reklama

Kritická pripomienka k návrhu novely zákona o obmedzení voľnosti pohybu psov

Opäť je potrebné poukazovať na skutočnosť, že platiaci, no ignorovaný zákon sa politici snažia v naivnom očakávaní nahradiť zákonom novým. No ak sme sa nenaučili uplatňovať v praxi zákon doterajší, nenaučíme sa používať ani nový.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Ak by obce v akejkoľvek sfére a na základe zákonom delegovaných právomocí mali možnosť všeobecným záväzným nariadením usmerniť či exaktne vymedziť limity cenové, časové alebo priestorové a zľahčili by si situáciu tak, že by limity vo svojom miestnom nariadení stanovili v nesúlade s vyššie nadradeným zákonom a porušovali by týmto svojim nariadením ústavu, tak by bolo smiešne a kocúrkovské, keby sa politici tieto ich neústavné nariadenia nesnažili zrušiť, ale naopak: napasovali by podľa chybných nariadení novú zákonnú normu, ktorá by ich razom zlegalizovala. Presne to sa má teraz na Slovensku udiať ohľadom zmeny zákona 282/2002 o niektorých podmienkach držania psov v jeho paragrafe 5, týkajúceho sa VODENIA PSOV.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Na začiatok je potrebné uviesť, že v architektúre jedného z najvýznamnejších našich chovateľských zákonov (zákon 282/2002) sú už od jeho vzniku viaceré chybné konštrukčné prvky, niektoré viditeľné, niektoré skryté. Je zaujímavé, že bývalí a aj súčasní opravári tohto zákona – počnúc od starostov, primátorov, cez samosprávy až po právnikov a politikov – chybné skryté prvky neodhaľujú (o nich v inom blogu), ale naopak – pridávajú chyby ďalšie, pričom tie zostávajúce a viditeľné sa len snažia prekryť tenkou a riedkou maltou. Tak to už v našej politike a zákonodarstve akosi príliš často býva: jedna chyba sa nahrádza chybou ďalšou, jedna nefungujúca záplata záplatou novou, jedna hlúposť je vyvracovaná a nahradená hlúposťou inou. To sa týka v súčasnosti, bohužiaľ, aj inokedy nadmieru inteligentných poslancov zo strany Most-Híd, ktorí sa rozhodli zmeniť vraj neblahé pomery vo voľnosti pohybu psov v našich obciach. Bez viacerých nevyhnutných odborných analýz (nielen právnych), bez dôkladného poznania reality, bez odhalenia doterajších pragmatických nedostatkov, a čo je najhoršie, aj bez predvídavosti. Všetko aj na základe obvyklej politickej povrchnosti, prvoplánovosti až zbrklosti, keďže tvorivé legislatívne aktivity poslancov sú akousi nepísanou nevyhnutnosťou a sú kontrolované samotnými stranami i občanmi. Pasivita je zakázaná, aktivita sa oceňuje aj za cenu chýb a ničneprinášajúcich legislatívnych zmien. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Aj teraz: Nastoliť nový obmedzujúci model voľného pohybu psov v našich obciach je pri neustále a, bohužiaľ, úplne nekontrolovane narastajúcom počte psov stratégia kontraproduktívna, vedúca paradoxne k zvyšujúcemu sa výskytu vzájomných medziľudských i psích konfliktov, k porušovaniu a ignorovaniu legislatívy (lebo inak sa vskutku ani nedá), k narastajúcemu počtu neriešených priestupkov a nakoniec teda k nastoleniu ešte väčšieho bezprávia, než tak bolo doteraz. Čím tesnejšie, tým horšie – to ako keby sme nedobrú situáciu v cestnej premávke v dôsledku narastajúceho počtu automobilov riešili zužovaním ciest... (a začne sa síce nepovolene, ale z nevyhnutnosti jazdiť aj po chodníkoch). Isteže, nie je možné donekonečna psíčkarom ustupovať, najmä keď vieme, aké obrovské ignorantské percento sa medzi nimi nachádza (neodstraňovanie exkrementov, vodenie psa bez evidenčnej známky, obťažovanie nechovateľskej verejnosti neovládateľnými psami, hluk, zápach, voľné a zakázané rozmnožovanie, šírenie infekčných chorôb), ale za danej situácie je potrebné počínať si takticky, plánovito a postupne riešiť problémy najmä sústredením sa na hlavnú podstatu, ktorou je voľné, ničím nepodmieňované nadobudnutie psa. Toho si v súčasnosti môže zaobstarať aj asociál, alkoholik, tyran, či duševne chorá osoba i osoba nesvojprávna – môže si psov zaobstarať koľko sa jej zachce, ba ich nedovolene rozmnožovať, veď nikomu sa za to nič doteraz nestalo...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Niekomu, kto tu chce zmeniť zákon a očakáva od toho nápravu pomerov možno odkázať dve veci:

