Pravda o Útulku pre zvieratá v Martine

Autor: Vladimír Hatara | 20.12.2017 o 19:52 | (upravené 18.5.2018 o 11:29) Karma článku: 2,62 | Prečítané:  1643x

1.decembra 2017 uplynulo 20 rokov od otvorenia Útulku pre zvieratá v Martine. Oslava nie je žiadna. Niet čo oslavovať. 

Útulky sú, bohužiaľ, v dôsledku negatívnych okolností len "vynútenou existenciou" a zároveň ukazovateľom smutného stavu našej spoločnosti a ich jestvovanie nemôže byť dôvodom na oslavu. Bodaj by vôbec nemuseli byť. 

  A predsa sa však isté, vedľajšie dôvody na malú oslavu nájdu. Niet totiž lepšieho dôvodu na oslavu ako skutočnosť, že po dvadsiatich rokoch húževnatej, premyslenej a systémovej práce je útulok takmer prázdny – najmä preto, že v meste Martin si už takmer nikto nedovolí nechceného psa vyhodiť, nakoľko sú skoro všetci psi evidovaní, prevažná časť psov dokonca čipovaná (aj za pomoci útulku) a existuje systém dobrovoľníkov, ktorí poznajú psov v lokalite svojho obydlia či práce (obzvlášť poštové doručovateľky), čím je návrat ujdených a stratených psov ich držiteľom značne urýchlený – po náleze nejdú do útulku, ale naspäť domov. A ak k tomu pridáme obrovské množstvo vykonaných kastrácií zvierat v martinskom regióne (takmer 7-tisíc), tak tie rozhodli o tom, že martinský útulok sa postupne vyprázdňoval – zvieratá sú buď vrátené ich vlastníkom, alebo sa kastrovaným sučkám nechcené mláďatá vôbec nenarodili. Martinský útulok by mohol byť zanedlho možno aj zrušený, keby však množstvo neovplyvniteľných okolností nerozhodovalo o jeho ďalšej vynútenej existencii (najmä občasné vyhodenia zvierat obyvateľmi okolitých obcí do areálu mesta Martin). Platí však, že v meste Martin je navodená vysoká latka servisu a služieb občanom vo veci ich zvierat.

  Je však veľa toho, čo je potrebné v týchto veciach a najmä ohľadom histórie útulku verejnosti dovysvetľovať, nakoľko verejnosť sa skladá z rozmanitých spokojných i večne nespokojných jedincov. Preto stojí ďalšie pokračovanie textu za prečítanie.   

  Prvé myšlienky na vznik útulku pre zvieratá v Martine sa rodili už v roku 1994, kedy sa aj v Martine – napriek aktivitám a snahám niekoľkých súkromných osôb – vypuklejšie prejavili prvé príznaky zlyhávania spoločnosti pri riešení problematiky chovu spoločenských zvierat, obzvlášť pri kontrole a regulácii rozmnožovania. Útulok však vznikol až v roku 1997 na podklade projektu a konceptu, vypracovaného členom vtedajšieho občianskeho združenia „Ľudia, a to v dôsledku ťaživej situácie v chove spoločenských zvierat, kedy narastal novodobý fenomén zbavenia sa nechcených zvierat vyhodením, ako dôsledok nekontrolovaného rozmnožovania, útekov psov a ich nedostatočnej evidencie. Práve na tieto aspekty sa už od začiatku zameral martinský útulok v rámci svojej dlhodobej stratégie. Jeho snahou nebolo len riešiť donekonečna následky (prichýlenie nájdených zvierat v útulku), ale najmä riešiť uvedené príčiny: zabraňovať nekontrolovanému rozmnožovaniu kastráciami, preventívne zabraňovať útekom, rozmnožovaniu a vyhodeniam zvierat, previesť dôkladnú evidenciu psov meste, vrátane priamej podpory čipovania a kontroly povinnosti nosiť evidenčnú známku na obojku psa. Útulok postupne pochopil, že ťažisko práce spočíva ani nie tak v práci so zvieratami, ale najmä v osvetovej a preventívnej práci s ľuďmi, a že je v rámci tejto práce nevyhnutné pracovať viac v teréne, v uliciach mesta, ako v samotnom útulku. A že nielen riešenie následkov, ale najmä príčin je jediná možná koncepcia i vízia, vedúca k pozitívnej perspektíve a znižovaniu výskytu negatívnych chovateľských javov – a to až do takého progresívneho, usporiadaného a ideálneho stavu, aby útulok bol raz takmer nepotrebný, zbytočný.

   V náročnom plnení týchto predstáv prežil počas prvých pätnástich rokov martinský útulok rôzne zložité obdobia, najmä v dôsledku absencie spolupráce nepostrádateľných zložiek a to mestskej polície a štátnej veterinárnej správy. Mestská polícia od vzniku útulku (1997) až do roku 2011 nedokázala zabezpečiť a vykonať požadovanú celoplošnú a totálnu kontrolu evidencie psov v meste a tak približne tretina psov nebola vôbec prihlásená – okrem toho, že mestu tým unikali výnosy z príjmu za dane za psov, nedokázal byť v evidenčnom chaose ani nastolený očakávaný chovateľský poriadok. Keďže sa aj kontroly nosenia evidenčných známok počas vodenia psa vykonávali len veľmi sporadicky, väčšina utečených a následne nájdených psov známku na obojku nemala, psi nemohli byť preto okamžite po náleze identifikovaní a ihneď vrátení vlastníkovi – namiesto promptného vrátenia boli psi transportovaní do útulku a nastalo zaťažujúce, namáhavé, až detektívne vyhľadávanie a zisťovanie, komu pes patrí, vrátane dedukcie, či je pes len ujdený alebo vyhodený. Aj veterinárna správa prejednávala priestupky nedovoleného rozmnožovania a útekov psov – patriace do jej kompetencie – len v štatisticky úplne zanedbateľnej miere, hoci všadeprítomnosť týchto priestupkov bola a je dodnes zrejmá. Následky si potom donekonečna odnášal útulok pre zvieratá, ktorý riešil všetky prípady nálezov nechcených mláďat, prípady útekov psov, pritom veľakrát aj opakovane tých istých. Situácia sa výrazne začala zlepšovať až po začatí vzájomnej spolupráce útulku a mestskej polície približne od roku 2012.

  Uvedené problémy však neboli jediné, ktoré sprevádzali činnosť útulku v prvom desaťročí. Martinský útulok si totiž založilo Mesto Martin, je organizačne začlenený do štruktúr Mestského úradu v Martine a jeho činnosť je pevne napojená na rozpočet mesta, ktorý odsúhlasuje samospráva. Zároveň však platí, že prichyľuje iba spoločenské zvieratá nájdené na verejných priestranstvách bez prítomnosti vodiacej osoby, neznámeho držiteľa a to výhradne v areáli mesta Martin a teda nie z okolitých obcí a regiónov. Po otvorení útulku v roku 1997 však situácia nabrala dramatické rozmery. Martinský útulok bol jediný v celom severoslovenskom kraji, s jeho ôsmimi okresmi a trčal ako maják do 100 kilometrového okruhu miest a obcí celého severného Slovenska, v ktorých prežívalo vyše 60-tisíc psov a v nich masa večne rodiacich sučiek s tisíckami každoročných nechcených prírastkov a aj vyhodených psov. Keď sa ochranárski aktivisti, občania, chovatelia i starostovia obcí Oravy, Kysúc, Liptova, Rajca, Považia a okolia Žiliny dozvedeli o existencii nového útulku v Martine, začali sa bez ohľadu na jeho vyhradenú pôsobnosť na územie mesta Martin vehementne a nástojčivo dožadovať jeho služieb. Martinský útulok sa ocitol v pasci: ak by komukoľvek povedal NIE!, končili by nechcené a problémové zvieratá z iných obcí, miest a okresov ako vyhodené v areáli mesta Martin a do martinského útulku by sa tak či tak dostali, a to po ich namáhavom, niekedy aj viacdňovom odchytávaní – ustrašené zviera po vyhodení v cudzom meste nie vždy javí ihneď záujem o kontakt s cudzími ľuďmi. Tak boli postupne viacerí starostovia, chovatelia, ba dokonca aj ochrancovia zvierat prichytení pri tom, ako na pokraji Martina či v blízkosti útulku vypustili nechcené či nájdené zvieratá zo svojich obcí. To všetko sa odohrávalo v čase masového nástupu mobilných telefónov a internetu – správca útulku, v pozícii zamestnanca Mestského úradu V Martine popri svojej obvyklej zaťažujúcej útulkovej práci prijímal denne desiatky telefonických hovorov s najrôznejšími požiadavkami z celého severného Slovenska. Pre lepšie pochopenie absurdnosti tohto stavu uveďme fiktívny príklad: Ak by zatelefonoval občan, napríklad z Mošoviec, na Obecný úrad v Sučanoch, že na jeho ulici v Mošovciach je nefunkčné pouličné osvetlenie, asi by sme si všetci zhovievavo ťukali na čelo – no ak by sa naďalej vehementne domáhal okamžitej nápravy aj po informácii, že sa dovolal na sučiansky úrad, podobal by sa jeho stav miernej mentálnej postihnutosti. No a ak by z tej istej mošovskej ulice alebo aj z iných obcí s rovnakou sťažnosťou volali aj iní občania na rôzne vzdialené a teda neprislúchajúce obecné úrady, to už by zaváňalo niečím úplne popleteným a až nepochopiteľným, rovnajúcim sa absurdnému sci-fi príbehu. Alebo ak by zavolal občan Kysuckého Lieskovca na Mestský úrad v Ružomberku s požiadavkou, aby prišli z jeho obce na Kysuciach odstrániť čiernu skládku, tak úradníci v Ružomberku by sa dobre zabavili. A teraz: Keď však rovnako absurdne počas dvadsiatich rokov volali a aj naďalej volajú občania, starostovia i polície z celého severného Slovenska na Mestský úrad do Martina (odbor komunálnych služieb, pracovisko Útulok), aby riešili ich vlastné, súkromné či obecné problémy so zvieratami, tak to sa zdá každému volajúcemu úplnou samozrejmosťou! Mestský úrad v Martine a jeho správca útulku žiadne povinnosti v tomto smere nemali a nemajú! Ani žiadne kompetencie, ani oprávnenie, ani kapacity či rozpočet a teda ani potrebné financie. A ak z týchto rozumných, logických i právnych dôvodov martinčania čokoľvek žiadateľovi namietali, obvinili ich z neochoty a „z nedostatku lásky k bezbranným živým štvornohým tvorom, nemým tváram“. V búrke nevôle a internetových protestov sa úplne stratili všetky tu uvedené reálne argumenty o rozsahu oficiálnej kompetencie martinského útulku. Otázka preto naďalej znie: prečo má byť Mestský úrad v Martine a jeho pracovník v útulku dennodenne aj desaťkrát – vo dne i v noci, piatky i sviatky – už dvadsať rokov obťažovaný zvonením telefónu občanov a úradov z miest a obcí mimo mesta Martin? Dokedy bude pretrvávať takýto absurdný stav? Kto zaň môže? Na vine je najmä absencia celoplošného systému pohotovostnej služby pre všetky regióny rovnako, ktorú mal už dávno vypracovať, realizovať a financovať štát svojimi útulkami. Všetko uvedené sa rovnako týka aj iných pravidelných telefonických a zaťažujúcich požiadaviek na útulok, ktorých plnenie však podlieha iným orgánom a zložkám (poľovníkom – nálezy zvierat patriace pod poľovnú kuratelu, štátnym ochranárom – nálezy chránených zvierat, okresným úradom – odstraňovanie a financovanie likvidácie kadáverov neznámeho pôvodcu, veterinárom, cestárom – mŕtvolky zvierat na ceste, vodárom – mŕtvolky zvierat v potokoch a riekach). Všetky uvedené organizačné i záujmové zložky nemajú – na rozdiel od martinského útulku – zabezpečený potrebný a spoľahlivý systém nonstop urgentnej a operatívnej pohotovosti, no neraz ani ochoty (hoci ide o zákonom stanovené kompetencie a povinnosti) a tak sa verejnosť pri náleze všetkých možných zvierat (ba aj samotné uvedené zložky), uchádzajú o aktivitu a pomoc zo strany nepovinného útulku. A trvá to dodnes.

