reklama

Hrozba pre tvorcov novely veterinárneho zákona: OBCE, VZBÚRTE SA!

Starostlivosť o nájdené zvieratá štát zákonom udelil ako povinnosť obciam, aby sa tak zbavil povinnosti vlastnej.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Odkaz pre tvorcov novely veterinárneho zákona

Kto a na základe čoho pozmeňuje a vytvára v dobrej či naivnej viere nové zákony? O tom si prečítajte tu.

1.9.2020 uplynuli dva roky od platnosti novely veterinárneho zákona 39/2007, ktorej autori v dôvodovej správe (si) sľubovali vo veci nájdených a vyhodených túlavých psov nielenže nesplniteľné veci, ale priam rozprávkové zázraky. Autorský blog https://hatara.blog.sme.sk/c/490632/odkaz-pre-tvorcov-novely-veterinarneho-zakona.html uverejnený v čase nadobudnutia účinnosti novelizovaného zákona (september 2018), vyčerpávajúco a kriticky analyzoval nedostatky v prijatej novele a predpovedal jeho nízku uplatniteľnosť a vykonateľnosť v reálnom živote. Dva roky terénneho monitoringu zreteľne preukázali takmer všetko to, čo autor uvedeného blogu v jeho závere predpovedal. Áno, situácia s nájdenými či vyhodenými psami sa počas dvoch rokov po prijatí novely výrazne zhoršila, a preto novelu veterinárneho zákona možno vyhodnotiť ako FIASKO! A to vo všetkých novoprijatých ustanoveniach, nakoľko ani jeden jediný nepriviedol spoločnosť k náprave a k pozitívnej vízii. Hanba padá najmä na rezortných úradníkov, ktorí bez znalosti problematiky a reálií pripravili napríklad kabinetný model riešenia túlavých zvierat – takýchto úradníkov je nevyhnutné z budúcich legislatívnych procesov vylúčiť.
 Riešenie problematiky si vyžaduje nevyhnutné zmeny v legislatíve, taktike i stratégii. Čím skôr, tým lepšie, nakoľko už aj teraz je neskoro!

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ihneď zrušiť vo veterinárnom zákone všetky povinnosti obcí ohľadom riešenia túlavých zvierat! Čo majú čo robiť vo veterinárnom zákone a dokonca v jeho sekcii OCHRANA ZVIERAT povinnosti obcí? Orgánom komplexnej ochrany zvierat je predsa štátna veterinárna správa a jej regionálni inšpektori – a nie obce či občianske združenia, slobody zvierat či rôzne „túlavé labky“ a pod. Prvotnú karantenizáciu nájdených zvierat zabezpečovať výhradne cez regionálne veterinárne správy! Do každej veterinárnej správy na Slovensku bezodkladne zakúpiť 3-5 lacných montovaných kotercov, so zateplenými búdami, vytvoriť v správach dve nové pozície veterinárnych technikov, postupne vyškolených na odchyty a prepravu zvierat! Systematická a celoplošná kontrola čipovania psov a neplánovaného rozmnožovania. Sledovanie inzercie predaja či darovania psov, overovanie ich čipovania, pôvodu. Bezodkladné zhabania zvierat v prípadoch preukázaného podozrenia zanedbávania starostlivosti a iného porušovania veterinárneho zákona. Ísť sebavedomo a bez obáv z nevôle laickej ochranárskej verejnosti do tak či tak ešte stále nevyhnutných eutanázií z dôvodu regulácie populácie a jej nadpočetnosti – veď na vidieku sa ešte stále masovo topia nechcené mláďatá! Útulky budú prijímať iba zvieratá po skončení štátnej karantény, aj to iba v prípade, že nie sú preplnené. A náprava pomerov tak príde rýchlejšie, než by sme sa nazdali.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nateraz však platí, že štát, ako zákonodarca cez zákony rafinovane, plánovito vtiahol do systému dobrovoľné občianske združenia a obce za neserióznym účelom, aby ony konali - tak ako doteraz - to, čo mal a má konať štát. Ale nekoná. 

 - - - 

 V tomto blogu je uvedený pôvodný text (na vyššie uvedenom linku) zo septembra 2018 a doplnený je postupne vo všetkých častiach blogu súčasnými kritickými hodnoteniami (október 2020), uvedenými touto fialovou farbou textu. 

PRIPOMIENKA OKTÓBER 2020 Odchyty túlavých zvierat

 Najviac sa prijatím novely zákona v roku 2018 zhoršila situácia vo sfére odchytov túlavých zvierat a Slovensko sa dostalo do skratovej situácie, ktorú nepochopiteľne ešte viac vyhrocujú a vyostrujú neústupčiví štátni veterinári, kontrolujúce obce a mestá, či vykonali podľa dikcie zákona to, čo sa celoplošne vykonať nedá a čo vidí každý normálne zmýšľajúci človek (zmluvy so schválenými odchytovými subjektmi). Blamáž sa zreteľne preukazuje teraz, pri vyhodnocovaní kontroly (ktorú vykonala v júli 2020 štátna veterinárna správa vo všetkých obciach Slovenska, a ktorá bola zameraná práve na preukázanie povinných zmlúv obcí s tzv. „osobami schválenými na odchyt túlavých zvierat“) v podobe nízkeho percenta obcí, ktoré takúto zmluvu mali možnosť s niektorým schváleným subjektom uzavrieť. To by mohlo konečne otvoriť oči i uši zadubeným úradníkom. Veď počas roka 2019 bolo na Slovensku schválených iba zanedbateľných 11 subjektov na odchyty túlavých zvierat a to pre 2927 obcí na Slovensku! V roku 2020 (júl) ich je k dispozícii 23 a reálne má takúto zmluvu s nimi uzavretú približne iba 200 možno 300 obcí na Slovensku – ostatné obce tak vlastne chtiac-nechtiac porušujú nevykonateľný stupídny zákon.
 Každý reálne zmýšľajúci človek vidí, že zákon bol pripravený zle, okrem samotných kontrolujúcich veterinárnych orgánov, ktorí sa namiesto triezveho zhodnotenia patovej situácie ešte aj vyhrážajú bezmocným a bezbranným obciam pokutami v prípade, ak zmluvy s odchytovými subjektami nebudú mať uzavreté. Uvedomuje si toto všetko riaditeľ štátnej veterinárnej správy? Uvedomujú si to ministerskí legislatívci, ktorí novelu zákona pripravili? Je najvyšší čas, aby sa obce vzbúrili, a aby Združenie miest a obci Slovenska, ktoré zaspalo pripomienkové konanie k novele zákona v roku 2018, teraz zaujalo rázny postoj v podobe výzvy Ministerstvu pôdohospodárstva SR.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

OBCE, VZBÚRTE SA! Štát udelil novelou veterinárneho zákona v roku 2018 bezmocným a bezbranným obciam nesplniteľné povinnosti!

 Po roku 2011, kedy nadobudla účinnosť vtedajšia novela veterinárneho zákona, prikazujúca obciam zabezpečiť odchyt túlavých zvierat výhradne prostredníctvom subjektov a osôb, ktoré absolvovali aspoň príslušné školenie na odchyt zvierat, bolo do roku 2018 vyškolených pol tisícky záujemcov a obdržali príslušný, na odchyty vtedy postačujúci certifikát. Dnes – po novelizácii zákona v roku 2018 – je drvivej väčšine absolventov uvedené školenie takmer na nič (hoci si ho zaplatili!). A to len a len preto, lebo ktorýsi rezortný legislatívny horlivec v roku 2018 nepremyslene navrhol rozšírené a zbytočne sprísnené podmienky pre odchyt zvierat cez novovytvorený subjekt „osoba schválená na odchyt túlavých zvierat“, čím sotil Slovensko v danej veci do priepasti, z ktorej bude ťažký únik. V niektorých prípadoch majú absolventi akú-takú nádej, že certifikát zo školenia možno – ale naozaj len možno – využijú na podanie žiadosti, aby sa aj oni mohli stať onou dnes jedine oprávnenou osobou schválenou na odchyt túlavých zvierat. To by však museli splniť aj niektoré ťažko splniteľné požiadavky. Všetci sa napríklad potrebujú pri predkladaní žiadosti preukázať zmluvou s nejakým útulkom (útulkov je iba niečo cez 70), a musia byť zároveň fyzickou osobou-podnikateľom alebo právnickou osobou (čo nie sú ani 2 percentá z úspešných absolventov odchytového školenia). Musia absolvovať ešte aj ďalšie vymyslené školenie na prevoz zvierat, zaplatiť si ho (hoci nevedno na základe čoho je takáto požiadavka nastolená, ak sa nejedná o obchodnú, teda komerčnú zárobkovú prepravu, ako to vyplýva aj z NARIADENIA RADY č.1/2005). K tomu treba doložiť ďalšie drobnôstky, ako vlastníctvo čítačky mikročipov či odprisahať, že žiadateľ má prístup na internet. A ešte aj vypracovať tzv. štandardizovaný postup operácii pri odchyte zvierat, hoci dlhoročná platná právna norma (123/2008), podľa ktorej sa požiadavka na vypracovanie a predloženie štandardizovaného postupu operácii týka iba prevádzky útulkov a karanténnych staníc v procese ich schvaľovania, sa netýkala procesu schvaľovania odchytových osôb. Povinnosti môžu byť pritom podľa Ústavy SR a jej článku 13 ukladané „zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach...“. Akýkoľvek vlastný úradnícky nápad pri ukladaní povinností bez opory v legislatíve – hoci aj dobre myslený – je neprípustný!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Celý proces správneho konania na štátnej veterinárnej správe pri požiadavke na schválenie „osoby na odchyt túlavých zvierat“ je podivný, zbytočne komplikovaný – rovnako tak, ako nemalo vôbec zmysel dávať tento inštitút do zákona. Prijme sa najprv zbytočný paragraf v zákone, ktorý sa potom v reálnom živote zamotá do ďalších nezmyslov a bariér zo strany úradov a úradníkov. Na Slovensku je to tak. Po anketovaní niekoľkých uchádzačov na certifikát osoby schválenej na odchyt zvierat sa vynára množstvo otázok, na ktoré by bolo hodno odpovedať ústami najvyšších rezortných pohlavárov.

V zmysle zákona č. 39/2007, § 39, s názvom Schvaľovanie, povoľovanie a registrácia prevádzkarní, zariadení a činnosti v ods. (2) uvádza, že: Orgán veterinárnej správy schváli alebo povolí činnosť na základe žiadosti osoby ak spĺňa priestorové, technické, materiálne, personálne a iné podmienky na požadovaný druh a rozsah činností ustanovený osobitnými predpismi, a v ods. (3) a písmene e) ďalej uvádza, že žiadosť okrem iného obsahuje „ďalšiu dokumentáciu potvrdzujúcu splnenie podmienok uvedených v odseku 2“. Žiadosť sa prejednáva, posudzuje a rozhoduje sa o nej v rámci správneho konania Štátnej veterinárnej a potravinovej správy (ŠVPS SR).

A ako to vyzeralo v reálnom živote? Dňa 3. septembra 2018, t.j. 3 dni po nadobudnutí účinnosti novely veterinárneho zákona 39/2007, žiadal občan Štátnu veterinárnu a potravinovú správu SR v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám zoznam „osôb schválených na odchyt túlavých zvierat“ podľa paragrafu 22, ods. (10) uvedeného novelizovaného zákona. Odpoveď, podpísaná ústredným riaditeľom SVPS SR znela, že zoznam týchto osôb sa nachádza na linku Inštitútu vzdelávania veterinárnych lekárov SR. Po nahliadnutí na uvedený link sa načíta história a kompletný zoznam absolventov školenia „Odchyt zabehnutých a túlavých zvierat“. Z takejto odpovede sa dalo logicky dedukovať, že „osoby schválené na odchyt túlavých zvierat“ v zmysle novelizovaného zákona sú teda všetky osoby, totožné s absolventmi uvedeného školenia, a že je skrátka reálne, aby mohli uzatvárať s nimi obce zmluvy. Táto, dotazovateľom ďalej preposlaná a rozšírená informácia uviedla nechtiac do omylu takmer všetkých, ktorí v danej problematike pracujú. Časom sa však všetko ukázalo inak. Dnes nevedno, či v danom čase (september 2018) dotazovateľa úradníci štátnej veterinárnej správy len tak „odbili“ aspoň zaslaním zoznamu absolventov, alebo či sa sami vtedy domnievali, že je to naozaj tak (a že teda naozaj postačuje absolvovanie odchytového školenia a jeho absolvent sa automaticky stáva osobou schválenou na odchyt túlavých zvierat) alebo sami v tom vtedy ešte nemali jasno a nemali presné informácie „zhora“, t.j. z popleteného ministerstva pôdohospodárstva – autora novely zákona. V každom prípade podali dotazovateľovi nepravdivú informáciu, podpísanú dokonca samotným ústredným riaditeľom. Prešlo následne niekoľko mesiacov pasivity, kým sa istá eseročka, ako prvá na Slovensku, v decembri 2018 nedozvedela na základe vlastnej iniciatívy podmienky (vtedy i teraz dobre ukrývané pred svetom) získania čestného titulu „Osoba schválená na odchyt túlavých zvierat“. Vo februári 2019 ju nasledovala Sloboda Zvierat, potom opäť pár mesiacov nikto. Nové schválené subjekty sa zjavovali pomaličky a trvá to doteraz. Vyššie uvedený občan, ktorý v septembri 2018 dostal od riaditeľa štátnej veterinárnej správy opísanú nepravdivú informáciu o tom, ktorá je to osoba schválená na odchyt túlavých zvierat žil v blahej nevedomosti ešte vyše roka, kým ho nezaskočili a neprekvapili požiadavky regionálnych veterinárnych správ o predkladanie zmlúv týchto schválených osôb s obcami. A tak sa v rámci ďalších udalostí postupne nabaľoval reťazec drobných ohniviek, z ktorých po poskladaní vznikne certifikovaná osoba schválená na odchyt túlavých zvierat. Už to teda nie sú osoby, ktoré iba absolvovali školenie na odchyt, ale osoby ktoré absolvovali tortúru schvaľujúceho štátneho veterinárneho úradu.

 Táto tortúra bola taká roztodivná, že stojí prečítať si otázky, ktoré sa po jej absolvovaní dajú zhrnúť nasledovne. 

 Tu sú teda súčasné otázky pre riaditeľa Štátnej veterinárnej a a potravinovej správy a pre MP SR: (otázky sa viažu na realitu počas prvého polroka 2020!)

Otázka 1: Prečo v prípade žiadosti o schválenie osoby na odchyt túlavých zvierat nie sú na oficiálnej webovej stránke SVPS SR zverejnené kompletne všetky podmienky pre plnenie odsekov (2) a (3) paragrafu 39 zákona 39/2007? Neuspokojím sa s odpoveďou, že sa plánovalo prijatie novej vyhlášky, ktorá tieto záležitosti rieši. Pýtam sa na stav, ktorý pretrváva od 1. septembra 2018 do 14. októbra 2020 – a to sa týka aj všetkých ďalších otázok.

Otázka 2: Prečo sa o celom rozsahu podmienok, požiadaviek a dokumentácie vo veci schválenia odchytu túlavých zvierat dozvie žiadateľ až vtedy, keď mu je doručená „Výzva na odstránenie nedostatkov podania“ spolu s oznámením o prerušení schvaľujúceho správneho konania?

Otázka 3: Považujete takýto postup za optimálny, najmä keď sa javí v nesúlade s jednou zo zásad správneho konania, spočívajúcou v „rýchlosti a hospodárnosti konania a v zásade zmierneho vybavenia veci

Otázka 4: Ktorá konkrétna organizačná zložka pôdohospodárskeho rezortu rozhodla o rozsahu podmienok, požiadaviek a dokumentácie v prípade žiadosti o schválenie osoby na odchyt túlavých zvierat?

Otázka 5: Rozsah podmienok, požiadaviek a dokumentácie v prípade žiadosti o schválenie osoby na odchyt túlavých zvierat je výsledkom konsenzu odborného kolektívu alebo rozhodnutím jedného odborného pracovníka?

Otázka 6: Ak o rozsahu podmienok, požiadaviek a dokumentácie v prípade žiadosti o schválenie osoby na odchyt túlavých zvierat rozhodol jeden odborný pracovníka, na akej pozícii v organizačnej štruktúre konkrétneho rozhodujúceho orgánu sa nachádza?

Otázka 7: Ak je rozsah podmienok, požiadaviek a dokumentácie v prípade žiadosti o schválenie osoby na odchyt túlavých zvierat výsledkom konsenzu odborného kolektívu, existuje o tejto skutočnosti písomný pracovný záznam?

Otázka 8: Prečo a ako je možné, že v dvoch rôznych prerušených či ukončených správnych konaniach v prípade žiadosti o schválenie osoby na odchyt túlavých zvierat neboli vo Výzve na odstránenie nedostatkov podania uvedené presne rovnaké podmienky?

Otázka 9: Prečo v dvoch rôznych prerušených správnych konaniach v prípade žiadosti o schválenie osoby na odchyt túlavých zvierat neboli vo Výzve na odstránenie nedostatkov podania uvedené presne rovnaké požiadavky, hoci podania boli obsahom totožné? 

Otázka 10: Prečo vo Výzve na odstránenie nedostatkov podania v prípade žiadosti o schválenie osoby na odchyt túlavých zvierat bol na doplnenie vyžadovaný dokument, vypracovaný (citujem z Výzvy...): „.... podľa vzoru zverejneného Štátnou veterinárnou a potravinovou správou Slovenskej republiky na svojom webovom sídle“, keď po prehľadávaní uvedenej webovej stránky takýto vzor nájdený nebol? (Požadovaný dokument: „Štandardizovaný postup operácií“.)

Otázka 11: Štandardizovaný postup operácií“ je dokument podľa normy 123/2008 Vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky o podrobnostiach o ochrane spoločenských zvierat a o požiadavkách na karanténne stanice a útulky pre zvieratá a jej paragrafov 9 a 10, ods. (11), požadovaný v žiadosti o schválenie – ako to už vyplýva zo samotného názvu tejto vyhlášky – karanténnej stanice a útulku pre zvieratá. Prečo bol dokument s rovnakým názvom požadovaný v žiadosti o schválenie osoby na odchyt túlavých zvierat? O ktorú legislatívnu normu sa táto požiadavka opiera – opierala?

Otázka 12: Prečo je dokument Štandardizovaný postup operácií požadovaný od žiadateľa o schválenie odchytu túlavých zvierat aj v prípade, že prevádzkuje takú vlastnú karanténnu stanicu resp. útulok, ktoré už v minulosti úspešne prešli príslušným schvaľovacím procesom, ktorého súčasťou bolo aj predloženie dokumentu Štandardizovaný postup operácií? Prečo mala byť do tohto dokumentu zapracovaná aj téma odchytov, keď to z nijakej normy nevyplývalo?

Otázka 13: Prečo bolo súčasťou Výzvy na odstránenie nedostatkov podania v prípade žiadosti o schválenie osoby na odchyt túlavých zvierat aj (citujem): „.... kópia zmluvy o úschove odchytených túlavých zvierat s karanténnou stanicou a útulkom pre zvieratá, ak žiadateľ neprevádzkuje vlastnú karanténnu stanicu a útulok pre zvieratá“, a to aj napriek tomu, že súčasťou podania žiadosti o schválenie osoby na odchyt túlavých zvierat bolo aj uvedenie skutočnosti, že žiadateľ o schválenie odchytu túlavých zvierat prevádzkuje vlastný útulok a v podaní bolo uvedené aj úradné číslo útulku, pridelené ŠVPS SR? Prečo schvaľujúci orgán ŠVPS SR nezmyselne požaduje od žiadateľa predložiť zmluvu o úschove odchytených zvierat medzi „útulkom a osobou schválenou na odchyt túlavých zvierat“, keď žiadateľ takouto osobou v čase od podania žiadosti ešte nie je? Taká zmluva je neplatná.

Otázka 14: Najpodstatnejšou a logickou podmienkou žiadosti o schválenie odchytu túlavých zvierat je absolvovanie školenia na odchyt túlavých zvierat. Žiadateľ o schválenie odchytu túlavých zvierat sa však až vo Výzve na odstránenie nedostatkov podania náhle dozvie, že je povinný absolvovať aj ďalšie školenie (Ochrana zvierat pri preprave) – o ktorom sa, ako bolo vyššie uvedené – nemal ako vopred dozvedieť, nakoľko, ako je uvedené v Otázke 2, sa o celom rozsahu podmienok, požiadaviek a dokumentácie vo veci schválenia odchytu túlavých zvierat dozvie žiadateľ až vtedy, keď mu je doručená „Výzva na odstránenie nedostatkov podania“ spolu s oznámením o prerušení správneho konania. To preto, že – ako je uvedené v Otázke 1 – nie sú na oficiálnej webovej stránke SVPS SR zverejnené kompletne všetky podmienky pre plnenie odsekov (2) a (3) paragrafu 39 zákona 39/2007. Domnievate sa, že takáto „ukrytá“ zdvojená požiadavka absolvovania dvoch rôznych školení je zo strany schvaľujúceho štátneho orgánu v súlade so zásadou „rýchlosti a hospodárnosti konania a v zásade zmierneho vybavenia veci“? ( https://viaiuris.sk/wp-content/uploads/2017/08/publikacia-2011-ako-maju-urady-postupovat.pdf )

Otázka 15: Ak je súhlas podmienený absolvovaním jedného školenia, spojený s absolvovaním aj ďalšieho školenia, prečo sa neuskutočňuje komplexné zdvojené školenie v jednom termíne a na jednom mieste? (Čo by bolo z hľadiska efektívnosti, optimalizácie, šetrenia prostriedkov uchádzačov, ako aj z hľadiska byrokratického zaťaženia a spoločenských potrieb oveľa logickejšie.)

Otázka 16: Žiadosť o schválenie odchytu túlavých zvierat je teda podmienená aj absolvovaním školenia „Ochrana zvierat pri preprave“. Avšak na stránke Inštitútu vzdelávania veterinárnych lekárov v sekcii http://www.ivvl.sk/index.php?page=26 a v podsekcii http://www.ivvl.sk/docs/co_musi_splnat_prepravca_zvierat.pdfje po rozbalení linku zrejmé, že povinnosť absolvovať uvedené školenie sa týka podnikateľských subjektov, ktoré prevozy zvierat za určených okolností zabezpečujú v rámci podnikateľských aktivít (komerčné prevozy za úhradu – horné okienko v Schéme č.1.1.2: Čo musí spĺňať prepravca zvierat), a teda žiadateľ o schválenie osoby na odchyt túlavých zvierat, ktorý komerčné aktivity nevykonáva (napríklad mestské polície, zabezpečujúce verejný poriadok odchytom zvierat a ich prevozom do vlastného mestského útulku) povinnosť absolvovať požadované školenie nemá. Prečo je, aj napriek uvedenému, požadované zo strany schvaľujúceho orgánu (ŚVPS SR) preukázanie absolvovania oficiálne nepotrebného školenia, a to aj v prípade, keď žiadateľ o schválenie odchytu túlavých zvierat túto požiadavku vecne a preukázateľne namietal uvedením vyššie spomenutého linku, vylučujúceho túto povinnosť, k čomu priložil aj Čestné prehlásenie o limitovanom spôsobe, rozsahu, obsahu, zámeru a zmyslu uskutočňovaných prevozov zvierat, vyplývajúcich zo zriaďovateľskej pôsobnosti žiadateľa (prevozy zvierat na maximálnu vzdialenosť 10 kilometrov a výlučne v katastri obce zriaďovateľa)? 

Otázka 17: Doplnenie otázky 16: Zo schémy, uvedenej v odkaze: http://www.ivvl.sk/docs/co_musi_splnat_prepravca_zvierat.pdf(okrem zmieneného zamerania na komerčné subjekty) vyplýva ešte aj ďalšia skutočnosť, podľa ktorej prepravca zvierat do vzdialenosti menšej, ako 65 kilometrov „nepotrebuje schválenie“ (spodné okienko vo vetve vpravo), a zároveň v Schéme č.1.1.3: Čo musí spĺňať vodič, ktorý vezie zvieratá? uvedenej podsekcie http://www.ivvl.sk/docs/co_musi_splnat_prepravca_zvierat.pdfje uvedené, že vodič, prepravujúci nie vlastné zvieratá síce musí vo všeobecnosti dodržať podmienky (Nariadenia Rady ES č.1/2005), no a ak vezie zvieratá na vzdialenosť menšiu ako 65 kilometrov, „nepotrebuje žiadne povolenie“. Ak je teda žiadateľom o schválenie odchytu túlavých zvierat nekomerčná právnická osoba (obec, občianske združenie, mestská polícia) nepotrebuje ani schválenie, ani povolenie na prepravu zvierat a ak navyše nekomerčnosť prepravy zvierat doložil a vylúčil čestným prehlásením je nepochybné, že schvaľujúci orgán SVPS svojvoľne požaduje splnenie podmienok, ktoré predložil neoprávnene. Poprosím o vysvetlenie.

 K požiadavke na absolvovanie školenia na prepravu zvierat hodno ešte podotknúť: žiadateľ o schválenie odchytu túlavých zvierat môže teoreticky vodiť odchytené zvieratá do karanténnej stanice či do útulku aj pešo, vedúc psa na vôdzke alebo v prepravke. Môže použiť na prevoz inú osobu – napríklad prizvaného vodiča svojho automobilu alebo môže na prevoz použiť cudzí automobil aj s jeho vlastníkom či vodičom, môže prevoz zabezpečiť prípadne aj taxíkom – v duchu právnej zásady praeter legem (čo nie je zakázané, to je dovolené). A v legislatíve nie je stanovené, že preprava odchyteného zvieraťa musí byť realizovaná automobilom, ani koho automobilom.

 Možno sa s odľahčením domnievať, že od žiadateľa o schválenie odchytu túlavých zvierat by bolo – v súlade s byrokratickým úvahovým konceptom schvaľujúceho orgánu (ŠVPS SR) – vhodné žiadať napríklad aj čestné prehlásenie o tom, že je držiteľom vodičského preukazu alebo požadovať jeho kópiu, čestné prehlásenie o dobrom zdravotnom stave, vyšetrenie od psychológa, predloženie fotografií so zvieratami na rukách, aby sa potvrdil jeho dobrý a pozitívny vzťah ku zvieratám a pod. ...

 Čo však paradoxne schvaľujúci orgán nepožaduje, je napríklad potvrdenie o povinnom očkovaní proti besnote, ako to vyplýva z Vyhlášky č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení a jej § 8. ods. 3, písm. c).

PRIPOMIENKA 0KTÓBER 2020 ZMLUVY ÚTULKOV S OBCAMI - ekonomika

 Zákonodarcovia v poslednej novele veterinárneho zákona – čo sa týka odchytov túlavých spoločenských zvierat a následnej starostlivosti o ne – hodili z nevedomosti (§ 22, ods. 10) do jedného vreca drobných podnikateľov-živnostníkov, vykonávateľov slobodných podnikaní, no pod titulom právnické osoby nielen podnikateľské subjekty (s.r.o., a.s.), ale aj občianske združenia, obce a ich samosprávy a to bez toho, aby si vopred uvážlivo uvedomili, aké významné ekonomické, organizačné, podnikateľské, zárobkové, ale napríklad aj daňové rozdiely medzi nimi existujú (podnikateľské subjekty zarábajú, odvádzajú dane, kdežto občianske združenia majú podnikanie značne obmedzené a prežívajú spravidla z príjmov 2 % podielov daní od podnikajúcich subjektov, z darov, dotácií, zbierok, výnosov, členských príspevkov, úrokov z účtu v banke).

 Občianske združenia, vlastniace útulky, a ktoré sú zároveň aj držiteľmi certifikátu osoba schválená na odchyt túlavých zvierat za novej právnej situácie (najmä od 1.9.2018) buď zmluvou s obcami paušalizujú príjem za každého nimi prichýleného psa, alebo – hoci v pozícii nepodnikateľkého subjektu – dokonca veselo vystavujú faktúry obciam za odchyty či za starostlivosť o zvieratá, nájdené v ich obci a to dokonca na základe zmluvy, uzavretej podľa Obchodného zákonníka (!), čo je však v rozpore s jeho ustanoveniami, ktoré hovoria, že „tento (obchodný) zákon upravuje postavenie podnikateľov“, a že „podnikaním sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom za účelom dosiahnutia zisku“ – občianske združenia (ba ani obce a ich útulky, ktoré sú súčasne aj schválenými osobami na odchyty) ako také nezapadajú do rámca uvedenej definície a pôsobnosti Obchodného zákonníka.

(pozri napríklad tu: https://www.obecrapovce.sk/data/fso/soubory/20200731111344.pdf)

 V každom prípade však pre útulky a karantény vo vlastníctve občianskych združení, ktoré majú zmluvy s obcami, pretrváva – pre ne doposiaľ často neznáma – ekonomická realita a povinnosť: viesť dvojitú ekonomickú agendu, účtovníctvo. Jedno, to prvé, na preukázanie a dokladovanie oprávnenosti a povoleného čerpania príjmov z 2 % podielov zaplatených daní pre prípady finančnej kontroly, tým druhým sú paušálne príjmy zo zmlúv s obcami či fakturované náklady obciam za odchyty a úschovu zvierat. Ak občianske združenie nepoberá dotácie z obce a prežíva len na základe vyššie vymenovaných príjmov, daňové priznanie nepodáva, no ak dotáciu čo len z jednej obce dostalo, daňové podanie je povinné podať, a to aj napriek tomu, že dotácia je oslobodená od dane, avšak podľa predpisov je predmetom dane. Ak občianske združenie fakturuje obci vykonanú prácu pre obec, podáva daňové priznanie a podľa stanovenej výšky prijatej vyfakturovanej sumy aj odvádza, resp. neodvádza daň. 

PRIPOMIENKA OKTÓBER 2020 ZMLUVY ÚTULKOV S OBCAMI - obsah

Je pozoruhodné, ako sa tie útulky občianskych združení, ktoré sú aj osobou schválenou na odchyt túlavých zvierat, zaštiťujú pri uzatváraní zmlúv s obcami najmä pred tým, aby sa vyhli urgentnosti odchytu (čo by však takmer v každom prípade nálezu zvieraťa malo byť prioritou číslo jeden) a aj preplnenosti útulku. Stručne: v zmluvách sa uvádzajú lehoty na odchyt po nahlásení výskytu zvieraťa od 24 až po 48 hodín, ba odchyt možno odmietnuť ak v útulku nie je voľné miesto, resp. vykoná sa až po uvoľnení miesta (zatiaľ nech psík obťažuje verejnosť, vbieha do cesty, ohrozuje seba i bezpečnosť cestnej premávky, kryje háravé sučky, trpí hladom zimou, atď.); odchyt môže objednať iba obcou poverený a v zmluve uvedený pracovník (teda nie nálezcovia či občania, ktorí sú, či aj nie sú obyvateľmi obce, v ktorej sa pes potuluje). Takže: občianske združenia a ich útulky vznikli na základe nadšenia a potreby ochraňovať a zachraňovať zvieratá, avšak iba odtiaľ-potiaľ... Nie v noci o štvrtej, nie na pokyn hocikoho, ale iba v zmluve uvedeného pracovníka obce, nie vždy, keď to je potrebné, ale iba vtedy, keď sa to okolnosťami hodí a vyhovuje. 

Toľko ku zbytočne komplikovanému schvaľovacieho procesu pre odchyty zvierat ku a nepochopiteľným povinnostiam občianskych združení.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Je jeden svet a predsa dva svety sú...“ riekol kedysi výstižne básnik. V našom prípade jeden, ten prvý, uzavretý, v ktorom žijú, a ktorý si vykonštruovali vo svojich predstavách úradníci, odtrhnutí od reality, a ten druhý svet, ktorým je reálna skutočnosť, zďaleka sa nepodobajúca tomu prvému. 

 Ak chce niekto legislatívou niečo v praxi meniť, naprávať, vylepšovať a navrhovať nové riešenia, mal by v prvom rade poznať realitu, fakty, a zároveň aj poznať úroveň vnímania, akceptovateľnosti a možnosti uplatňovania či príčiny neuplatňovania tej legislatívy, ktorá tu bola doteraz. Ak tak tvorca nových návrhov neurobí, vystavuje sa kritike a podozreniu z prázdneho a formálneho kabinetizmu, amatérstva, jalovosti. Ak pri tom ešte aj míňa na nedomyslené návrhy štátne prostriedky a zaťažuje nimi administratívnu mašinériu, možno ho za to pranierovať. Ale čo už narobíme, keď úradníci a predkladatelia nového veterinárneho zákona ani len nevedia, koľko je na Slovensku psov, k čomu sa v dôvodovej správe opakovane priznávajú. Nevedia, aké sú ročné prírastky, a aký je ich pomer k počtu záujemcov. Tak to potom s celým zámerom nápravy doterajších pomerov vyzeralo, vyzerá, a aj naďalej bude vyzerať...

 Slovensko pri novom veterinárnom zákone opäť ukazuje svoju pravú, značne naivnú a byrokratickú tvár. Okrem iných problémov, aj v otázke riešenia problematiky chovu psov a ich premnoženia znovu chytá problém za chvost, keď namiesto prísnej a premyslenej kontroly najmä voľného neplánovaného (a najčastejšieho) rozmnožovania, ako hlavnej príčiny problému, sa insitne orientuje na riešenie následkov – na útulky, odchyty, vnucovanie a nariaďovanie vlastníctva psov a pod. Úradníci asi nemajú dobre umyté obloky na kanceláriách a tak nedovidia do skutočného života, jeho problémov a potrieb.

 Starostlivosť štátu o opustených psov sa javí ako „dojemná“ – nie však preto, žeby nás dojala a dojímala svojou obetavosťou a ochotou, ale dojemná preto, že štát iba budí dojem, akoby niečo riešil. Posledné pokusy štátu zasahovať (teoreticky) do riešenia problematiky chovu psov legislatívnymi zmenami a prenášať všetko na obce vyvolávajú v občanovi nie pocity optimizmu, nádeje, porozumenia, ústretovosti, ale pocity administratívnych a byrokratických papierových nariadení, vzdialených od reality do takej miery, že realita si naďalej bude kráčať svojou cestou, pričom písmom deklarované štátne imperatívy a normatívy ani len nezaregistruje. Dôkazy pre toto tvrdenie nájdeme všade, podobne totiž dopadli aj predchádzajúce opatrenia a ustanovenia.

 Múdry a predvídavý zákonodarca pripraví zákon tak, že rozličnosť interpretácii vopred vytuší, úpravou paragrafu vylúči a teda nepripustí. V novej veterinárnej norme sa niektoré prijaté opatrenia križujú, odporujú si, nie sú vo vzájomnom súlade s inou platnou legislatívou alebo sa dajú rozlične vysvetľovať. Autori legislatívy asi nedumali o tom, aké negatívne následky takéto znenie legislatívy privodí v praxi a bežnom živote. Pričom tieto následky bolo možné poľahky predpokladať – postačilo by im k tomu poznanie skutočného chovateľského života a zaužívaných negatívnych praktík a postupov pri obchádzaní legislatívy, či už z rýdzo pragmatických či tradičných dôvodov, najčastejšie však z nevedomosti. Že znenie nového zákona vopred pripravuje stav nárastu počtu priestupkov v chovateľskej sfére je zrejmé. Tak, ako to však nikomu neprekážalo doteraz, tak to nebude takmer nikomu prekážať ani v budúcnosti – priestupky nebudú štátnymi orgánmi vyhľadávané, ak to bude čo len trochu možné tak budú radšej prehliadané a riešiť sa budú iba náhodou (teda nie plánovitým kontrolným systémom) zistené prípady, aj to najmä v prípade ich nepríjemnej medializácie, kedy je náhle pre štátne orgány dôležité, aby sa k objavenej veci postavili naoko principiálne a prísne v duchu litery zákona. Preto priam čarovne vyznieva veta v dôvodovej správe, podľa ktorej bude mať nový zákon „pozitívny vplyv na rozpočet verejnej správy, pretože sa zvýšia sankcie za nedodržanie ustanovení v tomto zákone, ktoré sú príjmom do štátneho rozpočtu“. Nie, počet nezistených a nezisťovaných (lebo nevyhľadávaných) priestupkov sa zvýši, príjem štátu zo sankcií sa paradoxne pomerne zníži.

 V novele veterinárneho zákona sa vyskytuje niekoľko právnych pozoruhodností, ktoré tam zaradili osoby, netušiace, aký bude ich dosah v praxi, pričom mohli poľahky predvídať, že sa veci zmenia nie k lepšiemu, ale k horšiemu. Ide o už uvedené nedobrovoľné a vari až protiústavne vnucovanie vlastníctva, nedovolené viazanie o obmedzovanie výkonu podnikania slobodných podnikateľov (podmieňovanie poskytnutia podnikateľského výkonu na predchádzajúce plnenie iného úkonu s vyhrážkou vysokej pokuty), pričom podľa všeobecne známych obchodných pravidiel žiaden predajca či poskytovateľ služieb, vrátane súkromných veterinárov, nemôže kupujúceho klienta (chovateľ je klient, kupujúci si od veterinára odborný výkon) nútiť viazať poskytnutie jednej služby (ošetrenie psa) na poskytnutie inej služby (čipovanie).

 Pozoruhodné sú aj zamerania úradníkov na niektoré drobnôstky. Napríklad doterajší pojem „útek“ teraz s podozrivou starostlivosťou o detaily premenili v zákone na „únik“ (slovník slovenského jazyka ich kladie do synonymného vzťahu). Ktovie, ako autor tejto drobnej formálnej, obsahovo nič nemeniacej opravy zdôvodňoval svoj návrh, najmä keď pravdepodobne v praxi ani nenarazil na nedostatočnosť pôvodného textu, keďže tento paragraf sa v reálnom živote takmer vôbec neuplatňuje. Aj táto dojímavá starostlivosť legislatívcov o vyjadrovaciu presnosť paragrafu je smiešna v porovnaní s tým, ako bol a je paragraf o útekoch či únikoch v realite masovo ignorovaný, prehliadaný aj štátnymi orgánmi, ktoré ich majú vyhľadávať, riešiť a postihovať, pričom práve netrestané a opakované úteky psov sú každoročným, neutíchajúcim najväčším zdrojom plodenia a neskôr rodenia nechcených mláďat. 

 Od roku 1964 platí v našej legislatíve to ustanovenie Občianskeho zákonníka, ktoré hovorí, že nájdenú vec neznámeho vlastníka je nálezca povinný odovzdať príslušnému štátnemu orgánu (zviera nepochybne z pragmatického hľadiska štátnej veterinárnej správe v jej súčinnosti s teoreticky a administratívne povinnými okresnými úradmi, pretože hádam nie napr. katastrálnemu úradu či nebodaj štátnemu archívu), ktorý ho musí prijať, držať, starať sa oň počas predpísanej lehoty jedného roka a potom sa nález stáva vlastníctvom štátu. Iný postup nebol de jure prípustný. Že sa za celé tie roky pri nájdených zvieratách absolútne nikde takto nedialo, a to v stovkách tisícok prípadov nálezov zvierat, ba štát ani nemal a ani sa takmer neusiloval zriadiť si na tieto účely priestory, je výsmechom a karikatúrou vraj „právneho“ štátu. Tak socialistického i kapitalistického. Môžeme si povedať: No, komunisti..., tí na právo kašľali...  Rovnako však na to „kašľali“ aj vládnuce generácie od roku 1990 až doteraz! Toho, čoho sa však dopustili súčasní majitelia nášho štátu teraz (2018), keď sa táto pohroma v zmysle plnenia tejto povinnosti na nich neodvratne valila pod silou a nezvratnosťou dikcie zákona, je výsmechom dvojnásobným. So zákonmi, právnou logikou, korektnosťou sa pohrali tak, ako sa im zachcelo a ako im to v ich pohodlnosti a alibizme vyhovuje. Najprv si priznali, že nájdené zvieratá asi naozaj budú musieť štátne orgány povinne prichyľovať, potom sa im zazdalo, že doba 1 roka ich držania je pridlhá a nakoniec im ešte aj prekážalo, že sa štát stane aj ich konečným vlastníkom so všetkou zodpovednosťou, starosťami, výdavkami. A tak sa teraz elegantným legislatívnym procesom zbavili do budúcna zodpovednosti a naraz všetkých štyroch povinností: prijaťdržať a starať sa na štátne náklady; celý jeden rok a stať sa vlastníkom. Odchyty túlavých zvierat zabezpečia a zaplatia podľa zákerného rozhodnutia obce, ba budú musieť mať povinne zmluvu s odchytovým subjektom, ten musí mať zmluvu s útulkom, a obec má platiť tomuto útulku (ktorý sa pritom sama nevybrala) za úschovu nájdených zvierat, a nakoniec sa obec z právneho prinútenia ešte aj stane vlastníkom nikým nechceného zvieraťa a to po skrátenej lehote 3 mesiace. "Vynikajúci" úhybný manéver - ale iba pre štát a jeho úradníkov, na druhej strany podlá zrada pre spoločnosť, obce i zvieratá. 
 Ba vzniká podivný duálny systém pri riešení nálezov túlavých zvierat. Prvý, nesmierne prísny – podľa ktorého nájdené zvieratko smie (a to len na základe privolania obce) riešiť v teréne iba ministerstvom veterinárnou správou SR schválená a podnikajúca, t.j. zaplatená osoba po odbornom a opakujúcom sa vyškolení, kým druhý – postavený na laickosti, ochote, bez finančnej úhrady – umožňuje rovnako konať aj náhodnému nálezcovi zvieraťa, t.j. nálezcovi bez splnenia akýchkoľvek predchádzajúcich kvalifikačných kritérií (môže tak ísť o hoci aj školopovinné či teoreticky aj 5 ročné dieťa). A či nálezca, či vysoko erudovaná schválená osoba nakoniec zvieratá odovzdajú do útulkov, v ktorých najčastejšie taktiež chodia vypomáhať aj školopovinné deti... Takto „múdro“ sa rozhodol štát, lebo sa mu to tak páči a takto mu to vyhovuje.  O tom bude písané nižšie.

 To, že štát a jeho orgány v novom veterinárnom zákone zámerne deklarovali zmenu vlastníctva (a určili, že vlastníkom zvieraťa sa po troch mesiacov stáva obec), je v skutočnosti vlastne najlepším priznaním toho, že doteraz mal celú agendu s nájdenými zvieratami a ich konečné vlastníctvo zabezpečovať štát. Ale nezabezpečoval! Všetko - doslova "chrapúnsky" - ponechal na iné dobrovoľné subjekty, občanov, združenia a obce. Kto sa teraz v mene štátu ospravedlní alebo aspoň poďakuje všetkým tým obetavým, ochotným aktivistom, občanom, pracujúcim dve desaťročia v útulkoch či podporujúcich útulky vlastnými prostriedkami, finančnou i materiálnou výpomocou, vrátane útulkov obecných? 

 Namiesto vďaky a ospravedlnenia sa teraz útulky i obce dočkali zo strany štátu nových povinností... Štát prostredníctvom rezortných úradníkov tým ukázal, že ako subjekt nemá v sebe ani kúsok hanby, citu, porozumenia. O zodpovednosti ani nehovoriac. 

 Žiadne právne vákuum počas posledných desaťročí neexistovalo! Existovalo zo strany štátneho rezortu len uhýbanie sa zodpovednosti, alibistické výhovorky v podobe teoreticko-právnych a akademických obštrukcií. Štát nemal ani jednu karanténu, ba tým vlastnú pasivitu ešte aj bezcharakterne zdôvodňoval...

 V nasledujúcom texte sa nebudeme zaoberať všetkými opatreniami v novom zákone, ale iba tými, ktoré sa týkajú zabezpečovania, organizovania a financovania aktivít ohľadom toho, čo pravidelne zaťažuje a i obťažuje obyvateľstvo – psy na verejnom priestranstve bez dozoru vodiacej osoby, nedostatočná evidencia a príčiny nízkej miery čipovania, voľne žijúce (neriešené) mačky, telá uhynutých, najčastejšie zrazených, ale i vyhodených zvierat po ich úmrtí. 

- - -

Živé zvieratá ako „živé tvory“

 Môžeme síce s potešením skonštatovať, že Slovensko sa právnym aktom zaradilo medzi krajiny, v ktorých zvieratá ako živé tvory majú výsostné postavenie v legislatíve, avšak na základe skúsenosti možno vysloviť obavu: týmto aktom všetko začína, ale i zároveň končí. V krajine, v ktorej chovateľská legislatíva je úplne neznáma pre 91 % chovateľov zvierat (ako ukázal 20 rokov trvajúci monitoring na 12-tisícovej vzorke) pôjde od dňa nadobudnutia účinnosti nového zákona (1.IX.2018) všetko po starom. V našej rustikálnej krajine nie je možné tradíciu, zastaralé nazeranie na zvieratá odstrániť preambulou v zákone a očakávať zmenu v postoji občanov, najmä občanov vidieckych. Akékoľvek dnešné jasoty a pocity uspokojenia sú preto vopred zbytočné. Drvivej väčšine obyvateľstva je totiž úplne jedno, či je pes v legislatíve vec alebo nie, pre nich je to pes, lebo má dve uši, štyri labky, spravidla aj chvostík, behá, šteká, dýcha, naisto vníma bolesť pretože pri nej skučí, atď. Že je to cítiaci tvor im je úplne samozrejmé a divia sa, načo o tom píšu v zákone. A naozaj: vcelku ide o zbytočné poukazovanie na úplne prirodzené biologické, objektívne a vecné danosti (zviera ako živý a cítiaci tvor - kto o tom však vskutku vôbec pochybuje?). Asi by bolo rovnako zbytočné až naivné snažiť sa do legislatívy vložiť preambulu, že tamagoči či počítače alebo roboty NIE SÚ „živé a cítiace“ bytosti, alebo zakomponovať do ústavy, že človek nie je zviera – takéto snahy zakódovania všeobecne známych daností sú vopred odsúdené na nikam nevedúcu bezobsažnú a deklaratívnu strojenosť. Rovnako nezmyselne a až absurdne by sa javili pokusy zaradiť do zákona o cestnej doprave definíciu, podľa ktorej koleso je okrúhle, alebo v obchodnom zákona nastoliť, že jedna plus jedna sa rovná dva a potom prostoducho očakávať, že na základe tejto v zákone naformulovanej „novinky“ nás už nebudú čašníci v reštauráciách klamať. Energické snahy ochrancov o takéto nič neriešiace zmeny v legislatíve sú len ďalšou ukážkou nepochopenia a odbočenia od skutočných a oveľa pálčivejších problémov.  

 No a autori nového paragrafu o „cítiacich živých tvoroch“ mali preto ťažkú úlohu: uviesť vetu, ktorá by okrem pomenovania statusu aj status vysvetlila, naznačila, potvrdila. Ale vysvetľujte, naznačujte, dokazujte niečo axiomatické, čo každý vie a všetko podstatné obsahové i formálne je tak vlastne implicitne a imanentne obsiahnuté už v samotnom pomenovaní. A to sa inak, ako priehľadným a lacným sofizmom a bez pomoci sofizmatu nedá (Biela je biela preto, lebo je biela. Alebo: Biela je biela preto, lebo je vnímaná ako bielaKoleso je okrúhle ako koleso.). Takže dôkaz „samým sebou“. Tu je výsledok: „Živé zviera má osobitný význam a hodnotu ako živý tvor.....“ Takže sa dozvedáme, že živé zviera je živý tvor, resp. živému zvieraťu prisudzujeme kvalitu živého tvora. Čo je vcelku zbytočné, pretože aj živé zviera aj živý tvor sú z hľadiska biológie rovnocenné vo svojom zaradení medzi živočíchy - Animalia. No ale aby to takto naozaj až príliš jednoducho v zákone nevyzeralo, autor prehodil výhybku medzi týmito dvoma v podstate rovnocennými slovnými spojeniami (zvieratá sú podmnožinou tvorov) na formálnu a lakonickú proklamatívnosť (...má osobitý význam a hodnotu...), ktorú ešte ďalej dopĺňa vcelku nepotrebnou prirodzenou biologickou determinantou (živý tvor je schopný vnímať vlastnými zmyslami - asi sa dá v ríši zvierat vnímať aj cudzími zmyslami, či ako?). Hm, a za toto sa bojovalo dlhé, predlhé roky... Pritom je dôležité uvedomiť si aj v návale radosti prehliadanú maličkosť, podľa ktorej vo väčšine reálnych konaní sa na živé zvieratá aj naďalej budú vzťahovať ustanovenia „o hnuteľných veciach“. Niektorých ide z toho poraziť...

 Celý tento boj, aj napriek tomu, že naozaj revolučne a pozitívne slúži zatiaľ aspoň na formálnu a manifestačnú proklamáciu, bude mať v praxi paradoxné ambivalentné platnosti: bude sa napríklad stávať, že niekde na vidieku budú dvaja susedia konať naraz v tom istom čase fakticky to isté, ale de jure úplne odlišné: jeden omráči za účelom usmrtenia svojho problémového psa v snahe zbaviť sa ho (a dopustí sa tak trestného činu utýrania), kým druhý sused presne rovnako omráči úderom do hlavy svoje domáce hospodárske zviera na účely jeho následnej konzumácie (prasiatko, býčka) a nedopustí sa však ničoho, nakoľko je to povolené. V oboch prípadoch však dostali ranu do hlavy rovnako cítiace bytosti, ale v praxi rozdielne hodnotené. Nehovoriac o tom, že prasiatko sa vývojovo nachádza na rovnakej úrovni vnímania naturálnych i sociálnych podnetov z prostredia akú má pes, a vývojovo disponuje aj zhodným programom a teda potenciálom odpovedania na tieto podnety. Svojím uspôsobením dokáže prasiatko rovnaké či podobné sociálne výkony a aktivity ako pes.

 Dodajme ešte, že v novele zákona sa následne po ustanovení o hnuteľných veciach udáva: „to neplatí ak to odporuje povahe živého zvieraťa ako živého tvora“. Touto záverečnou klauzulou zabili tvorcovia dve muchy jednou ranou: ukojili nadšencov v ich požiadavke uznania výnimočnosti zvierat, a zároveň, ako sa to vzápätí ukázalo ihneď v novele veterinárneho zákona, si toto ponechal štát ako kľučku na zľahčovanie a lavírovanie pri zbavovaní sa svojich doterajších i črtajúcich sa povinností a zodpovednosti za nálezy živých zvierat (skracovanie dĺžky pretrvávania pôvodného vlastníctva, zmena a prevod vlastníctva psa po pobyte v útulku).

 Za zmienku stojí aj skutočnosť, že v dôvodová správa k novele zákona, požadujúca vloženie textu o živých, vnímavých a cítiacich tvoroch, je doplnená štatistickými údajmi a počtami zvierat v útulkoch, o ktorých sa autori zákona zmieňujú ako o kusoch (ks)... Ale páni legislatívci, keď už tak, aspoň ste mohli použiť pojem jedinci.

 Aby bolo jasné: doplnením Občianskeho zákonníka paragrafom o živých tvoroch dosiahli politici istý politický účel, ktorým je vždy priazeň aspoň istej časti obyvateľstva (a zároveň snaha o vyvolanie nepriazne čo najmenšej skupiny inak zmýšľajúcich občanov). V tomto prípade neriskovali nič a ani nič nestratili, preto bol doplnok prijatý vcelku poľahky. Oklamaní budú po niekoľkých rokoch všetci aktivisti, ktorí s nevôľou a postupne skonštatujú, že všetko beží po starom (najmä preto, lebo sa na zvieratá naďalej používajú ustanovenia o hnuteľných veciach). To všetko preto, lebo takéto prvoplánové politické aktivity, akože demonštrácie vlastnej akcieschopnosti a reflexie na vraj spoločenskú objednávku sú vždy len balamutením verejnosti.

 Oklamaní sa budú cítiť aj preto, že práve oni samotní, často značne prostoduchí ochrancovia očakávali od tejto legislatívnej zmeny priveľa. Zo 100 anketovaných priaznivcov ochrany zvierat sa až 96 naivne domnievalo, že prijatie statusu cítiacich zvierat automaticky zmení a zlepší spoločenské pomery a najmä prístup a vzťah ľudí ku zvieratám – dokonca vraj bude znamenať „koniec držaniu psov na reťaziach“ alebo definitívny koniec týrania či nadmerného rozmnožovania. To všetko je však už dlhodobo ošetrené v zákonoch a príslušnej vyhláške, o znení ktorých však väčšina ochrancov zvierat netuší alebo ich nedokáže využívať, a tak sa s falošnou nádejou upína na novelu zákona o cítiacich tvoroch. 

 Už doterajšia legislatíva dostatočne chránila veci a teda i zvieratá, len bola málo využívaná. Ochrana zvierat je už dve desaťročia dokonca doplnená o nadstavbu týrania, pohody, výživy, zdravia, pohybu, všestrannej starostlivosti (všetko vo veterinárnom zákone a jeho vykonávacej vyhláške), ba aj trestného činu utýrania zvieraťa so smrteľnými následkami a zanedbania starostlivosti (trestný zákon). Samotní ochrancovia, bažiaci po legislatívnej zmene o cítiacich bytostiach pritom podávali doteraz – hoci im to zákon umožňoval – minimum podnetov na riešenie konkrétnych a všadeprítomných viditeľných priestupkov nedovoleného rozmnožovania a útekov psov (čo je najväčší slovenský problém s nedozernými následkami), ale sa radšej kampaňovito a čiastočne aj zbytočne orientujú na nie veľmi podstatné, až okrajové legislatívne rámce, ktoré budú ignorované rovnako, ako tie doterajšie, a to aj nimi samými. Každý však robí to čo vie: ochrancovia provokujú, kritizujú, medializujú, podnecujú, iniciujú formálne zmeny zákonov, pretože skutočnému obsahu a rozsahu problematiky nerozumejú, a snažia sa teda riešiť problémy aj bez znalosti faktov a chápania kontextu i súvislostí, zamieňajúc si pritom príčiny s následkami – a vidiečania naďalej zakázaným, no netrestaným spôsobom topia stovky tisícok mláďat mačiek a psov, pochádzajúcich z nedovolených, no rovnako netrestaných rozmnožovaní. Taká je pravá vizitka Slovenska. 

 Ochrancovia mali od roku 1995 (rok prijatia prvého zákona o ochrane zvierat) dostatok času meniť realitu v súlade so zákonmi, na ktorých tvorbe sa sami podieľaliNepodarilo sa a tak úplne bez kritickej sebareflexie žiadajú zákony nové. V prenose zákonných noriem do reálneho života zlyhali spolu s veterinárnymi správami úplne.

 Za uvedenej situácie, kedy sa naliehavo potrebné, reálne ciele zamieňajú za lákavé, no prakticky nič neriešiace, a preto zbytočné snahy o stále nové a nové právne formulky nie je možné dostať situácie v chove spoločenských zvierat pod spoľahlivú kontrolu.

 Autori novely veterinárneho zákona išli v texte dôvodovej správy vo svojich nádejach ešte ďalej, ako naivní ochrancovia: či už rovnako naivne alebo či už „opinkávajúcim“ a omáčkovým spôsobom, používaným v dôvodových správach (aby naoko vyzeralo pokrokovo a úžasne) uviedli, že nový zákon privodí „zvýšenie morálnej hodnoty celej spoločnosti“, alebo gebuzinu o tom, že nový zákon vraj bude mať „pozitívny vplyv na osoby s morálnym cítením vo vzťahu ku zvieratám, ktoré považujú zviera za cítiacu bytosť“. Ale veď predsa na tie osoby, ktoré už „považujú zviera za cítiacu bytosť“ nie je potrebné v tomto smere ešte viacej vplývať. To skôr na ten ostatný zvyšok sveta, vrátane slovenského. 

 A pozrime sa na vec aj z druhej strany: Za pár rokov pribudne tak či onak niekoľko na smrť dohryzených ľudí a desiatky poranených. Cítiacimi tvormiNejde o iróniu, ale o zreteľný dôkaz toho, že nemožno napríklad všetkých psov stavať na jeden a ten istý, teda rovnaký piedestál, ale že medzi konaním jednotlivých psov – či už v dôsledku zásahu človeka alebo náhodne zoskupených nevhodných génov – môžu byť veľké rozdiely. A úlohou legislatívy je vytvárať na základe odborného filtra deliace čiary a zároveň imperatívne určiť ďalší postup so psom, ktorého hodnotenie nedáva priaznivú prognózu ani z hľadiska bezpečnosti okolia a ani z hľadiska kvality jeho prežívania, prípadne je táto prognóza nádejná za predpokladu splnenia uložených opatrení. Záruka, že sa opatrenia neminú účinkom bude však vysoká iba v tom prípade, že každý pes bude zverený výhradne osobám, ktoré sú v chove psov vopred teoreticky a i prakticky pripravené, čo potvrdia jednoduchými skúškami a po ich úspešnom splnení sa stanú držiteľmi CHOVATEĽSKÉHO PREUKAZU.

 K tomu musí smerovať ďalší rozvoj našej legislatívy.

 Až kým spoločnosť neprijme ako povinnosť tieto Chovateľské preukazy, až dovtedy budeme urážať „cítiace tvory“ – zvieratá tým, že si ich smú nadobudnúť, zaobstarať, držať i rozmnožovať aj chovateľsky úplne negramotné osoby, asociáli, sociopati, hlupáci, alkoholici, surovci. 

PRIPOMIENKA OKTÓBER 2020 Živé zvieratá ako „živé tvory“
Naivných rečí a nádejí pred prijatím tohto ustanovenia bolo neúrekom. Okrem samotných ochrancov a pár novinárov si toto ustanovenie Slovensko doteraz takmer nevšimlo. Namiesto priznania neúspechu nádejí sa teraz ochranárske kruhy pustili do svojho obvyklého boja a stratégie: upriamiť pozornosť na inú právnu kapitolu, najmä týranie zvierat. A to spôsobom: keďže sme sa nenaučili využívať súčasnú verziu zákona a nedonútili konať štátne orgány v jej intenciách, žiadajme nový zákon a prísnejšie tresty za týranie. Nič proti tomu, avšak je potrebné si uvedomiť pozadie trestnosti týrania, ktoré napríklad v spôsobe ešte stále masovo rozšíreného topenia či omračovania narodených mláďat je na vidieku považované za tradíciu a ak ich upozorníte na trestnosť takéhoto počinu, vysmejú vás. Na druhej strane: koľkí chovatelia sa vrátili k pragmatickému a lacnému topeniu po predchádzajúcej skúsenosti, keď im veterinárny lekár odmietol z akého pseudofalošného morálneho princípu nechcené zvieratá utratiť a poslal ich so zvieratami naspäť domov bez toho, aby im poradil čo a ako ďalej (sám totiž nevie... iba ak im naivne poradí fejsbúk alebo bazoš), alebo zapýtal za úkony takú sumu, že sedliačik s päťeurovkou v ruke si povedal: „Nikdy viac...“.
 

Ohľadom znovu zavedeného povinného čipovania psov

 Škoda o tejto téme vôbec hovoriť... Politici si s nami robia čo chcú. Najprv čipovanie v roku 2013 povinne zavedú (čo je plus), ale ponechajú všetko na veterinárny trh (v ktorom takmer neexistujú trhové pravidlá, o to viac však tiché dohovory o jednotných cenách), zároveň urobia bez akejkoľvek premyslenej prípravy systémové a organizačné chyby pri plošnej aplikácii tejto povinnosti, potom čipovanie zrušia (čím premeškáme historický okamih, kedy sme mohli konečne dostať populáciu psov pod spoľahlivú kontrolu a postupne vyprázdňovať a neskôr až rušiť útulky), potom čipovanie opätovne zavedú, ale idú sa dopustiť presne rovnakých chýb, ako pred piatimi rokmi.

 Všetky detaily a podrobnosti o nedávnom (2013) zrušenom čipovaní a chybách rezortu sú uvedené tu: https://hatara.blog.sme.sk/c/355890/hlupa-bodka-za-mudrym-cipovanim-psov.html

 Očakávania, ktoré rezortní úradníci prejavujú po máji 2018 a po opätovnom zavedení povinného čipovania, sú značne naivné. Najprv v roku 2013 vytiahli súkromní veterinári vysokými cenami od slušnejších chovateľov (začipovať psa si dalo približne iba 20 % chovateľov psov, s mačkami išlo o štatistickú nulu) vyše pol druha milióna eur, a potom, keď predražené čipovanie úplne zrušili, sa chovatelia cítili podvedení a sklamaní, kým ľajdáci a ignoranti sa im smiali. Dnes, po tejto negatívnej celospoločenskej skúsenosti, sa na povinnosť čipovania väčšina chovateľov pozerá podozrievavo. Ba otvorene povediac, na čipovanie sa „vykašlú“, a tak súkromní veterinári pravdepodobne opäť použijú osvedčený psychologický nátlak v podobe vyhrážok udaním a pokutovaním za odmietnutie čipovania. To však v zápornom efekte odradí časť chovateľov zvierat od návštevy veterinárnej ambulancie aj v prípade, kedy ošetrenie bude nevyhnutné, ba nezúčastnia sa v doterajšej miere ani pravidelného preventívneho očkovania proti besnote. Veterinárom sa môže takto znížiť počet klientov, a: čo urobia? Aby si udržali doterajšie príjmy, zvýšia ceny za všetky úkony, a tak sa prehĺbi sociálna priepasť a veterinárna dostupnosť, kedy psi chudobnejších chovateľov budú zostávať neliečení a ambulancie navštívia prevažne solventnejší klienti. Toto sme chceli? Nie, nechceli, ale je vysoká pravdepodobnosť, že sa tak môže stať.

 Tak, ako v minulosti, ani teraz neprebieha žiadna osvetová kampaň, rokovania o stratégii, postupe. Takej stratégii, ktorá by pritiahla k čipovaniu čo najvyšší počet chovateľov, ozrejmila výhody individuálne i celospoločenské, garantovala prijateľné ceny.

 Ani štátom určená (no spochybňovaná) cena 10 eur nie je taká, ktorá by bola prijateľná pre všetkých.

 Povedzme otvorene: ktože bude čipovanie kontrolovať, pokutovať, keď naše kontrolné orgány už dvadsať rokov nedokážu vyhľadávať, riešiť a trestať tisícky všadeprítomných priestupkov, ako úteky psov či nedovolené neplánované a nežiadúce rozmnožovanie a pod.? Aj pasívne samosprávy a ich obecné úrady nedokázali doteraz zabezpečiť ani len totálnu, najlepšie stopercentnú evidenciu psov v obci, dosiahnuť tak jednak poriadok a zároveň tým ešte aj zvýšiť príjmy z daní.

 O systémovej, plánovitej a celoplošnej kontrole čipovania môžeme iba snívať. Celá kontrola, tak ako doteraz, bude postavená na náhode.

 Na čipovanie mačiek štát rezignoval (okrem prípadov premiestňovania). 

Aj ohľadom čipovania sa teraz do novely veterinárneho zákona dostalo viacero sporných prvoplánových ustanovení, ktorých logické zdroje sú až nepochopiteľné. Prečo je to tak? Pretože chýba schopnosť úradníkov vopred o veciach uvažovať, predvídať možné následky, pripraviť sa na ne – nič také sa v hlavách našich zákonodarcov asi neodohráva. Ustanovili napríklad cenu za čipovanie vo výške 10 eur bez toho, aby vopred predvídali, aký odpor a aké myšlienkové i právne konštrukcie to privodí zo strany „postihnutých“ súkromných veterinárnych lekárov (ktorým sa veľmi zapáčili zisky za 15-25 eurové čipovanie spred piatich rokov). A veterinárna komora sa naozaj hneď ujala vecí „správnym“ spôsobom: začala vyhľadávať spôsoby, ako legálne túto cenu zvýšiť. Keďže zákon ukladá povinnosť vlastníkovi zabezpečiť trvalé označenie jeho psa a zároveň zákon hovorí, že za trvalé označenie môže veterinár požadovať úhradu najviac 10 eur, veterinári si to poňali po svojom: za trvalé označenie považujú len výkon priamej implantácie mikročipu pod kožu psa. A tvrdia, že majú právo žiadať od chovateľa k tomu ešte aj úhradu samotného čipu, ba aj platbu za ostatné súvisiace úkony, ako registráciu a zadávanie údajov do centrálnej evidencie cez počítač, takže konečná suma sa bude skladať z troch zložiek: aplikácia čipu za 10 + cena čipu (akože inak... aj s maržou) + cena za písačky a ťukanie do klávesnice. K tomu ešte pridali úvahy: vraj cena samotných niektorých čipov je vyššia ako 10 eur a mohli by prerobiť... (No, ktože im káže kupovať najdrahšie čipy, veď tie najlacnejšie sú po 3.50.) A že určená cena 10 € sa netýka vydávania pasov, spojených s identifikáciu psa. Alebo (dosť pochybné), že stanovená cena 10 € sa týka len prípadov, kedy štát financuje čipovanie psov vo vlastníctve osôb v hmotnej núdzi – aj takýto okrajový (no sporný) výklad zle pripravené znenie paragrafu pripúšťa. No, vykladať sa dá naozaj všetko rôzne. Zopakujme ešte raz, že múdry, predvídavý zákonodarca pripraví zákon tak, že rozličnosť interpretácii vopred vytuší, úpravou paragrafu vylúči a teda nepripustí.  