  • ak sme sa nenaučili správne a dôsledne využívať zákon doterajší (vcelku dobrý), nenaučíme sa používať ani zákon nový,

  • je potrebné uviesť a následne akceptovať jeden významný a smutný fakt: monitoring, vykonaný v rokoch 1996 až 2016 preukázal, že až 85% chovateľov nemá vedomosti o existencii chovateľskej legislatívy (vzorka 12-tisíc respondentov), 12 % chovateľov má obmedzené poznatky zo súvisiacej chovateľskej legislatívy, a iba 3 % chovateľov legislatívu primerane ovláda a aj sa ňou riadi.

 Ak teda drvivá, 85%-ná väčšina chovateľov nemá o existencii akejsi chovateľskej legislatívy ani potuchy (282/2002, 39/2007, 123/2008), tak otázka pre politikov bývalých, súčasných i budúcich znie: o čo sa to vlastne neustálymi zmenami zákona usilujete? Veď chovateľský život v našich mestách i obciach si vytrvalo kráča svojimi tradičnými vyšľapanými chodníčkami bez ohľadu na vaše naivné snahy, na vaše navonok dôležité hry na vládnutie, zákonodarstvo! Načo nám je vôbec taká legislatíva, na vzniku ktorej sa podieľajú úradníci, odtrhnutí od reality, politici, ktorí sa radia len s malou časťou zákonom dotknutého spoločenského spektra a podliehajú vplyvu spriaznených či nadmieru radikálnych záujmových kruhov? Načo nám je taká legislatíva, ktorá sa už zanedlho ukáže ako nedostatočná, nepremyslená, vyvolá zbytočné vášne a nakoniec aj nevyhnutnosť dodatočne ju napraviť ďalšími nepremyslenými záplatami? Načo sú nám príliš pristrihnuté úzkoprsé paragrafy (najmä voči živým tvorom), o ktorých je vopred zrejmé, že sa budú z nevyhnutných dôvodov porušovať, lebo ich tvorcom ušiel všetok súvisiaci kontext? A že preto bude ich masové porušovanie opäť nekontrolované, nakoľko nedostatok či nezmysel v zákone ani vlastne nie je záujem trestať... Načo nám je zákon, ktorý takmer nikto nečíta? 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Za danej situácie môžete prijať napríklad zákon o tom, že na Slovensku možno chovať len fialových psov – po takom zákone ani pes neštekne, chovateľmi to ani nepohne, nanajvýš si tí úplne najslušnejší dajú prefarbiť svojich psov, tí priemerne slušní budú so psom vychádzať len v bezfarebnej noci – a drvivá väčšina ostatných chovateľov sa im bude smiať. 

 Nepochybujem, že snaha politikov MOST-HÍD je v tomto prípade úprimná a je vedená záujmom napraviť nedobré chovateľské pomery. Prečo však tie, ktoré vyvolali samotné, protiústavne sa správajúce obce; prečo iba síce nie zanedbateľný, ale predsa len nie hlavný chovateľský problém a prečo tak, že reštrikciou vyvolajú problémy nové, možno ešte väčšie, než sú tie, ktoré chceli riešiť? 

 Ak spoločnosť nezačne prostredníctvom svojich riadiacich zložiek riešiť chovateľské problémy od podstaty, t.j. limitovať a kvalitatívne i kvantitatívne podmieňovať nadobúdanie psov, rovnako tak aj rozmnožovanie, dovtedy bude situácia zlá a bude sa zhoršovať. Ak by niekde vo svete riešili ťaživú situáciu v prehustenej cestnej premávke novými blokujúcimi opatreniami a unikala by tamojším politikom taká závažná príčina, že v krajine ešte vôbec nezaviedli ani len povinnosť vodičských preukazov, asi by sme sa im všetci smiali. So skrivenými tvárami sa trpko smejeme aj my tu doma.

 Vráťme sa však ešte k plánovanému obmedzovaniu voľnosti pohybu psov v našich sídlach. To, že návrh sa viaže iba na „zastavané územia obce“ sa na prvý pohľad javí ako vhodný kompromis. Prinesie však zmenu filozofie zákona 282/2002, kedy možnosť určiť lokality so zákazom voľného pohybu psa bude prakticky nahradená takmer celoplošným zákazom a iba určením lokalít, kde voľný pohyb povolený bude. Ak teda bude voľný pohyb povolený iba na označených plochách, znamená to, že všade inde, všetky ostatné plochy – či už v zastavanom či nezastavanom území – budú pre voľný pohyb zakázané. A ak si obce doteraz prostredníctvom všeobecných záväzných nariadení zjednodušovali riešenie celoplošným zákazom voľného pohybu, zjednodušia si to aj po prijatí navrhovanej úpravy zákona: lokality s povoleným pohybom budú vyberať len v minimálnom počte, nakoľko ich bude potrebné označovať (inštalácia tabuliek je drahá a prácna – pozn.: autor tohto textu to pozná na základe vlastnej dvadsaťročnej skúsenosti) – a tak množstvo vhodných plôch v nezastavanom území bude nevyužívaných, ba bude tam možné vyberať pokuty (menej povolených vstupov znamená viac vybratých pokút). Ak teda obce doteraz šetrili na výrobe, inštalácii a údržbe zákazových tabuliek, budú rovnako šetriť aj pri výrobe nových tabuliek s povoleným voľným pohybom psov. To všetko nakoniec v realite privodí stav malých nepostačujúcich „venčovísk“ so všetkými negatívami, z toho vyplývajúcimi. A začnú sa nové, dovtedy netušené problémy, ktoré sú opísané tu: https://hatara.blog.sme.sk/c/340804/preco-rozhodne-nie-vencoviskam-pre-psov.html

 Argument, podľa ktorého ide o obmedzenie voľnosti pohybu len v zastavanom území obce je teda dobre myslený, ale slabý. Navyše, ak sa doteraz dvaja chovatelia stretli so svojimi neuviazanými psami kdesi v uličke medzi rodinnými domami, stretnutie psov po uvítacích rituáloch (ak sa psi už poznali) alebo po rituáloch zoznamovacích (ak sa ešte nepoznali) prebiehalo bez zvýšených emócií a vcelku takmer potichu. Ak tú istú dvojicu psov od zajtra počas vodenia už povinne podľa nového zákona uviažeme a počas stretnutia pôjdu chovatelia náhodou každý po inej strane tej istej ulice, tak nemožnosť naplniť vrodené sociálne rituály privedie oboch psov k okamžitej situačnej deprivácií, spojenej so štekaním alebo naliehavým kňučaním. Stretnutie dvoch dovtedy neznámych psov bude viesť za takejto obmedzujúcej a preto deprivujúcej situácie dokonca k zvýšeniu agresivity. Výsledok: v zastavanom území sa zvýši hlučnosť. V sobotu a nedeľu budú sedmospáči už od skorého rána vo zvýšenej miere než doteraz obťažovaní zvukovými prejavmi sociálne neukojených psov, čo bude viesť k nespokojnosti, ktorú potom zákonodarci opäť neprakticky vyriešia nejakými ešte prísnejšími obmedzeniami. Okrem toho: platí aj skúsenosť, podľa ktorej uväzovaním psov na vôdzky sa čiastočne a v rôznej miere posilní ich agresívny potenciál, ktorý sa potom niekde vo voľnejšom teréne (venčoviská alebo polia na okrajoch mesta) môže prejaviť otvorenou vnútrodruhovou agresiou. 

 Súčasná verzia zákona 282/2002 je v časti voľnosti pohybu psov postačujúca. Stačí iba zameniť pohodlnosť mestských samospráv a namiesto plošného zákazu začať dennodenne pracovať: označiť viditeľne miesta zákazov – teda tak, ako to ukladá zákon, zlepšiť výkon kontroly jeho dodržiavania z občasného (akcie mestských polícií typu „s bubnom na zajace“) na trvalý, sústavný, sofistikovaný (hliadky mestskej polície v teréne v civilnom oblečení), zjednodušiť sankčné možností obcí (pokutové bločky k dispozícii starostom po úprave priestupkového zákona) a zvýšiť vymožiteľnosť práva (najmä u chronických neplatičov odkázaných na sociálne dávky). Zákon 282/2002 možno v tejto časti vylepšiť upresneniami vo vymedzeniach pojmov: súčasný text „voľným pohybom psa je pohyb psa bez vôdzky mimo chovného priestoru alebo zariadenia na chov“ nahradiť textom: „voľným pohybom psa je pohyb psa bez vôdzky mimo chovného priestoru alebo zariadenia na chov za prítomnosti vodiacej osobya zároveň §7 Priestupky rozšíriť o text „Priestupku sa dopustí držiteľ psa ak umožní voľný pohyb psa mimo chovného priestoru alebo zariadenia na chov bez prítomnosti vodiacej osoby“, čím by obce konečne dostali možnosť sankcionovať tých chovateľov, ktorý vedome a benevolentne vypúšťajú svojho psa z dvorov i bytov za účelom pohybových aktivít a to bez dozoru a prítomnosti vodiacej osoby. (Pozor: ak pes samostatne ujde z dvora – nedostatočné oplotenie, nezavretá brána do dvora, iné nedbanlivosti vlastníka psa – ide o priestupok, ošetrený v zákone o veterinárnej starostlivosti č.39/2007, § 22 ods.(6): Vlastník zvieraťa alebo držiteľ zvieraťa je povinný zabezpečiť opatrenia na zabránenie úteku zvieraťa“, pričom príslušná veterinárna správa môže udeliť blokovú pokutu až do výšky 250 eur, v správnom konaní až do výšky 1-tisíc eur.) 

 Koniec koncov, priveľa obcí a miest už doteraz svojim celoplošným zákazom voľného pohybu psov a nedodržaním dikcie zákona 282/2002 (podľa ktorého je obec povinná miesta zákazu viditeľne označiť) nedosiahla takýmto nariadením žiadnu nápravu chovateľských pomerov. Iba ak stav všadeprítomného, každodenného tisícnásobného porušovania a ignorancie nariadenia, ktoré potom vyznieva ako fraška. Aj obecné i mestské polície nakoniec ustupujú – nielenže oči prižmurujú, ale ich úplne zavierajú. Pokuty ukladajú iba horliví snaživci, ktorých právne zdatný chovateľ pošle „kadeľahšie“, nakoľko na jeho otázku, kde sa nachádza „viditeľné“ označenie zákazu mu policajt nedokáže spravidla odpovedať. A tak sme skončili typicky slovensky: slušní ľudia, ktorí policajtom právne a fakticky oponovať nevedia sa boja, žijú počas vychádzok so psom v permanentnom strachu z odhalenia a to len preto, lebo chceli zabezpečiť svojmu psíkovi dostatočnú radosť a potrebu pohybu. Ak aj pokutu vcelku neoprávnene zaplatia, fraška sa naplní dokonale: mesto porušilo zákon (miesta zákazov neoznačilo), no vyberá pokuty a za previnilcov považuje občanov. FÚJ!!!

 Čo je však pri uplatňovaní zákona 282/2002 najhoršie, je jeho sankčná časť. Udeliť blokovú pokutu za porušenie zákazu voľnosti pohybu možno ihneď a na mieste iba v tých 166 mestách a obciach z celkového počtu 2927 obcí, ktoré majú zriadenú mestskú alebo obecnú políciu. V zostávajúcich obciach možno o uloženie blokovej pokuty nanajvýš tak poprosiť štátnu políciu (no, ako realita ukázala, asi žiadny príslušník štátnej polície nemá vedomosť o tom, že môže pokutovať porušenie zákona 282/2002 v zmysle § 7, ods. 4), prípadne ich do riešenia takéhoto priestupku výnimočne doslova dotlačiť prostredníctvom nešťastného a bezradného starostu obce (ako realita ukázala, takmer žiadny starosta nemá vedomosť o tom, že štátny policajný zbor môže pokutovať porušenie zákona 282/2002 v zmysle § 7, ods. 4). Ak sa použije iná cesta ako je bloková pokuta, teda procesne a procedurálne komplikované priestupkové konanie, tak vedzte, že do toho sa takmer nikomu nechce a už vonkoncom nie za to, že psíkovia a ich majitelia zašli za nejakú zákazovú ceduľku

Apropo: dnes je na mestských sídliskách a teda v zastavanom území obce už aj tak značné percento psov (cca 60%) vodených výhradne na vôdzke (majitelia sa o psíkov boja, predpokladajú, že by im ušli alebo vedia, že sú na privolanie a zákazy neovládateľní). Aj tu však možno oponovať. Ak takíto chovatelia totiž nevypustia psa z vôdzky ani na prímestských lúkach a poliach, dopúšťajú sa prehrešku voči jeho vrodeným pohybovým a teritoriálnym potrebám; a ak ani nedopustia, aby sa pes pohral a ponaháňal s inými psíkmi, prehrešujú sa voči jeho sociálnym potrebám – to všetko je už ukotvené v našej legislatíve ako povinnosť! (39/2007, 123/2008) 

Do pozornosti legislatívcov ešte predkladáme: oveľa vhodnejšia sa v praxi ukázala stratégia minimálneho obmedzovania voľnosti pohybu psov, akú použili v Martine. Počet zákazov vstupu so psom i zákazy voľného pohybu psov obmedzili na minimum a iba na miesta, kde to je po zvážení viacerých okolností naozaj nevyhnutné (všetky tieto miesta označili príslušnou tabuľkou) – a po desiatich rokoch možno skonštatovať, že počet konfliktov, kolízií výrazne oproti minulosti poklesol, nakoľko možnosti širšieho priestorového rozptylu vodenia psov znamenajú zároveň aj možnosť vyhnúť sa stretu s inými či už agresívnymi alebo obťažujúcimi psami alebo napríklad ustúpiť tým spoluobčanom, ktorí pociťujú voči psom úzkosť, prílišný rešpekt. Psi si zároveň v dostatočnej a pre nich potrebnej miere môžu pobehať, aportovať, naháňať a hrať sa s inými psami. Na sídliskách si ľudia postupne sami, aj bez nariadenia vytvorili občianskym úzusom priestory, v ktorých vodenie psov nadobudlo prevahu a ostatná nechovateľská verejnosť to akceptuje. Ak sa ešte podarí doriešiť odhaľovanie neodstránených exkrementov, situácia sa upokojí ešte viac. Ba aj počet pohryznutí v Martine sa zredukoval počas posledných 10 rokov na minimum (v priemere iba 6 prípadov ročne), prípady pohryznutia neznámym psom úplne zanikli (každý hryzúci pes je priam detektívne vypátraný) aj v dôsledku precíznej práce tamojšieho útulku a kontrolnej evidenčnej činnosti mestskej polície. 

 Ďakujem čitateľom za porozumenie.

 Lepšia cesta bez smerovníka, ako smerovník bez cesty (Jerzy Lec)

Vladimír Hatara

Vladimír Hatara

Bloger 
  • Počet článkov:  47
  •  | 
  • Páči sa:  390x

Tak riekol Nietzsche: "Čím vyššie vzlietneme, tým menší sa zdáme ľuďom, ktorí nevedia lietať". Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu