za všetkým najčastejšie stojí ich orientácia na ľahko riešiteľné a vymožiteľné dopravné priestupky. Pritom ich príslušníci denne prejdú bez povšimnutia okolo desiatok psov, ktorí nie sú označení povinnou známkou (niektorí policajti paradoxne zvyknú kontrolovať psov, ktorí známku na obojku umiestnenú majú, aby pred vedením preukázali a dokázali konkrétnu aktivitu). Rovnako sa mestskí policajti donekonečna nečinne prechádzajú popri rodinných domoch a firmách, v ktorých prežívajú dlhodobo neprihlásení psi. Absurdný stav, ktorý potrebuje urgentný chirurgický rez. Zhora smerom nadol a pomerne hlboko. Vedený rukou primátorov, starostov –  samozrejme bez narkózy, aby si viacerí náčelníci mestských polícii na vlastnej bolesti uvedomili, akými chorobami, vrátane slepoty, doteraz trpeli.

  Príklad zo skutočnosti: chovateľ, ktorý 13 rokov drží v paneláku psa, nikdy ho však neprihlásil a nikdy teda ani neplatil mestu povinnú daň, pričom so psom chodí 3-krát denne na prechádzky na verejné priestranstvo bez evidenčnej známky – a za celý ten čas ho polícia ani raz nekontrolovala! 13 rokov x 365 dní x 3 vychádzky denne = 14 235 priestupkov s ľahkou a nenáročnou, no neuskutočnenou možnosťou odhalenia i pokuty. Kto ďalší, okrem samého chovateľa, bol na vine, že mesto prišlo počas tých rokov o približne 400 € v rozpočte? Chovateľ potvrdil, že sa s príslušníkmi polície za tie roky stretol nespočetnekrát. Spočiatku mával zo stretu obavy, neskôr však zistil, že mu žiadna kontrola nehrozí, respektíve, že sa poľahky vyhovorí, nakoľko sa mu to viackrát naozaj podarilo. Takýchto prípadov je v našich mestách neúrekom.

   Prax v mestách, v ktorých sa zaoberajú permanentným odchytom zabehnutých zvierat ukazuje, aký je jav nezaevidovania a neplatenia dane rozšírený. Zriadenci útulkov náhodne odhalia popri svojej hlavnej činnosti viacej neprihlásených a nezdanených psov ročne, ako celá čata mestských policajtov dohromady. 

   Keď sa k tomu všetkému pridruží nečinnosť veterinárnych správ, napriek všadeprítomným porušovaniam nimi (ne)kontrolovanej legislatívy (nedovolené rozmnožovanie a úteky psov), dostaneme obraz chovateľskej reality na Slovensku.

  Ľajdáctvo mestských a obecných úradov a ich polícií je zarážajúce aj z iných hľadísk. Evidencia psa a platenie dane je povinnosť vyplývajúca zo zákona a prehliadanie priestupkov voči tomuto zákonu je znakom neseriózneho správania sa voči občanom i voči slušným, daň platiacom chovateľom, ba je vskutku aj naplnením skutkovej podstaty zanedbávania pracovných povinností. Peňazí v mestskej kase je málo a tak sa aj preto dane za psa zvyšujú – seriózni platia čoraz viacej, no tí, ktorí psa vôbec neprihlásili, neplatia aj naďalej nič ... „Národy by žasli, keby vedeli, s akým malým rozumom sa im vládne“ – riekol výstižne klasik.

  Väčšina samosprávnych orgánov, mestských či obecných, nekoná vo veci psov celkom zodpovedne a nedostatočne si plní nielen povinnosti, ale neraz i sľuby, ktoré dali občanom. Tak sa voľne pobiehajúci, neodchytávaní zabehnutí, opustení, neprihlásení psi pohybujú na verejných priestranstvách a ohrozujú občanov, ktorí dali svoju dôveru a hlas poslancom, starostom, veriac, že práve oni sa postarajú o nápravu problémov v meste, vrátanie chovu psov. Psi sa pritom zároveň voľne a bez kontroly donekonečna rozmnožujú či znečisťujú chodníky a trávniky. Takýto jav pretrváva dlhodobo a takmer všade. Na tento stav doplácajú všetci seriózni, platiaci držitelia prihlásených psov, no najmä však psami ohrozovaná väčšinová nechovateľská verejnosť. Je to ďalší drobný dôkaz ignorancie moci a jej zameriavanie sa na iné, interesantnejšie a najmä lukratívnejšie ciele, teda tie, ktoré stoja vyššie v hierarchii možných hodnôt a osobných prínosov.

  V prípade, že by boli zaevidovaní všetci psi, zvýšil by sa sumárny príjem z daní za psov a mestá by tak ľahšie uvoľnili v rozpočte investície do riešenia chovateľskej problematiky, vrátane čipovania a kastrovania psov či pomoci pri zriadení karanténnej stanice. Ak začne mesto vykonávať akékoľvek aktivity za účelom riešenia problematiky chovu psov a nezačne pritom najprv dôslednou evidenciou psov, tak všetky ostatné opatrenia sa časom ukážu ako nedostatočné, nikdy nekončiace, ba až zbytočné. Riešenie sa začne pohybovať v bludnom kruhu.

  Kľúčový bod a hlavný predpoklad k riešeniu problematiky chovu psov je: mať situáciu pod kontrolou ich totálnou a absolútnou evidenciou!

- - -

  Evidenčná známka má platnosť iba v prípade jej umiestnenia na obojku psa

  Z praktického hľadiska je významné uvedomiť si, že na absolútnu evidenciu nadväzuje nevyhnutnosť nosenia evidenčnej známky na obojku psa. Teda nie ponechať známku doma či ju nosiť v peňaženke alebo upevnenú na vodidle z preventívnych dôvodov (aby sa nestratila), ale pripojiť ju trvalo ku obojku, teda presne tak, ako upevňujeme tzv. ešpezétku na svoj automobil. Táto povinnosť je – aj keď nie celkom presne a dostatočne imperatívne – zakotvená aj zákone 282/2002. Pes bez známky je anonymný v prípade jeho nálezu po strate či úteku, čo v prípade psov nemožno vylúčiť nikdy.  

  Aká je realita, týkajúca sa nosenia evidenčnej známky na obojkoch psov? Na ilustráciu uvádzame výsledky monitoringu, prebiehajúceho počas  uplynulých dvadsiatich rokov v meste Martin. Z celkového počtu 600 kontrolovaných psov v roku 1995 mala evidenčnú známku na obojku počas vodenia na verejné priestranstvá iba necelá štvrtina psov. Po schválení zákona 282/2002, podľa ktorého bolo nosenie známky určené ako povinnosť, sa situácia počas monitoringu nijako nezmenila. V roku 2007 prieskum ukázal čiastočné zlepšenie situácie: 35% kontrolovaných psov malo známku na obojku, 15% chovateľov malo evidenčnú známku psa pri sebe – vo vrecku, v peňaženke (čo je však stav, ako keby ste mali ešpezétku svojho automobilu nie na určených miestach, ale v automobilovom kufri). Až po vyššie uvedenej zmene vo vedení martinskej mestskej polície a prijatých kontrolných opatreniach sa v roku 2012 situácia mimoriadne posunula pozitívnym smerom – až 90% psov bolo vodených na verejné priestranstvá so známkou na obojku. Akonáhle by kontroly poľavili, situácia by sa zanedlho vrátila do pôvodného, nedobrého stavu.   

  Prečo vlastne slovenskí psi nemajú na obojku evidenčnú známku obce s číslom, pod ktorým je v obci evidovaný?

  • obec známky vôbec nevydáva, hoci ide o jej zákonom delegovanú povinnosť (zákon č. 282/2002, § 3, ods.5),
  • držiteľ neprihlásil psa do evidencie a preto ani nemá evidenčnú známku,
  • neexistuje sústavný kontrolný systém nosenia evidenčnej známky zo strany mestských polícií, vytvárajúci tlak na chovateľov, v dôsledku ktorého by známku nasadili na obojok psa vždy, keď opúšťajú so psom byt alebo dvor,
  • držiteľ má známku počas vodenia psa na verejné priestranstvá nesprávne vo vrecku alebo dokonca upevnenú na vodidle (v tomto prípade držiteľ síce predpokladá možnosť kontroly a preto ju má pre istotu vždy pri sebe, avšak nepochopil význam nasadenia známky na obojok pre účely identifikácie psa po jeho možnej strate či úteku), 
  • držiteľ psa známku odložil medzi domáce listiny a doklady, pretože ju považuje za istú formu dokumentu, prípadne zabudol, kde známku odložil,
  • držiteľ známku stratil a stratu neohlásil v zmysle požiadavky legislatívy na obecnom úrade (do 14 dní), spolu so žiadosťou o vydanie novej (cena novej známky podľa zákona 282/02 je maximálne 3.50 € ),
  • držiteľ známku, umiestnenú na obojku v minulosti až raz stratil (príčinou straty býva aj opotrebovanie materiálu v úzkom priestore medzi dierkou a okrajom mosadznej známky) a v snahe zabrániť ďalšej strate novú známku radšej odložil doma alebo ju má na vodidle či vo vrecku,
  • držiteľ sa nesprávne domnieva, že keď je jeho pes čipovaný, známku už nosiť nemusí,
  • chovatelia v rodinných domoch nenechávajú počas pohybu psa po dvore na jeho krku obojok a ak pes ujde, nemá na sebe ani známku,
  • mestský pes je prihlásený v inej obci z dôvodu nižšej tamojšej dane – chovateľ sa obáva odhalenia, preto radšej známku ponecháva doma,
  • chovateľ výnimočne nasadil psovi iný obojok než ten, na ktorom je upevnená známka,
  • chovateľ nasadil na obojok nie povinnú evidenčnú známku obce (hoci ju má), ale modernú nepovinnú očkovaciu známku, tzv. lyssetku, ktorú mu odpredal veterinárny lekár pri vakcinácii proti besnote,
  • očkovacími lyssetkami chovatelia kamuflujú prihlásenie psa.

  Opísané možnosti sú príčinou chaosu a vytvárajú živnú pôdu pre narastajúce problémy v chove psov. V súčasnosti najviac komplikujú situáciu práve nepovinné očkovacie lyssetky, pretože značná časť mestských policajtov je pripravených slabo a dá sa chovateľom poľahky oklamať (pozri text na konci kapitoly).

- - -

 Absencia evidenčnej známky na obojku psa prináša rôzne problémy

  V záujme zrozumiteľnosti a lepšieho pochopenia potreby označovania psov evidenčnými známkami (najmä za súčasnej situácie, keďže čipovanie psov v roku 2013 trápne zlyhalo) uveďme najmä bežné a reálne dôvody, vedúce k pozitívnym praktickým účelom a záverom.

  Absencia evidenčnej známky na obojku psa (či už z takých či onakých príčin) rozhoduje o viacerých nepríjemných veciach, ktoré by sa nemuseli stať, ak by známka na obojku psa bola! Uznajme napríklad, že z času na čas sa môže stratiť pes aj tomu najstarostlivejšiemu chovateľovi. Známka významne rozhoduje napríklad o okamžitej identifikácii psa kýmkoľvek, kto ho ako strateného či ujdeného nájde a dočasne sa ho zmocní – či už útulky, polícia alebo aj bežní občania.  Rozhoduje teda zároveň o možnosti okamžitého návratu psa do jeho rodiny (avšak iba  v prípade, že má mesto či obec online prístup do databázy psov). Známka tak zabraňuje zbytočnému transportu psa do útulku a všetkým následným prácnym a aj drahým, no povinným úkonom v útulku (veterinárna prehliadka, antiparazitárne prípravky, čipovanie, pozorovanie psa, kŕmenie, náročné, až detektívne vyhľadávanie jeho vlastníka, horúčkovité dedukovanie či ide o psa vyhodeného alebo len ujdeného a pod.). Keďže stav v riešení nájdených psov na Slovensku je plný chaosu, nejednotnosti, improvizácie, bez systému a presnej metodiky, s množstvom nezmyselných a zbytočných aktivít, tak známka na obojku psa významne mení a zjednodušuje uvažovanie i celý následný postup náhodného nálezcu psa, polície a pod. Čo sa totiž v súčasnosti na Slovensku deje v prípade, ak niekto nájde psa bez známky je neraz až absurdné. Najmä časť obyvateľstva, inklinujúca k ochrane zvierat  prepadne okrem paniky aj silnému vzrušeniu z náhlej príležitosti prakticky preukázať svoj súcit, obetavosť a získať tak uznanie okolia či internetovej sociálnej skupiny. Navyše sa v dôsledku dlhodobého demagogického mediálneho vplyvu ochranárskych guruov scestne a skalopevne domnievajú, že pri náleze psa bez známky ide vždy o psa vyhodeného a ešte predtým aj týraného a je preto súrne potrebné zachrániť ho umiestnením najprv do útulku či do „dočasky“ a odtiaľ do vhodnej (neraz však, ako sa ukáže a opakovane ukazuje, aj do úplne nevhodnej) rodiny. V dôsledku tejto utkvelej predstavy o vyhodenom a týranom psovi zvolia aktivisti po jeho náleze úplne nesprávny, nelogický, no bohužiaľ zaužívaný algoritmus – z toho potom pramení celý následný rad nezmyselných dielčích krokov, nad ktorými súdny pozorovateľ neraz žasne. Absurdná séria sa najčastejšie začne napríklad zverejnením fotografie psa na facebooku, kde je najčastejšie ihneď ponúkaný na darovanie! Cudziu, im nepatriacu vec (zviera) ponúkajú cudzím záujemcom na darovanie, bez toho, aby najprv korektne, vecne, uvážlivo a múdro zisťovali jej vlastníka, ako aj bez toho, aby si uvedomili, akej série protiprávnych krokov sa dopúšťajú. Namiesto odovzdania či aspoň oznámenia nálezu psa miestnemu útulku, veterinárnej správe, súkromným veterinárnym lekárom, mestskej a štátnej polícii, starostovi obce či aj starostom okolitých obcí sa horlivý „záchranca“ aktivizuje moderným a pomýleným spôsobom: zachraňuje psa ponukou na jeho darovanie. Tak sa napríklad stalo, že fotografiu psíka, nájdeného v zástavbe rodinných domov zverejnila jeho mladučká nálezkyňa na sociálnej sieti s ponukou na darovanie, pričom o tri domy obďaleč bývajúca skutočná a v danej situácii zúfalá vlastníčka strateného psa sa o tom dozvedela na druhý deň od inej členky tej istej internetovej sociálnej skupiny, prebývajúcej v ďalekej Argentíne ...  Nálezkyňa úplne odignorovala tamojší nonstop fungujúci útulok, nález neoznámila ani mestskej, ani štátnej polícii. Vlastníčka taktiež hľadala svojho psa nie na operatívnych adresách (útulok, polície, veterinári), ale sa namiesto toho tiež vyplakávala na facebooku – a náhoda jej pomohla. Niet sa potom čo diviť, že facebook považujú nadovšetko! Takýchto prípadov sa stáva čoraz viacej a sú pravdivým obrazom pomýlených až stupídnych snáh a detinského hrania sa na „záchrancov“ zvierat. Podobných detinstiev sa však dopúšťajú aj dospelé, ba aj dôchodcovské kádre, pričom tieto vekom odlišné osoby spája jedno jediné: zvýšená emocionalita a z nej plynúca absencia logického uvažovania, zároveň aj podliehanie demagogickým doktrínam a lacným schémam.

  Uvedený príklad šťastného návratu psíka prostredníctvom facebooku – napriek svojmu zdarnému koncu – nevypovedá o úspešnosti a pozitívnom zmysle takéhoto spôsobu riešenia nájdených zvierat. Vypovedá oveľa viac o mentálnej  obmedzenosti aktérov takéhoto systému, ktorý vskutku systémom ani nie je – spolieha sa na náhodu. Veď postačovalo tak nálezkyni, ako aj vlastníčke strateného psíka oznámiť okamžite nález resp. stratu miestnemu nonstop pracujúcemu útulku a psík mohol byť okamžite po náleze doma. Vlastníčka mohla okrem toho dávno predtým natrvalo umiestniť známku na obojok psa, teda tak, ako to káže zákonom stanovená povinnosť a predišla by tak komplikáciám po náhodnom úteku jej psa. Namiesto toho všetkého si obe účastníčky udalosti – nálezkyňa i vlastníčka – spoločne ešte dlho pochvaľovali, aký úžasný je internet a najmä facebook. To, že z cudzieho prostredia rozochvený a nešťastný psík strávil úplne zbytočne jednu ťažkú noc v rodine pre neho úplne cudzej nálezkyne, to bolo pre obe dámy úplne vedľajšie. Najdôležitejší je predsa ten facebook a počet nových a získaných priateľov – vlastnú cenu a hodnotu vyratúvajú podľa počtu priateľov, pričom ich zbierajú a rátajú ako Indiáni skalpy pred storočiami.

  Poľutovaniahodné sú aj počiny chovateľov, ktorí evidenčnú známku psovi nenasadili ba obojok, pes sa potom z rôznych dôvodov na vychádzke stratí či ujde. Chovatelia vzápätí namiesto okamžitého kontaktovania príslušných inštitúcií (útulok, polície, veterinári) rozmnožia plagátiky s fotografiou ich psa a telefónnym číslom a spoliehajú sa tak na náhodu, ktorá im psíka prinavráti domov. Ide o metódu, ktorá v dnešnej ére internetu, mobilných telefónov, polícií či útulkov už nemá žiadne opodstatnenie – možno s výnimkou malých obcí, v ktorých však spravidla ako spoľahlivé informačné médium funguje obecný rozhlas. Ba dokonca v meste (v ktorom operatívne a s mimoriadne vysokou efektívnosťou návratu stratených psov ich rodinám funguje miestny útulok) vzniklo nové občianske združenie s cieľom pomáhať vraj „opusteným“ zvieratám (pritom 99% nájdených psov v tomto meste nie je opustených, ale len stratených) a začalo svoje aktivity po náleze prvého psa vylepením plagátov na verejných priestranstvách (podotýkame, že išlo o nepovolené vylepovanie, ktoré je priestupkom), teda tak, ako sa to robilo pred dvadsiatimi rokmi. Keď sa im ešte aj podarilo nájsť na základe plagátika vlastníka psa, boli o úspešnosti tejto zastaralej a prekonanej metódy skalopevne presvedčení. Pritom sa však obe zúčastnené strany (nálezcovia zo združenia, ako aj vlastník psa) dopustili celej série pochybení a i priestupkov. Najmä však nemala vlastníčka psa opúšťať byt bez známky na obojku psa. Stratu mohla okamžite nahlásiť útulku. Nálezcovia mohli okamžite nález ohlásiť útulku. A pes mohol byť za pár desiatok minút doma. Takto sa ho ujali pre neho úplne cudzí ľudia (nálezcovia zo združenia), vzali ho do úplne cudzieho prostredia na niekoľko desiatok hodín, čo samo o sebe pre psíka šťastím nie je, ale len znásobuje jeho situačný stres zo straty.

  Na margo rozvešiavania plagátikov s fotografiou strateného psa možno ešte uviesť obvyklé, no vskutku nepochopiteľné postoje vlastníkov strateného psa (bez známky, bez čipu, bez ohlásenia straty útulku či polícii). Do útulku – v ktorom sa medzitým ich nájdený pes už nachádza – sa unúvajú volať alebo dostaviť až po troch či viacerých dňoch. Keď im zriadenci útulku ich spomalený a až hlúpy postup vyčítajú, zaznievajú argumenty: „Všade sme ho hľadali!“  Nuž, keď všade, tak všade ..., teda asi aj v železiarstve či opravovni obuvi...? Len nie v útulku! Čo by malo byť úplne najlogickejšie a na samom prvom mieste. Zriadenci im potom právom vyčítajú aj skutočnosť, že neinformovali telefonicky útulok o strate svojho psa. Veď koľko len zbytočných rôznych súkromných telefonátov absolvovali členovia rodiny strateného psa, koľko rovnako zbytočných a formálnych esemesiek popísali priateľom či známym („Ahoj.. Ako sa máš?“ – a pod.) počas tých pár dní, čo nešťastný pes medzitým čakal v útulku na návrat domov? Písali či volali hocikde, hocičo, s hocikým – len nie do útulku. Pritom trpeli stratou psa rovnako, ako trpel ich pes v útulku. Okrem toho: ak mohlo ohľadom ich strateného psíka, pobehujúceho v uliciach mesta ešte pred odchytom volať do útulku päť až desať úplne cudzích ľudí, je absolútne nepochopiteľné, prečo nezavolal aj samotný vlastník psa.

  Ľudská schopnosť konať racionálne je nepochopiteľne nízka a pre príliš veľa členov ľudskej society platí aforizmus o tom, že ľudia používajú rozum až po vyčerpaní všetkých ostatných možností...           

   Takže zopakujme ešte raz: Absencia známky na obojku psa rozhoduje a spôsobuje veľa nepríjemných vecí, ktoré by sa nemuseli stať, ak by známka na obojku psa bola!      

- - -

  Totálna evidencia psov je náročný, ale riešiteľný problém. Mala  by byť výsledkom súčinnosti viacerých zložiek, najmä mestských polícií, pracovníkov obecných a mestských úradov, poslancov mestského zastupiteľstva, chovateľov psov, občanov, veterinárnych lekárov, predsedov spoločenstiev vlastníkov bytov, prípadne aj dobrovoľných spolupracovníkov v rámci občianskych združení. Funkčné spojenie týchto zložiek je však možné len ako dôsledok pochopenia zmyslu totálnej evidencie spoločenských zvierat v prospech každej z nich a teda celej verejnosti.

- - -

  Výhody evidencie psa a reciprocita zaplatenej dane za psa 

  Príčina, prečo držitelia psov odmietajú prihlasovať svoje zvieratá do evidencie a splniť si tak zdanlivo jednoduchú administratívnu povinnosť, je zrejmá. Evidencia je totiž spojená nielen s nevyhnutnou aktivitou (vyžadujúcou voľný čas a presun na úrad), ale najmä s vymáhaním miestnej dane za držanie psa. Preto je potrebné najprv riešiť problém zmyslu a využívania daní za psov tak, aby poplatník mal vedomosti o určitej praktickej návratnosti tohto jeho výdavku. Pokiaľ sa chovateľovi bude daň reálne javiť ako bezobsažná, zákonom nastolená povinnosť a nebude mať evidentné dôkazy o jej správnom využití, dovtedy sa bude zdráhať platiť. V podstate má chovateľ pravdu.

  Cieľom je, aby chovateľ zaevidoval psa na mestskom úrade nie pod hrozbou pokuty za nesplnenie tohto úkonu, ale v záujme istých výhod a istôt, vyplývajúcich z evidencie a zo zaplatenej dane.

  Do navrhovaných výhod a istôt  tak pre chovateľov, ako aj pre nechovateľskú verejnosť možno v širšom ponímaní zahrnúť:

  • istota neohrozovania občanov, detí, zvierat potulnými psami tým, že  obec zabezpečuje ich permanentný odchyt,
  • existenciou miestnej odchytovej služby je zabezpečený urýchlený návrat psa po jeho strate a tým znížená potencionálna pravdepodobnosť vymáhania škody a postihu za psom spôsobenú dopravnú nehodu, za následky  ohrozovania, pohryznutia, za liečbu po pohryznutí a najmä za nedovolené rozmnožovanie počas straty či úteku psa (ide vtedy o priestupok voči zákonu 39/2007, s pokutou až do výšky 1-tisíc €!),
  • v prípade pohryznutia osoby neznámym psom zistenie majiteľa psa, resp. zabezpečenie potrebného veterinárneho vyšetrenie psa,
  • presná účelová identifikácia psa v prípade straty psa, pohryznutia osoby (známky, mikročipy),
  • minimalizovaná možnosť prenosu infekčných chorôb zo zvieraťa na človeka,
  • hustejšia sieť košov na komunálny odpad (do nich možno vhodiť aj psí exkrement), ako príspevok k čistote mesta.

  Napríklad v meste Martin zabezpečuje tamojší útulok pre zvieratá od roku 1997 aj nasledujúci chovateľský servis pre chovateľov psov:

  • transport chorých zvierat do veterinárnej ambulancie v prípade, ak evidovaný a daň platiaci držiteľ psa nevlastní automobil (prednostne dôchodcovia),
  • urgentná pomoc poranenému zvieraťu, vrátane prevozu do veterinárnej ambulancie – aj v nočných hodinách,
  • bezplatné poradenstvo a inštruktáž v otázkach výchovy psa a jeho prežívania v spoločnosti ľudí, legislatívna pomoc, mediácia v konfliktoch a sporoch vyplývajúcich z chovu psov,
  • bezplatné poskytnutie mikročipu,
  • distribúcia štartovacích vreciek na zber exkrementov novým chovateľom pri evidencii psa,
  • distribúcia osvetových chovateľských materiálov priamo do poštových stránok evidovaných držiteľov psov,
  • transport odchytených zvierat naspäť domov, do rodiny majiteľa,
  •  obhliadky miesta držania psa (napríklad oplotenia dvorov) z hľadiska prevencie ďalších opakovaných útekov psa,
  • základné opravy plota v malom rozsahu u samostatne žijúcich dôchodcov z hľadiska prevencie ďalších opakovaných útekov psa,
  • zabezpečovanie permanentného dohľadu, ošetrovateľskej i veterinárnej starostlivosti o zvieratá sociálne slabších skupín obyvateľstva (Rómovci, bezdomovci, osamelí dôchodcovia),
  • organizačná, dopravná a finančná participácia pri kastračných zákrokoch,
  • kontrola a čistenie detských pieskovísk od mačacích exkrementov,
  • veterinárny monitoring voľne žijúcich mačiek a terénne klinické vyšetrenia,
  • urgentné odstraňovanie sklených črepín z verejných priestranstiev v rámci prevencie úrazov zvierat,
  • predbežné odstraňovanie tiel uhynutých zvierat z verejných priestranstiev, ohlasovanie kompetentnému orgánu. 

 

  Občana je potrebné o výhodách a istotách vopred informovať! Obce dnes disponujú viacerými mediálnymi možnosťami sprostredkovania potrebných informácií občanom (webové stránky, letáky, mestské televízie, obecné rozhlasy, internet, regionálne printové periodiká).

- - -

  V zmysle zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach vyrubuje obec daň za psa, pričom objem vybraných daní nie je viazaný na konkrétne výdavky do chovateľskej sféry a obec ich môže použiť na úplne iné účely. Takáto je bežná rétorika mestských a obecných úradov a je dokonca formálne a aj de jure pravdivá. Ak však hlbšie pátrame po príčinách vzniku dane za psa, dozvieme sa aj niečo iné.

  Aké by teda mohlo byť zdanlivo neviditeľné zdôvodnenie nutnosti použitia finančných prostriedkov z daní za psov na riešenie predmetnej, t.j. chovateľskej problematiky?

   Až do roku 2004 bolo vymáhanie platby za psa zahrnuté pod pojem poplatok, dnes je aktuálny a platný pojem daň. Pravdupovediac, nič okrem samotného pojmu sa tým nezmenilo. Ako predtým (pri poplatku), tak aj teraz je dôvodová správa, objasňujúca význam dane za psa napísaná nekonkrétne, zdôvodnenie výberu dane je nejasné a argumentačne nepresvedčivé.  

  Vo všeobecnosti je v pojme poplatok obsiahnutá istá miera reciprocity, ktorá sa však pri poplatkoch za psov v minulosti takmer nikde neuplatňovala. No slovník slovenského jazyka jednoznačne hovorí: poplatok úradná dávka za používanie niečoho, za úkon, službu a pod. Možno položiť otázku: aký úkon, akú službu poskytovali celé desaťročia mestá, obce chovateľovi, ak vyberalo od neho poplatok? Čo cudzie chovateľ používal chovom psa v takej miere, aby musel za to platiť? (Na porovnanie: ak občan platí poplatok za výťah, môže používať výťah.)  Reciprocita je teda v pojme poplatok implicitne zakódovaná a vypovedá o vzájomnom pomere a teda o návratnosti spôsobom „niečo za niečo“. resp. „ty mne niečo, ja tebe zas niečo iné“. Obce si však celé desaťročia peniaze z daní za psov míňali po svojom, bez ohľadu na jestvujúce chovateľské problémy a na nevyhnutnosť ich riešenia.

  Okrem toho: pôvodný socialistický komentár k zákonu o miestnych poplatkoch hovoril, že obec vyberá tie miestne poplatky, ktorých vyberanie a vyrubovanie je z hľadiska konkrétnych okolností na území obce aktuálne.  

  Aktuálnosť však spočívala nielen v tom, že psi sa na území obce vyskytujú (a že je teda a priori možné požadovať od ich držiteľov poplatok), ale najmä v tom, že s ich existenciou sú spojené náklady obce pri vytváraní podmienok pre chov psov. Práve takto totiž znela dôvodová správa pri zavádzaní poplatkov za psov v roku 1972. Ďalej sa v komentári ku zákonu o miestnych poplatkoch hovorilo, že vyrubovanie poplatku si vyžaduje úzku súčinnosť s poplatníkmi, najmä pri zisťovaní rozhodujúcich skutočností, oprávňujúcich vyrúbenie poplatku. S poplatkom i daňou za psa je však spojená obvyklá samozrejmosť, s akou obce a mestá ku nim pristupovali a i dodnes pristupujú v predstave: Občan plať a nestaraj sa – veď to prikazuje zákon!

  Ak mesto poplatok od chovateľa žiadalo, malo mu za to dať isté garancie, konkrétne prvky návratnosti a reciprocity, zaručiť výhody, poskytnúť priestor a najmä istotu, že ak sa niečo v chove a držaní zvierat v meste „pokazí", použijú sa na to financie z poplatkov. Je neseriózne, ak mesto tieto peniaze používalo na iné účely, hoci psí problém v meste už dlhodobo evidentne existoval a nebol zo strany mesta riešený, ba dokonca sa mesto vyhovára na nedostatok financií. Ak sa v obci poplatky či dnešné dane za psov vyberajú, tak pokiaľ sa po nej túla pes bez dozoru vodiacej osoby, je potrebné na jeho riešenie ( t.j. odchyt, vyhľadávanie majiteľa, vyšetrenie, karantenizácia) použiť potrebnú finančnú čiastku z vybraných daní – a to až dovtedy, kým sa riešenia problematiky v budúcnosti konečne neujme ten, kto je v skutočnosti jediný povinný, t.j. štát. V prípade, že tak mesto neurobí, hoci o existencii túlavých zvierat vie, by bolo celkom odôvodnené, keby občania samosprávu obvinili z porušovania zákona, najmä keď štát (pre seba zľahčujúco a preto nekorektne) určil v roku 2007 obciam novú povinnosť postarať sa o odchyt túlavých zvierat. Svoju vlastnú povinnosť previedol štát na obce a viacej sa nestará o nič, ani o viditeľnú, ba až do očí bijúcu praktickú nemožnosť uplatňovať túto povinnosť bezo zbytku a najmä v akútnych prípadoch.

  Aby mestá a obce dôsledne plnili litery zákonov, musia v závažných situáciách použiť v nutnej miere finančné prostriedky z rozpočtu mesta. Na akúkoľvek životy a zdravie ohrozujúcu situáciu – a to v spolupráci s inými kompetentnými zložkami. Ak tak mestá a obce nekonajú, správajú sa nelegitímne. Ak tvrdia, že na riešenie psov nemajú finančné prostriedky – hoci ich od chovateľov vyberajú – správajú sa podlo.

  V našej byrokraticky prebujnelej spoločnosti nie je obvyklá kontrola zdola. Avšak tak, ako mestskí a obecní úradníci či polícia (sporadicky) pátrajú po neplatičoch poplatkov a daní, tak má platiaci občan právo overovať si, ako sa nakladá s financiami mesta. Pre mestá a obce sa platba za psov stáva zdrojom príjmu, ktorý môžu v zmysle zákona používať v inej sfére. Avšak ide o jav v takejto jeho podobe v podstate nemorálny a v progresívnych  krajinách preto uvažujú o zrušení dane za psa. (O to vyššie však budú pokuty za chovateľské prehrešky.) Občan predsa nemôže spoločnosti platiť za to, že si chce psom spríjemniť život alebo využiť rôzne jeho danosti. Zaplatiť sumu až 40 € či dokonca 70 € len z povinnosti, pre nič iné, len ako daň za spolužitie so psom, je zo strany spoločnosti využívanie a zneužívanie v prípade, že sa chovateľovi recipročne nijako nevráti.

  Výška platby a nenávratnosť primeraného praktického ekvivalentu sú dva hlavné dôvody, ktoré odrádzajú chovateľov od evidencie psa a platenia dane. Oba tieto dôvody navzájom súvisia a umocňujú sa. Možno chápať občana, že nechce utrácať financie na položky, dané mu len ako príkaz, povinnosť, ešte ťažšie ho je nútiť vydávať financie na také nútené položky, v ktorých nevidí zmysel, sám z nich nič evidentne nemá a strácajú sa v nenávratne. Ich výška pritom môže podstatne zasahovať do rodinného rozpočtu.

  Výška dane za psa patrí u nás, v porovnaní s inými kultúrne vyspelými krajinami, k najvyšším, úroveň reciprocity a služieb za získané financie k najnižším. To je dostatočný dôvod na prehodnotenie obidvoch týchto kategórií.

- - -

  Vo výške daní za psov, ktoré si určujú samosprávy (v zákonom určených medziach) sú značné rozdiely, pričom najčastejšie platí nepísané pravidlo: čím väčšie mesto, tým vyššie dane. Poslanci samospráv sa pri určovaní výšky dane za psa riadia najmä znalosťami či predstavami o bohatosti či chudobe svojich spoluobčanov. Okrem toho, v malých mestečkách a obciach, kde sa anonymita zvoleného poslanca nestráca v mase, sú poslanci oveľa zhovievavejší k peňaženkám občanov. Na druhej strane, ignorancia sídliskových chovateľov vo väčších mestách voči povinnosti odstraňovať bezodkladne exkrementy po svojom psovi vedie k podráždeniu zostávajúcej verejnosti i poslancov, čoho výsledkom je najčastejšie vyrúbenie vysokej dane za psov, držaných v bytoch – a to hlava-nehlava, bez ohľadu na slušných chovateľov, ktorí exkrementy odstraňujú. Namiesto pokút pre previnilcov určí mesto pre všetkých rovnako vysoký daňový paušál, ktorému sa práve tí najmenej slušní vyhnú tým, že psa vôbec do evidencie mesta neprihlásia.   

 

 Rozdiely vo výške daní za psov

  Zbytočne veľký a neodôvodniteľný je aj rozdiel vo výške dane za psov v rodinných domoch a v bytoch – zvyčajne 4 až 12 € v rodinnom dome, resp. 20 až 65 € v byte (rovnako tak aj psi vo vlastníctve podnikateľských subjektov). Najčastejšie sa uvádza argument, podľa ktorého psi v rodinných domoch neznečisťujú verejné priestranstvá v takej miere, ako psi z bytov. To by však platilo vtedy, keby mestá skutočne do čistenia priestranstiev od exkrementov systematicky, sústavne a celoplošne investovali. Takmer nikde na Slovensku však takúto očistu obec v takejto miere nefinancuje, takže z tohto dôvodu nemá prečo chovateľ psa v rodinnom dome platiť nižšiu daň, resp. chovateľ v byte daň vyššiu. Okrem toho aj exkrementy psov z rodinných domov neraz obťažujú verejnosť z dôvodu, že značná časť chovateľov občas lopatou pozbiera do fúrika alebo do vedra exkrementy vo svojom dvore či koterci a vysype ich niekde v blízkej okrajovej časti mestských verejných priestranstiev. 

  Na zdôvodnenie zbytočne veľkého rozdielu vo výške dane možno použiť aj iný argument. Prax v mestách, v ktorých fungujú odchyty zvierat ukázala, že oveľa častejšie (až 80 % prípadov) sa na verejné priestranstvá zatúlajú psi z rodinných domov, ba časť z nich sa bez dozoru na verejných priestranstvách pohybuje sústavne v dôsledku nedbanlivosti chovateľa (deravý alebo nízky plot, podhrabávanie sa popod plot, benevolencia v režime neustále otvorenej bráničky do dvora, vedomé púšťanie psa z dvora na verejné priestranstvo – z toho všetkého vyplývajúce znečisťovanie verejných priestranstiev, ohrozovanie občanov, nežiadúce rozmnožovanie, konflikty, dopravné nehody). Takže určitá časť psov z rodinných domov oveľa viacej obťažuje a ohrozuje občanov, spôsobuje dopravné nehody, zaťažuje pracovníkov útulkov, rozpočty útulkov, mesta (nevyhnutná eliminácia voľného pohybu zvieraťa), zdravotných i automobilových poisťovní (pohryznutia, dopravné nehody). Rovnako platí, že kým väčšina držiteľov psov z paneláku okamžite hlási náhodnú stratu psa útulku či polícii (čím útulku nesmierne uľahčí prácu), tak držitelia psov v rodinných domoch pasívne čakajú na samostatný návrat psa a do útulku sa unúvajú volať až po niekoľkých dňoch či dokonca týždňoch, prípadne vôbec.

  Poznanie tohto stavu však nemôže samosprávy viesť k paušálnemu zvýšeniu dane pre všetkých psov, držaných v rodinných domoch. Pri tvorbe rozumného mechanizmu získavania financií do mestskej kasy od chovateľov je totiž potrebné uplatniť dva odlišné, no vskutku kumulatívne mechanizmy: daň a pokutu. (Oba mechanizmy sú v právomocí obcí a ich polícií.) Znamená to presne rozlíšiť starostlivých chovateľov (bez priestupkov alebo len s náhodnými a ojedinelými priestupkami) od chovateľov nedbanlivých (s opakovanými priestupkami), čo síce vyžaduje množstvo drobnej práce a organizačných opatrení pre polície a útulky (vyhľadávanie priestupcov, svedkov, vymáhanie sankcií), no časom privedie obec či mesto k zvýšenému a významnému poriadku vo sfére chovu psov. Neporiadny chovateľ nech platí aj vysoké pokuty, aj vysokú daň, prípadne mu je potrebné chov psa podľa legislatívy zakázať či dokonca mu ho odobrať. Solídny chovateľ, ktorý sa nedopúšťa priestupkov, nech dostane daňový bonus, bude teda platiť pomerne nízku daň, no ak sa aj on dopustí chovateľského priestupku, pokuta bude vysoká – najvyššia podľa sadzobníka. Následný rok mu bude nekompromisne upravená daň za psa smerom nahor. Tento diferencovaný prístup bude jediný spravodlivý. Aj tu, ako všade inde doteraz totiž platí, že platením vysokej dane doplácajú slušní chovatelia na neslušných, t.j. na neplatičov. Nech je však radšej východisková daň paušálne nízka, a zároveň rovnaká pre všetkých daňovníkov, ale nech ju platia úplne všetci! Bez výnimky! Bez pokusov o vyhnutie sa evidencii, bez pokusov o daňový únik. Príjem mesta sa možno po prijatí takéhoto opatrenia (paušálne znížená daň) na začiatku zníži, no táto strata bude vzápätí vykompenzovaná vyšším príjmom z pokút, udelených za zistené chovateľské priestupky. Objektívne budú rozlíšení a menej zaťažení bezproblémoví chovatelia (tak v rodinných domoch ako i v bytoch) od problémových. Je to náročná práca najmä pre mestské polície, avšak spravodlivosť nemožno v ničom dosiahnuť rýchlo a poľahky. No a ak chovatelia začnú časom dodržiavať pravidlá a príjmy z pokút sa znížia či úplne stratia – toť najvyššia méta: v meste bude konečne poriadok!

  Prieskum ukázal aj to, že práve chovatelia psov v rodinných domoch tvoria najväčšie percento neplatičov dane. Za nimi nasledujú podnikajúce fyzické a právnické osoby, držiace psov v objektoch, v ktorých podnikajú, a v ktorých aj držia psov na strážne účely. Práve na tieto skupiny chovateľov je potrebné sústrediť pozornosť pri celoplošných a sústavných kontrolách evidencie. Mestskí policajti sa však naopak viacej orientujú na psov, držaných v bytovkách a panelákoch – najmä na sídliskách. Všeobecne je totiž značne rozšírený nezmysel, podľa ktorého ak sa spomenie „psí problém“, väčšina verejnosti, policajtov, poslancov a aj úradníkov ho automaticky spája so psami, držanými v bytoch, najmä na sídliskách. Preto aj mestské polície, ak sa rozhodnú zorganizovať akciu na kontrolu chovateľov psov, takmer vždy sa rozhodnú orientovať sa na mestské sídliská. Problémy so psami v lokalitách zástavby rodinných domov im spravidla unikajú.

  Vo všeobecnosti platí, že držanie psa v byte, ako bude opísané v inej kapitole, má svoje pozitívne i negatívne osobitosti (pričom pozitív je viac). No pri chovoch psov na sídliskách sa hoci aj malé nedostatky javia oveľa vypuklejšie, viditeľnejšie, zároveň frekventovanejšie, preto sa silnejšie ukladajú do podvedomia verejnosti a premieňajú sa postupne v naliehavý predpojatý názor voči psom, často pritom úplne nesprávny.

  Je pritom pravdou, že rovnako chovatelia psov v bytoch i vo dvoroch majú zanedbateľné právne vedomie súvisiace s chovom psov, podobne majú zredukované aj chovateľské vedomosti. V rodinných domoch sú však nedostatky a problémy „schované“ do búdy alebo koterca alebo do odľahlej časti záhrady, v panelákoch zostávajú na očiach verejnosti, ktorá ich vníma ako neschopnosť chovateľa zvládnuť v špecificky náročných sídliskových podmienkach výchovu a ovládateľnosť psa a aj seba samého (neodstraňovanie exkrementov).  

  Predpokladané výhody paušálnej výšky dane za psov

  Na príklade si uveďme pozitívne reálne dopady a praktické výhody nivelizácie a unifikácie sadzby dane, t.j. jej paušálne zjednotenie medzi držaním psov byte a v rodinných domoch, firmách, rovnako neberúc zreteľ ani na konkrétne plemená psov, ani na miesto a spôsob držania.

  Uveďme najprv analýzu napríklad mesta X, v ktorom prebýva celkovo 4 500 psov, a v ktorom sú výrazné daňové rozdiely: od 69 € pre vybrané veľké plemená v bytoch, cez 45 € pre psov bytoch a v areáloch firiem, až po 9 € za psov v rodinných domoch. Nezanedbateľný je aj stav, podľa ktorého mesto oslobodzuje od dane chovateľov, ktorí sú zároveň držiteľmi preukazu s ťažkým zdravotným postihnutím – tých sa v meste nazbieral podozrivo vysoký počet: až tisícka zdravotne postihnutých osôb sú držiteľmi psov! Tu niečo nesedí... Je úplne isté, že si na tieto postihnuté osoby prihlasujú psov ich úplne zdraví príbuzní, v snahe neplatiť vôbec daň za psa (že zákon presne hovorí o tom, kde má byť pes prihlásený, to ich vôbec netrápi). Mesto X tak prichádza každoročne o sumu v približnom rozmedzí od minimálne 9-tisíc až po teoretických 40-tisíc či dokonca 50-tisíc eur. Prieskum v meste ukázal, že približne každá druhá, od dane za psa oslobodená postihnutá osoba, na ktorú je pes v meste evidovaný, psa v skutočnosti v svojom obydlí vôbec nedrží – ide teda o 500 stratových prípadov. Ak týchto 500 skutočných držiteľov drží reálne svojho psa v rodinnom dome, ročná strata mesta predstavuje sumu (500 krát 9 €) 4 500 €. Ak by však tých 500 držiteľov psov pochádzalo z bytov (čo je oveľa reálnejší variant), kde je sadzba dane 45 €, ročná strata mesta by sa pohybovala vo výške 22 500 € (500 psov krát 45 €). Ešte reálnejší variant spočíva v predpoklade, že najviac sa snažia vysokej dani vyhnúť držitelia vybraných veľkých plemien v bytoch, so sadzbou dane až 67 € (prihlásením psa na niekoho s preukazom zdravotne postihnutej osoby). Ak predpokladáme, že z uvedených 500 fiktívnych držiteľov psov ide „pol na pol“ práve o tieto dva typy daňových únikov (psi z bytov a vybraní veľkí psi), možno reálnu ročnú stratu mesta vyrátať nasledovne: (250 psov krát 45 € = 11 250 €) a to spočítame s veľkými psami (250 krát 67 € = 16 750 €) je súčtom celkovo 28-tisíc € – za jeden rok. Počas priemerného veku psa (12 rokov) predstavuje táto strata mesta 336-tisíc €! Po starom vyše jedenásť miliónov korún. To všetko aj preto, lebo mesto X vychádza vskutku nie celkom uvážene a takmer až zbytočne v ústrety zdravotne postihnutým osobám, ktoré príliš často ani reálne, ani teoreticky nemôžu zvládať starostlivosť o psa a ani ho v skutočnosti u seba doma nedržia. To všetko však zároveň aj preto, lebo mesto stanovilo príliš vysoké dane, ktoré sa chovatelia snažia obísť všetkými uvedenými spôsobmi – aj prihlasovaním psa na postihnuté osoby. A ak k uvedenej sume pridáme ešte aj úniky z dôvodu prihlásenia psa v inej obci (z dôvodu nižšej dane) alebo dlhodobému vyhýbaniu sa evidenčnej a teda následne i daňovej povinnosti, môže ísť nakoniec (v horizonte jednej generácie psov) o sumu ešte oveľa vyššiu – cca 400-tisíc €. To všetko v jednom meste X.

  Pozrime sa však na vec aj z druhej strany: pozitívom uvedeného mesta X je vysoké, na Slovensku už nebývalé vysoké percento evidovaných psov. Ak prihliadneme s prižmúreným okom na skutočnosť a teda akceptujeme prihlásenie mestského psa niekde na dedine, dosahuje percento evidovaných psov v meste X až 98% (priemer na Slovensku je oveľa nižší, v rozmedzí od 65 do 75%). Aj napriek uvedeným stratám dosahuje ročný príjem mesta X z dane za psa výšku až 70-tisíc €, čo je pri prepočte k celkovému počtu obyvateľov mesta najvyšší koeficient na Slovensku. Stalo sa to zásluhou zmeny vo vedení mestskej polície počas posledných niekoľkých rokov, ktorá koncepčne a plánovito vyhľadávala a aj sústavne vyhľadáva neevidovaných psov.

  Ponúknime tomuto mestu X takýto zámer: dosiahnuť jednoduchými opatreniami stav, v rámci ktorého získaná ročná suma zostane aj naďalej, avšak úplne všetci psi držaní v meste X budú prihlásení na mestskom úrade v meste X (a teda nie na dedinách u príbuzných), mesto teda zároveň za všetkých psov vyberie aj daň a nastane konečne poriadok v evidencii psov. Jednoduchosť opatrenia spočíva práve v nivelizácii a unifikácii sadzby dane a to bez výnimiek. A ako stanoviť jednotnú výšku dane? Súčasnú ročnú sumu 70-tisíc € jednoducho podelíme počtom doposiaľ prihlásených psov (4 000) a vyjde nám po zaokrúhlení prijateľný paušál vo výške 17 € za každého prihláseného psa. Ak mestská polícia následne vytvorí plánovitý útok na mestských psov, prihlásených v okolitých obciach (odhadom okolo 300 psov) a ak sa popritom zruší daňová úľava pre postihnuté osoby, môže mesto následne môže uvažovať o ďalšom  znižovaní dane za psa, keďže na doterajšom a obvyklom príjme sa už bude podieľať väčší počet psov, než doteraz – ak budú v mestskej evidencii prihlásení a daň platiaci úplne všetci psi, reálne žijúci v meste, tak počet daňovníkov sa zvýši na cca 4 500, preto na doteraz zaužívaný príjem mesta vo výške 70-tisíc € bude postačovať už iba paušálna daň vo výške 15.50 €.  

  Hundrať budú spočiatku držitelia psov rodinných domoch (zvýši sa im daň o znesiteľných 6.50 €), rovnako tak držitelia psov, ktorí si doteraz prihlasovali psov na dedine alebo na príbuzné, zdravotne postihnuté osoby a tak sa úplne vyhli plateniu dane. Hundrať bude aj malá skupinka zdravotne postihnutých osôb, ktorí sú naozaj reálnymi držiteľmi psov. Suma však nie je vôbec hrozivá, najmä ak postihnuté osoby prijímajú rôzne kompenzácie – okrem toho mesto X poskytuje dôchodcom prostredníctvom svojho útulku rôzne služby, ako prevoz zvieraťa do veterinárnej ambulancie v urgentnom prípade, prevoz veterinárneho lekára priamo do obydlia dôchodcu či zdravotne postihnutej osoby, vybavovanie chovateľskej agendy (prihlásenie či odhlásenie psa z evidencie), odvoz tiel uhynutých zvierat z bytov a zabezpečenie asanačnej služby, dezinfekcia priestorov bytu po úhyne psa, oprava poškodených častí plotov v rodinných domoch (diery v plote, cez ktoré utekajú psi na verejné priestranstvá) a pod. Za tých 15.50 €, ktoré by odteraz ročne platili im takýto recipročný servis stojí zato.   

  Jasať a velebiť predstaviteľov mesta bude početná skupina držiteľov psov v bytoch, keďže sa im nová daň vo výške 15.50 € spravodlivo a výrazne zníži (až o 29.50 € oproti doterajším 45 €, ba u veľkých plemien až o 51.50 € oproti doterajším 67 €). Navždy sa v nich stratia podvedomé obavy z odhalenia a pokuty za to, že doteraz mali prihláseného psa iného (menšieho psa), v inej obci alebo na inej mestskej adrese (v rodinnom dome). Jasať budú aj pracovníci útulku, pretože dosiahli naplnenie vízie o 100%-nej evidencii psov. Nastupuje možnosť, začať psov zadarmo čipovať na útratu mesta.           

                                                                               - - -

  Kontraproduktívnosť zvyšovanie daní za psov

  Namiesto prijímania rozumných záverov na základe analýz je bohužiaľ obvyklá prax v našich mestách úplne iná. Ak sa snažia riešiť problémy so psami, spravidla sa pokúšajú zvýšiť daň za psov. V rámci preventívnych opatrení v záujme verejného poriadku je totiž úplne nevhodné a nerozumné riešiť nadmerné nadobúdanie nových psov, ako aj akékoľvek iné súvisiace problémy, zvyšovaním dane. Táto tendencia u väčšiny poslancov samospráv i parlamentu pretrváva dodnes. Takto neschopne sa s problémom vyrovnával komunistický systém, keďže nedokázal odhaliť a analyzovať skutočné príčiny problémov v chove psov. Zvýšením dane nerozlíšime serióznych chovateľov od neserióznych, iba solventných od nesolventných. Problémy budú naďalej pretrvávať. Solventnosť nezaručuje bezproblémový chov psa. A nesolventnosť bude po zvýšení dane znamenať, že aj niektorý slušný občan, neschopný platiť túto zvýšenú daň za psa, sa začne vyhýbať zákonu a trápiť sa nad touto svojou neslušnosťou. K čomu to všetko vedie? Ak by sa mala napríklad dostať rodina, v ktorej obaja živitelia sa náhle stali nezamestnanými, do situácie, kedy by sa v dôsledku nezmyselného zvýšenia dane museli vzdať svojho psa, o ktorého sa dovtedy vzorne starali a mali k nemu dobrý vzťah – to by bol prejav surovosti voči občanom a jedným zo signálov ešte väčšieho zaostávania našej krajiny za krajinami vyspelými. Po poslednom zvýšení dane (2004) priniesol život aj u nás viacero podobných príbehov. Ako veľmi by v podobných prípadoch pomohla ústretovosť zákonodarcov a obce, ktorá by takto postihnutým chovateľom napríklad umožnila namiesto dane odpracovať si dohodnuté penzum hodín verejnoprospešnými prácami, napríklad očistou verejných priestranstiev od psích exkrementov a pod. Múdre nápady sa však u nás neveľmi ujímajú.

  Rozhodnutie parlamentu v roku 2004 označiť platbu za psa pojmom daň a zároveň umožňujúce obciam sadzbu ešte zvýšiť, vyvolalo vlnu bezmocného rozhorčenia. Aj niektorí poslanci zo samospráv pri rozhodovaní o výške dane rýchlo zavreli oči pred realitou a opájali sa možnou výškou vyzbieranej sumy. „Z cudzieho krv netečie – a ak nám zákon dovoľuje šklbať „cudzieho“, využijeme to v maximálnej miere!“.  Tým „cudzím“ je v skutočnosti spoluobčan a často priamy volič poslanca, starostu, primátora. V podstate „šklbú“ však tú istú skupinu slušných občanov, ktorí platili dane aj pred ich zvýšením. Neplatiči zostávajú nepostihnutí a zobďaleč sa chichocú tým slušným. Ak dane za psov zvýšime ešte viacej a niekoľkokrát, bude uvedený stav trvať aj naďalej. O týchto veciach rozhodujú rezortní úradníci a odobria ich poslanci Národnej rady SR, všetci svorne odtrhnutí od reality. Ich rozhodnutie sa prenáša na mestské a obecné samosprávy. Tie vzápätí neraz pristupujú k najvyššej možnej výške daní vo falošnej a iluzórnej nádeji, že okrem veľkého objemu získaných financií tak poľahky vyriešia problém chovu psov v meste. Naivne sa domnievajú, že časť nesolventných chovateľov sa vzdá svojho zvieraťa, alebo že odradí občana od plánovania chovu. Ide o jav, ktorý nemá s občianskym prístupom ku občanovi nič spoločné a je dôkazom nízkej úrovne samosprávy. Solventný, ale neschopný chovateľ, nezvládajúci psa, bude i napriek zaplatenej vysokej dani naďalej prinášať mestu a celej spoločnosti oveľa väčšie finančné, ale i nehmotné morálne škody. Často vyššie, ako je samotná výška dane za psa.

  Autori takých tvrdení, podľa ktorých možno situáciu v chove psov riešiť zvyšovaním dane, majú väčšinou spoločné znaky: problému sa venujú povrchne, náhodne, nepoznajú jeho podstatu, nemajú ani dostatok sociálnej empatie, ani dostatok potrebných súvisiacich informácií. Vyjadrujú sa predpojato, pretože väčšinou ide o ľudí s nulovým chovateľským potenciálom. Ako preukázala anketa, vychádzajú z  nesprávneho predpokladu, keď za zdroje problémov považujú výhradne chovateľov psov v bytoch a potom v náhlom, ojedinelom návale súcitnosti takýto chov apriórne nazvú týraním. Ak však chovateľ v byte zvýšenú daň zaplatí, odrazu už o týranie psa nejde(?) a ani ich ďalej nezaujíma.

  Platí pravidlo, že zvýšenie dane za psa neodradí od chovu psa, ale od evidencie a platenia dane! Má teda kontraproduktívny efekt.

  Ukážme si, aký následok má takýto počin v reálnom živote.

  V istom meste nezmyselne zvýšili v roku 2006 daň za väčšie a „bojovo“ podozrivé plemená psov, držané v bytoch až na 2-tisíc korún (dnešných 67 €). Samozrejme, že nebol dosiahnutý plánovaný účel, t.j., aby vysoká daň odradila záujemcov o držanie týchto vraj rizikových plemien – mesto však dosiahlo pravý opak: občania riešili situáciu pätorakým, v každom prípade pre mesto nevýhodným spôsobom. Najčastejšie si psa v meste odhlásili a v nesúlade so zákonom ho prihlásili na meno a adresu príbuzných vo vidieckych obciach s nižšou sadzbou dane, čím mesto prišlo o dovtedy zaručený (síce menší, ale istý) príjem a zároveň aj o možnosť okamžitej kontroly nad psom v prípade jeho nálezu po úteku – totiž z obáv, aby sa neprišlo na to, že pes je prihlásený v inej obci, mu majiteľ na obojok známku radšej nedáva. V druhom prípade chovatelia psov z bytov zmenili na úrade evidenciu psa a prihlásili ho na príbuzné, zdravotne postihnuté osoby, ktoré daň vôbec neplatia – ďalšia strata rozpočtu mesta a zvýšený evidenčný chaos. V treťom prípade veľkého psa síce v meste prihlásili, ale do evidencie uviedli iné, z hľadiska výšky dane „lacnejšie“ plemeno. To opäť vedie ku strate príjmov mesta a k evidenčnému chaosu, rovnako ku komplikovanému vyhľadávaniu majiteľa psa pracovníkmi útulku v prípade, že pes ušiel a bol odchytený (odchytia čuvača so známkou, no v evidencii mesta je prihlásený ako špic). Ďalej sa ukázalo, že tí chovatelia, ktorí dovtedy, teda pred zdražením dane, psa prihláseného nemali, ho logicky neprihlásili ani potom – zbytočná výška dane ich od tejto povinnosti odrádzala predtým a odrádza ich aj teraz ešte viac. Čo je však ešte horšie, malá časť chovateľov veľkých plemien, dovtedy prihlásených, ich po zvýšení sadzby dane z evidencie úplne a z rôznych vymyslených dôvodov odhlásila – opäť strata príjmu v mestskej kase a aj evidenčný chaos. Posledným zaužívaným a zároveň najhorším spôsobom, ako riešiť situáciu so svojím psom po zvýšení dane, bolo zbavenie sa psa nedovoleným vyhodením. Pribúdal počet takýchto nájdených neznámych psov v útulku, zvýšili sa finančné nároky na starostlivosť o ne, pričom útulok financuje práve mesto. V konečnom dôsledku teda mesto namiesto plánovaných zvýšených daňových príjmov utrpelo samé straty. Ostávajúca platiaca časť chovateľov poctivo platí aj zvýšenú daň, avšak je nespokojná a nadáva na vedenie mesta. Nadávajú v skutočnosti všetci dotknutí chovatelia. Taký je výsledok – príjem z daní nielenže sa nezvýši, ale sa naopak zníži,  výdaje sa zvýšia (útulok), zväčší sa chaos a zníži prehľad, počet psov neklesne, vzrastie nespokojnosť značnej časti obyvateľstva (približne štvrtina občanov mesta je súčasťou rodiny, vlastniacej psa). No niektorí predstavitelia mesta sa naďalej ukájajú naivnou domnienkou, že zaviedli v meste vyšší stupeň poriadku v chove psov. Nikto z nich sa nepýta tých, ktorí na daný stav doplácajú, ani tých, ktorí danému negatívnemu stavu do detailov rozumejú.

  Poznámka: Ako bolo uvedené, mestá prichádzajú o určitý finančný zdroj v rámci dane za psa aj v dôsledku toho, že si chovatelia evidujú svojich psov u príbuzných na dedinách, kde je daň výrazne nižšia. Pritom však sú títo psi trvalo chovaní a držaní v meste, sú zdrojom znečistenia a obmedzovania nechovateľskej verejnosti. Zákon 282/02 určuje povinnosť prihlásiť psa tam, kde sa pes v danom roku prevažne nachádza. Riešením je sprísnenie kontrol zo strany mestských polícií, ktoré si môžu u spoluobčanov v susedstve chovateľa overiť, či je pes v prevažnej miere držaný v meste alebo mimo mesta. Objektívne treba vylúčiť prípady, kedy psa chovajú v meste len prechodne, sporadicky alebo pravidelne, avšak len na obdobie kratšie ako polovica roka.

                                                                                  - - -

  Ako ďalej s daňami za psov?

  Medzi jednotlivými obcami i mestami existujú značne rozdiely v percentuálnej  evidencii psov (vzhľadom k celkovému počtu psov) a následne aj vo výbere daní. Všetko záleží od koncepčnosti starostov, primátorov, samospráv a ich komisií, náčelníkov obecných polícií, ba aj jednotlivých príslušníkov polícií. Tam, kde sa ku tejto problematike postavili aktívne, premyslene, veľmi rýchlo (v horizonte niekoľkých mesiacov) dostali situáciu pod kontrolu a zvýšili sa tak obecné príjmy.  

 Ako bolo uvedené, prieskumom bolo zistené, že daň za psa platia v priemere len tri, nanajvýš štyri pätiny chovateľov a podieľajú sa tak na príjme mesta či obce. Stojí za úvahu porovnanie, či počas rozhodovania sa o výške dane je lepšie uspokojiť sa s predpokladaným vysokým príjmom zo zvýšenej dane a mať pritom zaevidované iba 70 – 80% psov, alebo radšej daň znížiť a mať zaevidovaných všetkých psov, pričom mesto získa tú istú sumu ako aj v prvom prípade, no získa navyše aj prehľad v chove psov. Ak preváži druhý, rozumnejší návrh, možno reálnu výšku platby – najmä za psov držaných v byte – výrazne znížiť, čo prinesie samo o sebe aj ďalší dôležitý efekt: ľudia svojich psov dobrovoľne prihlásia do evidencie. Stratí sa negatívny efekt odrádzajúcej výšky dane. Tretia možnosť je vykonať absolútnu dôslednú evidenciu, ponechať vysoké dane a zväčšený príjem do rozpočtu použiť na nadštandardné opatrenia, napr. na mikročipové označenie zvierat, kastračný program a pod., čo by viacerí chovatelia určite privítali (kastrácia a mikročip zadarmo). 

  Návrh pre národnú radu a aj pre odvážne mestské a obecné zastupiteľstvá by mohol zo začiatku znieť nasledovne: daň za psov upraviť na jednotnú sumu 20 €, teda rovnako za psov držaných v bytoch, v rodinných domoch a areáloch firiem, pričom v prípade, že sa počas celého roka chovateľ žiadneho priestupku nedopustil zníži sa nasledujúci rok daň o 20%, až po konečnú udržiavaciu hranicu 7€. Vzápätí treba zaviesť systematickú plošnú a periodickú kontrolu evidencie psov a platenia dane za psa. Mesto si tak pri úplnej evidencii vytvorí dostatočnú finančnú bázu na riešenie akútnych chovateľských problémov a najmä prestane míňať prostriedky na riešenie situácie s vyhodenými a utekajúcimi psami (odchyty, karantenizácia, investičné a prevádzkové náklady na karanténnu stanicu). Ak dnes stredne veľké mesto vyinkasuje na daniach za psov napríklad 40-tisíc € ročne a do prevádzky karanténnej stanice vloží približne 10-tisíc €, zostane mu 30-tisíc € a množstvo práce s nájdenými vyhodenými a utečenými psami. Ak mesto daň zníži a zároveň prevedie dôslednú kontrolu psov tak, že budú zaevidovaní všetci, získa z daní za psa rovnakých 40- tisíc €, avšak už bez veľkých výdajov na prevádzku karanténnej stanice. A ak potom ďalšie dva roky výnos z daní za psov investuje mesto do mikročipov, výdaje na karanténnu stanicu sa znížia na minimum a mestu zostáva v budúcnosti takmer celý objem z daní vyinkasovaných peňazí – a zaviedlo by v meste dlho očakávaný a požadovaný poriadok.    

- - -

  Realita ukazuje, aké značné názorové rozdiely existujú v jednotlivých mestách v rámci  chovateľských opatrení. Kým niekde uvažujú samosprávy celkom reálne a múdro, niekde žijú na úrovni socialistických straníckych riešení. Známy je prípad z mesta T. (2009), v ktorom prostredníctvom miestneho nariadenia zakázali v bytoch chov psov ťažších ako 15 kg – koľko uvažovania a inteligencie použili pri stanovení tohto limitu? To však nie je jediný prípad. Množstvo neplatičov dane aj v niektorých iných mestách existuje z dôvodu neodborne zostaveného všeobecného záväzného nariadenia. Limitovať vlastníctvo výškou či váhou psov v bytoch, žiadať súhlas od spolunájomníkov vo vchode bytového domu – to boli a aj sú hrubé zásahy do výkonu vlastníckych práv, zaručených Ústavou SR a Listinou ľudských práv a slobôd. Podľa tejto listiny možno vlastnícke práva obmedziť jedine zákonom. Taký zákon vo sfére chovu zvierat u nás neexistuje, hoci je viac ako potrebný – avšak z úplne iných dôvodov. Teda nie preto, aby zakazoval chovať psov tam, či onam, takých či onakých, ale aby stanovil, kto vôbec chovať a najmä nadobudnúť psa môže, t.j. navodiť vopred legislatívne kritéria, za splnenia ktorých si možno psa zaobstarať a chovať. Netreba selektovať psov podľa plemien, váhy, veľkosti, ale selektovať budúcich držiteľov psov na pripravených a nepripravených, schopných a neschopných!

  Je potrebné ešte doložiť, že uvedené nesprávne naformulované obecné všeobecné záväzné nariadenia sú v konflikte s vyššími právnymi normami nielen spomenutým obsahom, ale aj skutočnosťou, že takáto právna norma (VZN) nemôže nastoľovať povinnosti a zákazy (okrem prípadov, kedy im túto možnosť deleguje zákon). Určiť prostredníctvom VZN filter pre budúcich chovateľov súhlasom spolunájomníkov, či veľkosťou alebo váhou psa je teda nelegitímne, neústavné. Mesto zbytočne prichádza o príjmy do mestskej kasy a zbytočne frustruje niektorých občanov – chovateľov, ktorí nedokážu nájsť z danej situácie východisko a sú v takýchto prípadoch zahnaní do slepej uličky. Zviera by chovať chceli, alebo ho aj potichu chovajú, sú ochotní platiť, avšak nechcú im ho zaevidovať pre chýbajúci súhlas susedov či nedodržanú váhu psa. Žiadať, aby sa vzdali zvieraťa, ku ktorému už získali vzťah, je chladný úradnícky, bezcitný počin. Treba definitívne odstrániť takéto zbytočné bremeno. Mesto sa samo osebe správa v takýchto prípadoch nezákonne (nelegitímne záväzné nariadene nad rámec zákona), avšak za porušovateľa zákona paradoxne označuje slušného chovateľa, ktorý by si pritom chcel splniť povinnosť – zaevidovať psa, zaplatiť daň, no mesto mu to neumožňuje. Poslancov a úradníkov s takýmito chabými mentálnymi, právnymi schopnosťami treba z riadiacich pozícii nekompromisne vyhnať – najlepšie metlou a namiesto nich radšej dosadiť osoby, ktoré dovtedy metly požívali – upratovačky, pretože tie riadiť vedia....  V mnohých mestách sa takto koncipované nariadenie podarilo zrušiť až po zbytočných a zdĺhavých antiprokurátorských obštrukciách a výrokoch ústavného súdu, hoci ide o elementárnu samozrejmosť.

 Dodajme ešte, že námietky, podľa ktorých veľkí psi do panelákov nepatria, možno poľahky vyvrátiť odborným tvrdením: väčšie plemená sú pokojnejšie, nereagujú hlasito na indiferentné podnety, ako napr. buchnutie výťahových  dverí, zvonenie v inom byte a pod. Práve malé, horkokrvnejšie plemená sú často v tomto smere nezvládnuteľné a ich štekot vyrušuje ostatných nájomníkov.

 Zásady evidencie psov

  Skúsenosti naznačujú, že je nevyhnutné, aby boli prijaté nové zásady a evidencie, a to také, ktoré by obciam umožnili mať prehľad o úplne všetkých psoch. V súčasnosti sa obecný úrad dostáva do kontaktu s chovateľmi psov v dvoch zákonných líniách: platný je zákon o miestnych daniach, ktorý určuje povinnosť platiť obci vyrubenú daň za psa, staršieho ako 6 mesiacov a platný je aj zákon (282/2002), nariaďujúci držiteľom i obciam evidovať psov starších ako 3 mesiace. Pri evidencii psa na obecnom úrade vydajú obvykle chovateľovi evidenčnú známku – prívesok na obojok (nie všade si obce túto zákonnú povinnosť plnia).

  Všade tam, kde existuje odchytová služba a karanténna stanica vedia, že ide o nedomyslené nariadenie, keďže psi mladší ako 3 mesiace po prípadnej strate či úteku nie sú identifikovateľní a nemožno ich preto ihneď vrátiť chovateľovi. Namiesto naspäť ku chovateľovi sú transportovaní do karantény, kde sa na základe náročných legislatívnych požiadaviek mesto či občianske združenie s vysokými nákladmi o nájdených psov stará (veterinárne prehliadky, aplikácia antiparazitárnych prípravkov, čipovanie, výživa, dezinfekcia priestorov, celková starostlivosť).

  Problém s evidenciou teda nedoriešil ani posledný zákon č.282/02, ktorý nastoľuje povinnosť prihlásiť trojmesačného psa do evidencie v prípade, ak je nepretržite (pritom túto podmienku „nepretržitosti“ nie je takmer možné oponentovi v správnom konaní dokázať) držaný na území SR viac ako 90 dní. Evidenčnú povinnosť treba následne splniť do 30 dní po dovŕšení veku 3 mesiace (90 dní), spolu teda môže byť pes neevidovaný po dobu 120 dní, t.j. celé 4 mesiace! Ak sa vtedy stratí, tak je určite bez evidenčnej známky (nemá ju, lebo ešte nie je evidovaný) a ak je odchytený nie je možné okamžite zistiť chovateľa. Jeho následná nevyhnutná karantenizácia v útulku je nadbytočná finančná i pracovná záťaž. Bohužiaľ, najoptimálnejšia metóda, ktorou je jednoznačne  čipovanie psov sa na Slovensku neujala ani v hlavách politikov, ani veterinárov, o chovateľoch ani nehovoriac. A tak chaos pretrváva naďalej.  Ako už býva na Slovensku zvykom, bežný chovateľ pasívne čaká na návrat ujdeného psa (stáva sa, že aj vtedy, ak o existencii odchytovej služby a karanténnej stanice vie a dokonca tam už psa po úteku opakovane našiel). Kým teda zriadenci karantény aktívne a prácne zisťujú, komu by pes mohol patriť, jeho majiteľ možno zatiaľ v teple domova sleduje televíziu. Asi len vysoká nekompromisná pokuta by ho donútila nabudúce ihneď stratu hlásiť. Zákon 282/2002 však nezmyselne ukladá držiteľom psov povinnosť zahlásiť stratu psa do 30 dní(!), namiesto oveľa rozumnejšieho a praktickejšieho hlásenia bezprostredne po zistení straty, úteku. Komu a ako má slúžiť takýto nedomyslený zákon? Pracovníci útulkov a mestských polícií sa počas dňa a ešte viacej v noci, v dažďoch či mrazoch snažia odchytiť neznámeho psa – pískajú a cmukajú na neho, rôznym spôsobom lákajú k sebe, naháňajú ho, neraz aj riskujú, pretože sa pes bráni – a medzitým si jeho majiteľ hovie v teple domova: on má predsa 30 dní čas! Zákonodarca tu poňal ohlásenie straty psa iba ako administratívnu povinnosť z hľadiska evidencie obce, ale nepoňal nič z hľadiska praktického.    

  Smutné je, že dôsledkom, vyplývajúcim z nedodržania zákona 282/2002 sa možno poľahky vyhnúť. Ak napríklad pri kontrole hoci aj dlhé roky neprihláseného a evidentne dospelého psa budú policajti vyžadovať evidenčnú známku, stačí ak kontrolovaná osoba argumentuje tvrdením, že psa ešte drží v lehote (do 120 dní), kedy ešte evidencii nepodlieha – a len zdĺhavo, namáhavo a komplikovane dokážu kontrolné zložky opak. Chovateľ takéhoto zjavne dospelého môže tvrdiť, že  psa nadobudol len prednedávnom, a že sa riadi zákonom 282/02, ktorý nariaďuje prihlásiť psa až po troch mesiacoch a do uvedených 30 dní. Tí najotrlejší dokážu tvrdiť, že pes sa doteraz nikdy nenachádzal nepretržite a teda trvalo 90 dní na území Slovenskej republiky, a že teda evidenčnej a tým pádom ani daňovej povinnosti doposiaľ vôbec nepodliehal a ani zatiaľ nepodlieha. A neraz držiteľ tvrdí, že podliehať ani v budúcnosti nebude, nakoľko s ním jeden raz počas troch mesiacov vycestuje mimo územia Slovenskej republiky (či už naozaj alebo fingovane) a tým sa zakaždým naruší podmienka evidencie – trojmesačná súvislá a neprerušená nepretržitosť pobytu na území našej republiky. (Je zaujímavé, že takto argumentujúci špekulanti vôbec nevlastnili veterinárny pas na svoje zviera, ktorý je nevyhnutnosťou pri vycestovaní mimo Slovenska.)

   Pri výhovorkách držiteľa na uplatňovanie práve vraj prebiehajúcej voľnej trojmesačnej lehoty, pričom pri kontrole už ide evidentne o zviera dospelé alebo dorastenecké, by bolo potom teoreticky nutné, aby kontrolné zložky pátrali kto bol predchádzajúci vlastník psa a či mal zaplatenú daň – lenže čo ak bol vlastník z inej obce či dokonca štátu alebo je neznámy? Veď neexistuje predpis, nariaďujúci zdokumentovanie prevodu psa z jedného subjektu na druhý, neexistuje ani dôkaz, ktorý by prisúdil konkrétneho psa konkrétnemu subjektu. Ak váš pes niekoho pohryzie či spôsobí dopravnú nehodu alebo nebodaj usmrtí iného psa, ba dokonca človeka, ako vám dokážu, že pes je skutočne váš, a že ste boli jeho vlastníkom či držiteľom aj v čase, kedy pes spôsobil škodu, smrť? Stačí sa vyhovoriť, že vám ho tesne predtým niekto ukradol (nevravte, že ušiel – to by bola protizákonná nedbanlivosť) a stratu psa zákon 282/02 predsa prikazuje hlásiť až do 30 dní... Alebo môžete tvrdiť, že ste ho pred chvíľou darovali či predali neznámej osobe a ušiel už nie vám, ale jej. Scenárov na výhovorky je veľa  – ponúka ich sám nedostatočný zákon. Ani pokusy s fotografovaním psov v rámci obecnej evidencie nie sú preto prínosom – neslúžia ako nespochybniteľný dôkaz vlastníckeho vzťahu v inkriminovanom okamihu. Tým sú jedine mikročipy a dôsledná evidencia psov v obci, a k tomu ešte aj v budúcnosti legislatívou nariadený zmluvný prevod vlastníctva (čo však podvody definitívne nevylúči). Ak raz bude povinnou súčasťou zmluvy aj číslo Chovateľského preukazu nadobúdateľa, podvody budú definitívne vylúčené. (O budúcej potrebe Chovateľských preukazov je písané inde.)

  Jednoducho, ide o zle premyslený a nastavený zákon 282/2002, ktorý neumožňuje prísne kontrolovať stav evidencie psov a platenia daní za nich. Neprikazuje to najpodstatnejšie: aby bol evidovaný absolútne každý žijúci pes (vrátane šteniatok), aby sa prihlasovacia povinnosť uskutočnila neodkladne v najbližšej vhodnej dobe, t.j. najbližšom stránkovom dni obecného úradu, a nakoniec, aby sa straty či úteky psa nahlasovali bezodkladne (obecný úrad, obecná polícia, PZ SR, miestny útulok). 

  Z praktického dôvodu je nevyhnutné upraviť právne normy tak, aby bol zaevidovaný každý pes ihneď po jeho nadobudnutí, dokonca i po pôrode, resp. po uplynutí troch týždňov života mláďat! Myslíme tých narodených jedincov, ktorých sa majiteľ rozhodol ponechať nažive, resp. prežili náročné popôrodné kritériá. Proces kolobehu šteniatok je totiž úplne anonymný, latentný, preto neprehľadný a napr. po vyhodení celého vrhu nechcených šteniatok nemožno odhaliť vinníka – priestupcu. Pritom ide o jav čoraz rozšírenejší a zaťažujúci rozpočty obcí, združení.

   Z tohto vyplývajúcim pravidlom teda nevyhnutne musí byť, že evidenčný údaj (najlepšie formou mikročipu) bude priradený každému existujúcemu psovi. V prípade zmeny vlastníka – darovanie či predaj šteniatok a dospelých psov – budú chovatelia povinní psov nielen odhlásiť z evidencie, ale zároveň oznámiť údaje o novom držiteľovi. Pri návšteve veterinára prepíše lekár údaje o novom vlastníkovi v centrálnej databáze. Takto čiastočne to už prikazovala nezmyselne zrušená právna norma, ktorá nariaďovala čipovanie všetkých psov – Slovensko jej zrušením premeškalo historický okamih dostať populáciu psov pod spoľahlivú kontrolu a zabrániť rôznym negatívnym chovateľským javom.

  Postupne sa po prelome storočí nástupom nových informačných technológií zdalo, že vytvorenie celoslovenskej centrálnej databázy sa časom tak či tak stane bezproblémovou nevyhnutnosťou a v prípade povinného čipovania psov samozrejmosťou. Rok 2013 (ako rok povinného čipovania) smutno ukázal, že na Slovensku nie je takáto rozumná vec priechodná, a že do cesty sa jej stavajú všeľudské prekážky: populistické zámery jednotlivých vládnucich politických strán, ziskuchtivosť aktérov čipovania, nepochopenie zmyslu čipovania ako najperspektívnejšieho a najspoľahlivejšieho nástroja kontroly populácie psov a to všetkými zúčastnenými zložkami, vrátane či najmä štátu.          

  Išlo pritom o praktické naplnenie základnej podmienky: absolútne každý pes musí byť identifikovateľný. 

  Poznámka: Tým, že kolobeh predaja šteniatok i dospelých psov nie je legislatívne podchytený t.j. bez zmlúv o kúpe, ide o príjmy nekontrolované a aj nezdanené v prípadoch osôb, ktorých ročný príjem z predaja presahuje určený limit. Celkový ročný obrat v predaji psov je odhadovaný na cca 5 až 7-miliónov €, pričom osoby, zaoberajúce sa produkciou, predajom a vývozom šteniatok sa na tomto obrate podieľajú približne polovicou.  

- - -

  Identifikácia psov

  Na evidenciu psov logicky nadväzuje ich identifikácia. Výhradne za splnenia predpokladu totálnej evidencie neprekĺzne kontrolným sitom ani jeden nezaregistrovaný pes. Kontrolu musia organizovane i náhodne vykonávať príslušníci mestskej či obecnej polície. V súčasnosti spočíva organizovanie tejto činnosti v dôslednej kontrole paragrafu č.5 zákona č. 282/02, ktorý hovorí, že známka vydaná obecným úradom pri evidencii psa slúži na preukazovanie totožnosti psa. Hoci v zákone chýba priame nariadenie, podľa ktorého by mal mať známku umiestnenú na obojku, z logiky práva vyplýva, že známka potvrdzuje identitu iba a práve toho psa, ktorý ju má umiestnenú na obojku – podľa zákona je známka neprenosná.

  Dôležitá je dôslednosť a systémovosť pracovníkov mestskej polície, ktorých nedbalosť môže spôsobiť až zrútenie celého systému totálnej evidencie. (Pozri prílohu Metodika kontroly evidencie psov v mestách)

  Spôsobov, ako označiť psov, je niekoľko a ich kvalita je priamo úmerná finančným možnostiam mesta i samotného vlastníka psa. Doterajšie označovanie psov známkami – príveskami na obojok, má niekoľko nevýhod. Pri kontrole, či odchyte psa sa nedá okamžite zistiť meno a adresa chovateľa. Toto zisťovanie je prácne, ba v čase víkendov a sviatkov dokonca vo väčšine miest a obcí Slovenska nemožné. Databáza často existuje len na mestskom úrade a tak je napríklad čas po odchyte zatúlaného zvieraťa až do zistenia jeho majiteľa zbytočne predĺžený (do začiatku úradných hodín na úrade) a odráža sa vo vyšších nákladoch karanténnej stanice. Známku možno aj odcudziť voľne pobiehajúcemu psovi a tak dochádza ku identifikačnému chaosu. Aj spôsoby upevňovania známok na obojok prostredníctvom kúska drôtu v tvare písmena S sa ukazuje ako nepostačujúce – príliš veľa takto upevnených známok sa stráca – aj preto, lebo drôt trením prederie malú plôšku medzi otvorom a okrajom známky. Riešenie spočíva v upevňovaní známok plastovými zdrhovacími sponami – páskami. Zaujímavé je, aké rôzne pomenovania dostali od verejnosti evidenčné známky pre psov. Medaila, metáľ, odznak, ciaška, visačka, značka, krúžok, pliešok, číselník.

  Druhý spôsob – tetovanie, je relatívne lacný spôsob, avšak najnepraktickejší. Výrazne traumatizuje psa pri úkone tetovania. Pri kontrole musí byť pes primerane ovládateľný tak, aby si dal prezerať ušnicu alebo vnútro slabín, kde sa tetovanie aplikuje. Tetovanie často prerastá chĺpkami alebo je zanesené ušným mazom a prachom, čo znemožňuje prečítanie všetkých číslic (niekedy v kombinácii s písmenami) v celkovom počte od 2 až po 6. To všetko by sťažovalo prácu a výkon kontroly v teréne. Zvyšovali by sa zdravotné riziká počas tohto úkonu a asi by bolo nemožné žiadať od chovateľa, aby na mieste kontroly na verejnom priestranstve promptne očistil psovi príslušnú časť tela v záujme čitateľnosti tetovania.

  Pre budúcnosti je zo všetkých do úvahy prichádzajúcich hľadísk optimálne opätovné prijatie jednotnej zásady mikročipovania psov. Zopakujme ešte raz, že ide o najefektívnejšiu, nespochybniteľnú metódu, umožňujúcu okamžitú identifikáciu vlastníka psa (viď samostatný blog autora o čipovaní). Čipy navždy zrušia novodobý fenomén vyhodenia nechceného psa (čipovaného psa predsa nikto nevyhodí – okrem slaboduchých výnimiek), rovnako následne zrušia nevyhnutnosť existencie zbytočných, draho postavených a ešte drahšie prevádzkovaných útulkov. Každý utečený či stratený voľne sa pohybujúci pes bude ihneď identifikovaný, vrátený majiteľovi, ktorý uhradí vzniknuté výdaje. Výrazne sa tak znížia náklady na karantenizáciu a starostlivosť o odchytených psov, výrazne sa znížia aj samotné nezmyselné investície do výstavby čoraz väčších karanténnych staníc a útulkov – postačia malé, operatívne pracoviská na dočasné, krátkodobé prichýlenie psíkov.  

  Čipovanie by vyriešilo aj súčasnú zlú situáciu, v rámci ktorej si majitelia svojich zabehnutých a stratených psov až v 30% prípadov aktívne nehľadajú, ba zaopatria si v krátkom čase iného psa – to najmä vtedy, ak strateného psa nemali zaevidovaného. Pritom o ich strateného psa sa po jeho náleze v útulku musia medzitým starať za vlastné prostriedky  a zároveň aj využívať dostupné prostriedky na úspešné či neúspešné vyhľadania jeho ľajdáckeho majiteľa.  

   Najčastejšie exemplárom v našich útulkoch sú práve psi, ktorí ušli z miesta ich držania (dvor, firma) a to bez označenia – známky na obojku, nakoľko tú im chovatelia vo vlastnom dvore alebo stráženom objekte nezakladajú. Aj keď zdravý rozum hovorí, že známka má byť na psovi, a nie doma, kdesi v kredenci.

  Ak však ujde pes s mikročipom, je identifikovateľný vždy – mikročip má stále v sebe.

  Čipovanie predpokladá vyššiu vstupnú investíciu chovateľa, prípadne mesta, najlepšie však zo strany rozumne sa správajúceho štátu. Tá sa však vráti výsledkami dôslednej evidencii psov – a definitívnym poriadkom.

  Problémom – ako to ukázala nedávna skúsenosť s povinným čipovaním – zostáva, ako v súčasnosti primäť chovateľa, aby podstúpil so psom pomerne drahú aplikáciu mikročipu. Najlepšie je preto ponúknuť mu kompletnú aplikáciu mikročipu zadarmo – veď obec už od držiteľa psa vyinkasovala financie vo forme dane za psa. Všetky návrhy a modely, podľa ktorých nech si čipovanie psa financuje jeho držiteľ a mesto mu vzápätí poskytne zľavu na dani za psa, sú príliš neprehľadné a komplikované. To platí aj pre návrhy, aby sa znížila daň za kastrovaných psov.

  Veď ak si obec prísnou trvalou kontrolou a následným vyšším príjmom z daní za psov vytvorí dostatočnú finančnú bázu, môže si dovoliť finančnú i organizačnú participáciu na tomto najefektívnejšom a nespochybniteľnom systéme účelovej identifikácie psa. Optimálnym modelom bude, ak mesto postupne zakúpi väčšie sady mikročipov, ktoré na základe písomnej zmluvy poskytne dostupným praktickým veterinárnym lekárom a vyhodnotenie použitia čipov prebehne v dohodnutých mesačných alebo štvrťročných termínoch. Táto možnosť, t.j. zakúpenie väčšej sady čipov naraz je lacnejšia, pretože len máloktorý veterinárny lekár by (na rozdiel od mesta, obce) naraz zakúpil také množstvo mikročipov, aby mu mohol predajca poskytnúť množstevnú zľavu. Mesto, na rozdiel od súkromného veterinárneho lekára, disponuje značným objemom financií z daní za psov a nákup väčšieho množstva čipov v jednej dodávke môže byť spojený s výraznou zľavou zo stranu predajcu.  

  Mikročipy sú implantované pod kožu psa v oblasti krku. Implantát je 11 mm dlhý a 2,2 mm široký valček a pod kožu sa takmer bezbolestne aplikuje pomocou implantačného zariadenia alebo injektora. V mikročipe je pomocou pätnásťmiestneho alfanumerického kódu vyznačený identifikačný údaj, číslo, pod ktorým je pes zaregistrovaný v databáze. Údaj na mikročipe sa overuje pomocou čítacieho zriadenia, priložením ku koži psa, kedy sa na displeji čítacieho zariadenia ukáže identifikačné číslo psa. Mikročip má neobmedzenú životnosť, nie je zameniteľný a je 100-percentne spoľahlivý.

  Je nutné, aby čítacie zariadenia vlastnili obecná polícia v množstve podľa počtu psov, karanténna stanica pre zviera a miestne veterinárne ambulancie.

   Keby sa porátali nutné výdaje mesta na registračné účely, známky a poštovné služby v budúcich rokoch, spolu s investíciami na karantenizáciu neidentifikovaných odchytených psov, tak finančná  výhodnosť a návratnosť mikročipovej metódy by sa ukázala približne za tri, nanajvýš štyri roky. Súhlas s jej financovaním preto podlieha schopnosti členov mestského zastupiteľstva riešiť problém s výhľadom do budúcna. Ide o krátkodobú investíciu, ktorá má však dlhodobý nespochybniteľný efekt.

  Perspektívnou výhodou procesu čipovania je teda fakt, že po jeho celoplošnom zavedení možno logicky v budúcnosti predpokladať znížené výdaje na odchyty a karantenizáciu psov, ktoré dnes ukladá veterinárny zákon obciam ako povinnosť. Každý voľne sa pohybujúci pes bude okamžite identifikovaný a vrátený majiteľovi s príslušnou pokutou za súvisiaci priestupok (útek, ohrozovanie, spôsobené škody). Karantenizácia sa obmedzí iba na zvieratá, ktoré unikli kontrolnému filtru, alebo boli privezené z iných obcí. Ak sa raz nebodaj naozaj ešte raz uskutoční celoplošné povinné čipovanie psov na celom území Slovenska, tak jestvujúce útulky sa môžu pretransformovať na hotelové zariadenia a byť finančne sebestačné, ba až ziskové.

  Mikročipový systém evidencie je napojený na centrálny systém evidencie, do ktorého vkladá údaje veterinárny lekár po aplikácii mikročipu. Centrálny register vedie komora veterinárnych lekárov.

- - -

  Zavádzajúce a zbytočné očkovacie lyssetky  

 V tejto kapitole je potrebné ešte uviesť aj ďalší faktor, ktorý výrazne prispieva ku evidenčnému chaosu, znižuje prehľadnosť situácie a možnosť potrebnej kontroly nad populáciou psov. Tým sú takzvané lyssetky, t.j. známky, nepriamo potvrdzujúce očkovanie proti besnote počas roka, udaného na lyssetke (teda neudáva ani mesiac, ani deň očkovania). Plechová alebo plastová lyssetka vo veľkosti cca 2 až 3 centimetre sa rovnako ako evidenčná známka pripína na obojok psa. Chovateľovi ju za úhradu (cca 1 €) vydá veterinárny lekár pri povinnom očkovaní proti besnote. Lyssetka sa vydáva každoročne v tvarovo a farebne inom vyhotovení a okrem jej vlastného čísla je na nej spravidla uvedené aj telefónne číslo a adresa veterinárneho lekára, ktorý vakcináciu proti besnote vykonal.

  Pozrime sa, ako prínos lyssetiek obhajoval dávnejšie pri ich uvádzaní na trh predajca a distribútor, pričom je potrebné vopred upozorniť, že všetky jeho argumenty prezrádzajú buď zarážajúcu neznalosť reality alebo ide z jeho strany o sústavu sofistikovane premyslených úvah a reklamných ťahov, spoliehajúc sa na chabé vedomosti chovateľov a najmä na jeho zmätok a strach v prípade pohryznutia. V úvode predajca uvádza, že „nie vždy má majiteľ pri sebe očkovací preukaz“. Realita je iná – neplatí, že „nie vždy“, ale takmer nikdy! Očkovací preukaz – skôr však pas – má chovateľ psa pri sebe iba pri cestovaní do zahraničia, no doma, na Slovensku priberá ku psovi pas či očkovací preukaz výhradne pred cestou k veterinárnemu lekárovi a naspäť, čo neraz znamená iba jeden krát počas roka na nanajvýš jednu-dve hodiny. Chovatelia psov nemajú žiadny dôvod, aby mali preukaz pri sebe aj v iných situáciách, napríklad pri venčení psa. Z tejto zámerne mylnej a rafinovane podsunutej premisy („nie vždy“) distribútor ďalej vyvodzuje: „Môže sa stať, že pes na prechádzke niekoho pohryzne. Lyssetka na obojku obsahuje údaj, že pes bol v danom roku vakcinovaný proti besnote, ďalej adresu a telefónne číslo veterinára, ktorý podľa poradového čísla na lyssetke a vo svojej kartotéke môže ihneď telefonicky potvrdiť, že pes bol naozaj vakcinovaný a zabráni tak panike poraneného. Samozrejme, že to nenahradzuje vyšetrenie psa na besnotu po uhryznutí, ktoré musí nasledovať, ale ukľudní to situáciu.“. Autor text nezvládol. Lyssetka napríklad vôbec nemusí vypovedať o tom, že konkrétny pes bol „v danom roku“ vakcinovaný proti besnote (čo nemusí by vždy totožné z rokom, kedy ku pohryznutiu došlo), pretože iných, často oveľa reálnejších možností je niekoľko – prenos známky na iného psa, prenos známky do nasledujúcich rokov, zavádzajúca informácia pri podaní vakcíny s dvoj či trojročnou periódou – tá môže pohryznutého nieže upokojiť, ale naopak vyvolať v ňom strach (napríklad k pohryznutiu došlo v roku 2015, no pes bol očkovaný ešte v roku 2012 a taký je aj údaj na lyssetke – z ochranného a veterinárneho hľadiska je všetko v poriadku, avšak pohryznutého vyľaká zistený odstup troch rokov). Alebo: ak vlastník vakcinoval psa v roku 2014 a pes potom počas roka  2015 pohrýzol osobu, môže sa pohryznutá osoba taktiež logicky domnievať, že „v danom roku“, t.j. v roku 2015 pes ešte očkovaný nebol a tak opäť namiesto ukľudnenia môžu nastúpiť skôr obavy. Jednoducho: lyssetka nevypovedá presnú a upokojujúcu pravdu. Ani tá časť textu, ktorá hovorí o tom, že veterinár „môže ihneď telefonicky potvrdiť, že pes bol naozaj vakcinovaný a zabráni tak panike poraneného“ je pravdivá iba čiastočne. Veď čo ak je osoba pohryznutá v podvečernom či nočnom čase, prípadne počas dní pracovného voľna – vtedy ako môže veterinár čokoľvek „ihneď potvrdiť? Ibaže by mal databázu doma, ledaže by bežal do ambulancie (napríklad na druhý koniec mesta) nahliadnuť do evidencie, porovnať plemeno, pohlavie a meno vlastníka (lyssetky sa tiež občas kradnú!) – čo je však z praktického hľadiska úplne absurdné, rovnako stupídne uistenia o očkovaní cez telefón. Tak či tak musí prísť majiteľ so psom k nemu na povinné vyšetrenie. Veterinár, ktorý by po zdvihnutí telefónu len tak z brucha, bez overovania údajov telefonicky uistil kohosi úplne neznámeho, stojaceho po pohryznutí kdesi v poli za mestom spolu s držiteľom psa o tom, že  pes bol „naozaj, ale naozaj“ očkovaný proti besnote, by sa mal vzdať výkonu praxe alebo by mal byť suspendovaný, nakoľko mohol teoreticky a prakticky chovateľa i pohryznutého uviesť do stavu, ktorý ich odradí od stanovených povinných či nevyhnutných úkonov – vyšetrenie psa, ohlásenie udalosti obci, prekategorizovanie psa na nebezpečného, to všetko versus ošetrenie pohryznutého, kvalitné ošetrenie rany (viď smrť osoby následne po pohryznutí v roku 2014 v SR), nevyhnutné očkovania (tetanus, prípadne besnota), prihlásenie pohryznutého na infekčné oddelenie príslušného zdravotníckeho zariadenia a pod. Priateľské rozlúčenie s podaním ruky po vypršaní prvotných emócií na mieste pohryznutia je vec vo svojom skrytom, hoci aj malom potenciáli sakramentsky nebezpečná!  

  Okrem toho, všetko v reklamnom texte uvedené by ako-tak mohlo platiť iba v prípade, ak je na mieste pohryznutia a pri pohryznutej osobe prítomný držiteľ psa alebo osoba, ktorá ho vedie, pretože nikto iný z ostatných prítomných si totiž asi nedovolí zblízka nahliadnuť a skúmať lyssetku na obojku psa, ktorý práve niekoho pohrýzol (drobné písmená na lyssetke vyžadujú tesný fyzický kontakt a priblíženie sa k hlave a i tlame psa). Pritom však 70 % pohryznutí osôb psom sa odohráva za situácie, kedy sa žiadna osoba, vykonávajúca nad psom dozor, na mieste incidentu nevyskytuje. A predpokladať, že si očkovaciu lyssetku na obojku psa všimne sám pohryznutý, v záujme vlastného „ukľudnenia“ je nepravdepodobné – pritom by bolo zároveň nevyhnutné, aby mal vedomosti, ktorá lyssetka podľa tvaru a farby je v tom roku či aspoň vlani platná a čo lyssetka vôbec znamená (pritom takmer dve tretiny každoročne pohryznutých osôb nie sú držiteľmi psa, čo vytvára reálny predpoklad, že lyssetka im je vec úplne neznáma). A už vonkoncom nemožno očakávať, že pohryznutý dokonca sám presne prečíta a skontroluje údaje na lyssetke psa, ktorý ho práve pohrýzol! A teda ani to, že zavolá ihneď veterinárnemu lekárovi uvedenému na lyssetke, ktorý ho podľa návodu distribútora vraj uistí o očkovaní psa.  

  Veterinár navyše – ako už bolo uvedené – nemusí byť prítomný pri telefóne, nemusí byť prítomný v ambulancii a koniec koncov – jeho uistenie o očkovaní by bolo vskutku nanič, pretože jeho povinnosťou je hryzúceho psa vyšetriť a nie uisťovať pohryznutého o uskutočnenom očkovaní psa. 

  Dokonca ani prítomnosť psa vodiacej osoby nezaručuje vždy, že psa po konflikte a na mieste konfliktu zvládne vodiaca osoba v takej miere, aby lyssetku na svojom psovi prečítala, jednou rukou držala ešte stále podráždeného psa a druhou ťukala do mobilu číslo veterinára a následne uskutočnila distribútorom sľubovaný uisťovací hovor, prípadne podala telefón pohryznutej osobe (čo nevyhnutne predpokladá fyzické sa priblíženie, ktoré môže psa odznovu iritovať, ako ho vskutku aj tak ešte stále irituje pretrvávajúca prítomnosť pohryznutej osoby na mieste konfliktu). Jednoducho, distribútorom lyssetiek uvedený scenár sa nikde a nikdy nekonal, nekoná a ani sa konať nebude. Ak, tak v uvedenom kontraproduktívnom a opačnom garde: že sa po uistení obe stránky rozídu, podcenia možné následky a nedokončia vyššie opísaný povinný algoritmus opatrení (vyšetrenia psa, odborné ošetrenie pohryznutého, ohlásenie udalosti obecnému úradu, riešenie priestupku, nastolenie osobitého režimu vodenia nebezpečného psa a pod.).

  Najviac výpovedná je skutočnosť, že počet obyvateľov, ktorí majú vedomosti o tom, čo lyssetka na obojku psa znamená, či dokonca aj to, aká je jej farba a tvar v posledných dvoch rokoch, je vzhľadom na celkový počet obyvateľstva (z ktorého prevažná časť vôbec psa nechová) zanedbateľný – takže v texte uvádzaný celkový prínos lyssetky je takmer nulový. Rovnako nie je väčšina pohryznutých osôb zároveň aj chovateľmi psa a preto žiadne informácie o zmysle, existencii a predpokladanom prínose lyssetky nemá. Ba existencia lyssetky na obojku psa neupokojí ani takú pohryznutú osobu, ktorá jej význam dokonca pozná – pretože takáto osoba si je spravidla zároveň vedomá aj toho, že pes musí byť po pohryznutí nevyhnutne opakovane veterinárne vyšetrený za účelom zistenia, či nejaví klinické príznaky besnoty. Darmo by na infekčnom oddelení zdravotníckeho zariadenia pohryznutá osoba prítomným lekárom tvrdila, že videla na hryzúcom psovi očkovaciu akúsi lyssetku alebo, že ju o očkovaní telefonicky uistil veterinár. To všetko pre infektológov nesvedčí o ničom a ani nič pre nich z hľadiska ďalšieho stanoveného postupu neznamená – lyssetka mohla byť odcudzená alebo umiestnená na inom psovi alebo je stará, neplatná, prípadne samotné očkovanie vôbec nemuselo navodiť dostatočnú hladinu protilátok proti besnote. Všetko potrebné sa potvrdí či vyvráti len a len opakovanými vyšetreniami psa alebo laboratórnym vyšetrením usmrteného psa. Takže doporučenie distribútora, podľa ktorého možno telefonátom veterinárnemu lekárovi ihneď vyžiadať jeho ústne potvrdenie o tom, že pes bol očkovaný proti besnote je nezmyselné, zbytočné a zavádzajúce. Veď ak lekár už raz nepriamo potvrdil očkovanie vydaním lyssetky, načo to má robiť ešte aj dodatočne ústne a navyše telefonickým hovorom?

  Existencia lyssetky teda môže byť dokonca životu nebezpečná – len si predstavme teoretický prípad, že pohryznutý vzhliadne na neznámom psovi očkovaciu lyssetku, pričom vie len to, čo znamená, uspokojí sa s faktom jej prítomnosti na obojku psa, pričom poranenie si ošetriť v zdravotnom zariadení vôbec nedá a zostane tak nepoučený o ďalšom nevyhnutnom postupe – a zanedlho sa prejavia podivné príznaky ... Škoda uvažovať...   

  Čo sa týka roka, uvedeného na lyssetke ako roka očkovania, ten môže pôsobiť aj iným spôsobom mätúco a kontraproduktívne. Veď v prípade použitia najčastejších jednoročných vakcín sa môže strať, že pes bolo reálne očkovaný napr. 2. januára 2016, na obojku má teda lyssetku s uvedeným rokom 2016 a k pohryznutiu dôjde v priebehu roka 2017 (extrémne až 31. decembra 2017 – t.j. v skutočnosti po dvoch rokoch od očkovania). Existencia lyssetky s označeným rokom 2016 na obojku takéhoto psa však potom môže v čase od januára 2017 až do decembra 2017 nesprávne a klamlivo vypovedať o časovo nie veľmi vzdialenom, „len celkom nedávnom“ vlaňajšom splnení si povinnosti očkovania – avšak v skutočnosti pes v uvedenom čase (medzi januárom 2017 až decembrom 2017) nedostal žiadnu vakcínu, potrebnú na vytvorenie či obnovenie dostatočnej hladiny protilátok. Niektorý pohryznutý počas roka 2017 sa potom uspokojí s existenciou lyssetky  „len toť“ z minulého roka 2016 na obojku hryzúceho psa a nešťastný prípad môže byť na svete. Bodaj by sa tak nikdy nestalo. Predíďme tomu zrušením mätúcich lyssetiek.

  K samotnej téme upokojenia pohryznutého v dôsledku vizuálne zistenej lyssetky ešte možno dodať, že anketa, prevedená počas šestnástich rokov u 61 pohryznutých osôb ukázala, že v čase tesne po pohryznutí vyjadrilo obavy z toho, či bol pes očkovaný proti besnote iba 5 osôb. Teda ani nie 10%. V tomto kritickom okamihu boli všetci pod vplyvom silného stresu, ktorý pohryznutie prináša. Stres núti pohryznuté osoby riešiť v danej chvíli iné problémy: kontrolovať či sa útok psa definitívne skončil a či sa útok nezopakuje; zisťovať rozsah vlastného poranenia; riešiť možnosti okamžitého ošetrenia rany a prípadne zastavenia krvácania; riešiť možnosti promptného transportu domov alebo do zdravotníckeho zariadenia – telefonuje sa všade inde, len určite nie veterinárovi (ako sa lyssetkový distribútor nesprávne domnieva). Stres vyvoláva aj emočnú odozvu vo forme agresie, verbálnych hrozieb a neraz aj plánovanej pomsty voči držiteľovi psa – slovné konflikty tesne po pohryznutí sa odohrali vo všetkých prípadoch, kedy osoba, vedúca hryzúceho psa bola prítomná. Po prvotnej úľave sú myšlienky pohryznutých presunuté na projekty možných následkov (trvalé poškodenie zdravia, práceneschopnosť, zrušenie plánovaného programu v horizonte dneška a viacerých dní, zhodnotenie škôd na oblečení, osobných vecí a pod.). Až následne sa pohryznuté osoby zapodievali obavami z besnoty – najčastejšie preto, lebo sa z rôznych zdrojov už dávnejšie alebo práve teraz dozvedeli o nepríjemnej eventualite opakovaného očkovania proti besnote (pretrváva nesprávna informácia o bolestivom pichaní injekcií do oblasti brucha). Takže ponúkať v prvom strese telefón s hovorom na veterinárneho lekára (ako radí distribútor), ktorý by ich (možno!) uistil, že pes bol očkovaný proti besnote, je takmer nenáležité. Ešte raz: ak nie je prítomný majiteľ hryzúceho psa (čo je, ako bolo uvedené, najčastejší prípad), kto z prítomných (psovi cudzích osôb)  nájde odvahu, aby psa, ktorý práve pohrýzol človeka, prichytil či priviazal a prezrel úplne zblízka, zohnúc sa pritom nevyhnutne k tlame psa, údaje na lyssetke? Ak by sa to teoreticky podarilo a naozaj by aj došlo ku istému situačnému upokojeniu pohryznutého (možno aj telefonicky po spojení sa s veterinárom) je to radosť predčasná a falošná, pretože pohryznutého čaká v nemocnici sklamanie – známka neznamená nič, potrebné je vyšetriť psa! A ak pes po incidente ušiel, tak potom to, že mal (neprečítanú) lyssetku môže byť viac na škodu, ako na osoh. Prípadne ak osoba, ktorá hryzúceho psa viedla preukázala pohryznutému lyssetku svojho psa, uistila ho o očkovaní proti besnote a následne sa z miesta konfliktu vzdialila, zmizla – a možno túto osobu už nikto vzápätí nevypátra. Pohryznutý musí dostávať sériu injekcií, či už lyssetka na obojku psa bola či nebola.                                                                                                       

Na svoj automobil si neinštalujte povinnú ešpezétku, však ak niekto (napríklad polícia) bude chcieť vedieť, kto je vlastníkom automobilu, môže si to pokojne zistiť cez emisnú alebo estekáčkovú nálepku na prednom skle.“ – keby vám dal niekto takúto „múdru“ radu, poťukali by ste si na čelo a pokrútili hlavou. Niečo podobné však na internete radí distribútor lyssetiek. „Ak sa pes stratí alebo sa túla  je možné podľa identifikačného čísla na lyssetke vyhľadať u príslušného veterinárneho lekára informácie o majiteľovi a psa vrátiť“. Ide opäť o zbytočné škrabanie sa okolo celej hlavy, pretože uvedený argument je úplne scestný. Zákon 282/2002 jednoznačne hovorí o povinnostiach, podľa ktorých pes má byť prihlásený a obec vydá chovateľovi evidenčnú známku, ktorou preukazuje identitu psa (ako ešpezétka na automobile). A je to! Načo komplikovať realitu ďalšími známkami – lyssetkami, načo zisťovať vlastníka psa cez nepovinné lyssetky a veterinárnych lekárov, ktorí navyše nie sú vždy dostupní? V tomto zmysle je prínos lyssetiek tiež úplne kontraproduktívny. Zavedený účinný systém jednotného povinného nosenia obecných evidenčných známok a dnes už aj čipovanie viac napomôžu riešeniu s nájdenými psami, ako zbytočný duálny systém s lyssetkami. Tak to potom na verejných priestranstvách vyzerá – dvaja psi z desiatich majú na obojku povinnú evidenčnú známku, dvaja lyssetky, ďalší dvaja obidve známky, t.j. evidenčnú aj lyssetku, prípadne aj viac lyssetiek z minulých rokov, pričom pes chodí štrngajúc. No a zostávajúci štyria chovatelia vôbec psa neoznačili – načo aj, veď známku a prihlásenie psa takmer nikto nikdy nekontroluje. Lyssetkou sa dokonca kamufluje stav, kedy pes do evidencie obce či mesta prihlásený nie je a chovateľ za neho neplatí daň. Ak vám teda niektorý veterinár tvrdí, že jeho očkovacia lyssetka napomôže zistiť identitu nájdeného psa, nech sa potom nerozčuľuje, ak ho v neskorých večerných hodinách telefonicky obťažujú odchytoví pracovníci útulkov s požiadavkou, aby im podal informácie o nimi odchytenom psovi, ktorý namiesto povinnej evidenčnej známky obce má na obojku jeho očkovaciu lyssetku. Chcú tak celkom logicky a účelne predísť transportu nájdeného psa do útulku a radšej ho ihneď vrátiť zistenému majiteľovi.

  No to by na našich cestách vyzeralo, keby autá nemali (tak ako káže zákon) umiestnené povinné ešpezétky na automobiloch a policajtovi či inému účastníkovi škodovej udalosti, nehody by sa snažili preukázať napríklad iba dokladom o vykonanej technickej či emisnej kontrole ...  

  Distribútor lyssetiek nakoniec ešte uvádza: „V niektorých mestách požadujú mestské úrady, resp. mestská polícia (podľa môjho názoru protiprávne) od majiteľov psov pri prechádzke so psom potvrdenie o očkovaní proti besnote. Málokto nosí očkovací preukaz vždy pri sebe a naviac sa pri venčení psa strieda viac členov rodiny. Preto lyssetka – potvrdenie o vakcinácii – pripevnená na obojku psa je veľmi užitočná.“. Takže autor má na jednej strane pravdivé vedomosti o tom, že kontrola očkovania je zo strany mestských polícií protizákonná, no namiesto toho, aby doporučil chovateľom poslať v takomto prípade mestskú políciu do horúcich pekiel, radšej im odporúča, aby nasadili psovi lyssetku – t.j. zhodou okolnosti produkt, ktorý on sám predáva...  Pretože, je podľa neho, „veľmi užitočná“. Vlastný kšeft je zamaskovaný (celkom neprínosným) vraj úžitkom klienta. Ešteže sa tie mestské polície starajú do toho, do čoho sa nemajú a podporujú tak biznis – a to, do čoho sa starať môžu, ba musia, sa nestarajú. A neraz sa dajú oklamať tým, keď na obojku psa vidia počas (náhodnej) kontroly lyssetku namiesto povinnej očkovacej známky. Slovensko naše (s)prostučké...

  Na záver: oveľa užitočnejšie, múdrejšie a aj serióznejšie je, ak má pes aplikovaný mikročip a k tomu ešte aj povinnú evidenčnú známku pripevnenú na obojku. Ak vám lyssetku veterinár ponúka, odmietnite ju.  

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Rád si z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?