Podivenstvá ohľadom čipovania

  • Pokutu 50 € zinkasuje štát od vlastníka nezačipovaného psa – a obec potom musí zaplatiť vlastníkovi čipovanie... To má byť čo? Ak dá štátny policajt pokutu vodičovi za zistené užívanie automobilu bez STK, zaplatí potom vodičovi STK obec... I takto, značne nezmyselne, by mohol porovnateľne (zle) vyzerať zákon o cestnej premávke. Orgán veterinárnej správy teda uloží fyzickej osobe pokutu 50 eur, ak nezabezpečí v zmysle zákona na svoje náklady trvalé označenie psa. „Uhradením pokuty prechádza povinnosť zabezpečiť trvalé označenie psa na obec.“ Tak toto nevymyslí ani onakvejší kúzelník. A ako to nakoniec môže v reálnom živote vyzerať? „Dobrý deň pán starostaDoniesol som vám ukázať doklad o zaplatení pokuty 50 eur, ktorú mi dala veterinárna správa za to, že som si nedal začipovať môjho psa. A že mi máte to čipovanie teraz zaplatiť vy, z obecného rozpočtu. Tak vás teraz poprosím o dvacať eur, ktoré chce odo mňa veterinár v ambulancii v meste. A cestu tam mi, ozaj, zaplatíte tiež? Ale autom, lebo náš dedinský šofér mi nechce vziať psa do autobusu.“.  OPRAVA: 1:11:2019! Autor blogu sa ospravedlňuje, za to, že si nevšimol § 48 jeho odsek 11, podľa ktorého: "Pokuty sú príjmom štátneho rozpočtu, okrem pokuty uloženej podľa odseku 1, ktorá je príjmom rozpočtu obce, v ktorej má vlastník psa, ktorý pokutu uhradil, trvalý pobyt.". Tento aspekt však nebol nájdený v dostupnej dôvodovej správe k navrhovanému zákonu..

  • Čipy budú predávať lekárne a predajne chovateľských potrieb. Hm... Áno, čip nie je liek v zmysle legislatívy, ale ide o aplikáciu s narušením integrity kože a patrí preto do rúk veterinárneho lekára. A to nikoho nenapadlo, že si vynaliezavý a odvážny slovenský chovateľ čip sám v uvedených prevádzkach zakúpi, sám ho implantuje (bez zavedenia údajov do centrálnej evidencie) a pri kontrole alebo počas neskoršej návštevy veterinára sa rôznorako vyhovorí (napríklad, že „To veterinár nezadal údaje...“ - „Áno? A ktorýže?“ – "To si už nepamätám... Dcéra bola u ktoréhosi so psom v inom meste...“, a pod.). Ak by štát k tejto veci pristupoval rozumne, mohol vysúťažiť cca 500-tisíc čipov v ohromnej množstevnej zľave (možno aj pod 3 €) a kontrolovane ich distribuovať, po dohode s veterinárnou komorou, súkromným veterinárom. Tak, aby proces čipovania bol čo najpriechodnejší, najdostupnejší. 1.5 milióna eur by štát nezruinovalo, a okrem toho je aj tak tejto problematike veľa dlžný.

  • Štát sa vopred neseriózne a alibisticky zbavil povinnosti uviesť a vykonávať kontrolné mechanizmy ohľadom čipovania psov, a bez súhlasu súkromných veterinárov preniesol túto povinnosť na nich. A teraz teda súkromný veterinárny lekár nesmie pod hrozbou šialenej pokuty (do 20-tisíc €) vykonať veterinárny úkon na psovi, ktorý nie je identifikovaný čipom podľa § 19, okrem nevyhnutných prípadov v záujme ochrany zdravia psa alebo človeka. Je - okrem samotného chrapúnstva v tomto návrhu kontroly čipovania - nepochopiteľné aj to, že súkromní veterinári a ani ich zastupujúca spolková zložka - veterinárna komora - proti tomuto návrhu neprotestovali, ale ho s pokorou ovčieho stáda prijali. Avšak medzi štyrmi očami sa všetci proti tomu dôrazne ohradzovali... Len si predstavme, že by bol napríklad systém kontroly neprihlásených automobilov alebo absencia estekáčky prenesený na súkromne podnikajúcich automechanikov a ich dielne, pod hrozbou uvedenej vysokej pokuty..., to by sme sa nasmiali... 

  • Ohľadom tohto ustanovenia sa vynorilo množstvo úsmevných a až absurdných variant (uveďme niektoré: Veterinár odmietne vykonať na gravidnej sučke cisársky rez, keďže by z maternice vytiahol ešte nečipované jedince, ktoré je však po vyňatí nevyhnutné veterinárnym výkonom ošetriť; Nebudú môcť byť ošetrované, ani vakcinované, ani liečené šteniatka do 12 týždňov života, t.j. dovtedy, kým ešte nepodliehajú povinnosti čipovaniaKeďže samotné čipovanie je považované za veterinárny výkon, tak platí, že veterinárny lekár nesmie začipovať nezačipovaného psa; a pod.). Kuriozity sú čiastočne vyvrátené uvedením tej časti textu v paragrafe, ktorá znie: „ktorý nie je identifikovaný čipom podľa § 19“. A ten paragraf 19 udáva výnimky, kedy pes ešte začipovaný byť nemusí (do 12 týždňov) a preto sa ani na veterinára v takýchto prípadoch nevzťahuje žiadne riziko. Ak psík ešte čipovaný nemusel byť, veterinárne výkony možno na ňom vykonávať aj bez čipu. Takže veterinár bez reptania vykoná zákrok na psíkovi do veku 12 týždňov, avšak iba v prípade, že psík ešte nevymenil vlastníka a zotrváva zatiaľ u majiteľa rodiacej matky. Pretože vždy, keď sa vlastník mení – a je jedno v akom veku, podlieha zmena vlastníka povinnosti čipovania. Tak. Zo všetkých teoretických absurdností však reálne môže nastať jedna možnosť, a to, že veterinár neutratí nečipovaného psa (neuplatňuje sa tu ani výnimka o ochrane zdravia psa– okrem prípadov, že chovateľ ešte tesne pred eutanáziou súhlasí s dodatočným čipovaním jeho psa. I to sa môže stať u právne príliš uvedomelého veterinára... Celé uvedené ustanovenie sa však radšej nemalo do legislatívy dostať. Vytvára jednak situačný psychický nátlak na takého seriózneho veterinára, ktorý v ambulancii súcití s chudobným či zákona neznalým klientom, držiacom v dlani skrútenú desaťeurovku, očakávajúci za ňu od veterinára liečbu svojho nie vážne chorého psa a s čipovaním vôbec nerátal. To sa stávalo a aj sa bude stávať, najmä vo vidieckych ambulanciách. Je potrebné mať na zreteli aj inú skutočnosť: klient príde do ambulancie s nezačipovaným psom za účelom napríklad očkovania a veterinár podmieni uskutočnenie svojho výkonu primárnym prevedením čipovania. Očkovanie a čipovanie sú pritom dva rôzne úkony, dve rôzne služby a podľa obchodných pravidiel žiaden predajca-poskytovateľ, v tomto prípade veterinár, nemôže kupujúceho klienta (chovateľ je klient, kupujúci si od veterinára zdravotný výkon) nútiť viazať predaj jedného produktu (ošetrenie psa) na predaj ďalšieho, iného produktu (čipovanie). Klient môže v takom prípade ambulanciu opustiť a dať si psa najprv čipovať inde, napríklad v inej ambulancii, v ktorej čipujú lacnejšie (čo asi nebude nikde...). Predstavme si takú absurditu, že prídete s automobilom na kontrolu do STK a tam vám povedia, že bez emisnej kontroly (tam na mieste, u nich) vám samotnú technickú kontrolu neurobia. No ale existujú aj samotné stanice iba emisnej kontroly, takže ich môžete teoreticky i prakticky absolvovať aj v takýchto staniciach. Ak by niekomu v STK povedali, že samostatnú estekáčku, t.j. bez emisnej neurobia, vodič by sa spravodlivo rozhorčil... Ak by mu technici povedali, že tak to stojí v nejakom novom zákone, nadával by vodič na autorov zákona. 

  • Za zamyslenie stojí: Prečo sa nikto z autorov novely veterinárneho zákona nepokúsil vtesnať do našej legislatívy ustanovenie, podľa ktorého sa priestupku dopúšťa nielen chovateľ, ktorý odovzdal, predal či daroval svoje mláďa či dospelého psa bez toho, aby ho najprv začipoval, ale aby bol za priestupcu považovaný aj ten, kto si kdekoľvek, od kohokoľvek a akéhokoľvek nečipovaného psa prevzal, zaobstaral. Čo by reálne znamenalo, že zmena vlastníctva by sa mohla, ešte lepšie musela uskutočniť najmä v prítomnosti veterinárnych lekárov (vlastniacich čítačky mikročipov), zaznamenávajúcich v centrálnej databáze zároveň aj zmenu vlastníka, pričom by mohla byť aj spojená s požiadavkou kupujúceho či obdarovaného na zistenie zdravotného stavu zvieraťa. A to by bolo významné pozitívum!

  • Súkromným veterinárnym lekárom bola pridaná nová povinnosť: oznámiť údaje o čipovanom psovi obci.

  • Podľa § 19, ods. (11) veterinárneho zákona "Obec oznamuje vlastníkom psov spôsobom v obci obvyklým povinnosť zabezpečiť trvalé označenie psa..." Ďalšie prenášanie aktivít z bremien štátnych orgánov na iné subjekty. Ako keby bolo v zákone o cestnej premávke uvedené, že obec oznamuje vlastníkom automobilov spôsobom v obci obvyklým povinnosť zabezpečiť estekáčku a prihlásenie automobilu do evidencie polície... Neznalosť zákona neospravedlňuje a basta! Isteže, bolo to myslené dobre, ale otázka znie: čo pre propagáciu čipovania vykonal, zabezpečil, zorganizoval štát? Nič. absolútne nič.

PRIPOMIENKA OKTÓBER 2020 Čipovanie
Napriek zavedenej povinnosti čipovania psov v roku 2018 sa okrem textu v zákone v realite toho odvtedy zmenilo len veľmi málo. Odhaduje sa len 30 maximálne 40 % čipovaných psov. Prečo je to tak? Chýbala propagácia zmyslu a cieľov čipovania, chýbala rozumná cenová regulácia, keď súkromní veterinárni lekári sa konštruktívne rozhodli – za pomoci svojej stavovskej organizácie – kolektívne „vydrbať“ so zákonom a určiť za čipovanie im vyhovujúce ceny. Najčastejšie v rozsahu 15-25 eur (jeden čip sa pritom dá zakúpiť za 3.50 eur). Vidiecky chovateľ túto sumu do psa neinvestuje. Naplnili sa úvahy, uvedené v blogu Odkaz pre tvorcov novely veterinárneho zákona. Na vidieku sa čiastočne znížil počet klientov, navštevujúcich veterinárnu ambulanciu za účelom bežného očkovania či poskytnutia odbornej starostlivosti v prípade zistenej choroby psa, a to z dôvodu rozšírenej informácie, že psa bez čipu veterinár neošetrí. Ciele: zdravá populácia psov na Slovensku a k tomu primerane bohatý veterinárny lekár sa nám tak nepribližuje, ale vzďaľujú. A otvorene povediac, prevažná časť súkromných veterinárnych lekárov sa o prvú časť tohto cieľa neusiluje a je im tento cieľ ľahostajný (vrátane neblahého osudu chorých zvierat, ak ich vlastník financiami na potrebnú liečbu nedisponuje), tú druhú časť veterinári zatiaľ pomerne poľahky dosahujú zvýšenými cenami, čím sa reálne rozširujú priepastné rozdiely v zabezpečovaní liečby chorých zvierat chovateľov solventných – spolu s chovateľmi, ktorí sú v dôsledku dobrého vzťahu ku svojmu zvieraťu schopní zobrať si hoci aj úžernícky úver z nebankového subjektu, a na druhej strane medzi tými chovateľmi, ktorý na liečbu svojho chorého zvieraťa financie nemajú alebo nie sú ochotní ich na tento účel použiť. Čo je v 21. storočí dosť smutné konštatovanie...

Je nevyhnutné mať na vedomí, aká obrovská mašinéria – finančná a organizačná – je už viac ako 25 rokov v trvalej pohotovosti pri riešení následkov nežiadúceho fenoménu vyhodenia-opustenia psa (ročne je vyhodených-opustených cca 15-20-tisíc psov). Pritom ide o mašinériu finančne podvýživenú, laickú, produkujúcu množstvo omylov, chybných, až protiprávnych konaní a suplujúcu za doslova vyžobrané finančné prostriedky povinné aktivity štátnych orgánov, ktoré majú podľa Občianskeho zákonníka už od roku 1964 až doteraz povinnosť starať sa o všetko, čo sa vyhodené, opustené či stratené nájde – aj opustené zvieratá a vo vlastných zariadeniach. To, že sa riešenia nálezov ujali od 90. rokoch dobrovoľné občianske združenia, to štátu, bohužiaľ, vo svojej liknavosti, neochote a až prefíkanosti vyhovuje. Ak pritom zvážime, že najčastejšia príčina všetkých následných a nezvládnuteľných prvkov problematiky – skrytá v pozadí – je anonymita psov a ich vlastníkov alebo držiteľov, ktorí sa protiprávnej či nežiadúcej činnosti v súvislosti so psami dopúšťajú, tak je zrejmé, že k viacerým uvedeným prvkom problematiky by nemuselo dochádzať v prípade straty anonymity, ktorú možno dosiahnuť iba jediným a zároveň úplne postačujúcim spôsobom: celospoločenským čipovaním psov!

 Je úplne nevyhnutné, aby sa tejto svojej činnosti v plnom rozsahu konečne ujal štát, ktorý je doposiaľ celej uvedenej problematike nesmierne veľa dlžný, keďže všetky opísané opatrenia a operatívu mal v minulosti i dodnes podľa výkladu primárnej normy – Občianskeho zákonníka – vykonávať štát a jeho orgány! Avšak nevykonávali nič.

 Prijatie zodpovednosti a aj finančnej i organizačnej záruky za celoplošné čipovanie bude zo strany štátu významným strategickým krokom a posunom problematiky s pozitívnym výhľadom takmer totálneho zániku fenoménu vyhodenia psov v horizonte 3-5 rokov.
 

PRIPOMIENKA OKTÓBER 2020 Čipovanie – údaje od chovateľa
Stalo sa vám niekedy, že ste z nejakých dôvodov navštívili napríklad opravovňu obuvi alebo počítačov či kaderníčku, alebo prídete s automobilom na povinnú estekáčku – a títo súkromní podnikatelia by od vás v rámci poskytnutých služieb požadovali predloženie občianskeho preukazu? Asi by sa každý rozhorčil a považoval by to za nehoráznosť. A keby si podnikatelia začali z neho, ak ste sa podriadili, odpisovať niektoré údaje, bolo by to potom už úplne každému podozrivé. Ak si idete prihlásiť automobil na políciu, tam občiansky preukaz bez rozpakov predložíte – ide o štátny orgán s celou bezpečnostnou štruktúrou v pozadí, ktorá má zabezpečiť ochranu údajov pred únikom a zneužitím. A tu prídete k súkromnému podnikateľovi, veterinárnemu lekárovi, so psíkom, za účelom čipovania, a: taste, predložte či aspoň nadiktujte údaje z vášho občianskeho preukazu! Isteže, meno a adresa sú OK a mohli by postačovať, číslo telefónu je úplne vhodné, ale predstavuje istú diskrétnu súčasť integrity osoby-klienta-chovateľa (a najmä vo vzťahu k súkromnému podnikateľovi), poskytnutie rodného čísla je ústavne diskutabilné, ale zákon takú možnosť – a nikde inde, iba tu vo veterine – pripúšťa. Zákonná norma je však v tomto prípade zreteľne „nadrámcová“ a rozporovateľná. Je pravdou, že iný zákon umožňuje požadovať ho v prípade, že nie je možné „účel dosiahnuť inak“. Otázka znie, aký účel sa dosiahol v celkovom kontexte, keď začipovaných nie je ani polovica psov na Slovensku. Smelosť a guráž tvorcov veterinárnej novely išla ešte ďalej, a v záujme toho, aby sofistikovane prinútili chovateľa k predloženiu občianskeho preukazu počas čipovania, musia súkromní veterinárni lekári do databázy v centrálnom registri zvierat uviesť a vyplniť (okrem orientačného čísla, napríklad Fučíková 21) aj kolónku „súpisné číslo“ nemovitosti, o ktorom, najmä majitelia psov v obytných mestských domoch, nemajú ani potuchy. A tak musia nazrieť do občianskeho preukazu. Ak sa na čipovanie dostavili bez neho, a údaje nevedia „z hlavy“, poctivý veterinár-podnikateľ ich pošle preč a viac možno ani vôbec neprídu... (Odpísané z reality, zo života!) 
Nehovoriac o tom, že niektoré veterinárne ambulancie si získané informácie, najmä telefónne číslo či aj vyžiadanú mailovú adresu vlastníka psa zaradia do svojej podnikateľskej databázy a potom posielajú esemesky a maily s upozornením napríklad na termín povinného očkovania – niektorým klientom to vyhovuje, iných to obťažuje.
 Okrem toho všetkého: osoba, ktorá priviedla psa na čipovanie k veterinárovi nemusí vždy byť osoba totožná s vlastníkom psa, napr. starká na dedine pošle vnučku do ambulancie začipovať jej psa. Vnučka volá telefónom starkú, aby jej ihneď oznámila veterinárom požadované informácie, starká hovor neprijíma (pracuje v záhrade a pod.), takže úkon čipovania zostáva buď neukončený, alebo sa ani vôbec nezačal a je potrebné prísť ešte raz, prípadne zatelefonovať údaje dodatočne, v čase ambulantných hodín. Hm... 
 Riešenie? Veterinár pri čipovaní riekne: „Pán chovateľ, každému sa môže stať, že mu ujde či sa stratí, možno iba raz za celý život, psík. Dnes si ľudia všetko všímajú, majú skoro všetci pri sebe telefóny, oznamujú nálezy psíkov na polície, útulky, tie ihneď zistia čip psa, a preto bude najlepšie, ak nám tu teraz zanecháte čísla telefónov nielen na vás, ale aj na ostatných členov rodiny, aby sa psík čo najskôr po náleze dostal domov.“. HOTOVO. No a ak nejaká tetka, bývajúca na laze telefón nemá, tak vtedy stačí uviesť do databázy meno, adresu. Avšak, taká tetka si – v našich slabo kontrolovaných pomeroch – spravidla psa vôbec čipovať nedá a môžeme len snívať, že by vôbec niekedy psa čipovať išla.

PRIPOMIENKA OKTÓBER 2020 Čipovanie
Naplnili sa aj predpoklady o tom, že časť chovateľov apriórne a umelo principiálne čipovanie odmieta, a že prevažná vidiecka časť chovateľov na túto povinnosť kašle, nakoľko v nej nevidia žiadny zmysel a osoh. Ísť so zdravým psom k veterinárovi? A nechať tam 15 evri
Štát necharakterne presunul v zákone kontrolnú činnosť na zisťovanie čipovania psov – pod hrozbou vysokej pokuty – na súkromných veterinárnych lekárov. Tá však hrozí veterinárom (20-tisíc), kým chovateľovi iba 50 eur... To ako keby v automobilovom sektore kontrolu, či bol automobil v predpísanej lehote na estekáčke, nariadil štát zákonom automobilovým opravovniam – a ak by opravovali auto bez estekáčky, mohli by dostať likvidačnú pokutu. Milý ťuťko, ktorý niečo rovnaké do zákona o veterinárnej starostlivosti zadal, hláste sa prosím s obhajobou na adrese: vladimir.hatara@azet.sk. 
 Pretrvávajú aj iné nedostatky, často spočívajúce v nedôslednosti veterinárnych lekárov. Približne zo stovky nájdených, akože „našťastie“ čipovaných“ psov, sa nájde v cca 50 % prípadov nedostatok v evidencii v centrálnom registri. Úplne nezapísaný údaj, pomýlený údaj (nepresné číslo domu v adrese, v telefónnom čísle, skomolené priezvisko, pomýlené riadky pri prepise údajov do databázy z ručne písaného zošita, atď.). Za toto by bolo treba dávať veterinárom pokuty... aj 1 euro by sa ich dotklo... Najmä keď za úkon pýtajú 15 či 20 eur!
 Dotazovaním nebol zistený ani jeden prípad udelenia pokuty za nečipovaného psa. Poprosil by som počty udelených pokút z databáz veterinárnych správ a najmä, či pokuty vo výške 50 eur previedli na obec tak, ako to značne snivo predpokladá veterinárny zákon v paragrafe 48, ods. 11. A teda, aby následne z tohto finančného prevodu zabezpečila čipovanie psa pokutovaného chovateľa obec.
 Dotazovaním nebol zistený ani jediný prípad, kedy si súkromný veterinárny lekár splnil povinnosť, vyplývajúcu z paragrafu 13, ods. 1, písm. h), podľa ktorého je súkromný veterinárny lekár povinný po začipovaní psa „oznámiť údaje o identifikovanom psovi a jeho vlastníkovi príslušnej obci“. Anketa ukázala, že zo 194 dotazovaných veterinárnych lekárov, nemal ani jeden jediný z nich o tejto povinnosti ani potuchy...

Odstraňovanie tiel nájdených uhynutých zvierat

 Ide o chúlostivú a v praxi veľmi nepríjemnú, až „zapáchajúcu“ agendu. Do roku 2018 podľa platného Zákona o veterinárnej starostlivosti a Zákona o odpadoch bolo konečné riešenie (pri nálezoch tiel neznámeho vlastníka či neznámeho pôvodcu živočíšneho odpadu) na pleciach Okresných úradov a ich zložiek životného prostredia. Priznajme, že sa takmer všetky okresné úrady tejto agende alibisticky vyhýbali, pričom sa aj storako vyhovárali. Dôkazov je nemálo: na tisícky rôznych, popri cestách viditeľných, ale aj iných, kdekoľvek ležiacich neviditeľných mŕtvoliek sa v štatistikách povinných okresných úradov nachádzalo každoročne len vcelku zanedbateľné množstvo podnetov, riešených prípadov, predpísaných konaní a ešte menej konkrétnych objednávok asanačnej firme na odvoz týchto tzv. vedľajších živočíšnych produktov a teda aj (zverejnených) faktúr za ich odvoz. Paradoxne, o niečo viacej je zverejnených faktúr obecných a mestských úradov, hoci oni povinnosť zabezpečiť a financovať odvoz a likvidáciu nájdených uhynutých tiel ani vôbec nemali... Tak to však na Slovensku vyzerá: ten, kto je povinný nekoná, a ten kto povinný nie je (ale nie je si tohto stavu vedomý), ten sa občas aktivuje a aj platí. To preto, lebo znalosť príslušnej legislatívy ja na Slovensku zúfalá, no ešte zúfalejšia je vôľa a ochota povinných orgánov plniť si svoje úlohy. 

O všetkom tomto doterajšom pozri blog: https://hatara.blog.sme.sk/c/320864/postup-pri-naleze-tiel-uhynutych-zvierat.html 

 Podstatné bolo, a aj je, že v krajine sa váľali a váľajú tisícky tiel zvierat a ich zbytkov, do ktorých sa nikto ani ihneď „za čerstva“, a už vonkoncom nie po istom čase rozkladu, pustiť nechce, hoci to tak litera zákona káže. Pochopiteľne: napríklad narábanie a manipuláciu s telami v čiastočne či značne pokročilom štádiu zapáchajúceho rozkladu zvládne len málokto a pohybuje sa na prahu senzorickej znesiteľnosti. Nuž ale, ak sa ignorujú občianske podnety na všadeprítomné prípady čerstvých „zdochliniek“, potom je to už s nimi každým dňom horšie, počas leta úplne najhoršie. A tak sa radšej čaká na dokončenie totálneho rozkladu za účasti lariev múch, čaká sa na totálne rozjazdenie tela automobilmi, čaká sa na odtiahnutie a zlikvidovanie mršiny niektorým mrchožrútom. Čakanie v takýchto záležitostiach je pre štátne úrady výhodné – nestojí to nič, nie je potrebné sa niekde unúvať, nič spisovať, riešiť, pátrať, konať. A ak nakoniec občania ešte aj nadávajú, tak všetci vospolok na mestský či obecný úrad, nakoľko sa mylne domnievajú, že povinný v tejto veci je on. Časť poriadkumilovných občanov naloží menšie telo ježka, mačky, kuny, vtáčika na lopatu a odloží do nádoby na odvoz komunálneho odpadu. Ak niečo smrdí až priveľmi a prenikavo, zasypú telíčko zeminou.

(Autor tohto textu v návale horlivosti v roku 1997 prisľúbil vo svojom meste a vo funkcii referenta mestského úradu pomoc pri promptnom odstraňovaní nájdených tiel a častí všetkých uhynutých zvierat, zrazených i vyhodených, poľovných i nepoľovných, chránených i nechránených a stalo sa mu to až doteraz dvadsať rokov trvajúcou neskutočnou príťažou – občanov v jeho meste si rozmaznal tak, že tí volajú a žiadajú urgentné, teda okamžité odstránenie nálezov permanentne, aj v nočných hodinách, cez sviatky a pod. Ak sa po ohlásení nálezu omešká čo len 20 minút, obviňujú ho občania z neochoty, hoci podľa zákona tieto aktivity ako zamestnanec mestského úradu vôbec nemá povinnosť vykonávať. A keby len to: keďže (do roku 2018) povinný okresný úrad v rozpočte na túto povinnosť disponoval každoročne prostriedkami vo výške 0 Sk/€, prislúchala nakoniec ešte aj platba za odvoz a likvidáciu kadáverov autorovi tohto textu a to z jeho vlastných súkromných zdrojov, čo ročne predstavuje sumu pár stovák eur. Kto neverí, nech sa páči, finančné a administratívne doklady v osobnom archíve autora sú k nahliadnutiu. Ako dôkaz jeho sebapoškodzujúceho idiotizmu, ako dôkaz, že zákonom stanovený systém spoľahlivo nefunguje, a ako dôkaz, že na ochotu sa na Slovensku dopláca. Ba za tieto súkromné aktivity mu dokonca opakovane hrozila byrokratická pokuta. Príjemnou skutočnosťou však napokon je, že taký promptný poriadok s kadávermi, aký je v Martine a jeho okolí, nie je asi nikde inde.) 

 V novele veterinárneho zákona sa v súčasnosti podstatne mení realita s nálezmi vedľajších živočíšnych produktov, keď doterajší komplikovaný a takmer neúčinný systém s ich odstraňovaním prostredníctvom pasívnych okresných úradov bude nahradený od septembra 2018 systémom novým, a to pod kuratelou veterinárnych správ. Či budú aktívnejšie, ako ich doterajší kolegovia z okresných okrasných otrasných úradov, to sa zanedlho uvidí.

 Na Slovensku funguje 40 veterinárnych správ, a ak si zároveň uvedomíme to značné množstvo zrazených mačiek, psov a iných zvierat, k tomu vysoké počty vyhodených tiel a zbytkov, častí tiel hospodárskych i poľovných zvierat (lebo je kafilérka monopolná a preto predražená), tak pod ťarchou nespracovateľného množstva podnetov možno už zanedlho očakávať medzirezortné konflikty a spory pri zvaľovaní povinnosti a zodpovednosti, kto, či a prečo má ktorý nález odstrániť a na koho náklady. Keď si zároveň uvedomíme, že nálezy živočíšnych vedľajších produktov (ŽVP) v rámci pôsobnosti každej zo štyridsiatich veterinárnych správ sa budú vyskytovať vo frekvencii minimálne 3 nálezy počas týždňa (reálne 1 denne), a ak ich veterinárne správy nebudú v rámci šetrenia financií chladením pridlho zhromažďovať a zdržiavať, ale si budú plniť tú dikciu veterinárneho zákona, ktorá hovorí, že musia bezodkladne odovzdať ŽVP schválenému podnikateľskému subjektu, ktorý vykonáva ich zber a prepravu (pričom však v protiklade k tejto bezodkladnosti má tento subjekt povinnosť prevziať ŽVP až do 24 hodín od nahlásenia, resp. dokonca až do 48 hodín ak sú ŽVP chladené – tieto lehoty v praxi aj tak nie je možné vždy dodržať), tak pri paušálnej cene monopolného podnikateľa 50 € za jeden objednaný výjazd potrebuje počas jedného roka každá veterinárna správa (s prižmúrením oka na predĺžené chladenie) sumu najmenej na 100 výjazdov. A 100 výjazdov po 50 € predstavuje položku 5-tisíc €. Pre všetkých 40 veterinárnych správ to bude predpokladaná suma 200-tisíc € každoročne. A to je všetko spodný odhad. No ak sa bude robiť dôkladne a naozaj bezodkladne, tak je aj pol milióna málo. A teraz sa pozrime: akúže požadovanú sumu uviedli v rozpočte autori novely veterinárneho zákona na jeden kalendárny rok pre všetky ervepeesky dohromady? 80-tisíc €! A čo keď sa peniažky minú už júni, nebodaj ešte skôr?

 Otázkou je aj to, ako k sume 80-tisíc eur úradníci prišli. (Ešte vopred uveďme, že stanovisko Komisie pre posudzovanie vybraných vplyvov v rámci legislatívneho procesu považovalo túto sumu za „zvýšenú“... ) Ako je uvedené v dôvodovej správe, tak vychádzali z odhadovanej sumy, ktoré vraj doteraz ročne vynakladali okresné úrady. Tie, takmer nekonajúce, alibisticky prehliadajúce svoje povinnosti, šetriace tak vlastné náklady – a teraz sú tieto ich nízke náklady východiskovou sumou do budúcna? Jeden štátny rezort a úrad nekoná, šetrí tak financie, druhý rezort a úrad na základe toho stavu prejudikuje a kalkuluje budúcnosť, pričom ešte aj argumentuje vraj predpokladaným zlepšením. A to si (keďže pôdohospodársky rezort len odhadoval doterajšie náklady štátnych okresných úradov) nedokážu spriatelené rezorty poskytnúť vzájomne pri príprave nového zákona presné informácie? Dnes, v čase Excelu a počítačov? A stoviek rôznych štatistických a hodnotiacich tabuliek, ktoré musia štátni úradníci v stanovených mesačných, štvrťročných a neviem akých lehotách povinne vypĺňať? 

 Pikantériou je, že nedodržanie bezodkladnosti odovzdania ŽVP majú už od roku 2007 riešiť a pokutovať veterinárne správy - ba či budú odteraz dávať občas pokuty samy sebe?

 No ale: Keď toto všetko na veterinárne správy doľahne (nečakane veľa podnetov, nečakane málo peňazí, nečakane veľa práce, nedostatok personálnych a mraziarenských kapacít, prirodzený odpor k nájdených zapáchajúcim, rozloženým a rozpadávajúcim sa telám), začnú sa vyhľadávať a konštruovať právne kľučky. Napríklad môžu veterinári namietať skutočnosť, že podľa zákona majú oni riešiť len (menej frekventované) prípady „nezákonného umiestnenia“ živočíšnych vedľajších produktov na nehnuteľnostiach – čo teda výkladovo znamená, že niekto na (spravidla cudziu) nehnuteľnosť uhynuté telo či zbytky tela priniesol, t.j. umiestnil, ponechal ho tam a ušiel. A že teda väčšinové prípady, kedy uhynutý nález nikto na nehnuteľnosť neumiestnil, ale sa tam ešte ako živý dopravil sám po svojich (zrazený pes či mačka neznámeho vlastníka po úniku z dvora, po úteku zrazené alebo predátorom ulovené uhynuté hospodárske zviera, sliepky pri cestách, zrazený vták, ježko, kuna, had, líška, myši a potkany po deratizácii). Veterinárne správy sa na základe toho môžu vyhovárať, že ak nikto (človek) nález na nehnuteľnosti „neumiestnil“, nie sú to povinné riešiť. Kto však? Ak poľovné zvieratá tak poľovníci, ak chránené zvieratá tak štátna ochrana prírody, ak zvieratá nechránené a nepoľovné (voľne žijúce mačky, mestské holuby) tak opäť len štát a jeho veterinárna správy. Kto však vyššie uvedené zvieratá spoločenské či hospodárske, po úniku zabité autom, vlakom – teda také tie „neumiestnené“? Ale možno, že zákonodarca v novom zákone asi všetko hádže do jedného vreca a teda všetky nálezy ŽVP paušálne kategorizuje ako ich umiestnenie. No, dá sa aj tak, veď ak ušiel Janovi z dvora pes a zabilo ho auto, za umiestnenie tela na vozovke naozaj zodpovedá Jano, lebo mal navyše ešte aj povinnosť vykonať opatrenia na zabránenie úniku psa podľa veterinárneho zákona – a ak tak neurobil, dopustil sa priestupku. Lenže ako toho Jana vypátrať? (O celoplošnom čipovaní môžeme len snívať...) A ak ho aj vypátrajú, ako mu dokážu, že to bol jeho pes, ak ho ani nemá zaevidovaného na obecnom úrade a bude navyše účelovo tvrdiť, že mu ho niekto uviazal prednedávnom pred dom, alebo že ho od kohosi neznámeho toť minulý týždeň dovliekol jeho ani nie desaťročný syn. To sú v našej pospolitosti bežné javy a výhovorky. 

Budú teda veterinári odstraňovať kompletne všetky nájdené nálezy tiel zvierat neznámeho vlastníka?

Lebo doteraz štátoochranárske i poľovnícke zložky odstraňovali im prislúchajúce chránené, resp. poľovné kadávery len sporadicky, neboli vždy aktívne a najmä neboli plánovane a systémovo dostupné, nehovoria už ani o optimálnej nonstop pohotovosti. Ak ich chceli kontaktovať policajné zložky, ktoré od nálezcov, občanov, vodičov prijali oznam o výskyte uhynutého tela, všetko spočívalo len na náhode, koho a či vôbec sa im podarí niekoho napríklad v sobotu podvečer zohnať za účelom uskutočnenia výjazdu na ohlásené miesto. Naozaj zúfalo chýba operatívny systém, prijatý vopred, ktorý by premyslene a plánovito riešil tieto veci – je predsa 21. storočie! Ba tento výjazdový urgentný systém chýba aj pre nálezy ešte žijúcich, no poranených zvierat. Privolať vtedy veterinára mimo bežných ambulantných hodín je tiež len dielom náhody, ba väčšina z nich výjazdy na miesta nálezu poraneného zvieraťa neuskutočňuje, ale žiada náhodných nálezcov, aby poranené zviera previezli do jeho ambulancie. Ich Výsosť sa už potom na to zviera pozrie... Všetko neraz zaplatí ochotný nálezca, prípadne aj s príplatkom za výkon mimo ambulantných hodín... Všetka česť výnimkám z radov veterinárov, ktorí aj prídu a ani nakoniec nepožadujú financie od náhodného nálezcu, a chápuc mimoriadnosť udalosti „zacvakajú“ všetko zo svojho. (Vďaka im, všetkým trom, ktorých v tomto zmysle poznám... )

 Štátni veterinári si v novom zákone vybavili aspoň dve čiastočné výnimky: ide o uhynuté zvieratá na cestách (veterinárny zákon používa pojem na komunikáciách). Možnože aj preto, lebo tam sa zvykne nachádzať kadáverov úplne najviac. V novom zákone to stojí takto: „Správca komunikácie alebo užívateľ poľovného revíru .... je povinný odstrániť telo zvieraťa usmrteného alebo uhynutého na komunikácii.“ Všimnime si pojem „zvieraťa“. A pojem "odstrániť". 

Opäť sa tu vynára viacero pragmatických i výkladových dilem: Pozornosť je teda zameraná na komunikáciu v celej jej definovanej a projektovanej šírke i dĺžke podľa platných noriem. Ak je telo zvieraťa mimo definovanej komunikácie, hoci aj v tesnej blízkosti, správcovi či poľovníkom povinnosť nevzniká. 

 Užívateľ poľovného revíru má teda odstrániť telá všetkých zvierat len na komunikáciách, vedúcich iba priamo v poľovnom revíri. Mimo hraníc revíru to je ako? V pokračovaní cesty už za ukončením revíru (to je presne kde?) vzniká povinnosť správcovi komunikácie. Neoznačovanie hraníc poľového revíru privodí v praxi opäť kompetenčné spory typu: Choďte si pre to vy, my s tým už (ešte) nič nemáme, končiace odtiahnutím tela do krovia či do kanála pri ceste, spojené prípadne s tenkým zásypom z hliny, štrku a pod. Pôjde okolo fotograf, turista, hubár, cyklista a zo svojho mobilu oznámi nález polícii či útulku pre zvieratá – a všetko sa začne nanovo. 

 Poľovníci majú aj za hranicou revíru čiastočné povinnosti podľa zákona o poľovníctve, ktoré sa však týkajú už len výhradne uhynutej poľovnej zveri (ale nie uhynutých zvierat vo všeobecnosti) a je jedno či sa našli na komunikácii, alebo niekde inde, v poli, na lúke, v uliciach mesta a pod. Podľa tohto zákona sú poľovníci vlastníkmpoľovnej zveri a ako vlastníci majú kompletnú povinnosť voči nájdenej uhynutej poľovnej zveri a to úplne všade.

 Poľovníci samozrejme nie sú vlastníkmi iných uhynutých nepoľovných zvierat (spoločenských, chránených i hospodárskych), voči ktorým z toho dôvodu nevystupovali doposiaľ ako povinné osoby. Tu im však odteraz nový veterinárny zákon, buď nedopatrením, alebo zámerne, ukladá povinnosť odstrániť telá všetkých uhynutých zvierat - teda nielen poľovnej zveri, ale všetkých takých zvierat, ktoré sa nájdu na komunikácii v poľovnom revíri. Takže, ak nájdu na ceste, ale naozaj iba na ceste, a v poľovnom revíri uhynutú kozu, ovcu, koňa, sliepku, ježka, kunu, musia ich odstrániť. (Čo znamená „odstrániť“, je pojednávané nižšie). Mimo cesty v poľovnom revíri tieto nájdené nepoľovné a im nepatriace zvieratá odstrániť povinní nie sú, len ich musia (v pozícii nájomcu nehnuteľnosti, ktorú majú prenajatú na účely výkonu poľovníctva) ohlásiť v zmysle zákona štátnym veterinárom (nový § 29a).

Presnejšie: Podľa uvedeného poľovného zákona pretrvávajú teda poľovníkom naďalej tieto povinnosti: napr. „Zver uhynutá alebo inak usmrtená na nepoľovných plochách patrí užívateľovi najbližšieho poľovného revíru.“. Takže, ak sa poľovníci dozvedia, že kdekoľvek mimo poľovného revíru sa nájde uhynutý srnec, jeleň, diviak, líška, jazvec, majú povinnosť odstrániť ho z titulu, že im patrí. To hovorí veterinárny zákon starý i nový (§ 29, ods. 5). Problém je potom zistiť, kto je užívateľ najbližšieho revíru, ktorý revír je najbližší, komu z tohto revíru volať – a neraz to vedie ku kompetenčným hádkam medzi poľovníkmi, veď komu sa chce v sobotu večer naťahovať s nepoužiteľnou „zdochlinou“ . Alebo oznámenie ignorujú (autor píše na základe stoviek vlastných skúseností). 

 Teraz si položme otázku, čo môže znamenať pre správcov našich pozemných komunikácii v zákone uvedený pojem „odstrániť“ telá zvierat. Ide o odstránenie len z dôvodu, aby nevytvárali prekážku v cestnej premávke, t.j. odtiahnuť ich iba mimo vozovky, na krajnicu alebo do tesnej blízkosti cesty a potom nález predpísaným spôsobom povinne ohlásiť veterinárnej správe? Alebo majú telo z cesty fyzicky vyzdvihnúť a niekam do dočasného držania zaviezť? Kde? Alebo pojem odstrániť v tomto prípade znamená, že majú následne aj kompletnú povinnosť zabezpečiť (bezodkladný) odvoz spracovateľskou firmou a k tomu ešte aj za všetko zaplatiť? Ako najpravdepodobnejšia a najlogickejšia sa javí prvá a jednoduchá povinnosť: odstrániť telo z komunikácie jeho odtiahnutím mimo komunikácie za účelom bezpečnosti cestnej premávky. Prečo? Už aj z toho dôvodu, pre ktorý bola povinnosť odstraňovania tiel uhynutých zvierat prenesená na veterinárne správy. Totiž, odtiahnutím tela by sa mala primárna povinnosť správcov pozemných komunikácií končiť, a ďalšie kroky a úkony majú byť zverené odborným kádrom, veterinárnym správam, ktoré by obhliadkou nájdeného tela mali určiť príčinu smrti, možnú infekčnosť kadáveru, vylúčiť podozrenie z týrania či nelegitímneho usmrtenia, zistiť identifikačné znaky, čipovanie, tetovanie, označenie a vypátrať tak vlastníka zvieraťa. A vykonať aj konkrétne odborné úkony (dezinsekcia a dezinfekcia tela a okolia, uloženie tela do ochranného obalu a príslušne ho označiť).

 Hodno dodať, že v novom i starom veterinárnom zákone uvedený pojem „komunikácia“, resp. správca komunikácie je z hľadiska právnej presnosti nedostatočný. V našej legislatíve, najmä tej o cestnej premávke sa izolovaný pojem „komunikácia“ nevyskytuje. Áno, všetci dobre vieme, že vo veterinárnom zákone je myslená pod týmto pojmom cesta, ale pre presnosť a súlad s inými zákonmi a vyhláškami malo byť uvedené spojenie „pozemná komunikácia“.

 Veterinárnym správam, ako povinným zložkám ponúka nedostatočne premyslený veterinárny zákon aj iné možnosti výhovoriek, prečo nemusia konať pri výskyte nájdených živočíšnych vedľajších produktov. 

 Najprv uveďme text príslušných paragrafov:

§ 29a (1) Ten, kto zistí na nehnuteľnosti umiestnenie živočíšnych vedľajších produktov, ktoré je v rozpore s § 29 (ďalej len „nezákonné umiestnenie“), môže túto skutočnosť oznámiť regionálnej veterinárnej a potravinovej správe alebo obci, na ktorej území sa táto nehnuteľnosť nachádza.

(2) Vlastník nehnuteľnosti, nájomca nehnuteľnosti alebo správca nehnuteľnosti je povinný bezodkladne po zistení nezákonného umiestnenia oznámiť túto skutočnosť orgánom uvedeným v odseku 1.

(5) Regionálna veterinárna a potravinová správa na základe oznámenia vlastníka nehnuteľnosti, nájomcu nehnuteľnosti alebo správcu nehnuteľnosti, na ktorej došlo k nezákonnému umiestneniu, z vlastného podnetu alebo podnetu iného orgánu štátnej správy bezodkladne vykoná obhliadku nezákonného umiestnenia ... a zabezpečí odstránenie živočíšnych vedľajších produktov.

 Z uvedených odsekov vyplýva, okrem iného, aj toto:

a/ Že občan, ktorý zbadá či nájde na nejakom pozemku nejaké uhynuté zviera alebo časti tiel uhynutých zvierat, môže, no nemusí o tom upovedomiť veterinárnu správu alebo obecný úrad.

b/ No veterinárna správa ani na základe takéhoto oznámenia od občana-nálezcu (ak sa teda rozhodol nález oznámiť) nemusí konať nič (obec už vonkoncom nie), pretože čokoľvek konať a odstraňovať jej zákon ukladá iba za splnenia podmienky v odseku (5), t.j na základe oznámenia vlastníka nehnuteľnosti, nájomcu nehnuteľnosti alebo správcu nehnuteľnosti. V iných prípadoch (teda na základe informácie od náhodných oznamovateľov a nálezcov, ktorí nie sú vlastníci, nájomcovia či správcovia nehnuteľnosti) jej zákon pri precíznej interpretácii povinnosť odstrániť nález neukladá, (iba preposlať oznámenie obci, čo je však, ako bude nižšie uvedené, úplne zbytočné v niektorých prípadoch – obec povinnosť aktívne konať nemá, okrem prípadov, kedy je nález nájdený a uložený na obci patriacej nehnuteľnosti alebo ňou spravovanej komunikácii).

c/ Otrlejšie veterinárne správy si môžu dovoliť napríklad počas telefonického ohlasovania nálezu položiť náhodnému oznamovateľovi či nálezcovi otázku: „Ste vy vlastníkom, nájomcom alebo správcom parcely, kde ste kadáver našli? Nie ste? Tak fajn. Dopočutia!“.

d/ Slušnejšie veterinárne správy by sa mohli pokúsiť vyťažiť oznamovateľa otázkou Máte vedomosť o tom, kto je vlastníkom, nájomcom alebo správcom parcely, na ktorej ste kadáver našli? V prípade zápornej odpovede by takáto veterinárna správa nemala ostať ľahostajnou, ale by sa v záujme dobrej veci mala aktívne snažiť a zistiť, komu parcela patrí. Ak by sa jej to podarilo, mohla by nastať kuriózna situácia a napríklad takýto telefonát zo strany veterinárnej správy: „Dobrý deň, tu veterinárna správa. Hodnoverne sme zistili, že ste vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej podľa oznámenia leží telo uhynutého zvieraťa. Podľa veterinárneho zákona a jeho paragrafu 29a, odseku 2 ste od tejto chvíle povinný bezodkladne oznámiť túto skutočnosť veterinárnej správe. Dopočutia.“.

 Zostáva už len veriť, že dôvod, pre ktorý sa do novely zákona dostala povinnosť vlastníkov, správcov či nájomcov nehnuteľností oznámiť nález ŽVP veterinárnej správe alebo obci (hoci obec žiadne následné povinnosti aktívne, finančne či organizačne konať pri likvidácii nálezu v takomto prípade nemá) spočíva v múdrom predpoklade zákonodarcu (...žeby?), že obec má lepšie možnosti, ako zistiť, kto je vlastníkom, nájomcom či správcom nehnuteľnosti (katastrálna mapa, dôkladnejšia znalosť prostredia, evidencia budov a pod.), na ktorej bol nálezcom nájdený a aj obci oznámený výskyt uhynutého tela. Obec následne upovedomí vlastníka, nájomcu či správcu o tomto náleze a o jeho povinnosti oznámiť to veterinárnej správe alebo obci a to bezodkladne. A vlastník môže, opäť kuriózne, ihneď obecnému úradníkovi odpovedať: „Tak vám to teda oznamujem!“. 

 O oznámených nálezoch sa majú podľa zákona veterinárne správy s obcami do 48 hodín vzájomne informovať (podľa paragrafu 29a, ods. (3). Čo však urobí obec s takým, pre ňu zbytočným oznamom od veterinárnej správy? Hodí ho do koša alebo archivuje v predpísanej desaťročnej lehote? Skôr sa zdá pravdepodobnejšie, že autori novely zákona sa spoliehali aj na to, že keďže veterinárne správy nie sú mimo obvyklej pracovnej doby (Po-Pi, 7-15 h.) spravidla telefonicky prístupné (okrem trvania dočasných mimoriadnych núdzových opatrení a pod.), tak nálezca kadáveru a či vlastník nehnuteľnosti, na ktorej sa kadáver našiel, oznámi nález aspoň obecnému úradu (hm, mávajú pritom také isté, ba ešte redšie úradné hodiny...) a tá už potom, niekedy po skončení víkendu či sviatkov, dá veterinárom vedieť... A zdochlinka sa medzitým rozkladá a smrdí čoraz viacej...
 Nuž, keď môže mať v Martine vyše dvadsať rokov nonstop pohotovosť na živé (zdravé i poranené) i mŕtve zvieratá jeden človek, prečo by armáda štátnych úradníkov nemohla mať rozdelené služby tak, aby bol niektorý z nich vždy na linke? A uvedený jeden človek v Martine je v trvalej pohotovosti nielen na telefonický príjem informácií a podnetov, ale aj na ich okamžité výjazdové terénne riešenie. Tak to má byť!

 PRIPOMIENKA OKTÓBER 2020 Odstraňovanie kadáverov

Ako bolo opísané v blogu, veterinárne správy sa vo veľkej miere úspešne snažia alibisticky sa zbavovať svojej povinnosti. Jeden príklad za všetky: mestská polícia informovala veterinárnu správu o výskyte troch mŕtvych holubov na miestnom sídlisku. Odpoveď znela: My riešime len od 5 kusov vtákov a viac....
 A tak beží všetko tak, ako kedysi. Stovky neodstránených mŕtvych tiel zvierat pri cestách, na poliach, mačiek na sídliskách. Poprosím o odpoveď tých, ktorý novelu zákona vymysleli... ako to mysleli..., čo máme robiť a pod.

Povinné pristúpenie k vlastníctvu? Nový právny vzťah?

 Po nahliadnutí do Listiny základných práv a slobôd, detto Ústavného zákona, Ústavy SR možno zistiť, že vždy a všade sa píše o práve vlastniť majetok, následne o možnostiach jeho obmedzenia, užívania, spôsoboch nadobúdania, pričom sa predpokladajú také samozrejmé danosti, že vlastniť majetok je prirodzenou potrebou, túžbou, záujmom a vnútornou tendenciou človeka ako takého, získanou v rámci vývoja ľudského druhu. Uvažovať o vlastníctve z inej stránky, ako o povinnosti vlastniť majetok, alebo, že ho napríklad možno niekomu povinne vnútiť, to história kultúrneho ľudstva nepozná. Rovnako ani to, že vlastníctvo možno niekomu úradne prisúdiť, a to aj napriek jeho nezáujmu, či prejavenému odporu.

Jednou zo základných zásad súkromného práva je zásada "Autonómie vôle" - na tomto mieste nie prosím, ale žiadam, aby si túto zásadu tvorcovia veterinárnej legislatívy naštudovali a riadili sa ňou.

 Je prirodzene zrejmé, že vo všeobecnosti sa o vlastníctvo hmotného voľného a ponúkaného dispozičného majetku (dovtedy iného vlastníka) môžu subjekty na základe vlastnej vôle a slobodného rozhodnutia súťaživo aj nesúťaživo uchádzať, veď (takmer) každý majetok predstavuje určitú hodnotu, ktorú možno užívať, zužitkovať, či sa len z neho tešiť alebo sa jeho prostredníctvom aj obohacovať, či ho so ziskom predať a pod. A predsa sa nájdu ponúkané hnuteľnosti, ktorých potencionálne vlastníctvo môže vytvárať už vopred negatívny odstup a nezáujem, pretože také vlastníctvo by bolo spojené so zanedbateľným hodnotovým ziskom, zníženou, až nulovou použiteľnosťou, alebo s finančnými stratami, neproduktívnymi nákladmi, a to v dlhšom časovom v horizonte, napríklad aj viac ako desať rokov (napríklad v prípade živých spoločenských zvierat, ktorých je v našej spoločnosti zjavný prebytok oproti počtu záujemcov o ne). Je zrejmé, že takéto dispozičné predmety vlastníctva možno pri nedostatočnom záujme ponúkať hoci aj zadarmo, no potrebný počet záujemcov nepritiahnete. O tom bude pojednávané nižšie.

 Ústava teda hovorí o práve vlastniť majetok, o nútenom obmedzení vlastníctva, a to výhradne na základe zákona. Určuje aj, „ktorý ďalší majetok ...., nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti...., verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce, určených právnických osôb alebo určených fyzických osôb“. Všimnime si oba hrubo označené pojmy: a) právo vlastniť – a teda nikde a nikdy ani len neprichádza do úvahy povinnosť vlastniť, b) môže byť – a teda nie musí byť, a iba, t.j. určený majetok môžu vlastniť len určené subjekty (a nikto iný).

 Naprieč celou legislatívou sa vinú vlastnícke práva a ich obmedzenia, určujúce, kedy vlastníctvo niektorého majetku niektorými subjektmi nie je vhodné, potrebné, resp. nie je pre spoločnosť žiadúce, aby ho mohol vlastniť absolútne každý. Nikde sa nepíše o tom, že niekto je povinný vlastníctvo strpieť, prijať. Aj Občiansky zákonník, ktorý hovorí o spôsoboch nadobudnutia vlastníctva („Vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom) uvažuje výhradne v rovine „možno nadobudnúť“ a teda nie, že nejaký subjekt vo všeobecnosti musí vlastníctvo nadobudnúť, pričom použité slovné spojenie „možno nadobudnúť“ implicitne v sebe obsahuje slobodnú voľbu, slobodné rozhodnutie, dobrovoľnosť a záujem nadobúdateľa, a následne aj spôsob, ako sa dá vlastníctvo nadobudnúť. O povinnom nadobudnutí vlastníctva či povinnom pristúpení k majetku sa Občiansky zákonník vôbec nezmieňuje, pretože takáto absurdita sa ani len v teoretickej rovine nikdy nepredpokladá. Dokonca sa pripúšťa aj dobrovoľne a slobodne odmietnuť a vzdať sa zdedeného majetku, o ktorý právoplatný dedič z akéhokoľvek dôvodu nemá záujem. 

 Z celej filozofie práva, spravodlivosti (aj ohľadom vlastníctva) vyplýva logický a jednostranný princíp: že každý má právo vlastniť majetok – a zároveň, že nikto nemá povinnosť vlastniť majetok. A že teda ide výhradne o akt dobrovoľnosti zo strany nadobúdateľa.

 Aj tá klauzula Občianskeho zákonníka, ktorá uvádza, že vlastníctvo možno (teda opäť upozornime na možnosť slobodnej voľby a slobodného rozhodnutia) nadobudnúť rozhodnutím štátneho orgánu nie je myslená v rovine vnútenia vlastníctva, ale rieši okolnosť, kedy o vlastníctvo konkrétneho nálezu sa teoreticky môže usilovať viacej subjektov naraz alebo kto sa po uplynutí z Občianskeho zákonníka vyplývajúcej lehoty 1 roka stane právoplatným vlastníkom dovtedy uschovávaného nálezu. Podobne ide aj o prípady nadobudnutia majetku vydržaním. Rovnako možno interpretovať nadobudnutie vlastníctva „na základe iných skutočností ustanovených zákonom“ – aj tu je text viazaný na predchádzajúcu časť toho istého vyššie citovaného paragrafu, znejúcom, že vlastníctvo len možno nadobudnúť. A teda nikto nemusí!

 Všetko, v tomto štáte jestvujúce, hnuteľné či nehnuteľné, nájdené, opustené, stratené – ak to už nik nechce (hoci má aj skrytého, neznámeho, k vlastníctvu sa nehlásiaceho vlastníka) musí finálne buď ihneď (po opustení) alebo po povinnej vyčkávacej lehote (ako stratené) niekomu preklúziou pripadnúť na ťarchu. A tým konečným vlastníkom, opatrovateľom, konečnou inštanciou, respektíve rozhodcom, čo naďalej s nechceným i chceným majetkom, nemôže byť nikto iný, ako štát. Štát, ako originálna zriaďovateľská, organizačná autorita.

 Vo veterinárnom zákone uvedenom povinnom pristúpení obcí k vlastníctvu odchytených túlavých psov po skončení trojmesačnej úschovnej lehoty sa štát dopustil bezprecedentného násilného aktu ustanovenia a vnútenia povinného vlastníctva – a to neštátnym subjektom, ktoré je teoreticky asi možné len v diktátorských, autokratických režimoch, ale nie v slobodných demokratických krajinách, viazaných množstvom medzinárodných dohôd o právach, v ktorých je zakódovaný princíp slobody a následne aj dobrovoľnosti vlastníctva. Princíp je viazaný na všetky subjekty – individuálne osoby, rovnako tak subjekty, do ktorých sa občania spájajú a vytvárajú tak rôznorodé spoločenstvá, vrátane územných samospráv a samospráv obcí.

 - - - 

 Keďže zákonodarca neuviedol tieto zásadné, vlastníctvo meniace legislatívne zmeny, zasahujúce do doteraz platného Občianskeho zákonníka priamou zmenou Občianskeho zákonníka (OZ), ani ich neuviedol v inom zákone obvyklým spôsobom (napríklad, že: „V Občianskom zákonníku v § 135 „sa dopĺňa...“ alebo „sa vkladá...“, či „sa mení...“), ale ich do legislatívy voviedol len úpravou veterinárneho zákona (čím sa dostáva veterinárny zákon do rozporu s Občianskym zákonníkom)  využijúc a spoliehajúc sa pri tom na princíp kolízneho uprednostnenia zákona novšieho pred starším a zároveň aj na princíp uprednostnenia konkrétnejšej normy (veterinárny zákon) pred normou všeobecnejšou (občiansky zákonník)  tak napriek uvedenému bude nevyhnutné - najmä v dôsledku zakomponovania dvoch nových a odlišných statusov do novelizovaného veterinárneho zákona (nálezca resp. schválená osoba na odchyt zviera) -  nastávajúci stav hodnotiť a prakticky riešiť v troch možnostiach 

1./ tak, že ak existujú priame svedecké dôkazy alebo aspoň vierohodné indície, že nájdený pes bol opustený (napr. pes uviazaný v lese na privozórne vodidlo či reťazou ukotvený o strom), stáva sa od okamihu jeho opustenia vlastníctvom štátu, ktorý môže v krátkom čase rozhodnúť, ako s nim ďalej bude nakladať (držanie zvieraťa v štátnom zariadení, ponuka pre záujemcov z dôvodu prebytočného majetku, prípadne zmárnenie), pozri POZNÁMKU č.1

2./ tak, že vlastníctvo pôvodného vlastníka k nájdenému (pravdepodobne stratenému) túlavému zvieraťunájdenému jeho nálezcom (a teda nie odchytenému schválenou osobou) aj naďalej pretrváva počas lehoty 1 roka po tom, ako ho nálezca povinne odovzdal štátnemu orgánu, pričom naďalej pretrváva aj povinnosť štátu prijať od nálezcu ním nájdený nálezŠtát sa v tomto prípade po uplynutí lehoty 1 roka od nálezu (a teda nie odchytu) stáva vlastníkom nálezu (§ 135 OZ). (Takýto nájdený pes nepodlieha ani povinnosti jeho zaregistrovania do registra odchytených túlavých zvierat, nakoľko sa nedostal do náhradnej starostlivosti odchytom.) 
Pri tomto výroku sa zjaví námietka zákonodarcu, že uvedený postup podľa § 135 OZ bol v prípade živých zvierat zrušený a anulovaný práve doplnením OZ § 119, ods. (3) klauzulou o živom zvierati („.....Na živé zviera sa vzťahujú ustanovenia o hnuteľných veciach; to neplatí ak to odporuje povahe živého zvieraťa ako živého tvora.), podľa ktorej povaha živého zvieraťa je hodná osobitného zreteľa, prístupu a to tak, že lehota jedného roka je (podľa dôvodovej správy v návrhu novelizovaného zákona ) príliš dlhá, a aby zviera netrpelo, skrátili ju zákonodarcovia na 3 mesiace. Ako to však už býva, zákonodarca v dobrom úmysle toho viac pokazil, ako napravil – pozri POZNÁMKU č.2. Legislatívou navodený nový stav môže v realite znamenať pre zvieratá viac utrpenia, než tak bolo (teoreticky i prakticky) doteraz.

3./ tak, že nové ustanovenia veterinárneho zákona o odchyte túlavých zvierat zmluvnou schválenou osobou; o odovzdaní odchyteného túlavého zvieraťa schválenou osobou do zmluvného útulku; o povinnosti zaregistrovať každé odchytené túlavé zviera do registra odchytených túlavých zvierat; o prechode vlastníctva odchyteného (a teda v tomto prípade nie nálezcom nájdeného) túlavého zvieraťa do vlastníctva obce platia výhradne a iba v prípadoch: a) aktívneho objednaného a obcou vyžiadaného odchytu túlavých zvierat, b) túlavých zvierat podľa vyhlášky 123/2008, c) odchytu schválenou osobou, d) odchytu na území obce, s ktorou má schválená osoba uzavretú zmluvu, e) ak schválená osoba odchytené túlavé zviera umiestnila do vlastnej alebo zmluvnej karanténnej stanice resp. útulku, f) ak sa vlastník odchyteného túlavého zvieraťa neprihlásil o zviera po dobu troch mesiacov od jeho odchytu schválenou osobou. 

Nálezcom nájdené zviera a nálezcom odovzdané zviera ďalšiemu subjektu (povinný prijať nález je štátny orgán, útulok nie – obci nový veterinárny zákon povinnosť prijať nález síce ukladá, ale je to v rozpore s platným OZ) nie je zviera odchytené, a nie schválenou osobou, a preto sa naň nevzťahujú žiadne ustanovenia nového veterinárneho zákona, týkajúce sa odchytených túlavých zvierat. Na nálezcom nájdenom zvierati nebol vykonaný žiadny odchyt. 

POZNÁMKA č.1 Skúsenosti z praxe ukazujú, že vo väčšine prípadov je komplikované až nemožné určiť, či bol pes vyhodený-opustený alebo je len stratený. Aj v prípade zjavnej opustenosti sa vynára viacero právnych teoretických pochybností. Nájdené i odchytené zviera nemožno a priori zaradiť z právneho hľadiska medzi opustené a to aj napriek istým vonkajším znakom a svedectvám, nasvedčujúcim, že k opusteniu došlo  avšak nie je možné vierohodne zistiť, či ho naozaj opustil jeho vlastník alebo niekto, kto vlastníkom nebol, ale so zvieraťom v danom čase disponoval, napr. zlodej po krádeži zvieraťa, alebo či zviera opustil jeho vyhodením jeden člen rodiny bez súhlasu či vedomia ostatných členov rodiny, no najmä bez súhlasu toho člena rodiny, na ktorého je pes evidovaný na obecnom úrade resp. je uvedený v centrálnej databáze spoločenských zvierat ako vlastník, čo uviedol pri čipovaní – opustenie a zbavenie sa vlastníckych práv má právnu účinnosť iba vtedy, keď ho vykoná takýto právoplatný vlastník, respektíve niekto so súhlasom vlastníka (veterinárny zákon opustenie výslovne zakazuje). Z praktického hľadiska však nemý význam pátrať po týchto skutočnostiach.
Ak bol akt opustenia v konkrétnom prípade dostatočne preukázaný, tak v takom prípade sa vlastníkom opusteného zvieraťa stáva okamžite štát a má sa oň starať v zmysle platnej legislatívy: vo vlastných zariadeniach (a teda nie v obecných a občianskych útulkoch) a za vlastné, t.j. štátne prostriedky  nie teda za peniaze obcí, združení. 
A ak sa dôvodí, že všetky nájdené zvieratá sú považované automaticky za opustené (čo je obvyklá rétorika ochrancov zvierat), tak paragrafy veterinárneho zákona starého i nového, i jeho vykonávacia vyhláška 123/2008 a nakoniec aj všetky tie obecné či občianske útulky sú nonsens. Opustená vec pripadá ihneď štátu. 

POZNÁMKA č. 2 Keďže nálezy živých zvierat sú nálezy s vyššou ochranou kvality ich držania, úschovy, starostlivosti a pohody, legislatívci sa – aj pod nátlakom ochranárskej obce – rozhodli formálne navodiť stav tejto zvýšenej kvality. Takže, na jednej strane je tu dobre myslená snaha citlivo narábať a zaobchádzať s nájdenými zvieratami, živými tvormi, no na druhej strane – paradoxne v značnom protiklade s týmto deklarovaným zámerom – určili zákonodarcovia nepriamo v niektorých prípadoch psov necitlivý zákonný postup viacerých vlastníckych zmien, zmien prostredia držania psov, vynútené adaptácie na tieto zmeny a pod., čo možno ľudskou optikou v spojení so znalosťami etológie vystihnúť pojmom páchanie zrady na zvieratách. Príroda nepozná stav, aby člena vlčej svorky niekto previedol do svorky inej a určil mu: „Tu budeš teraz žiť!“.
 Celý postup s nájdenými túlavými psami je reťazcom pre psa nie vždy len príjemných pocitov, v rámci ktorého sa na začiatku odchyteného túlavého zvieraťa zmocní (často aj proti odporu zvieraťa – inak sa to však nedá) jemu úplne cudzia osoba, čím mu bol privodený prvý, no uznajme, že nevyhnutný stres. Rovnako uznajme, že približne polovica nájdených psov prejavuje aj zo stretnutia s cudzou osobou prítulnosť až radosť (autorovi prešli rukami za 25 rokov praxe tisícky zvierat). Ak však zviera prejavuje odpor voči snahe fixovať ho, miera stresu je priamo úmerná okolnostiam jeho odchytu (napríklad uzavretý priestor bez možnosti úteku – oplotený dvor, objekt, miestnosť), kde uvedomovanie si nemožnosti úteku navodzuje u väčšiny psov nevyhnutnosť obranných agresívnych reakcií (od prejavov a signálov – cerenie zubov, cez nevýrazné chňapanie po odchytovej technike, vôdzke, až po aktívny agresívny odpor). Za účelom zjemnenia tejto pre psa ošemetnej záležitosti veľa záleží od odchytového pracovníka, najmä od jeho skúsenosti, poznania a predvídania správania psov, ešte viacej od jeho trpezlivosti – veľakrát postačuje zotrvať so psom v miestnosti či uzavretom objekte bez akýchkoľvek aktivít, nevšímavo voči psovi kratšiu či dlhšiu dobu a psík môže sám prejaviť snahu o kontakt, vidiac, že mu zo strany odchytávača nič nehrozí, a dá sa opatrne uviazať na vôdzku. Ak sa to takto podarí, je to fajn. Ak sa musí použiť násilnejší a ráznejší zákrok – nič vážne sa nestalo, na to sa neumiera. Nasleduje naloženie psa do automobilu (aj tu približne polovica psov prejavuje odpor), transport a jeho príchod a vyloženie v útulku, t.j. v psovi cudzom prostredí, kde sa ho zmocnia ďalší cudzí ľudia. Tento stres je spravidla v útulku ešte znásobený prítomnosťou veľkého počtu jemu cudzích psov. To sú však doposiaľ všetko nevyhnutné záležitosti. Nasleduje buď krátka, alebo zdĺhavá adaptácia na nové prostredie (niekedy sa adaptácia vôbec neukončí). Pobyt v útulku spravidla nie je žiadne terno: zriadenci nemajú dostatok kapacít, času a priestoru venovať sa každému psíkovi aj individuálne a to v miere, ktorú psík na plnohodnotné prežívanie potrebuje. Prichádza deprivácia z nedostatočného napĺňania všestranných potrieb, z nemožnosti odstupu od cudzích psov, z nemožnosti úteku, z nepostačujúcej kvality života – každý psík v útulku sa takmer neustále niečoho domáha a požiadavky sú mu splnené len čiastočne. (Prežívanie, najmä v koterci s občasným vypustením je nedostatočné a hraničí s trápením psíka. Ak sa bojuje proti držaniu psov na reťaziach, autor bojuje aj proti ich držaniu v kotercoch. Útulku nemôžu byť akousi posvätnou pôdou, v ktorých sa pod rúškom pomoci a záchrany zvieratám porušujú, potláčajú a ignorujú základné etologické princípy a požiadavky.) Tu začínajú problémy, na ktoré chce táto POZNÁMKA poukázať. V preplnených slovenských útulkoch sa príliš často stáva, že buď je náš novic umiestnený do koterca s cudzími psami, prípadne je po niekoľkých dňoch prevezený z dôvodu preplnenosti útulku do vyhliadnutej tzv.„dočasky“, t.j. domácej starostlivosti v ochotnej rodine. Opäť nové prostredie, nové tváre. Dočaska znamená, že psíka si v rodine nechcú natrvalo ponechať (občas sa tak stane), ale si z útulkom dohodnú dobu, počas ktorej budú psíka prostredníctvom sociálnych sietí ponúkať záujemcom. Ak dohodnutá doba uplynula, pes ide buď naspäť do útulku, alebo sa hľadá dočaska ďalšia. Otázka znie: ako môžu osoby, ktoré nahovárajú okoliu i samým sebe, že sú milovníci a znalci zvierat, takto bezohľadne pristupovať k cítiacim tvorom, stresovať ich ďalšími a ďalšími zmenami osôb, rodín, prostredí a pod.? A ak sa aj záujemca o psa z útulku či z dočasky nájde, tak po tejto ďalšej nevyhnutnej, ľahšej či náročnejšej adaptácii u cudzích ľudí a v cudzom prostredí, to nie vždy znamená pre psa definitívne víťazstvo. Približne štvrtina psov z útulkov ide skôr či neskôr z nových rodín do iných rodín (nepripravenosť chovateľa, unáhlenosť v záujme „záchrany“ psa, nevhodné správanie osvojeného psa – susedov obťažujúce zvukové prejavy, nedostatočné hygienické návyky – vyprázdňovanie sa v byte, neschopnosť psíka zniesť dennú dávku osamotenia a odlúčenia od jeho ľudskej „svorky“, prejavujúca sa devastáciou dostupného zariadenia, nábytku, obuvi a zvukovými prejavmi v snahe privolať svoju nevernú a psa zrádzajúcu svorku a pod.). Psi, prevzatí z útulku či z dočasky do rodinných domov (pričom si zriadenci útulkov nedostatočne preverili a preverujú pomery a podmienky, do ktorých psa zverujú) neraz nachádzajú slabiny oplotenia dvora a začína sa séria pravidelných útekov, potuliek po dedine, meste, spojených s dopravnými nehodami, nekonečnými výjazdmi útulkových pracovníkov (spravidla nie toho útulku, ktorý psa odovzdal do rodiny záujemcu). Pes končí ako inzerovný na stránke BAZOŠ, pričom sa zámerne zatajujú jeho rôzne „necnosti“ a následne ide z jednej rodiny do druhej, končiac v koterci u vidiečana, ktorý sa na neho ulakomil, keďže bol ponúkaný zadarmo. Ak sedliačikovi pes nestráži a „nehlási“, je ponúkaný ďalej.
 Ak bude podľa nového veterinárneho zákona pes z útulku po trojmesačnej, zákonom nastolenej dobe prevedený a odovzdaný do vlastníctva obce, v ktorej bol nájdený (§ 22, ods. (17) veterinárneho zákona) opäť sa môže spustiť opísaný kolobeh – obec o psa záujem nemá, a pokúsi sa mu preto nájsť záujemcu – je jedno akého, len nech sa ho už zbavia.... Toto všetko sa deje bez ohľadu na psychiku, citlivosť zvieraťa – živého tvora, bez ohľadu na jeho fixáciu na prostredie i osoby, bez ohľadu na smútok z násilného pretrhnutia tejto vytvorenej väzby – to všetko údajne v záujme jeho záchrany, keď idea „záchrany“ a jej napĺňanie je povýšené nad samotné objekty záchrany, nad zvieratá, ktoré sú im podľa naivných ochrancov za toto všetko, čo s nimi stvárajú, ešte aj vďačné (ponuka psa napríklad po šesťročnom pobyte v útulku je ukážkou stupidity a surovosti). SLOVOM: tí, ktorí sa usilovali dať do legislatívy klauzulu o cítiacich a vnímavých živých tvoroch s týmito tvormi neraz zaobchádzajú ako s bezduchým vrecom zemiakov. A nový veterinárny zákon im v tom účinne napomáha.

Opatrenia, riešiace premnoženie spoločenských zvierat

 Pri tvorbe novely veterinárneho zákona nastal pozoruhodný proces, v ktorom sa naplno a zreteľne prejavili účelové sofistikované postupy pri uvažovaní tvorcov legislatívy. 

 Štátne orgány a celý príslušný pôdohospodársky rezort si postupne čoraz viacej, po troch desiatkach rokov nečinnosti, alibizmu a výhovoriek, začal uvedomovať a aj potichu priznávať platnosť a neodvratnosť toho ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré hovorí, že nájdené zvieratá (rovnako ako iné nájdené a opustené veci) nepatria po ich náleze do rúk ochranárskych združení či obcí, ale pod kuratelu štátneho orgánu (veterinárnych správ), a že sa tomuto, už čoraz známejšiemu právnemu faktu v budúcnosti asi nebude dať vyhnúť tak, ako sa to robilo doteraz. A že tieto nájdené zvieratá majú štátne orgány povinnosť prijať, držať ich (samozrejme, že vo svojich vlastných alebo prenajatých priestoroch), starať sa o ne počas jedného roka a ak sa ich pôvodný vlastník nenájde, stáva sa ich vlastníkom po uplynutí tejto lehoty on, štát. (Prvým priznaním si toho sú aj začínajúce sa aktivity pri budovaní a zriaďovaní štátnych karantén, pričom pred médiami sa úradníci pre istotu už vopred vyhovárajú, ba dali si to aj do zákona, že budú slúžiť výhradne pre zvieratá po nariadených veterinárnych opatreniach t.j. zhabané, pozorované a pod.). No a keď si rezort s hrôzou uvedomil, o aké tisícky nájdených, vyhodených, nechcených, túlavých, zhabaných psov a mačiek by sa musel počas každého roka podľa Občianskeho zákona starať pod vlastnou kuratelou, vo vlastných priestoroch, s vlastným personálom, z vlastného rozpočtu a to počas poriadne dlhej lehoty 1 roka (a následne ešte aj donekonečna riešiť neriešiteľnú dilemu Čo ďalej s nimi?), začali múdre, štátom platené hlavy vo svojich kanceláriách rýchlo vytvárať možné kľučky, aby si túto obludnú starosť v budúcnosti zľahčili. Vznikol tak najprv nápad skrátiť dobu držania „živých nálezov“ z jedného roka na tri mesiace (nevedno, kde túto lehotu nabrali, asi sa niektorému úradníkovi prisnila..., keby už aspoň dali lehotu 2 mesiacov, aby to ako-tak zosúladili s inou platiacou legislatívou, vyhláškou 123/08), pričom kým sa o tieto nálezy namiesto povinného, ale pasívneho štátu starali doteraz pod ťarchou reality dobrovoľne suplujúce občianske združenia i obce vo svojich útulkoch, tak táto dlhá doba štátnym úradníkom až tak neprekážala..., (resp. vôbec neapelovali na jej dodržiavanie). To až teraz, keď im hrozí, že by mali konečne a povinne začať konať oni. A preto si v rámci kľučkujúceho zľahčovania povedali: No, keďže máme legislatívu „v rukách“, problém to nebude, rozhodneme si tak, ako MY potrebujeme a ako to NÁM, štátnym orgánom vyhovuje. A tak sa vo viacerých zverejnených predkladacích i dôvodových správach počas celého tohto novelizačného legislatívneho procesu od roku 2017 uvádza, že sa lehota sa skracuje na 3 mesiace (treba podotknúť, že bez uvedenia zmeny priamo v Občianskom zákonníku, alebo sprostredkovane vo veterinárnom zákone obvyklým spôsobom: „V Občianskom zákonníku v § 135 „sa dopĺňa...“ alebo „sa vkladá...“, či „sa mení...“), a zároveň sa v dôvodových správach priznávalo, že koncovým vlastníkom sa po uplynutí tejto lehoty naozaj stáva štát. No budiž, mohlo by byť.... No ale potom v štátnej kancelárii vznikli v tejto veci ďalšie „dobré“, t.j. zľahčujúce nápady. A čo a načo budeme, my, štát, stavať toľko vlastných zariadení, karantén...? Zneužijeme na to tie všetky už jestvujúce obecné útulky, karantény a aj útulky dobrovoľných občianskych združení, žijúce z obecných rozpočtov, zbierok, darov, príspevkov, ktoré nás už doteraz viac ako dvadsať rokov vo svojej naivite nahrádzali. A keďže máme legislatívu „v rukách“, zbavíme sa v prvom rade povinnosti prevzatia nájdených nálezov zvierat, v druhom rade aj skutočnosti, že štát sa po uplynutí predpísanej lehoty stáva vlastníkom nájdených zvierat. Ako na to? Nariadime vo veterinárnom zákone (teda opäť bez uvedenia zmeny priamo v Občianskom zákonníku alebo odkazom vo veterinárnom zákone, meniacom Občiansky zákonník) obciam, že sa musia o nájdené a odchytené túlavé zvieratá postarať oni. Organizačne a aj na vlastné náklady. A teda už nie my, štátne orgány. No a obce, ktoré nemajú vlastné karantény, útulky, budú musieť buď uzavrieť zmluvu (o prevzatí, úschove a starostlivosti) s inými obecnými alebo amatérskymi občianskymi útulkami, alebo bude obec musieť už len akceptovať tú zmluvu, ktorú medzitým uzavrela obcou zvolená schválená osoba so zvoleným útulkom. Nariadime to aj bez opýtania a nevyhnutného súhlasu dotknutých nielen obcí, ale najmä vlastníkov útulkov. Nariadime im to aj bez poznania faktov, bez logickej úvahy, či to je vôbec reálne vykonateľné. A nakoniec, aby dielo právnej skazy zavŕšili úplne, navrhli do nového zákona, v rozpore s Občianskym zákonníkom, klauzulu o tom, že nie štát sa nakoniec stáva definitívnym vlastníkom nechcených zvierat. (pozri nižšie)

 Aby bolo jasné: Žiadna obec so svojím obecným útulkom nie je povinná riešiť problémy iných obcí s nájdenými psami a už vonkoncom nie zmluvne. Aj keby mala útulok úplne prázdny – to je ich vlastná vec. Keďže to už štát takto neseriózne vydumal a preniesol všetko na obce, tak keď si mohla zriadiť útulok tá obec, ktorá ho už má, tak rovnako si ich teraz môžu zriadiť tie obce, ktoré ho ešte nemajú. A nenaliehať na im nepatriace útulky, aby (dokonca zmluvne a teda záväzkovo cez schválené osoby ) riešili problémy v ich obci. To rovnako platí aj pre útulky občianskych združení. Ako obecné, tak i ochranárske útulky si slobodne rozhodujú a rozhodnú o plošnom rozsahu vlastných aktivít. To je nespochybniteľný princíp. Ale k čomu by toto všetko viedlo, aby si všetky obce stavali svoje útulky? Aký by mala takáto atomizácia zmysel? Žiadny. Všetko má totiž odborne, personálne, finančne priestorovo, časovo i celoplošne pokryť štát. Všetky iné, neštátne riešenia, vrátane tých v novom zákone, nemajú žiadnu priechodnosť a perspektívu. Bude ešte dlho trvať, kým na to empiricky, racionálne i právne prídeme?  

 Otázka je, či vôbec pouvažoval niektorý štátny úradník týmto rozumným spôsobom: Ozaj, a čo keď útulky odmietnu aj uzavrieť zmluvy so schválenými osobami, aj zvieratá prijať? Veď buď sú stále preplnené, alebo oprávnene odmietnu aj bez udania akéhokoľvek dôvodu. Majú na odmietnutie právo. Pretože naozaj ich nemožno do zmlúv nútiť, najmä vzhľadom k tomu, že spravidla, a teda vo väčšej miere, ide o útulky dobrovoľných občianskych združení, ktoré si o zábere vlastných aktivít rozhodujú samé. A útulky, patriace obciam, taktiež odmietnu aj zmluvy, aj prijímanie zvierat z iných obcí – majú nadostač starostí so zvieratami vo vlastnej obci. (No, starostovia obcí s vlastnými útulkami ešte netušia, že ich čaká podhadzovanie nikým nechcených a neprijatých zvierat na územie ich obce zo všetkých blízkych či vzdialených obcí, ktoré útulky nemajú). 

 Úradníci si vo svojom potešení z toho, ako to dobre vymysleli, nedokázali ihneď a vopred predstaviť i uvedomiť, aká je to úloha reálne nesplniteľná. Zhruba 75 karantén a útulkov, dočasiek, s celovou okamžitou kapacitou na ani nie 2-tisíc psov; počas jedného roka na cca 5-tisíc psov; no pri obvyklom porušovaní kvantitatívnych i kvalitatívnych predpisov bezohľadne, necitlivo natlačia počas roka do podlimitného počtu kotercov aj viac ako 15-tisíc psov, cítiacich tvorov, tzv. živé bytosti. A táto poddimenzovaná kapacita má vraj zmluvne riešiť všetkých 2900 obcí Slovenska.... (Apropo: so 150-tisícmi nechcených psíčat ročne, mačičiek ešte dvakrát viac.) V každom okamihu dňa, roka, sa v našich obciach voľne a bez dozoru pohybuje približne 30-tisíc psov! A cca 300-tisíc mačiek. Z nich definíciu „túlavých zvierat“ podľa vyhlášky 123/2008 spĺňa približne iba 10 % pobiehajúcich psov (väčšinou je totiž vlastník známy a ide o psov po opakovaných pravidelných útekoch a benevolencii vlastníka či priamo po zámernom vypúšťaní na ulicu zo strany vlastníka), u mačiek skoro všetky (na zistenom mieste ich výskytu, nálezu nie je známy ich vlastník, držiteľ).

(Autor tohto textu je pri dôslednom a 24 hodinovom plnení funkcie zabezpečovania verejného poriadku v súvislosti so zvieratami denne atakovaný približne desiatimi požiadavkami na vyzdvihnutie a elimináciu živých zvierat bez dozoru vodiacej osoby, spojených s okamžitým výjazdom na preverenie podnetu na udanom miesto výskytu, aj v noci – ak by takto rovnako zodpovedne a bezodkladne pristupovali obce od 1. septembra 2018 ku každému podnetu zo strany verejnosti a reagovali by okamžitým privolaním a aj platením objednanej a zmluvnej, pritom podnikateľsky sa správajúcej schválenej osobe, plánovaný celoročný rozpočet by vyčerpali za cca 1 mesiac.)

 Zákonom stanovená línia je nevykonateľná, nesplniteľná, a sama o sebe až nekorektná. Problematika sa dostane do ešte horšieho štádia, než tak bolo doteraz.

 To však nebolo zo strany štátnych úradníkov v rámci zľahčovania a zbavovania sa povinností všetko: v poslednej fáze legislatívneho procesu prišiel niekto konkrétny s geniálnym nápadom, aby vlastne po navrhovaných troch mesiacoch pobytu odchytených zvierat v útulkoch nezostali tieto zvieratá na celkovú ťarchu štátu (podľa doteraz platného Občianskeho zákonníka), ale aby bolo ich vlastníctvo radšej veterinárnym zákonom prisúdené tým obciam, v ktorých boli odchytené! (Opäť bez uvedenia zmeny priamo v Občianskom zákonníku alebo prostredníctvom veterinárneho zákona, meniaceho text Občianskeho zákonníka). Úžasná taktika! Nebudeme riešiť ani tak rozsah a príčiny problému (hoci možnosti, páky, inštrumentár štát má), ale riešenie všetkých následkov prevedieme zákonom na plecia iných... Štát sa takto elegantne zbavil štekajúcej, mraučiacej a „káliacej“ zodpovednosti, a keďže má legislatívny proces naozaj v rukách, stalo sa! Bez toho, aby si uvedomili, čo spoločnosť a starostov obcí čaká, či majú na to podmienky, ochotu, vôľu, súhlas, či to ústavné je alebo nie.

 Tušia legislatívci, aké súboje sa začnú so živými, cítiacimi nálezmi? Keď sa s starostovia obcí dozvedia, že majú povinnosť uzavrieť zmluvu s nejakým podnikateľským odchytovým subjektom, platiť za starostlivosť o ním odchytené a do útulku odovzdané zvieratá, a že sa nakoniec zviera po troch mesiacoch z rozhodnutia poslancov a úradníkov ešte aj stane vlastníctvom obce (na čo nemá obec vytvorené žiadne priestorové, personálne, finančné predpoklady – a čo ak budú v maličkej obci nájdené desiatky vyhodených mláďat, pre ktoré sa počas pobytu v útulku nenájdu záujemcovia a obec si ich bude musieť povinne ponechať?), začne sa viac ako doteraz skrytá vojna medzi jednotlivými obcami a zaužívaný ping-pong, o ktorom štátni úradníci doteraz ani netušili: súčasťou tejto vojny je v obci nájdeného psa vyhnať alebo priamo previezť do katastra inej obce a zbaviť sa tak starostí a preniesť ju na inú obec. Úplne najpohodlnejšie však býva psa vytlačiť na kraj chotára a tam ho pokiaľ možno „potichu“ zastreliť. Aj tento jav sa po nastolení novely zákona môže ešte viacej rozšíriť.

 A ako by mal vyzerať rozumný, optimálny a právne čistý model? Všetky regionálne veterinárne správy vo svojich vlastných vybudovaných alebo adaptovaných karanténnych priestoroch, disponujúcich nonstop dvojicou terénnych veterinárnych technikov, výjazdovým automobilom na odchyty ohlásených nájdených i zhabaných zvierat a aj na prevozy nájdených živočíšnych odpadov, zabezpečujúcich zároveň aj starostlivosť o prichýlené zvieratá v ich štátnej regionálnej karanténe. Veterinárne správy s dvojicou dobre zaplatených a preto aj dobre motivovaných inšpektorov, disponujúcich povolenou zásobou liekov na najurgentnejšie terénne prípady poranených či zrazených zvierat, a zameraných na problematiku výhradne spoločenských zvierat, číhajúcich na Bazošoch a fejsbúkoch na ponuky mláďat z neplánovaných nechcených či nežiadúcich krytí (najmä po zakázaných, no netrestaných útekoch psov z dvorov v mierke cca 30-tisíc útekov denne), či krytí zámerných, no zbytočných („Ja mám pekného labradora, ty máš peknú labradorku, budú z toho krásne šteniatka“ či ono nahlúple „Sučka má mať aspoň raz mláďatá“, či nebezpečné experimenty typu „Dajme dokopy bandoga s pitbulkou“) – pretože práve toto sú po celom Slovensku rozptýlené najväčšie masové zdroje nepotrebných, lebo nadpočetných prírastkov, plniacich potom útulky. A nie tí tzv. množitelia, ako sa to mylne domnievajú naši značne naivní ochrancovia zvierat a všetci im to uverili. Ak by toto všetko tu uvedené začali štátni veterinári zázrakom vykonávať, veľmi rýchlo by pochopili, že čipovať by bolo najlepšie hoci aj zadarmo, kastrovať tiež, a že pokuty za úteky či úniky zvierat sú to jediné, čo donúti vlastníkov psov opraviť deravý plot. Pod návalom požiadaviek a nájdených zvierat by štátni veterinári veľmi rýchlo pochopili, že na ich karantenizáciu postačuje iba 4 dňová doba (na vylúčenie podozrenia z besnoty) a nie čakať, či si nejaký Jano nepríde ešte aj na 90 deň pre svojho strateného psa. Pochopili by, že eutanázie je pri nekontrolovanom rodení mláďat potrebné morálne podporovať ako náhradu za zakázané, ale ešte stále pretrvávajúce masové topenie a nie ich blokovať všemožnými podmienkami a robiť z ich aktérov cynické psychopatické monštrá. Priznajme si: ak by vidiečania prestali topiť nechcené mláďatá, tak sa tu všetci s našimi maličkými karanténami a útulkami načisto zbláznime a naozaj nás čaká balkánsky model so stovkami bezprízorných hladných a donekonečna sa zväčšujúcich svoriek. 

 Kým však štátni veterinári a úradníci neprecítia a nezažijú na vlastnej koži záťaž uvedených problémov, problematiku nepochopia...

 Uveďme najprv čitateľa do reality okolo spoločenských zvierat citáciou z autorovej práce „Kritická analýza postojov a postupov pri riešení problematiky nechcených zvierat“.

 Začiatok citácie: „Čo sa týka premnoženia psov i mačiek: Problém nie je len v nedostatočnej kapacite útulkov (tá sa dá čiastočne zvýšiť a zvyšovať), ba dokonca problém nie je ani v peniazoch (je možné ich získať a získavať) – hlavný problém tkvie v objektívne nedostatočnom, niekoľkonásobne nižšom počte záujemcov o všetky nekontrolovane narodené mláďatá psov i mačiek. Veď počet záujemcov je permanentne takmer konštantný, respektíve narastá medziročne len veľmi pomaly, kdežto každý každučký rok sa zbytočne a nekontrolovane narodia násobne väčšie počty nadpočetných mláďat, ktorým nie je reálne možné nájsť záujemcov. Preto spolu s kastráciami sú aj bezbolestné eutanázie v rámci regulácie a proporčnosti nevyhnutné, aj z dôvodu, aby sa predchádzalo pretrvávajúcemu a pritom zakázanému topeniu či vyhodeniu prebytočných nechcených jedincov. Ak štátni úradníci nedokážu detegovať skutočné masové, po celej krajine rozptýlené vidiecke a domácke zdroje nadpočetných mláďat a budú za ich hlavné zdroje aj naďalej považovať tzv. množiteľov a budú sa preto mylne orientovať len na nich, nápravy sa nedočkáme. Ak spoločnosť nezaujme účinné regulatívy, opatrenia a príslušné štátne organizačné sankčné zložky budú aj naďalej, tak ako doteraz, zatvárať oči pred krutou a nezvládnutou realitou a spoliehať sa na dobrovoľné spolky, občianske združenia, mestá, obce a ich útulky, a ak sa systémovo nepodporia prepotrebné kastrácie, ocitne sa naša krajina v kolapse, na pokraji uvedeného balkánskeho a stredomorského modelu, so svorkami voľne žijúcich, chorých a večne sa rozmnožujúcich psov. S mačkami sa to už u nás stalo! Na rade sú psi. Útulky sú preplnené, ani ich ustavičné zväčšovanie nepomáha, len na chvíľu odďaľuje nevyhnutný pád. Prapríčina tohto stavu je zrejmá: ochranárski ideológovia, ktorí v polovici deväťdesiatych rokov lákavo, no nezodpovedne indoktrinovali krajinu navonok ušľachtilými, no nenaplniteľnými tézami o záchrane a udržaní pri živote úplne všetkých narodených mláďat psov i mačiek, tak nastavili pascu tým uverivším chovateľom, ktorí sa vzápätí po márnom úsilí presvedčili, že na všetky svoje mláďatá či problémovo sa správajúcich jedincov nie je možné získať potrebný počet záujemcov – aj preto nastúpil nový negatívny fenomén zbavovania sa nechcených zvierat opustením, vyhodením, čím oproti minulosti vznikla dovtedy nepoznaná potreba výstavby útulkov. Naši pôvodní ochranárski ideológovia však pod ťarchou zistenej nemožnosti napĺňať proklamované chiméry o záchrane všetkých narodených zvierat radšej od problematiky postupne poutekali a zanechali na Slovensku spúšť v podobe prepchatých a zapáchajúcich útulkov a v nich skupinky pomýlených apoštolov lacnej a falošnej záchrany zvierat za akúkoľvek cenu - aj za cenu nedôstojných podmienok v samotných útulkoch, kde sa životy „zachránených“ zvierat odohrávajú v preplnených kotercoch, uprostred vlastných i cudzích močov a výkalov. Ide o zvrátený stav, kedy ľudská idea „záchrany“ je nadradená nado všetko, aj nad samotné zvieratá, nad ich reálne a prirodzené možnosti – samotné zvieratá sa tak dostávajú až na druhé miesto. Zachránené (?) nešťastné zvieratá v preplnených útulkoch, držané nepochopiteľne a bez úcty k ich všestranným sociálnym, priestorovým a etologickým potrebám v nepostačujúcich kotercoch či dokonca klietkach sa stali zajatcami a rukojemníkmi sebecky posunutej a posadnutej ľudskej vášne, tak na jednej strane silnej, na druhej strane až bezohľadnej. 
 Ideológovia zanechali aj popletených politikov, novinárov, ba i rezortných úradníkov. Zanechali falošné ilúzie v mysliach chovateľov – a čo je najhoršie, dokonale poplietli verejnosť absurdnou predstavou, že všetko možno riešiť výstavbou a prevádzkou čoraz väčších útulkov, na ktoré im časť verejnosti finančne prispieva, a aj ich morálne podporuje. Demagógia záchrany všetkých narodených mláďat tak dosiahla úroveň celoplošnej epidémie a stala sa novým morálnym (pseudo)kritériom. Pomýlenosť verejnosti dnes dosahuje šialené parametre. Oponovať kriticky a realisticky takýmto už vžitým predstavám a názorom znamená vystaviť sa verejnej a mediálnej potupe, za pomoci všetkých súčasných zákerných a zraňujúcich techník. Lebo primitívne zraňovať oponentov – v tom sú animózni ochrancovia zvierat majstri! Takýto je teda príbeh súčasného Slovenska vo sfére života, rodenia a prežívania spoločenských zvierat. 
 Tak, ako nemôžu školopovinné deti, adolescenti či laickí občianski aktivisti, horliví nadšenci aktívne riešiť naliehavé problémy v hustnúcej automobilovej doprave, nedostatočných parkoviskách, tak nemôžu tieto osoby ani prakticky riešiť problémy a navrhovať dokonca legislatívne úpravy v oblasti kontroly populácie spoločenských zvierat. Na rade je konečne štát. Ten však pri poslednej úprave veterinárneho zákona v máji 2018 zlyhal totálne a zavádza byrokratický model pri riešení následkov, no na príčiny sa nepochopiteľne nezameriava.“ (koniec citácie)

 Zlyhal aj v tom, že doteraz nefungujúci model postupu obce pri eliminácii túlavých zvierat, ktorý bol uvedený vo veterinárnom zákone od roku 2011, a ktorý bol z dôvodu chabých vedomostí jeho autorov reálne neuplatniteľný, štát teraz ešte „vylepšil. Aký to bol model, sa dozvieme pri ďalšom čítaní tohto textu. 

 Stav v rozmedzí rokov od 2011 do (augusta) 2018

 Štát v roku 2011 bez dôkladnej analýzy chovateľského prostredia prijal neúčinnú legislatívu, ba na základe ojedinelých a okrajových nekalých udalostí ohľadom objednaných a zaplatených odchytov zvierat v obciach nariadil (aj pod tlakom ochrancov) pre odchytávanie zvierat zovšeobecnené, unáhlené a nezmyselné opatrenia, ktoré riešenie problematiky zbytočne komplikujú, ba až blokujú – každý súčasný eventuálny praktický model riešenia potom nevyhnutne musí v reálnej praxi porušovať platnú, nevhodne prijatú legislatívu. Namiesto plnenia vlastných povinností (prostredníctvo štátnych veterinárov) pri potrebných odborných zásahoch v teréne a pri prichyľovaní nájdených zvierat v zmysle platného Občianskeho zákonníka nalinkoval v roku 2011 štát cez zákon obciam takmer nepoužiteľný postup pri riešení túlavých zvierat, ktorý dostáva obce do patovej situácie z dôvodu reálnej neuskutočniteľnosti – zákon pritom ani nezabezpečuje a nenariaďuje nikomu žiadnu urgentnú nonstop pohotovosť (a ani ju nariaďovať nemôže), pričom 24 hodinová výjazdová pohotovosť ku nájdeným zvieratám je nevyhnutná. Štát nezabezpečuje ani totálnu celoplošnosť prichýlenia nájdených psov či iných zvierat (platí stav: kto sa kde, ako, sám od seba rozhodne zriadiť útulok, alebo dobrovoľne pomáhať), a samotné odchyty povoľuje iba vybraným subjektom – absolventom školenia, ktorých si vraj môže obec vybrať zo ZOZNAMU zverejneného na internete, a vec je vraj vyriešená... Pritom tieto subjekty nie sú vôbec povinné objednávku od obce prijať! A nie sú ani povinné vysvetľovať komukoľvek, ani štátnym orgánom dôvody svojho odmietnutia, navyše, keď ide spravidla o súkromné osoby, prípadne zasahujúce v uniformách mestských policajtov proti psom iba v rámci výkonu svojej služby, iba v pracovnom čase a iba vo svojej obci. Ak by aj objednávku niektorého starostu aj chceli prijať, nemajú kde odchytené zvieratá karantenizovať – a ak aj, suma potrebná na plnenie všetkých legislatívou daných povinností po prichýlení nájdeného zvieraťa je nakoniec taká vysoká, že starosta obce nabudúce dá radšej potichu zastreliť túlavého psa miestnym poľovníkom. Takže, namiesto pokroku ústup do minulého storočia.

