Belo Kapolka - pevné nohy, pevná hlava

Autor: Vladimír Hatara | 26.4.2017 o 19:44 | Karma článku: 5,86 | Prečítané:  344x

Nepadal, nezakolísal, neustúpil, neuhýnal. Mal optimálne umiestnené ťažisko zápasníka. Ak ho niečo ťažilo, tak to bola hlava, plná vedomostí, skúseností, predstáv, snov a fantázie. Pošmykol sa iba raz a to ho stálo život.

  Slovenský spisovateľ Belo Kapolka (apríl 1935 – apríl 1994) sa narodil v dedinke Hostie, blízko pri Topoľčiankach. Po predčasnej smrti rodičov vyrastal u starej matky v Podolínci. Študoval na gymnáziu, potom na Vojenskej akadémii v Brne.

  Do dospelého života sa zaraďoval priam „londonovsky“. Hľadaním, skúšaním, snahou o plný zážitok, spojený s dávkou dobrodružstva. Od tesára, cez plavčíka, drevorubača, pracovníka v továrni, na družstve, až po prácu vo svete zdanlivo iba romantickom, vo svete veľhôr. Chata pod Rysmi, Chata pod Soliskom, Zbojnícka chata, naposledy Téryho chata. Práca a život na vysokohorskej chate, oboje fyzicky a psychicky tak veľmi zaťažujúce, sa nezdá byť ideálnym prostredím pre zrod nového adepta literatúry. Kapolkov vnímavý pohľad na svet okolo seba a jeho večný vnútorný nepokoj sa ventiloval grafomanicky, neskôr aj fotograficky. Písanie sa mu stalo, popri umeleckom stvárnení vlastných zážitkov, aj formou propagácie a sprostredkovania jeho názorov, predstáv a úvah smerom k verejnosti, a tak hľadaním spriaznených duší v anonymnom čitateľskom dave. Väčšina jeho literárnej tvorby sa viaže na prácu a život v horách, na všedné i mimoriadne situácie v tomto prostredí, dívajúc sa na ne cez prizmu osobnej skúsenosti a z nej vyplývajúcej vlastnej filozofie.

  Pre spisbu Bela Kapolku je príznačná skratkovitosť podania, schopnosť dramatického vystupňovania, sklon k úvahám a všadeprítomný akcent na morálne a vôľové hodnoty človeka. Schopnosť postrehnúť rozpory, protirečenia, paradoxy vo veciach a javoch, vnímajúc ich ako dôsledok zaužívaného schematického nazerania ľudí na ne a teda bez patričného odstupu a nadhľadu – jemu pritom tak vlastnému – to boli pre neho evokujúce podnety a nosné piliere jeho tvorby.

  V jeho živote bolo možné zaznamenať širokú, premenlivú, neustále sa rozširujúcu škálu záujmov, vyprovokovaných vrodenou chuťou poznať, ako aj životom a problémami okolo neho. Lebo čo kde zaváňalo problémom, dilemou, či hoci aj len akademickým sporom, tam bol Kapolka ako ryba vo vode, až sa niekedy zdalo, akoby problémy sám vyrábal. On ich však len vopred postrehol, predvídal a riešil ešte v predstihu... 

  Z hľadiska prirodzenej životnej rovnováhy sa musel v jeho živote vynoriť nutný protipól vnútorného vrenia. Tým sa Kapolkovi stalo pokojné a trpezlivé fotografovanie. Život na vysokohorskej chate mu ponúkol skvelú možnosť, aká sa nenaskytne ani profesionálnemu fotografovi: mal možnosť popri inej práci čakať na tie úžasné náhodné okamihy náhlej premeny prírody, počasia, hmiel, farieb, tieňov, svetiel, ktoré tatranská príroda, popri svojej stálej, prirodzenej kráse ponúka len vo výnimočných chvíľach. Fotografoval väčšinou na diapozitívy a nešetril pri kúpe kvalitného fotoaparátu. Námety, motívy a objekty dlhodobo varioval, prezrádzajúc tak, že hľadal niečo, čo malo v jeho predstave konkrétnu podobu. Variácie na tému o ňom zároveň prezradili aj večné hľadanie, nespokojnosť, náročnosť a svedčili o neutíchajúcom zdroji nápadov, tvorivosti.

  K okoliu sa často staval kriticky, bol náročný na seba i na druhých, videl zle usporiadaný život spoločnosti a mal pritom vlastné predstavy, ako by sa dal vcelku poľahky usporiadať lepšie. Narážal však na bariéru nepochopenia, ľahostajnosti, pohodlnosti. Avšak so zaťatou húževnatosťou obhajoval svoje názory, provokoval, presviedčal, hádal sa, odpúšťal, priznával svoje omyly, strácal i získaval priateľov.

  Presvedčovacím argumentom najvyšším mu boli výsledky vlastnej práce, ktoré porazili nejeden protiargument.

  Jeho otvorený zápas so životom sa skončil chvíľkovým tragickým zaváhaním, ktoré sa mu stalo dňa 18. apríla 1994 osudným.

 

(Text bol pôvodne zostavený pre výstavu o Belovi Kapolkovi v roku 1995)

(Autor pracoval s Belom Kapolkom na Téryho chate v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch m.st.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Veľkolepý nástup, výslnie a pád. Prečo veľké strany neprežijú svojich lídrov

Výmena lídra nie je kľúčom k dlhšej životnosti strany. Funguje len pri menších stranách, v Smere by mohla znamenať rýchly zánik.

KOMENTÁRE

Smer bez Fica nemá logiku

Životnosť strán ako Smer sa odvíja od popularity zakladateľa.


Už ste čítali?