Všetko o kastráciách našich psov

Autor: Vladimír Hatara | 9.2.2017 o 21:42 | (upravené 10.2.2017 o 16:16) Karma článku: 4,16 | Prečítané:  540x

Otvorene a kriticky o možnostiach či nemožnostiach jednotlivca i spoločnosti pri regulácii rozmnožovania spoločenských zvierat 

Rozmnožovanie psov – kontrola populácie – súčasné nedostatočné riešenia (kastrácie riešia príčiny, útulky len následky)  – podpora kastračného programu – faktory odmietania kastrácií zo strany chovateľov – pozitíva i negatíva kastrácií – reálne možnosti a prekážky kastrácií – pojednávania o kastráciách – úvahy

Prečo vôbec téma kastrácií existuje? 

  Kontrola populácie psov je nevyhnutným javom v spolužití človeka so psom. Psov sa takmer vždy a všade rodilo viacej, ako bol počet záujemcov, a to viedlo chovateľov (okrem niektorých krajín východnej Ázie, v ktorých je pes tradične používaný na kulinárske účely) k bezpodmienečnému odstraňovaniu nechcených, nepotrebných a prebytočných jedincov. Problém prebytočnosti riešili na celom svete rovnakými rýchlymi a dostupnými spôsobmi (topenie nadpočetných mláďat, zabíjanie omráčením, strieľanie povahovo nevhodných a problémových dospelých jedincov, ako aj starých či chorých psov) a takéto spôsoby sa používajú dodnes nielen v zaostalých krajinách. Pretrvávajú totiž aj v civilizovanejších častiach sveta, vrátane Slovenska – v závislosti od vzťahu chovateľa, jeho vedomostí, dostupnosti veterinárnej služby, finančných možností chovateľa a sily tradície. A aj v dôsledku benevolencie príslušných štátnych orgánov, ktoré majú nad podobnými negatívnymi a dnes už zakázanými javmi dohliadať.

  Nástup civilizačných trendov spred niekoľkých desaťročí, ktorých súčasťou bol aj pozitívne sa zlepšujúci vzťah ku zvieratám, priniesol paradoxne aj nové nepredpokladané a dovtedy nepoznané negatíva. Vlastníci psov napríklad už postupne v čoraz väčšej miere prestávajú držať psov na reťaziach či v kotercoch (čo možno hodnotiť kladne), avšak nepostačujúce oplotenia dvorov navodili nové nežiadúce fenomény: úteky psov, voľný nekontrolovaný pohyb a s ním spojené nekontrolované rozmnožovanie s obrovskými nechcenými prírastkami mláďat. Viac, ako dovtedy kedykoľvek v histórii sa psi dostávajú do kontaktu so sučkami v ruji, čo znamená nárast aktov párenia, nárast mláďat. Zlepšujúce sa ekonomické a konzumné postavenie obyvateľstva čiastočne síce vykompenzuje nechcené jedince (rodiny sa prvoplánovo rozhodnú pre psa, veď šteniatka sa ponúkajú za nízku cenu, ba aj zadarmo a nie je pri ich zaobstarávaní potrebné splniť žiadne vopred dané podmienky a kritériá – absencia týchto podmienok je pritom základný a najnaliehavejší problém), avšak každoročné prebytky nikým nechcených mláďat sú napriek tomu obrovské. Civilizačné faktory a scitlivenie časti spoločnosti aj v týchto kritických a rozhodujúcich okamihoch pôsobia kontraproduktívne, keď riešenie už narodených, no nechcených prírastkov sa dostalo práve pod kuratelu emocionálne uspôsobených laikov s nezrelými predstavami a možnosťami riešenia, apelujúcich v prvom a poslednom rade na súcit. Avšak bez kritického nadhľadu a niektorých, akokoľvek nepríjemných strát túto vojnu s nechcenými prírastkami spoločnosť nevyhrá. Tou stratou v tomto prípade sú nevyhnutné a zákonom povolené eutanázie. Na druhej strane ziskom sú preventívne kastrácie, vykonávané v čo najvyššej možnej miere. 

  Koniec dvadsiateho storočia tak priniesol zo strany ortodoxných ochrancov zvierat mediálne šírenú vlnu navonok ušľachtilých, príťažlivých, no vskutku nerealistických a emotívnych vízií záchrany úplne každého narodeného jedinca, pričom však rozmnožovanie, resp. priamy akt párenia, ešte nemajú ani najvyspelejšie spoločnosti pod dostatočnou kontrolou, vrátane spoločnosti našej. Dochádza tak postupne k neriešiteľnej, patovej situácii. Obrovský nárast pri živote ponechaných, avšak zároveň nikým nechcených psov a mačiek, spôsobil nový rozmer problému – čo s nimi? Pretlak začali ventilovať ochrancovia len v čiastočnej a úplne nepostačujúcej miere výstavbou útulkov, pritom však požadujú, aby následky ich vskutku nezodpovedného, nedomysleného, zdanlivo pozitívneho pôsobenia na chovateľov (Všetko narodené nechajte žiť!), a početné dôsledky takýchto ich nereálnych predstáv financoval štát, obce, občania, teda spoločnosť – od všetkých uvedených zložiek pýtajú peniaze. Ak za tejto nepriaznivej a takmer neriešiteľnej  situácie ešte aj navádzajú v navonok dobrom, v skutočnosti však neuváženom zámere chovateľov na odmietanie legitímnych, bezbolestných eutanázií nechcených zvierat prostredníctvom veterinárnych lekárov a účinných narkotík, tak na druhej strane im chýba premyslená a reálna stratégia nielen ako zabraňovať zbytočnému a najmä nekontrolovanému rozmnožovaniu i následnému pretrvávajúcemu topeniu mláďat, ale najmä ako prakticky zabezpečiť kvalitný a plnohodnotný život každému narodenému jedincovi – čo však v skutočnosti vôbec nie je možné. Rovnako u nich absentuje pozitívna perspektíva, t.j. taká budúcnosť, v ktorej sa frekvencia a výskyt problémov s nechcenými psami či mačkami bude zmenšovať, resp. dostane sa pod účinnú a spoľahlivú kontrolu. Zatiaľ teda iba platí, že problematiky sa zmocnili laické nadšené kádre, ktoré však vychádzajú výhradne z pocitov, ale nie z dôkladnej znalosti chovateľskej reality a problematiky. Zanedbateľné sú u nich odborné poznatky, východiskové relevantné fakty, štatistiky, sociologické i demografické údaje, absencia ktorých im umožňuje rojčenie a snívanie o umiestnení každého narodeného psa v novej (vskutku však neexistujúcej) rodine, na čo podľa nich postačuje zverejňovanie fotografií zvierat a srdcervúcich sprievodných textov pod hlavičkou SÚRNE! na internete, spolu s číslami účtov ich združení. Súčasťou týchto insitných snov a vízií sú aj veľkolepé programy kastrácií psov i mačiek. No aj tomuto programu chýba realistický pohľad na možnosti jednak celej usporiadanej spoločnosti (vrátane samotného štátu a jeho orgánov) a jednak z nej sa skladajúcich, prevažne tradicionalisticky zmýšľajúcich a konajúcich chovateľov s obmedzenou kúpyschopnosťou a teda s malou ochotou investovať do liečby svojho občas chorého psa, nieto ešte do kastračného – a podľa nich zbytočného – zákroku na zdravom zvierati.                                                                                                                           

  Došlo tak ku neželanému efektu úplne nekontrolovanej a nezvládnuteľnej kumulácie pri živote udržaných či zachránených psov, mačiek (aj v preplnených útulkoch), pre ktoré však nie je možné nájsť potrebný počet vhodných záujemcov. Na tomto mieste je potrebné nekompromisne uviesť, že útulky z hľadiska perspektívy situáciu nikdy dostatočne a na dobrej úrovni nevyriešia – chytajú problém za chvost, riešia už len dôsledky, nie príčiny. Útulkov je pritom málo, ich výstavba i prevádzka sú drahé, požierajú veľa peňazí a únavný problém s nechcenými prírastkami nikdy nemá konca. Fakt, že na vidieku ľudia ešte stále topia nechcené mláďatá psov i mačiek paradoxne zachraňuje situáciu – keby tak nerobili, útulky by ešte viac praskali vo švíkoch a situácia v nich by bola razom úplne nezvládnuteľná, vedúca ku kolapsu. Už dnes zvieratá v preplnených útulkoch trpia a ich pobyt v nich je spravidla spojený s nepostačujúcim welferom, ba niekedy až hraničí (s relatívne neviditeľným, no pre odborníka zreteľným) týraním, čo nemožno ospravedlniť peknými rečami a pocitmi o ich údajnej „záchrane“. Dôstojnosť zvierat v preplnených útulkoch je často potláčaná pod úroveň akceptovateľnosti, nakoľko život medzi vlastnými i cudzími výkalmi a močmi je jav, ktorý nemožno ospravedlniť blahorečenými argumentmi o ich záchrane.      

  Ochrancami plánovaný úplný zákaz aj bezbolestných eutanázií vo veterinárnej ambulancii privedie spoločnosť do ešte vyhrotenejšej patovej situácie. Nie je možné akceptovať, aby takýto laici hovorili do tvorby legislatívy a v emotívnej rovine ovplyvňovali politikov, novinárov i spoločnosť.

  Tie realisticky zmýšľajúce útulky, v ktorých nadpočetných, nechcených, chorých a problémových psov z nevyhnutných dôvodov bezbolestne a povoleným spôsobom utrácajú (aj v záujme toho, aby odstránili a obmedzili kruté a zakázané topenie, strieľanie a vyhadzovanie) sa stávajú terčom nevraživosti zo strany samozvaných ochrancov. Zriadenci takýchto útulkov sú posmešne nazývaní „vrahovia, šarhovia“. V názorovej konfrontácii s ochrancami sa realistom a odborníkom nedarí nájsť kompromis a v dôsledku rigidných, úporných ideologických a principiálnych postojov ochrancov ich nemožno priviesť k realistickému nadhľadu a pochopeniu súčasnej situácie v chove psov i mačiek. Teda ani ku kontextovému chápaniu takej elementárnej matematiky, podľa ktorej produkcia šteniatok troj- až štvornásobne prevyšuje každoročne dopyt a nie je teda možné udržať pri živote úplne všetky mláďatá.

 Na základe uvedeného možno vysloviť štyri konštatovania:

  Za sumu, ktorú obce, sponzori a záujmové združenia investovali do výstavby, prevádzky útulkov a karanténnych staníc počas uplynulých 25 rokov (celkovo vyše pol miliardy korún), mohli byť na Slovensku vykastrované takmer všetky sučky a čipovaní úplne všetci psi – dôvody na existenciu útulkov by zanikli (koniec útekov, nekontrolovaného párenia, koniec anonymity).

 Počty uskutočnených kastrácií sú zanedbateľne nízke aj preto, lebo ochrancovia nezmyselne investujú sústredené finančné prostriedky namiesto do kastrácií radšej do výstavby útulkov, v ktorých potom zhromažďujú nechcené mláďatá od nevykastrovaných súk, čo naznačuje absurdnú víziu nikdy nekončiaceho kolobehu.

  Počet vykonaných kastrácií spoločenských zvierat nebude nikdy taký, aby sa následne vyrovnala ponuka s dopytom, a aby už nebolo potrebné vykonávať bezbolestné eutanázie nechcených nadpočetných zvierat.

  Čím viac budeme povoleným a bezbolestným eutanáziám zabraňovať, tým viacej sa bude nepovolene topiť, strieľať, vyhadzovať, a tým viac budú potrebné útulky a ich vyššie kapacity.

  Tí, ktorí sa iniciatívne ujímajú riešenia problematiky konajú úplne naopak a iracionálne: neodhaľujú a nezabraňujú zakázanému neplánovanému rozmnožovaniu, ba ani zakázanému topeniu, ale  nezmyselne bojujú najmä proti zákonom povoleným eutanáziám a popritom prosíkajú o peniaze na čoraz väčší útulok. Priaznivci ochrany zvierat neraz zlyhávajú aj vtedy, ak im pragmaticky navrhnete aktívnu spoluúčasť na riešení problematiky, napríklad získavaním záujemcov o nimi samými propagované kastrácie. Istý horlivý ochranca sa počas konfliktu s pracovníkom útulku agresívne vyhrážal „postihmi“ v prípade pokračujúcich (legitímnych) eutanázií a nepresvedčil ho ani fakt, že na vidieku sa masovo topia mláďatá, ba ani to, že vplyvom osvetovej práce tohto útulku vykastrovali v regióne tisícky zvierat, čím predišli zbytočnému rodeniu obrovskej masy nechcených (a vzápätí možno topených) mláďat. Dohodli sa s ním, aby aj on šíril myšlienky kastrácie medzi chovateľmi, a aby každý mesiac podal informáciu o počte kastrácií, vykonaných v dôsledku jeho vplyvu. Nikdy viac sa už v útulku neukázal. Pravdepodobne sa pokúšal chovateľov presviedčať, avšak bezúspešne. A vlastne ani neprekvapuje, že po niekoľkých rokoch odmlčania bol „pristihnutý“ vo veterinárnej čakárni so šteniatkami, ktoré pochádzali od jeho sučky... Na jednej strane kritizovať nevyhnutné eutanázie, na strane druhej prispievať do už aj tak nesmiernych počtov narodených jedincov – to vyžaduje poriadnu dávku mentálnej zaostalosti.

  Nástup ochranárskych doktrín priniesol teda aspoň vo formálnej rovine aj pozitívnu propagáciu kastrácií, ktoré boli prezentované v osvetových materiáloch a v médiách ako „účinný nástroj kontroly populácie zvierat“. Isteže, nástroj nanajvýš žiadúci. Ibaže sa ujal čiastočne, okrajovo a nespĺňa kvantitatívne predstavy a priania, ktoré do neho vkladali. Bariér je viacero. Existujú rôzne psychologické, sociálne, ekonomické, organizačné, mentálne a tradičné faktory, ovplyvňujúce negatívny postoj chovateľa ku kastrácii svojho spoločenského zvieraťa. Zarážajúce je však, že jedna z významných bariér (okrem odradzujúcich vysokých cien zo strany veterinárnych lekárov) spočíva v samotných šíriteľoch myšlienky kastrácií. Spomeňme v tejto súvislosti prípad veterinárneho lekára, člena slovenskej ochranárskej organizácie, ktorý v dobrom úmysle a s nadšením absolvoval dlhodobú stáž na veterinárnej klinike v USA za účelom získavania vedomostí a zručností ohľadom kastrácií. Zdalo by sa logické, že po jeho návrate sa bude aktívne venovať kastráciám, pre ktoré mu jeho domovská ochranárska organizácia vytvorí ideálne podmienky v záujme uskutočnenia čo najväčšieho počtu kastrácií, ktoré neustále prezentuje ako optimálne východisko z ťaživej situácie prebytku psov a mačiek. Nestalo sa tak. Organizácia ho nepochopiteľne poverila inými úlohami a nie kastračnými zákrokmi, až nakoniec z organizácie úplne odišiel za prácou v zahraničí. Rozdiel medzi slovami a skutkami organizácie je v tomto prípade priepastný.

  Je pritom všetkom pozoruhodné, ako ochrancom neustále unikajú základné príčiny, najmä nekontrolované rozmnožovanie voľne pobiehajúcich psov v našich, najmä vidieckych sídlach (ako príčina i skupina prvá, prinášajúca najvyššie počty nechcených mláďat) či vedomé, t.j. zámerné jednorazové nakrytie sučky (ako príčina a skupina druhá), nakoľko príčiny preplnených útulkov a prebytočnosti zvierat hľadajú z dôvodu neznalosti pozadia problematiky prednostne u veľkorozmnožovateľov psov. Tí sa však na plnení slovenských útulkov podieľajú menej ako obe vyššie uvedené skupiny. Toto tvrdenie nájde svojich húževnatých a tvrdohlavých odporcov – vychádza však z 25 rokov trvajúceho húževnatého monitoringu, ktorý v podobnom rozsahu nepreviedol doposiaľ u nás nikto.

  Upriamovanie rozhorčenej pozornosti na veľkorozmnožovateľov vedie následne k absencii pomoci tým bežným chovateľom, ktorých jediná sučka sa nechcene a nečakane stala gravidná (vniknutie cudzieho psa do dvora s hárajúcou sukou, útek hárajúcej sučky, nezastaviteľný sexuálny atak cudzieho voľne sa pohybujúceho psa na hárajúcu sučku počas jej vodenia na verejné priestranstvá pod dozorom vodiacej osoby a pod.). Aj preto sa ani v jednom jedinom tlačenom osvetovom materiáli, ani na jednej internetovej stránke našich ochrancov nenašla počas 20 rokov zmienka a rada o tom, že nechcené nakrytie sučky možno u veterinára včas prerušiť aplikáciou injekčného prípravku. A to až do 45 dní od neplánovaného a nechceného párenia. Aj preto sa tisíckam bezmocných chovateľom rodia desiatky tisícok nečakaných či nechcených prírastkov, zaťažujúcich už aj tak presýtený stav mláďat v našej republike.

  Rovnako v informačných materiáloch ochrancov či v mediálnych výplodoch našich regionálnych rýchlokvasených a ešte rýchlejšie pokazených televíznych novinárikov absentuje dve desaťročia úplne najviac jedna závažná informácie, ktorá by chovateľov uviedla do právnej reality:

Ak vlastník alebo držiteľ zvierat nezabezpečí opatrenia na zabránenie jeho neplánovaného alebo nežiadúce rozmnožovanie – rovnako aj úteku – dopustí sa podľa nateraz platného zákona č. 39/2007 o veterinárnej starostlivosti priestupku, za ktorý mu môže byť udelená príslušným štátnym veterinárnym orgánom pokuta v rozmedzí od 400 do 1-tisíc eur!  Ide o § 48, ods. (3), písmeno h) uvedeného zákona.                                                                         

A ak sa rovnakého priestupku dopustí vlastník zvieraťa v pozícii podnikateľa alebo právnickej osoby môže sa pokuta vyšplhať až do 40 000 eur.                                                     

  Prečo túto dôležitú informáciu neposkytujú verejnosti uvedené zložky (ochrancovia a novinári), je zarážajúce. Radšej budú v morálnej rovine protestovať proti zistenému vyhodeniu zvierat (ktorým sa neraz chovateľ ešte predtým aktívne, no beznádejne pokúšal nájsť záujemcov), stavať čoraz väčšie útulky – avšak premyslená stratégia a dôraz na taký významný psychologicky podprahový prítlak na podvedomie chovateľa, ktorý by sa vo večerných správach dopočul o hrôzostrašnej výške pokuty za úteky či nedovolené rozmnožovanie svojho psa očividne nepatrí do racionálnej a systémovej výbavy ani ochrancov, ani novinárov. Pritom čiastočný efekt by bol zaručený. A práve väčší či celkový úspech v danej problematike sa nevyhnutne, tak ako v každej inej disciplíne, skladá z pozitívnych dielčích výsledkov viacerých línií naraz, ktoré je však potrebné vopred pochopiť, premyslene ošetriť a mediálne šíriť.

 - - -

   Prečo vlastne kastrovať? – Aby sa menej topilo a utrácalo!

  Napriek pozitívnemu prínosu kastrácií existuje v reálnom živote množstvo faktorov, ktoré sú prekážkou pre ich masovejšie zavedenie do chovateľského života. Chovateľ, ktorému sučka či mačka opakovane rodí nechcené mláďatá, má k dispozícii niekoľko riešení, z ktorých niektoré sú legitímne, iné nie. Na legitímnosť však chovateľ spravidla nehľadí – veď o existencii legislatívy väčšinou ani netuší. Pre ktoré riešenie sa rozhodne, to závisí od jeho poznatkov, citu, tradície, finančnej situácie a iných viac či menej závažných okolností.

  Jednotlivé, reálne sa vyskytujúce riešenia príčin a následných problémov s nechcenými prírastkami zvierat, možno hodnotiť postupne takto:

  • benevolencia chovateľa k opakovaným útekom svojho psa –NIE! (odkladanie opravy deravého či nedostatočného oplotenia dvora, vedomé vypúšťanie psa na verejné priestranstvá),
  • nekontrolované voľné rozmnožovanie sučky po útekoch – NIE!
  • nežiadúce párenie – NIE! (genetické problémy, poruchy správania, predvídateľné anomálie),
  • vedomé párenie svojej sučky – NIE! (áno iba vo výnimočných prípadoch zdravých a povahovo vyrovnaných jedincov z uznaných chovov podľa FCI a po predchádzajúcom zistení počtu záujemcov o mláďatá),
  • vedomé nakrytie sučky z dôvodu, podľa ktorého musí mať aspoň jeden krát počas života mláďatá – NIE!
  • kastrácia sučky v lehote 20 až 25 dní od skončenia ruje po nechcenom napárení (potvrdenom  i predpokladanom) – ÁNO (v závislosti od rozhodnutia a súhlasu veterinárneho lekára – pravdepodobnosť súhlasu je nízka),
  • aplikácia veterinárneho prípravku po nechcenom napárení – ÁNO! (následne v časovom odstupe kastrovať),
  • pravidelná aplikácia hormonálneho prípravku na oddialenie ruje u sučky – ÁNO, optimálnejšia je kastrácia,
  • vyhodenie napárenej sučky – NIE!
  • utopenie nechcených mláďat – NIE!
  • vyhodenie nechcených mláďat – NIE!
  • vyhodenie nechcených mláďat spolu s ich matkou – NIE!
  • eutanázia nechcených mláďat u veterinárneho lekára – ÁNO
  • predaj nechcených mláďat do výkupu – NIE!
  • odovzdanie nechcených mláďat do útulku – NIE
  • kastrácia psa alebo sučky –  ÁNO! 

Druhý bod – voľné, nekontrolované rozmnožovanie – je najzávažnejší. Voľný nekontrolovaný pohyb psov, najmä po sporadických či pravidelných útekoch z dvorov a objektov firiem znamená spravidla aj voľné nekontrolované rozmnožovanie. Štvrtý bod – vedomé nakrytie svojej neuchovnenej alebo bezpapierovej sučky je svojou frekvenciou výskytu tiež veľmi závažný. Pri obrovskom počte každoročných nechcených mláďat nikto rozumný svoju sučku zámerne nakryť nedá. Chovateľom však chýbajú voľne dostupné informácie o každoročných obrovských prírastkoch a ich nepomere voči záujemcom, čo by im naznačilo nepriaznivú prognózu pri hľadaní záujemcov o svoje budúce mláďatá a zvýšilo by ich záujem o kastráciu.

  Ak by sa na Slovensku počas štyroch najbližších rokov nenarodil ani jeden pes, vtedy by bola situácia primerane  stabilizovaná. 

   Z uvedených možností riešenia sa chovatelia najčastejšie dopúšťajú nedovoleného topenia mláďat. K tomu sa však hneď na druhom mieste pridružil novodobý (nedovolený) fenomén: vyhodenie mláďat. Pod tento jav sa nechtiac podpísali ochrancovia zvierat. Kým ochrancom na jedenej strane nepochybne patrí vďaka za to, že tému ochrany zvierat a i kastrácie uviedli do života, tak na druhej strane dali svojimi nezodpovednými aktivitami (šírením nerealizovateľnej ideológie o záchrane každého narodeného jedinca a následnou výstavbou útulkov) chovateľovi možnosť inej, pohodlnejšej voľby: nechcených psíčat a mačiatok sa alibisticky zbaviť vyhodením s nádejou, že sa dostanú možno do rúk záujemcom alebo aspoň do útulku. A to opakovane, viac rokov za sebou.  

  Takýto postup však nijako nesúvisí s prepotrebným plnením podstatnej požiadavky, ktorou je kontrola populácie a rozmnožovania spoločenských zvierat. Táto požiadavka je stále iba nenapĺňanou chimérou. Ba sledujeme opačný, negatívny  kurz – namiesto kontroly sa situácia z roka na rok čoraz viacej zhoršuje, je chaotickejšia a nad chaosom sa ešte nikdy, v ničom a nikomu na svete nepodarilo zaviesť účinnú kontrolu. Opakované nedovolené či zbytočné krytia sučiek, rodenie nechcených mláďat z nedbanlivosti chovateľov, ich nádejné udržiavanie pri živote a následné vyhodenie, to všetko spolu s nedostatočnou evidenciou psov spôsobujú zmätky, z ktorých sa odvíjajú a nachádzajú nezmyselné východiská – drahé a preplnené útulky, zle a nevhodne novelizované zákony. Ochrancovia teda v snahe poľudštiť a zjemniť prístup ku zvieratám nechtiac zaviedli svojimi tézami spoločnosť nesprávnym smerom a do slepej uličky. Naozaj sa rozšírili praktiky, kedy „súcitní“ chovatelia nechcené mláďatá radšej vyhodia, ako by ich mali utratiť, hoci aj bezbolestne u veterinárneho lekára. Áno, aj takúto, relatívne až zvrátenú podobu a výsledok má vplyv súčasných ochrancov na časť relatívne citlivejších vidiečanov („nezabijem, neutopím, ale radšej niekde vyhodím, však niekto si ich už len vezme...“). Vyhodením či dokonca priamym odovzdaním psíčat do útulku prenesú zodpovednosť za životy a osudy nechcených zvierat na niekoho iného – na obce, združenia, na jednotlivcov. To však situáciu nijako nerieši, ale ju zhoršuje. Ba dokonca nabudúce, po ďalšom nechcenom napárení sučky, postupujú chovatelia rovnako – našli už praktické, pohodlné východisko (vyhodenie, útulok) a to ich blokuje v snahách zabrániť ďalším nežiadúcim krytiam ich sučky či v rozhodnutí dať sučku kastrovať. Zobrať šteniatka do auta a niekde ich vyhodiť je pre nich predsa len oveľa jednoduchšie. K takýmto pochybným praktikám nechtiac napomáha aj existencia útulkov, pretože s menšími výčitkami svedomia vyhodí chovateľ mláďatká priamo pred bránu útulku alebo v jeho blízkosti.

  Nárast vyhodených, ale i voľne sa pohybujúcich psov vedie spoločnosť, samosprávy či záujmové združenia k nutnosti riešiť túto situáciu. Nesprávne sa pritom domnievajú, že stačí zvieratá odchytiť, prichýliť v útulku, darovať a tým sa problém rieši. Nerieši, iba ak čiastočne a neperspektívne. Problém je totiž oveľa zložitejší – približne v rozsahu širšej publikácie. Samotný odchyt nájdených a voľne sa pohybujúcich nechcených psov, mačiek v areáloch obcí nemožno považovať za kontrolu ich populácie. Takýmto spôsobom sa situáciu nepodarí dostať pod kontrolu nikdy. Nerieši sa tým pravá, skutočná príčina problému, ktorou je neregulované či zbytočné množenie, párenie a aj nedostatočná evidencia zvierat či absencia celoplošného čipovania. Rovnako však nemožno v dnešnej dobe akceptovať tradičné formy topenia mláďat a zabíjania alebo strieľania dospelých psov.

   Ako teda postupovať? Aj kastrovať, aj eutanázovať. Potrvá desaťročia, kým sa situácia stabilizuje. Aj to však iba za podmienky, že uprednostníme zdravý rozum a kritický odstup pred emotívnymi postojmi – t.j. objektívne uznáme pretrvávajúcu nevyhnutnosť bezbolestných eutanázií u veterinára a zároveň sa vynasnažíme, aby bolo kastrácií uskutočnených čo najviac. Čím viac budeme kastrovať, tým bude eutanázií (i topení, i vyhodení) menej.

- - -

 ZA versus PROTI kastráciám

  Kastrácia je jedným z najideálnejších, zároveň však najťažšie uskutočniteľných aktov pri riešení problematiky chovu spoločenských zvierat, najmä ich disproporčného premnoženia. Na vidieku a u laikov je pojem kastrácia (ľudovo vymiškovať, vyčistiť) spojený s množstvom predsudkov a mýtov. Smutné je, že na šírení niektorých nesprávnych mýtov sa podieľajú aj odborníci.                                

  Z takmer šiestich tisícok anketovaných chovateľov (v rokoch 1994 až 2016) kastráciu primárne odmietlo až 65% chovateľov psov i sučiek. Tretina chovateľov psov – samcov sa podvolila návrhu na kastráciu svojho psa po vysvetlení rôznych spoločenských a právnych dôsledkov konania nevykastrovaného psa (sankcia za nedovolené nakrytie cudzej sučky, náhrada škôd napr. pri dopravnej nehode spôsobenej ich psom počas úteku za háravou sučkou, úmrtie psa po nehode a pod.), u chovateľov sučiek sa podvolilo necelých 20%. Väčšinu nepresvedčila ani široká škála pozitívnych argumentov v prospech kastrácie, s poukázaním na zníženie až stratu viacerých rizík (vrátane zdravotných), možných následkov, sankcií a rôznych iných problémov i nepríjemnosti s nevykastrovanými zvieratami.

  Škála podporných argumentov pre kastráciu je oveľa širšia, prepracovanejšia, odbornejšia, pozitívne verifikovateľná v štatistickej i kontrolnej rovine, než sú argumenty proti kastráciám.

  No aj príčin odmietania kastrácií je celý komplex. Ide najmä o rôznorodé nesprávne mýty, spojené s kastráciou, ktoré sa už pevne usadili v kolektívnom podvedomí slovenskej chovateľskej pospolitosti. K tomu sa v zdanlivo protichodnom, no vskutku synergickom efekte pripájajú najmä dva súvisiace ekonomické faktory (nedostatok financií priemerného chovateľa versus vysoké ceny za kastračný zákrok), ďalej faktory sociálne (tradicionalizmus), pseudobiologické (sučka má vraj mať aspoň raz mláďatá) či pseudonaturalistické (zásah do zvieraťa a jeho sexuality je vraj proti prírode), ovplyvňujúce rozhodnutie chovateľa nepodstúpiť kastráciu svojho spoločenského zvieraťa. Chúlostivejšia časť chovateľskej verejnosti kastráciu odmieta z citového dôvodu – nechcú vraj psíkovi či mačke urobiť „zle“ – pričom však odmietajú uznať logicky predvídavé argumenty, čo všetko a ešte horšie sa môže prihodiť ich psíkovi počas úteku za háravou sučkou či samotnej háravej sučke – môže dôjsť k zrazeniu automobilom, alebo dotieravého cudzieho psa ovalí majiteľ háravej sučky pracovným náradím, prípadne ho nasilu odtŕha od sučky v čase vzájomného spojenia, častá je aj streľba zo vzduchovej pušky na cudzieho psa či kocúra.                                                                                                    

  Protiargumenty sa však zväčša opierali o neoverené fakty a mýty – pes vraj po kastrácii prestane strážiť, zmení sa mu povaha, stučnie, prestane sa hrať, stratí iskru a radosť zo života, anekdoticky zneli dôvody: znenávidí nás, zblázni sa, osprostie a pod. Bohužiaľ, ku kastráciám má nepochopiteľne negatívne stanovisko aj časť veterinárnych lekárov – ba nejeden z nich sa vyjadruje aj známou, no nezmyselnou, výhradne mužskou prosexuálnou sentenciou: Nech si pes užije!. Rovnako príznačným je postoj mužskej časti chovateľov ku kastrácii svojho psa, argumentujúc: Čo je to za psa bez vajec? Nuž, radšej pes bez semenníkov – ale živý, ako síce s „vajcami“, ale zrazený a mŕtvy v priekope pri ceste, po ktorej bežal za háravou sučkou pomedzi automobily.  

  Z mýtov v skutočnosti neplatí ani jeden z uvedených. Povaha psa sa kastráciou nemení, zníži sa iba libido, pohlavný pud a všetko zbytočné a komplikujúce konanie, ktoré je s ním spojené, vrátane vnútrodruhovej agresie u psov. Ide o nesporné pozitíva, veď práve sexualita a agresivita psov prinášajú spoločnosti najväčšie problémy. Pohlavný pud je psovi v prehustených ľudských sídlach skôr zbytočný, obťažujúco znepríjemňuje až komplikuje život verejnosti, iným psom, susedom, jeho chovateľovi i samotnému psovi.                                                                                               

  Zníženie vnútrodruhovej agresivity po kastrácii je výrazné najmä u psov. Primerane socializovaný vykastrovaný pes nenapáda iných psov (prestali byť pre neho sexuálnymi konkurentmi) a zároveň ani iní psi nenapádajú jeho (prestal byť pre nich sexuálny konkurent). V praxi to znamená veľmi veľa – vzájomné vyhodnotenie pohlavia, presnejšie hierarchie a aj vyhodnotenie teritoriálnych i sexuálnych ambícií nie je pri strete psov, z ktorých aspoň jeden je kastrovaný, také rýchle a jednoznačné, čo utlmuje možné primárne podráždené reakcie u nekastrovaných jedincov. U sučiek toto pozitívum nie vždy platí – u niektorých zle socializovaných sučiek alebo príliš dominantných sa môže po kastrácii vnútrodruhová agresivita zvýšiť v dôsledku zmeneného pomeru hormónov.

   Tvrdenia, ako výrazne sa vraj pes po kastrácii zmení v skutočnosti tvrdenia ani nie sú – ide iba o individuálne skúsenosti v dôsledku nesprávnej interpretácie zníženej aktivity a vraj aj zníženej tendencie ku hraniu u vykastrovaných psov. Vysvetlenie je jednoduché: zvieratá si dávajú chovatelia vykastrovať najčastejšie v štádiu dosahovania dospelosti a na prahu celkovej zrelosti (cca vo veku 7 mesiacov až 2 roky), kedy všeobecne dochádza k celkovému upokojeniu psychiky, poznávacích aktivít, motoriky, hier – teda aj bez kastrácie. Chovatelia si však mylne vysvetľujú zníženú aktivitu svojho psa ako dôsledok kastračného zákroku a šíria tento omyl ďalej smerom k okoliu.  

  Čiastočne platí vedecky potvrdený argument o zvýšení hmotnosti po kastrácii. Ten však pravdepodobne nemá ani tak priamu vnútornú metabolickú súvislosť s kastračným zákrokom, ako skôr so zníženým akčným rádiom a zároveň neprimerane zvýšeným kŕmením. Aj tu platí vyššie uvedený argument o tom, v akom veku a štádiu vývoja psa podrobujú chovatelia svoje zviera kastrácii – t.j. v čase dospievania, ukončenia rastu, kedy sa väčšina psov tak či tak začne „zaokrúhľovať“ a priberať na váhe a popritom zviera zároveň obvykle znižuje aj dovtedajšiu juvenilnú i pubertálnu pohybovú aktivitu a motoriku. A zároveň platí, že väčšina chovateľov, ktorá si dá svojho psa kastrovať z dôvodu dobrého vzťahu voči nemu sa z rovnakej príčiny dopúšťa trvalého prekrmovania psa. Tieto spolupôsobiace faktory privedú psa ku obezite a chovateľa k ďalšiemu mylnému vysvetleniu a až nezvratnému presvedčeniu, že sa tak stalo z dôvodu kastrácie.                                                                    

  Okrem toho, nekastrovaný pes má tendenciu označovať si aktívne (hrabaním, močením, defekáciou) aj vzdialenejšie objekty na hranici jeho pomysleného sexuálneho a loveckého teritória, t.j. priestoru, do ktorého ho pravidelne vodíme na vychádzky. Koná tak preto, aby sústavne takýmto spôsobom oznamoval všetkým ostatným, potencionálne konkurenčným psom, ktorí sú do tohto teritória vodení tiež, že v prípade, ak sa tu objaví háravá sučka, je tu v prvom rade ON a je to JEHO teritórium, respektíve, že ide o jeho teritórium zároveň aj ako lovecké (aj keď v skutočnosti v ňom neloví, resp. neživí sa lovením). Podobne informuje svoje súperky v pomyslenom loveckom a pohlavnom teritóriu aj sučka. Vykastrovaní psi i sučky túto nutkavú apetenčnú tendenciu čiastočne strácajú, nie sú teda pudovo nútení do vypätej pohybovej, teritoriálnej a značkovacej aktivity, spohodlnejú, v dôsledku čoho môžu vydávať počas vychádzok menej energie a môžu preto postupne priberať na váhe. Váhu možno úspešne kontrolovať znížením príjmu potravy (pes si sám porciu nenaloží, zabezpečuje ju človek, rovnako aj jej množstvo) a zvýšením energetického výdaja dlhšími a aktívnejšími vychádzkami, spoločnými hrami s inými psami. V reálnom živote možno nájsť veľké množstvo vykastrovaných psov, ktorí obézni nie sú. Jednoznačne teda platí, že všetko spočíva – tak ako pred kastráciou – v množstve podaného krmiva a v zabezpečovaní pohybových aktivít. Ak podávame psovi potravu v množstve, rovnajúcemu sa iba v overenej potrebnej dávke, pribrať jednoducho nemôže.                     

  Tri prípady z praxe celkom príkladne vylúčili spojitosť medzi kastráciou a priberaním na váhe. Na začiatku bolo poznanie, že psov si dajú kastrovať výhradne chovatelia, ktorí majú ku psom nadmieru pozitívny vzťah. U takých chovateľov je však takmer pravidlom, že majú psov viac či menej obéznych, bez ohľadu na kastráciu. V istom profesionálnom pracovisku urobili preto ojedinelý experiment. Postupne vyhľadali tri rodiny, každú s dvoma vekovo rovnocennými sučkami, z ktorých jednej zabezpečili kastráciu, druhej nie. Výsledky boli jednoznačné – po niekoľkých rokoch bolo obéznych všetkých šesť sučiek (teda aj vykastrovaných, aj nevykastrovaných), a to bez výrazných rozdielov vo váhe.  

  Kedy kastrovať a v akom rozsahu?

  Súčasné štúdie potvrdzujú mierne zvýšený výskyt viacerých možných rizík a negatív, nasledujúcich po príliš skorej kastrácii mladých, juvenilných sučiek (pred prvou rujou a skôr). Zdroje (prof. Hajurka, 2016) uvádzajú celú škálu potencionálnych následkov: nedostatočné vyvinuté vonkajšie genitálie s následným zápalovým mokvaním okolitých tkanív; zápaly močového mechúra; niektoré ortopedické ochorenia; niektoré špecifické nádory. Zopakujme, že ich výskyt je len mierny a najmä v spojení s kastráciou pred prvou rujou, pričom je potrebné aj brať zreteľ na predĺžený život kastrovaných jedincov, prinášajúci v poslednej fáze života aj rôzne zdravotné komplikácie, vrátane niektorých uvedených. No oproti tomu, čomu všetkému možno kastráciou predísť, ide v prípadoch uvedených negatív o nízky výskyt. Samozrejme, ten sporadický chovateľ, ktorého kastrovaný pes trpí jedným z možných následkov, je do novej nežiadúcej situácie emočne negatívne zaangažovaný a priaznivcom kastrácií už naďalej nebude.

  Optimálnym vekom na vykonanie kastrácie sučky je teda po prvom háraní a pred druhým háraním – vtedy sa pravdepodobnosť výskytu vyššie uvedených chorôb a rizík znižuje. Po dovŕšení dvoch rokov života sa predpokladaný pozitívny postkastračný efekt vytráca – kastráciou po dovŕšení tohto veku už nemožno očakávať zníženie pravdepodobnosti výskytu nádorového ochorenia mliečnej žľazy.  

  Obvyklou dilemou je, či v rámci kastrácie uprednostniť iba odstránenie vaječníkov (ovariektómia) alebo aj maternice (ovariohysterektómia). Názory sa rôznili aj medzi odborníkmi, väčšina sa dnes už z viacerých dôvodov prikláňa k jednoduchšiemu a postačujúcemu odstráneniu iba vaječníkov. Aj preto, lebo odňatím vaječníkov sa preruší dovtedajšia produkcia hormónu, ktorý inak spôsobuje závažné a potencionálne až smrteľné ochorenie maternice s nevyhnutnou chirurgickou liečbou. 

  V poslednom období sa vyskytli aj štúdie, upozorňujúce na možné negatívne dôsledky kastrácie psa-samca (prof. Hajurka, 2016). Netreba ich ani podceňovať, ani ich brať ako rozhodujúce, nakoľko nielen ním uvádzané, ale i rôzne iné zdravotné neduhy sprevádzajú život psov tak, ako aj ľudí. Výhody kastrácie sú taktiež nepopierateľné a obstoja v konfrontácii s možnými zdravotnými negatívnymi eventualitami s nízkou mierou pravdepodobnosti a vyššou mierou ich úspešnej liečby.    

  Najčastejší argumente proti kastráciám sučiek – úniky moču

  Argumenty o pomočovaní (inkontinencii) u vykastrovaných sučiek, ktoré uvádzajú i seriózne zdroje, sa dnes prezentujú ako vedecky potvrdené, pričom spoľahlivé dôkazy dlho chýbali. Rovnako tak aj dôkazy, ktoré by túto spojitosť vyvracali. Súvislosti sa predpokladajú a potvrdzujú v prípadoch, kedy ku náhlemu pomočovaniu dôjde zanedlho či s časovým odstupom po kastrácii, pričom mechanizmus účinku sa čiastočne odvodzuje z humánnej medicíny. Aj tu sa však vysvetlenia rôznia, rovnako tak štatistické údaje. Uvádza sa pritom, že približne 3 až 20 % kastrovaných sučiek začne trpieť inkontinenciou, pričom výskyt je vyšší u väčších plemien, po odňatí nielen vaječníkov, ale i maternice a nakoniec ešte aj v prípade, že bola kastrácia vykonaná pred prvým háraním alebo u úplne malých šteniatok (obvykle v USA).                                                                                                     

  Pozrime sa, čo všetko uvádzajú veterinárne zdroje ako príčiny tohto zriedkavého javu. Najčastejšie sa uvádza pokles hladiny hormónu estrogénu a následne zníženie tonusu zvierača močového mechúra, ktorý nedokáže vždy spoľahlivo odolávať a udržiavať tlak z plniaceho sa mechúra. Prečo menej estrogénu spôsobuje – len v sporadických prípadoch – poruchy takého vcelku jednoduchého a na základe druhového vývoja pevne vyprofilovaného programu kontroly močenia, resp. či poklesom estrogénov dochádza k zníženiu spoľahlivosti alebo až k poruche „riadiacej jednotky“ v mozgu alebo na jej perifériách – to zatiaľ presne nevedno. Všetko sa ukrýva pod slovné spojenie „inkompetencia sfinkterového mechanizmu“. Inkontinencia sa uvádza aj ako následok samovoľnej či tlakom okolitých tkanív vyvolanej kontrakcie močového mechúra, čomu primeraný a nepoškodený sfinkter už nedokáže odolávať. K ďalším, v dostupnej literatúre uvádzaným príčinám: zvýšená hladina gonadotropínu, znížená expresia receptorov gonadotropínu alebo cyklooxygenázy-2, znížené množstvo hladkej svaloviny močového mechúra a močovej trubice, zmeny v štruktúre kolagénu, skrátenie uretry. Tak si vyberte... Štúdie, ktoré boli odborne akceptované a splnili požadované vedecké kritéria potvrdili zvýšený výskyt inkontinencie u kastrovaných sučiek, v iných ukazovateľoch (vek v čase vykonania kastrácie) si čiastočne odporujú, resp. vychádzajú z nerovnakých hodnotiacich pozícií a skúmaných javov, pričom sa nezohľadňoval vždy ani rozdiel medzi spontánnym vyprázdnením močového mechúra a malým „ucrkávaním“.

  Hypoteticky ešte môže ísť niekedy aj o prípady zvýšenej hmotnosti, vedúcej k cukrovke, spojenej so zvýšenými požiadavkami psieho organizmu na príjem vody a z toho plynúce možné nekontrolované úniky moču v neustrážiteľných a nekontrolovaných termínoch a intervaloch, kedy sa chovateľ zároveň domnieva, že zvýšený smäd má príčinu v nevyhnutnom podávaní suchých granúl (Ak jej ich zalejeme, ani sa ich nedotkne!). Štyri inkontinencie – z toho tri dodatočne laboratórne potvrdené dôkazy pre chovateľa klinicky neviditeľnej, no vnútri pokročilej cukrovky môžu naznačovať aj túto hypotézu. Rovnako hypoteticky môže ísť o prípady zvýšenej hmotnosti a následného tlaku uložených objemných tukových tkanív na močový mechúr, najmä počas uľahnutia a v spánku. Napovedajú tomu aj závery monitoringu (A.C.Okkens), podľa ktorého vo všetkých sledovaných prípadoch bola inkontinencia zaznamenaná v ľahu alebo počas spánku.  

  Príčiny inkontinencie hľadajú vo všeobecnosti chovatelia aj veterinári zväčša v kvázi zjednodušenom vysvetlení spôsobom známej kauzatívnej chyby Post hoc, ergo propter hoc („potom, teda preto“), t.j. ak pomočovanie po kastrácii, tak v dôsledku kastrácie.

  Účinok veterinárneho prípravku, pozostávajúceho zo ženského pohlavného hormónu (Incurin), ktorý sa po prepuknutí príznakov – únik moču – vzápätí aplikuje (respektíve podávanie nehormonálneho Propalinu) a kedy pomočovanie skutočne prestane je dostatočne preukázaný. No boli zistené aj prípady, kedy úniky moču spontánne prestali aj bez podávania uvedených prípravkov, resp. pomočovanie sa opätovne neobjavilo po vysadení prípravkov. Ťažko si predstaviť, že by krátko, či strednodobé podávanie prípravku raz navždy ukončilo problém, ktorý je najčastejšie považovaný za vleklý, chronický. Okrem toho: asi nikto nikdy spoľahlivo a na dostatočnej vzorke nepreukázal percento pomočovania nekastrovaných sučiek, najmä za účelom komparácie s kastrovanými sučkami. Získať napríklad na Slovensku presný pomer a percento výskytu javu pomočovania u nekastrovaných sučiek nie je celkom možné aj preto, lebo veterinárnu ambulanciu napríklad u nás (v SR) navštevuje len približne tretina chovateľov – zostávajúce dve tretiny chovateľov psov (najmä v dvoroch rodinných domov) si pomočovanie nekastrovanej sučky ani nevšimne. Najmä väčšie plemená nie sú spravidla držané v bytoch a teda v tesnej blízkosti pozorného chovateľa, ale sú držané vo dvoroch, čo znižuje možnosti odhalenia pomočovania. Kto sa však pre kastráciu sučky rozhodne (čo je prejavom dobrého vzťahu ku zvieraťu), ten si sučku spravidla pred a aj po kastrácii, teda celoživotne, pozorne všíma. Kto žil v tesnom kontakte s veľkým počtom sučiek vie, že sa pomočuje aj množstvo nevykastrovaných sučiek a to z viacerých príčin a nie vždy z dôvodu orgánových zlyhaní. Napríklad v prípadoch ustráchanejších, psychicky i nervovo labilnejších sučiek dochádza k únikom moču počas spánku – aj vtedy, keď vo svojich snoch prežívajú také vypäté úzkostné a stresujúce okamihy a udalosti, počas ktorých by sa spontánne pomočili aj v reálnom živote, počas skutočného zážitku. K občasnému sporadickému či dočasnému pomočovaniu dochádza aj u vcelku zdravých zvierat a to aj pred kastráciou i po kastrácii. V prospech teórie o priamej súvislosti únikov moču po kastrácii svedčia prípady, kedy vysadenie hormonálneho prípravku opäť viedlo k pomočovaniu a jeho opätovné nasadenie ho zablokuje. V každom prípade je výskyt tohto javu len ojedinelý. V sledovanej vzorke takmer 500 vykastrovaných sučiek v konkrétnej slovenskej lokalite došlo ku trvalému úniku moču u šiestich sučiek stredných i väčších, v jednom prípade sa úniky samovoľne skončili a v ďalších niekoľkých prípadoch išlo o úniky sporadické a preto súvis s kastráciou nemožno potvrdiť.                                 

  Ak niektoré vedecké (možno skôr farmaceutické) kruhy s podozrivo vysokou samozrejmosťou dokazujú spojitosť kastrácie sučky s pomočovaním, tak otázkou je, prečo ide o jav iba ojedinelý a teda nie o obvyklý a široko rozšírený? Faktorov, podieľajúcich sa na tomto nepríjemnom stave bude pravdepodobne viac a pôjde asi o ich rýdzo individuálnu kombináciu, spojitosť, vrátane náhody.                                                                                                                                 

  Vieme, že každý ľudský i zvierací organizmus je komplex prepojených jednotlivých systémov – avšak mechanizmus prepojenia zníženej hladiny estrogénov na mechanickú či neurologickú kontrolnú funkciu zvierača vyústenia močového mechúra je zatiaľ diskutabilný.

POZNÁMKA: Psi majú viac línií a programov vypúšťania moču: a) kategoricky na základe preplnenia mechúra  – dokážu si však za normálnych a podmienene vypestovaných okolností kontrolovať miesto i obvyklý čas vyprázdnenia (napr. psi v bytoch), pričom vo všeobecnosti platí vývojom osvojený princíp, podľa ktorého sa do vlastného hniezda nemočí ani nedefekuje (narušených jedincov však v dôsledku nevhodného stiesneného držania malých mláďat rapídne pribúda), b) na základe značkovania teritória, okolia nálezu potravy, c) na základe spontánnej odpovede a zvýšenej emocionality na niektoré pozitívne (zvítanie) alebo naopak negatívne (úzkosť, útek) iritujúce podnety, d) pomočenie ako súčasť šoku (úraz, nadhraničný podnet), e) ako súčasť niektorých snových zážitkov, f) počas choroby. Pes dokonca dokáže oproti originálnym prírodným modelom (keď sa vlkovi zachce, tak sa ihneď postaví a v určitej vzdialenosti od ležoviska sa vymočí) vcelku kultivovane udržiavať moč a odolávať tak vnútorným signálom.      

- - - 

  Nesprávny a zavádzajúci mýtus o nevyhnutnosti materstva

  Raz a navždy je potrebné vylúčiť mýtus o prirodzenosti, podľa ktorého má každá sučka počas života aspoň raz vrhnúť mláďatá. Kde sa tento nezmysel pôvodne vyskytol a kto ho začal šíriť, presne nevedno, vychádza z nedostatočného poznania originálnych prírodných modelov psom podobných voľne žijúcich svorkových zvierat. Rozmohol sa však v súčasnej chovateľskej populácii natoľko, že je takmer nemožné ho celoplošne vyvrátiť, najmä keď ho chovateľom sprostredkujú aj niektorí veterinárni lekári. Mýtus vychádza z kombinácie domnienok, z podpory domyslených, vraj „naturálnych“ princípov a najmä z neznalosti bionómie a etogramu vlkov (v pozícií prapredkov dnešného psa). V prírode totiž nie každá samica vlka donosí v živote mláďatá – táto skutočnosť je nezvratná a najviac výpovedná v našej problematike. V dominantnej pozícií sa nachádzajúca samica vo svorke vlkov sa v čase ruje spravidla pári ako jediná a vedie neľútostný, húževnatý boj proti nakrytiu aj ďalších rujných samíc páreniachtivými vlkmi. Niektoré sebavedomejšie mladé samice sa spod tohto tlaku a kontroly zo strany vedúcej samice vymania odchodom zo svorky, pričom strhnú iného samca (aj z inej, konkurenčnej svorky) a založia tak svorku novú. Tie menej odvážne prežívajú zvyšok života v sexuálne submisívnej pozícii, starajú sa o mláďatá vedúcej samice a nijako netrpia ľuďmi domyslených spôsobom „Bože, a ja som ešte nemala ani raz mláďatá ... a tak po nich túžim...“. Takáto predstava bedákajúcej vlčice v prírode, ale i domácej sučky je však nášmu antropomorfnému chovateľovi psíkov asi najmilšia, a preto nedopustí, aby jeho sučka o takú vraj nevyhnutnú, skvelú a krásnu materinskú povinnosť či poslanie prišla. A tak sa aj z tohto dôvodu psi rozmnožujú v miere, ktorá je úplne zbytočná a ničím rozumným neodôvodnená.

- - -

  Sú kastrácie etické?  

   Kastrácia, keďže predstavuje z realistického a pragmatického uhla pohľadu zámerný, účelový, no neprirodzený a teda umelý ľudský zásah do organizmu inak zdravého zvieraťa, isto nie je najideálnejší a najetickejší spôsob perspektívnej redukcie premnoženého stavu psov a mačiek. Avšak, po zvážení všetkých plusov a mínusov ju v súčasnej situácii možno označiť ako riešenie najoptimálnejšie.

  Je vhodné vziať do úvahy aj fakt, že kastrácia je zákrok na zdravom psovi a teda menej riskantný, kým operácia zapálenej maternice nevykastrovanej sučky (podľa niektorých zdrojov až takmer 60%-ná pravdepodobnosť výskytu u nevykastrovaných sučiek) alebo odstraňovanie nádorov mliečnej lišty sú zákroky na chorých psoch s možnosťami vyššej pravdepodobnosti sprievodných komplikácií, prípadne až smrti v dôsledku sepsy alebo metastáz.  

  Z iných možností okrem kastrácie uveďme pravidelne opakovanú aplikáciu injekčných prípravkov na potlačenie ruje, čo však časom môže viesť k zdravotným komplikáciám. Do úvahy ešte pripadá aj ďalšia moderná možnosť: chemická a dočasná antikoncepcia pre psov, mačky a aj fretky. Je finančne náročná, hodí sa do väčších chovov na netrvalé obmedzenie sexuálnych aktivít a dokáže napomôcť aj v prípadoch úniku moču. Názov prípravku je SUPRELORIN a ide o podkožný implantát, ktorý sa – podobne ako mikročip – vkladá pod kožu zvieraťa. Zabraňuje počas niekoľkých mesiacov tvorbe a uvoľňovaniu hormónov, ktoré ovplyvňujú pohlavné aktivity.

- - -

  Ako je to s rozmnožovaním psov a mačiek?

  Rozmnožovanie spoločenských zvierat nebude ešte dlho (možno nikdy) pod spoľahlivou kontrolou človeka. Najprv si však povedzme, čo hovorila a hovorí o rozmnožovaní spoločenských zvierat naša slovenská legislatíva. Bohužiaľ, všetky doterajšie i súčasné právne normy, ochraňujúce zvieratá, kvalitu ich života a obmedzujúce aj rozmnožovanie vždy boli a aj dnes sú v praxi takmer neúčinné! Úplne prvý, už neplatný Zákon č.115/1995 o ochrane zvierat v paragrafe 21, odst.2 hovoril, že „chovateľ spoločenských zvierat je povinný vykonať opatrenia na zabránenie ...ich neplánovaného a nežiadúceho rozmnožovania“. S tým súvisel paragraf 20, podľa ktorého „chov spoločenských zvierat na účely rozmnožovania, alebo na obchod s nimi môže vykonávať len *spôsobilá osoba **po písomnom oznámení orgánu ochrany zvierat“. Oba tieto paragrafy boli v širokej miere nepovšimnuté a teda porušované. Napriek tomu štátom novo inštalovaný orgán ochrany zvierat (veterinárni inšpektori pri regionálnych veterinárnych správach) bol nepochopiteľne pasívny, hoci porušovanie zákona bolo evidentné kdekoľvek a v obrovskej  miere. Pritom samotné znenie spomenutých paragrafov bolo od vzniku zákona (1995) počas nasledujúcich troch rokov bezobsažné, pretože až do prijatia vykonávacej vyhlášky č.231 v roku 1998 nebolo vôbec určené, ktorá osoba je tá *spôsobilá. Orgán ochrany zvierat nemal teda celé tri roky v tomto zmysle žiadnu pojmovú definíciu, ani vykonávaciu vyhlášku. Avšak ani predtým, ani potom mu žiadny spôsobilý a ani nespôsobilý chovateľ písomne neoznámil, že ide dať alebo dal páriť svoju sučku – taký bol však imperatív zákona o ochrane zvierat (**po písomnom oznámení orgánu ochrany zvierat). Tento fakt si možno overiť na ktorejkoľvek regionálnej veterinárnej správe – na požiadanie nepredložia zo svojho archívu ani jeden takýto oznam, hoci zákon to prikazoval a psi a mačky sa masovo rozmnožovali. Celý úmysel s kontrolou populácie vyznel naprázdno. Pravdou však je, že paragraf už len tým, že bol napísaný v zákone, dával možnosti istého pozitívne smerovaného psychologického nátlaku (presnejšie „strašenia“ možnou pokutou) voči chronickým porušovateľom. Zákon o ochrane zvierat však vzápätí zanikol (1998) a ochrana zvierat bola premietnutá do veterinárnej legislatívy. V nej sa už podobné ustanovenia o spôsobilosti osôb či o povinnosti písomného oznámenia rozmnožovania vôbec nevyskytujú. Uvádza sa v nich iba stará známa floskula, podľa ktorej vlastník alebo držiteľ zvieraťa je povinný zabezpečiť opatrenia na zabránenie neplánovaného alebo nežiadúceho rozmnožovania. Tento síce dôležitý, ale v praxi neuplatňovaný imperatív vylepšili, nevedno prečo, rezortní legislatívci v roku 2009 do dnešnej podoby takto: vlastník zvieraťa alebo držiteľ zvieraťa je povinný zabezpečiť opatrenia na zabránenie ... jeho neplánovaného rozmnožovania alebo nežiadúceho rozmnožovania. Ktovie, ako autor tejto drobnej formálnej, obsahovo nič nemeniacej opravy zdôvodňoval svoj návrh, najmä keď pravdepodobne v praxi ani nenarazil na nedostatočnosť pôvodného textu, keďže tento paragraf sa v reálnom živote takmer vôbec neuplatňuje. Aký je právny rozdiel medzi pôvodným slovným spojením „vlastník alebo držiteľ zvieraťa je povinný“ a medzi upraveným súčasným spojením „vlastník zvieraťa alebo držiteľ zvieraťa je povinný“, keď už z kontextu prvotnej verzie jasne vyplývalo, že ak je vlastníkom myslený vlastník zvieraťa, tak následne uvádzaný pojem držiteľ automaticky znamená držiteľa zvieraťa a nie napríklad motorky a naopak? Rovnakú otázku možno položiť aj na slovné spojenia (pôvodne) „neplánovaného alebo nežiadúceho rozmnožovania“ a (po úprave) „neplánovaného rozmnožovania alebo nežiadúceho rozmnožovania“. Táto dojemná starostlivosť legislatívcov o vyjadrovaciu a obsahovú presnosť paragrafu je smiešna v porovnaní s tým, ako je paragraf v realite vytrvalo a celoplošne ignorovaný.       

  Ak vlastník alebo držiteľ psa (pardón: vlastník psa alebo držiteľ psa) opatrenia na zabránenie rozmnožovania neurobí, ide o priestupok. V praxi sa však z takéhoto zákona dokáže vykrútiť každý vlastník a držiteľ psa či sučky. Stačí mu vypovedať v tom zmysle, že išlo o „plánované“ rozmnožovanie. Ba dokonca v tých regiónoch, v ktorých samotní veterinárni lekári radia chovateľom také nezmysly, že sučka má mať aspoň raz šteniatka, sa chovateľ môže vyhovoriť, že išlo nielen o plánované, ale ešte aj o „žiadúce“ rozmnožovanie.                                                                                                 

  Rovnako sa dokáže chovateľ takého psa, ktorý ušiel z dvora a nakryl u susedov háravú sučku vyhovoriť, že mu niekto cudzí otvoril bráničku na dvore a pod. Ak mu sused bude dokazovať, že jeho pes sa k sučke dostal tak, že utiekol cez dieru v plote alebo prehrýzol pletivo napríklad na pravej strane dvora, bude sa držiteľ utečeného a kryjúceho psa brániť tak, že dostatočný plot z pravej strany dvora má predsa podľa zvykovej tradície zabezpečiť sused (teda vraj majiteľ hárajúcej sučky) a teda nie vlastník utekajúceho psa. No to sme riadne ustrnuli na tom našom rustikálnom Slovensku... Skrátka: dokázať, že išlo o nežiadúce alebo neplánované rozmnožovanie z nedbanlivosti je väčšinou takmer nemožné. Dôkazné je iba vlastné priznanie chovateľa.V novom, rozumnejšom zákone by malo byť jednoznačne stanovené, kto a za splnenia akých podmienok môže psa nielenže rozmnožovať, ale si ho vôbec zaobstarať. Budúce zníženie počtu nedbanlivých a vedomostne i sociálne obmedzených chovateľov prinesie so sebou aj efekt zníženého počtu nedovolených rozmnožovaní a nadbytočných mláďat. 

  Takže: neplánované rozmnožovanie je síce priestupkom, pričom možnosti odhaľovania sú jednoduché (napr. sledovanie inzerátov), no možnosti dokazovania a úspešného sankcionovania v správnom konaní sú otázne a náročné. Chovatelia o legislatívnych obmedzeniach netušia, kompetentné veterinárne správy nedisponujú potrebnou právnickou prípravou na získavanie dôkazov a na úspešné a precízne správne konania, nedisponujú nielen záujmom, ale ani personálnym potenciálom a kapacitami, ktoré by napríklad na internete vyhľadávali aspoň všetky priznané nechcené nakrytia („Darujem šteniatka z nechceného spojenia...“) a následne ich riešili. Spoliehať sa na zákonom dané nariadenie pre súkromných veterinárnych lekárov, podľa ktorého majú povinnosť nahlasovať veterinárnym správam každé zistené porušovania zákona je ilúziou: prieskum a anketa u 80 veterinárnych lekárov preukázali, že o existencii paragrafu nedovoleného rozmnožovania taktiež nemá ani potuchy až 72 z nich.  

  Za danej situácie platí pragmatický záver: Kým sa osvetou a novou legislatívou nedosiahne stav celospoločenského vedomia zodpovednosti za chov, rozmnožovanie, predaj zvierat, odrážajúci sa v regulovanom rozmnožovaní, dovtedy bude nutné situáciu riešiť aj kastráciami a eutanáziami zvierat.

- - -

  Motivácia pre kastrácie

  Chovateľov možno k dobrovoľnej kastrácii svojho zvieraťa motivovať rôznymi spôsobmi. V prvom rade poukazovaním na jej celospoločenský prínos a zároveň praktické individuálne výhody, ktorými sú:

  • zníženie tendencie k útekom (útek je priestupok s výškou sankcie od 400 eur do 1-tisíc eur podľa § 48, ods. (3), písm. h) zákona č. 39/2007 o veterinárnej starostlivosti),
  • zníženie rizík a následkov, vyplývajúcich z voľného nekontrolovaného pohybu psa po úteku, t.j. zníženie možnosti postihu za samotný útek, znížené riziko spôsobenia dopravnej nehody a z nej plynúcich finančných výdajov (sankcia a úhrada škody), zníženie možnosti napádania iných osôb a psov (priestupok – sankcia do 165 eur podľa zákona 282/2002), zníženie možnosti nežiadúceho alebo neplánovaného nakrytia cudzích sučiek v ruji  (priestupok – sankcia do 1-tisíc eur podľa § 48, ods. (3), písm. h) zákona č. 39/2007 o veterinárnej starostlivosti),
  • neplodnosť (celospoločenský prínos do problematiky nechcených prírastkov),
  • upokojujúce vedomie chovateľa, že jeho pes neprispeje do obrovskej masy zbytočne sa rodiacich šteniatok a preplnených útulkov,
  • odpadne starosť s nechcenými mláďatami,
  • zvýšenie komfortu prežívania, ktoré inak býva v čase hárania znížené nevyhnutným obmedzovaním zvieraťa, 
  • strata alebo zníženie libida (u niektorých samcov môžu po kastrácii sexuálne aktivity pretrvávať z dôvodu vyššej produkcie androgénov v kôre nadobličiek – pes sa dokonca s háravou sučkou spojí, avšak neoplodní ju),
  • zníženie pravdepodobnosti zápalového ochorenia maternice, nádorového bujnenia mliečnej žľazy a vaječníkov u sučiek, nádorového ochorenia semenníkov či zväčšenia prostaty u psov, absencia výtoku z vaku predkožky psa, u kryptorchidov je kastrácia najlepším preventívnym riešením nádorového ochorenia nezostúpeného semenníka,
  • zníženie vnútrodruhovej agresivity (absencia pohlavnej konkurencie či konkurencieschopnosti, klesajúce napätie vo vzťahoch),
  • ukončenie obťažovania členov rodiny náhradnými sexuálnymi aktivitami zo strany psa,
  •  zníženie tendencie k značkovaniu u samcov (nie vždy vymizne úplne), 
  • strata obťažujúcich príznakov pseudogravidity u sučiek
  • zlepšenie ovládateľnosti psa,
  • zvýšený pokoj psa, chovateľa a okolia, zvýšenie pocitu bezpečia verejnosti.

   Dodatočným motívom pre rozhodnutie kastrovať zviera by v budúcnosti mohlo byť aj zníženie miestnej dane za chov kastrovaného zvieraťa alebo aspoň čiastočná úhrada výdajov na kastráciu z mestského či obecného rozpočtu. Vyžaduje to porozumenie obecných a mestských samospráv. Aj veterinárne orgány by pri udeľovaní sankcií za porušenie paragrafov o rozmnožovaní a úteku psa mohli pristupovať ku kompromisom v takej podobe, že by sankcia za priestupok bola odpustená v prípade, ak si chovateľ dá svoje zviera v dohľadnej dobe kastrovať a preukáže to vzápätí potvrdením. Takéto úľavy, spolu s priamou finančnou či organizačnou pomocou (zľavy pre nižšie sociálne vrstvy, transporty zvierat do ambulancie a naspäť) umožňuje zatiaľ iba mesto Martin prostredníctvom svojho útulku pre zvieratá a výsledky sa po dlhých dvadsiatich rokoch dostavili – enormne sa znížili počty nechcených narodených mláďat a aj úteky psov. Nemožno však očakávať plošnosť takejto podpory na celom Slovensku, nakoľko situácia s príjmami z daní za psa v mestách je vo väčšine miest horšia ako v Martine, kde po vykonaných celoplošných kontrolách dosiahli vysokú úroveň evidencie psov a teda aj najvyšší možný výnos z dane za psa, čo vytvára ideálny predpoklad pre recipročnú pomoc chovateľom.

  Presadzovanie podpory kastrácií u samospráv musí prebiehať kultivovane a argumentačne čo najpresnejšie a najvýstižnejšie s dôrazom na efektívnosť a dobrú spoločenskú perspektívu. Určite nemožno pritom zvoliť stratégiu, ktorú v médiách ohľadom podpory kastrácií zverejnila dlhoročná bratislavská ochrankyňa  – citujem: „Obec musí (na kastrácie) nejakou časťou prispieť, je to jej psia povinnosť. Starosta dostal dôveru, aby sa o obec staral, tak musí obec na to nejaké finančné prostriedky nájsť!“. Nuž, s takouto relatívne agresívnou a svojsky poňatou nátlakovou stratégiou a právne pomýlenou argumentáciou veľa osohu nedosiahneme, nehovoriac o tom, že takmer každý pes je súkromným majetkom a obec nemá povinnosť poskytovať financie do súkromného sektora či prispievať občanom na veterinárne úkony (môže, ale nemusí), vrátane kastrácií, meniacich charakter a kvalitu súkromnej veci – zvieraťa. 

  Priestupky, akými sú útek psa či nedovolené rozmnožovanie spadajú do kompetencie veterinárnych správ a teda štátu. Ten by sa v budúcnosti taktiež mohol vskutku programovo pričiniť o vyššiu priechodnosť kastrácii organizačnou i prísne kontrolovanou finančnou podporou. Alebo bude štát iba opakovane formálne a dotazníkovo kontrolovať útulky, ktoré donekonečna bojujú s nechcenými prírastkami z nedovolených a zakázaných rozmnožovaní, ktoré ten istý štát donekonečna a absurdne prehliada?   

  Kastráciám musí nevyhnutne predchádzať široká kampaň, objektívne vysvetľujúca držiteľom spoločenských zvierat všetky jej aspekty. Centrom kampane, jej informačným zdrojom, sa môžu stať útulky pre zvieratá, karanténne stanice, mestské úrady, veterinárne ambulancie. Pozitívne sú v tomto smere opäť výsledky z martinského okresu, kde po 20-tich rokoch síce tichej, no vytrvalej a neúnavnej kampane miestneho útulku (postavenej na každodennom osobnom a individuálnom pohovore s chovateľmi) možno konštatovať asi najvyššie percento vykastrovaných zvierat zo všetkých regiónov Slovenska (približne 7,5-tisíc jedincov psov a mačiek). Samozrejme, je to kvapka v mori, veď už v najbližších okresoch sa psi i mačky neúnavne a bez kontroly rozmnožujú aj naďalej.

- - -

  Kde kastrovať? Aké sú ceny?

  V našich mestách i regiónoch existuje relatívne dostatočná sieť praktických veterinárnych  lekárov, ktorí kastrácie vykonávajú. Prečo sú napriek tomu počty vykonaných kastrácií nepostačujúce, nízke a prečo len málo zatiaľ posúvajú smerom k lepšiemu kontrolu nad rozmnožovaním je zrejmé z viacerých vyššie i nižšie uvedených dôvodov.

  Medzi jednotlivými ambulanciami sú značné rozdiely nielen v samotnej cene za zákrok, ale aj v kvalite, odbornosti, skúsenostiach, v technickom prevedení, v použitých materiáloch, veterinárnych prípravkoch, anestéze, v pooperačnej starostlivosti, v príprave zvieraťa na zákrok, v príprave klienta a v spolupráci s ním a nakoniec aj v samotnej dostupnosti, vzdialenosti sídla ambulancie od sídla chovateľa.

  Ceny za kastrácie najmä sučiek sú vzhľadom na reálne mzdy spravidla príliš vysoké a odrádzajú záujemcov. Ceny sú zároveň i priveľmi rozdielne a zaznamenané boli dokonca pokusy „drahších“ veterinárnych lekárov presvedčiť svojich „lacnejších“ kolegov, aby ceny upravili smerom nahor. Pracovať menej a za lepšiu odmenu je odveká súčasť ľudskej povahy – našťastie sa nájdu aj medzi veterinárnymi lekármi jedinci s nadhľadom, konajúci okrem zisku aj pre vec samotnú, pre jej podstatu a spoločenský prínos, čo prejavujú aj prijateľnými cenami za kastrácie.                                      

  Priveľa veterinárov sa o kastrácie nezaujíma vôbec. Namiesto toho, aby sa ich naučili (veď prinášajú čistý a značný zisk za odbornú prácu na zdravom zvierati, bez výrazného rizika), radšej nepochopiteľne rozšíria portfólio svojich služieb napríklad o strihanie psov.

  Ako ukázal monitoring, cena za kastračný zákrok je najčastejším dôvodom jeho odmietania aj napriek záujmu. Ak uvážime, že čistý plat v rozpätí od 390 do 550 eur je platom väčšiny obyvateľstva, tak veľmi rýchlo pochopíme, že investícia do kastrácie sučky v najčastejšej výške medzi 100 až 190 eur je pre väčšinu rodín takmer nemožná. Výsledky však jednoznačne vypovedajú o tom, že kastráciu sučky možno vykonať – aj s menším, no ešte stále primeraným ziskom – aj za nižšiu cenu, čo však záleží výhradne od rozhodnutia a nadhľadu veterinárneho lekára. Vôbec, lacnejšie veterinárne úkony sú vo väčšine prípadov zárukou istejšej budúcnosti lekára, keďže len máloktorí pracujú v oblasti nadmieru solventnej chovateľskej klientely. 

  Priame materiálové náklady na kastračný zákrok napríklad 10 kilogramovej sučky v základnom štandardnom prevedení (jednoduchá dvojzložková injekčná narkóza, klasický operačný postup, ponechanie maternice) sú takmer všade približne rovnaké čo sa týka použitého spotrebného materiálu i obvyklých narkotík a nepredstavujú sumu viac ako 10 až 12 eur. Kvalitnejšie i opatrnejšie kliniky si pridávajú ešte ceny za predoperačné vyšetrenia (ktorými preventívne chránia jednak psa, tak aj svoju reputáciu, ktorú by v prípade náhlych komplikácií či neúspechu mohli čiastočne stratiť), niekde cena narastie za drahšiu narkózu, rovnako tak v prípade, ak je zákrok prevádzaný laparoskopicky a v inhalačnej anestézii. Niekde dokáže zvládnuť kastráciu psa, ba i sučky jeden osamotený lekár, iný iba s asistentom, inde sa ku zákroku pripraví viacčlenný tím, vrátene anesteziológa. Niekde trvá samotný chirurgický kastračný zákrok (počnúc od prvého rezu až po zašitie rany) na sučke do 30 minút, inde takmer hodinu. Ak sa pridajú komplikácie, čas zákroku narastá. Ak sa okrem vaječníkov vyberá aj maternica, čas zákroku tiež narastá o desať-pätnásť minút, dĺžka šijacieho materiálu o pár desiatok centimetrov – no cena sa zvyšuje až o 20 až 60 eur. K tomu všetkému treba do výslednej ceny primixovať viacero ďalších faktorov: niekde má lekár vlastné priestory, iní platia za ambulanciu menší či väčší nájom. Niekto spláca lízing za technické a prístrojové vybavenie ambulancie, iný ho už má dávno splatený. Jeden lekár má už zabehnutú ambulanciu a aj skúsenosti, rutinu, ďalší ešte len začína – ten však spravidla pýta za kastráciu nepochopiteľne viac... Jeden lekár zašije kožu viac či menej podarenými hrubými jednotlivými stehmi, ktoré iritujú sučku a navádzajú ju k oblizovaniu rany, čo môže viesť k závažným komplikáciám. Takéto stehy je potrebné po desiatich dňoch vybrať, čo sa v prípade vzpierajúceho psíka bez opätovnej ľahkej narkózy či aspoň sedácie nepodarí. Naopak, niektorý lekár precízne a kvalitne zošije podkožné vrstvy – a kožu potom už v podstate len plasticky spojí jediným, priamo v koži vedeným pokračujúcim stehom z rozložiteľného šijacieho materiálu, ktorý nie je potrebné vyberať, pretože zanedlho zdegraduje. Budúcnosť vedie aj k pohodlným tkanivovým kožným lepidlám. Niekde navrhujú klientom, aby sučku po kastrácii u nich hospitalizovali a aj tak za dobrú úplatu činia. Iní aspoň verbálne nabádajú chovateľa k opatrnosti a obmedzeniu pohybu v lehote zhruba 10 dní po kastrácii. Iní podajú klientovi vyčerpávajúco spracovaný osvetový plagátik s radami, ako postupovať v rámci rekonvalescencie.                                                                               

  Niekde operujú iba v doobedňajších hodinách, čo vytvára ďalšiu bariéru v rozhodnutí pre kastráciu – je nevyhnutné zariadiť si dovolenku. Vôbec, väčšina ambulancií paradoxne a z podnikateľského hľadiska až nezmyselne končí s pracovnou dobou v čase, kedy ľudia ešte len prichádzajú z práce domov a začínajú sa venovať svojmu zvieraťu, čoho súčasťou je aj snaha navštíviť (už zavretú) veterinárnu ambulanciu.                                                                                                                    

  Z uvedeného vyplýva, že vynútené i nevynútené, niektoré opodstatnené i menej opodstatnené náklady na kastráciu sučky sú rôzne, no niekedy iba účelovo zvyšujú cenu – vskutku príjmy lekára. Najvyšší podiel na konečnej cene za kastráciu však tvorí cena za prácu, teda za samotný odborný chirurgický zákrok. Tú si lekári stanovujú rôznu – ku nevyhnutným materiálovým, technickým, prevádzkovým a organizačným nákladom si za prácu pridávajú (pri kastrácii sučky) sumu od štyridsať až do stopäťdesiat eur. V tomto bode tkvie jadro problému a relatívne malého aktívneho záujmu o kastrácie – v príkrom rozpore s predstavami nerozhodných chovateľov, keďže o kastrácii svojej sučky síce „snívajú“, no nerealizujú ju kvôli odradzujúcej cene. Väčšina lekárov od svojej ceny neupustí ani v prípade, že o kastrácie v ich ambulancii je z dôvodu vysokej ceny záujem nepravidelný, občasný, pričom o pár ulíc ďalej kastruje iný lekár stovky zvierat ročne – samozrejme za výrazne nižšie ceny, ktoré však v celkovom ročnom finančnom sumári znamenajú pre tohto rozumne a podnikateľsky sa správajúceho lekára zaujímavý a slušný príjem. Väčšina lekárov z vlastnej vysokej ceny neupustí ani v prípade, že o kastráciu je značný záujem, chovatelia však nedisponujú potrebnou čiastkou – a lekár má preto doobeda často prázdnu čakáreň...  (Platí však, že lepšie robiť niečo, ako vôbec nič, a lepšie zarobiť aspoň málo, ako vôbec nič.)

  Výhodou opísaného je možnosť voľby pre klienta. Ak ide o klienta solventného a zároveň chúlostivého, rozhodne sa pre renomovanú, dobre vybavenú kliniku, kde môže psa aj pár dní po operácií ponechať a zbaviť sa tak nepríjemných pocitov pri pooperačnej starostlivosti. A ak napríklad niektorému klientovi na psíkovi mimoriadne záleží, podriadi sa bez zisťovania financií všetkým predoperačným vyšetreniam v záujme vylúčenia možných komplikácii počas operácie i po nej, prípadne toho najhoršieho.

  Len malá časť ambulancií rieši kastrácie prevereným jednoduchým štandardným postupom, spravidla už bez závažnejších kritických okamihov a navyše za prijateľné ceny. Získavajú tak devízy najcennejšie: rutinu i pohotovosť pri rôznych, viac či menej mimoriadnych a náhlych udalostiach počas operácie. Rutina a schopnosť správne reagovať na rôzne náhle komplikácie je v takýchto prípadoch značne pozitívny faktor. Zároveň rutina rozhoduje aj o dĺžke zákroku a tým aj o množstve podaného narkotika (čím nevyhnutne menej, tým lepšie).

  Ceny

  Príchod eura zaznamenal aj vo veterinárnej a teda aj kastračnej praxi masový posun cien, ktorým podnikatelia, vrátane veterinárov urobili neraz výrazný krok proti sebe. Namiesto výmeny dovtedajšej kvázi hrôzostrašnej ceny cca 1 500 až 2 500 korún za primeraných a psychologicky i prijateľných 50 až 80 eur zvýšili nezmyselne a úplne nepodnikateľsky ceny najmä za kastrácie sučiek približne o dvoj až trojnásobok, pričom však platy obyvateľov zostali v prepočte relatívne rovnaké, a ceny veterinárneho materiálu stúpli len malým percentom. Tým sa veterinári i spoločnosť ešte viacej než dovtedy vzdialili od vízie plošných kastrácií.    

  Aktuálne ceny za kastrácie (2016) sú medzi jednotlivými ambulanciami veľmi odlišné a výrazne sa líšia aj v jednom a tom istom malom či väčšom meste. Na cene sa okrem vyššie uvedených faktorov podieľa aj váha zvieraťa. Výrazná obezita na kastráciu objednanej sučky obzvlášť vopred irituje veterinára, čo sa zvyčajne (úplne zaslúžene) prejaví na vyššej cene. 

 

  • kastrácia sučky od 40 až po 280 €
  • kastrácia  psa od 15 až po 120 €
  • kastrácia kocúra od 10 až po 70 €
  • kastrácia mačky od 20 až po 150 €

 

  Z operačných techník možno ako najšetrnejšiu, no zároveň aj najdrahšiu, odporučiť kastráciu sučky či mačky laparoskopicky. Dve či tri malé jazvičky, menšia strata krvi, zníženie možnosti uvoľnenia stehov v čase rekonvalescencie, zníženie výskytu krvných zrazenín, zrastov a následných neskorších komplikácií. Pri vyhľadávaní vaječníkov v „tesnej“ brušnej dutine sa veterinári pri klasickom postupne niekedy natrápia, pri laparoskopickom postupe je po nafúknutí brušnej dutiny vháňaním CO2 orientácia jednoduchšia. No pri vysokej cene za laparoskopický zákrok nemožno na prevažne rustikálnom a navyše geograficky malom Slovensku predpokladať vždy a všade ihneď dobrú rutinu operatérov (česť výnimkám!) – učia sa na iba malých počtoch objednaných pacientov, tzv. „za pochodu“, ako aj za cenu istého rizika, ktoré tým všetkým všetci zúčastnení (klienti i lekári) dobrovoľne podstupujú. Nevyhnutná manipulačná a ergonomická zručnosť v obmedzenom optickom a záberovom priestore brušnej dutiny kladie pri laparoskopii špecifické nároky na osobnosť lekára, na jeho predpoklady, talent a na mechaniku i jemnú motoriku rúk. S každým novým zákrokom prax, zručnosť a presnosť narastajú, rovnako tak sebaistota lekára, dĺžka operačného zákroku klesá. Zruční veterinári dosiahnu dobrú úroveň už po pár desiatkach laparoskopických zákrokov, iní sú málo presní a neobratní aj po vyššom počte operácií.

  Opäť je tu však potrebné poukázať na nevhodný podnikateľský prístup zo strany niektorých veterinárnych lekárov: ak by v rámci skúšobnej začiatočníckej praxe s laparoskopickými inštrumentmi lákali klientov na nízku cenu (čo by bol – keďže ešte niet dostatok skúseností – vcelku korektný počin), získali by tak za rok či dva dostatočnú rutinu a s narastajúcou rutinou by mohli cenu postupne a mierne zvyšovať. Ešte lepším by bol variant s propagáciou laparoskopickej kastrácie a zároveň nižšej ceny, než za zákrok klasický – takto múdro rozmýšľa iba nadhľadový biznisman, ktorý si takýmto ťahom dokáže pritiahnuť  k sebe množstvo nových klientov a aj napriek lacnejším cenám dosiahnuť počas roka či celej kariéry vyšší zisk vysokým počtom zákrokov. Cena je rozhodujúca: väčšine chovateľov, ktorí sú odhodlaní na kastráciu svojho zvieraťa je vskutku jedno, či sa zákrok vykoná tak alebo onak, hľadia na cenovú dostupnosť, primeranú ich peňaženkám.                        

  Naši veterinári však konajú a vnímajú veci okolo biznisu spravidla inak: laparoskopický prístroj je drahý, naša práca tiež a tak buď sa klienti nájdu alebo nie, z ceny nespustíme! Každý ďalší – len občasný – laparoskopický kastračný zákrok môže byť potom rizikom tak pre lekárov, ako aj pre psa.     Ten veterinár, ktorý vyšším počtom laparoskopií získal dobrú zručnosť a skúsenosti je po istom čase Majster – pre neho sa postupne laparoskopické inštrumenty stávajú úplne ovládanou hračkou.

  Dobrá rada

 Ak sa rozhodnete pre kastráciu, neupriamujte sa iba na svojho veterinárneho lekára, prípadne lekára v najbližšej vzdialenosti od vášho bydliska. Každý lekár má svoje prednosti i nedostatky, väčšie skúsenosti v jednom odbore, menšie v inom. Zatelefonujte preto do ďalších ambulancií, hoci aj v inom blízkom či vzdialenom meste, overte si ceny, podmienky a nebojte sa opýtať, koľko podobných, t.j. kastračných zákrokov majú za sebou. Veterinárne ambulancie sú súčasťou biznisu a vy sa rozhodujete kúpiť „službu“ tam, kde sa vám to najviac pozdáva – nielen z hľadiska ceny, ale aj skúsenosti a prístupu veterinárneho lekára. Vhodné je spojiť a dohodnúť sa so susednými chovateľmi a objednať naraz niekoľko lacnejších a zároveň spoľahlivých kastrácii v inom meste – spojené financie na benzín a dopravu jedným spoločným automobilom sa vám nakoniec oplatia.

  Nebojte sa s veterinárnym lekárom vopred jednať o cene za kastráciu.

- - -

  O kastráciách s nadhľadom

  Realisticky zmýšľajúca malá časť zástancov kastrácií okrem preventívneho významu obhajuje aj jej relatívny etický význam, stručne zhrnutý v dvoch myšlienkach. Po prvé: nech sa radšej zviera vôbec nenarodí, než by malo prežiť neplnohodnotný život v neprimeraných nevhodných podmienkach, po druhé: kastrácia je etickejšia ako nevyhnutné usmrtenie už žijúceho, ale nikým nechceného zvieraťa.                                                                           

  Kvalita života množstva nechcených zvierat im dáva za pravdu – vrátane psov, žijúcich v preplnených útulkoch alebo voľne sa túlajúcich bezprizorných psov v uliciach miest i obcí na všetkých kontinentoch, včítane civilizovanej Európy. 

  Väčšinová časť obhajcov kastrácií, najmä z radov ochrancov zvierat, prezentuje kastrácie len ako naučenú a odkopírovanú ideu, doktrínu, ktorej spravidla nie celkom rozumejú a zostávajú preto iba v rovine mediálnych a internetových deklarácií, fráz, floskúl, pričom neraz si nedajú kastrovať ani len vlastné zviera, ba svoju sučku dokonca dovolia nakryť, resp. ich psy pária háravé sučky. Bojovníci proti eutanáziám, za práva zvierat, ich ochranu sú v takomto prípade usvedčení z falošnosti pri šírení ochranárskeho princípu a zo samoúčelného utápania sa v ňom samom.   

  Principiálni odporcovia kastrácie ich posudzujú ako umelý zásah do naturálnosti, do prirodzeného vývoja, života i zdravia zvierat. Avšak podmienky, ktorým dnes spoločenské zvieratá vystavujeme, a v ktorých ich zámerne držíme (a zbytočne rozmnožujeme), sa už ani zďaleka nepodobajú ich pôvodnému biotopu a ani modelu originálneho správania. Faktory, ako obrovská koncentrácia zvierat na relatívne malých sídelných či obecných plochách, prehustenie psov i ľudí a z toho plynúci nepokoj, konflikty, rôzne civilizačné vplyvy, potláčanie individuality psa a jeho všestranných potrieb, znamenajúce umelý zásah do prirodzeného etogramu – v prírode nič podobné zviera neprežíva. Z toho hľadiska je kastrácia oveľa menší prehrešok voči naturálnym princípom, a v konečnom dôsledku prináša pozitívny efekt (úľavu) samotným zvieratám, ich chovateľom i okoliu, vrátane útulkov. Ak si uvážime, že ak by napríklad v celej turčianske kotline za niekdajších a dnes už hypotetických podmienok nežili žiadni ľudia, tak by sa tam vyskytovalo možno 10 či 15 vlkov – psov tam však dnes prebýva približne 15-tisíc! A to je absurdný stav, vymykajúci sa akémukoľvek prírodnému modelu a jeho proporčnosti.                                                                                                                                  Vo voľnej prírode sa nestane, aby rodila mláďatá každá sučka vlka, žijúca v komunite. Príroda si rozmnožovanie, pôrodnosť a aj úmrtnosť mláďat kontroluje a optimalizuje sama a nikto sa nad tým nepozastavuje, nikto to nepovažuje za niečo dramatické, či dokonca za neetické, hoci ide neraz o relatívne drastické a kruté samoregulačné mechanizmy (zabíjanie cudzích i vlastných mláďat, opustenie mláďat znamenajúce ich istú smrť). Tým, že starostlivosť o psov v plnej miere prevzal človek, musí určité regulačné mechanizmy zavádzať on (kastrácie, eutanázie). Kto mu v tom nezodpovedne bráni, ten nerozumie situácii a možno mu odporučiť, aby sa najprv vzdelával a až potom sa vyjadroval k veci.

  Kastrácia je slobodným rozhodnutím chovateľa. Možno ho však cielene ovplyvňovať a poskytnúť mu dostatok potrebných informácií.

  Kto raz zažil a videl, ako majiteľ háravej sučky v rodinnom dome odháňa a lopatou bije po chrbte už zviazaného kryjúceho cudzieho psa (súc neschopného odskočiť), ten váhať nebude a pre kastráciu sa rozhodne čo najskôr.

  Pri dnešnej veterinárnej technike a vyspelosti lekárov je kastrácia len málo bolestivý operačný zásah, po ktorom sa zviera rýchlo zotaví. Zvieratá po zásahu nestrácajú druhovú identitu, ani psychicky netrpia. Zákrok má doživotný, nezvratný účinok. (Naproti tomu sterilizácia, znamenajúca iba podviazanie prechodových kanálikov je zákrok zvratný, no z hľadiska celej škály potrebných prínosov len čiastočne účinný.)

  Tlmenie bolesti po kastračnom zákroku nie je spravidla potrebné, ba malá bolesť je dokonca na osoh – zabraňuje neprípustným a rizikovým nadmerným pohybom a aktivitám. Ak je však niektorý jedinec na bolesť príliš vnímavý, možno mu podávať lieky na jej potlačenie. Naopak, výnimočnú absenciu bolesti u niektorých jedincovi, vedúcu k riskantnej pohybovej aktivite už zanedlho po operácii možno tlmiť sedatívami po dobu niekoľkých dní.               

   Bolo by však vcelku neetické voči zvieratám, aby človek situáciu ich premnoženia (ktorú sám sčasti zapríčinil) riešil donekonečna kastráciami – zásahom do zvieraťa, v istom uhle pohľadu až jeho fyzickým mrzačením. Fyzickým mrzačením celej jednej generácie zvierat, v dobre myslenej snahe predísť fyzickým i psychickým príkoriam a utrpeniu generácií ďalších. Súbežne musí preto prebiehať široká osvetová kampaň a zároveň rozvoj, príprava a nastolenie takej legislatívy, ktorá vráti ťažisko riešenia a hlavne zodpovednosti na plecia človeka. Zviera samo o sebe za svojvoľné rozmnožovanie nemôže, veď rozmnožovanie je silná biologicky pudová a etologicky programová náležitosť. Dlhodobá vízia do budúcnosti spočíva v celkovom zníženom počte psov na Slovensku (z dnešných 500-tisíc na optimálny počet 150-tisíc) a za takýchto okolností by bola kontrola rozmnožovania oveľa ľahšie vykonateľná – aj bez kastrácií. Prečo postupne znížiť stavy? Pretože monitoring ukázal, že práve iba uvedených približne150-tisíc chovateľov zabezpečuje svojmu psovi po každej stránke plnohodnotný život. Skúste položiť hociktorému zo zostávajúcich 350-tisíc chovateľov otázku, aby vymenoval všetkých päť základných potrieb psa – nebude to vedieť z nich vôbec nikto. Viete to vy?                                                                                                                  Porozhliadnite sa po dedinách na psov žijúcich na reťaziach, v kotercoch, na nemeckých ovčiakov, ktorí nikdy neopustia dvor, aby si pobehali, zaplávali, podonášali aporty, pohrali sa s inými psami. Rovnako tak tí panelákoví psíkovia, ktorých nikdy nepustia z vodidla, a ktorí už ani nevedia, čo to je bežať, klusať, šprintovať, skákať a aká radosť a zábava z toho plynú. Načo je to všetko dobré, aby si psíkov zaobstarávali jedinci a rodiny na účely vlastných potrieb a celoživotne zanedbávali či obmedzovali vrodené a preto prirodzené potreby svojho zvieraťa?

- - -

 Nevyhnutnosť celoplošných kastrácií

  Ako už bolo vyššie naznačené, problém premnoženia psov sa nedá riešiť izolovane, v rámci mesta alebo regiónu. Regulovať produkciu mláďat je potrebné celoplošne, t.j na území celej republiky a všade rovnako. Kým bude existovať prílev psov z vidieka do mesta a medzi obcami navzájom, dovtedy samostatne v nijakom, ani nadmieru aktívnom meste kastrácie situáciu spoľahlivo a perspektívne nevyriešia. Legislatíva o ochrane zvierat v konkrétnom paragrafe výslovne nariaďuje, že chovateľ má vykonať opatrenia na zabránenie neplánovaného a nežiadúceho  rozmnožovania, ale skúsenosti hovoria, že je to ťažko vysvetliteľné najmä vidieckym obyvateľom, držiacich psov alebo aj prostejším chovateľom. Orgány ochrany zvierat sú zaťažené inou prácou a tieto všadeprítomné delikty neriešia. Ak by sa však udelila vzorová, precedentná pokuta za porušenie spomenutého paragrafu chronickému vidieckemu previnilcovi, správa o tom by sa rozšírila okamžite po celej obci. Isto by to obyvatelia prijali buď s rozhorčením alebo aj s posmechom. Dôležité by však bolo to, že časť chovateľov by začala svoje háravé sučky nedobytnejšie schovávať a majitelia psov by pod hrozbou pokuty neumožnili svojím zverencom voľný pohyb po obci. A keby práve v tom čase dostali informáciu o možnosti cenovo výhodnej kastrácie, ovplyvnilo by to ich rozhodnutie dať sučku, psa, mačku, kocúra kastrovať. Ešte s vyššou pravdepodobnosťou by sa k tomuto kroku odhodlali, keby do ich obce zavítala pojazdná ambulancia, vykonávajúca kastrácie. Pojazdná  ambulancia pomôže prekonať bariéru chovateľov na dedinách, ktorí sa nedokážu odhodlať k návšteve veterinárneho lekára v meste, pretože návšteva je časovo zaťažujúca, vyžaduje transport zvieraťa (často nezvládnuteľného), automobil, financie a pod. Pozitívny nápad s pojazdnou ambulanciou ( zo strany autora tohto blogu) však bol v minulosti sprevádzaný množstvo zbytočných byrokratických prekážok zo strany štátnych i záujmových orgánov.

- - -

  Širšie súvislosti na tému kastrácií

  Premnoženie spoločenských zvierat (mačiek, psov) je zrejmý fakt – rodí sa viacej jedincov, ako je záujemcov o nich. Je nevyhnutné situáciu účinne riešiť. K problematike sa vyjadruje ktokoľvek, aj bez poznania faktov. Nuž, musíme uznať, že spoločnosť sa skladá z rozmanitých skupín i jedincov, ktorí si formujú individuálne a následne skupinové názory a postoje – síce neraz originálne, avšak nie vždy správne, vecne a najmä nie objektívne. Inak by sa nemohlo stať, že niektoré ojedinelé pracoviská – útulky, ktoré permanentne a vo veľkom rozsahu zabezpečujú kastrácie, a ktoré však zároveň v nevyhnutných prípadoch vykonávajú aj eutanázie, sa stávajú terčom kritiky tých, ktorí kastrácie zabezpečujú len sporadicky. Samozvaní kritici dokonca nezmyselne porovnávajú počty kastrácii s počtom vykonaných eutanázií, pričom zabúdajú na elementárny fakt, že kastráciou sa predchádza množstvu inak nevyhnutných eutanázií či dokonca utopení nechcených narodených mláďat, a že teda každá jedna kastrácia zbaví spoločnosť nevyhnutnosti potencionálneho vysokého počtu eutanázií a utopení v prípade, že by nekastrovaná sučka rodila nechcené mláďatá či už opakovane alebo hoci aj jeden jediný raz (nevykastrovaná sučka by teoreticky mohla v ďalších rokoch života vrhnúť 5 až 100 mláďat, mačka až dvojnásobne viac). V súčasnosti je v našich ochrancami vedených útulkoch zaužívaný absurdný model, kedy značnú časť príjmu z 2%-nej asignácie použijú na výstavbu a rozšírenie jestvujúceho preplneného útulku, pričom by však urobili oveľa lepšie, keby tých pár tisícok eur, investovaných do rozšírenia útulku radšej investovali do kastrácií večne rodiacich sučiek na dedinách, ktorých potomstvá sa opakovane dostávajú do útulku.

  Moderní ochrancovia kastrácie síce podporujú (avšak vykonávajú naozaj len sporadicky vzhľadom k celkovému počtu psov), eutanázie u veterinárneho lekára však odmietajú, pričom nechápu, že medzi oboma regulačnými aktmi je zjavný súvis – riešia situáciu premnoženia spoločenských zvierat. Naproti tomu nepochopiteľne prižmurujú oči nad stovkami tisícok utopených psíčat a mačiatok. V súčasnosti nemá takýto spôsob utrácania utopením oporu v zákone (zviera môže usmrtiť len veterinárny lekár), ani v etike. Bol však po stáročia východiskom a odrážal vtedajšie reálne možnosti ako sa vysporiadať s nechcenými prírastkami. Neexistovala hustá sieť veterinárnych lekárov, ani utrpeniu zabraňujúce narkotiká. Preto nemožno takéto konanie v minulosti apriórne odsudzovať – nebolo vždy a v každom prípade prejavom bezcitnosti a cynizmu, ale v danom čase a stupni vývoja historickou nevyhnutnosťou. Aj v dnešnej dobe táto tradícia pretrváva ako generáciami overený a potvrdený zvyk – najmä u ľudí na vidieku a všade tam, kde jedinec i komunita nie sú schopné vývoja a akceptácie nových poznatkov. Ba dokonca aj tam, kde až príliš moderný alebo precitlivený veterinár so sebauspokojením a alibisticky (povolené) eutanázie z pomýleného princípu odmieta, čím nechtiac nabáda a núti chovateľov vrátiť sa k zakázanému topeniu či vyhodeniu zvierat.

  Ak nebudeme kastrovať, budú sa nechcené jedince topiť, problémové zabíjať i strieľať, v slušnejších prípadoch eutanázovať u veterinára. Ak by sme odstránili jav topenia, no nebudeme ani eutanázovať, budú sa zvieratá vyhadzovať. Ak sa budú vyhadzovať, budeme namiesto kastrácií míňať peniaze na výstavbu nových, väčších a prevádzkovo čoraz drahších útulkov. Keď budú útulky preplnené a nebudú preto prijímať mláďatá, začne sa opäť topiť. Na Slovensku je to tak.

  Každému principiálnemu odporcovi eutanázií možno položiť jedinú otázku: koľkých chovateľov ste presvedčili na kastráciu v záujme toho, aby sa nerodili zbytočné mláďatá? Poprosíme o úprimné vnútorné odpovede a následné činy.

  Na záver k téme eutanázií: V rámci dvadsať rokov trvajúceho monitoringu (1996-2016), v ktorom boli anketované osoby oboznámené so situáciou nekontrolovaného rozmnožovania psov i mačiek a s pretrvávajúcim javom topenia nechcených jedincov sa až 98.5% anketovaných (z celkového počtu 12-tisíc) vyjadrilo v prospech bezbolestných eutanázií u veterinára, okrem iného aj v záujme náhrady drastického topenia a strieľania.

- - -

  Kastračné programy v rómskych osadách

  Na margo niekoľkých súčasných kastračných programov v rómskych osadách, financovaných spravidla zahraničnými zdrojmi, počas ktorých je vykastrovaných pár desiatok psov, možno poznamenať, že takéto riešenie je z hľadiska ochrany zvierat polovičaté a je vcelku nepochopiteľné, ako môžu organizátori týchto kastrácii v návale eufórie z uskutočňovaných kastrácií prižmurovať oči nad realitou a viditeľnými porušeniami zákona v osadách. Ponechať po kastrácii psa naďalej v osade, rodinám, ktoré o chovateľskej legislatíve a kompletnej starostlivosti o psa nemajú ani potuchy, a ktoré poberajú dávky na to, aby uživili svoje deti (ale nie psov!) je voči samotným, tam ponechaným psom (a ešte viacej voči samotným deťom) nekorektné, neúctivé, necitlivé, neodborné, pomýlené, až absurdné. Vypočítavať celú škálu priestupkov a chovateľských pochybení, ktorých sa tamojší obyvatelia pri chove ich zvierat dopúšťajú ani nemá význam. Je ich toľko, že môžu viesť iba k jednému záveru: pes spravidla do rómskej osady nepatrí! Ak, tak len výnimočne. Nebudeme predsa na jednej strane aktívne i mediálne riešiť „hrôzostrašné“ prípady v mestách, kedy chovateľka na svojho neposlušného psíka pravidelne zvyšuje hlas a občas ho aj čapne novinami, čo sa nepáči štrnásťročnej tínedžerke, pojednávajúcej o tomto desivom týraní na fejsbúku s rovnako mentálne uspôsobenými rovesníkmi a na druhej strane ponecháme v rómskych osadách tisícky psov s blchami, pásomnicami, rôznymi chorobami, vydaných napospas rýchlo sa meniacim emočným náladám, stavom a činom tamojších jednotlivcov – prejsť od hladkania psa k jeho zabitiu sekerou tu možno veľmi rýchlo. Na jednej strane teda vykonávajú ochrancovia kastráciami vo všeobecnosti záslužné činy, avšak ponechaním psov po kastrácii v tomto nevyhovujúcom prostredí zároveň popierajú a ignorujú nielen legislatívu, chrániacu zvieratá (za prijatie ktorej práve samotní ochrancovia horlivo bojovali), ale popierajú aj princípy dôstojnosti a úcty voči zvieratám, pričom na týchto pilieroch okázalo a proklamatívne stojí ich ochranárska filozofia, ktorú plamenne šíria. Ako sa ukazuje, prax je niečo celkom iné, ako šírenie pekných a lákavých ideí, ktoré však nemožno plnohodnotne a najmä nie plošne uplatniť v praxi, nakoľko realita má svoje úzke a nepoddajné vymedzenia.

  Všetka česť výnimkám, t.j. poriadnym a citlivým rómskym držiteľom zvierat – lebo nájdu sa aj takí.

- - -

  Obchodníci

  Jedným z dôvodov premnoženia zvierat je aj obchod s nimi. Obchod, a s ním spojená vidina zisku, otupuje vzťah obchodníka ku zvieratám. Najmä obchodníci s „bezpapierovými“ psami preto zvyčajne nezisťujú podmienky, do akých zviera predávajú, ba naopak: váhajúcemu kupujúcemu zviera nanucujú a cielene ho ovplyvňujú k rozhodnutiu zviera kúpiť. Východiskom je legislatíva, ktorá bude komplexne celé (teda aj individuálne) rozmnožovanie a obchod so zvieratami kontrolovať a podmieňovať ho udelením licencie na základe získanej spôsobilosti uznaním chovnej stanice. Nie je naďalej žiadúce, aby hocikto zámerne, pritom kvalitatívne i kvantitatívne úplne nekontrolovane, ba aj náhodne rozmnožoval spoločenské zvieratá a potomkov takéhoto laického množenia potom ešte aj predával či z núdze umiestňoval do podmienok, ktoré už vopred evidentne nie sú postačujúce, prípadne sa ich zbavoval vyhodením.

  Je pritom zaujímavé, že chovatelia z uznaných chovných staníc neprotestujú intenzívne proti „výrobcom“ bezpapierových čistokrvných psov ich plemena, hoci celkové negatíva sú do očí bijúce – nižšia konkurenčná cena a teda nemožnosť predať za primeranú cenu vlastné papierové a teda kvalitné šteniatka, pričom zároveň u bezpapierových mláďat možno zaznamenať väčšie či menšie odchýlky od optimálneho plemenného štandardu, vrátane dedičných chorôb a porúch správania.

  Je potrebné objektívne uviesť, že tí, ktorí vedome kryjú veľké počty svojich bezpapierových sučiek rôznych interesantných plemien s cieľom obohatiť sa na ich predaji či už tu, na Slovensku, alebo ich vývozom do zahraničia a na druhej strane tí, ktorí vo väčšom množstve produkujú mláďatá od svojich chovateľsky uznaných sučiek za účelom predaja a výstavných úspechov konajú vskutku to istévyrábajú tovar za účelom predaja a zisku. Aj tí najslovutnejší chovatelia sa na výstavách uchádzajú o výstavné úspechy hlavne z dôvodu vyššej ceny mláďat od víťazných jedincov. Stále je to hlavne biznis a túžba po zisku, ktorá v ľudskej psychike takmer nemá zábrany, hranice a ani reálny koniec. Zvieratá sú až na druhom mieste. Preto je dnes úplne možné, že kupujúci počas návštevy u renomovaného chovateľa za účelom kúpy jeho nádejného mláďaťa po kvalitných rodičoch za značnú sumu v rozmedzí od 400 do 2-tisíc eur na mieste zistí, že šteniatka vyrastajú v nedostatočných hygienických pomeroch, zapáchajú močom, exkrementami, a že nad celým chovateľským zariadením čpie zápach, taký typický pre kotercové či klietkové alebo ohradkové odchovy šteniatok. Viac, ako dve chovné a rodiace sučky u chovateľa už predznamenávajú nedostatok možností a času mať nad chovom dostatočnú hygienickú kontrolu. A následne ani kontrolu nad správnym imprintingom a socializáciou mláďat. Uznanie patrí tým chovateľom, ktorý úprimne plesajú radosťou po zistení, do akých skvelých podmienok sa im podarilo šteniatko predať (foto či video od kupujúceho, písomné kontakty a pod.) – to je signál, že dobrý vzťah ku psom pretrváva a nezredukoval sa na tovar.    

  Problémom sú aj výkupcovia šteniatok, ktorí za primeranú finančnú odmenu získavajú na vývoz každoročne tisícky najčastejšie čistokrvných, avšak bezpapierových šteniatok alebo ich krížencov. Tie končia vo vyspelých európskych krajinách, v ktorých je prísnejšia legislatíva, obmedzujúca rozmnožovanie, avšak nie zároveň i dovoz. Existuje niekoľko solídnych výkupcov, ktorí evidujú a kontrolujú kupujúceho v cudzích krajinách. Väčšia časť výkupcov však nehľadí okrem zisku na nič iné. Už podmienky, v ktorých rozmnožujú a držia vykúpené šteniatka sú často tak drastické, že je až podivné, prečo orgány veterinárnej správy zakročili doteraz len v nezávažnom počte prípadov – počet takýchto rozmnožovateľov je vysoký, no zákroky veterinárnych inšpektorov možno porátať na jednej ruke. Nevhodný spôsob držania šteniatok u rozmnožovateľa predurčuje ich budúce sociálne a hygienické problémy, rovnako aj celé ich správanie. O samotnom (smädnom, hladnom a stresujúcom) transporte do zahraničia je škoda sa vôbec zmieňovať. Okrem toho, psíkovia pred vycestovaním spravidla nie sú mikročipovaní, hoci to legislatíva prikazuje. Nepredaní jedinci neraz končia po vývoze v zahraničných  útulkoch.

  Zaregistrovaný bol aj prípad, kedy slovenský majiteľ predajne s krmivami predával vo svojom obchode šteniatka krížencov, pritom však zákazníkov klamal tvrdením, že ide o čistokrvných psov. Túto falošnú informáciu, uvádzajúcu zákazníka do omylu, dokazoval očkovacím preukazom, vystaveným „spriazneným“ veterinárnym lekárom, v ktorom bolo v kolónke plemeno zapísané čierne na bielom čistokrvné plemeno.  

  Nie však všetko, čo sa obchodníkom narodí, sa aj podarí predať. Kam s prebytkami? Výrazne sa znižuje cena (najmä s rastúcim vekom a veľkosťou šteniatka), niekedy sú dokonca ponúkané na darovanie, t.j. zadarmo. Nový vrh je už na ceste, tak čo už....  Zistené boli aj prípady chovateľov, ktorí nepredané a nepredajné šteniatka vyhadzujú v blízkosti útulkov, rómskych osád a pod.

- - -

  Útulky a kastrácie

  Ak by sa všetky jestvujúce útulky riadili rozumom, tak by dodržiavali zásadu, podľa ktorej z ich pracoviska neodíde (okrem šteniat do veku 6-7 mesiacov) nevykastrované zviera. Ba aj v prípade vrátených zvierat, prichýlených po strate, úteku, je smerom k jeho vlastníkovi v okamihu odovzdávania psa nevyhnutný apel na kastráciu s poukázaním na výšku pokuty za úteky a s ním spojené nedovolené rozmnožovanie. Ak sa tak nestane, čakajú všetkých zainteresovaných ďalšie, opakujúce sa problémy. V prípade darovania nevykastrovaného psa – samca, sa z vysokou pravdepodobnosťou stane, že začne utekať z miesta držania či počas vychádzky a dostane sa opäť, aj viackrát do útulku, hoci aj v inom meste, do ktorého bol darovaný. Počas úteku môže nakryť háravú sučku, ktorej mláďatá sa, ako nechcené, tiež možno dostanú do útulku. Rozumného konca sa nedočkáme.

  V prípade darovania nevykastrovanej sučky z útulku sa tiež môže stať viacero rôznych nepríjemnosti. Napríklad dohoda o tom, že si darovanú sučku záujemca neskôr dá vykastrovať, sa spravidla nedodrží (časom klesá výpovedná sila presvedčujúcich argumentov a narastá ľútosť nad negatívnymi sprievodnými javmi operačného zákroku). Ďalšou eventualitou je, že majiteľ darovanej nekastrovanej sučky skôr či neskôr oznámi útulku niektorú z uvedených správ: že mu hárajúca sa sučka ušla; že sučku neustrážil a čaká mladé; že sa jej už narodilo x – mláďat a on nevie, čo s nimi. Útulok mu v dobrej viere možno s nechcenými šteniatkami pomôže, no a o pol roka sa situácia opakuje. Rovnakou zlou, no vysoko pravdepodobnou informáciou je oznámenie o tom, že staršia nevykastrovaná sučka, prevzatá kedysi z útulku, javí známky zápalu maternice alebo sa jej objavili hrčky na mliečnej žľaze – neklamné známky vážnych chorôb, ktorým sa dalo predísť včasnou kastráciou.       

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

  Dobrá rada na záver 

  Chcete urobiť známym radosť originálnym vianočným či narodeninovým darčekom? Predplaťte im vo veterinárnej ambulancii kastráciu ich psa, sučky, mačky a darujte im Kastračný poukaz!

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 

Realistická úvaha ku téme kastrácií

  O kastráciách spoločenských zvierat, najmä psov sa už dve desaťročia v zainteresovaných kruhoch píše ako o „perspektívnom účinnom nástroji kontroly populácie spoločenských zvierat“. Bohužiaľ, iba píše, pretože za celý ten čas sa počet vykastrovaných zvierat zvýšil len o niekoľko tisíc jedincov a predstavuje tak nevýznamné percento z celkovej populácie psov a mačiek. Ak vplyvom intenzívnej osvety aj dôjde v niektorom mikroregióne k nárastu počtu vykastrovaných zvierat, má to celkovo len zanedbateľný efekt, pretože v najbližších regiónoch sa psi a mačky veselo (skôr však smutno) rozmnožujú aj naďalej. Z týchto regiónov potom možno zaznamenať zvýšený príliv zvierat do regiónu kastračne už podchyteného.

   Dnes je každému rozhľadenému znalcovi problematiky jasné, že za pretrvávajúcich podmienok sa kastrácie nebudú vykonávať v takej miere a v takom rozsahu, aby sa závažným regulačným nástrojom skutočne aj stali. Príčiny sú jednoduché: kastračným programom sa venujú výhradne iba ochranárske kádre, ktoré sú zväčša laické často ide o nedospelé osoby až deti; vysoká cena úkonu zo strany veterinárnych lekárov; principiálne odmietanie kastrácií najmä rustikálnou časťou chovateľov; nedostatok financií zo strany chovateľa; neznalosť legislatívy zakazujúcej neplánované a nežiadúce rozmnožovanie; nedostatočný výkon kontroly porušovania tejto legislatívy a preto takmer nulová sankčná činnosť zo strany poverených veterinárnych orgánov; nevedomosť chovateľa spojená s nepodloženými až absurdnými mýtami; tradícia v zjednodušenom nazeraní na to, čo pes a mačka pre človeka predstavujú (v prvom rade mu slúžia, najmä strážením alebo ako spoločník); prvoplánové rozhodnutie pre držanie psa v bytových domoch rodinami bez dostatočného chovateľského potenciálu.

  Kúpyschopnosť bežného priemerného obyvateľa Slovenska a chovateľa psa je príliš nízka na to, aby si dokázal u veterinárneho lekára zaplatiť pomerne drahú kastráciu. Spoločnosť a jej kompetentné orgány nie sú pri presadzovaní myšlienok kastrácií ani najmenej nápomocné, hoci by napríklad prostredníctvom legislatívy v položke „daň za psa“ a zároveň regulačnými cenovými opatreniami v rámci veterinárnej komory za pomoci štátu mohli významne ovplyvniť rozhodnutie jednotlivých chovateľov dať si svoje zviera vykastrovať. Až dovtedy budú chovatelia i veterinárni lekári rozmýšľať a konať inak.

  Väčšina nechcených šteniat sa rodí v rodinných domoch, sučkám, určeným „akože“ na stráženie. Ich majiteľ neinvestuje do drahého operačného zákroku, v ktorom nevidí žiadny zmysel a efekt, ale naopak, výdaje. Čitateľ už vie, ako si na vidieku zvyknú poradiť s nechcenými šteniatkami. Odhaduje sa až vyše 100-tisíc utopených mláďat psov ročne, s mačkami sú to ešte astronomickejšie čísla. Vidiecky chovateľ má teda v rukách tradičný „účinný“ nástroj kontroly populácie, ktorý je síce dnes už nelegitímny, ale o tejto skutočnosti len málokto vie a navyše sa doposiaľ takmer nikde a nikomu za takýto akt nič nestalo. A tak sa bez rozpakov šteniatka a mačence nielen topia, ale aj zabíjajú lopatami, sekerami či vyhadzujú. Infikovať takéto prostredie myšlienkami o kastráciách, navyše o cenovo drahých kastráciách je vopred odsúdené na neúspech v prípade, ak nebudú vykonávané plošné sankčné opatrenia proti nedbanlivým chovateľom – priestupcom, konajúcim vyššie uvedeným nelegitímnym spôsobom. Zákon hovorí, že chovateľ je povinný vykonať opatrenia na zabránenie nežiadúceho a neplánovaného rozmnožovania a určuje aj výšku pokuty za tento priestupok od 400 do 1-tisíc €!

  Vie niekto o pokute vo svojom okolí za tento všadeprítomný priestupok?

  A tak sa psi i mačky neúnavne rozmnožujú naďalej, plnia útulky, v ktorých sentimentálne a všetky ťažkosti tohto sveta nechápajúce emotívne kádre snívajú svoj sen o ich záchrane v neexistujúcich rodinách. No takmer všetci zakladajúci členovia ochranárskych organizácií postupne na tieto nereálne ciele rezignovali: buď sa potichu vytratia zo scény alebo začnú potichu utrácať a pred verejnosťou to maskovať pod hlavičkou „prirodzený úhyn“ tak to dnes robí naša najslovutnejšia ochranárska organizácia bojac sa, že zverejnením pravdy by stratila morálnu a finančnú pomoc verejnosti, ktorú dlhé roky zavádzala svojimi peknými predstavami o záchrane každého, každučkého života.     

  Napriek pesimistickému tónu tejto úvahy možno ponúknuť aj pozitívnu skúsenosť. Ak si v istom (vraj najhoršom) útulku na severe Slovenska nájde chovateľ svoje zabehnuté či stratené zviera, nepožaduje sa od neho úhrada vzniknutých nákladov, ani nie je vymáhaná pokuta za útek psa, ale mu je ponúknutá možnosť kastrácie za zľavnenú a dostupnú cenu, spojenú prípadne aj s bezplatným prevozom zvieraťa do ambulancie a naspäť domov v prípade, ak držiteľ zvieraťa nie je vlastníkom automobilu alebo ide o osamelo žijúceho dôchodcu. Túto výhodnú a prijateľnú cenu si môže príslušná spolupracujúca veterinárna lekárka dovoliť z dôvodu, že takýmto spôsobom sa ku nej postupne dostáva čoraz väčší počet klientov. Zníženie bežne vysokej ceny za kastračný zákrok je z jej strany aktom poskytnutia tzv. množstevnej zľavy pre všetkých tých záujemcov, ktorí sa pre kastráciu rozhodli v dôsledku ovplyvňovania zriadencami tamojšieho útulku pre zvieratá. Lekárka uvažuje o kastráciách v širšom kontexte a zároveň s výhľadom do budúcna, keď tuší, že dobrý chýr o pozitívnych účinkoch kastrácie sa šíri od každého jedného spokojného chovateľa čoraz väčším radom, čo sa v jej ambulancii prejavuje zvyšujúcim sa dopytom po tomto zákroku. Zvyšujú sa aj jej príjmy. Množstvom síce lacných, no početných kastračných zákrokov (viac ako 7-tisíc) si v dlhodobom horizonte zarobila sumu, ktorú jej môžu ostatní, v cenotvorbe rigidní a drahší veterinári závidieť. Rozhodujúci je v tomto ojedinelom prípade aj fakt sociálneho a empatického nadhľadu lekárky nad nepriaznivou situáciu v chove spoločenských zvierat na Slovensku, na rozdiel od tých lekárov, ktorí netušia, čo sa s nekontrolovaným rozmnožovaním reálne a nezvládnuteľne deje vonku, za múrmi ich ambulancie. Je zaujímavé, že táto lekárka je z času na čas vystavovaná „dobre mysleným“ pripomienkam a upozorneniam konkurenčných lekárov, apelujúcich v rámci falošnej kolegiality na zvýšenie cien za kastráciu. Najinteresantnejší však pre ňu zostáva vyššie uvedený výsledok – veterinárka má pomerne vysoký príjem zo síce lacnejších, no početných kastrácií, pričom záujem o ne neutícha, ba narastá, a zároveň vysokým počtom vykonaných zákrokov dosiahla vysokú rutinovanosť v danej činnosti, čím zároveň výrazne skracuje čas celého zákroku – to všetko oproti drahším, v tejto záležitosti menej skúseným  konkurentom. Tu je miesto na poďakovanie pre ňu. No a miestny útulok sa po dlhoročnej kastračnej spolupráci s ňou postupne začal vyprázdňovať, až dnes je takmer prázdny. A tak to má byť.

 

Úvaha druhá: O tom, ako slávny americký veterinár zo seriálu ANIMAL PLANET, dr. Jeff, týral v slovenskom útulku zvieratá

  Na začiatku bolo poznanie a dilema, prečo len vcelku málo veterinárov vykonáva kastračné zákroky psov i mačiek, a to aj napriek tomu, že o tento zákrok záujem zo strany klientov je a navyše zahŕňa v sebe pre veterinára aj jednu obrovskú výhodu tým, že sa vykonáva na zdravom zvierati, čo významne znižuje riziko zákroku a možných komplikácií. Nejde zároveň o zákroky urgentné, takže je dosť času na prípravu klienta i samotného zvieraťa, na dôkladnú anamnézu a predoperačnú kontrolu zdravotného stavu, na rozhovor s chovateľom o možných skrytých rizikách, o pooperačnej starostlivosti a aj o cene za zákrok. Náklady na kastráciu pritom nie sú vysoké a veterinár teda môže očakávať dobrý zisk za málo riskantný výkon, pričom hlavnou časťou zisku je jeho odborná práca. Z podnikateľského hľadiska isto veľmi zaujímavý produkt! Tak prečo sa tak málo veterinárov chytá tejto možnosti dobrého a čistého zisku, respektíve sa mu nepriamo bráni zbytočne vysokými cenami, na základe ktorých klientela následne stráca záujem? Ešte nástojčivejšie sa však vynára otázka, kto a za akých okolností si trúfa vykonávať kastrácie zvierat, najmä sučiek. Dokážu to čerství absolventi vysokej veterinárnej školy? Nie. Možno iba tí, ktorých rodičia majú vlastnú ambulanciu a potomkovi - adeptovi veteriny poskytli možnosť praktického zaučenia. Ostatným na vykonávanie kastračných operačných zákrokov nepostačuje teoretická skúška z chirurgie, ktorú (síce úspešne) zvládli kedysi v štvrtom ročník, avšak bez praktických alebo len veľmi obmedzených výkonov. Kde sa teda majú potom chirurgickým zručnostiam naučiť? Aké na to majú reálne možnosti? Ak si aj trúfalo niekde otvoria vlastnú ambulanciu, tak už usadení starší, skúsenejší, no vskutku konkurenční lekári ich nič z princípu učiť nebudú – nechcú predsa podporovať odbornosť konkurenta a časom možno prichádzať o časť vlastnej klientely. Mladí veterinári sa po skončení školy neraz preto pokúšajú praxovať v inom meste alebo v zahraničí – je však otázne, k čomu ich tam pustia a či získajú chirurgickú zručnosť, o ktorej teraz hovoríme. Ak má takýto mladý lekár po čase pocit, že sa už v pozícií hosťa naučil dosť, a že sa už môže postaviť na vlastné nohy, tak práve oblasť chirurgie mu bude spôsobovať najväčšie problémy a obavy – často až také, že chirurgiu zredukuje na ošetrovanie a zašívanie rán, pričom sa však postupne z neho stáva dobrý odborník v iných disciplínach, napríklad v internej medicíne či dermatológii.

  V týchto nastolených otázkach sa vo veľkej miere skrýva – vzhľadom k celkovému počtu mladých začínajúcich veterinárov – ich relatívne nízka tendencia ku invazívnej chirurgii, vrátane kastrácií. Isteže, nájdu sa ojedinele mladí veterinári s prílišným sebavedomým, ktorí si bez rešpektu, praxe i vlastných skúseností rovno trúfnu aj na náročnejšie chirurgické zákroky – a možno im naozaj všetko bez komplikácií vychádza. Ak sa však niektorý mladý veterinár pri operácii „sekne“ a na náhlu komplikáciu nedokáže patrične reagovať a dôjde nebodaj k úmrtiu zvieraťa priamo na stole alebo aj neskôr, vzniká psychická bariéra, zbytočný rešpekt, ústup – a to aj v prípade, že klient zobral nehodu so svojím psíkom vecne, bez udávania a bez medializácie. Bariéra voči chirurgickým zákrokom sa však môže dovtedy smelému veterinárovi vytvoriť aj pri náhlom krvácaní počas zákroku, s ktorým si síce len tak-tak poradil, ale „už nikdy viac“ nechce zažívať podobný stres.                                       Toto všetko uvedené bolo možné doposiaľ spozorovať realite, ide o skutočné príbehy, udalosti a osoby.

  Poznanie druhé znelo: aká je teda za opísanej situácie kastračná perspektíva na Slovensku? Budeme kastrovať viacej než doteraz? Vytvorí spoločnosť pre kastrácie lepšie podmienky, alebo budeme donekonečna stavať nové a čoraz väčšie útulky pre nechcené prírastky od nevykastrovaných súk? Čo možno urobiť preto, aby sa kastrovalo viac, čo najviac? Na čiastočnú kompenzáciu ťaživej rozmnožovacej reality a nízkeho počtu vykonaných kastrácií vznikol nápad zaučiť mladších i starších veterinárov kastračným zákrokom, za účelom nadobudnutia zručnosti, rutiny i sebavedomia. Ako však zaručiť, aby na ukážky kastrácií bol vopred zabezpečený dostatočný veľký počet klientov – chovateľov, keďže u väčšiny z nich možno predpokladať, že na „akési výuky“ u neskúsených veterinárov svojho obľúbeného psa nezveria? Ako vhodné sa preto javili zvieratá v útulkoch – každý útulok potichu sníva o tom, že raz príde niekto, a ten „niekto“ všetky v útulku  jestvujúce zvieratá vykastruje – a dokonca zadarmo! Ďalšou úlohou bolo zvoliť skúseného školiaceho veterinára, ktorý by kastrácie ovládal rutinne, no zároveň by za ukážky a svoju prácu nepožadoval platbu. Na Slovensku neprichádzal do úvahy nikto taký. Organizátori plánovaných kastračných ukážok sa preto spojili s ochotným majiteľom americkej veterinárnej kliniky, ktorý skutočne s celým svojim tímom pricestoval do Európy, na maličké Slovensko, do jedného mestského útulku s primerane vybavenou ambulanciou a počas niekoľkých dní prezentoval kastračné zákroky pre tých našich i zahraničných veterinárov, ktorí o ukážky i praktické úkony prejavili záujem. Mimoriadne vydarená akcia – povedali si organizátori po jej skončení. Niektorí absolventi ukážok sa ihneď pustili do kastračnej praxe, niektorí nezískali odvahu doteraz. V každom prípade však akcia pomohla čiastočne rozvoju „kastrovníctva“ na Slovensku. To si však nemyslela skupina v problematike nezorientovaných prostoduchých ochrancov zvierat, ktorí sa tento počin rozhodli s odstupom času ukážkovo, flagrantne, vskutku však nezmyselne a zákerne „zhovädiť“ v médiách. Za pomoci mentálne obmedzenej a charakterovo narušenej bulvárnej televíznej redaktorky, ktorá v záujme vysokej sledovanosti svojej relácie dokáže dobré úmysly hravo odprezentovať ako úmysly zlé, a polopravdy či domnienky razom zmeniť na nemeniteľné pravdy, sa ochrancom podarilo uviesť do kolosálneho omylu značnú časť priemernej verejnosti. Vyjadrenia organizátora kastračných ukážok (autor tohto blogu) o pozitívach a zmysle takéhoto podujatia demagogicky obrátili úplne hore nohami – v médiách podujatie kritizovali a prezentovali ho ako „týranie zvierat, experimenty, pokusy“, pričom verejnosti zákerne podsunuli absurdnú a nahlúplu predstavu, že ukážky, vykonávané na „živých“ zvieratách znamenajú podľa nich ukážky na zvieratách neuspatých – neanestezovaných. Čo je číry nezmysel z každého hľadiska – kritizujúci tak vskutku „zhovädili“ seba samých. V snahe primitívne zraňovať iných, zranili a zradili svoju vlastnú všade proklamovanú ľudskosť a súcit (avšak len ku zvieratám). Aj naša známa ochranárska organizácia (ktorej členovia a pracovníci boli paradoxne spoluorganizátormi uvedených kastračných ukážok) vyvolala sériu podozrení a podnetov pre kontrolné orgány, ktoré vcelku len okrajovo namietali, že útulok síce nie je integrálnou súčasťou oficiálneho edukačného procesu veterinárnych lekárov, pričom však zákon porušený nebol. Tí veterinárni lekári, ktorí si vtedy, ale i neskôr potom osvojili kastračné zručnosti v uvedenom útulku len nechápavo mlčali voči valiacej sa mase urážok a sťažností zo strany pomýlených fejsbúkových priaznivcov ochrany zvierat a internetových nactiutŕhačov, snažiacich sa o konečné zúčtovanie s nenávideným správcom onoho útulku, ktorý vraj toto všetko – údajné týranie, pokusy, experimenty na neuspatých zvieratách – dovolil. Nuž, čo nakoniec k tomu povedať? Aj dobre myslený zámer dokážu hlupáci prezentovať ako najväčšie zlo – stačí im k tomu jeden falošný vonkajší zdroj informácií (bulvár a internet) a jeden vnútorný (pestovaná nenávisť ku každému, kto zmýšľa inak). Dôležitý je však výsledok: jedna veterinárna lekárka, absolventka uvedeného domnelého kolektívneho „týrania a experimentov“ v útulku, má odvtedy až dodnes za sebou úspešných približne 7-tisíc kastrácií a zabránila tak narodeniu desiatok tisícok nechcených šteniatok a mačiatok. Jasné? 

  Apropo: ak pozeráte televíznu stanicu ANIMAL PLANET, ktorá vysiela sériál o „Doktorovi zo Skalistých hôr“, slávnom indiánskom dlhovlasom veterinárovi dr. Jeffovi Youngovi, tak vedzte, že je to práve on, kto kedysi kastračné ukážky predvádzal v dnes kritizovanom martinskom útulku. Kto aj naďalej neverí, nech napíše a spýta priamo jeho na stránke:   http://plannedpethoodplus.com

  Podľa Iluzórnej a domýšľavej „pseudologiky fantastica“, zrodenej v predstavách insitných ochrancov zvierat, došlo teda v martinskom útulku k utajenému konšpiratívnemu sprisahaniu, v rámci ktorého sa dvadsiatka veterinárov viacerých krajín na čele s doktorom Džefom z Ameriky po tajnom dohovore so správcom útulku dohodla na možnosti ísť si do Martina „potýrať zvieratká“, aby tak asi urobili zadosť svojej navonok dobre skrývanej nenávisti voči zvieratám... Keď „aféra“ prepukla, do sprisahania boli zapojené aj kontrolu vykonávajúce štátne orgány a všetko potichu prikryli (...naisto sú to taktiež vyznávači týrania...). Ani to nie je koniec, keďže do sprisahania bola nakoniec napojená aj tridsiatka poslancov mestského zastupiteľstva v Martine, ktorá patologického tyrana a sadistu, t.j. správcu útulku v jeho funkcii podržala (z čoho podľa ochranárskej logiky vyplýva, že týranie sa im určite páčilo...). Ba pridala sa aj desiatka dlhoročných externých a dobrovoľných spolupracovníkov útulku – podpísaním prehlásenia v prospech správcu útulku nepriamo vlastne potvrdili, že svoje vlastné i útulkové zvieratká určite, ale určite tiež týrajú... No a, zorganizovať takúto veľkú a rozmanitú skupinu podporovateľov týrania v útulku jednoznačne musí znamenať rafinovane premyslený komplot, ktorý sa však vďaka špionážnym aktivitám podarilo odhaliť a rozkryť ľudkami, ktorí sa vo svojej obmedzenosti domnievajú, že vedia o celej tejto veci viac, ako jej samotní aktéri... 

  Skončme však s iróniou a uveďme, aká bola pravda: Vo všeobecnosti platí, že vykonávanie veterinárnych zákrokov v útulkoch pre zvieratá nepodlieha žiadnemu osobitnému súhlasu, ani schváleniu, ba naopak, vyhláška 123/2008 v §10, ods. (5), písm. d) priamo uvádza, že útulok musí mať miestnosť na ošetrovanie zvierat, ktorá je „vybavená zariadením a prístrojovou technikou potrebnou na základné vyšetrenie, ošetrenie, odber vzoriek a iné potrebné testovanie v súlade s dobrou veterinárnou praxou; odporúča sa zabezpečiť vhodné chirurgické inštrumentárium na vykonávanie sterilizácie a kastrácie nechcených zvierat a túlavých zvierat“. A či sa v čase vykonávania kastračného zákroku veterinárnym lekárom v útulku niekto ďalší na jeho prácu díva, sleduje ho, pýta sa na postup, učí sa a prakticky si niečo skúša, to  je vec rozhodnutia samotného veterinárneho lekára. Rovnako je irelevantné, či je sledujúcich osôb viacero naraz, či si ich prizval samotný veterinárny lekár alebo útulok s jeho súhlasom. Proti tomu niet čo oponovať.

  Konkrétne: ukážky kastrácii v martinskom útulku po prvýkrát zorganizoval úradný veterinárny lekár štátnej veterinárnej správy v Bratislave spolu so súkromným veterinárnym lekárom Slobody Zvierat. Martinský útulok poskytol vhodné priestory (ambulanciu) a zvieratá, určené na kastrácie. Ako bolo vyššie uvedené, pozvanie do úlohy školiteľa prijal v USA populárny majiteľ súkromnej veterinárnej kliniky PLANNED PETHOOD PLUS v Denveri dr. Jeffrey Young. Školenia sa postupne zúčastnilo viacero veterinárnych lekárov, z dostupných mien uvádzame: MVDr. Rasťo Kolesár, MVDr. Karol Hudec, MVDr. Eva Zelenayová, MVDr. Peter Zelenay, MVDr. Peter Rišica, MVDr. Viera Rišicová, MVDr. Bonita Collett Bónová, nezistené mená veterinárok z Ruskej republiky, Českej republiky. Neskôr pokračoval v individuálnych ukážkach MVDr. Rasťo Kolesár, ktorý medzitým absolvoval chirurgickú stáž na uvedenej klinike v USA. Individuálne školiace aktivity v oblasti chirurgie a kastrácií zabezpečovala v rámci martinského útulku (ktorý poskytol zvieratá) naposledy MVDr. Eva Zelenayová (napr. pre MVDr. Soňu Orčíkovú a pre študentky veterinárnej univerzity). Priestory a ambulanciu útulku využívali študenti aj v rámci prípravy na skúšku z anatómie, napr. MVDr. Veronika Nováková a iné., na skúšku z chirurgie napríklad MVDr. Bonita Collett Bónová.                               

  Všetkým menovaným patrí vďaka za prejavenú odvahu a cieľavedomosť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Veľkolepý nástup, výslnie a pád. Prečo veľké strany neprežijú svojich lídrov

Výmena lídra nie je kľúčom k dlhšej životnosti strany. Funguje len pri menších stranách, v Smere by mohla znamenať rýchly zánik.

KOMENTÁRE

Smer bez Fica nemá logiku

Životnosť strán ako Smer sa odvíja od popularity zakladateľa.


Už ste čítali?