...podliehajúcich neraz prílišnej antrpomorfizácii medveďa. Ucelený a seriózny výskum doposiaľ neprebehol asi nikde. Pozrime sa, aké roztodivné dokážu byť dielčie výsledky nazerania niektorých vedcov a znalcov na to, čo je medveď, aké je jeho postavenie a prečo sa správa tak, ako sa správa. A zároveň je potrebné, a aby už aj naša spoločnosť prijala jednotné pravidlá riešenia problematiky obťažujúcich medveďov.
Skúmanie správania medveďa je zatiaľ „v plienkach". Medveďa nemožno skúmať v prírode tak, ako napríklad gepardov na savanách - byť 24 hodín denne počas niekoľkých týždňov v tesnom závese za nimi, sledovať ich, natáčať na kameru a robiť vedecky presné závery. Aby sa mohli sformulovať základné etogramy medveďov, funkčné okruhy správania a ich konkrétne prejavy, spoznané do detailov, na to je potrebné cielene a dlhodobo pozorovať konkrétnych jedincov, rovnako tak vzorku viacgeneračnú, rozmanitú a vo viacerých lokalitách. Vo svete i u nás vyšlo viacero publikácií zaoberajúcich sa správaním medveďov, no až na ruského autora Pažetnova sa v nich spravidla nemožno dopátrať odborne a presne interpretovaných záverov či aspoň čiastočne verifikovaných vedeckých hypotéz, podložených kvalitnými teoretickými vedomosťami. Rovnako tak v dokumentárnych filmoch - dnes, v čase mediálnej povrchnosti a ľahkej dostupnosti lacnej záznamovej techniky stačí mať kameru a peniaze na cestu, vyraziť za medveďmi či inými zvieratami - a razom je z vás vedec.... Takéto filmy sú zahltené nepodstatnými informáciami či zle interpretovanými pozorovaniami. Medveď sa vo filme pohne smerom ku konkurentovi a náš „vedec" za kamerou či v zábere kamery vzrušene oznamuje divákovi: „Pozrite sa, pozrite sa, pohol sa smerom k nemu! Nie je to úžasné?.." Ak vypnete na televíznom prijímači zvuk a pohrúžite sa do natočenej reality, zistíte viac, ako pri rušivo pôsobiacom detinskom komentári.
Z dostupnej literatúry stojí za kritickú zmienku najmä známy americký autor Ben Kilham. Z viacerých vyjadrení Erika Baláža (a iných slovenských medvediarov) je pravdepodobné, že sa pri hodnotení správania medveďov riadia aj nesprávnymi závermi tohto viac-menej amatérskeho výskumníka a preto aj niektoré jeho závery pôsobia až úsmevne. (Baláž: Ak by som sa v prítomnosti medvedice díval na jej mláďatá, myslela by si, že ich chcem uloviť). Kilhamova publikácia vyšla na Slovensku pod názvom Medzi medveďmi (v slovenskom preklade IKAR, 2003). Keďže významne ovplyvnila vnímanie správania medveďov v nepravdivom uhle, je nevyhnutné podrobiť ju podrobnej a vyčerpávajúcej kritike.
Ben Kilham sa už počas prvého pozorovania (zverili mu do opatery osirelé medvieďatá baribala) postavil k medveďom z nesprávnej, typicky americkej a modernej pozície - z pozície antropomorfizmu. Každé konanie medveďa sa snaží pochopiť logikou, a to logikou človeka, pričom vrodené inštinktívne programy správania medveďov a najmä význam imprintingu sú mu úplne neznáme. Nezačína teda bádanie z nuly, ale z mínusu. Preto vytrvalo a zbytočne skúma to, čo už bolo dávnejšie pred ním preskúmané i vysvetlené, a navyše oveľa presnejšie. A tak sa v knižke tohto inak nesmierne húževnatého polovedca dozvedáme buď už dávno známe veci, o ktorých však on nevedel, alebo „úžasné" a podľa neho samého objavné závery, napríklad, že v kontakte s malými medvieďatami bolo „očividne oveľa dôležitejšie, aký používam tón než to, čo (im) vlastne vravím". Kilham sa aj rovnako naivne domnieva, že pred ním ešte nikto netušil, že „pokus o komunikáciu, napríklad pohladenie medveďa okamžite vedie k neodvratnej reakcii vo forme seknutia pazúrmi alebo uhryznutia". Kilham nám to objasnil... Rovnako to, že „Malé mláďatká vydávajú zvuky, ktoré sa nikde nenaučili, takže sú inštinktívne. A je to logické." - dodáva. Na základe takýchto, ním objavených samozrejmostí Kilham získava obvyklé nadmerné americké sebavedomie a už sa ho do konca knižky nezbaví. Ba zistil aj to, že medvedí najsilnejší zmysel, čuch, mu umožňuje často(!) rozoznať totožnosť iného medveďa, ak sa s ním už pozná. „Trvalo mi to tisíce hodín, kým som sa o tom presvedčil.". Hm...
Nesprávnych interpretácií a insitných omylov je v knihe Bena Kilhama neúrekom. Keď malá medvedička nedovolila už pár dní bračekovi, aby jej cucal ucho a medvedík bol preto zlostný, podráždený, lebo nemohol napĺňať to, na čo bol zvyknutý, Kilham to vysvetľuje takto: „Konečne mi svitlo! Keď nemôže cucať samičkino ucho stráca pocit, že k nám patrí.". A preto je vraj zlostný: bojí sa osamotenia a odlúčenia (abstraktná projekcia tristnej perspektívy a budúcnosti v hlavičke medvieďaťa...?). V ďalšej stati úplne zbytočne obdivoval mláďatá, ako sa vraj vedia „dokonale ovládať", pretože ani v najväčšom zápale hry nedošlo k poraneniu - podľa neho k poraneniu nedošlo len a len preto, lebo sa medvedíky vedome kontrolovali a teda ovládali. Milióny malých súrodencov rôznych zvieracích druhov, žijúcich v spoločenstvách, sa počas detských hier (zámerne) vzájomne vážne neporania (respektíve porania sa nezámerne), no o tom Kilham nemá ani potuchy, rovnako tak o postupnom rozvoji individuálnej agresivity.
Ak štylizuje medveďov do roly uvažujúcich tvorov, tak naproti tomu im inokedy upiera aj úplne elementárnu schopnosť empírie. Keď raz na spoločnú prechádzku s medvedíkmi pojal aj filmára, medvedíci ho prijali, no keď sa filmár čo len na chvíľu vzdialil, tak po návrate ku nim sa ho zľakli, lebo bol vraj podľa neho pre nich „už zasa úplne neznámy". Že sa len tak naľakali, to bolo pre filozofujúceho Kilhama príliš jednoduché vysvetlenie - on priam bažil po významných objavoch. Rovnako tak malý samček po návrate z krátkej, pár minútovej zachádzky pôsobil na svoju sestru vraj „ako každý iný votrelec", čoho dôkazom bolo, že sa pred ním vyšplhala na strom. Opäť však išlo len o drobný situačný úľak, ktorý medvieďatá takmer vždy riešia vyšplhaním sa na stromy. Keď chcel raz Kilham vtlačiť medvedíka do prepravnej klietky a ten na neho reflexívne zlostne zareagoval a zaútočil („rozzúrený medveď s hmotnosťou takmer 14(!) kilogramov nebolo niečo, čomu by som sa staval do cesty"), tak Kilham už na pokraji infantilnosti píše: „Bola to cenná skúsenosť. Naučil som sa, ako vyprovokovať medveďa.".
Keď Kilham opravoval rozhryzené švy drôteného pletiva okolo ohrady, z ktorej jeho medvedíci utekali, tak jeden z nich ho sledoval a po končení opráv vraj kontroloval ostatné švy. A to preto, lebo, ako Kilham dumá, hľadal nedostatočne opravené diery: „jeho záujem o opravy bol motivovaný nejakým presne smerovaným myšlienkovým procesom, ktorým chcel niečo získať. Nepozoroval ma len preto, aby si vopred naplánoval nočný útek?" - pýta sa antropomorfník Kilham.
Keď medvedíky systematicky prejavovali komunikačné prvky s prostredím a nepriamo tak komunikovali s inými medveďmi (značkovanie a pod.), tak Kilham sa úplne zbytočne zamýšľa: „Samy možno celkom nerozumeli ani jednému z týchto systémov.". Uvedenie takejto úvahy samo o sebe najlepšie vypovedá o zanedbateľnej úrovni východiskových poznatkov Kilhama z oblasti etológie. Napriek tomu sa práve v tom čase domnieval, že (ako píše), „som už na najlepšej ceste rovnať sa špičkovým odborníkom". Domnieval sa tak aj na základe toho, lebo dospel k záveru, že „u medveďov sa prejavujú stopy domnelého plánovania, zavádzania a úmyselnej komunikácie s predstaviteľmi toho istého druhu". Nuž čo... K tomu si kladie takéto teoretické otázky: „Etika: majú medvede zmysel pre spravodlivosť? Altruizmus: prejavujú ho? Robia to systematicky? Empatia: vedia vycítiť momentálny stav toho druhého? (Inak: toto vedia, ale nie ako dôsledok schopnosti empatie, ale vyvinutej vnútrodruhovej viacúrovňovej komunikácie), Rozpoznávacie schopnosti: majú to, čomu hovoríme myseľ? Uvedomujú si samy seba?". Prikladá otázku, aký je účel a hodnota uvedených prvkov psychiky v celkovom systéme prežitia. K tomu možno dodať len jedno: panebože..... Kilham priznáva, že „nejaký čas ešte potrvá, kým budem mať dosť poznatkov, aby som dokázal presvedčiť ostatných, že moje závery sú správne". Tým zreteľne predznamenal zbytočné línie jeho laického výskumu: namiesto zbierania základných etologických poznatkov a daností medveďov skúma ich - ním samým domyslenú - duševnú a abstraktnú nadstavbu.
Keď mu raz medvieďa ukradlo fľašu sirupu, chcel mu ju vzápätí násilím zobrať, lebo vraj nechcel z neho vychovať kontajnerového medveďa. To, že ich dovtedy, teda počas celého prvého roka kŕmil aj ľudskou alebo aspoň ľuďmi predloženou potravou mu akosi prostoducho uniklo. To však nie je všetko. Keďže takéto umelé prikrmovanie medvieďat spôsobilo ich rýchly nárast na váhe, tak ich prvé náznaky sexuálneho správania (vo veku i niečo nižšom ako udávali múdre knižky) si zjednodušene vysvetlil tak, že „pohlavné dospievanie väčšmi súvisí s veľkosťou, než vekom". Vrchol nastáva na strane 113 uvedeného vydania, kde vyjadruje nádej, že jeho hypotéza o (vraj) ním objavenom ochutnávacom orgáne v ústach medveďa dovedie vedcov k uznaniu, a orgán nazvú ako „Kilhamov orgán". „Ak existovalo riešenie, muselo prísť odo mňa. " - zabil už úplne posledné zbytky skromnosti náš vedec.
Mladý samček z jemu zverenej dvojice medvieďat začal počas puberty občas unikať svojej sestre. Keď potom neskôr ona ušla s cudzím medveďom, tak Kilhamovi to „z jej pohľadu pripadalo spravodlivé, pretože on to robil jej a teraz bol rad na nej". Malí ľudkovia, robiaci si vzájomné prieky a odplaty.... sú tí medvedíci...
Keď sa mladá medvedica raz na dlhšiu dobu stratila, hľadal ju prijímačom a signál z jej obojka striedavo slabol a silnel. Vzápätí po náleze jej mŕtvoly tvrdil, že kolísavosť signálu spôsobil jej duch. Úplne vážne! A keď ju chcel dôstojne pochovať, jej medvedí brat mu ju vytrhol z náručia, lebo to nechcel dopustiť. Miera Kilhamovej onanistickej antropomorfizácie dospela v tomto okamihu do svojho vyvrcholenia.
Kilham chybne považuje všeobecné vzťahy mláďat - súrodencov za krehké, nestabilné a podľa neho sa musia neustále potvrdzovať a utužovať, obnovovať vzájomné putá. Vecnú danosť, bezpodmienečnosť a dočasnú samozrejmosť väzby nevidí - vníma a zameriava sa iba na vzájomné „teplé" prejavy a rituály, ktoré si mylne vysvetľuje ako nevyhnutné opakované sociálne spájanie po pomerne krátkych, no frekventovaných ochladnutiach (niekedy aj niekoľkokrát za deň). Vzájomné cucanie uší mláďat nehodnotí ako rituál v rámci welfare, prípadne ako atavizmus či náhradnú aktivitu, ale ho chybne chápe ako podmienku, ktorú musia medvieďatá v časových cykloch spĺňať, aby pocit vzájomnosti medzi nimi vôbec existoval a pretrvával.
V prítomnosti cudzích medveďov sa osirelé mláďatá o Kilhama obtierali, čo si on vysvetlil ako vedomú snahu medvieďat označiť ho svojim pachom, vraj preto aby im neodplašil nových kamarátov. Nuž, veda na americký spôsob. Obtieranie je obvyklý rituál. Kilham však zbytočne za všetkým hľadá dôvod, ľudský dôvod. Keď navštívil svoje mláďatá v lese a našiel ich v prítomnosti cudzej samice, ktorá na neho po zastrašovaní zaútočila, Kilham riešil „neskutočnú" dilemu: „Prečo sa divá medvedica pokúsila chrániť medvieďatá predo mnou? Veď ich poznala len dva dni.". Opäť znôška úplných nezmyslov. Medvedica chránila seba i teritórium. A otázka počtu dní je pritom úplne absurdná. Koľko dní by podľa prekvapeného Kilhama bolo asi tak potrebných, aby medvedica prejavovala obranné aktivity aj v záujme cudzích mláďat? „Starala sa o ne, lebo pochopila, že stratili svoju matku?" - pýta sa Kilham. A k tomu už naozaj niet čo dodať.
Kilham chcel dorastajúcich medvedíkov dodatočne naučiť prostredníctvom psov a rôzneho zastrašovania, aby sa začali báť ľudí - a to po tom všetkom, čo k nim najprv počas dvoch rokov pravidelne vodil príbuzných, známych, vedcov, filmárov, úradníkov a ministrov. Ba psov na zastrašovanie doviezol dokonca vo vlastnom aute(!) - tom istom, v ktorom medvedíkov predtým vozil, prinášal im v ňom potravu, a ktoré teda poznali a dôverovali mu. Následne niekoľko ďalších dní zúfalo hľadal vyplašených medvedíkov pomocou antény. Utiekali sa medzitým namiesto neho k cudzím ľuďom a ich dvorom. A vôbec: snaha vrátiť voči človeku vtlačené a socializované medvieďatá naspäť do prírody a prostoducho predpokladať, že k styku a konfliktom s ľudskou societou dochádzať nebude, to chce riadnu dávku naivity. Aj keď ojedinele a za istých špecifických okolností k tomu naozaj môže dôjsť.
Avšak napojiť city človeka na osirelé divožijúce zvieratá a v rámci spätnej väzby vytvoriť najmä vo fáze imprintingu trvalú a nezvratnú spolupatričnosť týchto zvierat voči človeku - to je pasca človeka na seba samého i na zvieratá zároveň. Deje sa tak čoraz častejšie - ľudia majú tendenciu zachraňovať všetky nájdené osirelé mláďatá, ktoré by v prirodzenom prostredí a v krátkom procese rýchlo skončili buď hladom, alebo ako korisť predátorov. Nuž, keď čítame o opustených ježkoch fandíme im, keď o sokolíkoch vypadnutých z hniezd, fandíme im tiež - no aj líška chce a potrebuje žrať, hoci aj osirelé mláďatá. Niekedy je lepšie nechať veciam prirodzený priebeh, vrátane takého, ktorý končí smrťou. Smrť živočícha v prírode prináša potravu a teda i život živočíchom iným.
Kilham sa vo svojej nevhodnej dotieravosti, akou vnikal do prirodzených prírodných procesov, nezastavil ani vtedy, keď jedna z ním odchovaných samičiek „zabrložila" - opakovane ju po zaspaní budil a filmoval! Ba nezastavil sa ani na jar, keď jej našiel v brlohu mláďatá. Napriek jednoznačnému a ráznemu odporu matky vošiel viackrát do brlohu a filmoval nové medvieďatá, ba vodil k nim aj cudzích ľudí, dokonca štáb z National Geographic - pritom ani netušil, že práve vyrába ďalších problémových jedincov so zníženou plachosťou voči človeku - zákonitostiam imprintingu Kilham vôbec nerozumel. Keď sa táto medvedia matka (Kilhamova odchovankyňa) postavila na odpor ešte ráznejšie, niežeby ustúpil, ale pokúšal sa zlomiť jej odpor aj tak. Ako uviedol, dávala mi práve hodiny medvedej komunikácie - Kilham ako slabý žiak musel dostať príučku opakovane, pretože učivo na prvýkrát nepochopil. No už zanedlho ho opovážlivo vyučoval na ktorejsi vysokej škole! Kilham medvediu matku a jej mladé dráždil svojou prítomnosťou spolu s filmovými štábmi, vedcami a novinármi neskonale dlho - niekoľko mesiacov a to bez toho, aby zúčastnení aspoň čiastočne tušili, čo všetko vo svojej kolektívnej obmedzenosti páchajú. Kilham únavne a až bezcitne opisuje jednotlivé útoky matky voči ním privedeným votrelcom - dôverovala mu a on jej na oplátku vo svojom fanatickom kvázi vedeckom záujme ubližoval - len preto, aby sa stal slávnym. Na inom mieste však schizofrenicky poznamenáva, že medvede sa nestávajú otravnými bez ľudskej pomoci. Vrátene vašej vlastnej, pán Kilham.
Z iných pozoruhodných výrokov Kilhama: „Medvede neznášajú elektrinu." - radí Kilham obyvateľom, ktorým vchádzal do záhrad medveď. Asi si všetci dovtedy mysleli, že medvede elektriku znášajú, ale až ON im to vysvetlil. Keď jeho medvede likvidovali humno vo dvore, Kilham opisuje stretnutie takto: „Spýtal som sa medvedice, čo to robí. Namiesto odpovede sa ticho položila na zem a pustila sa do zbytkov jedla.".
Na jar sa Kilham vybral kŕmiť medveďa, svojho odchovanca, ešte spiaceho v brlohu. „Zobudil som ho z hlbokého spánku, preto sa celý chvel a mal čosi ako kŕče.". Vzápätí neriešil vlastný hlúpy skutok (násilné prebudenie), ale laicky mudruje o mechanizme tvorby takýchto kŕčov.
„Môže sa stať, že keď medveď pred vami frčí, zaháňa sa či dokonca predstiera útok, žiaden z týchto prejavov nie je odrazom jeho vnútorného stavu. Sú to všetko len mechanicky vytvárané zvuky. Pochádzajú z hlavy, nie zo srdca.". Aj keď to Kilham myslel trochu inak, ako veta vyznieva, i tak by sa na úrovni vedca nemal vyjadrovať takýmto prostým a ľudovým spôsobom. Niet lepšej ukážky otrasnej úrovne Kilhamovho vnímania živočíchov.
Aj našich ochrancov medveďov však musí triafať šľak pri Kilhamovej rade, aby čitatelia poznávali medveďov a „vyhľadávali ich v lesoch", nehľadiac na strach a obavy, lebo situácia sa vraj „vždy nejako vyrieši". Bude to podľa neho „strašidelný a vyčerpávajúci zážitok, no za odmenu zažijete najväčší príval adrenalínu v živote. A to myslím vážne. Najväčší v živote.". Úcta k zvieratám, ich životu a prostrediu je po tomto vyjadrení u Kilhama tak zdeformovaná a zdecimovaná, že všetko ním vyrieknuté a napísané je potrebné brať s čoraz väčšou rezervou.
Populárny vedec Kilham ešte uvádza: „Pochopil som, že medvede sa ani zďaleka nespoliehajú na zrak tak, ako ľudia". On teda v procese bádania nepoznáva, ale snaží sa pochopiť - t.j. domýšľať si pri vysvetľovaní konania medveďov a navyše smerom k ľudským schopnostiam a schémam. Ľudská domýšľavosť je aj vo sfére zoológie živnou pôdou na vytváranie mylných záverov, keď zvieracie konanie je nesprávne hodnotené ľudskými rozmermi. Ešte horšie je, ak tejto pomýlenej línii podľahnú aj vzdelanci, ktorí by mali disponovať dostatočným nadhľadom, a ktorí dokonca svoje pomýlené svedectvo vydávajú v podobe knižných publikácií a filmových dokumentov. Je až neuveriteľné, ako sa dajú vážnym tónom tvrdiť nezmysly a ešte sa pritom tváriť vedecky. Aj Kilham žil s niekoľkými medveďmi a z ich pozorovania vyvodzuje ďalekosiahle závery a tvrdenia. Publikácia však mala veľký čitateľský úspech, a to nielen na americkom kontinente. Je napísaná spôsobom, ktorý priemerný človek potrebuje alebo chce - vidieť človečenstvo aj tam, kde nie je. V ľuďoch zakorenené nezdravé, precitlivené sentimentálne jadro si prišlo na svoje: miera zveličenia použitá v knihe ju robí veľmi príjemne a dobre čitateľnou, pretože zobrazovanie náznakov človečenstva u zvierat je veľmi príťažlivé.
Netreba sa však na medveďov dívať tak, ani onak - teda ich psychiku ani nesplošťovať, ani nezveličovať. Najlepšie je vnímať ich takých, akí v skutočností sú, teda bez predpojatosti, bez preháňania a bez ich zbytočného vťahovania do inteligenčnej, psychickej úrovne ľudí. Kilhamova žalostná východisková poznatková úroveň v spojitosti s nesprávnou antropomorfnou platformou ho doviedli (aj v duchu behaviorizmu) k mnohým bizarným a nesprávnym záverom. Jemu zverené medvieďatá sa v jeho ponímaní správajú ako človeku veľmi podobné, len trochu menej dokonalé tvory, ktoré on, podľa neho samého, spoznal viac ako iní. Jeho najvážnejším omylom (popri ňom aj niektorých iných vedcov) je vysvetlenie javu dočasného spolčovania medveďov v lokalite s výrazným prebytkom potravy. Každý medveď po zaregistrovaní takéhoto zdroja začne v rámci inštinktu intenzívnejšie značkovať jeho okolie i cestu k nemu, za účelom zdôraznenia vlastníctva teritória i potravy. Podľa Kilhama je však takéto značkovanie zo strany medveďa vraj signálom pre ostatných medveďov v okolí o výdatnom zdroji potravy z dôvodu pocitu spolupatričnosti a altruizmu, pretože sa vraj chce o potravu podeliť s ostatnými medveďmi. Dôkazom podľa neho je aj to, že bežné konflikty medzi konkurenčnými medveďmi na takomto bohatom nálezisku potravy utíchajú (okrem mladých, dvoch až trojročných jedincov, spravidla súrodencov, ktorí sa z dôvodu posiľovania sebavedomia pobijú hoci aj o jednu jedinú bobuľu maliny či o rybu a to aj napriek tomu, že v blízkom okolí sú desiatky, stovky takýchto potravín). Pritom však nejde o nič iné, ako o známy jav, keď pri dostatku potravy konkurenčné napätie klesá, nanajvýš sa hrozbami udržiava a vynucuje dištančná vzdialenosť psychicky menej odolných či podriadených jedincov. S plným žalúdkom sa nikomu nechce bojovať a nie je na to vtedy ani pádny dôvod. Plný žalúdok tlmí vnútrodruhovú i mimodruhovú agresivitu v línii ochrany teritória, a teda aj zdrojov potravy v ňom, nakoľko psychika je v čase nasýtenia vplyvom vyplavených špeciálnych „hormónov radosti" vyladená pozitívne. Špecifické a intenzívne značkovanie zo strany prvého nálezcu potravy, signalizujúce konkurenčným medveďom jej ochranu, však aj napriek týmto výstrahám ostatných medveďov priláka - aj preto, lebo väčšinou už majú skúsenosť, že odpor už hostiacich sa medveďov je slabý, takmer nulový. Medvede sa však pokúšajú dostať sa na označené nálezisko potravy aj preto, lebo v ich správaní spravidla platí aj princíp „ukoristi druhému, čo je jeho!". Tento z ľudského hľadiska dosť nepekný princíp je pevne zakotvený v správaní konkurenčne žijúcich zvierat, vrátane medveďov. Ak napríklad dvom medveďom, žijúcim v spoločenstve (napr. v zajatí či v zoo) podhodíte dva rovnaké kusy mäsa, je vysoko pravdepodobné, že jeden z nich sa napriek navidomoči spravodlivému rozdeleniu pokúsi ešte skôr, ako začne žrať svoj prídel, násilne odobrať prídel svojho súputníka. Aj preto medvede spoločne a húfne tiahnu k bohatému nálezisku potravy - teda nie s cieľom a povolením deliť sa o potravu, ale urvať koľko sa dá a to dokonca bez rizika odporu a poranenia. Tak prikazuje a hovorí historická skúsenosť medveďov premietnutá počas fylogenézy do ich etogramu. Kilham dospel k opačnému názoru: ide vraj o spoluprácu pri konzumácii nájdenej potravy v dôsledku altruistických sklonov medveďov, ktoré nazýva „úmyselné zvolávanie k zdroju potravy" a to dokonca vraj za účelom, „aby jeden medveď pomohol druhému s prebytkom potravy, ktorá rýchlo zmizne" (maliny, zdochlina, lososy a pod.). Pravda je však taká, že medveďov k bohatému zdroju potravy nepritiahli v skutočnosti bohumilé a prajné signály prvého nálezcu potravy, ale samotná potrava. Na jednej strane Kilham správne tvrdí, že medvede majú výnimočný čuch (aj na vzdialenosť a aj diferenciačný), no na druhej strane sa naivne domnieva, že zdroj potravy nájde iba jeden medveď a oznámi to značkovacími signálmi ostatným. Nie: všetky medvede majú čuch približne rovnako kvalitný a na uvedený zdroj potravy by aj oni narazili tak či onak. Kilham vtláča do prírodných zvieracích procesov (a nielen on) pojem recipročného altruizmu (raz pomôžem ja tebe, inokedy ty mne) a očakáva, že týmto mechanizmom si zvieratá zabezpečia primerané výhody pre celú svoju populáciu. Nie: skrytou výhodou populácie v rámci jej vývoja a napredovania je vlastná konkurencia a teda konkurencieschopnosť. Tá je jedným z mechanizmov pozitívne ovplyvňujúcim proces kvalitatívneho pokroku živočíšneho druhu. Naproti tomu, spájanie sa živočíchov do kŕdľov, stád, čried, svoriek je len výrazom smerovania k vyššej individuálnej bezpečnosti, a u štvornohých predátorov aj k ľahšiemu uloveniu veľkej koristi.
- - -
Výskum medveďov prebiehal aj na Slovensku. V roku 2005 bol za týmto účelom zostavený 14-členný odborný a vedecký tým, pracujúci v horstvách severného Slovenska. Výskum bol ukončený záverečnou prácou, ktorá je zverejnená na internete. (www.medved-eu.sk) Pri jej čítaní sa nezadržateľne vynárajú pocity a závery o našej slovenskej malosti. Napriek veľkoryso (no neprimerane a niekedy až zbytočne) stanoveným cieľom bol výskum pripravený a prevedený tak žalostne, že namiesto konkrétnych bádateľských a objaviteľských záverov ponúka len rozsiahle state všeobecných informácií (vrátane viacstranovej charakteristiky horstiev, v ktorých výskum prebiehal), teoretické traktáty o metódach výskumu (aj o tých, ktoré výskumníci napriek viacerým neúspešným pokusom vôbec nepreviedli), pričom všetko to, čo odborný a akademicky zmýšľajúci tím považuje za objavné výsledky bolo znalcom už dávno známe. Aj v tomto prípade objavy „teplej vody" spočívali napríklad v zisteniach, presnejšie však v obyčajnom konštatovaní, že (citujem zo záverečnej správy): „medvede vo svojom okrsku majú vyhradené miesta hibernácie a širší priestor slúžiaci na zabezpečovanie potravy", alebo napríklad zistili, že pri sezónnej migrácii medveďov (za potravou) je „orientácia na svetové strany irelevantná", a že teritóriá jednotlivých medveďov sa prelínajú, ba že značkovacie stromy nemusia vymedzovať hranice jednotlivých teritórií a pod. *Poznámka: (K hraniciam územia medveďov je potrebné podotknúť, že aj samotní výskumníci sa ešte pred výskumom asi scestne domnievali, že medveď má ohraničené územie, ktoré si pri obsadzovaní obíde po vonkajšom obvode, a tak ako si človek vykolíkuje územie, tak medveď zanechá v patričných odstupoch po celom obvode značky a v istých intervaloch a termínoch ich obnoví. Rovnako tak zmýšľajú aj poľovnícke kádre a preto neustále teoreticky vyratúvajú najmenšiu plochu, ktorú vraj jeden medveď na prežitie potrebuje - túto plochu potom porovnajú s celkovou výmerou lesov a podľa toho určujú optimálne počty medveďov. Nie. Medveď neznačkuje revír a jeho okraje, ale príťažlivé miesta potravinové, sexuálne, bezpečné. Vo svojom revíri znesie množstvo iných medveďov, najmä ak je dostatok potravy, rovnakom tak ostatné medvede znesú vtedy jeho. Spúšťačom značkovania je teda najprv zistená prospešnosť a výhodnosť prostredia, no aj zistená prítomnosť iného medveďa v rámci nepriamej vnútrodruhovej komunikácie.)
Objavy teplej vody preto spočívali aj v zveličene poňatom pojme migrácia medveďov, kedy za migráciu považujú každý bežný pohyb medveďa „od kríku ku kríku", každé prekonávanie cestnej či železničnej komunikácie, každý prechod cez otvorenejšiu krajinu medzi obcami, každý prechod cez koryto čo len trochu väčšej riečky, každý presun na sezónne či na väčšie zdroje potravy (polia), každý presun z jedného nominálneho horstva do druhého ( najviac zarážajúci omyl o migrácii)..., každé vyhľadávanie samice v ruji. A to všetko preto, lebo chýbajú základné vedomosti o tom, čo vskutku tvorí revír medveďa (horstvo sem - horstvo tam, či rieka sem - rieka tam a pod.), keď naši vedci nesprávne vychádzajú z akéhosi nimi samými domysleného ohraničeného a značkami vymedzeného územia každého medveďa, pričom zároveň netušia, koľko je v dennom smerovaní jeho pohybu náhody - reakcií na najmä čuchové, ale i ostatné podnety, a vôbec: čím a ako sú určované fylo a onto koordináty jeho pohybu a presunov s dôrazom na individuálne skúsenosti.
Naši výskumníci si dali napríklad aj námahu vypracovať vskutku celkom zbytočný graf (tak sa však vypracúva „vedecká" správa) v rámci vyhodnotenia konfliktov počas vzájomných stretov medveďov - avšak iba zo vzorky zanedbateľných ôsmich pozorovaní(!), pritom väčšina stretov medveďov prebehla pasívne, nekonfliktne - konflikt bol spozorovaný jeden jediný raz, v ďalšom jednom prípade bola zistená hlasová výstraha (stručne, jasne - aj bez grafu). Aj preto možno celkovo o ich výskume povedať: malá vzorka, málo reálnych výsledkov, viacej dohadov, niekoľko odvážnych, no málo preskúmaných a preto nedokázateľných tvrdení, a na záver zbytočne obšírna správa, úplne neprimeraná prevedeným výkonom a dosiahnutým výsledkom. Úsilie bolo sympatické, rovnako tak výskumný tím, vedecká budúcnosť si však vyžaduje predbežné individuálne štúdium, detailné premyslenie každého kroku a určenie reálnych cieľov. Skúmanie potravinovej skladby rozborom výkalov všežravého medveďa je dnes už viac-menej zbytočné (naši výskumníci, zdá sa, nečítali publikácie o medveďoch, najmä tú od Pažetnova). Ako keby ste podľa výfukových plynov, a teda komplikovane, chceli zistiť, aký benzín auto tankovalo. Výkaly však skôr poslúžia na zisťovanie prítomnosti parazitov. No aj skúmanie priestorovej dynamiky medveďov pomocou analýzy DNA zo vzoriek trusu, ktoré kolektív čiastočne prevádzal, pripomína povestné škrabanie sa okolo celého tela - metóda je extrémne drahá, málo výpovedná a teda neefektívna celkovo a ani vzhľadom ku vynaloženým nákladom a úsiliu. Výskumný tím sa dokonca pokúšal zisťovať priestorovú dynamiku medveďov aj ich priamym vizuálnym pozorovaním. Do záverečnej práce sa potom odvážil dať informácie o tom, že v rámci výskumu videli exemplár medveďa na vlastné oči 58-krát, pričom však až v 74% prípadov išlo o jedno spozorovanie vždy iného medveďa (teda nie opakovane), čo z hľadiska zisťovania priestorovej dynamiky žiadny význam nemá, no a najviac videli toho istého medveďa iba 4-krát - a aj to išlo o kontajnerového medveďa... Veľkým úspechom tímu bolo, ak videli niektorého medveďa dvakrát. Všetko uvedené nemôže mať s vedou, bádaním či výskumom nič spoločné a rovná sa tak nanajvýš nedeľnému výletu. Výskumníci ešte dodávajú, že ich spozorovanie medveďa v prírode „poukazuje na kvalitatívne aspekty miesta pozorovania". Nuž áno: medveďa vždy videli iba tam kde mal čo žrať a mal sa kde ukryť - to sú tie nimi zistené aspekty kvality miesta jeho výskytu, ktoré sú už dávno všeobecne známe. Ešteže v sumári aj samotní aktéri výskumu priznávajú, že metóda pozorovaním neumožňuje definovanie rozlohy teritória. Veru, objavné zistenie. Čítajúc kapitoly záverečnej správy o pokusoch o odchyt medveďov do pasce za účelom nasadenie obojku sa vynárajú pocity zanedbaných a zjednodušených príprav. O vlastných neúspešných pokusoch pri odchyte medveďov a nasadzovaní sledovacích obojkov (nenasadili ani jeden) výskumníci doslova uvádzajú: „Neúspech s odchytom a následnou telemetriou je len čiastočný. Ak zohľadníme celkovú dobu odchytu (5 mesiacov), potom dva chytené jedince nie sú málo. Okrem toho sa podarilo získať nenahraditeľné skúsenosti." Aspoňže tie skúsenosti sú prínosom slovenského výskumu.
Vôbec, zisťovanie priestorovej dynamiky a veľkosti teritória sú mantry, ktorými sú všetci naši bádatelia priam posadnutí. K tomu rozbory exkrementov a fotografovanie medvedích stromov so značkami. Tým je náš vedecký repertoár vyčerpaný. Najnovšie sa začína zveličene hovoriť o migračných koridoroch a samozrejme o tom, ako do nich negatívne zasahuje človek, najmä výstavbou diaľníc. Zviera a teda aj medveď si však svoje cesty tak či tak nájde - nie je potrebné robiť z neho v záujme jeho ochrany obmedzené až hlúpe zviera. Jednoducho, musíme akceptovať fakt, že cestné komunikácie sú už neoddeliteľnou súčasťou civilizácie a je naozaj mrzuté, ak na nich prichádzajú dennodenne o život masy rôznych zvierat. Všetko na svete - aj to pozitívne - má obvykle svoju nepríjemnú daň.
K tomu všetkému možno ešte pridať neutíchajúce úsilie z posledných rokov zistiť celkový počet medveďov v záujme vyriešenia nekonečných sporov medzi ochrancami a poľovníkmi. Počet medveďov pritom nie je dôležitý - dôležité sú iritujúce presahy niektorých jedincov do ľudských sídiel, ktoré je potrebné promptne a radikálne riešiť.
To, čo sa deje v horách, do toho sa miešať netreba. Veď ani škody, spôsobené medveďmi nie sú také, aby ohrozovali národné hospodárstvo. A ak chce mať nejaký slovenský ujo včelí úľ v horách, nech si ho má, ale nech sa potom nediví... a nech nežiada odškodné (patria vôbec úle do národného parku?). Ak sú salaše s ovcami či jalovicami vysoko v horách a sú dokonca chabo strážené, nech sa potom tiež majitelia nedivia. Hladkať štrkáča bosou nohou po hlavičke....to sa nevypláca - a potom sa ešte rozhorčovať, zlostiť, dožadovať náhrad. A spoločnosť následne reaguje na chybné príčiny rovnako chybnými opatreniami.
Trendu - poznať počet medveďov - podľahol aj náš hore uvedený výskumný tím, a tak počas niekoľkých posledných rokov opakovane uskutočnil monitorovanie medveďov. Ako inak, ich vizuálnym pozorovaním za pomoci zorganizovanej skupiny desiatok dobrovoľníkov. No, komu niet rady, tomu niet pomoci. To však nie je všetko: títo bádatelia v štátnych službách vymysleli a zorganizovali obchodný produkt, priečiaci sa všetkému, čo ochrancovia prírody doteraz o probléme medveďov svorne tvrdili, t.j., že medvede v horách sú nadmerne vyrušované návštevníkmi, čo pôsobí negatívne na ich správanie. Produkt spočíva vo vodení organizovaných málopočetných skupín návštevníkov priamo do lokality zisteného a overeného výskytu medveďov - a to, prosím, za finančnú úhradu! V národnom parku a mimo značkovaného chodníka. Keď ide o peniaze, všetko pekné, vzácne i múdre ide jednoducho bokom...
Triezvejšie sa do sledovania slovenských medveďov zapojil anglický výskumník Robin Rigg - jeho výsledky zatiaľ komentovať nie je možné, verme, že javy bude chápať v širšom kontexte. Ten mu totiž unikol v inom prípade. Totiž to, ako nezmyselne rozmnožoval psov plemena slovenský čuvač a vydával ich hoci aj ustavične pripitým slovenským honelníkom na salašoch za účelom lepšej ochrany ovčích stád pred vlkmi a medveďmi (čím chcel ochraňovať vlkov a medveďov pred odstrelom a nevraživosťou voči nim), svedčí o tom, že vec dobre vopred nepremyslel: na úkor ochrany jedného či dvoch živočíšnych druhov, t.j. vlkov a medveďov vystavil do nemilosti nevinných, dobre socializovaných čuvačov (ktoré u neho, dobrého človeka, prežili krásne šteňacie mesiace a potom v rámci „kultúrneho šoku" boli zverené do stredovekých a necitlivých podmienok na salašoch). Návšteva väčšiny salašov jednoznačne vypovedá o trestuhodnej úrovni starostlivosti o psov, nehovoriac o zimnom období, keď sú psi pouväzovaní niekde na družstve a odkázaní na občasnú pomoc ich majiteľov, ktorí si na nich veru nespomenú dennodenne. K jednému takto uviazanému čuvačovi neviedli žiadne ľudské stopy v napadanom snehu po dobu 9 dní - celý ten čas bol bez žrádla. Prípad je ukážkou, ako sa ochrancovia - čo je už pre nich úplne príznačné - sústreďujú výhradne na objekt svojho záujmu a nepremýšľajú o ňom v kontexte.
Úplne inak (tentoraz až príliš veľkoryso) sa k veci postavil štát v roku 2010, kedy investoval obrovskú sumu, vyše 1-milión €, na sledovanie pohybu (iba) pätnástich medveďov pomocou elektronických obojkov. Načo? (Takmer) nanič! Získané informácie, ktoré má, mimochodom, zabezpečiť, sústrediť a vyhodnotiť pofidérne vybraná pofidérna súkromná firma s teplými vzťahmi na vtedajšie štátne zdroje, zastúpené pofidérnymi figúrkami, budú slúžiť k poznávaniu už poznaného: medvede sa každý deň hýbu, zdanlivo chaoticky sa pohybujú v už veľkostne dávno spoznanom okruhu (elipse, kocke, lichobežníku, kosoštvorci, hviezde - vyberte si čo chcete), migrujú za sezónnymi zdrojmi potravy, niektorí migrujú na úplne iné územia či až horstvá. Na zimu idú spať, niekedy sa však aj v zime hýbu a menia brlohy. Spia tam, kde je najväčší pokoj. Prosím si aj ja za tieto cenné informácie milión. Áno, vedu je potrebné podporovať, avšak za súčasnej mizérie nemôže byť prioritou sledovanie pohybových aktivít pätnástich slovenských medveďov. Podvodov na štátnej kase je toľko a tak priezračných, až je nepochopiteľné, že sa vôbec ďalšie uskutočňujú. „Medvedie" podvody musia byť podrobené vecnej kritike. Keď už nie vopred, tak aspoň potom.
No a ešte veľkorysejšie sa k vede a výskumu slovenských šeliem stavia Európska únia a niektoré zahraničné grantové fundácie. Ukazuje sa, že výskum šeliem u nás je mimoriadne štedro dotovaný, no pritom úporne až rigidne zameraný na tradičné, zdanlivo najzávažnejšie reálie - na úmorné zisťovanie počtu medveďov, a na monitorovanie ich pohybu (priestorovej dynamiky). Pritom je zrejmé, že medveďov nie je tak hranične málo, aby sa dalo donekonečna tárať o ich ohrození, vykynožení, zániku, no zároveň vieme, že ich je relatívne priveľa na to, aby spolužitie s nimi nebolo konfliktné, a je vskutku jedno, či sú tzv. "premnožení" a čo je vlastne definíciou tejto premnoženosti (pragmatický ortieľ znie:ak niektorý medveďko opakovane obťažuje ľudskú spoločnosť, musí byť nekompromisne zastrelený a nemal by nikto ideologicky potom kecať, že sme tým prispeli k celkovému zániku medveďov). Všetci nadšení užívatelia grantov sa následne utápajú v plnení metodiky, vedeckej metodiky, používajú celú komplexnú vedeckú "floskológiu", najmä tú o "manažmente" , odkazujú jeden na druhého, odkazujú hoci aj len na to, čo sa niekto z ich "branže" len domnieva, napr. na Baláža v práci Ochrana a manažment veľkých šeliem na Slovensku - pričom Baláž nie je ani etológ, ani neinklinuje k metodickej podkutosti, iba pozoroval-filmoval medveďov, a to iba v dvoch dolinách, ktoré z hľadiska celkovej rozľahlosti územia, na ktorom medvede u nás žijú, neznamenajú dostatočne reprezentatívnu plošnú a ani kvantitatívnu vzorku, a preto jeho výsledky, či vlastne dohady, nemožno verifikovať, zovšeobecňovať, a už vonkoncom nie považovať za "vedecké závery". Napriek tomu ho naši skúmači medveďov neustále citujú, čo je vlastne len dôkazom, že celý výskum - ak ho tak možno vôbec nazvať - stojí jednak na vratkých a predpojatých nohách fanúšikovstva a zároveň na nízkej odbornosti. To máme tak: školstvo produkuje množstvo akademických vzdelancov, naučí ich, ako sa píšu vedecké práce, aký majú mať formát, ako sa značia kapitoly a podkapitoly, aká má byť veľkosť písma, ako sa kreslia a tvoria grafy, ako sa presne citujú zdroje - no nenaučia ich chápať podstatu zvieraťa a skúmanej disciplíny v jej pravom, čírom a fundamentálnom esprite a merite. Preto súčasné vedecké tímy (pozostávajúce najmä z ochrancov medveďov) takmer vždy skúmajú medvede z hľadiska ich skomolenej ideologickej predpojatosti. Keby esprit mali, písali by práce a výstupy plné logických bystroumných záverov z pozorovaní, podaných zaujímavou a príťažlivou rozprávačskou formou, pridali by hypotézy, na potvrdení ktorých by začali odhodlane pracovať - dá sa to aj bez veľkých grantov. Keď totiž dostanete grant, musíte sa niekedy viac ako téme venovať plneniu vonkajšieho povinného rámca, aby ste ním formálne (teda ani nie tak obsahovo) zdokladovali a obhájili, ako ste účelovo čerpali získané peniažky. A v tom sú niektorí naši "vedci" majstri...
No a nakoniec: grant sa v živočíšnej ríši spravidla schvaľuje tým, ktorí budú poukazovať na zhubný vplyv človeka a ľudstva na faunu a flóru, čím sú závery dotovaných "vedeckých projektov" vopred tendenčne nastavené a zaručené.
Je viditeľné, že akademický i poloakademický výskum šeliem u nás je prevažne zameraný na sledovanie a sčítavanie rozličných kvantifikátorov, na úkor kvality poznávania správania medveďov a príčin správania (vrátane správania problémového voči človeku). Niektoré získané kvantifikátory sú až absurdne akademické, preto zbytočné, napr. zo záznamových zariadení na obojku medveďa porátali, koľkokrát medveď pohol hlavou doprava, koľkokrát doľava, hore, dole - z čoho však skúmači nedokážu urobiť praktické závery a vyhodnotiť absolútne nič... Chýba skúmanie jednotlivých medveďov pozorovaním, zisťovanie odlišnosti správania jednotlivých medveďov pri rovnakých podnetoch (autor blogu napríklad vytrvalo pozoroval niektoré zvolené prvky správanie medveďov v zoologickej záhrade - ak vopred viete, čo chcete odsledovať, strávite tam množstvo zaujímavých hodín, dní). Dokonca aj tisícky záznamov na Youtube sú nekonečným žriedlom poznania a poznávania medveďov a ich vytrvalým opakovaným sledovaním sa z nich dozvieme množstvo zaujímavých, zdanlivo drobných, no významných zistení.
NOVÉ! Aby sme ešte pritvrdili prehľad slovenského „výskumu“ medveďov, tak hodno uviesť vyjadrenie medvedieho znalca (Slašťan), pracujúceho profesionálne s voľne i polodivožijúcimi zvieratami, ktorý sa napriek svojim bohatým skúsenostiam a istej teoretickej vzdelanosti dopustil takého mediálneho „vedeckého“ lapsusu, keď počas rozhovoru pre
http://zenskyweb.sk/prezil-40-stretnuti-s-medvedom-ako-sa-zachranit
uviedol nezmysel, podľa ktorého medveď „jedným úderom zabije tonového býka“. Pristavme sa pri tejto vrastenej legende, ktorej pravdivosti aj náš odborník nepopierateľne verí. Takýto mýtus však patrí iba do kategórie urbánnych a rustikálnych anekdot i legiend, ktorých skutočnú empirickú podstatu nikto nikdy nepotvrdil. Že tomu uveria aj naši vedci, je zarážajúce. Existujú stovky, možno tisícky záberov na youtube, ktoré preukázateľne dokazujú, aké má medveď problémy pri zabíjaní ulovenej zveri, ktorá sa ocitla v jeho obruči, a aký je on slabý finálny „zabiják“. Neraz si nedokáže medveď poradiť v tejto veci s ani fyzicky oveľa slabšou a unavenou korisťou, a spravidla ani nemá vývojom získanú schopnosť a tendenciu uskutočniť úkon, usmrcujúci korisť – napríklad tak ako vlci či iné šelmy zahryznúť sa do hrdelnej časti obeti a dlhšiu ju dusiť, až do ukončenia vitálnych obranných a napokon agonických prejavov (na pozadí syndrómu „zlomeného srdca“ – Takotsubo kardiomyopatia) alebo usmrtiť korisť tlakom záhryzu na „karotický sínus“ (sinus carocitum). Medveďko síce dokáže korisť uštvať až do jej bezbrannosti a ukončenia možnosti úteku či obrany v dôsledku jej akútnej straty energetických glykogénových zásob – ale ani potom usmrtenie väčšinou neukončí, ale má tendenciu odtiahnuť ju (ešte žijúcu) niekde do krovia, mimo vizuálnej pozornosti vnútrodruhovej konkurencie či v snahe vyhnúť sa odporu a pokusom príbuzných jeho koristi zachrániť ich spolujedinca. Usmrtiť obeť záhryzom je pre medveďa netypické, dokáže však obeť usmrtiť traumatizujúcim skákaním prednými labami po hrudníku ležiacej, už takmer bezvládnej a vyčerpanej koristi (zlomenie rebier a následné krvácanie do pľúc, dusenie, zástava dýchania), alebo záhryzmi do tkanív a ich vytrhávaním z už málo sa brániacej koristi spôsobiť postupné a definitívne vykrvácanie. Zviera môže uhynúť aj samo, v dôsledku totálneho vyčerpania počas obrany života. Schodnou cestou pre medveďov je aj utopiť korisť v rieke, v potoku zvalením sa na korisť, preto aj majú tendenciu ťahať (už v pohybe obmedzené, napr. držané za parohy) zviera do vodných tokov. Dochádza aj k vykrvácaniu obete v dôsledku krvavých tráum nielen záhryzmi, ale aj tráum získaných po útokoch pazúrmi – to je silná stránka medveďov, ale nie primárne smrteľná. Preraziť kožu losa, soba, jeleňa či hoci len srnčaťa síce impozantnými pazúrmi nie je jednoduché (myslíte, že áno?) a ak by mali spôsobiť smrť, bolo by nevyhnutné preraziť až k vnútorným orgánom a spôsobiť následne vnútorné vykrvácanie, vedúce k smrti. Menšia a váhovo ľahšia koriť (srny, mláďatá väčšej vysokej) je primárne po uchopení riešená obvyklým vytriasaním za účelom zrušenia funkcie vestibulárneho aparátu, kedy korisť stratí schopnosť orientovať sa, unikať v priamom smere či kľučkujúco, udržať rovnováhu, usmerňovať sa hoci aj v známom v priestore. Jej pohyb je spravidla kruhový, aj keď agresívne známky život zachraňujúceho odporu môžu pretrvávať v závislosti od poškodenia iných mozgových, a teda vitálnych funkcií.
Možno dokonca nájsť zverejnené kamerové zábery (link zatiaľ nedohľadaný), ako vodiči niekoľko hodín jazdili v škandidávskej krajine na horskom serpentínovom priechode povedľa žijúceho medveďa, ležiaceho v hlbokom vodnom žľabe pri ceste, a rozumne sa domnievali, že ide o medveďa poraneného (zrazeného), neschopného pohybu. Privolaní odborníci na mieste zistili, že medveď celé tie hodiny ležal vedľa ulovenej vysokej zveri, pridržiavajúc si ju pazúrmi, s ktorou nevedel, ako nakoniec „zúčtovať“. Korisť javila znaky devastačných poranení, avšak nie takých, aby spôsobili jej smrť. Ako toto spoločné „zasadanie“ skončilo, nevedno.
Takže, vráťme sa na začiatok tohto odseku o schopnosti medveďov zabíjať korisť „jedným úderom laby“. A dokonca „tonového býka“! Ide o číry nezmysel, už aj z hľadiska toho, ako sa anatómia a morfológia medveďov vyvíjala a k čomu vývinovo doposiaľ dospela. Jeho tlapy sú obrnené naozaj nebezpečnými pazúrmi (v kombinácii s unikátnou svalovou dispozíciou), avšak tlapy a ich „vankúšiky“ sú mäkké, pripravené na to, aby mohol ticho a takmer nečujne našľapovať vo svojom prostredí. Myslíte, že eufemistický pojem „vankúšiky“, obvyklý aj v súvislosti z medveďmi a ich tlapami, môže byť vôbec spojený so „zabíjaním“? Veď je z fyzikálneho hľadiska zrejmé, že mäkkosť vankúšikov úder stlmí. Preto, aj keď je sila medveďa v jeho pažiach naozaj silná, určite útok jeho labami nedosahuje takú intenzitu, aby jedným úderom zabil nejaké zviera, tobôž vo veľkosti obrovského býka. Omráčiť ho môže, na krátku chvíľu, ale v súvislosti s narastajúcimi stovkami kilogramov obete je nevyhnutné riadiť sa odbornými a empirickými poznatkami, a nie drístami.
Isteže, medzi medveďmi sa aj nájdu excelentní lovci, ktorí lovia bez okolkov „ručne-stručne“, ale tvrdiť, že „jedným“ úderom laby „zabijú tonového býka“ je stále len nepotvrdená, mediálne interesantná bájka.
Útek medveďka pred kravami: https://www.youtube.com/watch?v=nKEy4J2SuqM
Uveďme tu ukážky istej „neschopnosti“ medveďa skoncovať rázne a stručne hoci aj s malou korisťou:
https://www.youtube.com/watch?v=YipewEkakzA
K tomuto videu ešte hodno podotknúť, že udávané „pojedanie koristi za živa“ – pôsobiace na citlivého diváka naozaj odpudzujúco, má v prírode dobre vymyslené ochranné prvky: korisť je po útoku predátora pod účinkom endogénnych opiátov a takmer nič nevníma a necíti, hoci prejavy obrany a záchrany života zostávajú aj naďalej zachované a sú zreteľné.
Iné videá:
https://www.youtube.com/watch?v=rupFHdb_2OI (minutáž od 2.47 po 4.20)
https://www.youtube.com/watch?v=EhAC4DKvCEk
https://www.youtube.com/watch?v=WDVaaLWik3Q
https://www.youtube.com/watch?v=CCc0I9t5REo
Prečo medveďkovia v tu uvedených ďalších videách nepoužili odborníkmi uvádzanú techniku "jedného úderu labou"?
https://www.youtube.com/watch?v=YFAtQB0q_j0
https://www.youtube.com/watch?v=PvWLbK_mNw0
- - -
Predstavme si analogický príklad, že za „vedecký“ výskum dopravy a jej problémov by boli považované aktivity dvoch-troch síce zdatných kameramanov a fotografov, ktorí by však jednak mali iba obmedzené či takmer žiadne vedomosti o konštrukcii automobilov, funkcii a súčinnosti jednotlivých automobilových komponentov, ba ani by sa vopred študijne neoboznámili s pravidlami cestnej premávky (boli by bez vodičských preukazov). Napriek tomu by si len insitne a nadšene nakúpili záznamové zariadenia, získali možno aj menšie či štedré dotácie z rôznych fondov či Európskej únie a vytrvalo by snímali cestnú premávku, pričom by zverejňovali závery, ľúbivé pre všetkých odporcov automobilov z dôvodu antropogénneho poškodzovania ovzdušia výfukovými splodinami, úmrtí a poškodení zdravia v dôsledku cestnej premávky, alebo by monitorovali trasu jednotlivých jázd jednotlivých niekoľkých automobilov (2 či až 5) a z toho by vyvodzovali podivné závery, ktoré nestoja síce za nič, ale ktorým oni veria a povyšujú ich na významné skutočnosti. Takáto porovnateľná „veda“, takýto „výskum“ sa deje u nás s medveďmi.
Istý, síce technicky zdatný a húževnatý amatérsky fotograf prírody, ktorý z odborných etologických a biologických poznatkov nevie absolútne nič, nafotil prvého medveďa vo voľnej prírode, snímku zverejnil – a už zanedlho ho oslovili lokálni redaktoríkovia z miestneho plátku, aby sa – akože podľa nich a aj podľa neho samého „odborník“ – vyjadril ku možnostiam konfliktov medveďov s ľuďmi... Samozrejme, problém zľahčil. Len aby raz vo svojej naivite nedopadol tak, ako iný vášnivý fotograf I.K., veriaci dovtedy koliegiálnosti medveďov
( https://mynovohrad.sme.sk/c/22184774/na-polane-napadla-medvedica-znameho-fotografa.html ).
Záverečná myšlienka k téme slovenského filmového vedátorstva o medveďoch: je nepochopiteľné, ako húževnatí a pre vec odhodlaní a obetaví filmári vo svojom vizuálne úžasnom diele nakoniec verbálne vyprodukujú v rámci pripojeného komentára množstvo nezmyslov (keď takmer všetky vyplývajú z nedostatočnej etologickej vzdelanosti, nahradenej laickými antropomorfnými domnienkami či preexponovanou, pretože predpojatou apológiou), vydávanými za pravdu, dezorientujúci tak divácku verejnosť zavádzajúcim smerom. Avšak nie je možné naďalej akceptovať a podporovať v očiach verejnosti skreslenú tendenciu, že ten kto medveďov filmuje a fotografuje, sa automaticky stáva odborníkom na medvede.
No a nesmieme ešte zabudnúť na zaujímavú slovenskú postavu, ktorou je známy zoológ Miroslav Saniga, oddaný práci a pobytu v prírode. Poznatková základňa je u neho z týchto dôvodov veľmi vysoká, problém však je, že on aj svoje odborné mediálne výstupy neraz v koncovke prikorení rozprávkami - náhle opustí prísnu rovinu poznania a faktov a uvedie až úplný nezmysel. Napríklad o medveďoch uviedol na stránkach Nového Času (20. 7. 2011) teóriu o tom, že medveďom hrozí počas letných horúčav úpal (čo dramatizácie chtivý redaktor doplnil údajom, že horúčavy môžu medveďa zabiť). „Motalo ich a vyzerali ako pod vplyvom drog." - hovorí Saniga. Na konci rozhovoru uviedol, že človek v takýchto prípadoch môže medveďom pomôcť tak, že „horské studničky bude udržiavať čisté, aby sa mohli (medvede) osviežiť". Nuž čo.... Lebo taký medveď ten sa z ničoho iného ako z lesnej studničky ani nenapije... Navyše musí byť čistá, ba človekom vyčistená... Keď po tomto článku nastúpila jeseň a s ňou aj napadané prekvasené ovocie, odprezentoval Saniga v tom istom plátku teóriu o opitých medveďoch. A zakončil to ubezpečením, že sa však nemusíme obávať vzniku závislosti medveďov na alkohole, lebo skysnuté napadané ovocie je „našťastie" len krátka, sezónna záležitosť. Aj jeho rozprávka o tom, ako „horárka vyhnala na pašu sedem kráv a keď sa po ne vrátila, bolo ich už osem" je pre Sanigu príznačná. „Prišla bližšie a bol to medveď. Viedol kravy ako kraviar!". Na okorenenie prírodospytného života takéto reči slúžiť môžu, čiastočne však znižujú kredit uznávaného znalca prírody.
Na dokreslenie etologickej negramotnosti našich nadšencov prírody možno ešte predložiť vyjadrenie inak excelentného filmára našej fauny, ktorého meno však z úcty k jeho húževnatej a naozaj úžasnej práci nie je vhodné v negatívnej súvislosti uvádzať. Na margo problematiky medveďov sa však aj on vyjadril značne sploštene a zjednodušujúco: medvede sú v ich prirodzenom prostredí vyrušované ľuďmi (čo je sporadicky pravda), a to vraj následne vedie k ich ventilovanej agresii. „Ľudia vyrušia medveďa za deň 3, 4-krát. V istej chvíli je zviera už natoľko vystresované a nahnevané, že odrazu si to ktosi odskáče. Cestu mu skríži náhodný turista a rozzúrený medveď zaútočí." (denník PRAVDA. 23.12.2011. str.17). Nuž, kumulácia stresu neprebieha u zvierat tak ako u ľudí, najmä ak sú medzi jednotlivými rušivými podnetmi značné pauzy, zabraňujúce vnímať tieto podnety kontinuálne, pričom aj celkom krátke pauzy dokážu vrátiť zviera z podráždenia síce nie do neutrálneho psychického vyladenia, ale do stavu obvyklého zvýšeného pohotovostného režimu, ktorý je im vlastný a trvalo prítomný. Zvieratá sú celým svojím uspôsobením a vzájomnými, najmä mimodruhovými vzťahmi pripravené byť neustále v strehu, t.j. byť kvázi stresované, pričom aj rýchla frekvencia podnetov a aj náročné výkyvy v intenzite dráždivých podnetov sú rýchlo spracované a nenechávajú žiadnu výraznú stopu v ich psychike, a už vonkoncom neovplyvňujú a nemenia ani celkové správanie, ani agresivitu. Podnet ako príde, tak sa stratí a v takýchto iritujúcich a útlmových hladinách a ich výkyvoch prežíva zviera celý svoj život (nehovoríme o extrémnych a neobvyklých, zároveň aj život ohrozujúcich podnetoch). Za normálnych okolností je zistená prítomnosť človeka v lokalite zvieratami rýchlo vyhodnotená, spracovaná a riešená (najčastejšie vedie k úniku) a v skutočnosti ani nevyvoláva to, čo ľudia nazývajú alebo odborníci definujú ako stres. Pravá podstata pojmu stres vyžaduje zároveň aj abstraktné hodnotenie a projekciu záťažovej situácie vo vlastnej predstavivosti, uvažovanie nad následkami a horúčkovitou úvahou o možnostiach vyviaznutia, čoho je však schopný výhradne človek. Rovnako tak je len človek schopný kumulácie stresov a ich náhleho agresívneho ventilovania niekedy aj pri malichernej a nepodstatnej príčine.
Aké sú možné praktické východiská pri akútnom riešení problematiky obťažujúcich medveďov?
Východzí stav:
Informácie o obťažujúcom výskyte medveďa na okraji či priamo v ľudských sídlach prijímajú najčastejšie operační pracovníci Policajného zboru SR, na druhom mieste operační pracovníci Hasičského a záchranného zboru SR, ojedinele operační pracovníci mestských polícií, občas aj hospodári a členovia poľovníckych združení. Primárne kompetentný orgán - štátna ochrana prírody - je zatiaľ mimo podvedomia a i reálneho dosahu verejnosti (stav do roku 2012). Kontaktovaní pracovníci polícií nemali v minulosti, a aj ešte celkom prednedávnom, k dispozícii ďalší pripravený a stanovený operatívny postup, preto zvykli improvizovať: zháňali horúcimi linkami (podľa nich) predpokladané kompetentné osoby, ich telefónne čísla a pod. Kontaktovali hasičský a záchranný zbor, poľovníkov, ba aj útulky pre zvieratá. V naliehavých prípadoch vyhľadávali telefónne čísla vzdialených veterinárov, disponujúcich imobilizačným vybavením. Celkový čas od získania prvotnej informácie až po účinné odborné opatrenia bol preto príliš dlhý a tým sa zároveň predlžovalo a aj zvyšovalo potencionálne nebezpečenstvo ohrozenia občanov. No aj dnes sa hliadky polície, vyslané na miesto výskytu medveďa, najčastejšie stávajú - spolu s občanmi - len pozorovateľmi aktivít zvieraťa, namiesto toho, aby zabezpečili preventívnu ochranu obyvateľstva zamedzením prístupu občanov, zákazom vstupu na všetky prístupové cesty do lokality, v ktorej sa nachádza medveď - z dôvodu možnosti nevyhnutného použitia zbrane v prípade priameho ohrozenia a napadnutia občanov musí byť verejný priestor vyprataný. Polícia však nie vždy na mieste disponuje guľovou zbraňou potrebného kalibru pre prípady náhle vzniknutej situácie nutnej obrany. Väčšina prípadov končí samostatným odchodom medveďa z lokality na základe zvýšeného počtu rušivých podnetov (automobily, osoby, psy, verejnosť a pod.). Ojedinelá imobilizácia medveďa privolaným veterinárnym lekárom (ak sa ho vôbec podarí skontaktovať a promptne dislokovať) je opatrenie zriedkavé a v celkovom kontexte neprináša vhodné definitívne riešenie (čo ďalej s uspatým medveďom?). Opakujúce sa prípady sú pre miestne orgány podnetom, vedúcim k snahe získať povolenia na ochranný odstrel - zdĺhavosť tohto procesu je v niektorých prípadoch priam trestuhodná. Kompetentné rezortné štátne orgány konajú liknavo a namiesto rýchlych a účinných opatrení hľadajú kompromisy v záujme predchádzania ich vlastných konfliktov s priaznivcami a amatérskymi ochrancami medveďov, vrátane neodborných a neobjektívnych médií. Pokusy o systémové riešenie problematiky medveďov končia zvolávaním komisií, do ktorých je prizvané celé spektrum ani nie odborných, ale viacej protichodne pôsobiacich záujmových skupín. Výsledkom je nejednoznačný a nesystémový stav, vedúci k improvizovaným riešeniam v každom jednotlivom prípade s následnou kritikou zo strany zložiek, ktoré sa ho nezúčastnili. Pri dlhodobom odkladaní reálnych a legitímnych riešení dochádza k pytliactvu (streľba do brucha), k pokladaniu otrávených návnad
Verejnosť je zavádzaná mediálnymi výstupmi nekvalitných novinárov, ktorí jej ponúkajú zveličené a zdramatizované metapríbehy, nadbiehajúce lacnému masovému vkusu. Je nepochopiteľné, že v každej redakcii sa nájdu redaktori, predpojato inklinujúci k nekritickej a tendenčnej ochrane prírody, a teda i medveďov.
Za tejto situácie nie je možné dosiahnuť stav spoľahlivej a účinnej systémovej kontroly nad zvieratami, ktoré sa náhle či opakovane ocitnú v ľudských sídlach.
Návrh opatrení:
- vypísať konkurz na teoretické spracovanie návrhu riešenia (MŽP SR)
- verejné hodnotenie návrhov, konzultácia s autormi,
- vyňať pozitívne prvky z viacerých návrhov,
-prijať záväzné systémové opatrenia, jednotné pre celé územie SR,
- vypracovať presnú metodiku, ako súčasť záväzných systémových opatrení pre všetky zainteresované zložky,
- trojstupňová profesionalizácia pri riešení obťažujúceho výskytu medveďov v ľudských sídlach,
- tréning a príprava zložiek, zapojených do trojstupňového systému opatrení,
- v rámci prvého stupňa zaviesť účinný oznamovací systém pri zistení výskytu medvedích jedincov s aktivitami v ľudských sídlach - prvotný príjemca informácie - policajný zbor (PZ SR) - bude mať k dispozícii vopred pripravený presný metodický postup so stanovenými krokmi (získanie vyčerpávajúcej informácie od oznamovateľa, formulár na evidenciu zistených údajov (viď vzor nižšie), telefonické kontakty, vyslanie pripravených zložiek II. stupňa na miesto výskytu zvieraťa),
- v rámci druhého stupňa vypracovať a zorganizovať pre PZ SR systém non stop opatrení pre naliehavé prípady výskytu medveďa v ľudských sídlach,
- prenos ďalšieho riešenia z druhého urgentného stupňa na stupeň tretí - odborný (odovzdanie zistených informácií kompetentným pripraveným profesionálnym zložkám),
- v rámci tretieho stupňa zaviesť výkon odborných opatrení - zostavenie troj až štvorčlenných profesionálnych tímov v regiónoch SR, v zložení: štátny ochranca prírody, zoológ (môže byť tá istá osoba, ako je štátny ochranca), poľovník, veterinár - s presne definovanými kompetenciami (rozhodnutie o odstrele priamo na mieste, výnimky zo zákazov vjazdu, vstupu, pohybu, zmluvný výkon práce),
- v rámci III. stupňa profesionálne a odborné sledovanie správania problémových medvedích jedincov, ich presná evidencia, popis, fotografovanie, filmovanie, záznam ich aktivít, anomálií, charakteru a frekvencii prienikov do ľudských obydlí, vyhodnotenie perspektív problémového jedinca,
- v rámci III.stupňa aktívny pokus o definitívne vytlačenie medvedích jedincov pri zistenom prieniku do ľudských sídiel - viacúrovňové zastrašovanie a označenie farebnou strelou, sledovanie správania a pohybu jedincov po vytlačení a zastrašení,
- v prípade prevažujúcej a opakujúcej sa viazanosti kontrolovaného jedinca na zdroje potravy v blízkosti ľudských sídiel rozhodne III. stupeň priamo na mieste o neodkladnom odstrele,
- legislatívna úprava, umožňujúca zložke III. stupňa rozhodnúť o odstrele medveďa na právnom podklade „ochranného odstrelu".
V problematike riešenia medveďov je teda optimálne vytvoriť systém, pozostávajúci z troch uvedených profesionálnych stupňov:
I. stupeň - V prvom stupni určiť a metodicky pripraviť zložku, ktorá prijíma prvotnú informáciu o výskyte medveďa. NÁVRH: Policajný zbor SR (operační pracovníci v krajských centrálach)
II. stupeň - V druhom stupni určiť a metodicky pripraviť non stop pohotovostnú zložku, ktorá akútne rieši prienik medveďa do ľudských sídiel. NÁVRH: Policajný zbor SR (výjazdové zložky)
III. stupeň - v treťom stupni preberá systémové riešenie zistených jedincov profesionálna odborná zložka, pôsobiaca pod kuratelou štátnej ochrany prírody.
PRVÝ STUPEŇ
Pre potreby permanentného príjmu informácii je pre prvý stupeň najvhodnejšia sieť operačných pracovníkov krajských riaditeľstiev Policajného zboru SR (KR PZ), pričom výhodná je jej organizačná previazanosť s navrhovanou zložkou II. stupňa - motorizovanými jednotkami obvodných oddelení PZ SR (OO PZ SR).
Operačný pracovník KR PZ prijíma informácie o obťažujúcom výskyte medveďa a ihneď organizuje následné opatrenia v rámci jednotného systému. Ako prvotný príjemca informácie bude mať vopred pripravený presný metodický postup so stanovenými krokmi:
a/ získanie vyčerpávajúcej informácie od oznamovateľa (čo najpresnejšia lokalizácia, prístup do lokality, aktivity medveďa, smer a rýchlosť jeho pohybu, počet zvierat a ich vekové zloženie),
b/ zápis údajov do formulára ZÁZNAM O NÁLEZE MEDVEĎA (skrátene ďalej len ZONM viď vzor nižšie),
c/ vyslanie pripravených zložiek II. stupňa na miesto výskytu zvieraťa,
d/ aktuálne prijíma zistené informácie od vyslaného II. stupňa a zaznamenáva ich do formulára ZONM (čas vyslania hliadky, čas príjazdu hliadky na miesto výskytu, zloženie hliadky, čas odchodu hliadky z miesta výskytu, zistené skutočnosti, vykonané opatrenia, prijíma a eviduje foto a video dokumentáciu vyslanej hliadky),
e/ centrála KR PZ SR bezodkladne predisponuje kópiu ukončeného formulára ZÁZNAM O NÁLEZE MEDVEĎA (prípadne odošle elektronicky po naskenovaní mailom) miestne príslušnému štátnemu orgánu ochrany prírody, t.j. zriaďovateľovi zložky III. stupňa ,
f/ originál formuláru ZÁZNAM O NÁLEZE MEDVEĎA archivuje v zmysle platných predpisov KR PZ SR.
DRUHÝ STUPEŇ
Druhý stupeň (navrhovaná výjazdová zložka PZ SR ) zahŕňa potrebu zabezpečenia akútnych a naliehavých opatrení po oznámení výskytu medveďa v tesnej blízkosti či priamo v ľudských sídlach v záujme zabezpečenia ochrany obyvateľstva a priekumu situácie. Keďže pohyb medveďa mimo teritória sa neriadi pevnými pravidlami a iba čiastočne predvídateľnými periódami je zrejmé, že opatrenia v rámci druhého stupňa vyžadujú zabezpečenie stálej non stop pohotovosti. Do úvahy prichádzajú tieto zložky: polícia, hasiči, poľovníci, pracovníci štátnej ochrany prírody. Z nich v non stop v prevádzke fungujú dnes iba polícia a hasiči. V prospech polície vypovedá viacero faktorov: mobilita a operatívnosť, psychická a odborná pripravenosť kádrov, materiálna a technická pripravenosť, držanie potrebnej zbrane na účely potrieb okamžitého odstrelu medveďa (guľová zbraň) alebo jeho zastrašenia (najmä gumovými projektilmi).
Uvedenú non stop pohotovostnú príslužbu nie je možné zaviesť v dobrovoľných poľovníckych združeniach (už teraz sa opakovane stávajú prípady, kedy nie je možné privolať žiadneho poľovníka napr. ku zrazenej žijúcej či uhynutej poľovnej zveri). Nie je možné ju zabezpečiť ani v radoch štátnej ochrany prírody, ani veterinárnej správy, pretože non stop službu by tu komplikovali viaceré faktory: potrebná je každodenná mimopracovná pohotovosť - rozdelená na viacerých pracovníkov, stála telefonická dostupnosť, problémy by sa naskytli v čase dovoleniek pracovníkov, v systéme preberanie služieb, vo financovaní (príplatky za stálu pohotovosť, za nadčas a prácu vo sviatok a voľné dni). Okrem toho urgentné riešenie prieniku medveďa do ľudských sídiel si vyžaduje spoločnú aktivitu minimálne dvoch osôb. Rýchle a operatívne spolčenie dvoch či troch nezávislých pracovníkov štátnej ochrany prírody a veterinárneho lekára, z ktorých navyše každý spravidla býva v inej obci, by vyžadovalo aj zabezpečenie dopravných prostriedkov, ich financovanie, prípravu, údržbu - stačí, že jeden člen skupiny by bol nedostupný a celý urgentný systém náhle padne. K tomu je nevyhnutné pridať poistenie a výcvik, držanie techniky a prostriedkov na elimináciu medveďa, vrátane zbrojného preukazu.
Pri analýze všetkých, do úvahy prichádzajúcich možností sa teda ako optimálne východisko javí zverenie druhého stupňa výjazdovým zložkám Policajného zboru SR, t.j. obvodným oddeleniam polície a pohotovostnej motorizovanej jednotke (PMJ), a to z týchto dôvodov:
obvodné oddelenia PZ SR pokrývajú celé územie SR,
polícia vo všeobecnosti slúži na zabezpečovania ochrany osôb, prostredia,
v polícii sú spoľahlivo vycvičení príslušníci, fyzicky a psychicky zdatní, s nadštandardným operatívnym, materiálovým a technickým vybavením, vrátane systémového vzájomného nahradenia a dopĺňania sa pri nepredvídateľných udalostiach (dve rôzne udalosti na dvoch rôznych miestach naraz, dostatočný počet služobných automobilov a pod.),
výhradne polícia je schopná na jednom mieste v potrebnom čase sústrediť oba druhy zbraní (broková zbraň s gumenými projektilmi na zastrašenie medveďa, resp. guľová zbraň na odstrel medveďa v naliehavom prípade nutnej obrany,
výhradne polícia má právomoci a zároveň aj technické prostriedky na vyprázdnenie priestoru (amplión je zabudovaný priamo v majáku), vrátane donucovacích prostriedkov po neuposlúchnutí výzvy,
polícia disponuje v regiónoch aj špeciálnou záložnou motorizovanou pohotovostnou jednotkou (PMJ), ktorá sa dokáže promptne presunúť do lokality ohláseného výskytu medveďa a posilniť vyslanú hliadku. PMJ pracuje taktiež nonstop.
príprava polície v súvislosti s medveďmi by si vyžadovala len krátke zacvičenie, preškolenie a zároveň doplnenie technického vybavenia (gumové projektily, projektily s farebnou náplňou, nahlasovanie údajov do evidenčného formulára, ktorý ma k dispozícii I. stupeň, t.j. operačný príslušník PZ SR v krajskej centrále),
sirény a silné svetelné podnety, vhodné na účely zastrašovania má polícia k dispozícii v nainštalovaných majákoch.
činnosť polície by spočívala v rýchlom presune jednotky na miesto výskytu medveďa mimo jeho prirodzeného areálu v celej jej územnej pôsobnosti.
Algoritmus druhého stupňa by spočíval v týchto krokoch:
Prvostupňový operačný pracovník polície v centrále KR PZ SR preberá prvotnú informáciu o výskyte medveďa, oznámi získané údaje zvolenej výjazdovej hliadke PZ SR a vyšle ju na miesto zisteného nálezu - vyslaná hliadka PZ SR sa presunie na udané miesto, kde podľa pokynov operačného pracovníka v centrále zisťuje a dokumentuje všetky dôležité okolnosti, medveďa fotografuje, filmuje, získava informácie od svedkov, ktoré nahlasuje operačnému pracovníkovi v centrále, ten ich zapisuje do formulára ZONM (opakovaný výskyt medveďa v lokalite, miesto a čas prvého zaregistrovania medveďa, presné miesto dnešného výskytu, smer jeho pohybu, správanie medveďa, opis jeho aktivít, zistené škody, popis medveďa, vykonané opatrenia - zastrašenie (použité metódy a prostriedky), ukončenie akcie.
Hliadka PZ SR v prípade potreby vydá pokyny na vypratanie priestoru a zamedzí vstupu osôb do lokality výskytu medveďa.
Hliadka PZ SR vykoná opatrenia primerané zisteným okolnostiam - zastrašenie medveďa, označenie farebnou strelou.
Hliadka PZ SR odchádza z miesta výskytu medveďa až po overení si dostatočnej účinnosti zastrašovacích a dislokačných techník, resp. po vzdialení sa medveďa do jeho prirodzeného areálu.
Ukončenie akcie oznámi hliadka operačnému pracovníkovi I. stupňa v centrále KR PZ SR.
Hliadka PZ SR má možnosť zvážiť a uskutočniť na mieste okamžitý odstrel medveďa (na právnom podklade „krajnej núdze" resp. „nutnej obrany) v prípade neúčinnosti vykonaných opatrení, po ktorých zviera naďalej zotrváva v ľudskom prostredí a priamo ohrozuje bezpečnosť obyvateľstva, resp. jeho správanie potencionálne môže viesť k ohrozeniu obyvateľstva.
Hliadka PZ SR po skončení výjazdu odovzdá získanú video a foto dokumentáciu vedeniu obvodného oddelenia PZ SR., ktoré ju bezodkladne predisponuje miestne príslušnému orgánu štátnej ochrany prírody, t.j. zriaďovateľovi zložky III.stupňa.
TRETÍ STUPEŇ
Tretí stupeň by predstavoval viacčlennú profesionálnu i poloprofesionálnu zložku, financovanú štátom (v rámci rezortu ochrany prírody), ktorú zriaďuje, riadi a koordinuje miestne a vecne príslušný orgán ochrany prírody. Zložka by pozostávala z vedúceho skupiny - povereného pracovníka štátnej ochrany prírody (zoológa), a členov skupiny: veterinárneho lekára a aktívneho poľovníka. Členovia tejto skupiny a ich náhradníci (v rovnakom počte a zložení) by mali, ako externí spolupracovníci, uzatvorenú zmluvu so štátnou ochranou prírody - dohodu o vykonaní práce, prípadne dohodu o používaní súkromného motorového vozidla. Súčasťou skupiny musia byť náhradníci na každú pozíciu v skupine. Podmienku členstva v profesionálnej skupine je poistenie.
Skupina disponuje terénnym automobilom s prídavnými reflektormi, dokumentačným zariadením (fotoaparát, kamera, fotopasce, laptop), guľovou zbraňou (poľovník), imobilizačnou narkotizačnou puškou (veterinárny lekár) pre prípady rozhodnutia premiestniť zviera.
Skupinu zvoláva orgán ochrany prírody prostredníctvom povereného vedúceho skupiny.
Činnosť profesionálnej skupiny by spočívala najprv v prevzatí agendy - formulára od prvostupňovej zložky (t.j. od KR PZ SR) o výskyte medveďa a vykonaných opatreniach prostredníctvom II. stupňa ( t.j. hliadka PZ SR), vrátane fotografickej a filmovej dokumentácie od OO PZ SR. Formulár a kompletnú dokumentáciu spracuje vedúci zložky, t.j. poverený pracovník štátnej ochrany prírody. Ten následne vyhodnotí údaje a rozhodne o zvolaní ostatných členov profesionálnej skupiny na treťom stupni a čom vykoná stručný záznam a uvedie zdôvodnenie.
V prípade nevyhnutnosti zvolať profesionálnu skupinu sa skupina zhromaždí v čo najkratšom možnom termíne (vrátane dní voľna a sviatkov). Spoločne vyhodnotí získanú dokumentáciu a rozhodne o ďalšom postupe. Presunie sa do lokality výskytu medveďa, kde skúma a posudzuje situáciu, analyzuje stopy, exkrementy, správanie a aktivity medveďa, sleduje a vyhodnocuje pohyb a smer pohybu medveďa v teréne, pozoruje ho z vybraného pozorovacieho stanoviska (na okraji obce), a zabezpečí odstrel medveďa v prípade nevhodnej prognózy a z hľadiska budúcich možných a opakujúcich sa prienikov do ľudských sídiel. Po odstrele nasleduje veterinárna prehliadka, prvotné posúdenie zdravotného stavu. Telo zvieraťa bude odovzdané veterinárnemu ústavu na podrobnejšiu prehliadku zdravotného stavu za účelom vylúčenia podozrenia z prenosu infekčných chorôb. V prípade vylúčenia infekčného ochorenia prenosného na človeka môže byť telo medveďa ponúknuté v aukcii ako trofej, pričom výnos bude použitý na financovanie skupiny III. stupňa. Prípadne bude telo odovzdané spracovateľskej kafilérii.
O všetkých vykonaných opatreniach prevedie vedúci skupiny zápis a vypracuje správu (protokol o pitve bude tvoriť prílohu správy), ktorú archivuje miestne a vecne príslušný orgán štátnej ochrany prírody.
vzor tlačiva - platí pre I. stupeň
ZÁZNAM O NÁLEZE MEDVEĎA (ZONM)
KR PZ SR v: ....................................................................
Druh zvieraťa:.........................
počet jedincov: ........... zloženie: (dospelí/mláďatá)...................................
Obec: ............................................. Okres: ...........................................
Lokalita (názov miestnej časti, ulica, orientácia S, Z, J, V): ............................................................................................................................................
...........................................................................................................................................
...........................................................................................................................................
Popis aktivít zvieraťa v čase nálezu (vrátane smeru pohybu):
Meno a priezvisko informátora č.1:. .......................................................................................................................
Číslo telefónu informátora: ........................ Čas prijatia informácie: .............
Iné informácie o okolnostiach výskytu zvieraťa: počet zviera a ich vekové zloženie. aktivita zvierat, smer pohybu, správanie, opakovaný výskyt (kedy prvýkrát, koľkokrát), vykonané miestne opatrenia (plašenie, odháňanie - použitý spôsob), spôsobené škody, komu bol ešte v minulosti hlásený výskyt (kedy, kým a s akým výsledkom), iné závažné okolnosti (napadnutie osoby, zvieraťa, dopravná nehoda), iné okolnosti - napr. celkový počet osôb v blízkosti zvieraťa.
Meno a priezvisko informátora č.2:. ................................................................................................................
Číslo telefónu informátora: ................. Čas prijatia informácie: ...........
Iné informácie o okolnostiach výskytu zvieraťa: (detto)
- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -
(II.strana záznamu ZONM)
Na miesto nálezu zvieraťa vyslaná hliadka: ........................................................................................................................................
Čas vyslania hliadky: ............. Čas príchodu hliadky na miesto nálezu: ..............
Čas odchodu hliadky: ...............
Čas vyslania II. hliadky: ......... Čas príchodu II. hliadky na miesto nálezu: ...........
Čas odchodu II. hliadky: ...........
Záznam o zistených okolnostiach a vykonaných opatreniach (informácie od vyslanej hliadky):
porovnanie zistených údajov s údajmi informátorov:
doplnenie údajov:
vykonané opatrenia:
odporúčané opatrenia:
odstrel zvieraťa (zdôvodnenie, údaje o strelcovi, okolnosti streľby, spôsob zabezpečenia priestoru streľby):
odloženie tela zvieraťa (miesto, spôsob prepravy, spôsob uloženia):
Čas ukončenia aktivít hliadky: ...... Za KR PZ SR zaznamenal: ................
- - -
