Všetko o exkrementoch našich psov

Autor: Vladimír Hatara | 15.12.2015 o 7:00 | (upravené 16.12.2015 o 11:51) Karma článku: 2,43 | Prečítané:  814x

Téma má dlhodobo viacero sporných a protichodných uhlov pohľadu. Nájsť v nej racionálne, odborné a právne relevantné východisko býva vylúčené z dôvodu chabej, emotívnej a spravidla iracionálnej argumentácie zúčastnených strán.

  Kto si čo na...sral, nech si aj zlizne! Taký je jediný možný perspektívny a spravodlivý model. Prečo samosprávy konajú inak, ba sa čiastkovo usilujú "lízať" za toho, kto má zákonom danú povinnosť si to naozaj "zliznúť"? - prakticky i sankčne?

  S nekontrolovane narastajúcim počtom psov, žijúcich najmä v mestských bytoch, narastá aj celkové množstvo a koncentrácia psích výkalov na verejných priestranstvách. K tomu prispieva aj zväčšený objem jednotlivých exkrementov v dôsledku kŕmenia nedostatočne stráviteľnými priemyselnými krmivami, pozostávajúcimi prevažne z rastlinných odpadov.  Zároveň narastá aj nespokojnosť väčšinovej nechovateľskej verejnosti. Pri každom hromadnom styku zástupcov samospráv s občanmi sa táto téma stáva témou ústrednou. To, že takýto stav napriek tomu pretrváva už desaťročia je dôkazom neschopnosti zainteresovaných strán – samospráv, štátnych orgánov, obecných polícií i samotných chovateľov.

  Na úvod ponúknime dva praktické postuláty:

  1. „Nikto nevie presnejšie, kde sa psí exkrement nachádza, ako samotný chovateľ psa, ktorý od neho práve odchádza – za 10 sekúnd to už nevie ani on.“  Má ho úporne hľadať a odstrániť niekto iný? Veď veľa chovateľov žiada, aby – keďže si platia dane za psa – odstránilo exkrement mesto. Nezmysel.

   2. „Metodika vyhľadávania priestupcov, neodstraňujúcich exkrementy po svojom psovi je taká jednoduchá, že je až nepochopiteľné, prečo sa s týmto fenoménom nedokázali doteraz samosprávy a najmä mestské polície úspešne vysporiadať.“.  Vysvetlenie spočíva len v dvoch možnostiach – buď ide o nezáujem alebo o neschopnosť, najčastejšie však o kombináciu oboch týchto možností.

  Voľne sa vyskytujúce exkrementy vyvolávajú subjektívny odpor verejnosti, najmä však tej jej časti, ktorá psov nechová. Priamy kontakt človeka s exkrementom zanecháva vždy nepríjemný dojem. Aj z objektívnych dôvodov možno situáciu hodnotiť ako krajne kritickú, najmä v lokalitách s vyššou koncentráciou obyvateľstva (teda aj spoločenských zvierat) – na satelitných sídliskách, v parkoch. Najčastejšie sa exkrementy vyskytujú na trávnatých plochách, pretože tie pes spravidla uprednostňuje pri vyprázdňovaní. Vtedy sú však exkrementy menej viditeľné (o to zradnejšie pre náhodného chodca) a z praktického hľadiska ťažšie odstrániteľné. Často sa vyskytujú mylné názory o prítomnosti psích exkrementov v detských pieskoviskách – v tomto prípade však ide výhradne o exkrementy mačacie. Zriedkavejšie sa exkrementy nachádzajú aj priamo na dláždených či asfaltových chodníkoch mesta.

  Hustota exkrementov na sídliskách niekoľkonásobne prekračuje hygienické normy. Konkrétne a presné údaje sú pre odborníkov i pre laickú verejnosťou neznáme, pretože  podobným problémom sa venujú kompetentné orgány len okrajovo (opakovane Parazitologický ústav SAV ). V konečnom dôsledku sú aj hygienici, aj vedci pasívni, pretože ani na základe relatívne hrozivých výsledkov nevyvíjajú účinný nátlak na takú zmenu legislatívy, ktorá by limitovala počty a hustotu psov vzhľadom na na špecifickosť sídliska.

  Rozhorčená verejnosť je rezignovaná, jednotlivci z radov občianskych odporcov sa však občas aktivujú až preexponovane. Sporadicky napríklad dochádza k pomstychtivým aktom pokladania otrávených či k poraneniam psov vedúcich nástrah (sklo v potrave). Chovateľská komunita je vtedy nadmieru rozhorčená, avšak nedôjde u nej k žiadanej objektívnej reflexii a k vecnému zváženiu motívu takéhoto nežiadúceho a voči psom nebezpečného správania – nehľadá príčiny aj vo vlastnej či v lokalite prítomnej nedbanlivosti pri odstraňovaní exkrementov po svojich psoch, ale podlieha ideologickým vysvetleniam z prostredia ochranárskych kruhov, ktoré majú pre takéto psov poškodzujúce konanie jedno jediné, najčastejšie však nepravdivé a ideológii podliehajúce vysvetlenie: vraj apriórna nenávisť sadistických jedincov voči zvieratám a ich vyžívanie sa v týraní. Takémuto skreslenému vysvetleniu radi podliehajú aj novinári a spoločne s ochrancami sa potom zúčastňujú na mediálnom ťažení za radikálne zvýšenie trestov pre aktérov podhadzovania otráv, od ktorého naivne očakávajú preventívnu zmenu v správaní iritovaných jednotlivcov. Zmier medzi väčšinovou nechovateľskou verejnosťou a psíčkarskou komunitou však spočíva predovšetkým v slušnosti a tolerancii samotných chovateľov psov a v takom ich konaní, ktoré nebude iritovať verejnosť a podnecovať ju k nekalým praktikám, na ktoré doplácajú nevinní psi. Teda najmä promptne odstraňovať exkrementy a neobťažovať chovom psa ostatných spoluobčanov.  

  Znečisťovanie verejných priestranstiev je priestupkom prinajmenšom od roku 1990, kedy vstúpil do platnosti zákon o priestupkoch (§ 47 – priestupok voči verejnému poriadku). Nijako však situáciu nezmenil, a to z jasných dôvodov – zložky, ktoré môžu udeľovať sankcie neboli a ani dodnes nie sú v tomto smere dostatočne aktívne. Spoločnosť sa s týmto javom pokúšala vysporiadať príznačným a zároveň nezmyselným spôsobom: keď nepomohla jedna právna norma, vymyslíme druhú! Zákonodarcovia sa naivne domnievali, že nedostatok spočíva na papieri, v zákone, v jeho texte – netušiac pritom, že problém spočíva v ľuďoch. Pokrok mal tak podľa nich nastať po prijatí zákona číslo 282/2002, ktorý na toho, kto psa na verejnom priestranstve vedie, priamo a výslovne uvaľuje povinnosť exkrement bezprostredne odstrániť. Po viac ako desiatich rokoch  existencie zákona však všetko beží po starom. Obce a ich polície (rovnako tak štátne polície), ktoré podľa tohto zákona môžu priestupcov sankcionovať blokovou pokutou, sa tejto činnosti venujú iba sporadicky, napriek tomu neustále uisťujú občanov i samosprávy ako sa v tomto smere snažia. Pritom členovia obecných i mestských orgánov sú paradoxne taktiež podráždení pri náhodnom kontakte s exkrementom a navyše často čelia útokom rozhorčenej nechovateľskej verejnosti. Ani to ich nedonúti k sústavnejšej nátlakovej aktivite, pretože nezáujem (respektíve záujem o vyššie, v hierarchii vlastných prínosov hodnotnejšie veci) vždy nakoniec vyhráva. Problém sa opakovane vynorí vždy na jar, kedy miznúci sneh odhalí množstvo dovtedy skrývaných výkalov. Samosprávy sa vtedy rozhorčene zastrájajú opatreniami, pretekajú sa v nezmyselných návrhoch (Zvýšme daň za psa!; Spíšme nové vezeténko!; Sústreďme všetkých psov na venčoviská!). Ako však sneh postupne mizne čoraz viacej, klesá aj ústna (a teda iba verbálna) akcieschopnosť poslancov, úradníkov, rovnako tak sľubovaná akcieschopnosť polície – a rýchlo rastúca tráva všetko opäť zakryje. Čaká sa na novú jar...   

  Tento neuveriteľný až absurdný kolobeh je ukážkou toho, ako sú riadené obce, mestá, štát.

- - -

  Psie a mačacie exkrementy neboli v minulosti vždy presne kategorizované z hľadiska ich zaradenia medzi odpadmi. Až donedávna ich bolo možné zaradiť do niektorej z vtedajších  kategórií, vychádzajúc pritom z ich vlastností, zloženia a škodlivosti. Problémom pri kategorizácii bol a aj je fakt, že ich zloženie a z neho vyplývajúca škodlivosť, môžu byť rozdielne. Buď ide o exkrement zdravého zvieraťa – vtedy ide o bežný odpad, nazývaný ako „OSTATNÝ“ (v katalógu odpadov 284/2001 pod kódom 020106). Alebo ide o exkrement zvieraťa (psa, mačky), postihnutého infekčnými, parazitárnymi chorobami, prenosnými na človeka. Takýto exkrement, keďže je svojou infekčnosťou nebezpečný pre zdravie obyvateľstva, spĺňa náležitosti, zaraďujúce ho medzi „NEBEZPEČNÉ ODPADY“. Definícia nebezpečného odpadu podľa zákona o odpadoch  znie: Nebezpečný odpad je taký zvláštny odpad, ktorý svojimi vlastnosťami (infekčnosťou.) je, alebo môže byť nebezpečný pre zdravie obyvateľstva, alebo životné prostredie. Počas nenákazovej situácie sa psí a zvierací exkrement stáva nebezpečným až vtedy, ak bola v jeho hmote zistená prítomnosť infekčných patogénov. 

  No aj dnešná, benevolentnejšia kategorizácia psích exkrementov, zaraďujúca ich značne zjednodušene medzi ostatný odpad, je polemická. Svojím častým infekčným charakterom totiž psie a mačacie exkrementy spĺňajú, aj keď nie vždy, predpoklad na zaradenie do kategórie nebezpečných odpadov. Pojem častý však neurčuje presnú mieru infekčných exkrementov a vzájomný pomer neinfekčných a infekčných exkrementov. Presné určenie tejto miery by muselo  byť výsledkom dlhodobého namáhavého monitoringu, zaťažujúceho množstvo zberačov, laborantov a vyžadujúceho si náročné finančné zázemie. Napriek tomu by takáto kvantifikácia nebola presná a spoľahlivá.

  Čiastočné riešenie – v záujme dosiahnutia čo najvyššej možnej miery neinfekčných psích a mačacích exkrementov – sa ponúka z úplne inej strany. Zákonom o veterinárnej starostlivosti je totiž stanovená spravidla minimálne ročná lehota pravidelného povinného očkovania každého psa i mačky proti besnote. Seriózny veterinárny lekár, dodržiavajúci síce normatívne nestanovený, avšak rozumný štandardný terapeutický postup, zaočkuje iba vopred odčervené a zdravé zviera, ktoré potom produkuje neinfekčné exkrementy. Bohužiaľ, v praxi sa ukázal častý rozpor činnosti praktických veterinárov s uvedeným štandardným postupom. Najmä masové očkovania proti besnote pod holým nebom na dedinských rínkoch sú ukážkou prístupu, kedy štátom objednaný a chovateľom zaplatený veterinárny lekár vakcinuje bez zistenia zdravotného stavu rad za radom všetkých predvedených psov. Aj preto je zatiaľ taký značný výskyt infekčných exkrementov. Skvalitnením činnosti veterinárov by sa výskyt infikovaných exkrementov znížil u kontrolovanej populácie psov a mačiek. Uvedené opatrenia by posunuli psie a mačacie exkrementy jednoznačnejšie do kategórie bežných, t.j. ostatných odpadov.

  U voľne žijúcich mačiek je pravidelné odčervovanie takmer nemožné a nepomôže ani rozmiestnenie potravinových návnad, do ktorých sa vloží kombinovaná antiparazitárna tabletka, pretože mačka je tvor nanajvýš opatrný a nezožerie niečo, čo je nepríjemne horké – odčervovacia tabletka je (nepochopiteľne) práve taká: neochutená a preto nepríťažlivá. Potrebné je mačku odchytiť (plošne takmer nemožné) a tabletku jej podať orálne takmer násilím, resp. modernými, avšak predraženými prípravkami, aplikovanými cez kožu.

 Zákonodarca postupoval predvídavo a vecne ústupčivo pri zaraďovaní exkrementov zvierat do ľahšej kategórie ostatných odpadov. V opačnom prípade, teda ak by boli exkrementy „pre istotu“ zaradené medzi nebezpečné odpady, vytvorila by sa v spoločnosti náročná, organizačne a finančne ťažko zvládnuteľná situácia. Povinnosť zvládnuť ju by vyplývala z viacerých zákonov a nariadení, vrátane zákona o ochrane zdravia ľudí. Ťarcha riešenia pri organizovaní zberu a likvidácie exkrementov by sa presunula na zodpovedné orgány a zaťažila by nielen pracovne, ale aj finančne všetky zúčastnené zložky –  od chovateľa, cez obce, až po certifikované podniky, spracúvajúce nebezpečný odpad. Vznikol by celospoločenský poplach vo výkone verejnej a štátnej správy. To je dôvod, na základe ktorého tvorcovia nového katalógu odpadov psí exkrement nezaradili do kategórie nebezpečných odpadov. Nevytvorili pre trus spoločenských zvierat osobitnú podskupinu, ale ho pod číslom skupiny 020106 zaraďujú pod všeobecný pojem zvierací trus.

- - -

    Súčasná legislatíva teda umožňuje ukladať exkrementy spoločenských zvierat do kontajnerov a nádob, určených na bežný komunálny odpad. To by mohlo značne uľahčiť problém – avšak neuľahčuje! Dôvod bol uvedený vyššie: exkrementy zostávajú na zemi, pretože chovatelia sú pohodlní, odmietaví a na druhej strane riadiace samosprávne zložky nedokážu zabezpečiť účinný tlak voči chovateľom na dodržiavanie zákona. Obe zúčastnené strany dlhodobo zamorujú mediálne prostredie lacnými a ešte lacnejšími výhovorkami. Novinárikom občasné prestrelky vyhovujú, majú o čom deň-dva písať.

  Pochybovať o nevyhnutnosti odstraňovania psích exkrementov je úplne zbytočné. O tom, že exkrementy by nemali byť voľne ponechávané na verejných priestranstvách je zaiste presvedčená aj väčšina tých chovateľov, ktorí ich tam ponechávajú – buď v dôsledku lenivosti alebo prirodzeného odporu, zabraňujúcemu manipulácii s exkrementom v rámci jeho odstraňovania. 

  Pri predpokladanom počte 2 500 psov v stredne veľkom slovenskom meste a pri priemernej váhe psa cca 10 kg je celková ročná váha nimi vyprodukovaných exkrementov až takmer 100 ton! K tomu je potrebné prirátať trus mačiek. Toto množstvo núti k zamysleniu sa. Nevyzdvihnutý trus (plný baktérii, prípadne vírusov a vajíčok parazitov) sa vplyvom poveternostného tepla vysušuje, mení na prach, ktorý sa vírením vzduchu dostáva aj do dýchacích ciest človeka a môže pôsobiť aj ako alergén.

  Zber exkrementov sa zo všetkých uvedených dôvodov a súvisiacich okolností javí ako nevyhnutnosť!

  Najoptimálnejšia forma odstránenia exkrementu zo zeme je použitie nepremokavého, najlepšie mikroténového vrecka, natiahnutého na ruku a následná zámena jeho vonkajšej a vnútornej strany prevrátením druhou, voľnou  rukou.

  Otázka používania nie veľmi ekologických mikroténových vreciek z PVC je stále otvorená. Ich výhodou je nízka cena, pohodlnosť – malý až zanedbateľný objem aj váha, nepriepustnosť (hnačkové exkrementy), nepriedušnosť (počas transportu vrecka s exkrementom ku zbernej nádobe), ba v prípade domáceho balenia potravín ho možno používať sekundárne, resp. finálne: na konci reťazca (kúpa potraviny – jej zabalenia do zakúpeného vrecka – rozbalenie v domácnosti – použitie potravy) nevyhodí chovateľa psa použité vrecko v domácnosti priamo do koša na odpad, ale ho ešte použije na zber exkrementov po svojom psovi.

  U mikroténových vreciek je výhodou aj nízka energetická záťaž na ich výrobu a extrémne malá hrúbka i váha. Nevýhodou na exkrement použitého vrecka je prakticky nulová recyklovateľnosť, množstvo prísad (ťažké kovy, zmäkčovadlá). Alternatívou sú papierové recyklované vrecká. Ich nevýhody spočívajú v nepraktickom nakladaní exkrementu priloženou kartónovou lopatkou, nedostatočné uzavretie, premokavosť, zápach v okolí košov. Ich veľkosť odrádza chovateľov od ich nosenia počas vychádzky. Hodia sa preto skôr na špeciálne stacionárne smetné koše, ktorých súčasťou sú zásobníky na zberné vrecká. Výhoda recyklovaných papierových vreciek je jedna jediná: sú ekologicky prijateľnejšie, polčas rozpadu je krátky. Ak má však psí exkrement skončiť nezabalený – t.j. v rozmočenom papierovom vrecku na otvorenej centrálnej skládke, tak je lepšie, ak je uzavretý v nepremokavom mikroténovom vrecku, zabraňujúcemu unikaniu prípadných patogénov do prostredia (ak možno vôbec masu skládky považovať za „prostredie“). 

  V minulom desaťročí boli na seminároch a firemných prezentáciách ponúkané mestám modely, pozostávajúce z jednotlivých, za sebou idúcich fáz zberu, sústreďovania, spracovania a finálneho zhodnocovania psích exkrementov. Zámery a produkty firiem vychádzali z predpokladu infekčného charakteru exkrementov. Prezentovali a na predaj ponúkali špeciálne koše, kontajnery, rukavice a špeciálne vrecká na zber trusu. V prípade klasického mikroténového vrecka bol exkrement po vyzdvihnutí nepoužiteľný pre ďalšie zhodnotenie – kompostovanie. Preto boli vyvinuté zberné vrecká z biodegradovateľného materiálu, s obsahom škrobových zŕn, ktoré sa pôsobením pôdnych baktérií rozpadajú – degradujú. Použitie takéhoto zberného materiálu vytvorilo reálnu možnosť trus ďalej zhodnocovať. Pokusne preto začali na niektorých pracoviskách vyzbieraný trus kompostovať. Výsledný produkt požívali ako hnojivo pri pestovaní kvetov. Prax však ukázala, že išlo o málo hodnotné hnojivo, o ktoré nebol záujem a tak sa od celého modelu postupne upustilo. Presviedčať preto naďalej mestské zastupiteľstvá o nutnosti zaobstarávania biodegradovateľných vreciek je zbytočné a neopodstatnené. Napriek tomu ešte aj dnes niektoré nezorientované samosprávy uveria reklamným textom a priamym proklamáciám výrobcom týchto vreciek, vrátane možnosti kompostovania exkrementov.    

  Podobne možno vylúčiť firemné ponuky na zakúpenie a inštaláciu špeciálnych nádob na zber exkrementov, ktoré boli zo strany výrobcov pôvodne skonštruované na nebezpečný odpad (uzamykateľné). Zákon 282/2002 určuje povinnosť obciam nainštalovať vhodné kontajnery – avšak za situácie, kedy možno podľa legislatívy miešať exkrement s komunálnym odpadom sú vhodné všetky už osadené koše a kontajnery na komunálny odpad v mestách a obciach. Poľahky možno doriešiť aj zákonom danú povinnosť (§ 6 uvedeného zákona) označiť koše tak, aby bol zrejmý a viditeľný ich účel. Kompromisom sa javí nalepenie samolepky, pozostávajúcej zo siluety vyprázdňujúceho sa psíka, pred ktorým je výrazné znamienko + , teda tak, ako to urobili v Martine. Piktogram zreteľne naznačuje chovateľovi rýchlu možnosť voľby zbavenia sa vyzdvihnutého exkremntu, ba priamo ho nabáda a pozitívne ovplyvňuje v rozhodnutí exkremnt po svojom psovi ihneď odstrániť: označený kontajner je nablízku a je ich všade dostatok. Chovateľský dav je však nevyspytateľný: aj keď v Martine zároveň chovateľov oboznámili (formou osvetového plagátu, doručeného každému chovateľovi) o možnostiach a opodstatnenosti vhodenia exkrementu do každého koša na komunálny odpad, napriek tomu sa časť chovateľov neúnavne a zbytočne domáha inštalácie špeciálnych košov na psie exkrementy. Znie to viac ako výhovorka, než ako skutočná  a potrebná požiadavka. Ba aj časť občianskych aktivistov sa tu pokúša inštalovať z vlastných zdrojov špeciálne koše, pričom prieskum ukázal, že vedomosti o legislatívou danej možnosti vhodiť exkrement do obyčajného kontajnera nemajú aktivisti žiadne, resp. skreslené.

  Zákon 282/2002 presne hovorí: Obec umiestni na miestach, kde je voľný pohyb psa povolený, kontajnery vhodné na zhromažďovanie výkalov a zabezpečí priebežné hygienické odstraňovanie ich obsahu. Na kontajneroch musí byť viditeľne označený účel ich použitia. Logická otázka znie: načo vlastne označovať bežné koše na komunálny odpad tak, aby bol viditeľný účel ich použitia? Ironicky vzato: ak bude nabudúce parlament riešiť problém všadeprítomných odhodených a nalepených žuvačiek, môže sa rovnako stať, že smetné koše budú musieť obce označovať informáciou o tom, že do neho patria aj žuvačky...  Ba nebodaj, keďže hlúposti nikdy nie je koniec, budú samosprávy inštalovať akože špeciálne koše na žuvačky. Potom na cigaretové ohorky a skončíme pri pľuvadlách, aké si ešte pamätajú najstarší žijúci seniori.
  Keďže však v praxi neustále dochádza zo strany obecných samospráv k nesprávnemu vysvetleniu tej časti zákona 282/2002, hovoriacej o vhodných kontajneroch, vysvetlime stručne pozadie a príčiny, prečo sa takéto nejasné spojenie vôbec vložilo do legislatívy. Ide o zbytočný pojmový vklad – veď predsa tým, že je exkrement ostatným odpadom, je preň vhodný akýkoľvek smetný kôš a kontajner na komunálny (t.j. taktiež tiež ostatný) odpad, umiestnený na verejnom priestranstve obce  – alebo aj doma, či vo dvore. Avšak pri tvorbe tohto paragrafu v roku 2002 ustúpili autori zákona lobingu a nátlaku záujmových skupín, resp. podnikateľských subjektov, zaoberajúcich sa dovtedy výrobou špeciálnych kontajnerov, ktoré podliehali predpokladanému zaradeniu exkrementu do kategórie nebezpečných odpadov. Keďže sa tak nestalo (exkrementy sa stali len ostatným odpadom) tak podnikatelia sa po tejto, pre nich nešťastnej zmene kategorizácie nechceli len tak poľahky vzdať svojich výrobných plánov, postupov a originálnych technologických konštrukcií či už hotových výrobkov a tak (lobingovým) umiestnením slovíčka vhodný (kontajner) do textu zákona získali aj do budúcnosti manévrovací priestor v záujme biznisu. Začali totiž posielať obciam  a ich samosprávam ponukové listy, v ktorých manipulatívne tvrdili, že jediné vhodné kontajnery a koše sú práve tie ich. Časť samospráv im uverila a investovali tak do niečoho, čo nie je nevyhnutné. Tieto pokusy sa ani dodnes celkom neskončili.

  Sumár: zákon 282/2002 paradoxne a úplne zbytočne určil obciam povinnosť umiestnenia označených a vhodných kontajnerov na zber exkrementov práve v čase, kedy bol psí exkrement v  katalógu odpadov zaradený ako ostatný odpad a preto ho možno odhadzovať do košov určených na obyčajný  komunálny odpad. Inštalácia špeciálnych košov a aj označovanie existujúcich je preto zbytočná investícia. Okrem toho: exkrement skončí tak či tak na bežnej skládke odpadu!

  Ešte jeden nedostatok stojí za povšimnutie: zákonodarca v texte zákona 282/02 nariaďuje umiestniť kontajnery na miestach, kde je voľný pohyb psov dovolený – zabudol však prikázať umiestniť kontajnery na miesta, kde je síce voľný pohyb psa zakázaný, ale vstup na vodidle povolený je, napr. sídliská, prípadne pešie zóny miest – a práve tam by sa kontajnery najviac žiadali.

  Inak, v legislatíve použitý termín kontajner nie je vhodný. Podľa slovníka cudzích slov i podľa predstáv priemerne vzdelaného občana ide o „prepravný prostriedok na väčšie množstvo materiálu“. Na psie exkrementy, hoci je ich skutočne neúrekom, postačuje pojem kôš. (Zdôraznene: „smetný“ kôš – to, len aby náhodou nedošlo k omylu, ktorý by vyvolal lacnú diskusiu, v ktorej by zazneli roztodivné príspevky o košoch na špinavé prádlo či i o košoch basketbalových....)

- - -

  Téma psích exkrementov je nekonečná. Ustavične a do úmoru omieľaná, pritom výsledky, napriek jej hrozivému rozmeru, nie sú takmer žiadne. A preto neprislúcha, aby sme sa ňou ďalej zaoberali zdržanlivým a dôstojným štýlom. Naozaj nie je možné písať o nej naďalej vážne – už len preto, lebo metodika vysporiadania sa s touto problematikou je triviálne jednoduchá a je úplne nepochopiteľné, prečo nie je uplatňovaná. Téma si preto zaslúži už len kritiku, iróniu, ba až otvorený výsmech. Je načase zosmiešniť všetkých tých, ktorí majú právne kompetencie, riadiace a funkčné pozície, výkonný potenciál a napriek tomu doteraz nič významné nedosiahli a neponúkli – nevynímajúc však ani samotných lajdáckych chovateľov. Ak ktokoľvek, čítajúci nasledujúcu časť, nájde v nej sám seba, nech zadrží stúpajúci adrenalín a nech sa radšej zamyslí nad tým, čo sa v problematike exkrementov úplne poľahky vykonať dalo, ale nevykonalo.  

  Ako teda môžu mestá i obce konať ihneď a prestať už donekonečna o znečisťovaní len rozprávať, zasadať a odkladať riešenie na neurčito, respektíve za drahé peniaze kupovať „zaručené“ produkty súkromných firiem (vysávače, psie záchodíky, DNA metóda vyhľadávania držiteľov psov prostredníctvom exkrementov), v prípade, že im na dobrom stave prostredia naozaj záleží? Na začiatok uznajme, že východiskový stav je vynikajúci: existuje zákonná povinnosť odstraňovania exkrementov, existuje sadzobník pokút v zákone o priestupkoch a aj v zákone o držaní psov, existujú mestské a obecné polície, pokutu možno udeliť blokovú a teda bez prieťahov. Pokutu môže navyše udeliť aj štátna polícia. Tak načo ešte čakať? Ba všetko je o to ľahšie, že exkrement je možné umiestniť po odstránení do hociktorého koša, kontajnera a pod., prípadne ho môže osoba, ktorá vedie psa, zobrať hoci aj domov a tam ho spláchnuť – len nech nezostane ležať na zemi!

  Základná otázka pre všetkých bývalých i súčasných poslancov samospráv, starostov a primátorov: Je naozaj také ťažké presadiť a písomnými nariadeniami zaviazať vedenie svojej vlastnej obecnej polície konkrétnymi opatreniami a v daných lehotách kontrolovať a overovať ich plnenie?“.  Na túto otázku nikdy a nikde nedostanete konkrétnu a najmä pravdivú odpoveď, iba ak v podobe zvesených hláv či vyhýbavých odpovedí a priezračných lacných výhovoriek. Na celom Slovensku neexistuje pravdepodobne ani jeden písomný dokument, v ktorom by vedenie mesta vydalo náčelníkovi svojej polície nariadenie o trvalom skoncentrovaní úsilia voči priestupcom z radov chovateľov psov (teda nie sporadické akcie typu „s bubnom na zajace“), s konkrétnym cyklickými lehotami odovzdania písomného vyhodnotenia (optimálne 1-krát v týždni). Prečo taká zjavná neochota a nezáujem? Pravdepodobne preto, lebo téma je prioritná iba sezónne, na jar po zídení snehu, prínos je neviditeľný (spokojnosť občanov) a teda nehmotný. Na druhej strane sú tu pre samosprávy isté riziká – voličsky nezanedbateľná masa potrestaných, hundrajúcich chovateľov, požadujúca potom v rámci obvyklých výhovoriek napríklad dodanie vreciek na zber exkrementov, špeciálne koše, ba aj úplne zbytočné venčoviská. Uveďme však inú, závažnejšiu skutočnosť: nechovateľská verejnosť predstavuje oproti verejnosti chovateľskej drvivú väčšinu. Rovnako verme, že slušní občania sú v početnej prevahe a najmä im je potrebné vychádzať všemožne v ústrety, vrátane čistého mesta. Medzi nimi je voličská základňa oveľa väčšia.

  Je úplne zrejmé a nevyhnutné, že samosprávy a najmä primátori musia vnútiť vedeniu mestských polícií koncepčnosť a systematickosť v práci, pretože sa jednoznačne ukazuje, že od nich samotných sa týchto potrebných znakov nedočkáme. Polície namiesto práce a výkonu kontroly neporiadnych chovateľov radšej ústami svojich predstaviteľov zavádzajú verejnosť výhovorkami a klamstvami o tom, ako sa v tomto smere snažia – a to sa už po toľkých rokoch či desaťročiach jednoducho nedá počúvať. V protiklade s tým, ako aktívne vyhľadávajú a promptne riešia dopravné priestupky, hraničí každá ich výhovorka či uisťovanie až s drzosťou.

  Jediným účinným receptom na nápravu je začať pracovať. Premyslene a systematicky vyhľadávať a pokutovať všetkých tých, ktorí exkrement ponechali voľne ležiaci a z miesta priestupku odišli či ušli.

  Výsledok sa dostaví veľmi rýchlo. Bude aj čistejšie mesto, a budú aj peniaze v pokladni mesta (za pokuty). Potom si každý zainteresovaný povie, prečo sme tak neurobili už dávno.

  K tomuto stručne načrtnutému postupu možno ponúknuť detailnejší, reálnejší a voľne spracovaný návod – vysvetliť veci úplne „po lopate“. Takže: na základe upozornenia a sťažností občanov sa primátor oboznámi so situáciou. Uzná argumentačnú silu faktu, že v jeho meste sa dennodenne niekoľkokrát vyprázdnia stovky panelákových psíkov bez toho, aby chovatelia exkrementy odstránili. Z právneho hľadiska primátor vie, že ide vtedy o priestupok. Požiada o výkazy a štatistiky činnosti mestskej polície a po oboznámení sa s faktom, že polícia ročne odhalí a rieši iba zanedbateľné množstvo priestupcov za neodstránenie exkrementu zahorí hnevom, pretože si je vedomý trápnej smiešnosti tejto vleklej, nedoriešenej záležitosti, za ktorú zodpovedá mestská polícia – tá asi čistotu mesta a i samotné zákony v úcte príliš nemá, pretože až doposiaľ z vlastnej iniciatívy konať mohla, ale nekonala. Čo je zároveň aj prejavom neúcty k väčšine občanov, brodiacich sa vo výkaloch. Primátor si je vedomý aj toho, že takýmto stavom v skutočnosti oberá sám seba o priazeň verejnosti, ktorá ho volila a možno ešte chce, aby ho volila aj v nasledujúcich voľbách. Vzápätí predvolá náčelníka svojej mestskej polície, buchne pred ním silno a rázne päsťou do stola a zakričí: „A DOSŤ! Od zajtra to bude úplne inak!“. Na túto revolučnú vetu čakajú slovenské mestá a obce dve desiatky rokov. Hrozivou a nebývalou atmosférou prekvapený a zaskočený náčelník polície sa predsa len vzoprie a pokúsi sa primátora presvedčiť o opaku – každý náčelník je totiž pri téme psích exkrementov rokmi naučený a nacvičený na jalové, ale napodiv účinné uisťovania o tom, ako sa v tomto smere polícia snaží. Preto začne aj teraz presviedčať o úspechoch polície, o jej vyťažení v iných, nanajvýš nebezpečných a ohrozujúcich skutkoch zlých občanov, akými sú zákaz vjazdu, neplatenie parkovného či dokonca zákaz parkovania. Primátor ho naoko pochváli, ale musí si stáť za svojim: dôrazne poukáže na obrovský počet denne, mesačne, ročne neodstránených výkalov a naproti tomu na zanedbateľný počet denne, mesačne, ročne zistených priestupcov a vyinkasovaných pokút, zapísaných v štatistike. Preto niet o čom ďalej diskutovať. Nariadi náčelníkovi okamžitý výkon kontroly, nariadi písomne spracovať metodickú prípravu, nariadi každý týždeň podať písomnú informáciu o počte zistených priestupkov. Zároveň vyriekne druhú zásadnú vetu: „A od dnes nechcem vidieť, ako policajt prejde okolo chovateľa psa a neskontroluje, či má pes evidenčnú známku a či je prihlásený. V lehote dvoch mesiacov skontrolujete aj všetky rodinné domy a firmy!“. Polícia sa potrebuje pozviechať po tejto zasadenej nečakanej rane (považujúc ju takrečeno za úder pod pás), pretože, naučená zvádzať dlhé, ťažké a vyčerpávajúce boje s vodičmi motorových vozidiel sa nedokáže tak rýchlo preorientovať. Spracovať metodiku a ešte k tomu písomne je nad jej doterajšie možnosti. Začne však predsa len posielať hliadky do terénu a pokúša sa vyšpehovať chovateľov, ktorí ujdú z miesta vyprázdnenia psa. Po týždni dôjde k zúfalej situácii: nielen hliadky, ale aj vedenie polície svorne konštatujú, že keď sa ocitnú kdekoľvek v teréne, zníži sa tam počet chovateľov, venčiacich psov, ba tí, čo sa tam objavia, dokonca výkaly aj odstraňujú. A k tomu im za ten týždeň unikol značný výnos z pokút za dopravné priestupky – nebudú dobré štatistiky, nebudú odmeny...  Ako a načo písať za tejto situácie ešte aj nejakú metodickú prípravu? Celá polícia začína pochybovať o zmysle tejto nikam nevedúcej práce s psím trusom. Akoby zázrakom úplne oslepli a zabudli, že sídliská boli, a aj v čase ich pochôdzky sú stále plné neodstránených exkrementov. Ktože ich tam asi ponechal? To je záhada. A občania na ne naďalej poukazujú, vedenie mesta tiež, a ešte chce aj výsledky ... A tak polícia začne, úplne nelegitímne, nie vyhľadávať priestupky, ale nezmyselne požadovať od chovateľov, ktorých postretne, aby preukázali a predložili nejaké vrecko, pripravené na zber exkrementu. Chovateľ, ktorý ho pri sebe nemá, lebo už ho použil, sa musí voči zrazu veľmi prísnej polícii absurdne brániť pravdepodobne tak, že políciu dovedie ku smetnému košu a ukazuje im: „Tento tu bol môj!“. Trápnosť nad trápnosti, viac sa už naozaj nedá...

  A v tomto bezradnom bode hľadania začína nevyhnutnosť logického uvažovania. Logika by sa dala očakávať zo strany vedenia polície. Vysvetlenie rébusu – prečo nie je možné takmer nikoho prichytiť a exkrementy sa pritom zjavujú stále nové a nové, by malo skrsnúť v ich hlavách. Podarí sa, alebo sa nepodarí?  

  Nebudeme čitateľa ďalej napínať. Recept je úplne jednoduchý a pri jeho použití už mohli byť mestá, sídliská dávno čisté a navyše mohli pribudnúť v mestskej kase peniaze za pokuty. Nielen obecné a mestské, ale aj štátne polície totiž trpia absenciou vypracovaných sofistikovaných postupov. Elementárna, no nevyhnutná požiadavka, vyzliecť časť príslušníkov počas výkonu služby z uniforiem a posadiť ich v civilnom oblečení do civilných automobilov, pričom sú v bezdrôtovom kontakte (upozornenie pre istotu, aby nezačali naťahovať medzi sebou spojovacie kábliky) s uniformovanými oprávnenými kolegami, je, zdá sa, na Slovensku nenaplniteľná. Pomohla by pri odhaľovaní drzo a agresívne jazdiacich vodičov, prekračujúcich jednu či dve plné čiary naraz, nevyhadzujúcich smerovky, pomohla by pri odstraňovaní vandalizmu a pomohla by aj pri riešení chovateľských problémov, najmä neodstraňovaných exkrementov. Ak sa hliadka v civilnom oblečení a v civilnom automobile, vybavená kamerou, ďalekohľadom a vysielačkou postaví na také vopred vybraté stanovište na mestskom sídlisku, odkiaľ má dobrý rozhľad na široké verejné priestranstvo, hojne navštevované psíčkarmi, tak pri každom zistenom priestupku neodstránenia exkrementu oznámi a opíše identitu osoby i psa vysielačkou inej, obďaleč dobre schovanej a uniformovanej hliadke, ktorá (najlepšie na bicykloch) následne vyrazí v ústrety priestupcovi a ihneď ho pokutuje. Ak sa priestupca zdráha, je možné predviesť ho ku videozáznamu v automobile, prípadne začať priestupkové konanie a videozáznam predložiť až tam – to vtedy, ak je vhodné, aby identita automobilu zostala aj naďalej pred chovateľskou verejnosťou utajená. Sledované frekventované verejné priestranstvá na jednotlivých sídliskách mesta je potrebné vopred prieskumom určiť a monitorovacie aktivity na nich obmieňať v nevyspytateľných termínoch. Takáto práca začne baviť aj samotných policajtov.

  Námietky, že policajta  v civilnom oblečení nemožno riadiť neobstoja. Hliadke v monitorovacom neoznačenom automobile postačuje napríklad aj prekrytie uniformy ľahkým civilným plášťom. 

  Účinok je zaručený a to nielen u samotných odhalených priestupcov – psíčkarska komunita medzi sebou živo komunikuje a tak sa zvesť o pokutách rozšíri rýchlosťou blesku. Chovatelia podľahnú tlaku a začnú exkrementy odstraňovať.

  Nikto sa nemusí obávať narastajúcej nespokojnosti pokutami postihnutej časti občanov. Tieto opatrenia vyvolajú pozitívnu odozvu u väčšinovej časti obyvateľstva, ktorá uprednostňuje pokoj a poriadok. Ak sa pokuty neudeľujú, tak mesto, samospráva i primátor strácajú túto väčšinovú priazeň. Dotknutí priestupcovia budú musieť pochopiť, že je nevyhnutné prispôsobiť sa daným pravidlám, a že v dlhodobom horizonte sa zároveň stratí averzia ostatných občanov voči chovateľom psov, ktorá sústavne pretrváva práve z dôvodu absencie nápravy správania samotných znečisťujúcich chovateľov. Udelenie pokuty je významný a účinný akt, ktorý neporiadnym chovateľom jasne naznačí, že ich priestupky spoločnosť nebude už prehliadať a trpieť.

  Psíčkarov čaká neľahká úloha: prekonať ich vlastný prirodzený odpor voči exkrementu ako takému, keď po jeho zdvihnutí napríklad odporúčaným mikroténovým vreckom bude ruku od exkrementu deliť iba desatina milimetra hrúbky vrecka. Nech si však pomyslia na malé deti v meste, ktoré sa neraz a nechtiac museli počas hry dotknúť neodstráneného psieho exkrementu priamo, holou rukou! Netreba sa vyhovárať ani na to, že mesto neposkytuje zberné pomôcky – veď cena jedného mikroténového vrecka v obchodnej sieti je zanedbateľných 0,004€; vyjadrené hodnotou bývalej meny 15 halierov, čo je pri celkových chovateľských nákladoch v rámci starostlivosti o psa (dane, výživy, veterinárna starostlivosť) nepodstatná sumička  – distribúcia vreciek chovateľom, platiacim dane za psa, by bola oveľa, naozaj oveľa drahšia! A chovatelia nemusia s vreckom plným nepríjemného exkrementu chodiť ani príliš ďaleko ku špeciálnemu košu, pretože ho môžu podľa legislatívy odhodiť do každého smetného koša na území mesta, určeného na bežný komunálny odpad. Takže neobstojí ani obľúbená výhovorka a nedostatku košov – každé mesto ich má relatívne dosť a ich počty neustále narastajú. Múdre mesto sa preto bude postupne snažiť ústretovo vytvárať ešte hustejšiu sieť komunálnych košov na odpad a rado privíta pripomienky občanov s upozornením na miesta, kde koše naliehavo chýbajú.

  Primátor solídne vedeného mesta si potom každý týždeň vyžiada od polície hodnotenie činnosti, vrátane počtu odhalených priestupcov z radov chovateľov. Na zjednodušenie situácie nariadi označenie jestvujúcich košov vyššie opísanou samolepkou a navrhne dať do rozpočtu na nasledujúci rok požiadavku na nákup ďalších košov tak, aby sa ich hustota ešte zvýšila.

  Všetko teda stojí na tomto jednom primátorovom, formálne malom, avšak obsahovo veľkom a závažnom rozhodnutí a geste – buchnutí päsťou do stola. A radšej buchnúť silnejšie, ako slabšie. 

- - -

  Poznámka na záver: ak primátor do stola nebuchne, zostane všetko po starom. Ba vec môže mať aj také tragikomické rozmery, aké nastali v Martine v roku 2004. Aktivisti z tamojšieho útulku pre zvieratá tu označili takmer 500 smetných košov piktogramom, ktorý naznačoval, že do nich možno podľa novej legislatívy odhodiť psí exkrement, čo malo umožniť a naznačiť váhajúcemu chovateľovi rýchlejšiu možnosť voľby a postupu. Nalepenie piatich stoviek piktogramov – samolepiek, ktoré previedli aktivisti vo voľnom čase a bez nároku na odmenu, znamenalo náročné úsilie – odmastenie malej plôšky každého koša, jej vysušenie a nalepenie nálepky. Po pár dňoch však s hrôzou zistili, že väčšina nálepiek bola odstránená, čo nedávalo nijakú logiku. Nečakaného vysvetlenia sa im dostalo až neskôr: keďže v niektorých záležitostiach mesta nevedela pravá ruka čo robí ľavá, boli tieto nálepky na košoch vzápätí po ich nalepení strhávané príslušníkmi mestskej polície, pretože ich klasifikovali ako neoprávnené nalepovanie plagátov! Čo k tomu dodať? Smetné koše zostali neoznačené. Výkaly zostávali na zemi. Energiu na vyhľadávanie priestupcov polícia nemíňala, no na odstránenie rozumných samolepiek ju vyvinula a premrhala okamžite. To však nebolo všetko, pretože vtedajší náčelník polície (r.2005) preukázal ešte vyššiu hladinu arogancie a bohorovnosti, keď na stretnutí s občanmi odľahčene nazval tému psích exkrementov evrgrínom. Poslanci ho následne vyzvali na prevedenie akcie, smerujúcej k chovateľom psov. Po jej ukončení náčelník v hodnotiacej správe naivne uviedol, že za 7 dní akcie odhalila polícia jedného jediného (!) priestupcu, ktorý nevyzdvihol exkrement po svojom psovi. Tento výsmech do očí občana bol prehliadnutý všetkými jeho správu čítajúcimi volenými  zástupcami – poslancami. V regionálnom periodiku neskôr táto 40 členná mestská polícia víťazoslávne uviedla, že za ďalšie 3 mesiace odhalil vraj 19 priestupcov, ktorí ponechali exkrement svojho psa na verejných plochách. Niekto by mohol uveriť, že je to veľa. No potom sa počtom traja členovia dobrovoľného občianskeho združenia pozreli na vec aktívne a zistili, že odhaliť 19 takýchto priestupcov je možné v ranných hodinách za 52 minút! Teda nie za 3 mesiace. Ani ďalší návrh aktivistov, aby na dobehnutie chovateľa, utekajúceho z miesta činu – vyprázdnenia psa – využila polícia svoje bicykle, odložené a zaprášené v policajnej garáži, sa neujal (...a s akou mediálnou pompou ich kedysi polícia zakúpilia...). Rovnako tak návrh, aby priestupcu nasnímali in flagranti kamerou. Vykonať takéto sofistikované opatrenia sa ukázalo zjavne nad rámec schopností polície. Preto mali všetci slušní a čistotní občania nielen v Martine, ale i v iných mestách, smolu. Tým, že bývalý martinský náčelník svojim ironickým prirovnaním témy ku evrgrínu hodil ešte aj rukavicu do tváre občanom, išlo o ukážkou nepochopenia základného zmyslu jeho práce. Áno, skutočne ide o večne a chronicky sa opakujúci problém, no na tomto fakte mal výraznú zásluhu aj on sám. Na to, aby bol problém potlačený, neurobil za dlhé roky nič. Mal v rukách zákonné páky, mohol vinníkov odhaľovať a sankcionovať, namiesto toho sa usmieval a posmieval. Vedenie mesta opakovane zavádzal právne nepresnými informáciami, ktoré používal ako výhovorku, prečo nemôže konať voči chovateľom psov, ktorí nevyzdvihnú exkrement po svojom psovi.

  Táto malá konkrétna ukážka pasivity a následnej kamufláže je obrazom situácie na Slovensku pri riešení problematiky psích exkrementov.

  Na okraj: Dnes je situácia v Martine iná. Funguje nové, mladé a ambiciózne vedenie mestskej polície a čo je oveľa lepšie: každý príslušník mestskej polície je počas práce v uliciach mesta vnútorne rozhorčený pri každom odhalení neodstráneného psieho exkrementu. Nič lepšie ani nemôže byť. 

- - -

 Ako bolo uvedené, v problematike psích exkrementov zlyhávajú spravidla všetky zúčastnené zložky. Preto je situácia taká, aká je. Akých chýb sa kto dopúšťa?

  Najčastejšie chyby chovateľov:

  • zaobstarajú si psa bez predchádzajúceho získavania chovateľských vedomostí, vrátane legislatívy,
  • ak sa dodatočne o znení legislatívy dozvedia, ignorujú ju, vrátane povinnosti bezodkladného odstraňovania exkrementov,
  • pri prichytení sa vyhovárajú na neznalosť legislatívy,
  • vyhovárajú sa, že mesto im nedáva zberné vrecká (nie je to povinnosť mesta),
  • vyhovárajú sa, že nie sú rozmiestnené špeciálne koše (nie sú podľa legislatívy nevyhnutné),
  • neochotu odstraňovať exkrement po svojom psovi prejavia aj po tom, ak im mesto vyhovie (nie lacnou) distribúciou drahých špeciálnych vreciek, hoci úplne najvhodnejšie sú lacné mikroténové vrecko, dostupné v širokej obchodnej sieti,
  • nedokážu prekonať odpor voči exkrementu vlastného psa,
  • sú pohodlní exkrement odstrániť a zaniesť do smetného koša,
  • nedokážu si zorganizovať jednoduchý systém pripravenosti umiestnením sady mikroténových vreciek ku dverám bytu pri vodidle a košíku na psa,
  • adrenalín počas úteku z miesta vyprázdnenia psa sa stal spoločenskou pseudonormou u nezanedbateľnej skupiny chovateľov.

   Najčastejšie chyby výrobcov špeciálnych (zbytočných) vreciek na zber exkrementov:

  • presviedčajú chovateľov o jedinej možnosti zberu exkrementov výhradne prostredníctvom ich vreciek,
  • vyrábajú dizajnovo a funkčne nepraktické zásobníky na vrecká (veľké, zavadzajúce plastové puzdrá určené na zavesenie na krk, vrecká so zbytočnou kartónovou obrubou, dokonca premokavé papierové vrecká),
  • výroba ich predražených produktov je úplne zbytočná, keďže na účely plnenia zákona postačujú obyčajné mikroténové vrecká – sú lacné, spratné, pevné, dostupné.

  Najčastejšie chyby samospráv:

  • vleklý problém s exkrementmi riešia tvorbou nového VZN, aj opakovane, v planej nádeji na nápravu pomerov,
  • problém riešia rozšírením lokalít so zákazom vstupu psov,
  • zvyšujú dane za psov,
  • pomýšľajú na zriadenie venčovísk, od ktorých majú neuskutočniteľné očakávania,  
  • uverili tlaku dílerov, že na psie exkrementy je potrebné nainštalovať špeciálne kontajnery a špeciálne toalety pre psov,
  • na špeciálne kontajnery a toalety umiestňujú zo začiatku aj zberné vrecká vo falošnej nádeji, že tam budú k dispozícii permanentne,
  • tvrdia občanom, že niet financií na špeciálne zberné nádoby, hoci tie nie sú podľa legislatívy vôbec potrebné,
  • ak špeciálne koše nezmyselne zakúpia a rozmiestnia, vzápätí sa vynorí ďalší problém tejto zbytočnej investície – nachádza sa v nich rozmanitý odpad a sú príliš vzdialené od seba, navyše chovatelia v rámci výhovoriek poukazujú, že ich je málo,
  • uveria predstaviteľom svojich mestských polícií, že polícia v danej veci koná, hoci spravidla koná len v nevýznamnej miere, prípadne nekoná vôbec,
  • uveria náčelníkom svojich polícií, že vyhľadávanie priestupcov, neodstraňujúcich exkrement je obťažné až nemožné, prípadne, že nie je možné priestupok dokázať,
  • mestské polície namiesto kontroly a vyhľadávania skutkovej podstaty priestupku neoprávnene kontrolujú, či majú chovatelia počas vodenia psa pri sebe k dispozícii zberné vrecká,
  • samosprávy uveria dílerom, že na zber exkrementov sú potrebné špeciálne vrecká,
  • nepreštudujú si podrobne legislatívu a tak podľahnú tlaku chovateľov na nezmyselné východiská (špeciálne koše, vrecká, venčoviská),
  • nepochopia, že požiadavka na poskytnutie zberných vreciek a špeciálnych košov je najčastejšie len výhovorkou tých chovateľov, ktorí exkrementy neodstraňujú a ani ich odstraňovať nebudú (až pokiaľ nedostanú vysokú pokutu),
  • ustúpia požiadavke chovateľov na zabezpečenie a distribúciu zberných vreciek, hoci jednoduchším riešením by bola zľava na dani za psa v konkrétnej primeranej sume v prípade, že sa držiteľ psa počas uplynulého roka nedopustil chovateľského priestupku (odpadli by finančné, administratívne a organizačné starosti samosprávy s výberom, nákupom a distribúciou vreciek chovateľom),
  • samosprávy sa tvária, že ich problém zaujíma, v skutočnosti je dlhodobo na pokraji záujmu,
  • mestá podliehajú tlaku firiem, ponúkajúcich novú príliš drahú, komplikovanú a málo účinnú metodiku vyhľadávania chovateľov pomocou DNA
  • uveria podnikateľským subjektom, že im budú spoľahlivo čistiť mesto od exkrementov,
  • uveria, že ak do zberu exkrementov prostredníctvom čistiacich firiem investujú značné prostriedky, nastane časom stav väčšej čistoty mesta a zároveň pokoja medzi chovateľmi psov a nechovateľskou verejnosťou (chovatelia však, paradoxne, prestávajú odstraňovať exkrementy, keďže sa uspokojujú s faktom, že to za nich odstráni zmluvný subjekt s vysávačom),
  • namiesto toho, aby samosprávy donútili pokutami chovateľov exkrementy zbierať, a získavali tak dva prospechy naraz (čistejšie mesto a výnosy z pokút), strácajú ekonomicky i morálne nákupom nezmyselných psích toaliet, zriaďovaním venčovísk, objednávaním vysávačov ktoré zanedlho prestávajú používať. 

  Najmä posledný bod je zarážajúci. Mestá namiesto toho, aby získavali, strácajú. Mrhajú financie investíciami do nákupu a prevádzky vysávačov a ich obsluhy, respektíve do zmlúv s podnikateľskými subjektmi, „vraj“ čistiacimi mesto od exkrtementov. Strácajú priazeň občanov, aj napriek tomu, že predpokladajú a dúfajú v opak. Je naozaj až neuveriteľné, do akých logických a investičných absurdností sa dostávajú mestské samosprávy v dôsledku neznalosti legislatívy, organizačnej neschopnosti, absencie zmyslu pre koncepčnosť a v dôsledku zľahčovania si práce pri riešení znečisťovania verejných priestranstiev psími výlučkami. Príznačné je práve uvedené chytanie problému za chvost nákupom vysávačov či produktu „DNA“ – namiesto toho, aby mestá donútili v zmysle zákona odstrániť exkrement samotným jeho pôvodcom, investujú radšej do strojového vybavenia či systému DNA a personálneho obsadenia. Pripomína to oné povestné škrabanie sa za uchom okolo celej hlavy. Komu by sa však chcelo naháňať sa za chovateľmi psov, utekajúcimi z miesta znečistenia, keď sa ponúka aj iná, pohodlnejšia, no v skutočnosti len málo účinná a bohužiaľ drahšia možnosť čistenia mesta?

  Na margo vysávačov: psí exkrement a vysávač sa po technickej, hygienickej a epidemiologickej stránke navzájom vylučujú. Už len vyhľadať v teréne a navyše v tráve exkrement pracovníkom, ktorý vysávač obsluhuje je úporné, časovo náročné a ide skôr o náhodu ako o výsledok systému. No ani samotné odstránenie nájdeného exkrementu nie je dôkladné, keďže čiastky exkrementov zostávajú prilepené na tráve, dlažbe či asfalte. A v podstate už samotná technológia a konštrukcia vysávača nie je vhodná na odstraňovanie exkrementov – v skutočnosti neexistuje na svete vysávač, skonštruovaný na vysávanie akýchkoľvek lepkavých predmetov. A exkrement lepkavý je, niekedy viac, inokedy menej. Aj starší, vysušený exkrement vplyvom dažďa a rosy opäť zvlhne a stane sa lepkavým. Nasať takúto lepivú masu do trubice vysávača vedie nevyhnutne k tomu, že sa časť trusu nalepí na vnútornú plochu trubice a zanedlho vytvorí súvislú vrstvu, ktorú nie je možné odstrániť. Nános vo vnútri trubice sa zväčšuje, rovnako tak zápach, znižuje sa profil a priechodnosť hadice – ide o jav z akéhokoľvek hľadiska neprijateľný. K tomu je potrebné priradiť ešte ďalší významný negatívny fakt. Vysávač totiž pracuje na princípe motorom hnaného vzduchu (nasávanie – vyfúknutie). Znamená to, že do ovzdušia vyfukuje pod tlakom masu baktérii, neraz aj vajíčok parazitov – filtre takýchto vysávačov sú len málo účinné. A neexistuje napríklad taký filter, ktorý by zabránil priestupu a následnému vyfukovaniu pre psov smrteľne nebezpečného, extrémne malého parvovírusu. Vysávanie takéhoto trusu znamená šírenie vírusu i ostatných uvedených patogénov do veľkého priestoru niekoľkých desiatok štvorcových metrov – ak by bol exkrement odstránený ručne samotným chovateľom, infikoval by zbytkami len relatívne malú plochu (nanajvýš 10x10 cm). Ku uvedeným negatívam sa pripájajú negatíva ďalšie. Ak si mesto túto službu objedná u podnikateľského subjektu, nie je nijakým spôsobom možné vecne preveriť údaje, uvedené na predloženej faktúre – teda množstvo odstránených exkrementov, celková vyčistená plocha, hodinový pracovný sumár, počty odjazdených kilometrov (ani nainštalovanie GPS na vysávač nevypovedá o výsledkoch práce). To samozrejme môže zvádzať ku nekalým praktikám zo strany podnikateľského subjektu, zameraného primárne na zisk – poznajúc realitu, nemožno takéto podozrenie celkom vylúčiť. Skutočným výsledkom budú neefektívne vynaložené financie zo strany mesta na služby, ktoré nie je možné reálne verifikovať a kvantifikovať, pričom je zároveň viac ako isté, že mesto bude exkrementmi prevažne znečistené aj naďalej, teda tak, ako aj predtým. Ba zníži sa percento chovateľov, odstraňujúcich exkrementy, pretože sa začnú spoliehať na vysávače a aktivity mesta. Pracovník s vysávačom bude potom musieť hľadať v tráve ich takmer neviditeľné exkrementy. A vrátili sme sa k tomu, čo bolo uvedené na začiatku: Nikto nevie presnejšie, kde sa psí exkrement nachádza, ako samotný chovateľ psa, ktorý od neho práve odchádza – za 10 sekúnd to už nevie ani on.  

  Príklad z praxe: V istom meste bol v roku 2006 prostredníctvom zmluvnej firmy, zaoberajúcej sa aj čistením mesta, zakúpený vysávač na zber exkrementov. Jeho využívanie sa však ani nezačalo, vysávač zostal nevyužitý. V roku 2010 mesto uzavrelo na dobu troch rokov zmluvu s firmou, špecializujúcou sa na vysávanie exkrementov. Výsledky boli chabé. Ako ukázala anketa, značná časť chovateľov (približne 20% ) najmä na väčších sídliskách okamžite prestávala odstraňovať exkrementy s poukazovaním na prítomnosť pojazdných vysávačov. Ďalej: v zmluve s mestom chýbala povinnosť firmy na uzavretie jej ďalšej zmluvy so subjektom, prevádzkujúcim skládku odpadu. Nepríjemným zistením totiž bolo potom to, že zberné koše pojazdných vysávačov vysýpali obsluhujúci pracovníci do najbližších panelákových kontajnerov, patriacich spoločenstvám vlastníkov bytov! Ešte závažnejšie boli zistenia, ktoré priniesla analýza a rozbor vysypaných zberných košov vysávačov. V desiatich analyzovaných vzorkách boli psie exkrementy počtom len v približne 7 percentom zastúpení spomedzi povysávaných komponentov! Keby zostatok tvoril drobný komunálny odpad, dalo by sa hovoriť aspoň o takomto prínose pre čistotu mesta. Avšak analýza ukázala, že až 60% objemu koša vysávača tvoril biologický odpad – lístie, odumreté steblá tráv, kúsky konárikov – a ten odstraňovať nie je potrebné. Za tieto práce počas troch rokov zaplatilo mesto sumu, ktorú radšej zverejňovať nie je ani vhodné.

- - -

  Mestá na Slovensku, avšak aj inde vo svete, podliehajú ďalšej modernej ilúzii. Odhaľovaniu chovateľov, neodstraňujúcich psie exkrementy, prostredníctvom DNA. Metóda na prvý pohľad musí zaujať každého, vrátane mestských samospráv. Zdanlivo prináša spásu v bezvýchodiskovej situácii, do ktorých mestá dostávajú ich nemohúce mestské polície. Pozrime sa však na tento produkt realisticky, t.j. z pragmatického hľadiska a z hľadiska jeho vymožiteľnosti, nakoľko vyžaduje aktívnu spoluúčasť samotných chovateľov pri odovzdávaní vzorky svojho psa do databázy, čím by konali chovatelia v podstate sami proti sebe – pritom im toto nie je možné v súčasnosti ani len nariadiť miestnym všeobecným záväzným nariadením, nakoľko všetky povinnosti pre občanov i chovateľov možno podľa ústavy určiť len zákonom. Patrí však ku všeobecným omylom našich samospráv, že sa v miestnych nariadeniach vyskytujú zákazy či povinnosti nad rámec zákona a v záležitostiach, v ktorých im vyššie postavený zákon nedeleguje žiadne normotvorné právomoci.

   Pri aplikácii metódy prostredníctvom DNA sa vopred javí viacero slabín, ktoré v našich slovenských pomeroch pravdepodobne rozhodnú o jej nepoužiteľnosti.

  • zatiaľ nie je možné legislatívou donútiť držiteľa psa, aby sa podriadil odberu biologického materiálu svojho psa pre potreby databázy DNA,
  • príprava novej legislatívy bude zdĺhavá,
  • legislatívne nariadenie o povinnom poskytnutí vzorky exkrementu bude málo vykonateľné. Doterajšia chovateľská legislatíva SR je masovo ignorovaná, takmer nekontrolovaná a počet udelených sankcií je zanedbateľný z hľadiska rozšírenosti a miery jej porušovania. Očakávania, že tento nový priestupok a nová povinnosť začnú byť kontrolované lepšie sú nerealistické.
  • ak sme držiteľov psov na Slovensku počas dvoch desaťročí nedonútili k takým elementárnym krokom, napríklad aby prihlásili psa do evidencie, alebo aby ich pes nosil evidenčnú známku, aby nevstupovali so psom na miesta zákazu, aby nahlásili stratu utečeného psa, tak ako a kým ich chceme teraz donútiť, aby absolvovali nový úkon odobratia biologického materiálu pre databázu DNA?
  •  metodika DNA by mala význam iba pri absolútnej, 100%-nej databáze, t.j. tak, aby každý nájdený neodstránený exkrement bol spoľahlivo vyriešený, 
  • poskytnutím vzorky by išiel držiteľ psa sám proti sebe, nakoľko by mu bolo zrejmé, že v budúcnosti môže očakávať predvolanie na správne konanie – to výrazne zníži jeho motiváciu podriadiť sa novej povinnosti,
  • z dôvodu príliš vysokých daní za psa v slovenských mestách dochádza k rozšírenému javu prihlasovania psov u príbuzných v obciach s nižším daňovým zaťažením. Títo držitelia by sa vyhli kontrolnému systému, určenému na kontrolu dodržiavania povinnosti poskytnutia vzorky svojho psa.
  • po zavedení metódy DNA možno očakávať zvýšenú mieru odhlasovania psov z evidencie miest a ich prihlasovanie v obciach, čím dôjde v mestách k zníženiu príjmov z dane za psa, ako aj k zníženiu spoľahlivosti kontroly mesta v chove psov, 
  • kým nie je splnená požiadavka 100%-nej evidencie psov, nie je vhodné pristupovať ku opatreniam a projektom, ktoré sú postavené na evidencii psov,
  • vytvorenie neúplnej  databázy DNA nemá žiadny praktický význam,
  • metodika DNA svojimi finančnými požiadavkami vyčerpá približne celý jednoročný príjem mesta z daní za psov, pričom výnos z pokút nezabezpečí finančnú reciprocitu investície. Výška pokuty za neodstránenie exkrementu je v súčasnosti 65€ v správnom konaní, resp. 33€ v blokovom konaní. Náklady na zaradenie jednej vzorky do databázy sú vo výške približne 40€, pričom príjem z daní za jedného psa počas jedného roka je vo väčšine slovenských miest priemerne 22€. Znamená to, že na uvedenú metodiku budú počas prvého roka mestá doplácať. K nákladom na databázu je potrebné pripočítať ročnú mzdu pre organizačného pracovníka, ktorý prijíma vzorky a odosiela ich do centrálneho registra, rovnako tak náklady na správne konanie, korešpondenciu. Pri nedostatočnej evidencii psov v mestách nie je možné očakávať taký výnos z udelených pokút, aby pokryl nieže vstupné, ale aspoň kontrolné a prevádzkové náklady.
  • účinnosť metódy DNA a jej celkový prínos je nízky vzhľadom na vysoké náklady a komplikovaný systém, 
  • v rámci správneho konania bude potencionálny priestupca požadovať opätovné porovnanie zhody dôkaznej vzorky nájdeného neodstráneného exkrementu s DNA svojho psa, nakoľko mohlo dôjsť k administratívnemu omylu,
  • najslabšie miesto metodiky DNA spočíva v nasledovnom: po náleze exkrementu a zistení jeho zhody v centrálnom registri bude mať mesto k dispozícii iba meno a bydlisko držiteľa psa, no nebude zrejmé, voči komu má začať a viesť správne konanie, nakoľko nie je isté, kto je skutočným priestupcom, ktorý exkrement neodstránil v čase vodenia psa na verejné priestranstvo – zákon 282/2002 totiž ukladá povinnosť bezprostredne odstrániť exkrement osobe, ktorá psa vedie, čo nemusí byť osoba zhodná s držiteľom psa. A zákon určuje, že sankcia má byť udelená tomu, kto psa vedie, nie jeho držiteľovi. Z dôkazného hľadiska budú počas správneho konania chýbať nielen pomocné argumenty, ako dátum neodstránenia exkrementu t.j. priestupku, ale najmä identita osoby, ktorá exkrement v čase vodenia psa neodstránila. Držiteľ psa nemá povinnosť evidovať a ukladať údaje o osobách, ktorým umožnil viesť jeho psa na verejné priestranstvá. Bude preto dochádzať k výhovorkám typu „už si nepamätám, komu všetkému som psa zveril na vychádzky“, čím bude poľahky blokovaná možnosť úspešného dokazovania a celého správneho konania. Jediným dôkazom bude vlastné priznanie, čo však nie je u nás obvyklé. Ak by predvolaný držiteľ psa napríklad vypovedal, že psa vodí na verejné priestranstvá striedavo iba on a jeho manželka, nie je možné konanie ukončiť verdiktom a sankciou. Nie je možné ani položiť otázku, aby sa manželia dohodli, komu bude pokuta udelená – princípy práva to vylučujú. Vôbec, v rámci takéhoto konania sa ponúka množstvo výhovoriek, napríklad: Psa som už daroval inej, neznámej osobe. Na otázku „Kedy?“ stačí uviesť dobu akúkoľvek kratšiu ako 30 dní (zákon 282/2002 totiž ukladá povinnosť nahlásiť zmenu držania psa do 30 dní). Dokazovať, že nájdený exkrement je starší, ako uvedená lehota je prakticky nemožné. 
  • okrem finančných nákladov je slabinou metódy DNA aj nedostatočná verifikácia odobratej vzorky DNA predvedeného psa – vierohodný je iba kontrolovaný odber vzorky, číslom priradený k číslu mikročipu psa, (pričom čipovacej povinnosti v roku 2013 sa vyhlo až 65% držiteľov psov)
  • zmena držiteľa psa, strata psa, úhyn psa – tieto bežné javy budú musieť byť bezodkladne nahlásené databáze vzoriek DNA  z dôvodu, aby nemohol byť prejednávaný v správnom konaní pôvodný držiteľ, resp. držiteľ, ktorý psa v držaní nemá. Súčasný zákon ukladá povinnosť ohlásenia týchto zmien až do 30 dní, pričom je táto povinnosť držiteľmi psov úplne ignorovaná, resp. väčšina chovateľov o tejto povinnosti nemá vedomosti.   
  • medziľudské konflikty dostanú novú možnosť poškodenia inej osoby –  vyzdvihnutie odstráneného exkrementu zo zberného koša a jeho pohodenie na verejné priestranstvo s následným privolaním polície,
  • kto bude neodstránené exkrementy vyhľadávať, ako ich bude odstraňovať, ako a kde konzervovať či chladiť, ako transportovať pre ďalšie účely zisťovania DNA?  Mestským políciám takáto nová práca nebude príliš „voňať“.      
  • výraznou slabinou miest a obcí Slovenska je kontrolný systém, najmä prostredníctvom mestských a obecných polícií, ktorých hlavným znakom je nepripravenosť, nízka odbornosť a zaangažovanosť, nízka motivácia a najmä prednostné vyhľadávanie ľahšie dokázateľných dopravných priestupkov. Tieto polície doteraz výrazne zlyhávajú najmä v oblasti vizuálnej kontroly mesta a v rámci neho v odhaľovaní držiteľov psov, neodstraňujúcich exkrementy. Teraz chceme v rámci metodiky DNA od týchto zlyhávajúcich zložiek úkony oveľa komplikovanejšie, najmä prejednanie a potrestanie držiteľov psov, ktorí v stanovenom termíne nedoručili vzorku exkrementu svojho psa,  ako aj vizuálne prehliadky a kontroly verejných priestranstiev za účelom vyhľadávania exkrementov, vyzdvihnutie exkrementu a jeho nezameniteľné označenie, transport exkrementu z miesta nálezu, odoslanie vzorky do centrálneho registra, prípravu správneho konania  a pod.

  Pri celkovej nízkej vymožiteľnosti a uplatňovaní chovateľskej legislatívy v praxi možno odôvodnene predpokladať neúspech tejto cesty. Podnikateľskému subjektu, podnikajúcemu tento produkt to však môže byť na konci experimentu úplne jedno – pre neho je dôležité plusové saldo na jeho účte.      

  Ak sme zber exkrementov vysávačmi nazvali škrabaním sa okolo celej hlavy, tak systém „DNA“ možno výstižne nazvať ako cestu do Prahy cez Košice, resp. vylamovanie odomknutých dverí. Prijatie tejto metodiky bude nepriamym priznaním si neschopnosti mesta použiť v praxi svoje vlastné výkonné zložky – mestské polície. Neschopnosti uviesť do života elementárnu metodiku priameho vizuálneho pozorovania verejných priestranstiev príslušníkmi platenej polície. Náklady sú vtedy najnižšie – plat dostávajú policajti tak či tak, ba ušetrené náklady na podnikateľské produkty budú umocnené príjmami z pokút. Viac peňazí v mestskej kase a čisté mesto – to sa musí stať hlavnou stratégiou našich miest pri riešení chovateľskej problematiky, vyžadujúcej však jeden najvýznamnejší vklad: veľa, veľmi veľa práce. V dobre pripravenom a premyslenom systéme.    

- - -

  ZÁVER: Vo všeobecnosti možno konštatovať, že tak, ako sa dlhodobo nedarí zvládnuť problém znečisťovania prostredia zo strany ľudí (čierne skládky, odhadzovanie ohorkov z cigariet, obalov, papierikov a iného odpadu, vrátane stavebného či nebezpečného), tak sa nepodarí plne zvládnuť problém zberu psích exkrementov. Výhodou je však to, že ide o konkrétnu, identifikovateľnú a limitovanú masu našich spoluobčanov, na ktorú je preto možné vyvíjať dlhodobo cielený nátlak prostredníctvom sankcií a osvety. Určité výsledky možno teda očakávať.

  V rámci osvety je vhodné informovať chovateľov prostredníctvom im doručeného účelového osvetového plagátika o právnej i vecnej nutnosti zberu exkrementov.  

 

Poznámka 1: Ako typický negatívny príklad možno uviesť dobre monitorovanú situáciu v istom stredne veľkom slovenskom meste X. Približne tisícka panelákových psov tu denne najmenej dvakrát znečistí verejné priestranstvá, t.j. ide o cca 2 000 priestupkov denne, za rok spolu 700 000. Počas 20 rokov existencie legislatívnej normy išlo sumárne o takmer 14 miliónov priestupkov – a mesto prostredníctvom svojich výkonných zložiek takmer nikoho neprichytilo.... Počet sankcionovaných chovateľov sa v rámci roka pohybuje oproti tomuto astronomickému číslu na úrovni štatistickej nuly (20 – 30 ročne). Výsledkom sú príliš znečistené priestranstvá (približne 70 ton exkrementov počas každého roka), neustále „uisťovanie verejnosti o prijatých opatreniach“ predstaviteľmi mesta a jej polície (ba až vedomé klamanie), znepokojená  a takmer rezignovaná verejnosť, nehybný stav a pravidelné odmeny vo vreckách tých, ktorí nekonajú, hoci by konať mali. Takto podobne fungujú  tieto veci a javy na celom Slovensku.

Poznámka 2: Už v roku 1997 bol tomuto mestu X ponúknutý vzorový model, ktorého súčasťou bol aj vypracovaný metodický postup odhaľovania priestupcov, neodstraňujúcich exkrementy. Spočíval vo vytypovaní celkovo štyridsiatich lokalít, najčastejšie navštevovaných psami a ich chovateľmi, ktoré sú zároveň verejným priestranstvom v zmysle VZN. Na okraji každej takejto lokality bolo určené stanovište s dobým výhľadom na celú zónu, na ktorom mal byť stacionárne umiestnený služobný automobil mestskej polície v civilnom prevedení, sledujúcim dianie v zóne a snímajúcom priestupcov na kameru. Na inom okraji lokality boli určené miesta, kde sa mala ukrývať pripravená uniformovaná hliadka, reagujúca na pokyn zo sledujúceho automobilu. Všetky lokality i so stanovišťami boli v projekte odfotografované a zároveň označené na priloženej mape mesta. Vypracovaný bol aj časový harmonogram kontrol v jednotlivých zónach. Stačilo už len začať pracovať. Model sa neujal. Z jediného dôvodu: nebol oň záujem zo strany kompetentných osôb a mestskej polície. Mestu bol ponúknutý opakovane, niekoľkokrát, vždy bez úspechu. Príčiny i osoby sú presne pomenovateľné. Trvalo celých pätnásť rokov, kým nové vedenie polície mesta X v roku 2012 pochopilo prínos takéhoto modelu – počet pokút za neodstránený exkrement sa zvýšil 10-násobne.  

Poznámka 3: Zriaďovanie venčovísk pre psov je metóda málo účinná, kontraproduktívna. Pozri iný blog autora o venčoviskách

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Rád si z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?