  Napriek tu uvedeným obmedzeným rozsahom a rámcovým skutočnostiam martinského útulku, začali hneď od roku 1997 domácki chovatelia z celej žilinskej župy (ktorí podľahli a uverili nezodpovednej, laickými ochrancami šírenej – zdanlivo ušľachtilej, láskavej, no nerealizovateľnej – téze o bezpodmienečnom udržaní pri živote úplne všetkých narodených mláďat) s najvyššou samozrejmosťou požadovať od martinského útulku prijatie ich vlastných, nikým nechcených psích i mačacích prírastkov. (Šíritelia oných láskavých myšlienok zostali len pri šírení myšlienok – oklamaným chovateľom nijako nepomohli...) No nielen podvedení chovatelia, ale dokonca aj samotní ochranári zvláčali do martinského útulku nájdené zvieratá z okolitých miest a dedín s víťazoslávnym úsmevom na tvári: Konečne je tu útulok! A to aj bez predchádzajúceho skúmania, či pes v obci niekomu nepatrí – lebo veď všade v médiách ideologickí aktivisti úporne, no vskutku nezmyselne vysvetľovali verejnosti, že úplne každý voľne pobiehajúci pes bez dozoru je určite vyhodený a ešte predtým aj určite týraný. (Nie je to vždy tak.) Tu prebehla po ulici mačka ( v každom meste sú ich stovky, buď z rodinných domov alebo voľne žijúcich)  – voláme do útulku, lebo ide o vyhodenú a týranú mačku. Tu na chvíľu vybehol psík na chvíľu z dvora – Treba ho zachrániť, určite je vyhodený, príďte po neho! Pomýlenosť verejnosti dosiahla šialené parametre. Volať do útulku aj v objektívne nepreverenom či úplne domyslenom či vymyslenom prípade sa stalo spoločenskou normou, ktorej nositelia pociťovali pozitívne zadosťučinenie z vlastnej účasti na riešení nimi zisteného zveličeného prípadu. Účasť spočívala v telefonáte do útulku: nič viac. Keby len to – majitelia psov, ktorým už v minulosti ich psi ušli a boli im z útulku vrátení, sa vôbec neunúvali oznámiť do útulku, že im opäť ušiel pes. Jednoducho, zavolať do útulku, že sa mi stratil pes, presahuje rámec mentálnych možností slovenského chovateľa – a to aj v prípadoch, že ich pes už raz v útulku bol a dokonca majú číslo útulku uložené v mobilnom telefóne. Zriadenci útulku na základe oznámenia polície či občanov sa ich psa po opakovanom úteku poskúšajú prácne vyhľadať, uviazať, a ak sa im to podarí, kontaktujú majiteľa, ktorý si pokojne doma spí (hoci o úteku psa vedel) alebo sa potom stupídne vyhovára „Všade sme ho hľadali...“ To akože kde VŠADE? Hádam v železiarstve? Či v opravovni obuvi? Len v útulku nie... Ešte horšie sú prípady rovnakých výhovoriek v prípadoch, kedy sa majiteľom ujdeného psíka konečne uráči prísť po pár dňoch (stalo sa, že aj po troch mesiacoch) do útulku pozrieť sa, či sa tam „náhodou“ nenachádza ich dávno stratený pes.

  Poďme však ďalej: Viacerí starostovia obcí falošne požadovali od martinského útulku aj prichýlenie psov, o ktorých vedeli, kto z obce je ich problémovým držiteľom a snažili sa takto na cudzie náklady a úsilie zbaviť seba i obec starostí s večne utekajúcimi a verejnosť obťažujúcimi psami. Iný príklad: keď chcela chovateľka zo Žiliny povoleným spôsobom uspať u veterinára niekoľko nechcených, čerstvo narodených mláďat, tak jej ich pohoršení ochrancovia v čakárni ambulancie vzali a odviezli bez opýtania do martinského útulku – „My sme ich zachránili, vy sa tu o ne starajte." – povedali pri odchode z útulku. Praktickú vykonateľnosť svojej vlastnej umelej morálky preniesli bez opýtania a súhlasu na osobnú ťarchu správcu martinského útulku. Kdesi na dedine zomrela starenka v rodinnom dome a zostalo po nej 10 mačiek – „Dáme ich predsa do útulku v Martine! “ – povedali si pozostalí. „Narodilo sa nám na Kysuciach osem šteniatok, pôjdu do martinského útulku.“ – bolo možné si prečítať na internete. Čoraz viacej chovateľov horného Slovenska sa už ani neunúvalo pokúšať sa vyhľadať záujemcov o ich nechcené mláďatá, nakoľko si vec zjednodušovali ich odvozom do martinského útulku. Prípadne žiadali správcu, aby ich ešte aj prišiel prevziať. „Susedka vo Vrícku sa sťahuje z rodinného domu k deťom do mesta, dom predáva, sú tam dvaja psi a tri mačky. Nový majiteľ ich nechce, choďte to tam pobrať do útulku“  – znela textová správa v útulkovom telefóne. Podobných prípadov s očakávaniami samozrejmej pomoci sa odohrali nie stovky, ale tisícky a pretrvávajú dodnes. Spoločnosť si vsugerovala možnosť riešiť problémy s ich nechcenými či problémovými zvieratami cez útulky a z viacerých možností si túto voľbu vyberá ako prvú. (Odhalený bol vlastník sučky z vidieka, ktorý sa priznal, že počas niekoľkých rokov za sebou všetky nechcené mláďatá od svojej sučky podhadzoval pred útulkom. A takýchto „chovateľov“ bolo veľa, veľmi veľa.) Toto všetko uvedené sa odohrávalo za situácie, kedy martinský útulok takmer nezvládal riešiť nájdených psov v samotnom Martine, voči ktorým mal jedine povinnosti. A tu prichádzala ešte záľaha podnetov a požiadaviek z celého kraja.... 

  Aj ochranárski aktivisti z celého severného Slovenska chceli svoje vlastné predstavy, sny a ideály napĺňať cez Mestský úrad Martin a jeho útulok, a teda za cudzie peniaze, cez psychickú, fyzickú námahu a prácu niekoho iného. Martinskému útulku a jeho správcovi bohorovne a svojvoľne priradili pozíciu im podriadeného servisného a slúžiaceho pracoviska, ba začali martinský útulok považovať za akoby „ich vlastný“ či „náš spoločný“ a ako takému sa už od začiatku snažili vnútiť a diktovať vlastné laické ideály, princípy, pravidlá, postupy, aktivity a v tomto nátlaku neustávajú až dodnes – úplne bez ohľadu na skutočnosť kým, na aké účely a na aký rozsah bol martinský útulok zriadený, rovnako bez ohľadu na reálne (ne)možnosti spoločnosti uplatňovať dôsledne ochranármi deklarované princípy totálnej záchrany všetkých narodených mláďat. Pretože spoločnosť má svoje vcelku len nízke a nepostačujúce kapacity, neumožňujúce uplatňovať sny o záchrane všetkých prírastkov. To je nezvratný fakt. Kto ho ignoruje, ten nech sa danej problematike radšej vyhne a nech ju ani nekomentuje.

  Ťaživosť situácie v útulku sa zhoršovala aj ďalším negatívnymi okolnosťami. Okrem zvierat živých sa čoraz hojnejšie zjavovali aj nálezy uhynutých tiel zvierat, ktorých sa chovatelia zbavovali vyhodením, nakoľko nechceli investovať peniaze do odvozu tela kafilérkou. A hoci mesto nie je povinné riešiť takéto prípady a nálezy, zostalo to nakoniec aj tak na útulku, nakoľko štátny orgán, ktorý túto povinnosť má, zostával a dodnes zostáva pasívny. Otázka znie: kde brať neustále nové a nové financie na riešenie všetkých tých živých či mŕtvych zvierat?

  Pomocnú ruku útulku nepodal zo strany štátu nikto – namiesto pomoci vykonávali iba kontroly. Namiesto kontroly rozmnožovania a porušovania zákazu rozmnožovania a útekov psov kontroluje štát útulky... (ktoré riešia práve následky pasivity štátu pri kontrole rozmnožovania). A to je kuriózny stav, hodný zaplakania. A tak psi naďalej beztrestne utekajú z dvorov, pária sa so sučkami hoci je to zakázané, tie potom rodia húfy nechcených mláďat, pre ktoré staviame drahé útulky – donekonečna, stále väčšie a väčšie. Bludný kruh, slepá ulička.

  Aby bolo ešte raz a navždy zrejmé: voči živým či mŕtvym zvieratám, nájdeným či držaným mimo mesta Martin nikdy nemal a ani doteraz nemá Mestský úrad Martin a jeho útulok žiadne ani povinnosti, ani právomoci. Bol zriadený subjektom Mesto Martin, na zabezpečenie verejného poriadku na území mesta Martin, na ochranu občanov pred potulujúcimi sa psami, ktoré budú vrátené ich vlastníkom alebo zverené do starostlivosti záujemcom v prípade, že to ich celkové uspôsobenie umožňuje, a že záujemca splní predpokladané kritéria, najmä súlad chovu s legislatívou. Nič viac, nič menej. To, že zriadenci martinského útulku nikdy v minulosti neodmietali pomoc ani zvieratám z iných obcí či okresov boli – a aj doteraz sú – ich súkromné mimopracovné aktivity.

  Takže, všetky zvieratá, ktoré mali známeho vlastníka alebo zvieratá, pochádzajúce mimo mesta Martin, ktoré riešili zriadenci martinského útulku, boli riešené v súkromnej línií, a preto ani v minulosti, ani teraz nemá význam spájať akýmkoľvek vykonštruovaným či vnúteným spôsobom tieto ich súkromné aktivity s oficiálnou činnosťou útulku. Rovnako je zbytočné až nezmyselné vyjadrovať sa negatívne ku kvalite, charakteru a spôsobu vykonávaných súkromných aktivít – obzvlášť zo strany osôb, ktoré okrem kritického poukazovania sami nič aktívne a pozitívne počas dlhých rokov nevyprodukovali. Pre lepšie pochopenie: rovnako by metaforicky a teoreticky platilo, že ak napríklad zametač ulíc, zamestnaný a platený z rozpočtu mesta Martin ide po pracovnej dobe zametať dobrovoľne a zadarmo ulice do iných obcí, tak mu možno nanajvýš poďakovať a nie útočiť na neho, že nezametá celkom tak, ako by si to leniví a zametania neschopní občania týchto obcí želali. To platí obzvlášť pre kritických aktivistov z mesta Žilina, ktorí si vybudovali vlastný útulok až v roku 2011, t.j. až o 14 rokov po vzniku útulku Martine. No už o pár mesiacov našli v sebe toľko drzosti a povýšenectva, že odkazovali martinskému útulku, aby sa martinskí zriadenci prišli do Žiliny učiť, ako sa vedie útulok... Kde boli títo mudrlanti celých tých uplynulých 14 rokov, nevedno. 

  Vôbec, je zarážajúce, koľko ľudí si neustále trúfa radiť nám, ako máme svoju prácu v útulku vykonávať – riadia nám dvanásťročné deťúrence, občania z iných miest i štátov, zahraničné modelky. Keď sa s takýmito samozvanými radcami stretneme osobne, zistíme, že o problematike nevedia povedať takmer nič (okrem obvyklých floskúl, podľa ktorých treba všetky zvieratká zachraňovať, a najlepšie fotografiami na internete), alebo že ide o školopovinné deti, ba aj dospelé osoby, ktoré nezvládajú svoje vlastné životy. Základné vstupné údaje (nevyhnutné pre úspešné riešenie akéhokoľvek problému) o počte každoročne narodených mláďat a o ich obrovskom nepomere voči počtu záujemcov sú im cudzie alebo ich ignorujú.  

  Na zvieratá, pochádzajúce mimo Martina mal správca martinského útulku každoročne vyhradený oficiálny rozpočet vo výške 0 (nula) korún/eur. Ba nemohol ani poberať pre iné útulky obvyklé 2% z daňových odvodov či prijímať finančné a iné dary. Pritom na základe množstva požiadaviek na riešenie zvierat mimo Martina išlo počas uplynulých 20 rokov o značnú finančnú, pracovnú a časovú záťaž. Pre názorné zobrazenie: ak si dnes porátame každoročné počty prichýlených zvierat v súčasných, teraz už existujúcich útulkoch severného Slovenska (Ružomberok, Liptovský Mikuláš, Žilina, Dolný Kubín, Bytča) a v množstve takzvaných „dočasiek“, tak pochopíme, akej početne náročnej a až nesplniteľnej požiadavke bol martinský útulok vystavený prvých 15 rokov, teda v čase, kedy tieto dnešné útulky a „dočasky“ v severoslovenskom regióne ešte vôbec neexistovali. Voči tejto mase rozličných požiadaviek z obrovského krajského regiónu stal jeden jediný, úplne osamotený správca martinského útulku, enormne vyťažený už len v samotnom Martine a v skutočnosti bez oficiálnej finančnej podpory, adekvátnych priestorov, vybavenia a personálu pre nájdené a nechcené zvieratá mimo Martina. Takýto nepriaznivý a reálne nezvládnuteľný vývoj bezpodmienečne rezultoval aj do nevyhnutných, zákonom však povolených eutanázií u veterinárneho lekára – tie sa vzápätí stali terčom agresívnej a nenávistnej kritiky zo strany všetkých tých falošných moralizátorov, ktorí sami nič pre nájdené zvieratá nevykonávali, nanajvýš diskutovali na internete a sociálnych sieťach a mali len skreslené a podhodnocujúce informácie o rozsahu problematiky (netušili, že mláďat psov sa každoročne rodí niekoľkonásobne viac než je dopyt, a že naďalej pretrváva nepovolené masové topenie nechcených jedincov psov i mačiek v počtoch niekoľko sto tisícok ročne) a na základe tejto neznalosti navrhovali naivné, zjednodušené a nerealistické riešenia záchrany úplne všetkých zvierat, a to vcelku len málo úspešným modelom a postupom (zachráň zviera - zverejni ponuku na internete - adoptuj).

  Martinský útulok sa z uvedených dôvodov opakovane neúspešne pokúšal podnietiť a pomôcť pri zakladaní útulkov vo všetkých okresných mestách severného Slovenska (obzvlášť zapamätania hodné boli rokovania so žilinským primátorom Slotom), avšak okrem Ružomberka sa to nepodarilo nikde. Príval zvierat do Martina tak naďalej neutíchal, rovnako tak rôznych požiadaviek. Odolávať tomuto náporu bolo vyčerpávajúce a všetko záležalo od trpezlivosti, pevných nervov a psychiky zriadenca útulku. Všetko má však svoje reálne kapacity a limity – časové, finančné, priestorové, personálne, psychické a tak triezvo zmýšľajúci spolupracovníci martinského mestského útulku pod tlakom ťaživej a neúprosnej reality postupne transformujú svoje prvotné zidealizované názory (taktiež boli proti eutanáziám v čase, kedy ešte nepoznali desivý rozmer situácie s nekontrolovaným rozmnožovaním) a začínajú zákonom povolené bezbolestné eutanázie najmä problémových zvierat podporovať. Ako už bolo uvedené, eutanázie však zanedlho vyvolajú vlnu odporu u romanticky založených ortodoxných priaznivcov ochrany zvierat, ktorí nevidia dennodenne do problematiky a nemajú preto ucelenú predstavu o jej skutočnom rozsahu. Rodia sa prvé fámy, dohady, zdramatizované zveličenia najmä o tom, ako vraj v útulku idú úplne všetky nájdené zvieratá okamžite „na smrť“ (pritom však  viac ako 3 000 zvierat bolo vrátených ich vlastníkom, takmer tisíc bolo darovaných, dve desiatky psov trvalo dožili alebo ešte dožívajú v priestoroch útulku – a tieto tisícky sme neutratili prečo?), sú vraj kruto „vraždené“ (bezbolestné eutanázie sú pritom povolené a vykonávané v narkóze) a „sú týrané a neľudsky sa s nimi zaobchádza“ (psi v martinskom útulku chodia pritom denne na 3 aj viac vychádzok, spávajú spravidla takmer všetci na mäkučkých váľandách vo veľkej vykurovanej miestnosti alebo so správcom útulku v posteli). Tieto vymyslené tvrdenia o zlom zaobchádzaní sa rozšírili na sociálnych sieťach a priemerní či podpriemerní ľudia ich automaticky považujú za pravdu. Ba šíria sa nepravdivé bludy o tom, že psov v útulkoch neutrácajú nikde inde, iba na Slovensku a iba v Martine. Aká je pravda? Napríklad v Českej republike, ktorá je baštou hysterickej ochrany zvierat, je v útulkoch utratených až 56% prijatých psov (t.j približne 15 až 20-tisíc utratených psov ročne) a 71% mačiek – pretože inej možnosti niet, nechcené prírastky sa valia neustále zo všetkých strán. V USA je z nevyhnutných dôvodov ročne utratených 4 milión psov, v Japonsku 400-tisíc. Vo francúzskych útulkoch sú psi bez udania dôvodu a bez pardonu utratení po ôsmich dňoch pobytu, v Anglicku sú vo veterinárnych ambulanciách, spolupracujúcich s útulkami, počas týždňa takzvané „čistiace dni“, kedy sú mačky i psi po stovkách utrácaní rad za radom, bez ohľadu na vek, povahu, problémy – t.j. len a len z dôvodu inak nezvládnuteľnej nadpočetnosti. Podobne je to – ako sa vyslovili veterinárni lekári na základe vlastných skúseností – v Izraeli, Turecku. V Dánsku a Škótsku eutanázujú každoročne cca 15% psej populácie.  

  Vykonávané eutanázie nie sú dielom sadistických úchylných jedincov, ako to bežne prezentujú ochrancovia zvierat, ale sú výsledkom spoznanej nevyhnutnosti po získaní základných údajov o obrovskom množstve zbytočne narodených mláďat a o ich masovom topení.

  Utráca sa aj na Slovensku, ibaže sa eutanázie v niektorých útulkoch falošne skrývajú pod „prirodzené úhyny“, nakoľko sa ich aktéri obávajú straty morálnej a finančnej priazne verejnosti, od ktorej sú závislí, a ktorú získali pôvodne práve šírením ideálu o zákaze (hoci zákonom povolených) eutanázií. (Paradoxne – pretrvávajúce a zakázané masové topenie mláďat na vidieku odporcom eutanázií neprekáža...) Martinský útulok, ako jediný, otvorene uviedol, že za situácie, kedy spoločnosť nemá rozmnožovanie psov i mačiek pod spoľahlivou kontrolou, za situácie, kedy sa rodí niekoľkonásobne väčší počet mláďat než je spoločenský dopyt a za situácie, kedy sú prebytoční a nechcení jedinci ešte stále zakázaným spôsobom topení, strieľaní, sú zákonom povolené bezbolestné eutanázie u veterinárneho lekára nevyhnutnosťou. A že je potrebné ich spájať s čo najvyšším počtom kastračných zákrokov, ktorými sa topeniu i eutanáziám nechcených mláďat predchádza, rovnako tak aj vyhodeniam nikým nechcených mláďat. Kto za týchto uvedených nepriaznivých podmienok a neúprosných faktov aj naďalej eutanázie odmieta, vyjadruje nepriamo súhlas s topením, strieľaním, vyhadzovaním a utrpením zvierat, ktorým nemožno pri danom vysokom a presahujúcom počte vyhľadať a zaistiť dostatočný počet starostlivých rodín a teda ani plnohodnotný život. Taká je pravda. A v tých útulkoch, v ktorých eutanázie principiálne odmietajú, trpia často zvieratá natlačené v malých kotercoch, klietkach, v nedôstojných podmienkach, vo vlastnom i cudzom moči a výkaloch, čo so skutočnou, zmysluplnou a najmä zodpovednou ochranou a záchranou zvierat nemá nič spoločné. A nakoniec: prieskum, uskutočnený počas uplynulých dvadsať rokov na obrovskej reprezentatívnej vzorke (12-tisíc respondentov) preukázal, že za vyššie opísanej ťaživej situácie (prebytky narodených mláďat, topenie) vyjadrilo súhlas s bezbolestnými eutanáziami až 98.5% anketovaných osôb. A vôbec – pri zmienke o eutanáziách v útulkoch si každý rozumný, svetu otvorený človek povie: No, asi vedia prečo to robia, že je to nevyhnutné, a keďže je to ešte aj povolené zákonom, niet čo namietať.“, naproti tomu negativistický, vedomostne obmedzený alebo emočne nezrelý a nevyrovnaný človek všade navôkol seba šíri svoj mizerný a značne hlúpy dohad, že eutanázie sa vykonávajú zbytočne a užívajú si ich cynickí psychopati. Ak niekto podceňuje matematiku, ak nevie rátať do desať a napriek neúprosným faktom o niekoľkonásobnom prebytku narodených jedincov tvrdí, že ich možno všetky ponechať pri živote a nájsť im vhodné rodiny, tak nech následne aj prevezme zodpovednosť nielen za tieto tvrdenia, ale aj za životy a najmä kvalitu života úplne všetkých ponechaných mláďat (a to všetko za svoje vlastné peniaze)!

  Tvrdenia o možnosti záchrany všetkých mláďat sú porovnateľné s absurdnými tvrdeniami o tom, že je možné obuť tri topánky na dve nohy, alebo naliať liter vody do dvojdecového pohára. Dvestotisíc narodených psíčat neumiestni medzi 50-tisíc záujemcov počas každého roka ani David Copperfield.                                                                                                 

  Eutanázie sa z uvedených regulačných dôvodov po celé tisícročia vykonávali (z dnešného pohľadu krutými metódami) a ešte sa po stáročia vykonávať budú – a to prinajmenšom až dovtedy, kým sa počet narodených psích (aj mačacích) jedincov bude rovnať počtu záujemcov o ne (čo nebude asi nikdy). Eutanázie sú za opísanej situácie prejavom triezveho nadhľadu a zrelého vzťahu k problematike. Nie sú to „vraždy“, ale „rany z milosti“. Ak ľudia poslúchnu rady ochrancov a prestanú nechcených psov nielen topiť, ale aj utrácať u veterinárov, príde zanedlho pohroma – čaká nás nevyhnutne tzv. balkánsky model: mestá plné potulujúcich sa, chorých, vyhladovaných, obťažujúcich a večne sa páriacich svoriek bezprízorných psov, pre ktoré nebude miesta v už aj tak preplnených útulkoch. S mačkami sa to už u nás na Slovensku stalo! Stačí jedna jediná bojazlivá sučka, ktorá vo svojej ustráchanosti porodí mláďatá niekde v opustenom humne na kraji dediny, narodia sa mláďatá, ktoré si po vzore matky navždy a nemenne osvoja odstup a strach z človeka – keď po odrastení nakryjú sučky z tohto vrhu dedinskí psi, začne problém naberať veľmi rýchlo a z roka na rok čoraz širšie rozmery – s desiatkami, neskôr stovkami bezprízorných psov.   

  A ak niekto súvislostiam v pozadí problematiky nechcených zvierat nerozumie a chce naďalej šíriť nezmysly o možnostiach záchrany všetkých narodených jedincov a bojovať proti i eutanáziám, tomu možno odporúčať, aby svoj protest adresoval svojím voleným zástupcom v zákonodarnom orgáne Slovenskej republiky a nie útočením na martinský útulok, ktorý len koná to, čo je z odborného a vecného hľadiska nevyhnutné.

  Kým sú eutanázie zákonom povolené, tak v (pseudo)morálnej rovine pranierovať a odsudzovať, tých, ktorí ich zabezpečujú alebo vykonávajú, je absurdné a nekorektné. Nevyslovené, ale zreteľné krédo ochrancov znie:Nepoužívajte v praxi to, čo je zákonom povolené (eutanázie), lebo inak vás strápnime a zraníme pred celým svetom!“. Je síce možné si zo svojho súkromného názoru (odmietanie eutanázii) povýšenecky urobiť vlastné morálne kritérium, ba priam iluzórne absolútum, ale následne tých, ktorí ho nespĺňajú, neustále znevažovať, štvať proti nim verejnosť, ba i úrady je nielenže neslušné, ale ľudsky nezrozumiteľné. Niektoré bytosti si tak bohorovne a detinsky prisvojili pozíciu „morálnej autority“ a aj právo rozhodovať, kto morálny je a kto nie. Vnucovať a diktovať toto vlastné vymyslené morálne kritérium iným subjektom, napríklad aj Mestskému úradu v Martine a jeho útulku je opovážlivé. Takéto štvanie skončilo v Martine otrasne: vyhrážanie sa smrťou správcovi útulku, podpálenie súkromného automobilu správcu útulku, ako odpoveď na to, že nezdieľa súkromné názory niekoľkých osôb – vskutku za to, že koná v súlade so zákonom.

  Zbytočné a zakázané neplánované rozmnožovanie, zakázané topenie – to všetko našich milých ochrancov trápi menej, ako povolené eutanázie. Proti nim a ich aktérom sa búria viac a radikálnejšie, než proti anonymnej mase porušovateľov zákona o rozmnožovaní a topení. 

  Eutanázia zvierat je u nás legislatívou povolená nie preto, lebo spoločnosť je ešte stále zaostalá a ľudia sú voči zvieratám zlí, necitliví, ale preto, aby sa nimi zabránilo pretrvávajúcemu utrpeniu tých prebytočných, hadicapovaných či chorých zvierat, ktorých ďalšie prežívanie by bolo spojené s utrpením.

  Neutopte (lebo zakázané a bolestivé), radšej uspite u veterinára (lebo povolené a bezbolestné) a dajte si vzápätí sučku vykastrovať, aby sa situácia s mláďatami neopakovala – tak musí znieť rozumný a nevyhnutný algoritmus súčasnej doby, ktorý neskôr prinesie úspechy v lepších a usporiadanejších budúcich pomeroch, spojených so zníženou pôrodnosťou.  

  Okrem ochrancov odmietajú eutanázie (nadpočetných zvierat, či zvierat s problémovým správaním) aj niektorí veterinárni lekári – a potom sa vo svojej naivite spolu s ochrancami divia a rozčuľujú, že ľudia vyhadzujú psov... To si naozaj nedokážu bezprostredne po odmietnutí eutanázie v mysli vyprojektovať racionálnu predstavu Čo sa asi stane s nechceným psom následne po odoprení eutanázie? Že ho čaká možno niečo ešte oveľa horšie: že ako nechcený a odstrkovaný bude nešťastne žiť  v neprajnom a možno až v nevraživom prostredí, v spoločnosti ľudí, ktorí k nemu stratili vzťah, alebo – čo je oveľa pravdepodobnejšie – že ho vyhodia, zrazí ho potom automobil, hrozí zastrelenie poľovníkmi a ešte rôzne iné nepríjemnosti. Niežeby sme vyhodenia podporovali, ale dopúšťajú sa ich, ako ukázali stovky zistených prípadov, aj celkom slušní ľudia, ktorí sa ocitli v neriešiteľnej tiesni, pretože sa neúspešne a dlhodobo pokúšali urobiť naozaj maximum pre vyhľadanie vhodného záujemcu pre ich psa, alebo ktorí museli dennodenne trpieť jeho negatívne a obťažujúce prejavy správania – extrémne a permanentné zvukové prejavy (kto nezažil, neuverí, čoho všetkého sú v tomto smere niektorí psi schopní), hyperaktivitu a z nej plynúcich rôznych následkov (devastácia predmetov, bytu, dvora, zelene, zariadenia), nenapraviteľnú agresivita či úzkosť z človeka (najmä v dôsledku nevhodného imprintingu – vtedy ide o úzkosť už nekorigovateľnú.) Nakoniec sa teda rozhodli psíka u veterinára uspať, avšak neúspešne. Veterinár po odmietnutí eutanázie večer s uspokojením zaspí, súc presvedčený o svojom vysokom morálnom kredite – a zriadenci útulku potom po nociach, v daždi, pľúšti hľadajú, naháňajú a chytajú vyhodeného psa, ktorého veterinár tak lacno principiálne a alibisticky odmietol uspať. Chytať takého psa trvá niekedy aj niekoľko dní, najazdia sa pritom stovky kilometrov počas opakovaných výjazdov. Alebo nájdu psa zrazeného automobilom, či zastreleného. (Nie, na tomto mieste nepotrebujeme teraz lacné komentáre a pripomienky nadšencov, ako vraj možno každého problémového psíka napraviť – Kto? Kedy? V takom vysokom počte? Niečo sa dá, niečo nie, avšak aj po náprave je recidíva častá a všetko sa začne od začiatku.) Na čiastočné ospravedlnenie uvedeného postoja veterinárov slúži skutočnosť, že drvivá väčšina z nich netuší o značnom nepomere medzi obrovskou ponukou psov a nepostačujúcim dopytom a domnievajú sa preto, že každého psíka (aj toho, ktorého odmietli uspať) možno po krátkom úsilí umiestniť v novej rodine. Ako je však možné, že v dnešnej, informáciami presýtenej dobe, nedisponujú takou nesmierne dôležitou informáciou o presile ponuky nad dopytom?

 Hlavná otázka na záver časti o eutanáziách znie: Prečo by mal byť zidealizovaný a nijakým prieskumom nepodložený názor skupiny občanov – odporcov eutanázií – uprednostňovaný pred zistenými poznatkami, neúprosnými faktami, vypovedajúcimi o vysoko prevažujúcich počtoch zbytočne narodených mláďat? Len preto, lebo im sa to tak páči a radikálne sa toho domáhajú?

  Šírenie bludov o martinskom útulku však pokračovalo na internete aj ďalšími zlomyseľnosťami. Najzarážajúcejšiu  a najzlomyseľnejšou bola dezinformácia o tom, ako psy, nájdené a prichýlené martinským útulkom nemajú „žiadnu šancu na návrat do ich rodín“ – pritom na základe premyslenej systémovej koncepcie vyhľadávania ich vlastníkov a pri súčasnej 95%-nej návratnosti psov z martinského útulku (priemer na Slovensku pritom nedosahuje ani 20%) si šírenie takéhoto klamstva vyžaduje zo strany ich šíriteľov značnú dávku zámernej zaslepenosti, a to na zreteľnom pozadí dlhodobo pestovanej predpojatej nenávisti voči názorovo otvorenému správcovi útulku. Dôvod na nenávisť je jediný a úplne iracionálny, až absurdný: správca útulku uznáva nevyhnutnosť zákonom povolených eutanázií. A to si podľa niektorých ľudí nesmie správca dovoliť... Na základe toho potom každej aktivite správcu prikladajú negatívne pohnútky.  

  Čitateľ sa kliknutím na nasledujúci link môže oboznámiť aj so skutočným a pravdivým pozadím povestnej a účelovo spracovanej relácie v bulvárnej televízii, ktorá vraj odhalila šokujúce praktiky týrania, pokusov a experimentov v martinskom útulku. Tu je link: 

https://hatara.blog.sme.sk/c/446891/o-tom-ako-americky-veterinar-z-animal-planet-dr-jeff-tyral-v-slovenskom-utulku-zvierata.html 

 Je nanajvýš potrebné donekonečna verejnosť a čitateľov upozorňovať na skutočnosť, že psov je naďalej viac ako záujemcov o ne a rodia sa stále ďalší a ďalší... Ponuka vysoko a niekoľkonásobne prevyšuje dopyt. Po akceptácii tohto významného faktu treba odsunúť nabok všetky navonok ušľachtilé ideály o záchrane absolútne každého psa a postaviť sa triezvo zoči-voči realite – t.j. objektívne uznať, že nie je možné niekoľkonásobnej prevahe narodených psov získať dostatočný počet vhodných záujemcov, a že v skutočnosti približne tri zo štyroch mláďat ihneď po narodení neúprosne stratili akúkoľvek reálnu šancu. V praxi toto uznanie znamená zmenu prístupu k celej problematike nechcených zvierat: nahradiť (zakázané) topenie povolenými bezbolestnými eutanáziami u veterinárneho lekára; kastrovať večne rodiace sučky; z nevyhnutných dôvodov podrobiť eutanáziám najmä problémových psov (pričom tých, ktorí zostanú, je potrebné kastrovať); vytvoriť v útulku dvojaký prísny filter – jeden na psov, druhý na záujemcov. Ten na psov spočíva v podmienke, že do starostlivosti možno záujemcom zveriť výhradne zviera zdravé, socializované, kontaktné, so základmi ovládania, bez zbytočnej samovoľnej agresivity a agresie nielen voči ľuďom, ale i rovnakému druhu zvierat a iným domácim a spoločenským zvieratám, ďalej zviera schopné znášať krátkodobé odlúčenie od chovateľa počas dňa bez hlasových prejavov a náhradného deštrukčného správania so zníženými sklonmi k samostatnému konaniu. Len dostatočná ovládateľnosť je zárukou umožnenia plnohodnotného života psa, vrátane pravidelných vychádzok do prírody, ktoré sú pre plnosť života psa nevyhnutné. Druhý filter, používaný na záujemcov o psa z útulku, spočíval v splnení požiadaviek na ich vedomosti o príslušnej chovateľskej legislatíve, v nutnosti preverenia ako sa starali o predchádzajúcich psov a či za nich platili zákonnú daň, v overení si predpokladov na chov psa (vrátane finančných, priestorových, časových, ale i mentálnych), spolu s podpísaním formuláru - protokolu, v ktorom sa zaväzujú dodržiavať dohodnuté požiadavky na úroveň starostlivosti o zvereného psa. Opäť platí, že záujemcovia musia nevyhnutne plniť aj požiadavku na denný pohyb zvieraťa vo forme vychádzok mimo miesta držania (dvora), inak sa značná časť psov začne pokúšať o úteky z dvorov, alebo začne devastovať zariadenie dvora a depriváciu riešiť obťažujúcimi zvukovými prejavmi. Všetky dohodnuté podmienky je potrebné následne opakovane preverovať. Mesto Martin a ani jeho útulok pri zverení psa do starostlivosti záujemcovi nemá právo požadovať od záujemcu akékoľvek financie či protihodnoty – postačuje poďakovanie, ešte lepšou odmenou bude dobrá starostlivosť o psíka. Takéto logické pravidlá boli zavedené v útulku v Martine a výsledkom je, že sa ukázala bieda slovenského pospolitého ľudu: filtrom prejde jeden, nanajvýš dvaja z desiatich záujemcov. Útulok jednoducho nemôže zveriť psa do starostlivosti takému záujemcovi, osobe či rodine, ktorá naznačeným a zisteným spôsobom držania a starostlivosti o zviera nebude dodržiavať a akceptovať platnú chovateľskú legislatívu a teda nezabezpečí psovi všestrannú a plnohodnotnú starostlivosť, ktorú táto legislatíva dnes už nariaďuje. Martinský útulok si záujemcov preveruje dôkladne – priamym rozhovorom, písomným dotazníkom, priamou obhliadkou plánovaného miesta držania (kvalita oplotenia rodinného domu, možné únikové miesta), zisťovaním úrovne starostlivosti o predchádzajúceho psa (dotazovaním u susedov, na obecnom úrade a pod.). Chceme, aby chov psa z martinského útulku bol čo najviac vzorový. Že takto podobne prezieravo a zodpovedne nekonajú ostatné slovenské útulky sa prejavuje napríklad aj tým, že z tridsiatky chronicky či opakovane utekajúcich psov v meste Martin bolo a je až 25 z nich privezených z iných útulkov Slovenska a teda útulky ich zverili  neprevereným záujemcom do nepreverených podmienok. V dôsledku takého zľahčujúceho prístupu v týchto útulkoch má potom dlhodobo a sústavne prácu navyše martinský útulok – napr. 14 krát odchytený pes z michalovského útulku, alebo 9 x odchytený (mimoriadne hravý) mladý pes zo žilinského útulku, darovaný do dvora  s nedostatočným oplotením, do držania takmer 80 ročnej starenke, chodiacej o barlách, ktorá jeho výzvy ku hre odmietavo rieši barlami a uviazaním na reťaz (martinský útulok po jeho útekoch počas krátkodobého uvoľnenia z reťaze najazdil automobilom celkovo približne 200 kilometrov a strávil jeho vyhľadávaním po úteku množstvo času, energie, benzínu a aj chuti riešiť donekonečna následky nepremysleného darovania – to, že pes ani len nie je prihlásený na mestskom úrade je len negatívum navyše). Kritikov martinského útulku pozývame na obhliadku aj iných rodinných domov a firiem, v ktorých neplnohodnotne prežívajú psi z iných, mimomartinských útulkov – pod rúškom „záchrany“ boli ochrancami zverení do podmienok, nezaručujúcich im plnohodnotný život (reťaz, koterec, sociálna izolácia psa, úplná absencia vychádzok alebo absencia pravidelných vychádzok, držanie krátkosrstého psa vonku v zimnom období, úteky psa cez nedostatočné oplotenie, ba aj následné usmrtenie automobilom). 

  Eutanázie v martinskom útulku sa stali neuralgickým bodom, do ktorého bolestivo a zraňujúco hádzali prostredníctvom internetových sietí či petícií ostré šípy laici, pomýlení aktivisti – aj zo zahraničia, ba dokonca školopovinné deti. Nikto nechcel vidieť vyššie opísané komplikované pozadie činnosti martinského útulku, nezvládnuteľné počty a prípady párenia, pôrodov, nálezov zvierat, vyhodení, útekov, a to všetko na pozadí evidenčného chaosu, ktorý v našich obciach a mestách pretrváva dodnes. Eutanázie však začali byť v Martine vyvažované kastračnými zákrokmi, ktorými možno zabrániť rodeniu nechcených mláďat – čím viac kastrácií, tým menej topenia, vyhadzovania a aj eutanázií. Martinský útulok prijal do radov svojich spolupracovníkov veterinárnu lekárku, ktorá pochopila nevyhnutnosť kastrácií, ako jedinú možnú perspektívnu alternatívu riešenia problematiky nadpočetnosti narodených mláďat a zároveň uznala malú kúpyschopnosť slovenských chovateľov – výsledkom bolo nastolenie nízkych, dostupných cien za kastračný zákrok, ktorých celkový počet dnes dosahuje takmer 7-tisíc, čím martinský región vysoko prevažuje nad ostatnými regiónmi Slovenska. Aj preto, lebo martinský útulok permanentne prevádzal vcelku úspešnú kastračnú kampaň – nie však obvyklými osvetovými tlačovinami, ale priamymi pohovormi s chovateľmi a nie občas, ale denne, viackrát počas dňa, pri každom styku s chovateľmi a to počas celých uplynulých 20 rokov. Neskôr rovnakú metodiku priameho presviedčania zvolil aj pri nabádaní na čipovanie psov.

  Nakoniec – aj po zmene vedenia mestskej polície (2011), ktorá konečne vykonala plošnú kontrolu evidencie psov – a po vytrvalej dlhoročnej práci martinského útulku sa postupne výsledky dostavili. Dnešná situácia je takáto: v Martine takmer zanikol jav vyhodenia zvieraťa (nanajvýš ak nechcené zviera privezú a vypustia do ulíc mesta vidiecki chovatelia), rovnako zanikli prípady pohryznutia osoby neznámym psom (naposledy 2009). Keďže martinský útulok (napriek oficiálnej pracovnej dobe pondelok až piatok od 7 hodiny ráno do 15 hodiny poobede) funguje na základe neplatenej dobrovoľnosti jeho správcu systémom nonstop počas celej dvadsaťročnej existencie útulku, tak takáto vysoká operatívnosť skracuje dobu výskytu a pohybu ujdeného či strateného psa na minimum. Policajné kontroly nosenia evidenčných známok a priama i nepriama podpora čipovania zo strany mesta Martin a jeho útulku navodili ojedinelý stav: po náleze nie je pes transportovaný do útulku, ale je na základe známky alebo čipu ihneď transportovaný jeho vlastníkovi. Ak pes (čo sa stáva len ojedinele) nemá ani evidenčnú známku a ani čip, dostane sa aj tak spravidla ihneď domov z dvoch dôvodov: buď ho pozná správca útulku (tým, že správcu nikto v práci nestrieda, dosiahol za dve desaťročia dôkladnú znalosť prostredia, psov a aj ich chovateľov, pričom si vytvoril databázu chronicky utekajúcich psov), alebo je pes po náleze predvedený niekoľkým spolupracovníkom, poznajúcich psov v danej lokalite – z nich sa úplne najviac osvedčili poštové doručovateľky. Útulok postupne dotlačil vlastníkov utekajúcich psov, aby zistenú stratu svojho psa bezodkladne nahlásili útulku. Ak ktokoľvek z občanov ohlási výskyt voľne sa pohybujúceho psa v meste Martin, správca vyhodnotí a porovná túto informáciu s inou prijatou informáciou o strate psa a ak dôjde k zhode, oznámi telefonicky vlastníkovi strateného psa, kde sa jeho práve nájdené a ohlásené zviera nachádza – nie je vtedy vôbec potrebný výjazd automobilom. Prípadne správca dedukuje na základe vlastných skúseností: ak mu napríklad telefonicky ohlásia, že na sídlisku Ľadoveň pobehuje bez dozoru weimarský stavač, tak je viac ako pravdepodobné, že správca vie, kto je jeho vlastník a telefonicky ho vyrozumie o úteku jeho psa i o mieste, kde sa práve pes nachádza. Týmto všetkým si útulok šetri čas, financie, benzín, prácu. Všetkými uvedenými metódami dosiahol martinský útulok neobvykle vysokú – postupne narastajúcu – okamžitú návratnosť psov po ich náleze: až po dnešných 95%. Toto všetko sa deje na pozadí uvedených tisícok vykonaných kastrácií v regióne, čím sa enormne znížili nechcené prírastky mláďat v meste, v celom okrese a následne i v samotnom útulku – útulok je dnes takmer prázdny (dlhodobo v ňom dožíva skupina starých psov). A práve prázdny útulok bol jedným zo základných a perspektívnych cieľov pri jeho zriaďovaní v roku 1997. Mesto Martin tak dnes dostalo problematiku chovu psov pod vysokú a spoľahlivú kontrolu. Eutanázie sa stali takmer nepotrebné, okrem prípadov poranených a chorých zvierat, či zvierat s problematickým, nezvládnuteľným správaním.

  Hypoteticky platí, že ak by bolo mesto Martin obkolesené dvojmetrovým plotom, útulok by mohol byť takmer zrušený. Stačí však jedna silnejšia nočná búrka či silvestrovská kanonáda a množstvo utečených psov naplní útulok na krátku dobu úplne. Okrem uvedených niekoľkých, doživotne držaných starých psov sa v útulku, riešia zriadenci už len krátkodobé niekoľkohodinové či niekoľkodňové prichýlenia nájdených zvierat (od ich nálezu po vrátenie majiteľovi, ktorý je v čase nálezu jeho psa v práci či vzdialený mimo mesta), respektíve dlhším prichýlením útulok rieši sporadické vyhodenia nechcených zvierat do areálu mesta Martin chovateľmi z priľahlých obcí. Aj tomuto javu však útulok preventívne predchádza nabádaním vidieckych chovateľov, aby v prípade, že sa o svoje zviera starať už nechcú, nemôžu alebo nedokážu, oznámili túto skutočnosť útulku, ktorý im prepošle zoznam záujemcov o zvieratá zo svojej útulkovej databázy. Počty vyhodených psov zo strany martinských chovateľov sú dnes teda nulové, zo strany vidieckych chovateľov (oproti iným slovenským okresom) taktiež vskutku len sporadické. V Martine je navodená vysoká hladina verejného poriadku a spokojnosti väčšiny občanov. Útulok priniesol vo vyše tritisíc prípadoch radosť do rodín, keď im vrátil ich strateného či ujdeného psa, ďalšej tisícke starostlivo preverených rodín psíkov (už vykastrovaných) zveril do starostlivosti – bez nároku na akúkoľvek finančnú protihodnotu, teda žiadne („adopčné“) poplatky, žiadne dary.

 V protiklade s takouto – oproti iným mestám a regiónom – výnimočne priaznivou a usporiadanou situáciou v stave kontroly nad populáciu psov sa preto prejavy odporu zo strany niektorých laických občanov-aktivistov javia až ako nepochopiteľné. Úplne ignorujúc tento priaznivý stav sa rozhodli a naďalej sa pokúšajú „napraviť podľa nich vraj „zlú“ situáciu s riešením psov v meste Martin, vymeniť vedenie vraj „nefungujúceho“ útulku, pričom ako pracovnú metódu opakovane používajú šírenie poloprávd, domnienok, skresľovanie skutočnosti, demagógiu, podporu a šírenie nenávisti voči martinskému útulku – avšak z ich prejavov na internetových sieťach je zrejmé, že nemajú prehľad o rozsahu problematiky, o možnostiach jej riešenie v našej spoločnosti, netušia, čo všetko problematika a praktická činnosť v útulku obnáša a naďalej sa opierajú o zastaralé prekonané  a zjednodušené koncepty, ktoré nie je možné uplatniť v reálnom živote (zachrániť a nájsť rodinu každému narodenému jedincovi). 

Všetky kritické pripomienky k činnosti martinského útulku, ktoré boli zaznamenané od jeho vzniku až doteraz sú spracované a vysvetlené v osobitnom dokumente, ktorý bude zanedlho zverejnený.

 Čo môže byť krajšie než realita, na základe ktorej už útulok takmer nie je potrebný? Každý normálny človek túto pozitívnu skutočnosť akceptuje a teší sa z nej. No vyprázdnený martinský útulok sa stal nepochopiteľne terčom kritiky –  ortodoxní ochrancovia totiž zbožňujú preplnené útulky a bolestínske vzdychanie nad takým stavom. Námietka, že vyprázdnený martinský útulok by mohol prijímať nechcené zvieratá z iných regiónov je irelevantná – každá obec, okres či región si môžu riešiť problematiku vo vlastnej réžii presne tak, ako si ju koncepčne, systémovo a perspektívne riešil uplynulých dvadsať rokov Martin. Martinský útulok dlhodobo presviedčal starostov obcí a primátorov miest v severoslovenskom kraji, aby vykonali zásadné praktické i preventívne opatrenia: previedli dôkladnú evidenciu psov vo svojej obci či meste; zriadili si – hoci aj v úplne malej obci – pohotovostný (najlepšie záveterný či vykurovaný) koterec; aby veterinárnej správe nahlasovali všetky prípady zanedbávania starostlivosti a týrania zvierat a najmä nedovoleného rozmnožovania či opakovaných útekov; aby spolupracovali s poštovými doručovateľkami pri zisťovaní majiteľov túlajúcich sa psov – takmer nikde tieto rady neakceptovali! A dnes, keď vidia takmer vyprázdnený martinský útulok, domáhajú sa naliehavo a vehementne jeho pomoci, zmluvného vzťahu v rámci prichyľovania zvierat a pod. NIE! Tak, ako sme si dlhodobo a húževnato urobili poriadok v meste Martin a radili starostom, ako si môžu podobný poriadok urobiť vo svojom meste či obci aj oni, tak nech si teraz obce riešia problémy samy, vo vlastnej finančnej a organizačnej réžii. Okrem toho, udržiavať dosiahnutý výborný stav v samotnom Martine s viac ako 4-tisíc psami znamená nadštandardné pracovné vyťaženie zriadencov útulku, ktorí aj naďalej každý mesiac počas celého roka odpracujú priamo niekoľkonásobne viac hodín, ako majú zaplatené a musia byť v neustálej pohotovosti. Vnucovať im povinnosti (navyše zazmluvnené) aj mimo rámca mesta Martin je preto nereálne.

 A nášmu čitateľovi, rovnako ako každému, hoci len čiastočne rozhľadenému človeku, je vopred zrejmé, že práca v útulku nemôže byť viazaná na pevný pracovný čas, ale je potrebné byť pripravený a v strehu neustále – vo dne v noci, v piatok i sviatok – pretože ak sa niektorý pes rozhodne využiť náhlu príležitosť k úteku z dvora či počas vychádzky, neriadi sa pri tom oficiálnym pracovným časom miestneho útulku, a rovnako sa ním neriadili ani chovatelia, ktorí sa rozhodli zbaviť sa svojich nechcených mláďat alebo problémového psa. Denne ujde v samotnom Martine niekoľko psov, najmä z rodinných domov a firiem, ktorých nález je oznamovaný občanmi a políciami na telefónne číslo útulku. Väčšinou sa psíkovia stihnú sami vrátiť domov a výjazd pracovníkov útulku sa tak zdanlivo javí ako zbytočný, ďalších približne 200 psov ročne útulok po náleze vráti ihneď domov, a už len sporadicky prevezú niektorého nájdeného psa do útulku. Čo je však horšie, počet psov v Martine (rovnako, ako na celom Slovensku) nekontrolovane narastá – v čase, kedy útulok vznikol (1997) bolo v Martine približne 1700 psov, dnes (2017) je ich vyše 4-tisíc (v roku 1970 iba 690 psov). S ich narastajúcim počtom narastá nielen počet občasných útekov, ale aj počet negatívnych javov, konfliktov medzi psami, chovateľmi a nechovateľskou verejnosťou – to všetko je potrebné neustále a dookola riešiť, pričom značnú časť tejto agendy prevzal na seba práve útulok.

  Takže: Čo dnes vlastne martinský útulok robí a za čo berú jeho zamestnanci plat?  Nuž, tak, ako nie je požiarnik platený za počet uhasených požiarov, ale za to, čo všetko preventívne urobil, aby požiare vôbec nevznikali, tak aj martinský útulok vykonáva aktivity, ktorými predchádza „požiarom“ v podobe nežiadúceho rozmnožovania, útekov psov, vyhýbania sa evidenčnej povinnosti a pod. Prevencia voči útekom, zbytočnému rozmnožovaniu a voči vyhodeniam je hlavným pilierom koncepcie a činnosti martinského útulku. No ani vyššie opísaný súčasný priaznivý stav v kontrole psej populácie v Martine neznamená teda definitívny a vytúžený pokoj pre pracovníkov útulku – veď udržiavať dobrý a spoľahlivý poriadok s uvedenými tisíckami psov v meste (s desiatkami utekajúcich nepolepšiteľných psov a ich rovnako nepolepšiteľných vlastníkov) znamená okrem vykonávania preventívnych opatrení ešte aj byť neustále pripravený na riešenie rôznych konfliktov. Tých je najviac v mestských sídliskách. Naproti tomu úteky psov sú oveľa častejšie v lokalitách so zástavbou rodinných domov. Skúsenosti napríklad ukázali, že práve v takýchto lokalitách nie je fixovanie nájdeného pohybujúceho sa psa vždy potrebné (ak sa ešte vôbec v Martine nájde pobiehajúci pes neznámeho vlastníka, keďže takmer vždy je po príjazde k ohlásenému psovi zriadencom útulku zrejmé, kto je jeho držiteľ). Naopak: pobiehajúceho osamoteného psa privolaní pracovníci útulku zneistia podupávaním, tlieskaním, kričaním a pod takýmto psychicky mierne zastrašujúcim tlakom sa psík rozhodne nepotulovať sa ďalej, ale radšej sa vrátiť do bezpečia domova, dvora – ukáže tak zriadencom nielen to, kde býva a kto je jeho majiteľ, ale navyše neraz ešte aj dieru v plote, cez ktorú zvykne unikať. Na tento zistený stav je majiteľ upozornený, je mu odporučený termín opravy plota a náprava následne skontrolovaná. V súčasnosti je útulok počas roka približne v 1 200 prípadoch požiadaný o výjazd ku nájdenému zvieraťu  v areáli mesta Martin. K tomu je potrebné prirátať požiadavky a výjazdy aj na urgentné riešenie zvierat nie  „spoločenských“ a teda vskutku nepatriacich do kompetencie útulku v zmysle vyhlášky 123/2008, pričom však najmä absencia aktivít iných povinných či oprávnených operatívnych štátnych orgánov i súkromných poľovných zložiek vedie – v záujme udržiavania dobrého verejného poriadku – k nevyhnutnosti mesta a jeho útulku riešiť aj tieto prípady živých uviaznutých či poranených alebo inak obťažujúcich zvierat – napr. líšky, jazvece, ježkovia, potkany a iné hlodavce, dravce, spevavce, netopiere, srnčia zver, kuny, hady, osy, sršne a ich hniezda. Takmer dve stovky prípadov ročne sa týkajú nálezov tiel uhynutých zvierat  (najviac mačky, ježe, líšky, kuny, psi, vtáky, srny, užovky) či vyhodených mŕtvych tiel spoločenských i hospodárskych zvierat (psi, mačky, ovce, kozy, prasce, hydina, v jednom prípade kôň), nespracovateľných častí tiel (kopytá, hlavy, kože), ba aj vyhodených hnijúcich skladových zásob z mäsiarstiev či vyhodených zbytkov ulovenej poľovnej zveri. Niektoré ohlásené nálezy vyhodených tiel mŕtvych zvierat sú najmä v letnom období v takom pokročilom štádiu rozkladu, že manipulácia s nimi je za hranicou akejkoľvek ľudskej znesiteľnosti a nie je preto možné ani len dodržať oficiálne stanovený postup – aby však nedošlo k nespokojnosti a sťažnostiam zo strany verejnosti, musel sa v takých prípadoch zvoliť neštandardný postup. 

  Požiadavky zo strany občanov zaznievajú aj na odstraňovanie živých krtkov, potkanov, myší, kún, holubov z balkónov, deratizácie, dezinsekcie a aj dezinfekcie balkónov. Ak je to čo len trochu možné a opodstatnené, pomáha útulok aj v tých to prípadoch, najmä s deratizáciou a dezinsekciou. To všetko sú činnosti, ktorým sa ostatné útulky na Slovensku nevenujú, a ak tak len okrajovo.  

  V martinskom útulku od svojho vzniku dlhodobo platila zásada nepovedať nikdy nikomu v ničom NIE! Je zrejmé, že nadmerná ochota býva pascou – dochádza k nadmernej vyťaženosti a zároveň k jej zneužívaniu v prípadoch, ktoré mohli alebo dokonca boli povinní riešiť tí, ktorí sa svojím povinnostiam vyhli a následne sa ešte služieb a pomoci útulku nad rámec jeho povinností domáhali (najmä OÚŽP, ŠOP, SVB, poľovníci). A zvážme príklad: ak vám zavolajú z niektorej obce deti, že našli pri ceste živú poranenú mačku po jej kolízii s automobilom, nemôžete im vstúpiť do ich radosti z toho, že sa dovolali do útulku odpoveďou, že ste pracovníkom iba pre mesto Martin a nič viac, najmä ak tvrdia, že sa im žiadnemu veterinárovi dovolať nepodarilo, alebo že veterinári nemôžu ku zranenému zvieraťu uskutočniť výjazd (premyslený urgentný systém pre podobné prípady absentuje nielen v našom okrese, ale na celom území SR). Takže ..., čo iné ostáva? Ísť na ohlásené miesto a pokúšať sa v rámci reálnych možností súkromne pomôcť. Nie vždy to vedie k spokojnosti prítomných svedkov, ktorí o rozsahu našich kompetencií a možností nemajú ani tušenia. Takýchto prípadov sú každoročne desiatky.  

  S postupne sa vyprázdňujúcim útulkom zostal čas aj na iné potrebné a súvisiace aktivity, v rámci ktorých  poskytuje martinský útulok držiteľom psov v meste Martin (najmä dôchodcom) nadštandardné služby – prevozy chorých zvierat do ambulancie a naspäť domov, prevoz tiel uhynutých zvierat, ošetrovanie zvierat v domácnosti, pomoc so zvieraťom počas núteného pobytu v nemocnici. Poskytuje nevyhnutnú veterinárnu starostlivosť pre zvieratá v rodinách sociálne zaostalejších vrstiev, vrátane kastrácií. Aj rozsahom ďalších činností sa martinský útulok vymyká rozsahu prác v iných útulkoch – cieľom je celková náprava nedobrých chovateľských pomerov v meste. Zriadenci útulku opravujú diery v plotoch, cez ktoré utekajú bezmocným dôchodcom ich psy, vykonávajú terénnu hliadkovú činnosť (vyhľadávanie psov vodených bez evidenčnej známky a prípady neodstraňovania exkrementov, klinický i laboratórny monitoring zdravotného stavu populácie voľne žijúcich mačiek na území mesta), inštalujú na území mesta zberné koše na exkrementy a vykonávajú ich označovanie piktogramom, uľahčujúcim chovateľom voľbu pri rozhodovaní, kde odložiť exkrement svojho psa (v rokoch 2016-17 bolo označených vyše 800 odpadových nádob). V kritických, t.j. konfliktných lokalitách vykonávajú aj aktívny zber exkrementov v záujme zníženia averzie nechovateľskej verejnosti voči psíčkarom  – zriadenci útulku počas dvoch týždňov demonštratívne odstraňujú exkrementy v lokalite priamo pred zrakmi pasívnych chovateľov, pričom letákom na vstupných dverách do priľahlých panelákov denne informujú chovateľov i verejnosť o počte odstránených exkrementov – výsledky sú pozitívne, chovatelia psov sa zomknú a tlačia na tých, ktorí exkrementy neodstraňujú.

  Martinský útulok sa zúčastňuje aj správnych konaní mestského úradu pri prejednávaní chovateľských priestupkov, organizuje mediačné aktivity v sporoch medzi chovateľmi a verejnosťou. Spracoval a distribuoval kolekciu kompletnej chovateľskej legislatívy priamo do poštových schránok chovateľov v meste Martin i priľahlých obciach (v roku 2008 pripravil, vyrobil a distribuoval 3-tisíc obálok pre chovateľov v Martine). V rámci opakovaných akcií rozdával v teréne zberné vrecká na exkrementy priamo do rúk chovateľom počas ich vychádzok so psom. Od svojho vzniku (1997) ponúka poradenstvo a praktické vzdelávanie chovateľov (najmä poradenská činnosť v otázkach problémového správania psov), zabezpečuje nonstop pohotovosť a urgentné poskytovanie prvej pomoci poraneným zvieratám, primárne vyhodnocuje kvalitu starostlivosti o psa v podozrivých a občanmi ohlásených prípadoch, odstraňuje telá uhynutých zvierat z verejných priestranstiev a dopravných komunikácií (obhliadka, identifikácia, transport). Ba prischlo mu ešte aj praktické riešenie zón zákazu vstupu so psom a zákazu voľného pohybu (opakovaná inštalácia poškodených či neoprávnene odstránených zákazových tabuliek na území celého mesta). Na požiadanie zabezpečuje útulok prednáškovú činnosť a vzdelávacie aktivity: modelové náučné hodiny na školách, prednášky v Inštitúte vzdelávania v Banskej Bystrici, naposledy spolupracoval v roku 2016 so študentmi Bilingválneho gymnázia Milana Hodžu Sučany a Gymnázia Mikuláša Galandu Turčianske Teplice (výskumný projekt v rámci programovacej súťaže FLL – monitorovací projekt porušovania chovateľskej legislatívy). Zriadenci útulku si osvojili aj ďalšiu „nadprácu“, keď v pozícii zamestnancov Mestského úradu ihneď likvidujú malé, čerstvo založené čierne skládky odpadu, nájdené popri inej práci v areáli mesta. Rovnako tak odstraňujú z cestných komunikácií predmety, náhodne vypadnuté z automobilov a tvoriace tak prekážku cestnej dopravy. Všetky odstránené skládky a predmety ukladajú do veľkokapacitného kontajnera, ktorý majú trvalo pristavený pred objektom útulku.

Väčšina uvedených aktivít je dokumentačne archivovaná alebo spracovaná na videozázname.   

Najdôležitejšie sú však 3 činnosti: 1. ovplyvňovanie chovateľov za účelom kastrácie svojho zvieraťa priamym rozhovorom a následne aj organizačná, dopravná a finančná účasť útulku na kastračnom programe (útulok v kontakte s držiteľmi psov organizuje termíny kastračných zákrokov u zmluvnej lekárky za zľavnené ceny, pre výkon kastrácie zabezpečuje transporty zvierat z domova do ambulancie a späť po zákroku, vykonáva dohľad nad kastrovanými zvieratami počas rekonvalescencie), 2. praktická a finančná podpora čipovania (počas návštevy zmluvnej alebo spolupracujúcej veterinárnej ambulancie má držiteľ psa, ktorý sa preukáže evidenčnou známkou Mesta Martin možnosť bezplatne získať čip pre svojho psa), 3. PREVENCIA! Nie snažiť sa o to, aby sa čo najviac psíkov z útulku dostalo do nových rodín, ale robiť maximum pre to, aby sa čo najmenej psov do útulku dostalo! (kontrola rozmnožovania, kastrácie, čipovanie, spoľahlivá evidencia psov v meste, znalosť chronických „utekáčov“, predchádzanie útekom, opravy plotov, nabádanie na okamžité nahlasovanie straty psa).  Tak znie hlavné motto rozumného útulku. Rozumný útulok musí stáť na pilieroch náročnosti, odbornosti, racionality, efektívnosti,  perspektívy a aj ustavičného poznávania a vzdelávania, ale i kompromisov – bez občasných prehier a ústupkov neexistujú víťazstvá.

  Útulok sa svojimi uvedenými všestrannými aktivitami nikde nechváli, vykonáva ich potichu, ale usilovne a húževnato. Keďže je organizačnou súčasťou Mestského úradu v Martine, vlastnú internetovú stránku nemá – a ani ju nijako nepotrebuje, nakoľko zaviedol oveľa účinnejší a efektívnejší systém vyhľadávania majiteľov stratených zvierat. Z rovnakých dôvodov nemá ani fejsbúkové konto, používané inými útulkami na prezentáciu svojich aktivít (prístup na fejsbúk je na mestskom úrade dokonca zakázaný). Tak, ako sa iné zložky Mestského úradu a subjektu Mesto Martin neprezentujú denne na internete svojimi aktivitami (napríklad počet vybavených spisov stavebného úradu, počet vyplatených faktúr ekonomického oddelenia, počet detí, ktoré dnes prišli do mestských škôlok, alebo štvorcové metre plochy, ktorú dnes očistili a umyli upratovačky), tak nemá ani mestský útulok v Martine dôvod oznamovať verejnosti výpočet svojich denných aktivít – útulok, rovnako ako aj komunálny či ekonomický odbor i všetky ostatné zložky a odbory mestského úradu vykonávajú svoju platenú prácu so samozrejmosťou, je im vecne daná a vyplýva zo zmyslu a rozsahu práce tak jednotlivých oddelení, ako i pracovných náplní jednotlivých zamestnancov. Ba útulok ani nemôže vynášať na verejnosť a sociálne siete diskrétne údaje  o osobách, s ktorými prišiel v rámci výkonu povolania do styku, teda ani o vlastníkoch nájdených, vrátených, stratených či darovaných zvierat z dôvodu zákonom stanovenej ochrany osobných údajov. Ak sa však napríklad niekomu nepozdáva vysoký počet každoročne vrátených zvierat ihneď po ich náleze (približne 200 jedincov), môže sa obrátiť na súd, ktorý si informácie z dokumentácie útulku preverí.

  Najviac výčitiek smeruje k tomu, že martinský útulok ako jediný nezverejňuje fotografie nájdených zvierat na internete. Otázka znie: ktorých zvierat? – keď až 95% ich vráti ihneď po náleze priamo majiteľom a na desiatku ostatných nájdených neznámych psov má neustále a už vopred dostatok záujemcov? Jednoducho, martinský útulok si vymyslel lepší systém vyhľadávania vlastníkov ujdených psov a aj záujemcov o prevzatie psíka do vlastnej starostlivosti. Podľa ochranárskych „znalcov“ však útulok bez fejsbúku ani nie je útulok...

Okrem vysokého percenta vrátených psov a vykastrovaných zvierat je silnou stránkou útulku starostlivosť o prichýlené zvieratá. Nielenže podliehajú permanentnému pozorovaniu a zisťovaniu ich pováh, správania, zvykov, zlozvykov a možných handicapov v správaní, je im aj zabezpečovaný vysoký komfort – vykurované miestnosti i búdy, k tomu vychádzky v počte aspoň 4 krát počas dňa, kvalitná výživa, hry, zábava.

  Nuž, a čo je na tejto útulkovej práci „najprotivnejšie“? Nuž čo iné, ako niektorí ľudia so svojimi nevyspytateľnými požiadavkami, predstavami, odôvodnenými, ale aj zbytočnými kritikami, so svojskými názormi, s nedostatočnými poznatkami z celej tejto chúlostivej problematiky – a napriek tomu ustavične poučujúci ako a čo máme robiť. Alebo tzv. „čumilovia“, ktorí pri výkone našej práce nielen radia, ale aj zavadzajú fyzicky i psychicky, navyše všetko filmujúci a subjektívne laicky komentujúci. Je náročné slúžiť dvadsať rokov občanom, z ktorých nemalá časť tvrdí, že „žltá farba je červená a zelená je modrá“ a trvajú na tom, aby ste sa touto ich pomýlenou optikou riadili – vraj už aj preto, že ste platený zamestnanec im slúžiaceho úradu a pracoviska. Okrem toho, éra mobilných telefónov priniesla pre všetky útulky enormnú zaťaženosť. Občania i chovatelia sa s najvyššou samozrejmosťou domáhajú služieb útulku kedykoľvek (či už priamymi návštevami alebo telefonátmi), doslova „od svitu mrku“, ba aj v noci, počas voľných dní, po pracovnej dobe, počas Štedrého večera – jednoducho kedykoľvek niečo niekomu skrsne v hlave a odpoveď chce ihneď alebo požaduje od útulku nejakú reálnu či vymyslenú aktivitu alebo službu. Po dvadsiatich rokoch činnosti útulku možno skonštatovať, že z desiatok tisícok telefonátov sa až 80% netýkalo pravej a jedinej podstaty činnosti útulku, ktorou je prichýlenie nájdených zvierat v areáli mesta Martin a ich odovzdanie vlastníkom po ich vyhľadaní. Škála telefonických podnetov je nevyspytateľná v miere, v akej je nevyspytateľný človek. Okrem poradenstva v rôznych chovateľských záležitostiach (čo je O.K.), prosieb o pomoc (reálnu i nereálnu, potrebnú i nepotrebnú), naliehaní či dokonca vyhrážok, ide často o telefonáty svojim spôsobom bizarné. Médiami popletená verejnosť si mýli útulok nielen s múzeom plným ukážkových exponátov či akousi zoologickou záhradou (chcú si len tak, pre nič za nič, z kratochvíle prezrieť zvieratká bez záujmu o ich prevzatie), ale aj s inými inštitúciami. Celkom nesprávne sa od útulku (namiesto od regionálnej veterinárnej správy) dožadujú občania nápravy, ba i potrestania chovateľov, ktorí sa nedostatočne starajú o svoje zvieratá. Dôvod je zrejmý: organizácia Sloboda Zvierat svojou intenzívnou a dlhoročnou kampaňou vytvorila vo verejnosti mylnú predstavu, že orgánom ochrany zvierat je práve ona a jej útulky – v skutočnosti sú ním veterinárne správy. Občania sa potom skreslene ešte aj domnievajú, že úplne všetky slovenské útulky spravuje Sloboda Zvierat. Verejnosť od útulku žiada aj riešiť obťažovanie štekaním, zavýjaním, kňučaním, zápachom (namiesto občianskych súdov). Domáha sa aj zberu exkrementov na sídliskách – Keďže ste tam v tom útulku takí veľkí milovníci psov, tak si to poďte sem na sídlisko po nich pozbierať! Chovatelia sa neraz domnievajú, že útulok zároveň funguje ako (lacná) veterinárna ambulancia. Z iných extrémov: istá občianka potrebovala vyhnať v nočných hodinách krtka zo záhrady – volala do útulku. Iná chcela dokonca pozbierať v záhrade slimáky a dážďovky, lebo jej sa hnusia. Vyháňanie či likvidácia osích hniezd je už bežnou činnosťou útulku, pretože naliehajúcej verejnosti je lepšie pre istotu vyhovieť ako ju odmietnuť a potom počúvať zlé chýry o neochote či lenivosti – rovnako tak v prípade holubov, kún, mačiek, potkanov, dravých vtákov, líšok, ba i mravcov v byte. Útulok si niektorí chovatelia mýlia so starobincom – chcú do neho navždy doviezť svojho starého psa. Mýlia si ho s márnicou – chcú tam odložiť na pár dní telo mŕtveho psa Pokým nepríde na víkend syn a nevykope v záhrade jamu (túto službu sporadicky poskytujeme). Požadujú odvoz ich mŕtveho uhynutého psa či mačky z bytu či dvora (aj túto službu poskytujeme najmä dôchodcom). Považujú útulok za paralelu súdneho lekárstva, resp. veterinárneho ústavu, keď sa domnievajú, že v ňom zistia, či im sused neotrávil ich psa. Veria, že útulok zároveň funguje aj ako cintorín: Nemáte tam v tom útulku kúsok záhradky, kde by sme pochovali nášho psík? Lebo my bývame v paneláku. Našli sa chovatelia, ktorí si útulok zamenili v predstave za bazár: Doveziem vám tam môjho psa a vy my dáte 200 korún. A potom si s ním už robte čo chcete.... Ba niekto sa domnieva, že si psa z útulku možno zapožičať na víkend: Prídu sestrine deti na prázdniny, tak nech sa majú s čím hrať. Alebo, že útulok slúži ako bezpečnostná agentúra: Ideme na dva týždne na dovolenku a potrebovali by sme dať na ten čas nejakého psa do dvora a záhrady, aby nám to tam nerozkradli. Máte tam niečo „ostré“? Do poskytovaných služieb útulku žiadajú občania zaradiť aj služby venčenia psov z bytov či požičiavania chovateľských pomôcok: požadujú zapožičanie prepraviek, klietok, strihacieho strojčeka, obojka proti štekaniu a pod. (Martinský útulok takéto služby naozaj poskytuje, rovnako tak prevozy zvierat do ambulancie v prípade, že rodina si platí za psa daň a nedisponuje automobilom). Chovatelia si útulok mýlia aj s taxíkom: Sme so psíkom objednaní do salónu na strihanie a nemáme sa tam ako dostať! Nevzali nás do autobusu!  Mýlia si ho aj s polepšovňou: Dám vám tam na týždeň môjho psa, urobte s ním poriadok! Alebo aj s verejným domom: Nemáte tam háravú sučku, aby si môj pes užil, lebo sa ide doma zblázniť! Časté sú požiadavky na výmenu psa – starého za mladého, veľkého za malého, kríženca za čistokrvného, sučku za psa, tichého za hlasného a naopak. Takéto pokusy o výmenu bývajú niekedy spojené s pokusom o podvod, kedy záujemca o svojom psovi tvrdí, že nie je jeho, alebo že ho našiel: Tohto, čo som vám do útulku doniesol som našiel, a keď už som tu, vyberiem si nejakého iného. Úplne najčastejšou požiadavkou zo strany verejnosti je však požiadavka odložiť psa alebo mačku (ale i fretku, škrečka, morča, korytnačku, papagája, páva) do útulku namiesto do hotela na krátku či dlhšiu dobu (dovolenka, práca v zahraničí). Bizarná bola požiadavka rodiny, ktorej psíka zrazil automobil a nechala ho uhynutého na ceste (mala pritom povinnosť zabezpečiť odvoz tela do kafilérky). Útulok telo na výzvu polície z cesty odstránil, prevzal, nechal zároveň u susedov tejto rodiny vizitku s telefónnym číslom útulku, aby promptne zavolali – a keď nevolali, zaviezol útulok na druhý deň telo do kafilérky na spálenie, zaplatil, minul na benzín. Rodina napokon zavolala, ale až o 3 dni a požadovali: popol po spálenom psíkovi na odloženie do urny, nakoľko sa domnievali, že bol odvezený do krematória... O ospravedlnení, že spôsobili dopravnú nehodu, alebo že útulok musel za nich riešiť to, čo mali povinnosť riešiť oni a teda popýtať sa čo to stálo a koľko sú dlžní – nič také. O popol sa však zaujímali. Hm...  

  Dôsledné detektívne pátranie ukazuje, že viac ako polovica psov, ktorých priamo do útulku doviezli občania vraj ako „nájdené“, v skutočnosti patrila im – zriadencom útulku klamali, aby sa zbavili svojho nechceného psa. Vôbec, poskytovanie klamlivých údajov (o mieste údajného nálezu psa či zapieranie vlastníctva) je veľmi rozšírený jav, spôsobujúci následne množstvo nezmyselnej a zbytočnej práce (napr. zaťažujúce a komplikované zisťovanie skutočného vlastníka psa na vymyslenom mieste jeho „vraj“ nálezu.

  Služobný telefón – zo všetkých opísaných dôvodov – zvoní dvadsať rokov nezastaviteľne. Občas to privádza človeka do bezmocnej zúrivosti a podráždenia. Telefonáty pri sprchovaní, na záchode, pri jedle, počas šoférovania, počas spánku, pri sexe, doma, v práci, na návšteve, na výlete, na pive, ba aj pri telefonovaní – jeden hovor sa mieša s druhým. Telefón je nevyhnutné mať pri všetkých uvedených aktivitách pri sebe, v dosahu, pretože ak hovor okamžite z rôznych objektívnych dôvodov neprijmete, razom vás obvinia na fejsbúku z neochoty (a nevysvetlíte im, že signál zmluvného operátora je v lokalite útulku slabý, kolísavý, a signál ostatných operátorov ešte horší...). Alebo: ak vás nenájdu návštevníci v útulku (hoci aj napríklad v nedeľu večer o 22 hodine), pohoršujú sa v následnom telefonáte Prečo nie ste tu? Potrebujeme... to i to ...“. Rovnako sa rozhorčuje niektorá rodina, ktorá sa rozhodne ísť neskoro na Štedrý večer obšťastniť psíkov v útulku svojou návštevou. Alebo vás volajú na výjazd ku nájdenému psovi na druhý koniec 10 kilometrového mesta (Dullova ulica) a aj keď ihneď vyrazíte automobilom, už po pár minútach a jednom či dvoch kilometroch jazdy obviňujúco volajú opäť Kde toľko trčíte...?! Ak sa medzitým psíkovi niečo stane budete za to zodpovedný! Boli roky, keď spávať v noci pre istotu oblečený bolo nevyhnutné.                                                           

  Takéto obrovské každodenné množstvo rôznych telefonátov a podnetov sa musí v niečom negatívne prejaviť. Ak aj počas dlhých rokov v práci „nevyhoríte“ a nestratíte motiváciu, nejaké psychické ZLO si vás nájde a zákerne udrie. Napríklad v noci počas hlbokého spánku sa zobudíte na zvonenie telefónu, s preklínaním Čo sa zase stalo... vstanete a hľadáte zmeškaný hovor – žiadny však neexistuje. Išlo iba o spánkovú halucináciu z dôvodu preťaženosti. Opakuje sa to sporadicky počas každého mesiaca, nevyspytateľne. Tu by sa už javilo ako vhodné zamyslieť sa nad sebou, či to všetko stojí za to, byť dvadsať rokov v pracovnej pohotovosti. Počas tých rokov išlo o záťaž a náročnosť viac ako akceptovateľnú – znamenala úplnú stratu súkromia, stratu úspor, vyčerpanosť, nemožnosť čerpať a užiť si dovolenku, byť neustále vo dne a neraz aj v noci pohltený podnetmi a prácou, ba ani peénka napriek častým chorobám (a aj potrebným, no neuskutočneným operáciám) tiež neprichádzala nikdy do úvahy. Dnešné výsledky však ukazujú, že to všetko stálo zato. V Martine je v chove psov priam vzorový poriadok, aj keď je ešte čo vylepšovať. Väčšina občanov mesta mlčky uznáva a v podvedomí cíti, že je to tak – kto neverí, nech sa porozhliadne po uliciach počas návštevy iných miest Slovenska z množstvom túlajúcich sa psov či neodstraňovaných tiel uhynutých zvierat.. A tu zrazu prídu nenávistné reči typu „martinský útulok nefunguje“. Neverte rečiam menšinových neprajníkov, ktorí vyhľadávajú rozmanité a čoraz banálnejšie zámienky na sústavné znevažovanie tohto pracoviska, nakoľko útulok sa riadi vlastnými skúsenosťami a pravidlami a nie laickými názormi takýchto podráždených oponentov. Isteže, robili sa aj v útulku chyby, prešľapy a až kotrmelce z neskúsenosti, či dokonca dochádzalo k úplným zlyhaniam – dôležité je však neustále sa zlepšovať, vyvíjať, vymýšľať stále nové a nové opatrenia a triky v systéme práce. Systém sme rokmi postupne vyšperkovali tak dokonale, až sme sa stali jeho obeťami a otrokmi – na oddych a vystúpenie z neho niet čas, život sa stáva pomyslenou rehoľou, počas ktorej nehľadíte ani na vlastné potreby, ani na zdravie. Ak sa v noci zúčastníte jedného či dvoch výjazdov ku ohláseným zvieratá, nikoho ráno nezaujíma, že ste nevyspatý – pracovný ruch sa bez ohľadu na nevyspatosť začne kolobehom rôznorodých požiadaviek zo strany občanov, polície, chovateľov i kolegov z mestského úradu. Krátke pospávanie na benzínových pumpách, v ich odľahlých kútoch sa stávalo nevyhnutnosťou – ak vás tam niekto objaví, sťažuje sa, že sa správca v práci „zašíva“... Vždy je však lepšie, ako mikrospánok...

  Neprajníkom útulku a jeho správcu ponúka autor textu teraz jeden, pre nich priaznivý odkaz: správcov krvný tlak (aj ich zásluhou) je permanentne taký vysoký, že jedného dňa pukne ako vajíčko a im sa konečne dostaví na nenávistnej duši úľava. Zdieľam vopred vašu radosť... (Najdôležitejšie je dokázať sa sám nad sebou zasmiať –  a ak pri tom umrieme od smiechu, je to bonus navyše.) A stálo to zato aj napriek takým skutočnostiam, že sa mi kvázi ochranársky psychopat, ktorý umiestnil bombu v košickom McDonald´s, opakovane vyhrážal smrťou (rovnako niekoľkí ďalší), alebo že sa štyria najatí bezdomovci za dva litre borovičky pokúsili fyzicky mi ublížiť (pričom jeden z nich sa zanedlho reálne dopustil vraždy svojho súputníka), alebo že mi bláznivý blázon podpálil súkromný automobil, alebo tie stovky nenávistných mailov, (neúspešných) trestných oznámení, či účelovo a demagogicky spracovanej zraňujúcej primitívnej reportáže v bulvárnej televízii Markíza, atď. Ba dopočul som sa o sebe aj takú prognózu a absurdnú analógiu z úst miestneho politika, podľa ktorej „od vraždenia zvierat je len kúsok ku vraždeniu ľudí“, pričom vyššie spomenutý ochranársky psychopat onou bombou v košickom McDonald´s preukázal skôr opak – že od ochrany zvierat je len milimeter ku vraždenia ľudí. Vyhlasujem, že všetkým ich nešťastné pokusy voči mojej osobe odpúšťam.

  Správca útulku sa z internetových sietí dozvedá o sebe, že je psychopat, pomätenec, vrah, zabiják, Mengele, bitúnkár a pod., človek nenávidiaci zvieratá. A jeho kolegyňa v práci vraj taktiež. Aby bolo jasné: My, súčasná personálna zostava martinského útulku, sme normálni ľudia s prirodzeným a nie citovo zbytočne vyumelkovaných vzťahom ku zvieratám. Zvieratá sú trvalou a hodnotnou súčasťou našich životov (správca – psi, mačky, zriadenkyňa útulku – štyria psi, kôň, dve mačky, zajac, fretka, rybičky). Nie sú to pre nás žiadne „milujúce a milované tvory“, ale vzhľadom k ich druhovým danostiam a možnostiam primeraní spoločníci a životní „partneri“. Citlivo chápeme a poznáme ich možnosti a požiadavky, stopercentne ich spĺňame. Keď zistíme, že tieto požiadavky nie sú u niektorých zvierat z rôznych objektívnych dôvodov naplniteľné, tak sa radšej rozhodneme dať ich uspať, ako sa dívať na ich nepostačujúci život. Zavrieť psa do útulkového koterca či mačku do klietky nie je pre žiadne nájdené či nechcené zviera víťazstvom, ale prehrou – neraz sa tým začne ich skryté a neviditeľné utrpenie, ktoré je zjavné len odborníkom a dokáže ho vnímať len znalec.

  A dovolím si tvrdiť, že martinský útulok má oveľa viac priaznivcov, ako odporcov. Priaznivci však spravidla nemajú žiadny dôvod pripájať sa denne k sociálnym sieťam a navzájom si zdieľať či „lajkovať“ príspevky. Málo súdnemu človeku s kontom na facebooku sa potom aj tie malé počty odporcov zdajú vo väčšine.

  A síce nerád, ale dodávam ešte jeden argument: ak je správca útulku podľa ochrancov zvierat človek, ktorý nemá rád zvieratá, ako je možné, že s nimi spáva už vyše 30 rokov v jednej posteli? A prečo chodí tie desiatky rokov s nimi na niekoľko vychádzok denne? Lebo ich nenávidí? A to vari z tejto „nenávisti“ absolvoval stovky výjazdov ku poraneným zvieratám? A ako je možné, že sa správca v práci vopred vzdal inak oprávnených príplatkov za nadčasy, za prácu cez sviatky, za pracovnú pohotovosť, za nočnú prácu a nepožiadal nikdy ani o preplatenie dovolenky, keďže ju vždy trávi v práci? Odpoveď je len jedna: lebo mu ide rovnako o ľudí, aj o zvieratá – všetky jeho celoživotné aktivity v súvislosti so zvieratami boli zamerané na jediný kompromisný cieľ – aby vo vzájomnom spolužití netrpeli ani ľudia, ani zvieratá. Istá posadnutosť týmto modelom a konceptom je to, čo ho motivuje, najmä keď rokmi skúsenosti zistil, že je to jediný reálny a rozumný koncept,

  Útulok pre zvieratá je nakoniec nútený aspoň takýmto, písaným, textovo rozsiahlym, no verme, že zrozumiteľným spôsobom, sa pobiť s odporcami a prezentovať výsledky. Ďakujeme za prečítanie.         

  Čo dodať? Celkové pocity a skúsenosti finálne zvádzajú k skľučujúcemu poznaniu, že bilancia činnosti útulku je v skutočnosti bilanciou neporiadku, nezodpovednosti, ľahostajnosti a porušovania súvisiacich zákonov a nariadení chovateľmi – občanmi nášho mesta. Ťaživou skutočnosťou vynútená existencia útulkov je v skutočnosti ukazovateľom smutného stavu našej spoločnosti. Ako možno otvorene a bez príkras zhodnotiť zmysel a činnosť útulkov pre zvieratá? Útulky nepriamo slúžia darebákom, ľajdákom, nedbanlivcom, asociálom – dôsledky ich ľahostajnosti, priestupkov, pochybení, zavádzania i klamstiev musia byť následné riešené peniazmi slušných ľudí. 

  Na záver autor textu úplne neskromne uvádza: Bodaj by všetko v Martine fungovalo tak promptne, systémovo a koncepčne ako funguje útulok pre zvieratá, ktorý v dôsledku premyslenej a zreteľnej vízie dosiahol oproti iným mestám stav hodný uznania a nasledovania.

  Občania mesta Martin i zriadenci útulku môžu poďakovať obom posledným primátorom, ako aj drvivej väčšine bývalých i súčasných poslancov mestského zastupiteľstva za doterajšiu podporu útulku pre zvieratá, za porozumenie jeho perspektívnemu konceptu a vykonávaným opatreniam. Bodaj by to tak zostalo aj naďalej.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Majú svoje roky, no lietajú po svete a na peniaze sa nesťažujú

Štúdia o päťdesiatnikoch a šesťdesiatnikoch u nás búra predsudky.

DOMOV

Fico v dueli so Sulíkom: Váš konkurent nie je Smer

Sulík pripomínal Ficovi minulé výroky.


Už ste čítali?