Na začiatku - v roku 1998 - bolo poznanie a dilema, prečo len vcelku málo veterinárov vykonáva kastračné zákroky psov i mačiek, a to aj napriek tomu, že o tento zákrok záujem zo strany klientov je a navyše zahŕňa v sebe pre veterinára aj jednu obrovskú výhodu tým, že sa vykonáva na zdravom zvierati, čo významne znižuje riziko zákroku a možných komplikácií. Nejde zároveň o zákroky urgentné, takže je dosť času na prípravu klienta i samotného zvieraťa, na dôkladnú anamnézu a predoperačnú kontrolu zdravotného stavu, na rozhovor s chovateľom o možných skrytých rizikách, o pooperačnej starostlivosti a aj o cene za zákrok. Náklady na kastráciu pritom nie sú vysoké a veterinár teda môže očakávať dobrý zisk za málo riskantný výkon, pričom hlavnou časťou zisku je jeho odborná práca. Z podnikateľského hľadiska isto veľmi zaujímavý produkt! Tak prečo sa tak málo veterinárov chytá tejto možnosti dobrého a čistého zisku, respektíve sa mu nepriamo bráni zbytočne vysokými cenami, na základe ktorých klientela následne stráca záujem? Ešte nástojčivejšie sa však vynára otázka, kto a za akých okolností si trúfa vykonávať kastrácie zvierat, najmä sučiek. Dokážu to čerství absolventi vysokej veterinárnej školy? Nie. Možno iba tí, ktorých rodičia majú vlastnú ambulanciu a potomkovi - adeptovi veteriny poskytli možnosť praktického zaučenia. Ostatným na vykonávanie kastračných operačných zákrokov nepostačuje teoretická skúška z chirurgie, ktorú (síce úspešne) zvládli kedysi v štvrtom ročník, avšak bez praktických alebo len veľmi obmedzených výkonov. Kde sa teda majú potom chirurgickým zručnostiam naučiť? Aké na to majú reálne možnosti? Ak si aj trúfalo niekde otvoria vlastnú ambulanciu, tak už usadení starší, skúsenejší, no vskutku konkurenční lekári ich nič z princípu učiť nebudú – nechcú predsa podporovať odbornosť konkurenta a časom možno prichádzať o časť vlastnej klientely. Mladí veterinári sa po skončení školy neraz preto pokúšajú praxovať v inom meste alebo v zahraničí – je však otázne, k čomu ich tam pustia a či získajú chirurgickú zručnosť, o ktorej teraz hovoríme. Ak má takýto mladý lekár po čase pocit, že sa už v pozícií hosťa naučil dosť, a že sa už môže postaviť na vlastné nohy, tak práve oblasť chirurgie mu bude spôsobovať najväčšie problémy a obavy – často až také, že chirurgiu zredukuje na ošetrovanie a zašívanie rán, pričom sa však postupne z neho stáva dobrý odborník v iných disciplínach, napríklad v internej medicíne či dermatológii.
V týchto nastolených otázkach sa vo veľkej miere skrýva – vzhľadom k celkovému počtu mladých začínajúcich veterinárov – ich relatívne nízka tendencia ku invazívnej chirurgii, vrátane kastrácií. Isteže, nájdu sa ojedinele mladí veterinári s prílišným sebavedomím, ktorí si bez rešpektu, praxe i vlastných skúseností rovno trúfnu aj na náročnejšie chirurgické zákroky – a možno im naozaj všetko bez komplikácií vychádza. Ak sa však niektorý mladý veterinár pri operácii „sekne“ a na náhlu komplikáciu nedokáže patrične reagovať a dôjde nebodaj k úmrtiu zvieraťa priamo na stole alebo aj neskôr, vzniká psychická bariéra, zbytočný rešpekt, ústup – a to aj v prípade, že klient zobral nehodu so svojím psíkom vecne, bez udávania a bez medializácie. Bariéra voči chirurgickým zákrokom sa však môže dovtedy smelému veterinárovi vytvoriť aj pri náhlom krvácaní počas zákroku, s ktorým si síce len tak-tak poradil, ale „už nikdy viac“ nechce zažívať podobný stres. Toto všetko uvedené bolo možné doposiaľ spozorovať v realite, ide o skutočné príbehy, udalosti a osoby.
Poznanie druhé znelo: aká je teda za opísanej situácie kastračná perspektíva na Slovensku? Budeme kastrovať viacej než doteraz? Vytvorí spoločnosť pre kastrácie lepšie podmienky, alebo budeme donekonečna stavať nové a čoraz väčšie útulky pre nechcené prírastky od nevykastrovaných súk? Bude spoločnosť i jej odborné zložky naďalej potichu a s prižmúrenými očami tolerovať zakázané, no netrestané masové vidiecke topenie nechcených mláďat psíkov a mačiek? Čo možno urobiť preto, aby sa kastrovalo viac, čo najviac? Na čiastočnú kompenzáciu ťaživej rozmnožovacej reality a nízkeho počtu vykonaných kastrácií vznikol nápad zaučiť mladších i starších veterinárov kastračným zákrokom, za účelom nadobudnutia zručnosti, rutiny i sebavedomia. Ako však zaručiť, aby na ukážky kastrácií bol vopred a na jednom mieste zabezpečený dostatočne veľký počet klientov – chovateľov, keďže u väčšiny z nich možno predpokladať, že na „akési výuky“ u neskúsených veterinárov svojho obľúbeného psa nezveria? Ako vhodné sa preto javili zvieratá v útulkoch – každý útulok potichu sníva o tom, že raz príde niekto, a ten „niekto“ im všetky v útulku jestvujúce zvieratá vykastruje – a dokonca zadarmo! Ďalšou úlohou bolo zvoliť skúseného školiaceho veterinára, ktorý by kastrácie ovládal rutinne, no zároveň by za ukážky a svoju prácu nepožadoval platbu. Na Slovensku neprichádzal do úvahy nikto taký. Organizátori plánovaných kastračných ukážok sa preto spojili s ochotným majiteľom americkej veterinárnej kliniky, ktorý skutočne s celým svojim tímom pricestoval do Európy, na maličké Slovensko, do jedného mestského útulku s primerane vybavenou ambulanciou a počas niekoľkých dní prezentoval kastračné zákroky pre tých našich i zahraničných veterinárov, ktorí o ukážky i praktické úkony prejavili záujem. Mimoriadne vydarená akcia – povedali si organizátori po jej skončení. Niektorí absolventi ukážok sa ihneď pustili do kastračnej praxe, niektorí nezískali odvahu doteraz. V každom prípade však akcia pomohla čiastočne rozvoju „kastrovníctva“ na Slovensku. To si však nemyslela skupina v problematike nezorientovaných prostoduchých ochrancov zvierat, ktorí sa tento počin rozhodli s odstupom času ukážkovo, flagrantne, vskutku však nezmyselne a zákerne „zhovädiť“ v médiách. Za pomoci mentálne obmedzenej a charakterovo narušenej bulvárnej televíznej redaktorky, ktorá v záujme vysokej sledovanosti svojej relácie dokáže dobré úmysly hravo odprezentovať ako úmysly zlé, a polopravdy či domnienky razom zmeniť na nemeniteľné pravdy, sa ochrancom podarilo uviesť do kolosálneho omylu značnú časť priemernej verejnosti. Vyjadrenia organizátora kastračných ukážok (autor tohto blogu) o pozitívach a zmysle takéhoto podujatia demagogicky obrátili úplne hore nohami – v médiách podujatie kritizovali a prezentovali ho ako „týranie zvierat, experimenty, pokusy“, pričom verejnosti zákerne podsunuli absurdnú a nahlúplu predstavu, že ukážky, vykonávané na „živých“ zvieratách znamenajú podľa ich nasprostastej mienky ukážky na zvieratách neuspatých – neanestezovaných. Čo je číry nezmysel z každého hľadiska – kritizujúci tak vskutku „zhovädili“ seba samých. V snahe primitívne a zákerne zraňovať názorových oponentov vskutku zranili a zradili svoju vlastnú, všade proklamovanú vraj "ľudskosť a súcit" (avšak len ku zvieratám). Aj naša známa ochranárska organizácia (ktorej členovia a pracovníci boli paradoxne spoluorganizátormi uvedených kastračných ukážok) vyvolala sériu podozrení a podnetov pre kontrolné orgány, ktoré vcelku len okrajovo namietali, že útulok síce nie je integrálnou súčasťou oficiálneho edukačného procesu veterinárnych lekárov, pričom však zákon porušený nebol. Tí veterinárni lekári, ktorí si vtedy, ale i neskôr potom osvojili kastračné zručnosti v uvedenom útulku len nechápavo mlčali voči valiacej sa mase urážok a sťažností zo strany pomýlených fejsbúkových priaznivcov ochrany zvierat a internetových nactiutŕhačov, snažiacich sa o konečné zúčtovanie s nenávideným správcom onoho útulku, ktorý vraj toto všetko – údajné týranie, pokusy, experimenty na neuspatých zvieratách – dovolil. Nuž, čo nakoniec k tomu povedať? Aj dobre myslený zámer dokážu hlupáci prezentovať ako najväčšie zlo – stačí im k tomu jeden falošný vonkajší zdroj informácií (bulvár a internet) a jeden vnútorný (pestovaná nenávisť ku každému, kto zmýšľa inak). Dôležitý je však výsledok: jedna veterinárna lekárka, absolventka uvedeného domnelého kolektívneho „týrania a experimentov“ v útulku, má odvtedy až dodnes za sebou úspešných približne 7-tisíc kastrácií a zabránila tak narodeniu desiatok tisícok nechcených šteniatok a mačiatok. Jasné?
Apropo: ak pozeráte televíznu stanicu ANIMAL PLANET, ktorá vysiela sériál o „Doktorovi zo Skalistých hôr“, slávnom indiánskom dlhovlasom veterinárovi dr. Jeffovi Youngovi, tak vedzte, že je to práve on, kto kedysi kastračné ukážky predvádzal v dnes kritizovanom martinskom útulku. Kto aj naďalej neverí, nech napíše a spýta priamo jeho na stránke: http://plannedpethoodplus.com
Podľa Iluzórnej a domýšľavej „pseudologie fantastica“, zrodenej v predstavách insitných ochrancov zvierat, došlo teda v martinskom útulku k utajenému konšpiratívnemu sprisahaniu, v rámci ktorého sa dvadsiatka veterinárov viacerých krajín na čele s doktorom Džefom z Ameriky po tajnom dohovore so správcom útulku dohodla na možnosti ísť si do Martina „potýrať zvieratká“, aby tak asi urobili zadosť svojej navonok dobre skrývanej nenávisti voči zvieratám... Keď „aféra“ prepukla, do sprisahania boli zapojené aj kontrolu vykonávajúce štátne orgány a všetko potichu prikryli (...naisto sú to taktiež vyznávači týrania...). Ani to nie je koniec, keďže do sprisahania bola nakoniec napojená aj tridsiatka poslancov mestského zastupiteľstva v Martine, ktorá patologického tyrana a sadistu, t.j. správcu útulku v jeho funkcii podržala (z čoho podľa ochranárskej logiky vyplýva, že týranie sa im určite páčilo...). Ba pridala sa aj desiatka dlhoročných externých a dobrovoľných spolupracovníkov útulku – podpísaním prehlásenia v prospech správcu útulku nepriamo vlastne potvrdili, že svoje vlastné i útulkové zvieratká určite, ale určite tiež týrajú... No a, zorganizovať takúto veľkú a rozmanitú skupinu podporovateľov týrania v útulku jednoznačne musí znamenať rafinovane premyslený komplot, ktorý sa však vďaka špionážnym aktivitám podarilo odhaliť a rozkryť ľudkami, ktorí sa vo svojej obmedzenosti domnievajú, že vedia o celej tejto veci viac, ako jej samotní aktéri...
Skončme však s iróniou a uveďme, aká bola pravda: Vo všeobecnosti platí, že vykonávanie veterinárnych zákrokov v útulkoch pre zvieratá nepodlieha žiadnemu osobitnému súhlasu, ani schváleniu, ba naopak, vyhláška 123/2008 v §10, ods. (5), písm. d) priamo uvádza, že útulok musí mať miestnosť na ošetrovanie zvierat, ktorá je „vybavená zariadením a prístrojovou technikou potrebnou na základné vyšetrenie, ošetrenie, odber vzoriek a iné potrebné testovanie v súlade s dobrou veterinárnou praxou; odporúča sa zabezpečiť vhodné chirurgické inštrumentárium na vykonávanie sterilizácie a kastrácie nechcených zvierat a túlavých zvierat“. A či sa v čase vykonávania kastračného zákroku veterinárnym lekárom v útulku niekto ďalší na jeho prácu díva, sleduje ho, pýta sa na postup, učí sa a prakticky si niečo skúša, to je vec rozhodnutia samotného veterinárneho lekára. Rovnako je irelevantné, či je sledujúcich osôb viacero naraz, či si ich prizval samotný veterinárny lekár alebo útulok s jeho súhlasom. Proti tomu niet čo oponovať.
Konkrétne: ukážky kastrácii v martinskom útulku po prvýkrát zorganizoval úradný veterinárny lekár štátnej veterinárnej správy v Bratislave spolu so súkromným veterinárnym lekárom Slobody Zvierat. Martinský útulok poskytol vhodné priestory (ambulanciu) a zvieratá, určené na kastrácie. Ako bolo vyššie uvedené, pozvanie do úlohy školiteľa prijal v USA populárny majiteľ súkromnej veterinárnej kliniky PLANNED PETHOOD PLUS v Denveri dr. Jeffrey Young. Školenia sa postupne zúčastnilo viacero veterinárnych lekárov, z dostupných mien uvádzame: MVDr. Rasťo Kolesár, MVDr. Karol Hudec, MVDr. Eva Zelenayová, MVDr. Peter Zelenay, MVDr. Peter Rišica, MVDr. Viera Rišicová, MVDr. Bonita Collett Bónová, nezistené mená veterinárok z Ruskej republiky, Českej republiky. Neskôr pokračoval v individuálnych ukážkach MVDr. Rasťo Kolesár, ktorý medzitým absolvoval chirurgickú stáž na uvedenej klinike v USA. Individuálne školiace aktivity v oblasti chirurgie a kastrácií zabezpečovala v rámci martinského útulku (ktorý poskytol zvieratá) naposledy MVDr. Eva Zelenayová (napr. pre MVDr. Soňu Orčíkovú a pre študentky veterinárnej univerzity). Priestory a ambulanciu útulku využívali študenti aj v rámci prípravy na skúšku z anatómie, napr. MVDr. Veronika Nováková a iné., na skúšku z chirurgie napríklad MVDr. Bonita Collett Bónová.
Všetkým menovaným patrí vďaka za prejavenú odvahu a cieľavedomosť.
2 dodatky:
1. Upozorňujem, že Mesto Martin od roku 1997 – kedy bol mestský útulok založený – až doteraz nikdy neobdržalo žiadnu ponuku žiadnej televízie na výrobu obrazového a zvukového programu v priestoroch útulku. Znamená to, že ak niekto zvukovú a obrazovú reportáž bez súhlasu i vedomia zriaďovateľa útulku, t.j. Mesta Martin – ako i bez súhlasu i vedomia samotného správcu útulku – potajomky vykonal, natáčal, spracoval, poskytol inej osobe a publikoval, dopustil sa tým protiprávneho konania (Trestný zákon, § 377 Porušenie dôvernosti ústneho prejavu a iného prejavu osobnej povahy, ods. (1) Kto poruší dôvernosť neverejne prednesených slov alebo iného prejavu osobnej povahy tým, že ho neoprávnene zachytí záznamovým zariadením a takto zhotovený záznam sprístupní tretej osobe alebo ho iným spôsobom použije a inému tým spôsobí vážnu ujmu na právach, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky). Bulvárna televízia a jej redakcia sa v tomto prípade zreteľne domnievali, že pri vlastných aktivitách v rámci vyhľadávania a spracovávania domnelých priestupkov útulku môžu porušovať zákon ešte závažnejším spôsobom - vlastnými trestnými činmi...
2. Výrobca bulvárnej reportáže zavádzajúco uviedol a klamal divákov o možnosti experimentovania so zvieratami v útulku náhodnými osobami. Nie. To len zámerne zabudol uviesť, že kapciozitou postihnutá redaktorka relácie sa pri návšteve útulku falošne predstavila ako študentka veteriny v Škótsku, a preto jej v rámci štúdia bola predostrená možnosť doplnkovej praktickej prípravy v rozsahu, opísanom vyššie (príprava na skúšku z anatómie, chirurgie - so zameraním na kastrácie). To, ako z tohto všetkého fabulózne a bezcharakterne vyfabrikovala zdanlivo obludne pôsobiaci príbeh týrania je svedectvom jej úbohosti a bulvárnej malosti.