 Metodický postup pre starostov obcí, ako majú postupovať s nájdenými zvieratami, ktorý je zverejnený od roku 2012 na internetovej stránke štátnej veterinárnej správy (http://www.svssr.sk/zakladne_info/OZN_TPO_2012.asp) (a v súčasnosti až do septembra 2018 stále platný) je komickou ukážkou odtrhnutia autora textu od reality a od súčasných potrieb a ustrnutím jeho predstáv a poznávania v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, kedy sa problém v obciach riešil podobne, ako v uvedenej metodickej príručke z roku 2012, a to sporadickým objednaným hromadným odchytom, ba dokonca po predchádzajúcej výzve občanom, aby si najprv svojich psov vyzdvihli z verejných priestranstiev (žeby tolerancia k zakázanému nekontrolovanému pohybu a útekom psov zo strany štátu?) – a čo zostane na ulici, to podľa úradníka nikomu nepatrí... Ba tento súčasný, ešte stále platiaci zverejnený metodický postup dokonca navádza odchytové subjekty k porušovaniu legislatívy, keď výslovne uvádza vopred preveriť, či je odchytový „subjekt schopný umiestniť odchytené zvieratá do útulku alebo karanténnej stanice tak, ako mu to ukladá zákonNuž, žiadny zákon nič také v rokoch 2011 až august 2018 priamo i nepriamo neukladá, ba naopak: platí povinnosť odovzdať nájdené zviera neznámeho vlastníka štátu! A nie do súkromného či mestského útulku alebo ochranárskym subjektom. Takže štát odporúčal vo svojom metodickom usmernení taký postup, ktorý nielenže je v nesúlade s legislatívou, ale – a to už je drzosť najvyššieho rangu – odporúča ho samotný štát (ktorý ma legislatívu strážiť), a to dokonca ten istý štát, ktorý si uvedenú povinnosť prijímania nájdených zvierat nijako neplní! Štát tak namiesto nápravy a zmeny svojho správania rozdáva a nariaďuje pokyny. Aj také, ktoré sú v rozpore s legislatívou!

 Novelizácia veterinárneho zákona v roku 2011 ukázala, ako štát a jeho rezort pracujú bez poznania problematiky – sústreďujúc sa nie na príčiny (úteky psov – vedúce k nedovolenému a nekontrolovanému rozmnožovaniu, rovnako tak nedostatočná evidencia psov – vedúca k možnosti neriskantného zbavenia sa nechceného psa vyhodením), rovnako nie na eliminácie týchto príčin (vyhľadávanie priestupcov, sankcie, podpora kastrácii, čipovania), ale sa nezmyselne a pod vplyvom laických ochrancov zvierat sústreďuje na riešenie následkov (útulky, „adopcie“ psov, pričom pojem adopcia zvieraťa je právny nezmysel). Zároveň je úplne nepochopiteľné, ako štát a jeho rgány, prehliadajúc všetko tu uvedené, dokážu neuveriteľne promptne reagovať úpravou legislatívy na okrajové javy, no zásadné veci ich nechávajú dlhodobo chladnými, neaktívnymi – nezaujímalo ich napríklad financovanie karanténnych staníc pre prichýlené nájdené zvieratá (povinný je v tejto veci práve štát!), nezaujímala ich absencia reálneho systémového a celoplošného zabezpečenie karantenizácie nájdených zvierat, ba ani absencia úplne NAJdôležitejšej zákonnej povinnosti bezodkladného nahlásenia straty psa, či voľné, ľahtikárske a ničím nepodmienené nadobúdanie zvierat do vlastníctva, a nakoniec len minimálne sa štát zaujíma o nadbytočné a nekontrolované rozmnožovanie spoločenských zvierat.

 O čo ide? Keďže sa kedysi v roku 2010 vynorili ojedinelé prípady neoficiálnych, no zaplatených odchytov psov v niekoľkých obciach na východnom Slovensku (s nedodržaním následných predpísaných postupov – najmä vyhľadávania vlastníkov), tak ustráchaní legislatívni úradníci pod tlakom rozzúrených ochrancov zvierat rýchlo vymysleli (podľa nich) účinný spôsob, ako tomu vraj zabrániť. Do zákona vložili v roku 2011 text, podľa ktorého odchyt túlavých zvierat a ich umiestňovanie do útulkov a karanténnych staníc môžu vykonávať iba odborne spôsobilé osoby, vyškolené na odchyt zvierat v určenom vzdelávacom zariadení. A dodali k tomu paragraf, podľa ktorého obce sú už povinné zabezpečiť odchyt túlavých zvierat na území ich obce. Predstava poriadkumilovného, no prostoduchého štátneho legislatívneho úradníka, ktorý toto vymyslel je takáto: obec si v prípade potreby vyberie jedného zo zoznamu vyše 500 absolventov odchytového školenia, objedná si jeho služby a zaplatí mu za ne, prípadne s ním aj vopred uzavrie zmluvu. Objednaný absolvent odvezie odchytené zvieratá do karanténnej stanice, kde ich prijmú (na základe čoho?) a aj sa o ne postarajú (na základe čoho? a za čo?). Ako v rozprávke... Zrazu v tejto veci veľmi horlivá a ochotná štátna veterinárna správa pre istotu (listom z 12.marca 2012, ako aj internetovým odkazom) ešte aj otcovsky upozornila združenie miest a obcí (ZMOS), aby si dávali pozor, koho si na odchyty objednajú, a aby si preverili, či subjekt naozaj školenie absolvoval, či je schopný odchytené zvieratá umiestniť do karanténnej stanice („Ta a mate ich gde potom dať? Ta, mam...“), a pridali neskutočne „múdru“ radu, aby obce vopred vyhlásili dátum a čas odchytu – vraj v záujme toho, aby si majitelia mohli zabezpečiť (svoje večne sa túlajúce) zvieratá pred odchytom (čím veterinárni úradníci zarážajúco naznačili, že úteky psov z dvorov, ktoré sú priestupkami, pre nich priestupky nie sú..., alebo, že im neprekážajú). Ten, kto pozná realitu sa pri čítaní listu štátnej veterinárnej správy musel zvíjať od smiechu. O to viac keď zistil, že pozorní štátni úradníci zhovievavo ponúkli obciam na svojej internetovej stránke aj kompletný zoznam-menoslov absolventov školenia. Samozrejme, bez kontaktných údajov.... Po nahliadnutí do zoznamu zistíme, že je hodný akurát tak do pece na podkurovanie, ale nie na reálne zabezpečenie plošných a okrem toho ešte aj urgentných odchytov zvierat na celom území republiky – odchytov je nevyhnutných rádovo niekoľko tisícok denne (pritom niektoré trvajú aj niekoľko dní kvôli jednému jedinému plachému psovi). Z celkového počtu vyše 500 absolventov – počnúc od roku 1994 – sú v drvivej väčšine príslušníci mestských a obecných polícií, ktorých aktivity sú limitované hranicami vlastného mesta či obce, výkonu profesie, pričom mimo nich žiadnu pôsobnosť nemajú – nehovoriac o tom, že takmer tretina takýchto absolventov už dnes v polícií nepracuje. Z policajtov nemá podľa prieskumu ani jeden jediný založenú živnosť alebo firmu, ktorá by ho oprávňovala vykonávať platený odchyt mimo rámca svojej oficiálnej závislej činnosti a právomoci. Vlastné odchytové pomôcky má iba zanedbateľný počet absolventov (ten istý prieskum ukázal, že na Slovensku bolo od roku 1995 do roku 2013 zaobstaraných rôznymi subjektami iba cca 29 základných odchytových pomôcok, tzv. fixačnej odchytovej tyče), z nich živnosť-koncesiu vlastnia iba toľkí, koľko máme prstov na jednej ruke, aj z tých niektorí už živnosť ukončili. (Budú si absolventi odchytové pomôcky vari navzájom požičiavať? Alebo policajt „šľohne“ na hodinku-dve odchytovú tyč zo svojej mestskej polície, aby si išiel odchytom zarobiť do blízkej či vzdialenej obce? Ani jedno, ani druhé! Požičiavať si nič nebudú! Takú drahú vec si nikto z ruky jednoducho nedá – cca 250 €.) Pritom z celkového počtu absolventov nebol spočiatku ani jeden jediný, kto by bol vlastníkom karanténnej stanice či útulku a teda aj s možnosťami dovozu a prijatia zvierat z hociktorej obce, v ktorej by si odchyt objednali a zaplatili. V zozname absolventov sa síce nachádzajú aj aktivisti alebo zriadenci existujúcich útulkov, avšak, ako bolo uvedené, ani jeden nemá uzavretú platnú živnosť a nie je preto možné, aby vykonávali platené odchyty, pričom ďalší variant pomocou dohody o vykonaní práce je komplikovaný viacerými odradzujúcimi faktormi. Okrem toho, ich útulky sú už teraz preplnené, a preto dovážať ďalšie odchytené zvieratá – navyše z iných regiónov – nemá pre nich opodstatnenie. Už teraz nevedia nájsť dostatočný počet rodín pre prichýlené zvieratá.

 Odchyt teda síce bolo možné v rokoch 2011 až 2017 vykonať aj na „dohodu“, avšak ak sa v obci náhle zjavil cudzí, nepríjemne sa správajúci pes, ktorého bolo nevyhnutné okamžite eliminovať, tak vyhľadávanie dostupného a zároveň ešte aj ochotného absolventa školenia, prejednávanie podmienok a uzavretie zmluvy s ním môže trvať niekoľko dní, pričom absolvent musí ešte vyhľadať karanténu či útulok, ktorý by ním odchytené zviera prijal. A to všetko je situácia, zaváňajúca Kocúrkovom v podaní našich rezortných úradníkov. Okrem toho: zverejnený zoznam na stránke štátnej veterinárnej správy obsahuje iba mená, priezviská a obce, v ktorých absolventi žijú, no neobsahuje kontaktné údaje: adresy, telefónne čísla, mailové adresy. Neobsahuje ani pracovné pozície, ktoré viedli osobu k absolvovaniu odchytového školenia, čo by mohlo starostom obcí naznačovať jeho použiteľnosť aj v obciach a na základe jeho podnikateľského stavu. Takže, ak behal po dedine obťažujúci neznámy pes, hľadaj starosta na gúgli či na fejsbúku kontakty na osoby nájdené v zozname odchytových absolventov, pátraj po nich telefonicky na mestských políciách, v útulkoch, sadaj do auta a choď niekoho priamo poprosiť, ak zistený telefón nedvíha... A pes medzitým behá po dedine, obťažuje obyvateľov, zvieratá a je nanajvýš potrebné akútne ho riešiť.

(pozri text https://hatara.blog.sme.sk/c/470241/agresivny-pes-patova-situacia.html )

 Jednoducho: v praxi sa po roku 2011 najmä pre menšie obce výrazne či až úplne znížila operatívnosť a dostupnosť úkonu prichýlenia neznámych, v obci sa vyskytnuvších zvierat, následných služieb a aj sa zvýšili náklady, pretože štátni úradníci, ktorí predložili návrh paragrafu a poučenia (podľa ktorého si obec v rámci svojej povinnosti odchytu psov môže vybrať subjekt z predloženého zoznamu) sú ustrnutí, kedy za okolnosti odchytu považujú staré socialistické praktiky „občasného odchytu psov vtedajšími šarhami“, a to až vtedy, keď už v dedine postupne prerástol pravidelný voľný pohyb psov do stavu neakceptovania a kritiky občanov. A tak ich je potrebné občas odchytiť, aby sa ich držitelia „naučili poriadku“. Že má obec iné legislatívne možnosti, ako dosiahnuť poriadok, to im štát a veterinárny rezort v manuáli nevysvetlil a ani sa o to vôbec neusiluje (napríklad podávať veterinárnej správy podnety po zistených nedovolených útekoch psov v obci a pod.). Úradníci vo svojej kancelárskej ulite napríklad netušia, že sa pravidelne vyskytujú vyššie uvedené prípady potreby urgentných odchytov (pes napáda osoby alebo iných psov, vbieha na frekventované cestné komunikácie a pod.), kedy možnosť promptne a náhle privolať „odchytávača“ zo zoznamu je nenáležitá, ba čas na uzatváranie dohody či zmluvy (ako radí štátna veterinárna správa) nie je žiadny, ani na overovanie, či a s ktorým útulkom či karanténou má narýchlo zvolený a ochotný odchytový subjekt dohodu. A naopak: ak niekto vyhodí na území obce nízko socializovaného psa, odmietajúceho prítomnosť a blízkosť ľudí, ktorého odchyt môže trvať aj týždeň, vtedy objednaný odchytový subjekt (s vynútenými vysokými nákladmi, ako napríklad diéty, cestovné, ubytovanie) zaplatí starosta obce z čoho? A to všetko len a len preto, lebo sa nejaký Jano z obce X. rozhodol pod ťarchou subjektívnych i objektívnych okolností (napr. nepoužiteľnosť a znížená ovládateľnosť jeho nízko socializovaného psa po nevhodnom imprintingu, spojená s úzkostnou agresiou, pohryznutím detí) zbaviť sa svojho problémového psa jeho vyhodením v obci Y po tom, ako mu ho „moderný“ veterinár odmietol definitívne uspať.

 A nielen medzi rokmi 2011 až 2017, ale aj naďalej platí a bude platiť skutočnosť, že ak nejaký subjekt s povolením na odchyt uzavrie s obcou dlhodobú, napr. ročnú zmluvu na odchyt zvierat, vystavuje sa riziku následnej zodpovednosti za čokoľvek, čo sa v súvislosti s voľným pohybom cudzích psov po obci stane v prípade, ak by sa dostaviť na privolanie ihneď nemohol (v čase, kedy je napríklad v práci, alebo v noci počas spánku alebo počas dovolenky mimo svojho regiónu, či je práve zdravotne nespôsobilý a pod.). Takáto zmluva je zaväzujúca a má význam iba v prípade jej denného, 24 hodinového plnenia a to počas celej zmluvnej lehoty. Pretože, ak sa v obci vyskytne cudzí pes a niekoho pohryzne (pričom dohodnutý zmluvný odchytávač nemôže okamžite prísť z vyššie uvedených viacerých príčin), obec sa bude vyhovárať spôsobom „Však má s nami uzavretú zmluvu...., on je teraz zodpovedný!“

 Dva príklady z praxe:

1. príklad: Bývalý absolvent školenia pre odchytových pracovníkov sa po dlhých rokoch od absolvovania kurzu (a celkom bez praxe) rozhodol vylepšiť svoju finančnú situáciu odchytmi zvierat pre obce. Hneď prvý prípad, v ktorom sa ponúkol starostovi istej dediny, bol pre neho ťažkým, neriešiteľným sústom. V dedine sa náhle zjavila vyhodená sučka nemeckého ovčiaka, ktorá sa ľudí bála, nejavila záujem o kontakt s nimi, a preto ju nebolo možné uviazať na vodidlo. Naopak, na psov – obzvlášť na sučky – bola agresívna. Absolvent nevedel, ako postupovať a pýtal si telefonicky radu od člena občianskeho združenia, zaoberajúceho sa zvieratami. Po vypočutí rady, aby si v horizonte niekoľkých dní získal potravou a neinváznym prístupom priazeň sučky namietal, že by ho opakovaná cesta do obce stála príliš veľa peňazí. No a na otázku, kam by po odchyte sučku prichýlil odpovedal: „Do niektorého útulku.“, pričom zjavne predpokladal, že si len tak zavolá do niektorého útulku a zviera okamžite prijmú. Na námietku dokonca naivne uviedol, že „útulky majú predsa povinnosť prijímať nájdené zvieratá“. Na ďalšiu otázku, koľko poskytne útulku financií na nevyhnutnú starostlivosť o sučku (vyšetrenia, čipovanie, kŕmenie, vakcinácia, prípadná liečba) presne neodpovedal – „Berú vraj 2 percentá, tak čo... Prečo im mám ja niečo platiť?“. Posledná otázka znela, koľko si vypýta od obce za odchyt sučky – odpoveď: „Tak zo sto euro..., ak prídem viackrát, tak aj dvesto“. Nasledujúci deň vykonal ďalší neúspešný pokus o odchyt sučky a vzápätí bezradne opäť kontaktoval toho istého člena občianskeho združenia s požiadavkou o pomoc. Znela zvláštne: „Príďte mi tú sučku odchytiť, a ja vám dám za to 20€“. (Teda on „zhrabne“ za neuskutočnený a teda bezprácny odchyt 100 či až 200, no ten, kto odchyt naozaj uskutoční, dostane od neho 20. Hm...) Dostal radu, aby sučku nalákal prostredníctvom potravy z verejných priestranstiev do nejakého vopred dohodnutého uzavretého objektu, dvora a tam ju potom odchytil na odchytovú tyč v prípade jej úzkostnej agresie. On však vraj „Tyč nemám..., ale raz si ju určite kúpim.“. Požiadal združenie o zapožičanie tyče. Odmietnutie sa ho dotklo. Keďže medzitým už ubehol celý týždeň, prišli navyše dažde, členovia združenia, ktorým bolo sučky ľúto, sadli do auta, na vlastné súkromné náklady vyrazili do vzdialenej obce, kde sa za minútu so sučkou skamarátili, naložili ju a odišli z obce naspäť domov. Ohúrený absolvent sa rozhorčoval, vraj mu „ukradli kšeft“. Samozrejme, nie každý absolvent je takéto nemehloale prípad vypovedá jednoznačne: systémovo a operatívne nie je u nás vskutku pripravené nič!

2. príklad: Pracovník štátneho veterinárneho úradu v diskusii – aj bez poznania reality, a preto nepochopiteľne – argumentoval údajnou dobrou funkčnosťou systému, spočívajúcom v zverejnení (nepostačujúceho, pretože je bez kontaktných údajov) zoznamu absolventov odchytového školenia na webových stránkach veterinárneho rezortu a jeho praktickými možnosťami výberu vhodného absolventa. O akútnosti odchytov nemal ani potuchy, zjednodušene predpokladal, že ide o odchyty chronicky sa túlajúcich psov v obci, s ktorými si starosta nevie rady. (Pravdaže, aj to stáva, dokonca oveľa častejšie ako vyhodenia psov, ale ako štátny úradník mal vedieť, že odchyty a útulky pracujú na prípadoch túlavých zvierat, ktorých vlastník nie je známy, a že ak vlastník známy je, môže ho práve on, štátny úradník, pokutovať za úteky v zmysle veterinárneho zákona). Zároveň uviedol, že ním vymyslená suma 80 €, ktorú obcou objednaný absolvent školenia (po prijatí – tiež len tak z brucha vymyslenej – fakturovanej sumy 100 € od obce) poskytne útulku za starostlivosť o nim odchytené zviera je postačujúca. Zjavne bol úplne „mimo obrazu“, pretože netušil, že už len prvý deň po prijatí psa vzniká množstvo finančne náročných, nielen povinných (čipovanie, veterinárne prehliadky, zbavenie ekto i endo parazitov), ale spravidla aj okolnosťami vynútených iných nákladných úkonov (napríklad liečba chorého psa, transporty), neskôr očkovanie, kŕmenie, možno strihanie, benzín do automobilu a pod. – to všetko z uvedenej sumy odstrihne podstatnú časť. Navyše veterinárny rezort uvalil na útulky nie celkom domyslenú a právne úplne neopodstatnenú povinnosť dlhodobej starostlivosti o psa. Náklady tak vysoko prevýšia sumu 80 €. Kde sú potom ešte ďalšie financie na mzdy pracovníkov, pohonné hmoty, telefonické hovory, energie, vykurovanie útulku, osvetlenie, čistiace a dezinfekčné prostriedky, bežný spotrebný materiál a pod.? Takto zjednodušene si predstavujú podmienky odchytu psov naši milí štátni veterinári a rezortní úradníci. Ba jeden z nich sa cynicky vyjadril, že útulky poberajú príjmy z 2% daní, takže čo vlastne... To, že karantenizáciu nájdených zvierat má za vlastné prostriedky nielen financovať, ale vykonávať štát, to úradníka veterinárnych úradníkov nenapadlo, čo len zvyšuje mieru ich opovážlivosti pri odporúčaní starostom, ako riešiť nálezy zvierat v obci.

3. príklad: Skúsenosti, zámerne získavané poznatky a ankety ukázali na vzorke vyše 100 obcí, že od roku 2011 ani jedna úspešne nepoužila štátnou veterinárnou správou určený postup pri výskyte psov v obci (vybrať si odchytový subjekt zo zverejneného ZOZNAMU). Z nich v 40 prípadoch sa o to pokúsili, ale vyhľadávanie kontaktov bolo také zložité, zdĺhavé, komplikované, že starostov to odradilo od ďalších pokusov, najmä keď všetci ti niekoľkí, nakoniec predsa len kontaktovaní „odchytávači“, požiadavku na odchyt odmietli z viacerých objektívnych i subjektívnych dôvodov. Jednoducho: veterinárnou správou zverejnený zoznam absolventov nie je kompatibilný so zoznamom tých v ňom uvedených osôb, ktoré by reálne mohli (a mali) v našich tritisíc obciach zabezpečiť verejný poriadok pri výskyte voľne a bez dozoru sa pohybujúcich psov i mačiek.

 Že tento naivný a neuplatniteľný úradnícky program naši úradníci v roku 2018 ešte vyšperkovali ďalšími nezmyselnými (najmä zmluvnými) povinnosťami pre starostov, odchytávačov i pre samotné útulky je signálom toho, že súčasný stav, keď o veciach rozhodujú ľudia, ktorí im nerozumejú, musí čo najskôr skončiť. 

 Školiace centrum síce dodatočne vyškolilo desiatky ďalších odchytových absolventov, z praktického hľadiska sa však ani dnes takmer nič nemení. Ich systémová, celoplošná, no najmä urgentná, t.j. okamžitá operatívnosť je nedostupná a chimérická, nakoľko je založená spravidla len na dobrovoľnom rozhodnutí a súhlase (takmer nepolapiteľných) odchytových subjektov. Navyše chýba plánovité operatívne rozloženie na celom území Slovenska rovnako, čo bude raz možné len pod celkovou kuratelou štátu. Raz to už musí nastať, hoci zatiaľ je smerovanie presne opačné – štát sa všetkého zbavuje.

 Z právneho i vecného hľadiska je v rámci odchytov zvierat významný aj ďalší aspekt, nasvedčujúci tomu, že nebolo a ani dnes nie je potrebné a ani vhodné podmieňovať vždy a za každých podmienok odchyt zvierat školením a skúškami. Voľný pohyb psa na verejne dostupných priestranstvách obce bez dozoru vodiacej osoby je takmer vždy dôsledok porušenia platnej legislatívy zo strany jeho vlastníka alebo držiteľa, no významná je skutočnosť, že utečených psov je približne 10 krát viacej ako údajne – no podľa ochrancov vždy! – vyhodených. Preto pri premyslene vypracovanom informačnom systéme mesta a dobrej databáze utekajúcich psov si svoje stratené zviera „odchytí“ sám držiteľ po promptnom upozornení zo strany obce – takýto, až v 35 % prípadoch nálezov psov úspešný systém majú vypracovaný a zabehnutý v Martine (cca 100 takto riešených psov ročne), pričom ďalších 60 % nájdených a zaistených psov (cca 220 ročne) tu putuje v dôsledku ďalšieho premysleného systému (kontrola nosenia známok, poskytovanie čipov zadarmo, skupiny spolupracovníkov a najmä poštárok, poznajúcich v lokalite psov) ihneď po náleze namiesto do martinského útulku naspäť k ich majiteľovi, čím sa postupne útulok stáva takmer nepotrebný.

 Voľný pohyb psa bez kontroly vodiacej osoby je zároveň stavom narušenia verejného poriadku, ktorý sa v závislosti od viacerých okolností viac či menej približuje k stavu potencionálneho až akútneho ohrozovania osôb, majetku a teda k stavu krajnej núdze – i keď v bezpečí a teple kancelárie sa to tak úradníkom či právnikom nejaví. Život a prax však nespočetnekrát preukázali, že takmer vždy je zároveň aj priamo ohrozená bezpečnosť dopravy na cestných komunikáciách (napr. pes v diaľničnom koridore spôsobil reťazovú dopravnú nehodu; ale postačuje aj malý psík, ktorý neskúsene a opakovane prebieha cez cestu z jednej strany na druhú), ohrozená je bezpečnosť a zdravie občanov (možné pohryznutia alebo napríklad: malý uštekaný yorkšír, ktorý sa znenazdajky ocitol pred očami kynofobického žiačika, vracajúceho sa zo školy, vyvolal v chlapcovi také zdesenie, že zbehol z chodníka a vošiel v rámci panického úniku do cesty, kde ho zrazilo prechádzajúce motorové vozidlo). Ohrozené je aj zdravie a životy samotných zvierat, nevraviac o prípadoch poranených či dezorientovaných chránených živočíchov či rôznym spôsobom uviaznutých zvierat, kedy priama pomoc zo strany človeka je nevyhnutná (či už vyškoleného alebo aj nie). V takýchto prípadoch, majúcich svojím obsahom charakter a znaky krajnej núdze, môže na základe vlastného rozhodnutia konať ktokoľvek, pričom odborné skúsenosti samozrejme napomáhajú k urýchlenému a spoľahlivému riešeniu akútnej situácie. Avšak čakať v urgentných prípadoch na príchod vyškolenej osoby, ktorú starosta pod vplyvom náhle vzniknutej situácie privoláva, alebo ešte len začal na internete vyhľadávať v zozname odchytových absolventov a získavať na nich telefónne čísla je – keby nešlo o vážnu situáciu – až smiešne. Ale, ako sa vyjadrila vysokopostavená štátna veterinárna úradníčka roku 2013, je to podľa nej (za situácie medzi rokmi 2011 až 2018) jediný právne správny postup! V dedine sa náhle zjavil cudzí pes, aj by sa dal možno poľahky hocikomu uviazať, aby nevzbudzoval strach, ale podľa doterajšieho zákona a usmernenia bolo vraj potrebné čakať na vyhľadaného a objednaného odchytového pracovníka so školením. Alebo si maličký buldoček vykračuje rovno po strede frekventovanej cesty, autá trúbia, uhýbajú, pes však nie a žiadalo by sa schmatnúť psa na ruky a odniesť do bezpečia – to sa nesmie, to mohla údajne len vyškolená osoba... Ušiel zle uviazaný psík spred obchodu, v ktorom jeho majiteľ nakupuje, ťahá za sebou vodidlo, na ktoré stačí pristúpiť a pes by bol „odchytený“? – Zakázané! (Takýto výklad podala uvedená úradníčka...) Ešte raz upozornime, že všetko uvedené sa týkalo obdobia medzi rokmi 2011 až VIII./2018

 Uveďme ešte, že podmienky odchytu psov prostredníctvom vyškolených osôb platili a ešte platia výhradne a iba v prípade túlavých zvierat, teda túlavých podľa vyhlášky 123/2008, pričom v zmysle tejto vyhlášky musia byť splnené štyri podmienky naraz: zviera sa musí nachádzať na verejnom priestranstve; musí byť bez dozoru a kontroly človeka; musí sa pohybovať – kvázi túlať; a musí ísť o psa neznámeho vlastníka alebo držiteľa. Ak majiteľa ujdeného či strateného psa poznáte, alebo je nájdený pes na verejnosti neprístupných miestach, alebo leží či sedí a „netúla“ sa, nedopustíte sa jeho fixáciou (kvázi odchytom) porušenia byrokratickej veterinárnej legislatívy.

Nuž, čo dodať? Zo stovky anketovaných vyškolených odchytávačov nedokázal definovať túlavé zviera ani jeden jediný... Tento výpovedný fakt svedčí o tom, že riešiť cez nich komplexne i celoplošne problematiku voľného pohybu zvierat je len úradnícka ilúzia.

 Pri voľnom, nekontrolovanom pohybe psov sú naraz ohrozené tri záujmy, chránené zákonom: občania, ich majetok a aj samotné zviera, čo z vyššie uvedených dôvodov s vysokou potencionalitou predznamenáva stav krajnej núdze

 Záver: starostovia obcí sa po roku 2011 ocitli v pasci. Na jednej strane mali a majú zákonom danú povinnosť zabezpečiť odchyt túlavých zvierat, na druhej strane im ho nemal kto promptne, t.j. urgentne a reálne zabezpečiť, v rozsahu a miere, ktoré boli a sú z hľadiska jestvujúcich pomerov a požiadaviek potrebné, až nevyhnutné. A to spravidla aj v prípade, ak mala obec s odchytovým subjektom uzavretú zmluvu (okrem Bratislavy, Košíc, Martina a tých miest, v ktorých odchyty zabezpečujú mestskí policajti – či už vyškolení alebo aj nie). Ak starosta ktorejkoľvek obce (bez obecnej polície či bez zmluvy s nejakou karanténnou stanicou – a takých obcí je takmer 2800) po roku 2011 zistil, že sa v obci potuluje cudzí, neznámy pes, nemal sa na koho oficiálne lege artis okamžite obrátiť - pravdepodobne porušil zákon a požiadal o pomoc miestnych poľovníkov, čo je vskutku smutný a nežiadúci návrat o desaťročia dozadu. Stav je zákonom od roku 2011 čiastočne až paralyzovaný – viac, ako dovtedy, pretože doposiaľ zabezpečovali aspoň v niektorých regiónoch dobrovoľné a neplatené odchyty zriadenci niekoľkých útulkov, nakoľko im bolo zvierat ľúto. Tí tiež museli po roku 2011 buď ľútosť potlačiť, alebo porušiť zákon (a porušoval sa úplne masovo!). Jednoducho, hociktorý občan sa nesmel v uvedenom období 2011-2018 voľne sa pohybujúceho psa ani dotknúť, ani ho uviazať na vôdzku, pretože prísni štátni veterinári to považovali za nedovolený „odchyt“. Takže, občania, do 31. VIII. 2018 pozor! Potom pohov, a môžete chytať, odchytávať, prevážať nájdené zvieratá podľa ľubej vôle...

 Na margo témy ešte hodno spomenúť: stačilo pritom do zákona uviesť, že text paragrafu sa viaže iba na „platený“ odchyt, t.j. objednaný odchyt za odmenu, úhradu, s dokladom o zaplatení – teda pre prípady, ak sa niekto chce odchytmi živiť! Že tak donedávna robilo zopár osôb, špekulantov, ktorých bolo možno spočítať na prstoch jednej ruky a brali od starostov asi načierno peniaze, pričom nemali ani karanténnu stanicu – tých mohla veterinárna správa okamžite poriešiť, eliminovať, aj na základe dovtedajšieho zákona (a teda i bez úpravy zákona v roku 2011 a 2018), pretože porušovali jeho ustanovenia. Namiesto toho horliví a nezorientovaní štátni úradníci promptne vsunuli do zákona text, ktorý zablokoval prepotrebné plošné odchyty, ba i jednoduché prichýlenia absolútnej väčšiny nájdených zvierat overeným spôsobom „No pocem, náá, poď ku mne“. Aj všetky takzvané dočasky či väčšina útulkov doteraz porušovali zákon – prichyľovali psov i psíčatá, ktoré sami (celkom poľahky) odchytili, no mal ich podľa zákona odchytiť niekto zo zoznamu absolventov školenia. Úradníci sa asi po prijatí zákona vytešovali, aké dobré a rázne opatrenie to prijali... V naivite, ako vidieť, pokračovali aj ďalej, keď starostom v liste poradili vyhlásiť dátum a čas objednaného odchytu – ak by odchytoví živnostníci naozaj existovali, asi by ich porazilo po zistení, že pred ich objednaným príchodom prikázal starosta (podľa rady štátnych veterinárov) občanom cez obecný rozhlas pozatvárať psov. Možno úradníci v dobrom úmysle predpokladali, že živnostník príde odchytiť iba cudzie neznáme zviera, no a domáci psi – obvykle voľne behajúci – mu pri práci nemajú zavadzať, aby nedošlo k omylu: pritom by niekedy postačilo, keby starosta alebo obecný úradník či poštárka ukázali privolanému živnostníkovi, ktorý pes nie je z ich obce. Všetko v zverejnenom návode štátnej veteriny pre starostov je nezmysel, odtrhnutý od reality, navyše ide o absurdnosť, pretože tí istí veterinárni úradníci už 20 rokov mohli starostom posielať (tentoraz naozaj) múdre listy s upozornením, že voľný pohyb domácich psov po obci bez dozoru vodiacej osoby a najmä po úteku, rovnako tak následné rozmnožovanie, sú priestupkami, ktoré možno oznámiť miestne príslušnej veterinárnej správe – a mohli priložiť aj kontaktné informácie, prípadne vzor podania podnetu. Takéhoto rozumného počinu sa však z ich strany asi nedočkáme – privodilo by to pre veterinárne správy obrovský nával práce. Ba na základe uvedeného odporúčania o zatváraní psov pred dohodnutým odchytom sa možno odôvodnene domnievať, že štátni veterinárni úradníci všadeprítomný jav voľného pohybu psov v dedinách i mestách tolerujú, alebo, že – čo by bolo ešte horšie – ani nevedia, že ide o priestupok. A na druhý deň po ohlásenom a vykonanom odchyte už môžu gazdovia svojich psov opäť vypustiť do dediny, či ako to mysleli ...? S masami mačiek to bude ako? Veď pozornosť starostov, nespokojnej verejnosti a následne aj ochrancov sa čoraz viacej upriamuje aj na ne.

 Otázkou je, načo bolo v každom prípade odchytu potrebné školenie, keď 95 % tzv. odchytov (?) prebieha tak, že psík sám ku odchytávačovi pribehne po jednoduchom cmuknutí, po privolaní a najmä po ukázaní voňavej odmeny. Alebo pes sám naskočí do pristaveného otvoreného automobilu. Slovo „odchyt“ je v drvivej väčšine prípadov, kedy nie je potrebné prekonávať odpor zvieraťa, úplne nenáležité a stroho zveličené. Pritom je viac ako zrejmé, že pojem „odchyt“ by mal byť viazaný práve a iba na prípady, kedy fixácia túlajúceho sa psa vyžaduje prekonať jeho odpor.

 Okrem toho všetkého: viac ako polovica psov sa do útulku dostane tak, že ich tam priamo privedú či privezú nálezcovia (bez skúšok a povolenia!). Pozoruhodné pritom je, že z nich polovica zriadencov útulku o náleze klame a v skutočnosti je to ich vlastný, už nechcený pes, ktorého sa takýmto jednoduchým a vysoko efektívnym spôsobom pokúšajú zbaviť.

 Pozoruhodná je aj už vyššie uvedená skutočnosť, že štát chce zabezpečiť odchyty zvierat výhradne prostredníctvom ním odborne a špeciálne vyškolených schválených osôb, no psi nakoniec končia v amatérskych útulkoch, v ktorých pracujú dobrovoľní laici za pomocí detí v školskom veku... 

 Ďalšou otázkou je, čo sa stane, ak obec zákon nedodrží a nezabezpečí odchyt túlavých zvierat, keďže im to teraz už prikazuje zákon. Pretože reálne si naozaj nemôžu vybrať žiadny oprávnený subjekt a nikto iný odchyt vykonať nesmie. Takže patová situácia je opäť skôr do plaču, ako do smiechu. Veď štát jedným a tým istým zákonom nariadil obciam zabezpečiť odchyty zvierat a zároveň im to znemožnil nereálnymi podmienkami (výhradne odchytovými pracovníkmi, ktorí však nie sú v potrebnej miere dostupní). Bez predchádzajúceho skúmania situácie, bez porady s odborníkmi, bez zisťovania skutočností. Takže kvôli pár špekulantom, ktorých nekalé aktivity vyšli na povrch, znemožnili štátni byrokrati plošné odchyty na takmer celom území republiky, hoci frekvencia javu potrebnej a urgentnej eliminácie zisteného voľne sa pohybujúce psa sa neustále zvyšuje. A to všetko sa udialo, ako je už zvykom, na základe tlaku ochranárskych kruhov, ktoré zistený prípad nelegálnych odchytov patrične zdramatizovali a zveličili za výdatnej pomoci médií – a štát, aby situáciu upokojil, prijal rýchlo a alibisticky nezmyselné legislatívne ustanovenia. Verme však, že neustúpi nelogickej požiadavke ochrancov na uloženie povinnosti všetkým obciam, aby každá mala vlastný útulok, ale radšej uprednostní celoplošnú podporu mikročipizácie vlastnými finančnými prostriedkami.

 Takáto situácia teda pretrvávala medzi rokmi 2011 až august 2018.

 A čo nás čaká v tejto veci od septembra 2018?   

 Po 7 rokoch, počas ktorých bolo každému reálne zmýšľajúcemu a rozhľadenému človeku zrejmé, že štátnymi veterinármi odporúčaný „odchytový program“ z roku 2011 skončil fiaskom a očakával jeho prehodnotenie v podobe primárnych aktivít samotného štátu a jeho úradov, došlo k opaku: tento program štátni úradníci ešte viac sprísnili, „vylepšili“, podmienili a v rámci neho nariadili zúčastneným subjektom (aj bez opýtania či poznania ich reálnych možností) vzájomné povinnosti, ktoré dokonca žiadajú „zazmluvniť“. Rok 2018 tak prináša s pozmenenou legislatívou namiesto zlepšenia zhoršenie možností pre starostov obcí. 

 Najnovšie legislatívne udalosti (2018), pochádzajúce z nevetranej úradníckej kancelárie opäť potvrdzujú, aké skreslené až naivné predstavy o realite majú v danej problematike legislatívni úradníci i poslanci, keď sa insitne rozhodli, že doteraz nefunkčný systém, ktorým sa doposiaľ mali riadiť starostovia obcí (privolať k neznámemu psovi v obci vyškolenú odchytovú osobu, ktorú si vyberú zo zverejneného zoznamu na stránke ŠVPS, pričom ten pozostáva iba z ich mien, priezvisk a názvu obce bydliska, t.j. bez kontaktných údajov, a čo je úplne najhoršie: čiastočne z už nefunkčných osôb a prevažne z osôb s obmedzenou miestnou funkčnosťou, napr. príslušníci mestských polícií, a zostatok zo súkromných, nepodnikajúcich osôb), teraz ustanovia pre starostov obcí ako povinnosť tým, že musia mať na odchyt túlavých zvierat vytvorenú zmluvu s niektorou, teraz už schválenou“ osobou zo zoznamu, ktorou je fyzická osoba - podnikateľ alebo právnická osoba. (Upozornenie: občianske združenia, vlastniace útulky a majúce vo svojich radoch vyškolené osoby, nie sú podnikajúcimi subjektmi.) Podnikateľských subjektov, zaoberajúcich sa podnikateľsky odchytmi zvierat je však u nás iba toľko, koľko máme jazykov v dvoch pároch topánok... (ba ani všemocný google nenájde nič, okrem prípadov, ak meno či názov podnikateľského subjektu už vopred poznáte). Je vopred isté, že drvivá väčšina absolventov odchytového školenia žiadnu zmluvu uzavrieť nebude môcť, nakoľko ani vôbec nebudú môcť byť štátom schválené (nie sú podnikajúce fyzické osoby, ani právnické osoby). A tých, ktorí takýmito podnikajúcimi osobami sú, nemožno nútiť do podpisovania akejkoľvek zmluvy či už z celkovo 2900 obcami alebo s útulkami – je to výhradne vec ich vlastného slobodného a obchodného rozhodnutia. Pritom ten, kto ju podpíše, sa vystavuje riziku zvýšenej zodpovednosti, veď uzavrieť takúto zmluvu znamená pre odchytový subjekt byť potencionálne v trvalej nonstop 24 hodinovej pohotovosti, pripravenosti a to od okamihu podpísania zmluvy až do jej ukončenia. A z desiatkami či stovkami obcí naraz! Ozaj, a kam potom s odchytenými psami? Veď útulky sú už teraz preplnené.

Okrem toho: postupom, uvedeným v novele veterinárneho zákona v roku 2018, týkajúceho sa odchytu zvierat a starostlivosti o prichýlené túlavé zvieratá sa štát pokúša zasiahnuť do práv a slobôd troch svojprávnych subjektov: obcí na strane jednej, súkromných podnikateľských subjektov na druhej a dobrovoľných amatérskych útulkov občianskych združení na strane tretej. Štát sa im teraz pokúša nanútiť vzájomné zmluvné a sprostredkované vzťahy. V právnom štáte ani jedna uvedená stránka nemôže byť povinná na pristúpenie k takejto zmluve. Súkromné podnikateľské subjekty sú v tomto zmysle autonómne (všetko záleží len a len na ich slobodnom rozhodnutí či a čo budú konať), občianske útulky by mali byť autonómnejšie ešte viacej (nemusia sa snažiť o zisk tak ako podnikateľské subjekty), avšak stávajú sa obeťou vlastných zidealizovaných predstáv pomoci a záchrane všetkých narodených jedincov, bez poznania základných štatistických a číselných údajov a faktov. Táto nevedomosť ich raz kruto dobehne... uzavrú v nadšení s obcami zmluvy, ktoré nebudú môcť plniť, peňazí bude neustály nedostatok, a – čo bude pre nich úplne najhoršie – nedokážu získať potrebný počet záujemcov na všetky prichýlené zvieratá. 

A nakoniec, aj OBEC má, ako svojprávny zastupiteľský subjekt, právo slobodne sa rozhodnúť – na základe hlasovania a súhlasu predpísanej väčšiny – na uzavretie akejkoľvek zmluvy, a teda prípadne žiadnu neuzavrieť. Ak áno, podlieha to ďalším predpísaným procesom, ako prieskum trhu, verejné obstarávanie a pod. To sa naozaj na Slovensku stane, že budú súťažiť útulky medzi sebou? Nonsens! 

 Dôležitý medzičlánok medzi obcou a útulkom, t.j. súkromné podnikateľské subjekty, ktoré by splnili predpoklady na schválené osoby za účelom odchytov zvierat môžu slobodne a bez vysvetľovania akékoľvek navrhované spolupráce zo strany obcí ignorovať, rovnako tak aj samotné úradné schválenie schválenej osoby. Zisk z toho by bol totiž oproti vynaloženým nákladom a úsiliu minimálny, skôr možno očakávať straty. Ibaže by si zámer vopred zle vyrátali a ulakomili by sa na fiktívne, insitne vyprojektované príjmy. Rovnako tak jestvujúce útulky. Ak podľahnú predstave zvýšených príjmov zo strany zazmluvnených schválených osôb, bude to pasca na ne samé: zmluvné nároky a požiadavky budú reálne nesplniteľné, peňazí bude málo aj na to, čo plniť čiastočne dokážu. Zvierat bude niekoľkonásobne viac ako doteraz, peňazí však viac len o trochu.

 Istým pozitívom nového veterinárneho zákona však je práve to podivné zavedenie duálnosti pri nakladaní s nájdenými túlavými zvieratami, t.j. náhodný nálezca na strane jednej, a objednaná i zaplatená schválená osoba na strane druhej. Znamená to istú úľavu pre tých, ktorí v danej problematike aktívne a húževnato pomáhali, pracovali a to aj bez odborného odchytového školenia, za čo však boli pranierovaní. A tu odrazu môže od septembra úplne každý náhodný občan nájdené zviera uchopiť, zmocniť sa ho, manipulovať s ním, nakladať do automobilu, transportovať ho a pod. Keď sa to teraz podľa legislatívcov javí ako výhodné, prečo potom od roku 2011 zaviedli stav, kedy sa to nesmelo? A prečo trvalo dlhých 7 rokov, kým na to prišli? 

 No, a ako to bude po novom najpravdepodobnejšie vyzerať? Starosta obce povie niekomu z úradu či kamarátovi: „Jano, choď tam toho psa, čo sa tu už pár dní túla, chytiť a zanes ho do útulku v meste, nebudeme predsa platiť za odchyt schválenej osobe. A povedz tam, že si ho našiel!“.

 Vráťme sa ešte raz detailnejšie k tomu, čo už tu bolo opísané a uvedené v časti „Povinné pristúpenie k vlastníctvu?“. Novou právnou dilemou na základe nového zákona je, či tak, ako v prípade (viac či menej náhodného) nálezcu, ktorý je podľa Občianskeho zákonníka (OZ) povinný aj naďalej odovzdať nález štátnemu orgánu, sa táto povinnosť musí alebo nemusí týkať aj novej, legislatívne stvorenej schválenej osoby na odchyt túlavých zvierat (podnikajúcej a s obcou zmluvne viazanej), ktorú si na účely odchytu túlavého zvieraťa privolá obec. 

 Vzniká tu rozporuplný, kolízny právny stav, podľa ktorého vo všeobecnosti je každý nálezca podľa OZ povinný odovzdať nález štátnemu orgánu, no nový veterinárny zákon uvádza (a nepriamo pripúšťa, no neurčuje ich nálezcovi ako povinnosť!) ďalšie dve možnosti: že nálezca prinesie nájdené zviera buď priamo do nejakého útulku alebo na obecný úrad (to sú spolu už tri alternatívy: štátny orgán; obec; útulok) - no naproti tomu ak ide o obcou objednaný odchyt nájdených zvierat zmluvnou schválenou osobou, tak tá má teraz podľa nového zákona povinnosť (po predchádzajúcom uzavretí zmluvy s konkrétnym útulkom) odovzdať nájdené zviera iba útulku. Aj to iba útulku zmluvnému (inému nie). Takže táto schválená osoba nie je viazaná statusom nálezcu v zmysle OZ. Ak nie, prečo? Zákonodarca tu využíva pravdepodobne kolízne pravidlo Lex specialis derogat legi generali, podľa ktorého konkrétna právna norma (v tomto prípade veterinárny zákon) má prednosť pred všeobecnejšou normou (OZ), a nakoniec aj pravidlo Lex posterior derogat legi priori, v rámci ktorého má prednosť nový predpis (veterinárny zákon) pred predpisom starším (OZ). 

 No, ale iná právna skutočnosť sa však odohráva v prípade konania nie schválených odchytových osôb, ale v prípade náhodných nálezcov, ktorých nový veterinárny zákon pozoruhodne spomína.  

 Ak ide napríklad o cyklistu a nájde pri ceste psa – je to nálezca. Išiel, a našiel. A môže, no nemusí konať. (Je on nálezcom aj v prípade, že nález iba ohlási nejakej organizačnej zložke? Napríklad starostovi obce, polícii, veterinárnej správe, útulku a pod.) Ak tento cyklista v pozícii náhodného nálezcu aj aktívne koná a nálezu sa ujme, má podľa platnej legislatívy uvedenú iba jednu povinnosťodovzdať ho štátnemu orgánu! Podľa Občianskeho zákonníka. Tie ostatné okolnosti a možnosti odovzdania nálezu priamo útulku či obecnému úradu, o ktorých sa nový veterinárny zákon zmieňuje, sú právne rozporné, no najmä nepovinnéČo je viac: povinnosť alebo hypotetická možnosť? Vždy povinnosť. Povinnosť plniť musíme, ostatné možnosti vlastne buď len smieme, no ak sú v rozpore s iným zákonom a z neho vyplývajúcou povinnosťou, tak v tom prípade ich vôbec nesmieme použiť. Kde teda musí odovzdať nálezca nájdený nález? Tam, kde to má dané ako povinnosť! A nie tam, a tak, ako sa nový zákon zmieňuje podmienečným spôsobom („Ak nálezca odovzdá túlavé zviera priamo ...útulku“ resp. „Obec je povinná prevziať túlavé zviera ... od nálezcu“). V skutočnosti tým nový veterinárny zákon len ustanovuje konkrétne povinnosti obce i útulku po tom, ako nálezca porušil legislatívu a nález neodovzdal tam, kde bol jedine povinný ho odovzdať. Čo je právne neprípustné. 

 Nálezca teda musí nález povinne odovzdať štátnemu orgánu. Tu nepomôže kolízna zásada Lex specialis derogat legi generali, pretože tu nejde o rozpor viacerých imperatívov a povinností ustanovených odlišne v dvoch rozličných zákonoch. Nálezca má podľa oboch dotknutých zákonov (OZ vrs. veterinárny zákon) iba jednu, legislatívou danú povinnosť a teda možnosť (postupovať podľa OZ). Ostatné, vo veterinárnom zákone uvedené hypotézy v súvislosti s nálezcom žiadny imperatív pre nálezcu neobsahujú

No aj čo sa týka schválených osôb, tak ich pozícia môže byť de jure rôzna, v závislosti od toho, ako je koncipovaná ich zmluva s obcou, napr. či môžu konať výhradne na konkrétny príkaz a požiadavku obce, t.j. v čase po ich oznámení o výskyte neznámeho zvieraťa v obci a teda spravidla aj voči konkrétnemu zvieraťu, alebo či môžu schválené osoby sami aktívne vyhľadávať v akomkoľvek čase a podľa ich zdania kvázi túlavé zvieratá a odovzdávať ich do zmluvného útulku a žiadať od obce financie za uskutočnené výkony (čo by mohlo viesť k nekontrolovanému nárastu finančných výdajov obcí, ale i k zámernému prevozu nájdených zvierat z chudobnejšej obce do bohatšej za účelom vylepšenia podnikateľského skóre). Ak sú zmluvné podmienky dojednané tak, že schválená osoba koná iba na príkaz obce, tak ak táto schválená osoba rieši náhodne nájdené zviera bez výzvy úradu, nevzťahujú sa na ňu uvedené kolízne princípyale je v pozícii nálezcu a nález je povinná odovzdať v zmysle OZ štátnemu orgánu (a neriadi sa vtedy veterinárnym zákonom). 

 Ďalšia eventualita: Ak je cudzí psík v obci po nájdení niekým (primárnym nálezcom alebo sprostredkovanou osobou) už uzavretý niekde v obecnej garáži, a schválená osoba ho príde prevziať, tak faktickým nálezcom v reálnom zmysle je vtedy ten, kto aktívne voči nálezu konal a ujal sa ho ako prvý (a zavrel ho potom do garáže a pod.). No ale, ten prvý má povinnosť nález podľa OZ tiež odovzdať štátu, nie obci či niekomu inému, ba ani schválenej osobe

 Nový zákon sa v čistej forme javí ako takmer nevykonateľný.  

 Ak sa posledné odstavce a vety zdajú ako teoretické, hypotetické, tak platí lakonický záver: do zákona sa nemali dostať takéto možnosti (o preberaní zvierat tým či oným subjektom, t.j. obcou či útulkom), ale má, ako jediný v danej veci, zostať v platnosti výhradne Občiansky zákonník (aj preto, že náhodných nálezov zvierat náhodnými nálezcami je absolútna väčšina v miere cca 99.99 %!). A štát mal a má mať prijatý organizačný, operatívny, personálny a priestorovo-kapacitný systém prijímania nájdených zvierat vo vlastnej finančnej réžii. A basta! Štát z pohodlnosti vymýšľa právne kľučky, aby sa zbavil zodpovednosti a tak to potom chaoticky, ako je opísané, vyzerá. A bude vyzerať. Zodpovednosť za chaos bude niesť kto? 

 Uvedené sa teda vzťahuje na tie dve možnosti, uvádzané v novelizovanom veterinárnom zákone (citujem):„Obec je povinná prevziať túlavé zviera .. od nálezcu...“, resp. „Ak nálezca odovzdá túlavé zviera priamo... útulku pre zvieratá....“. Takýto nálezca sa svojím postupom dopustí porušenia pretrvávajúcej platnej legislatívy podľa OZ, ktorá hovorí, že nález je povinný odovzdať štátnemu orgánu. A nie útulku. A nie občianskemu združeniu, ktorým spravidla útulky patria. A rovnako nie obci (hoci aj má svoj útulok) pretože obec štátnym orgánom nie je. Ba ani schválenej osobe, nakoľko tá nielenže žiadny odchyt nevykonala. A už vonkoncom nie je štátnym orgánom. 

 Na takýto neoprávnený postup nálezcu (odovzdanie nájdeného túlavého zvierať priamo do útulku, obci či schválenej osobemôže platiť aj ďalšie ustanovenie, ktoré bolo uvedeným konaním nálezcu pravdepodobne (a podľa doterajšieho výkladu štátnej veterinárnej správy naisto) porušené, a to, že nájdené túlavé zviera (pričom je vždy priamo na mieste nálezu otázne, či vôbec nájdené zviera je naozaj túlavé podľa vyhlášky 123/2008) na verejnom priestranstve smie odchytiť, fixovať, vyzdvihnúť iba odborne spôsobilá a vyškolená osoba, s ktorou má navyše obec zmluvu o odchytoch, a teda nie nejaký kadejaký náhodný nálezca. Ten môže teda nanajvýš tak oznámiť obecným predstaviteľom výskyt asi "túlavého" zvieraťa a tým jeho možnosť (nie povinnosť) začína i končí. Aktívne konať nad rámec tejto možnosti smie výhradne za situácie krajnej núdze (najmä ohrozovania bezpečnosti a zdravia občanov, či ohrozovania života samotných zvierat), ale ani vtedy neplatí, že smie nález-zviera z miesta nálezu zaviezť a odovzdať priamo do útulku či na obecný úrad. Po fixácii zvieraťa v rámci krajnej núdzi môže len oznámiť nález štátnemu orgánu alebo principiálnejšie: odovzdať ho štátnemu orgánu. 

 Takže klauzula v novom veterinárnom zákone, ktorá rieši tú okolnosť, že nálezca odovzdal nález priamo útulku, či obci, sa naozaj do legislatívy vôbec nemala dostať, zákon sa o nej zmieňovať vôbec nemal, nakoľko môže ísť o protiprávne konanie.  

 Rovnako sa teda nemali zavádzať ustanovenia, že obec je povinná prevziať nález od nálezcu (obecní úradníci majú na základe čoho musieť v tejto veci nielen konať, ale aj vedieť, ako sa manipuluje s prinesenými mačkami či psami?; a kde ich po prevzatí od nálezcu až do odovzdania útulku či povinnému subjektu odložia; a čo ak im z útulku oznámia, že sú plní, a že ďalšie zvieratá neprijímajú, alebo, že je v útulku infekčná choroba? Potom má obec postupovať ako?). Aké neriešiteľné a problematické okolnosti môžu na základe tohto ustanovenia nastať, to je lepšie si ani nepredstavovať.... Skupiny ochranárskych adolescentných či školopovinných nadšencov dostali do rúk zbraň, ktorá napríklad zrúti za jeden jediný deň celý zdanlivo peknučký systém, ktorý vymysleli naši slepí legislatívci – prinesú celé vrhy nimi „zachránených“, akože nájdených psíkov a mačičiek na obecný úrad s tým, že ich našli... Či to už pravda je, alebo aj nie, obec ich podľa nového zákona musí prijať a až potom prípadne skúmať, aké je pravdivé pozadie týchto nálezov. A nielen ochranárska obec, ale aj tisícky vidieckych chovateľov psov i mačiek, nevediac čo si počať s nechcenými mláďatami po nechcenom napáraní ich sučky alebo mačky, ich odteraz prinesú na obecný úrad: „Našli sme...“. A úrad podľa nového zákona prijať musí – bez reptania, bez dokazovania či zisťovania okolností. Toto klamstvo so zvieratami, prinesenými ich vlastníkmi priamo do útulkov – akože nájdené, sa už doteraz neskutočne rozmohlo, a to pritom útulky či obce ešte ani nemali povinnosť všetko prijať. Útulky túto povinnosť nemajú priamo uvedenú ani v novom veterinárnom zákone, má ju však určenú ako povinnosť obec a tá má zároveň aj povinnosť uzavrieť zmluvu so schválenou osobou a tá zase s niektorým útulkom – pomyslený, úradníkmi vymyslený kruh sa tak uzatvára v márnej nádeji, že útulky vždy všetko prijmú. Nezmysel.  

 Kam s desiatkami, stovkami mačiek, prinesených na obecné úrady? Do ktorých útulkov potom vzápätí s nimi, keď útulky sú zamerané na psov a mačky riešia z viacerých dôvodov len sporadicky? Kam so šteniatkami, malými mačičkami, ktoré na úrad prinesú ich gazdovia a budú starostovi tvrdiť, že boli nájdenéTakáto právna úprava prinesie v reálnom živote nespočetné množstvo neriešiteľných alebo problematických situácií. 

 Samozrejmosť, s akou štát a zákonodarca očakáva, že jestvujúce útulky a karantény prijmú každé zviera či už privezené jeho nálezcom alebo obcou, ktorá ich od nálezcu povinne prevzala, alebo schválenou osobou, s ktorou (ako aj v tomto prípade zákonodarcovia automaticky očakávajú) útulky uzavrú na základe zákona zmluvy o úschove, je zarážajúca a opovážlivá. Svedčí o absolútnej neznalosti reality a nezodpovednosti úradníkov, aj legislatívcov.  

 A čo keď útulok zviera neprijme (ani od schválenej osoby, ani prípadne od nálezcu či od obce), pričom môže uviesť rôzne dôvody odmietnutia (okrem prípadov, keď má priamo uzavretú zmluvu s obcou a podľa toho, čo je v tejto zmluve uvedené), prípadne ani nemá povinnosť komukoľvek vysvetľovať dôvody odmietnutia. Väčšina horlivých ochranárskych útulkov rýchlo naráža na kapacitný strop, ba niekoľkonásobne ho prekračuje (ide o situácie, hraničiace až s trápením zvierat pod rúškom ich naivnej záchrany), aby potom v čase, kedy sa už aj najzaslepenejším ochrancom zvierat zdá, že už je útulok plný na prasknutie, vyhlasujú médiám: NEPRIJÍMAME! Potom čo? Pýtame sa úradníkov, ktorý spísali tento nový zákon! Eutanázie vraj nie, tie sú, hoci povolené, postavené za hranicu (falošnej) etiky a (pseudo)mravov... Tak sa nám budú zvieratká potulovať po krajine, nebude sa dať plniť ani zákon, ani zmluvy. Človeku s nadhľadom to bude potom na smiech (ba je už aj teraz), ale namiesto smiechu bude musieť plakať.

 Riekol ktorýsi klasik: „Národy by žasli, s akým malým rozumom sa im vládne...“. 

- - - 

 Naši legislatívci si vymysleli od augusta 2018 vyššie i nižšie opísaný sci-fi zdramatizovaný divadelný príbeh, ktorý je mätežou postavičiek, ich kostýmov, úkonov, povinností, vzájomných povinností a činností. 

 Ešte raz upozorňujeme aktérov – hercov v hlavných i vedľajších rolách nového veterinárneho zákona, že z režijného hľadiska si pred začatím HRY na poriadok musia naštudovať aj niektoré vedľajšie úlohy, aby dielo skĺbili do úspešnej premiéry a jej ďalších nekonečných opakovaní. Napríklad, že „odchyt“ vo svojej logickej a skutkovej podstate znamená ukončenie pohybu túlajúceho sa zvieraťa jeho fixáciou – a iba zvieraťa „túlavého“, ktoré je podľa vyhlášky 123/2008 definované ako zviera, „ktoré sa bez kontroly a dozoru vlastníka alebo držiteľa pohybuje po priestranstvách voľne dostupných verejnosti a ktorého vlastník alebo držiteľ nie je známy v čase jeho pohybu po priestranstvách voľne dostupných verejnosti“.

Oznam pre starostov obcí, mestských i obecných úradníkov, pre mestské a obecné polície: Pre zaradenie nájdeného zvieraťa do kategórie „túlavého“ a či je teda potrebné privolať zmluvnú schválenú osobu na jeho odchyt, alebo či má obec povinnosť prevziať od nálezcu údajne nájdené a údajne túlavé zviera je potrebné vopred overiť: a) či sa zviera vyskytuje na priestranstve voľne dostupnom verejnosti, b) či sa zviera pohybuje (túla), c) či sa pohybuje bez dozoru a kontroly vodiacej osoby, d) či ide o zvieratá, ktorých vlastník alebo držiteľ nie je známy. Pre zaradenie zvieraťa do tejto kategórie musia byť splnené všetky 4 uvedené podmienky naraz! (1.pohyb – túlanie, 2.bez dozoru a kontroly, 3.verejné priestranstvo, 4.neznámy vlastník alebo držiteľ) Ak sú všetky podmienky splnené, až vtedy nastáva pre obec povinnosť zabezpečiť odchyt túlavého zvieraťa na území obce podľa § 22 zákona 39/2007. A zabezpečiť ho pomocou vyškolenej, odborne spôsobilej a schválenej osoby. Ak však ktokoľvek z náhodne či organizovane zúčastnených zložiek (starosta obce, obecný úradník, obecný policajt, štátny policajt, schválená osoba, náhodný nálezca, prítomný občan, úradník veterinárnej správy, novinár, poslanec, poštárka, bezdomovec) zodpovedne vie, kto je vlastník alebo držiteľ zvieraťa, status túlavého zvieraťa okamžite alebo zakrátko po overení končí. Rieši sa ďalej ako priestupok „úniku zvieraťa“ prostredníctvom podnetu pre RVPS.

 Približne 90 % prípadov zaznamenaného výskytu pohybu psov v našich obciach nespĺňa všetky 4 požadované znaky túlavosti! Použitie paragrafu č. 22 veterinárneho zákona o povinnosti obce zabezpečiť odchyt takýchto zvierat a navyše schválenou osobou nie je teda vždy náležité. (Mačky však spĺňajú definíciu túlavosti takmer všetky. Ibaže: čo s nimi? Vlastne celý veterinárny zákon a aj vykonávacia vyhláška 123/2008 sú ohľadom mačiek – žijúcich v rodinných domoch, rovnako tak aj voľne žijúcich, nikomu nepatriacich – nevykonateľné.)

- - -

  Popristavujme sa nakoniec ešte pri niektorých ustanoveniach nového zákona a z nich plynúcich reálnych možností i nemožností. Hodno upozorniť, že ak sa niekomu nižšie uvedené vecné pripomienky budú zdať iba hypotetické, domyslené, tak vedzte, že vychádzajú z dvadsaťročnej praxe a sústavného pozorovania i hodnotenia rôznych zlých i lepších sprievodných javov v danej disciplíne, a že všetky pripomienky majú reálny empirický základ. Život píše rôzne, až nevyspytateľné scenáre, vychádzajúce z rôznych pováh a uvažovania jednotlivých ľudí, pričom sa vynára záver, že každý človek je inou, osobitou hračkou prírody, resp. Twainov postulát, podľa ktorého neexistuje ani jeden jav, ktorý by si rôzni ľudia nevysvetľovali rozdielne.

§ 22

ods. (10) Obec je povinná zabezpečiť odchyt túlavých zvierat na území obce a ich umiestnenie do karanténnej stanice alebo útulku pre zvieratá prostredníctvom osoby schválenej na odchyt túlavých zvierat, ktorou je fyzická osoba - podnikateľ alebo právnická osoba, ktorej bolo vydané rozhodnutie o schválení na odchyt túlavých zvierat podľa § 6 ods. 2 písm. av). Ak obec nie je osobou schválenou na odchyt túlavých zvierat, je povinná uzavrieť zmluvu o odchyte túlavých zvierat s osobou schválenou na odchyt túlavých zvierat.

 Kde sa o nich obec dozvie? Ako ich donúti k podpisu zmluvy, ak nebudú chcieť? Aký operačný a najmä časový rámec a rozsah bude mať zmluva, najmä ak zvážime, že náhly výskyt cudzích zvierat v obciach je časovo nevyspytateľný, ničím neviazaný, no ich eliminácia je spravidla neodkladná? (nedeľa večer – agresívny pes v obci, alebo bežiaci po frekventovanej ceste a pod.). Sú si tvorcovia novej legislatívy istí, že na území SR pôsobí dostatočný počet podnikajúcich subjektov, ktorí pokryjú celé územie republiky s 3-tisíc obcami? Sú si istí, že podnikajúce subjekty budú ochotné podať si žiadosť o schválenie na štátnu veterinárnu správu? Čo sa stane, ak obce nebudú mať s kým uzavrieť zmluvy o odchyte? Možno im vopred odporučiť, aby túto skutočnosť bezodkladne listom oznámili štátnej veterinárnej správe. 

ods. (11) Obec je povinná prevziať túlavé zviera nájdené na území obce od nálezcu. Niektoré pripomienky k tomuto ustanoveniu už boli uvedené vyššie. Vynárajú sa viaceré možnosti: napríklad obec, presnejšie obecný úrad, nález prevezme a vzápätí odovzdá niektorému útulku (buď ho sami zavezú do útulku, alebo poprosia o odvoz nálezcu, alebo o prevoz požiadajú zmluvnú schválenú osobu a pod.). Zdanlivo ideálne... (podľa ministerských úradníkov, autorov tohto nezmyslu, je asi starosta či obecní úradníci k dispozícii 24 hodín denne x 365 dní počas roka; rovnako je permanentne k dispozícii obcou zazmluvnená schválená osoba na odchyt a nakoniec je permanentne 24 hodín denne k dispozícii ešte aj útulok - s ktorým má však zmluvu podľa týchto predpisov nie obec, ale iba medzičlánok: oná schválená odchytová osoba... hm).

A čo, ak nálezca nájde zviera v čase, kedy na obecnom úrade nikto nie je prítomný, alebo mimo úradných hodín obecného úradu, a o existencii nejakého útulku pritom nevie – ako má vtedy nálezca postupovať? Čo s nájdeným zvieraťom? Kde ho ponechá? Komu ho ponechá, najmä ak nie je občanom priamo z obce, v ktorej zviera našiel? 

 Ak obecný úrad, starosta alebo úradník od nálezcu nález aj prijmú, ale nastane skutočnosť, že v útulku nikto práve nie, alebo je plný, alebo v ňom zúri infekčné ochorenie zvierat, potom čo? Čo má obec s nálezom urobiť? Obvolávať iné, hoci aj s nimi cez schválené osoby nezmluvné útulky a prosíkať o prijatie? A čo ak nálezca prinesie na úrad viacero psov naraz (háravá sučka plus niekoľko ďalších psov po úteku za ňou)? A útulok povie, že má miesto iba pre jedného alebo niečo podobné? Ako a odkiaľ majú obecní úradníci vedieť, ako zrealizovať bezpečné prevzatie zvieraťa, zvierat od ich nálezcov, ktorí ich priniesli? Ako má postupovať starosta obce, ktorému podvečer domov priniesli nájdené zviera (a on doma pozerá v trenírkach televízor)? Čo ak je to írsky vlkodav či hoci len doga alebo čivava a on nemá ani len vodidlo na jeho priviazanie? Čo ak nálezcom prineseným nájdeným zvieraťom bude mačka, a starosta nemá naporúdzi ani prepravku a ani miestnosť, kde by ju „zatiaľ“ odložil, uschoval? Má vždy v takýchto situáciách prosíkať niektorého svojho spoluobčana-chovateľa, aby mu pomohol? A ak takého nenájde? Nadchádza noc, útulok telefón nedvíha... starosta zviera vypustí len tak naverímboha, bude čo bude, stane sa čo sa stane... Najlepšie vypustiť do inej obce...

 Prosím, vysvetlite: ak je teda obec povinná prijať od nálezcu zviera, ako má nálezca zvieraťa zrealizovať prevzatie nájdeného zvieraťa obcou napríklad počas dní pracovného voľna, v noci, na Nový rok, či hoci aj len v neúradných hodinách? Je zástupca obce povinný byť 24 hodín denne počas celého starostovského mandátu k dispozícii na telefóne náhodným nálezcom zvierat? 

 Ak nálezca na obci nepochodí a nijakého predstaviteľa obce nezoženie, alebo ho pod rôznymi zámienkami a výhovorkami odmietnu, čo má nálezca urobiť s neprevzatým zvieraťom? 

 Ako si predstaviteľ obce situačne overí, či zviera, ktoré mu ako nájdené predložil nálezca je naozaj zviera „nájdené“ a či v skutočnosti nepatrí klamajúcemu „akože“ nálezcovi (jav nesmierne rozšírený pri kontakte zriadencov útulku s údajnými „nálezcami“). 

 Ako si predstaviteľ obce situačne overí, či zviera, ktoré mu ako nájdene predložil nálezca je naozaj zviera nájdené v jeho obci a či ho nálezca nenašiel v inej obci? 

 Ako si predstaviteľ obce situačne overí, či zviera, ktoré mu ako nájdene predložil nálezca je naozaj zviera „túlavé“ v zmysle definície podľa vyhlášky 123/2008? (Anketa, uskutočnená na vzorke 220 starostov preukázala, že ani jeden z nich nemal o existencii tejto vyhlášky ani potuchy, a teda ani o tom, ako je definované „túlavé“ zviera.) 

 Ak obec od nálezcu zviera prijme, ale vzápätí zistí, že útulok, s ktorým má cez schválenú osobu nepriamo sprostredkovanú zmluvu nie je okamžite dostupný (dobrovoľné útulky občianskych združení nemajú povinnosť byť kedykoľvek k dispozícii, a už vonkoncom nie 24 hodín denne počas celého roka), tak vysvetlite prosím, kde obec dovtedy (kým zriadenec útulku nebude dostupný) nájdené zviera prevzaté od nálezcu bude držať? Kto sa bude zatiaľ oň starať? Čo ak ho starosta obce v takejto situácii dočasne improvizovane uschová niekde v obecnom objekte alebo u niektorého ochotného občana a psovi či mačke sa tam niečo vážne prihodí (pri snahe zvierat ujsť z uzavretého cudzieho objektu sa stávajú rozličné nehody)? Zodpovednosť bude na koho pleciach? Na starostovi? Na ochotnom občanovi? Ak zviera z takéhoto improvizovaného miesta jeho „úschovy“ ujde, pôjde o priestupok podľa veterinárneho zákona (držiteľ zvieraťa je povinný vykonať opatrenia na zabránenie úniku zvieraťa)? Ak ho po úniku zrazí auto, tak ochotného občana či starostu ochrancovia i novinári „roznesú na kopytách...“. Ak spôsobí pri takejto dopravnej nehode takýto pes škodu, kto ju zaplatí ako zodpovedný? 

  Obec vskutku nie je povinná mať vlastný útulok, ba ani nemá povinnosť uzavrieť zmluvu s nejakým útulkom - takúto povinnosť uzavretia zmluvy s útulkom majú len osoby schválené na odchyt, s ktorými zas majú povinnosť uzavrieť zmluvy obce: to asi preto, aby to všetko bolo čo najkomplikovanejšie... Napriek tomu tvorcovia tohto pomäteného paragrafu bohorovne uvádzajú, že obec nielenže je povinná prijať nájdené zviera, ale aj ho umiestniť do karanténnej stanice alebo útulku pre zvieratá! Pričom, ako sme už uviedli, obce nielenže nemusia mať ani vlastný útulok, ani nemusia mať povinnú zmluvu priamo s nejakým útulkom, a na druhej strane ani útulky nemajú povinnosť uzavrieť zmluvy s obcami a nemajú ani žiadnu povinnosť prijímať v obciach nájdené zvieratá! (Iba v prípade zmluvy s obcou, alebo ak ide o obecný útulok.) Zákonodarca tu radšej veci buď nedomyslel, alebo schválne nechcel vidieť realisticky a predvídavo do veci, pretože do zákona nedal útulkom povinnosť prijímať vo všeobecnosti nájdené zvieratá - to by už bola totiž opovážlivosť najhrubšieho zrna, hraničiaca s drzosťou. 

 Obec síce, dajme tomu, povinne prevezme od nálezcu zviera, ale bude sa takmer vždy stávať, že ho nebude mať kde vzápätí uložiť, uschovať, umiestniť – útulky môžu z viacerých dôvodov odmietnuť prevzatie nájdeného zvieraťa, alebo aj bezdôvodne – veď, ako sme už uviedli, vo všeobecnosti prijatie nie je pre útulky vôbec povinné, dokonca niekedy ani v prípade, ak ide o útulky obecné, mestské, avšak už zaplnené (iba ak za cenu porušovania vyhlášky 123/08). Povinnosť majú mať jedine štátne karantény! Ak sa niektorý útulok občianskeho združenia zmluvne obciam zaviazal prijať každé nájdené zviera, tak buď sú vo vedení útulku nepríčetné osoby, alebo neskúsení novici, ktorí od zmluvných obcí očakávajú finančné prínosy netušiac, že peňazí bude vždy menej, ako je treba, no zvierat bude oveľa viac, a že svoje kapacity zaplnia a vyčerpajú tak, a v takom krátkom čase, že ďalšie záväzky obciam plniť nebudú môcť. Potom čo? Patová situácia!

Všetci súdni ľudia vedia, že útulky sú nielenže plné, ale že útulky sú naozaj-naozaj viac ako plné, a že v novom zákone uvedený postup nemôže byť spoľahlivo účinný.

Celková kapacita útulkov na Slovensku je v skutočnosti zanedbateľne nízka (aj dlhodobo, aj situačne) oproti mase túlavých zvierat, či narodených nechcených či problémovo sa správajúcich jedincov psov, z ktorých značná časť bude zanedlho vyhodená. O mačkách celkovo ani nehovoriac.

Zopakujme ešte raz: najčastejšie sa budú stávať prípady, keď nálezcom nájdené zviera občianske útulky od nálezcu či od nezazmluvnenej obce z dôvodu preplnenia či úplne bezdôvodne neprevezmú. A nič sa im za to nemôže stať – nie je to predsa ich povinnosť! Takúto povinnosť má iba štát a vo svojich vlastných karanténach a útulkoch. No a ak sa štát v novom veterinárnom zákone vopred obrnil, že on vo svojich vlastných karanténach (zatiaľ iba dvoch pre celé Slovensko!) umiestňuje výhradne zvieratá po veterinárnych opatreniach, tak nálezcov, ktorí prinesú na štátny orgán (veterinárnu správu, samozrejme) nájdené zvieratá, to vôbec zaujímať nemusí. Nech si teda štát zriadi – okrem tých karantén pre zvieratá po veterinárnych opatreniach – ešte aj nejaké ďalšie, v ktorých si bude plniť zákonné povinnosti, ktoré si neplnil doteraz celé desaťročia, t.j. prijímanie nálezov. Ak nálezca prinesie na štátnu políciu nájdenú tašku či notebook, len by mu tam skúsili povedať, že oni tieto nájdené veci nemajú kde uschovať... Do čerta s takými štátnymi veterinárnymi úradmi, ktoré si neplnili a neplnia povinnosti a ešte sa aj doteraz smiali občanovi-nálezcovi, ktorý im v ojedinelých prípadoch znalosti legislatívy priniesol nájdené zviera. „Ale my ho nemáme kde uschovať...“ – znela v takýchto prípadoch víťazoslávne prednesená výhovorka veterinárnych úradníkov a to aj tam, kde vlastnili kvalitné a dostatočné priestory, ktoré však prenajali súkromným firmám (v Martine napríklad autoservis, sklady distribučnej firmy). Štátny orgán nekonal, hoci konať mal, hoci aj viaceré vhodné priestory a objekty vlastnil, a štát z tejto nečinnosti ešte aj zarábal na nájomnom za nimi nevyužívané, no s dávkou drzosti prenajaté objekty. Tento chorý stav pretrváva na území Slovenska dodnes. A ak aj štát nakoniec niečo uvedie do prevádzky, tak len na obmedzené účely, vraj po veterinárom opatreníFÚJ! Štátna karanténna stanica vo Veľkom Krtíši bola po jej dokončení veľa rokov zarastená burinou a nepoužívaná. A mestá, obce, združenia museli stavať a financovať namiesto štátu vlastné karantény a útulky, ktoré im potom pasívne štátne orgány chodia bohorovne schvaľovať a pravidelne kontrolovať. Dvakrát FÚJ!! A nakoniec teraz ešte štát všetko zvalil a ponechal na obce. Trikrát FÚJ!!!.

ods. (11) Obec zabezpečuje starostlivosť o túlavé zviera od okamihu jeho prevzatia... (od nálezcu). 

 Takže obec po povinnom prevzatí nálezcom nájdeného zvieraťa a po jeho úspešnom umiestnení v niektorom útulku musí z vlastných prostriedkov zabezpečiť starostlivosť o zviera – na akej úrovni? V akom rozsahu? Podľa akého paušálu? Iba v rozsahu danom vyhláškou 123/2008? Alebo zaplatí obec aj nepovinné strihanie, kastrovanie, preventívne veterinárne úkony? Aj nepovinné kompletné vakcíny okrem povinnej besnoty? Aj ekto-endo antiparazitárne prípravky? Ba aj kvalitnejšie krmivo či dokonca drahšie veterinárne rady granúl pre citlivejších či chorých jedincov? Aj nevyhnutné lacnejšie i úplne drahé operačné zákroky? Aj také zákroky, ktoré sa laikom v útulkoch subjektívne zdajú ako nevyhnutne potrebné (piate pazúry)? Aj extrémne predraženú monopolnú kafilériu v prípade úhynu a pod.? A ak vyvstane potreba naliehavej drahej operácie (niektoré aj v cene medzi 500 až 1-tísíc eur), ktorú obec nebude chcieť financovať, útulok však áno (nakoľko o eutanázii v útulkoch nechcú „ani počuť!“, hoci by aj zviera malo dlhodobo trpieť), vtedy čo sa bude diať? Čo ak náklady na útulkom nekompromisne navrhovanú operáciu budú také vysoké, že presahujú reálne možnosti maličkej obce, v ktorej bol pes nájdený, odchytený a potom umiestnený v útulku? Kto bude v prípade odborného konfliktu medzi obcou a útulkom konečným arbitrom pre ďalší postup? Bude rozhodnutie arbitra záväzné pre obe stránky (obec versus útulok)? Bude arbitrom regionálna veterinárna správa, obsadená úradníkmi, a preto odborne nedostatočne kompetentnými? Bude ním súkromný veterinárny lekár? Ktorý, podľa čoho a kto ho vyberie? Súkromný veterinárny lekár by pritom čisto z podnikateľského princípu mohol uprednostňovať operačné zákroky vždy a za každú cenu. 

 A ako bude prebiehať systém kontroly obce nad útulkom v rámci preverovania oprávnenosti a nevyhnutnosti obcou povinne preplácaných úkonov v rámci nariadenej starostlivosti? Ako bude prebiehať vzájomná spolupráca i finančné prevody? Obec bude musieť vystaviť celoročnú objednávku a útulok jej bude fakturovať konkrétne služby? Alebo bude platiť paušálne? Cyklicky, mesačne, štvrťročne a pod.? Môžu vôbec nepodnikajúce občianske združenia, ktorým patrí drvivá väčšina útulkov, vystavovať faktúry? (V istej miere áno, o tom existujú štúdie a právne i finančné vysvetlenia.) Alebo obec poskytne jednorázový príspevok na každého nájdeného psa a ak sa vyskytnú problémy s nepostačujúcimi financiami (pes ochorie alebo ho je potrebné operovať) tak nech si už útulok zháňa peniaze kde chce? A čo ak konečná fakturovaná suma, ktorú má zaplatiť útulku obec, alebo je už zakomponovaná do predbežnej zmluvy, presiahne limit, ktorý podlieha verejnému obstarávaniu a obec poruší rozpočtovú disciplínu? Budú obce vopred, ešte pred umiestnením zvierat do útulku, či pred uzavretím zmluvy so schválenou osobou  alebo útulkom, vykonávať prieskum „trhu“ (ak toto všetko vôbec možno trhom nazvať) medzi viacerými útulkami a strčí ho tam, kde najmenej zapýtajú? Ba obec by pri zmluve so schválenou osobou mala vziať do úvahy, akú a s ktorým útulkom má schválená osoba uzavretú povinnú zmluvu. 

 Aká bude zo strany obce možnosť reklamácie voči útulku? Obec objednáva služby a zazmluvňuje si obchodnú zmluvu, pričom kontrola opodstatnenosti fakturovaných výkonov je zo strany obce takmer nemožná.

V dôvodovej správe predkladatelia zákona uvádzajú: „V prípade, že obec uzavrie zmluvu s osobou schválenou na odchyt túlavých zvierat, ktorá následne zabezpečí umiestnenie týchto zvierat do karanténnej stanice, cena za odchyt 1 odchyteného zvieraťa sa pohybuje v rozmedzí od 55-120 Eur, v závislosti od ....). Takže k starostlivosti o zviera v útulku sa obci pridáva aj uvedená suma za odchyt, čo môže sumárne napr. s trojmesačným pobytom zvieraťa v útulku predstavovať za jediného psíka, za jedinú mačičku sumu väčšiu, ako je príjem obce z daní za psov. Ako to už na Slovensku býva, možno zanedlho očakávať lavínu zvyšovania daní za psov...

Ak v niektorej malej obci (na Slovensku je 99 obcí s počtom obyvateľov menej ako sto, ďalších 267 obcí s počtom obyvateľov medzi sto až dvesto, a celkovo 1128 s počtom obyvateľov menším ako päťsto) niekto vyšmarí dogu, takéto obce so zanedbateľnými rozpočtami si asi budú musieť na odchyt a starostlivosť o odchytené zvierat v útulku vziať úver... Ak im tam niekto „osladí“ život takýmto spôsobom dvakrát počas roka, zruinuje im možnosti svietiť, kúriť na úrade, či v nejakom inom obecnom zariadení. A to všetko preto, lebo štát a jeho úradníci sa dôsledne zbavili zodpovednosti i praktického výkonu všetkých predmetných povinností, ktoré dovtedy aj tak, kým ich mali ako povinnosť, vôbec nevykonávali. Hnus...

AUGUST 2020 Predstava útulkov i zákonodarcov, že ak útulok prijme od nálezcu nájdené zviera a následne si útulok aj splní povinnosť upovedomiť o náleze obec, na území ktorej bolo zviera nájdené, tak vzniká obci povinnosť financovať útulku úschovu a starostlivosť o toto nájdené zvierat, a že teda útulok si môže voči dotknutej obci uplatňovať finančné nároky je mylná, nakoľko z odseku 11, (ktorý znie: Obec je povinná prevziať túlavé zviera nájdené na území obce od nálezcu a umiestniť ho v karanténnej stanici alebo útulku pre zvieratá. Obec zabezpečuje starostlivosť o túlavé zviera od okamihu jeho prevzatia...) vyplýva, že táto povinnosť obcí vzniká výhradne za situácie, kedy obec prevezme nájdené zviera od nálezcu, a teda nie za situácie, že nálezca sa úspešne pokúsil odovzdať nájdené zviera priamo do útulku.

ods. (12) Ak nálezca odovzdá túlavé zviera priamo karanténnej stanici alebo útulku pre zvieratá...

Ktorému útulku? Hociktorému? Najbližšiemu? Tomu, ktorý sa mu z počutia či zo skúseností viacej pozdáva? Tomu, s ktorým má obec, v ktorej ho našiel, možno podpísanú zmluvu? Ako má nálezca, napríklad počas nočnej jazdy automobilom vedieť, v katastri ktorej obce sa nachádza? Ako má vedieť v noci, s ktorým útulkom má ktorá obec zmluvu a či vôbec?

Čo ak nájdené zviera prichýli v noci na ceste vodič idúci do cieľa vzdialeného stovky kilometrov a s predstavou, že teraz v noci asi nikoho v žiadnom útulku nenájde a ani sa nikam nedovolá (takto, logicky i pragmaticky vcelku správne uvažujú tisícky náhodných nálezcov zvierat), a odvezie preto živý nález z miesta nálezu kdesi pri Trenčíne až kdesi do cieľa svojej cesty, napr. do Medzilaboriec? A ráno sa rozhodne odovzdať ho miestnemu útulku v Medzilaborciach či ktorémusi najbližšiemu útulku? A tam mu povedia čo? Možno aby ho zaviezol do naspäť do obce kde ho našiel alebo do útulku v mieste nálezu. Lebo ak ho prevezmú, musia zavolať na obecný úrad, ktorý sa im odhadom (podľa vyjadrenia nálezcu, možno sa značne mýliaceho) zdá na diaľku ako miestne katastrálne príslušný a budú od obecného úradu požadovať (aj napriek neexistencii vzájomnej zmluvy) úhradu nákladov (aj na celú predpísanú trojmesačnú starostlivosť o zviera v prípade, ak sa jeho vlastník nenájde)? A potom, po troch mesiacoch ako ďalej? Podľa tohto spotvoreného zákona sa po troch mesiacoch obec, v ktorej bolo zviera nájdené, stáva ešte aj jeho vlastníkom... Takže obecný úrad, ktorý psa po prvé: ani len nevidel, po druhé: ani sa nemohol konfrontovať s nálezcom (ten totiž nemá povinnosť uviesť údaje o svojej osobe v čase odovzdávania psa do útulku, ba v prípade, ak chce takto podvodom dostať do útulku svoje vlastné nechcené zviera - akože nájdené - tak zaklame a uvedie vymyslené údaje, ktoré si útulok nemá ako overiť), po tretie: nepozná vychodzí zdravotný stav zvieraťa a náležitosť úkonov, o ktorých ho útulok informuje a požaduje za ne platbu, tak tento obecný úrad má podľa toho zákona uhradiť náklady vzdialenému útulku, potom, po troch mesiacoch, si zviera - už ako svoje vlastné - prevziať a starať sa o neho do konca života. Toto vymyslel kto....?

To si však takto môže hociktorý útulok zavolať na hociktorý obecný úrad na Slovensku a vylepšiť si tak finančné skóre.

Tento náhodilý a neorganizovaný, preto zároveň nevyspytateľný proces (kto kde čo nájde a odvezie do nejakého útulku) sa stáva na Slovensku po novelizácii veterinárneho zákona právnym stavom. Stavom, ktorý vytvára namiesto poriadku chaos. A útulky i obce stavia do ťaživej situácie, pretože neexistuje systém, ide iba o spleť náhodných nálezov zvierat náhodnými nálezcami, kratších či dlhších prevozov zvierat, zmysluplných i úplne zbytočných – a to všetko za situácie, kedy náhodný a ochotný nálezca nie je povinný mať znalosť veterinárnej legislatívy a určených postupov a môže sa preto dopustiť série rôznych pochybení, z ktorých ho nemožno obviňovať, ani mu nič vyčítať. Postavme všade štátne karantény, zaveďme v nich nonstop výjazdovú službu – až potom budeme môcť hovoriť o systéme. To, čo ponúka súčasná legislatíva systémom určite nie. Keby sa takýmto podobným spôsobom riadili požiarnici, zhorela by už polovica Slovenska... (Spomeňme prípad zavedenia nového štátneho integrovaného systému s jednotným volacím číslom, na ktoré prijali prešovskí operátori oznam o požiari na Mostovej ulici. Požiarnu hliadku síce okamžite vyslali, ibaže, ako sa ukázalo, išlo o Mostovú ulicu v úplne inom meste... Takto to vyzerá, keď sa vopred neuvažuje, ale rovno oslavne zapíja nový štátny systém.)

ods. (12) karanténna stanica alebo útulok pre zvieratá sú povinné o prevzatí zvieraťa (od nálezcu) upovedomiť obec, na území ktorej bolo zviera nájdené a zaregistrovať túlavé zviera do registra odchytených túlavých zvierat najneskôr nasledujúci deň po jeho prevzatí.

A prečo majú mať takú povinnosť? Veď zviera nebolo ODCHYTENÉ, ale ho doniesol NÁLEZCA! Takže prečo ho majú dať do registra ODCHYTENÝCH zvierat? A prečo má útulok povinnosť pripájať sa na internet a zadávať niekde nejaké údaje? A čo keď internet nemá alebo ho ani nechce mať? Sú útulky, ktoré majú len jeden telefón bez internetu. Prečo má v takom prípade nejaký spolupracovník útulku zadávať povinne údaje prostredníctvom svojho vlastného súkromného internetového pripojenia? Útulky sú zväčša dobrovoľné občianske spolky, ktoré suplujú nečinný štát – a ten im za to ukladá stále nové a nové povinnosti. Ba nielenže má mať útulok internet povinne k dispozícii, ale ešte aj musí dodržať povinnú lehotu zadávania údajov (do nasledujúceho dňa). Čo ešte naložíme na útulky, ktoré tu dve desaťročia z vlastnej ochoty a dobrovoľnosti nahrádzajú pasívny štát? Smie byť smartfón, ktorým sa zadávajú údaje do registra biely, alebo iba červený? Môže to byť cez Orange alebo výhradne iba cez Telekom?

ods. (17) Ak sa vlastník odchyteného túlavého zvieraťa neprihlási o zviera do troch mesiacov odo dňa umiestnenia zvieraťa do karanténnej stanice alebo do útulku pre zvieratá, dňom nasledujúcim po uplynutí tejto lehoty prechádza vlastníctvo zvieraťa na obec, na území ktorej bolo zviera nájdené. 

 Ak teda po troch mesiacoch od odchytu zvieraťa (nie jeho nálezu nálezcom!, ale odchytu schválenou osobou a na objednávku obce) zostáva zviera neznámeho vlastníka v útulku a jeho vlastníkom sa stáva obec (čo je právny lapsus, opísaný vyššie v texte), tak dňom automatického nadobudnutia vlastníctva zvieraťa obcou môže útulok vyzvať už nového vlastníka, t.j. obec, aby si ako vlastník prišla zviera z útulku prevziať a starala sa o neho tak, ako sa má o zviera podľa litery zákonov a vyhlášok starať každý právoplatný vlastník na Slovensku. Ak obec odmietne, možno ju popohnať pred príslušnú veterinárnu správu preto, lebo zanedbáva starostlivosť o svoje vlastné zviera a za každý deň v útulku potom môže útulok ešte aj žiadať v správnom a adhéznom konaní finančnú náhradu. Aj takýto stav môže nastať. Obec sa však pravdepodobne dňom ukončenia trojmesačného pobytu odchyteného zvieraťa v útulku bude snažiť nejako sa s útulkom dohovoriť. V zákone je ďalej uvedené „obec môže aj bezodplatne previesť vlastníctvo zvieraťa na karanténnu stanicu alebo útulok pre zvieratá“, čo však je z reálneho hľadiska nezmysel – či už by išlo o odplatný alebo hoci aj bezodplatný prevod vlastníctva. Ktorý šibnutý útulok by zaplatil obci za kúpu zvieraťa a narobil si tak nielen výdavky, ale aj ďalšie starosti? A keby sa aj dohodli na bezodplatnom prevode, útulky by zanedlho praskali vo švíkoch ešte viacej, než praskajú dnes, pretože pre masy „zachránených“ zvierat nie je možné zohnať potrebný počet záujemcov, navyše záujemcov solídnych, dostatočne preverených. 

Je potrebné si uvedomiť, že všetky naše jestvujúce útulky sú buď vo vlastníctve obcí alebo občianskych združení. No ak sa aj niektoré útulky po dovŕšení trojmesačnej lehoty držania zvieraťa dohodnú s obcou, v ktorej bolo zviera nájdené či odchytené, na bezodplatnom prevode vlastníctva v prospech útulku, stáva sa tak vlastníkom zvieraťa občianske združenie, ktorému patrí útulok. Paradoxne sa uskutočnením prevodu vlastníctva nemôže toto zviera naďalej zdržiavať v útulku, nakoľko podľa definície vyhlášky 123/2008 útulky, a rovnako tak aj karanténne stanice, slúžia na „držbu odchytených túlavých zvierat“ a teda zvierat, ktorých vlastník nie je známy a sú túlavé v zmysle uvedenej vyhlášky. Po prevode vlastníctva tieto zvieratá nie sú túlavé a ich (nový) vlastník je už známy. Takže: preč s nimi z útulku! Kde? Na to je potrebné sa opýtať našich legislatívcov.

Okrem toho: to ideme dávať šancu ľajdákom, aby mali možnosť tri mesiace začať s hľadaním svojho strateného psíka? Ktorý normálny útulok by vôbec vrátil psa niekomu, kto ho takmer tri mesiace nehľadal a nezaujímal sa o neho? Veď podľa vyhlášky 123/2008 sa vyžaduje vykonávanie dennej(!) kontroly nad svojim zvieraťom. 

 Bude obec po vnútenom vlastníctve platiť daň za psa sama sebe? Zákon to prikazuje.

 Bude obec po vnútenom vlastníctve platiť pokutu sama sebe v prípade takých priestupkov, ktorých riešenie podľa zákona 282/2002 pripadá obci? 

 Kto vyplatí nálezcovi nálezné, na ktoré má právo podľa OZ?

 Ešte uveďme príklad, ako a z čoho sa varia omáčky v dôvodových správach: podľa autorov novely mal doteraz mal vlastník strateného psa jednu "vééľmi" komplikovanú možnosť pri pátraní, kde sa jeho pes nachádza: telefónovať (do útulku, na políciu či na úrad). Túto preťažkú úlohu mu tvorcovia teraz údajne (teda aspoň podľa nich samých) výrazne zjednodušili, uľahčili úžasným spôsobom: chovateľ strateného psi si sadne k počítaču, pripojí sa na internet, vyhľadá sa v googli link na register nájdených zvierat, tam si vraj nájde informácie o odchytených zvieratách, svižne sa naučí orientovať a narábať v nájdenej stránke-registri, potom si vygooli číslo na príslušný útulok... blá, blá, blá.... A tak pri čítaní tejto časti nového veterinárneho zákona nás do popuku privádza v dôvodovej správe a predkladacej správe celkovo 4-krát uvedené tvrdenie o príčinách a výhodách zriadenia centrálneho registra odchytených zvierat, podľa ktorého si teda majiteľ strateného psa bude môcť po nahliadnutí do tohto registra rýchlejšie, ale vraj aj s nižšími nákladmi, než tak bolo doteraz zistiť, či bol jeho pes odchytený a či je teda v útulku... Nuž, ak si má tieto podivné a úradníkmi z prsta vycucané doteraz vynakladané náklady vlastník strateného zvieraťa naozaj znížiť, tak nanajvýš tak, že si svoje telefónne číslo prevedie z Orange či z Telekomu na FunFón, kde sú totiž hovory úplne najlacnejšie, vrátane tých do útulku, kde sa tak, ako doteraz, každý rozumný človek usiluje zavolať čo najskôr po zistení straty svojho psa – ale určite ho nebude hľadať cez nejaký register na internete... navyše, keď oveľa častejšie, aj keď tiež značne nahlúplo, preferujú takmer všetci fejsbúk... Ten, kto uviedol plánované výhody a finančné úspory pre chovateľov po zavedení registra odchytených zvierat netuší nič o reálnom dianí, iba sa mu tak akademicky zazdalo niečo o tých vymyslených výhodách... a aj do obvyklej povinnej písomnej omáčky sa to celkom hodilo... Tak sa u nás tvoria zákony. Rozumný predkladateľ rozumného zákona by v prvom rade presadzoval vložiť do zákona klauzulu, podľa ktorej je vlastník či držiteľ psa v prvom rade povinný bezodkladne zahlásiť stratu svojho psa (Msp, PZ SR, MsÚ či Oú, RVPS, útulky). Toto ustanovenie veľmi, ale naozaj veľmi v legislatíve chýba. 

 A aké poznanie nás čaká v decembri 2019? Aká je najpravdepodobnejšia prognóza?

 Pretrvávať bude stav, keď 25 % psov aj naďalej nebude evidovaných na obecných a mestských úradoch a nie je za nich platená daň, takže ani nenosia evidenčnú známku v prípade ich vodenia mimo chovateľského priestoru. 50 % psov zostáva nečipovaných, mačiek takmer 99 %. Prevažná väčšina obcí nebude mať uzavretú povinnú zmluvu s osobou schválenou na odchyt, 2 % obcí bude mať uzavretú priamu zmluvu s nejakým útulkom (aj bez medzičlánku, ktorým je zmluva so schválenou osobou, ktorá má mať povinne uzavretú zmluvu s nejakým útulkom). Zníži sa percento psov vakcinovaných proti besnote a zároveň sa zvýši percento neliečených chorých psov (obavy z neuskutočnenia odborného veterinárneho výkonu na nečipovanom zvierati). Enormne sa zvýšia požiadavky na prijatie „akože“ nájdených zvierat, privezených priamo do útulkov či na obecné úrady (tu apelujúc na povinnosť ich prevzatia). Odstraňovanie živočíšnych vedľajších produktov sa mierne zlepší, kým budú mať veterinárne správy financie, ale zníži sa okamžitá operatívnosť pri ich odstraňovaní.

 Sme rustikálna krajina. Ťažko presadiť niečo rozumné medzi tradične zmýšľajúcu pospolitosť, a ešte ťažšie medzi tých, ktorí krajinu riadia. 

Vladimír Hatara

Vladimír Hatara

Bloger 
  • Počet článkov:  47
  •  | 
  • Páči sa:  391x

Tak riekol Nietzsche: "Čím vyššie vzlietneme, tým menší sa zdáme ľuďom, ktorí nevedia lietať". Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu