reklama

Všetko o bojovnosti a agresivite našich psov - II.diel

Kto sa bráni prijatiu nových regulatívov v chove psov? Prečo je nevyhnutné zabezpečiť, aby sa mláďatá psov rodili v budúcnosti už iba v odborne pripravenom chovateľskom prostredí? Prečo je z hľadiska budúceho a

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Ten, kto vie, čo znamenajú pojmy vtlačovanie (4 - 7 týždeň vývoja šteniatka) a k nemu nadväzujúca socializácia a ako ich úroveň ovplyvňuje celoživotné správanie psa, ten vie, kde je jeden zo zárodkov agresivity psov voči iným psom a aj voči ľuďom.

Mimochodom, práve otázka: „Viete, čo znamená pojem vtlačovanie?" bola v rámci dlhodobého monitoringu počas pätnástich rokov položená dvom stovkám významných chovateľov s uznanými chovnými stanicami. 55 % opýtaných spomenutý pojem vôbec nikdy nepočulo, 32 % pojem počulo, ale nedokázali ho vysvetliť a iba zostávajúcich mizerných 13 % sa významom pojmu v praxi aj riadilo. Čo potom chceme od nepapierových chovateľov, amatérov, vidiečanov? Alebo dokonca od mladíkov s pitbullmi, ktorých si môžu v našej málo usporiadanej spoločnosti kdekoľvek a bez prekážok zaobstarať a vzápätí aj rozmnožovať a bez zodpovednosti krížiť s inými plemenami? Výsledkom masového nezvládnutia tejto vtlačovacej kritickej periódy vývinu šteniatka je množstvo celospoločenských problémov, ktoré sú nútené riešiť samosprávy či ochranárske spolky za vlastné peniaze, pričom štát a štátni veterinári sa skrývajú do úzadia. Pritom práve oni, štátni veterinári, majú možnosť už takmer 17 rokov postihovať napríklad nežiadúce rozmnožovanie psov. Počet týchto zistených a sankcionovaných priestupkov sa napriek ich masovému výskytu pohybuje na úrovni štatistickej nuly a nijako nezmenil situáciu smerom k lepšiemu. Výsledkom je obrovský, nikdy nekončiaci každoročný nárast narodených psov a slepá cesta, lepšie povedané bludný kruh, spočívajúci vo výstavbe veľkokapacitných nezmyselných útulkov, draho prevádzkovaných - pričom skutočná príčina t.j. voľné, nekontrolované, nadmerné a amatérske rozmnožovanie (aj problémových) psov zostáva bez kontroly a sankcií. Ak ku tomu pridáme nedostatočnú evidenciou psov, chaos je nezvládnuteľný. A bude čoraz horší.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Jediným možným riešením je preto prijatie takých celospoločenských opatrení a chovateľských noriem, ktoré účinnejšie, než tie doterajšie, zabránia tomu, aby psa nielen rozmnožoval, ale i vôbec nadobudol, choval, držal ktokoľvek, bez potrebných chovateľských a právnych znalostí, čím sa spolupodieľa na rozširovaní fenoménu, nazývanom psí problém. Zopakujme ešte raz analógiu s cestnou dopravou: tak, ako vyplýva z právnej úpravy v doprave, podľa ktorej smie vozidlo riadiť iba preverená osoba, tak bude zanedlho čoraz nástojčivejšia predstava o nevyhnutnosti zavedenia podobnej legislatívy aj do chovu psov. Čím väčší automobil, tým náročnejšie dopravné testy - vodičovi kamiónu nestačí obyčajný vodičský preukaz. Pre chovateľov najmä väčších psov, teda s vyšším potenciálom nebezpečenstva, presnejšie následkov napadnutia, by rovnako mali byť v predstihu postavené náročnejšie kritéria - ešte predtým, než si psa zaobstarajú. Znamená to zásah do vlastníckych práv, ktorý však, ak je daný zákonom, tak sa neprieči ústave a listine ľudských práv. Tu sa obmedzenec ohradí, múdry pochopí. Je pravdou, že v súvislosti s predstavou nastolenia povinnosti vlastniť najprv chovateľský preukaz a až potom akéhokoľvek psa sa vynára nespočetné množstvo menších či väčších námietok, teoretických i praktických prekážok (kto to bude vykonávať, kontrolovať, za aké peniaze atď.), ktorými sa obrnia odporcovia pri argumentácii (daný stav im totiž vyhovuje). Všetko je však prekonateľné, veď ide predsa o naše zdravie, bezpečnosť, životy, majetok a o celkovú úroveň našej spoločnosti - vrátane kvality života samotných psov. Aj vznik dopravných vyhlášok a podmieňovanie vedenia automobilu vodičským kurzom, testmi a skúškami tiež spočiatku narážali na veľký odpor vlastníkov automobilov na prelome 19. a 20. storočia. Dnes sú to nevyhnutné samozrejmosti a nikto sa nad tým už nepozastavuje.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Svet, rovnako tak aj Slovensko, sa však namiesto celkového riešenia problematiky chovu psov pobral cestou riešenia najakútnejšieho (pretože medializovaného), pritom však dielčieho problému - chovu bojových psov. V súčasnosti sa v médiách civilizovaného sveta pretriasajú navrhované zákony limitovania chovu niektorých takzvaných nebezpečných či bojových plemien. Vskutku - je to otázka nanajvýš aktuálna, najmä ak si uvedomíme, ako už bolo uvedené, že akéhokoľvek psa môže vlastniť, ba i rozmnožovať ktokoľvek. Netreba však veriť takej mediálnej dramatizácii situácie, podľa ktorej vraj narastá počet útokov a pohryznutí osôb „nebezpečnými" psami, rovnako nie je potrebné akceptovať ani zjavne zveličené a neodôvodnené obavy časti kynológov, podľa ktorých vraj ide o postupnú likvidáciu kynológie vždy, keď sa pretriasa možnosť legislatívnych obmedzení chovu dotknutých plemien psov. Práve naopak! V každom prípade by primárne malo platiť, ako už bolo uvedené, aby napríklad na Slovensku žilo iba presne toľko psov, koľko je ľudí schopných sa o ne primerane starať, a ktorí ich zároveň zvládajú aj v problémovej situácii, lepšie povedané, vopred zabránia vzniku problémových situácií. Ani o jedného psa viacej! K tomu bude musieť spoločnosť nevyhnutne postupne smerovať a bude sa to odohrávať za nanajvýš vzrušujúcich okolností. Už dnes odporcom zákona prekáža, ak by ku chovu svojich plemien potrebovali v budúcnosti pár rozhodnutí a papierov. Sami sa považujú za najvyšších odborníkov a dotýka si ich akýkoľvek zásah, pochádzajúci od kohokoľvek iného.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kto a prečo sa búri proti pripravovaným opatreniam voči potencionálne nebezpečným psom? Aké majú ku protestom motívy? Koľko percent zo všetkých vlastníkov psov predstavujú apologicky sa správajúci zástupcovia dotknutých plemien? Iba necelých 5%. Prečo majú mať ich záujmy prednosť pred záujmami ostatnej verejnosti - pred bezpečím a zdravím občanov? Sú ich záujmy rýdzo chovateľské alebo im ide najmä o biznis? Prečo radšej nepodporia a nerozšíria navrhovanú, chovy kontrolujúcu legislatívu na všetky plemená? Prečo nechápu, že na konci všetkých potrebných opatrení budú mať práve oni profit? Veď ak spoločnosť začne kontrolovať a limitovať rozmnožovanie a nadobúdanie psov, ceny ich kvalitných šteniat na trhu závratne stúpnu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pohľad z druhej strany: kto videl v Martine v januári roku 2005 na vlastné oči skutok pitbulla, ktorý sa z prvotného zdanlivo nevinného naháňania na klzisku sa korčuľujúcich detí postupne nabudzoval a skončil útokmi na ľudí, smerujúcimi na ich krk, ten má určite zmenený názor nielen na bojové plemená, ale na všetko, čo sa nazýva pes. A naozaj nemôžeme naďalej dopustiť, aby čím väčšiu a tým zároveň následkami útoku nebezpečnejšiu masu svalov a kostí, schopnú konať samostatne proti pokoju a zdraviu občanov, choval len tak hocikto!

Skúsme zapojiť fantáziu a živo si predstaviť náhle stretnutie s veľkým, zjavne podráždeným psom, ktorý sa na verejnom priestranstve ocitol bez prítomnosti svojho majiteľa. Je to predstava nanajvýš nepríjemná. Pritom napríklad u nemeckého ovčiaka aj laik intuitívne vycíti a čiastočne presne zhodnotí, či a kedy je pes podráždený - podľa charakteristiky pohybu, vztýčených uší a chvosta, zježenej srsti, vycerených zubov, vrčania. Toto okamžité vyhodnotenie nám môže pomôcť a donúti nás včas k ústupu, obozretnosti, privolaniu pomoci. Problémovejšie sa však v takýchto kritických chvíľach javia niektoré plemená, u ktorých bol účelovou plemenitbou chtiac-nechtiac utlmený či pozmenený program, priebeh a prejavy emočnej reakcie alebo boli potlačené niektoré emočné výrazy - signálne prvky, naznačujúce situačnú psychiku i agresivitu psa v danom okamihu (nie zreteľne viditeľné znaky podráždenia, vzruchu, neexistujúca alebo málo výrazná výstražná mimika - ježenie srsti, vraštenie pysku, imponujúci postoj, pohyb a poloha chvosta, uší, ktoré sú amputované alebo chovom zredukované) a tak od viditeľného avšak zdanlivého pokoja k náhlemu útoku môže byť veľmi blízko. Aj v tom spočíva podstata nebezpečnosti týchto plemien. Navyše je spravidla mimika nevýrazná v prípadoch veľkého sebavedomia zvieraťa a absencie strachu - vysoké sebavedomie je pre niektoré plemená príznačné. A práve tam, kde chýbajú mimické prejavy emočného podráždenia psa je prechod do agresie pomerne náhly a rýchly, pričom moment prekvapenia je pre napadnutého faktor enormne zvyšujúci jeho situačný stres.

Bežný občan, ktorý nechová psa, nevie, ako ma reagovať na prítomnosť či priamy útok psa, ani malého, ani veľkého. Nevedia to však ani držitelia a chovatelia psov, ba často ani cvičitelia psov, hoci práve títo zvyknú podávať „zaručené" rady a recepty, ako v takom prípade postupovať. Spomenúť si v kritickom a krátkom okamihu na celý, kdesi a kedysi dávno prečítaný či vypočutý algoritmus konania voči útočiacemu psovi je skôr nemožné ako možné. Stret s útočiacim psom je taká ošemetná, neštandardná, neobvyklá a vždy okolnosťami svojská a odlišná situácia, že treba obrovskú dávku šťastia a pozitívnych náhod, aby ste z nej vyviazli s čo najmenšou ujmou. Takto však nemožno v spoločnosti zabezpečiť bezpečnostný štandard (t.j. učiť verejnosť brániť sa pred útočiacim psom) - ten musí vyplývať z kategorických imperatívov, teda legislatívne nastolených požiadaviek na vlastníkov psov, držiteľov, chovateľov (rozmnožovateľov), cvičiteľov, profesionálov a aj na osoby, ktoré psov vodia na verejné priestranstvá. Požiadavky musí nastoliť zákon a jeho prekračovanie musí byť v záujme bezpečnosti a ohrozovania verejnosti prísno sankcionované.

Poznajúc dianie v našej spoločnosti, vnucujú sa pocity skepsy a rezignácie, pretože pri nízkej vymožiteľnosti práva a prevažne rustikálne založenej verejnosti bude, zdá sa, problém pretrvávať - asi až dovtedy, ako už bolo na inom mieste uvedené, kým sa nejaký pes nezahryzne do zadku samotného prezidenta či predsedu vlády, prípadne člena dôležitej politickej strany. Takže ďalšou otázkou je: budeme spoločnosť hlúpo riadiť až dovtedy (do exkluzívneho pohryznutia) alebo sa aktívne a rozumne postavíme k veci už dnes?

Zajtra ráno sa vaše dieťa vyberie do školy a zrazu (nebodaj) možno ...

- - -

Vráťme sa však ešte ku plemenám, nazývaných nebezpečnými, bojovými a ku možnostiam budúcej legislatívy obmedzovať ich vlastníctvo, držanie, vodenie na verejné priestranstvá, ich chov a rozmnožovanie.

Najprv je potrebné prijať nový uhol pohľadu a s ním reálnejšie deliace čiary, podľa ktorých nepôjde o podmieňovanie chovu psov preverenými osobami preto, že si niekto uzmyslel hodnotiť niektoré plemená ako bojové, ale preto, že ide o väčšie, fyzicky ťažšie zvládnutejšie plemená, s ťažšími následkami v prípade konfliktu.

Nemožno v skutočnosti tvrdiť, že plánovanými zákonmi vyčlenené plemená a všetci ich príslušníci majú apriórne zvýšenú agresivitu, avšak realita je jednoznačne taká, že špecifickosť ich génov v kombinácii s fyzickou silou vyžadujú aj špecifické vedenie zo strany človeka a to od narodenia psa až do konca jeho života, spočívajúce v špeciálnej pripravenosti chovateľa na priebeh formovania šteniatka, v správnej výchove a výcviku, celkovej ovládateľnosti a sociálnej vyzretosti psa tak, aby sa predišlo všetkému tomu, čo spoločnosť vedie k týmto zákonným opatreniam.

Proti tomuto je ťažko niečo namietať.

Ak nemá dochádzať ku kolíziám a problémom, vyžadujú si tieto plemená nielen prípravu samotného psa, ale i prípravu samotného vlastníka a chovateľa. Ten sa však určite nepripraví sám od seba - musí na neho vyvinúť potrebný tlak spoločnosť, ktorá túto požiadavku premietne v zákone.

Takto by mal znieť text dôvodovej správy v navrhovanom zákone.

- - -

Ale nejde len o kvázi bojové či nebezpečné psy. V chove psov treba konečne dostať pod kontrolu celkovú kvantitu i kvalitu psov a zároveň kvalitu chovateľov. To si vyžaduje zmenu vnímania problému, myslenia zákonodarcov, výsledkom čoho budú nové celoplošné normy. Problémy nemožno riešiť ani prijímaním laických až naivných všeobecných záväzných obecných nariadení (spravidla aj protiústavných) či neustálym zvyšovaním miestnej dane za psa, ktorá má kontraproduktívny efekt. Bez nastolenia legislatívnych kritérií, kvalitatívnych i kvantitatívnych limitov nemožno v chove psov vyriešiť nič. Nastolenie prísnych podmienok voči chovateľom ešte predtým, ako si nadobudnú psa je jediný možný recept na budúce a spoľahlivé riešenie problematiky všetkých psov a chovateľov, vrátane psov „bojových".

Ak sa zástancovia dotknutých plemien v médiách ohradzujú proti plánovaným zákazom chovu, nech sa neboja priniesť vlastnú kožu na trh tam, kde možno zjednať nápravu aj za súčasných právnych podmienok. Ich bedákanie totiž nie je vo všeobecnosti namieste, keďže sami určite poznajú vo svojom okolí konkrétne prípady skutočne nebezpečných psov rovnakého plemena, aké vlastnia oni sami, a ktorí poškodzujú „dobré meno" plemena tým, že ich chová nespoľahlivá osoba, ba ich aj rozmnožuje! Ak sa postavia k veci principiálne a dokážu dať písomný podnet veterinárnej správe a neskôr pri prejednávaní nájdu odvahu postaviť sa ako svedok zoči-voči chovateľovi konfliktného psa, len potom im možno uveriť, že celú vec myslia vážne. Súčasný zákon o veterinárnej starostlivosti umožňuje zhabať a usmrtiť psa v odôvodnených prípadoch, prípadne chov psa zakázať - bezpečnosť a zdravie ľudí sú nepochybne dôvodom prioritným.

*Veterinárne správy sa k tomuto kroku odhodlávajú len zriedka, a to neraz práve z dôvodu, že ak z objektívnych príčin bolo vhodné chov psa úradným rozhodnutím ukončiť, chýbala ochota a odvaha svedkov. Či dokonca aj samotných štátnych veterinárov. Nehovoriac o tom, že na praktickú vykonateľnosť opatrenia, akým je zhabanie psa nedisponujú štátni veterinári ani len technickým vybavením, vlastnou karanténou a premysleným následným postupom. Ak aj v súčasnosti zviera zhabú, strčia ho do najbližšieho preplneného útulku, ktorý si pritom spravidla nefinancuje štát, ale obce či spolky - a to je zo strany štátu obyčajná drzosť. Bez opätovného zavedenia veterinárnych technikov do radov veterinárnych správ a vybudovania operatívnych karanténnych kotercov pri veterinárnych správach sa z miesta nepohneme.

V príprave nového zákona treba využiť (nie úplne správny) argument jeho odporcov, ktorí tvrdia, že za agresívne správanie nemôže samotný pes, ale človek - chovateľ. Ak je to teda tak, neobmedzujme akože tieto plemená, ale obmedzujme človeka - chovateľa, a to tým, ako bolo vyššie uvedené, že zákonom určíme kto a za akých podmienok môže takéhoto psa vlastniť, držať, rozmnožovať a vodiť na verejné priestranstvá. Ak odporcovia zákona tvrdia, že za problémovým správaním psa je človek, prečo len vehementne odporujú a sami pritom nenavrhli niečo podobné? Nedovolí im to biznis, ktorého súčasťou sú aj predmetné plemená - stratili by odbyt. Nech úprimne priznajú, komu všelikomu predali v minulosti šteniatka bez toho, aby zistili a získali vedomosti o chovateľských kvalitách kupca. Odporom voči právnym úpravám chovov svojich plemien naznačujú, že im daný stav vyhovuje - teda aj to, že občas zbytočne umierajú či trpia pohryznutí ľudia a psi. Prečo nechcú pochopiť, že každé napadnutie osoby plemenom, ktoré oni chovajú a obhajujú, okamžite obracia všeobecnú verejnú mienku proti celému plemenu? Prečo majitelia chovných staníc dovolia, aby v rámci ich plemena laici rozmnožovali bezpapierových jedincov a takto ich oberali o kvalitu, odbyt a teda i peniaze a spoločenské renomé? Prečo by nemohol byť súčasťou nového zákona paragraf, podľa ktorého tieto plemená môžu byť rozmnožované výhradne v uznaných a najmä z hľadiska odbornosti preverených chovných staniciach? A v nich musí platiť pravidlo, podľa ktorého jedincov, nevyhovujúcich predpokladom na získanie rodokmeňa či primeranej povahy a i zdravia bude nevyhnutné kastrovať alebo priamo podrobiť eutanázii. Odpovede na otázku, či z chovu vyradiť jedincov nadpriemerne dominantných, príliš úzkostlivých či nezávislých, cholerických, prípadne hyperaktívnych alebo v záujme zisku nevyradia vôbec nikoho, budú ukážkou toho, ako problematike a jej presahu na celú spoločnosť rozumie (či nerozumie) chovateľská elita, vrátane poradcov chovu. Už dnes chovatelia príliš často krížia jedincov a ponechávajú mláďatá s genetickými vadami, ktoré potom predávajú ako zdravé.

Najmä „bezpapierový" biznis musí raz a navždy skončiť. Všetkými spomenutými opatreniami sa uznaným chovateľom naskytne možnosť ísť s cenou hore v dôsledku zúženej ponuky ich plemena. Psa však budú môcť predať iba záujemcovi, ktorý vopred splní a preukáže isté dané kritéria (ako vhodný sa ukazuje chovateľský preukaz). Ak sa tieto pravidlá budú dodržiavať a kontrolovať, zanedlho problém bojových a nebezpečných psov vymizne z reality a aj z médií.

Jadro problému už bolo uvedené: môžeme síce prijať aj ten najmúdrejší a najpremyslenejší zákon, ktorý však za súčasnej situácie nízkeho právneho vedomia a nízkej vymáhateľnosti práva, spojeného s absenciou kontrolného systému a s nízkou angažovanosťou veterinárnych správ a ich inšpektorov nenájde v realite uplatnenie v očakávanom rozsahu.

Hlavné ciele riešenia:

  • nastoliť stav podmieneného nadobúdania psa splnením kritérií, stanovených legislatívou,

  • upriamiť pozornosť na druhý hlavný problém Slovenska, ktorým je nekontrolované a neregulované rozmnožovanie,

  • zákonom nastoliť stav kontrolovanej a regulovanej populácie psov zákazom rozmnožovania psov s výnimkami a povoleniami pre preverených chovateľov,

  • podporiť a zabezpečiť systémovo kontroly a sankčnú činnosť pri porušovaní zákazu rozmnožovania a ostatných chovateľských pravidiel (rozšírením počtu veterinárnych inšpektorov o jedeného pracovníka na každej regionálnej veterinárnej správe a jedeného veterinárneho technika pre odchyty zvierat, zhabanie zvierat, karantenizácie zvierat, eutanázie),

  • ofenzívnou kampaňou informovať verejnosť o povinnosti mikročipovania psov,

  • po dohode s komorou veterinárnych lekárov optimalizovať ceny za kastrácie psov za predpokladu štátnej finančnej a materiálovej podpory kastrácií,

  • neustupovať tlaku ochrancov zvierat na principiálnu záchranu života problémového zvieraťa,

  • regulačnými a selektívnymi opatreniami dosiahnuť v horizonte desiatich rokov redukciu neprimeraného počtu psov na prijateľnú a únosnú mieru, (dnes cca 500-tisíc psov, optimálny počet cca 250- tisíc).

Poznámka: K frontu za účelom zmeny legislatívy sa teraz (2012) úplne nevhodne a v nepravú chvíľu pridala aj chovateľská elita, zastúpená šéfredaktorom obľúbeného kynologického časopisu. Navrhuje zákaz rozmnožovania psov bez dokladu o pôvode. Dobrý návrh, ibaže je, ako obyčajne, značne nedomyslený, navyše vychádza z nesprávnych podkladov a jeho tvorcovia pozabudli na niektoré závažné fakty. Prvým nesprávnym podkladom sú chybne určené počty každoročne narodených psov, výrazne podhodnotené, dokonca až dvojnásobne. Rovnako nepresne je určené percento čistokrvných, tzv.„papierových" psov v celkovom počte ročných prírastkov. Ďalej navrhovatelia podcenili fakt, že už aj súčasná chovateľská legislatíva je v masovom rozmere na Slovensku nepoznaná, ignorovaná a aj zámerne porušovaná, no zároveň aj nesankcionovaná a takmer nevymožiteľná. To predznamenáva, že plánovaným zákonom obmedzené rozmnožovanie nebude ihneď reálne možné v praxi kontrolovať a obrovským radom tak narastú počty chovateľských priestupkov, samozrejme netrestaných - aj tento zákon by sa nateraz stal zdrapom papiera. Po tretie: v návrhu presunuli ťažisko riešenia na obce, ktoré doteraz dlhodobo zlyhávajú vo všetkých, im delegovaných právomociach, najmä v nepostačujúcej evidencii a napríklad aj v nízkej miere odhalených prípadov neodstránenia psích exkrementov z verejných priestranstiev. Starostovia majú už desať rokov riešiť (ale neriešia) celú škálu všadeprítomných priestupkov, určených zákonom 282 z roku 2002. Postačuje navštíviť čo len jednu či dve zvolené obce a presvedčiť sa o žalostnej skutočnosti. Po štvrté: na návrhu sa podieľa aj kynologická jednota, zastupujúca chovateľské kluby jednotlivých plemien, ktoré v neprehliadnuteľnom zastúpení dlhodobo porušujú vlastné klubové stanovy a neraz aj chovateľskú i obchodnú etiku. Aj oni sami neraz rozmnožujú nielen papierových, ale i nepapierových psov (aj z dôvodu nižšej a záujemcom dostupnejšej ceny), ba dokonca aj psov chorých - s chorobami dedičnými, o ktorých dokonca vedia! Ako bolo vyššie uvedené, ignorujú alebo zatajujú nielen vrodené vady, odchýlky či získané choroby, ale niektorí dokážu vedome oklamať záujemcu a predať mu aj krížencov, ktorí vznikli z nechceného a nekontrolovaného spárenia dvoch odlišných čistokrvných plemien v prípade, že za účelom zisku držia vo svojich chovných zariadeniach viaceré lukratívne plemená psov. Tento aspekt úplne uniká kontrolným orgánom, kynologickej jednote a neraz i klubovým poradcom chovu. Takže kynológovia by radi zákonom prikázali „pozametať" celé Slovensko, hoci oni sami nemajú ešte pozametaný ani len vlastný dvor.

A ako je vôbec možné, že šéfredaktor obľúbeného kynologického časopisu nedisponuje základnými poznatkami uvedenej chovateľskej reality? Nemožno sa potom čudovať, že do návrhu uvedie text, podľa ktorého bude na území republiky zakázané cieľavedomé rozmnožovanie psov bez platného preukazu pôvodu. Tu možno totiž poukázať na ďalší nesprávny vychodzí predpoklad autorov návrhu, keď sa domnievajú, že kríženci sú produktom cieľavedomého vzájomného rozmnožovania „bezpapierových" psov ich držiteľmi a z toho vyplývajúca naivná domnienka, že zákonom a zákazom im toto prekazíme. Pritom však až takmer 60 % každoročných prírastkov mláďat pochádza z úplne necieľavedomého, t.j. nezámerného, a teda nedovoleného voľného rozmnožovania najmä utečených psov (väčšinou krížencov), samozrejme absolútne netrestaného, hoci je to zákonnými úpravami zakázané už od roku 1995. Spoločnosť každoročne nekontrolovane generuje desiatky tisícok nechcených mláďat (nechcených ani predtým a ani potom). V tom tkvie jeden z hlavných chovateľských problémov Slovenska. Jeho rozmer komplikuje a umocňuje stav, kedy ochranárski ideológovia ofenzívne vnucujú verejnosti prostredníctvom médií falošný a nezodpovedný postoj, v rámci ktorého majú byť úplne všetky prírastky týchto nechcených krytí udržané za každú cenu pri živote - že pri ich obrovskom počte nie je možné nájsť každému mláďaťu rodinu (ešte k tomu chovateľsky zdatnú a serióznu) nechcú ochrancovia akceptovať. A tak sa peknými myšlienkami oklamaní chovatelia napokon utiekajú k vyhodeniam nechcených psíkov, čím nevyhnutne narastajú počty preplnených útulkov s ich nikdy nepostačujúcimi kapacitami. Zarážajúce je však najmä to, že odmietanie nevyhnutných a bezbolestných eutanázií u veterinárnych lekárov zo strany ideologicky a sentimentálne naladených a podráždených ochrancov sa stalo takmer novým náboženstvom, no desiatky až stovky tisícok každoročne narodených a vzápätí utopených mláďat psov a mačiek ich nechávajú ľahostajnými. V takomto protichodnom prostredí, ktoré je kombináciou zastaralej tradície a ochranárskych utópií nebude ešte dlho možné nájsť kompromisné východisko.

No ak by sa šibnutím čarovného prútika naozaj stalo, že zákon o rozmnožovaní prejde, a začne sa aj úspešne uplatňovať v praxi, odpadlo by niekoľko problémov a ceny psov by sa vyšplhali závratne nahor - to však iba dočasne, nakoľko by trh rýchlo zasýtili napríklad poľskí dovozcovia a producenti. Ruky by si mädlili aj naši masoví „výrobcovia" šteniat - čierny trh so psami by nabral nebývalé a nezvládnuteľné rozmery. Na takýto scenár je potrebné sa vopred dobre pripraviť. Metodicky dobre pripraveným systémom kontrol a aj odoberania psíkov z nedovolených vrhov.

Návrh kynologickej organizácie má čiastočne svoje opodstatnenie, nie je však domyslený tak, aby bol vykonateľný a najmä mu však chýba takáto nevyhnutná príprava systému uvedenia do praxe s variantmi - napríklad nechať súčasnú generáciu psov dožiť, pripraviť v rozmedzí troch rokov kvalitné kontrolné zázemie, metodiku, systém, osvetu, kastračný program krížencov a geneticky chorých psov s pomocou štátu, a najmä uľahčiť a spriechodniť mikročipizáciu psov garanciou nízkych cien zo strany veterinárnej komory. A, počnúc povedzme rokom 2015, začať od nuly, t.j. s nulovou toleranciou, pričom bude nevyhnutné používať inštitút zhabania psa a v rámci neho aj uznať nevyhnutnosť bezbolestných eutanázií, čo znamená odolať tlaku a útokom síce nadšených, ale v problematike len málo zorientovaných ochrancov. Celkové znižovaniu počtu psov je pre Slovensko v budúcnosti nevyhnutné, dnes totiž narastajú počty psov a rodín držiacich psa úplne nekontrolovane, bez akýchkoľvek odborne a vopred stanovených kritérií. Začať kontrolovať rozmnožovanie je prvý, absolútne nevyhnutný krok, spolu s podmieňovaním zaobstarania si psa.

Vladimír Hatara

Vladimír Hatara

Bloger 
  • Počet článkov:  47
  •  | 
  • Páči sa:  391x

Tak riekol Nietzsche: "Čím vyššie vzlietneme, tým menší sa zdáme ľuďom, ktorí nevedia lietať". Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu